Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
258/435642.4679e6.pdf
PDF · 178.9 KB
No categories available
5Oboer/31/2013
Najvyšší súd 5 Oboer 31/2013
Slovenskej republiky 5 OboE 41/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: V. Č., nar. X., bytom N.,
o vymoženie 578,76 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod
sp. zn. 2Er 422/2008, o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu
v Prešove z 29. novembra 2012, č. k. 1CoE 102/2012-46, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
z 29. novembra 2012, č. k. 1CoE 102/2012-46, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania, sa z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
IV. Povinnému sa náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
578,76 EUR (17 436,-- Sk) s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu z 27. júna 2008, sp. zn. SR 05700/08, zriadeného
zriaďovateľom S., a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Stará
Ľubovňa uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora JUDr. R. K. poveril vykonaním
exekúcie.
Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 28. mája 2012, č. k. 2Er 422/2008-19
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania a súdnemu
exekútorovi nepriznal trovy exekúcie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že povinný podal na súd podnet
na vyhlásenie exekúcie za neplatnú z dôvodu, že zmluvu s oprávneným podpísal v tiesni
a z dôvodu neprimeraných nárokov uplatnených oprávneným v exekučnom konaní. Súdny
exekútor podaním oznámil, že zo strany súdneho exekútora je exekúcia vykonávaná v súlade
so zákonom a platby uvádzané povinným sú v exekučnom konaní zohľadňované. Súd ďalej
uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc na konanie a rozhodnutie
vo veci rozhodcovským súdom je upravená iba vo všeobecných podmienkach zmluvy o úvere
v čl. 17 a splýva s ostatnými dojednaniami. V danom prípade súd mal za to, že sa nejedná
o spotrebiteľský vzťah, pretože povinný uzatvoril zmluvu o úvere ako fyzická osoba
podnikateľ a podnikateľskú činnosť ukončil podľa výpisu zo živnostenského registra až dňa
29. júla 2009, teda vzťah zmluvných strán bol vzťahom medzi dvoma podnikateľmi, avšak
rozhodcovská doložka bez ohľadu na charakter vzťahu zmluvných strán nebola osobitne
dojednaná k zmluve a nebola ani osobitne zmluvnými stranami podpísaná a nemožno z nej
potvrdiť, že povinný bol aj skutočne oboznámený s rozhodcovskou doložkou v takom zmysle,
že spory medzi zmluvnými stranami môžu byť riešené aj pred Stálym rozhodcovským súdom.
Samotný podpis na úverovej zmluve ktorá – iba formálne odkazuje na všeobecné podmienky
s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými dojednaniami
upravená miniatúrnym písmom podľa názoru súdu nepostačila na to, aby bola riadne
preukázaná vôľa povinného uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Súd svoj názor oprel aj
o rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, č. k. 12CoE 11/2011-28 z10. mája 2011, v zmysle
odôvodnenia ktorého tzv. rozhodcovská doložka vo všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru predpokladá uzavretie písomnej dohody a nepostačuje len odkaz (všeobecné
prehlásenie dlžníka) na všeobecné podmienky poskytnutia úveru (dlžníkov súhlas
so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane zmluvy).
Z uvedených dôvodov súd skonštatoval, že bez ohľadu na charakter vzťahu zmluvných strán
nedošlo k platnej dohode o rozhodcovskej zmluve a ak rozhodcovská zmluva nie je platná,
vo veci rozhodoval orgán, ktorý nebol právomocný vo veci konať a z uvedeného dôvodu
oprávnený nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, a to vykonateľné
rozhodnutie právomocného rozhodcovského súdu. O trovách konania súd rozhodol v zmysle
§ 251 ods. 4 O. s. p., podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a o trovách exekúcie súd rozhodol
v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku.
Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým uznesením návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol a na odvolanie oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť povinnému na účet JUDr. V. D., advokátovi
53,44 EUR náhrady trov odvolacieho konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený navrhol predmetné exekučné
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p.“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, aby Súdny dvor Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor“) rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku,
odvolací súd poukázal, na judikatúru Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor
oprávneného. Súd ďalej uviedol, že je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s touto
otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger
Kommunalbauten C-237/02).
Súd mal za to, že rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj
bez návrhu riešil, bola otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Odvolací súd poukázal, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie
exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy a citoval rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 3Cdo 146/2011. O trovách odvolacieho
konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142
ods. 1 O. s. p.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený odvolanie v časti,
ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil
predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., keď súd nesprávne interpretoval
a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne
poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné
právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený aj dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že
súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci, pretože nesprávne interpretovali § 44 ods. 2
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“); ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci
sa už právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku už bola
právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p., že sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm.
f/ O. s. p., že súdy svojím postupom mu odňali možnosť konať pred súdom tým, že
s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho
námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe
Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie,
ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania
a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 tretí odsek Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinný sa k odvolaniu a dovolaniu oprávneného nevyjadril.
I. Najvyšší súd najskôr skúmal, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých
môže konať o odvolaní oprávneného proti napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Prešove
v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp.
zn. 3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa (rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol
v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo potvrdené
odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich
vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a 104 ods. 1
O. s. p.).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti
napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd
uvádza rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 6 Cdo 350/2012
z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd ešte dodáva, že Súdny dvor
EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu
zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej
únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny
dôvod pre prerušenie konania.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd návrh na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Vzhľadom na uvedené,
prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. proti napadnutému uzneseniu
daná.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,
6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, a konštatuje,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Uvedené právne závery dovolací súd zastáva aj v preskúmavanej veci. Námietka
oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak, ako správne poznamenal oprávnený,
zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok,
ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Oprávnený namietal, že súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie oprávneného však nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože v danom
prípade exekúciu zastavil uznesením zo 28. mája 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo
účinnosť až 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214
ods. 2 O. s. p. a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/
O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.
Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako
dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už
pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného, uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto
štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom
posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní
za prítomnosti oprávneného a povinného.
Dovolací súd sa stotožnil s názorom, že v danom prípade sa nejednalo o spotrebiteľský
vzťah, pretože povinný uzatvoril zmluvu o úvere ako fyzická osoba podnikateľ, a teda vzťah
zmluvných strán bol vzťahom medzi dvoma podnikateľmi. Bez ohľadu na charakter vzťahu
zmluvných strán, však v danej veci nedošlo k platnej dohode o rozhodcovskej zmluve
a neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľným exekučným
titulom.
K námietke oprávneného, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice
nie je správny, dovolací súd uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č.
216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie
je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku
zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z. z.
o úradnom vestníku Európskej únie).
Rovnako nie je dôvodná námietka oprávneného, týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov. Súd prvého stupňa
v odôvodení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia.
Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah
a dôvodnosť odvolania oprávneného). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam.
V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o námietke oprávneného, ktorou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O. s. p.).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli
dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
IV. Právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 146 ods. 2 O. s. p., nakoľko oprávnený
zavinil, že sa odvolacie konanie muselo zastaviť, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy
tohto konania. V dovolacom konaní vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania
úspešnému povinnému zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej
republiky však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania povinnému nepriznal
z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. mája 2014
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová