Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d54/391943.7d58ed.pdf
PDF · 262.02 KB
No categories available
6ECdo/102/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 102/2013
Slovenskej republiky 6 CoE 11/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene a na účet
ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnej J. P.,
bývajúcej v B., M. 177/6, o vymoženie 294,76 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 5 Er 441/2008, o odvolaní a o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. októbra 2012, sp. zn. 16 CoE 246/2012,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania
z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 25. októbra 2012, sp. zn. 16 CoE 246/2012 v jeho potvrdzujúcej časti, o d m i e t a.
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 25. októbra 2012, sp. zn. 16 CoE 246/2012 v jeho zamietajúcej časti z a s t a v u j e.
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Veľký Krtíš 25. februára 2008
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného
titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8 (pôvodne
Trnavská cesta 70), IČO : 35 922 761) z 20. septembra 2007, sp. zn. SR 6363/07. Okresný súd
Veľký Krtíš poverením z 29. februára 2008 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 28. mája 2012, č. k. 5 Er 441/2008-24 exekúciu
zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnená
a povinná uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel
k záveru, že v danom prípade treba preto aplikovať právnu úpravu obsiahnutú
v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len OZ) a výkladové pravidlá smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Bol toho názoru, že exekučný súd je oprávnený
a zároveň aj povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania (nielen v štádiu vydania
poverenia na vykonanie exekúcie) aj bez návrhu skúmať prípustnosť exekúcie. Rozhodcovskú
doložku, ktorá bola súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa a spotrebiteľa, považoval
za neplatnú, lebo nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná a vytvorila v neprospech
spotrebiteľa značnú nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy.
Rozhodcovskú doložku nepovažoval za individuálne dojednanú z dôvodu, že bola súčasťou
formulárovej zmluvy, splývala s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami.
Spotrebiteľ mohol úverovú zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným
podmienkam vopred naformulovaným dodávateľom bez toho, aby mal možnosť náležitým
spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej doložky a jej právne dôsledky. K nevyváženosti
rozhodcovskej doložky uviedol, že spotrebiteľovi sa ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu
odopiera možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch,
ak oprávnená podá voči nemu žalobu u vopred ňou vybraného rozhodcovského súdu a že núti
spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Vyslovil pochybnosti
o objektívnosti rozhodovacieho procesu i dostatočnom individuálnom prístupe rozhodcov
v jednotlivých spotrebiteľských veciach. Keďže sa takáto rozhodcovská doložka prieči
i dobrým mravom boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 45
zákon o rozhodcovskom konaní.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
z 25. októbra 2012, sp. zn. 16 CoE 246/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil a návrh na prerušenie konania (ktorý oprávnená podala v priebehu odvolacieho
konania) zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučný súd správne považoval
právny vzťah medzi oprávnenou a povinnou založený zmluvou o úvere, za spotrebiteľský
právny vzťah, na ktorý sa musia aplikovať normy spotrebiteľského práva, predovšetkým
ustanovenia § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka a smernice rady 93/13/EHS.
Za správny, zákonu zodpovedajúci považoval aj záver exekučného súdu, podľa ktorého súd
je povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu
konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu,
musí exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011 z 23. novembra 2011. Za právne
bezvýznamnú považoval námietku oprávnenej, že povinná v rozhodcovskom konaní
nenamietala neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužila možnosť domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde. Uvedený postup exekučného
súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd
iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul,
medziiným, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto
otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Tento právny
názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho dvora (ES) vo veci P.
C76/10 zo dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj v štádiu výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu
určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4
smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie
pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto tvrdenie
oprávnenej, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka. K námietke oprávnenej, že exekučný súd založil a svoje
rozhodnutie odôvodnil normatívnou úpravou, ktorá v Slovenskej republike nemá povahu
prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú
záväznosť, poukázal na článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Uviedol, že citovaná
smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to
vyplýva z čl. 6 citovanej smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju
používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú
spotrebiteľské právne vzťahy. Za nedôvodnú považoval aj námietku oprávnenej, že súd
prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,
lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Pre záver
o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy. Exekučný súd postupoval správne, ak riešil aj bez návrhu otázku, či
rozhodcovská doložka (ne)napĺňa povahu neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve.
Aj odvolací súd vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Za
správny považoval záver exekučného súdu, že rozhodcovská doložka nebola individuálna
dojednaná, lebo bola súčasťou štandardnej formulárovej zmluvy. Povinná ju mohla prijať ako
celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky
alebo ju odmietnuť ako celok. Stotožnil sa aj so záverom exekučného súdu, že
rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a preto je neplatná.
Oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom
a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, z ktorého dôvodu exekučný súd správne
exekúciu zastavil. K návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. uviedol, že prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd
je povinný konanie prerušiť, ako náhle nastanú prekážky tu uvedené. Konanie o predbežnej
otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo
agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Túto povinnosť však
nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom
povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v
zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka
komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie
daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny
spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľky
predložená Súdnemu dvoru EÚ uviedol, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil
právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc) rozhodovať spory so spotrebiteľom v
rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu
jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd skúmal konkrétnu
rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných
zmluvných podmienok. Túto otázku považoval za akademickú, ktorá nemá základ
v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Druhú otázku
formulovanú oprávnenou považoval pre rozhodnutie prejednávaného sporu za právne
irelevantnú, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe
jednotného výkladu druhá otázka odvolateľky nesmeruje. Vo vzťahu k tretej otázke, ktorá
mala byť podľa oprávnenej Súdnemu dvoru EÚ predložená, poukázal na ustálenú judikatúru
Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil
Milenium SL (C168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C240/98
až C244/98), z ktorej je zrejmé, že pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať
nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia
všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Vychádzajúc
z doktríny acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) dospel k záveru, že súd
bol spôsobilý uskutočniť sám výklad a aplikáciu úniového práva na základe už existujúcej
konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Návrhu oprávnenej na prerušenie konania preto
nevyhovel.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní. K prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania uviedla,
že v konaní súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.),
lebo nesprávne interpretovali ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002
Z. z.“), 2. Konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),
lebo rozhodovali o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného
titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, 3. Konali vo veci bez podania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. odňali oprávnenej možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“,
konali bez nariadenia pojednávania a vykonali dokazovanie bez jej prítomnosti, čím
jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a že súdy nevytýčili pojednávanie, hoci
tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Dovolanie odôvodnila tiež tým,
že súdy sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii
a interpretácii § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., a tiež Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. K nesprávnemu posúdeniu
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej
medzi oprávnenou a povinnou uviedla, že odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne
ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim
spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode
spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva
v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ
si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto
/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo
požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú
nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.
Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,
pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa
dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,
je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Dovolateľka vyslovila názor, že v danom
prípade je nutné požiadať, o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto
sporu Súdny dvor Európskej únie. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť
daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov
v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi
Slovenskej republiky.
Proti vyššie označenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená aj odvolanie
v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania. Navrhla, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom,
že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.),
keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku. Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
odôvodnenia, a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie
svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok
pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p. Následne skúmal dôvodnosť návrhu oprávnenej na prerušenie konania a dospel
k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p.
Konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke, ako to správne uvádza aj krajský
súd, má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie
o aplikovateľnosti úniového práva (tiež jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí
bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t. j. musí spor
determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne
nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej možné zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru
o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho
súdu nezakladá (v takom prípade) procesnú vadu konania ani v zmysle § 237 písm. f/
a ani v zmysle písm. g/ O.s.p. (viď R 61/2013).
V danom prípade zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov nevzťahovali na vec
právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyžadovali výklad Súdnym dvorom
Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bližšie špecifikované prejudiciálne otázky
neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. V tejto veci nešlo totiž o prípad
individuálne dojednanej rozhodcovskej doložky a ostatné dve oprávnenou navrhnuté otázky
sa týkajú posúdenia súladu konkrétnej rozhodcovskej doložky, resp. rozhodnutia
vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom a nesmerujú k potrebe jednotného výkladu
komunitárneho práva. Nie je preto daný žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené
podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
1. Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní. Keďže
v predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku), súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je preto
dôvodná.
2. Dovolateľka v dovolaní tvrdila, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p., lebo o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu
už bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy,
ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom
konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Z obsahu spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh
na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, požiadal súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný
akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon
exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže
začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny
exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo
k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
3. Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
4. Dovolateľka ďalej namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
O odňatie možnosti konať pred súdom ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť
dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
(postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)
procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná
právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu jej práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd i exekučný súd správne posúdili
splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku.
Exekučný súd má totiž povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či sa vykonanie
exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 52/2010, sp. zn. 3 Cdo 210/2011, sp. zn. 6 Cdo 135/2012).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Na zdôraznenie správnosti ich rozhodnutí, dovolací súd najmä v otázke nevyváženosti
rozhodcovskej doložky považuje za potrebné dodať, že z jej obsahu je očividné, že zatiaľ,
čo oprávnená má zjavne rad výhod v porovnaní so situáciou, ak by bola vec prejednávaná
riadnymi súdmi, je ťažké nájsť nejaké výhody pre povinnú. V rámci právneho vzťahu
vzniknutého zo spotrebiteľského úveru, je to spravidla veriteľ (oprávnená), kto podá návrh
na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý úver získal. Veriteľ môže na základe predmetnej
rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám
zvolil, (rozhodcovské konania a výber rozhodcu sa uskutočňujú podľa interných pravidiel
rozhodcovského súdu, ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere spotrebiteľom neboli
sprístupnené) a tým vylúčiť prejednanie veci pred súdom, ktorý by bol inak príslušný.
Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ (povinná) ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste
svojho bydliska (ten by bol v prípade sporu pred súdom v zmysle § 84 a § 85 ods. 1 O.s.p.
miestne príslušný). Keďže oprávnenou zvolený rozhodcovský orgán má sídlo v Bratislave
(rovnako ako oprávnená), povinná by musela, na rozdiel od oprávnenej, prekonať značnú
vzdialenosť z miesta jej bydliska do Bratislavy (viac ako 260 km), čím sa značne sťažuje
povinnej prístup k spravodlivosti. Povinná nebola oprávnenou riadne a konkrétne vopred
informovaná o dôsledkoch takejto rozhodcovskej doložky. Výsledkom uplatňovania
predmetnej rozhodcovskej doložky zo strany oprávnenej je, že jej nároky ňou zvolený
rozhodcovský orgán priznáva bez akéhokoľvek posúdenia podľa uplatniteľných právnych
predpisov, najmä predpisov na ochranu spotrebiteľa. Pritom neexistujú žiadne mechanizmy,
ktoré by zabezpečovali skutočné dodržiavanie práva, najmä pravidiel na ochranu spotrebiteľa
zo strany rozhodcovského orgánu.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že záver odvolacieho súdu, podľa ktorého
rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán ku škode spotrebiteľa, predstavuje nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ
v právnych a skutkových súvislostiach.
Oprávnená odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnila tiež tým, že súdy vykonali
dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti a tým
jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
prípadne ďalších oprávneným predložených listín. Nevykonáva dokazovanie (ako procesnú
činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž,
ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
vrátane do neho založených listín. Uvedené platí obdobne aj vtedy, ak exekučný súd skúma
otázku vykonateľnosti exekučného titulu v neskorších štádiách exekučného konania.
V posudzovanej veci sa preto oboznamovanie obsahu rozhodcovského rozsudku
a ďalších listín (úverovej zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doložku) zamerané
na posúdenie, či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemuselo
vykonať na pojednávaní, za prítomnosti oprávnenej a povinnej. Napokon, rozhodcovský
rozsudok ako aj úverovú zmluvu, ako jediný dôkaz pre posúdenie spôsobilosti
rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom, predkladala súdu oprávnená, a teda obsah
týchto listín jej bol bezpochyby známy.
Treba dodať, že z pohľadu „materiálneho“ oprávnená mala možnosť vyjadriť
sa k postupu okresného súdu, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku
(odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal aj krajský súd.
Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, že
sa konajúce súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj dôvodmi uvádzanými oprávnenou
v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, aj keď nie podľa predstáv oprávnenej.
K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd
nenariadil v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne pojednávanie, lebo v čase
rozhodovania tohto súdu uvedená povinnosť zo zákona nevyplývala. Exekučný súd totiž
rozhodol 28. mája 2012 a novela zákona č. 230/2012 ukladajúca povinnosť nariadiť
pojednávanie nadobudla účinnosť až 8. augusta 2012.
5. Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov
a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú, nie sú vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy
nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej
republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.) a dospel
k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel jej návrhu na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov
ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., so zreteľom na skutočnosť, že
odvolacie konanie bolo zastavené.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. mája 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková