Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)711/391971.0739bd.pdf
PDF · 196.99 KB
No categories available
7Cdo/143/2013
Najvyšší súd 7 Cdo 143/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Bc. E. P., bývajúcej v R.,
zastúpenej JUDr. Ľubicou Lukáčovou, advokátkou v Prievidzi, M. Hodţu 10/3, proti
ţalovanej Allianz – Slovenskej poisťovni, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4,
o 7 767,38 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 7 C
302/2008, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. januára 2013,
sp. zn. 10 Co 187/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky,
z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave z 29. januára 2013, sp. zn.
10 Co 187/2011 vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Piešťany
z 28. júla 2011, č. k. 7 C 302/2008–127 tak, ţe ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni
4 000,- € a vo výroku o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie
konanie,
o d m i e t a dovolanie proti časti výroku rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. januára
2013, sp. zn. 10 Co 187/2011, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Piešťany z 28. júla
2011, č. k. 7 C 302/2008–127 vo výroku, ktorým ţalobu v sume 3 767,38 € zamietol.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Piešťany rozsudkom z 28. júla 2011, č. k. 7 C 302/2008–127 ţalobu,
ktorou sa ţalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 234 000,- Sk (7 767,38 €) titulom
mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3
vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní za bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia
v znení účinnom do 1. apríla 1999 (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“), zamietol
a ţalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe 29. apríla 2004 asi
o 7.30 hod. v P. došlo k dopravnej nehode, ktorú zavinila vodička motorového vozidla zn.
Škoda Felícia (Ing. D.). To tým, ţe sa pred vystupovaním zo zaparkovaného
motorového vozidla nepresvedčila, či neohrozí účastníkov cestnej premávky a otvorila ľavé
predné dvere v čase, keď okolo vozidla prechádzala na bicykli ţalobkyňa. Táto narazila do
otvorených dverí a spadla na vozovku. Utrpela pohmoţdenie mäkkých častí hlavy v oblasti
záhlavia a prasklinu lebky v čelno-temennej oblasti s dobou liečenia najmenej 35 dní a trvalú
stratu čuchu. Za trestný čin ublíţenia na zdraví bola vodička trestne stíhaná, pričom trestné
stíhanie bolo uznesením Okresnej prokuratúry Trnava sp. zn. 4 Pv 519/05-7 z 1. augusta
2006, právoplatným 12. augusta 2006 podmienečne zastavené so skúšobnou dobou
v trvaní dvanásť mesiacov. Následky zranenia ţalobkyne pri dopravnej nehode boli opísané
v znaleckom posudku znalca MUDr. Mariána Pamulu, ktorý vypracoval aj bodové
ohodnotenie – podľa poloţky 10 vyhlášky č. 32/1965 Zb. na 35 bodov a podľa poloţky 5 na
3/4 plnej náhrady. t. j. 11,25 bodov a spolu teda na 46,25 bodov, čo pri hodnote 60,- Sk za
jeden bod predstavovalo sumu 2 775,- Sk. Znalec stav ţalobkyne povaţoval za stabilizovaný
bez predpokladu zlepšenia a úpravy straty čuchu, na základe čoho určil aj bodové
ohodnotenie sťaţenia spoločenského uplatnenia podľa poloţky 259 v plnej sadzbe na 100
bodov, čo predstavuje sumu 6 000,- Sk. Ţalobkyňa si podanou ţalobou uplatnila 40–násobné
zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, t. j. 40 x 100 = 4000 x 60 =
240 000,- Sk – 6 000,- Sk (jej vyplatených), t. j. 234 000,- Sk (7 767,38 €) za trvalé
poškodenie zdravia stratou čuchu podľa 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Poukázala na
nepriaznivé dôsledky straty čuchu v zamestnaní, lebo nedokáţe kontrolovať dodrţiavanie
zákazu fajčenia a poţívania alkoholických nápojov (súčasť náplne jej práce) a v domácnosti,
lebo nedokáţe kontrolovať kvalitu potravín, rozoznať podľa čuchu tekutiny, či ucítiť
unikajúci plyn. Tieţ poukázala na bolesti hlavy a závraty, konštatované aj znalcom
a rozvíjajúcu sa depresiu, čo ju obmedzuje v spoločenských a kultúrnych aktivitách (pred
úrazom chodila na turistiku, bicyklovala, pracovala v záhrade, zúčastňovala sa kultúrnych
podujatí). Pri záťaţi trpí bolesťami hlavy, závratmi a zle na ňu pôsobí hluk a väčší počet ľudí.
Súd po vykonanom dokazovaní ţalobu posudzoval v dvoch rovinách. V prvom rade
posudzoval, či v danej veci ide o prípad hodný osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb., kedy môţe odškodnenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia
zvýšiť i nad sumu stanovenú v jeho ods. 1 a 2. Ţalobkyňa utrpela stratu čuchu a súd nemal
(vykonaným dokazovaním) preukázané ţiadne výrazne obmedzené, prípadne úplne stratené,
jej zapojenie sa do spoločenského ţivota v porovnaní s aktivitami pred vznikom
škody. Ţalobkyňa pred i po úraze pracuje u toho istého zamestnávateľa a na rovnakej
pracovnej pozícii bez akýchkoľvek sankcií vo vzťahu k jej hendikepu (strate
čuchu). Ani v súkromnom či spoločenskom ţivote neuviedla ţiadne významné aktivity, vo
vzťahu ku ktorým by bola výrazne obmedzená v porovnaní s jej aktivitami pred vznikom
škody. Všetky obmedzenia ţalobkyne zo straty čuchu sa týkajú beţných spoločenských
a rodinných aktivít, ktoré sú odškodnené uţ základnou náhradou za sťaţenie spoločenského
uplatnenia. Ani strata schopnosti ucítiť unikajúci plyn (moţné ohrozenie ju na ţivote)
nezakladá dôvod osobitného zreteľa na zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského
uplatnenia. V druhom rade súd posudzoval dôvod zvýšenie náhrady vo vzťahu k bolestiam
hlavy a závratmi, pričom vychádzal zo záverov znaleckého dokazovania, keď ich znalec
nehodnotil ako trvalú zmenu podľa samostatnej poloţky sťaţenia spoločenského uplatnenia
(ako samostatnej diagnózy). V danom prípade znalec ako jediný trvalý následok, majúci
vplyv na sťaţenie spoločenského uplatnenia, hodnotil len stratu čuchu. Obmedzenie spojené
s bolesťami hlavy a závratmi znalec hodnotil v beţnom ţivote len po dobu liečenia v trvaní 5
týţdňov. Vzhľadom na to, ţe bolesti hlavy, závraty a depresie neboli u ţalobkyne v dôsledku
dopravnej nehody hodnotené znaleckým posudkom ako samostatná poloţka sťaţenia
spoločenského uplatnenia, súd vo vzťahu k vzniknutým následkom nerozhodoval
o zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Preto ani neprihliadal na
ţalobkyňou uvádzané obmedzenia v jej spoločenskom, či rodinnom ţivote v súvislosti
s bolesťami hlavy, závratmi, nauzeou, či depresiou. V tejto súvislosti by išlo o ďalší nárok na
náhradu škody (titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia), ktorý by bolo treba preukázať
novým lekárskym posudkom zhodnocujúcim takýto následok. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 29. januára 2013, sp. zn.
10 Co 187/2011 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil
povinnosť zaplatiť ţalobkyni 4 000,- € a náhradu trov k rukám jej advokátky v sume
1 821,27 €, všetko do 3 dní. Doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa a dospel
k záveru, ţe napadnutý rozsudok trpí jednou z vád vytýkaných odvolaním - nie celkom
úplným, a preto dostatočným právnym posúdením veci. Poukázal na znenie príslušných
ustanovení vyhlášky č. 32/1965 Zb. a zdôraznil, ţe jej zmenou s účinnosťou od 1. apríla 1995
došlo k zmierneniu pôvodne značne obmedzujúcej podmienky pre uplatnenie postupu
predpokladaného ustanovením § 7 ods. 3. Stalo sa tak prechodom od pôvodnej formulácie
„v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa“ k novej formulácii
„v prípadoch hodných osobitného zreteľa“, pričom takúto zmenu inak ako zásadnú
liberalizáciu pôvodnej úpravy prakticky ani vyloţiť nejde. Práve takáto zmena spôsobovala aj
neudrţateľnosť tých záverov skoršej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry), ktorých
podstatou bola absolútna výnimočnosť zvyšovania náhrad podľa jej § 7 ods. 3 len v prípadoch
mimoriadnych (napr. kultúrnych, športových či všeobecne spoločenských) aktivít
pred vznikom škody a výrazného obmedzenia či dokonca straty moţnosti v takýchto
aktivitách neskôr pokračovať (čo obdobne platilo aj u nedostatku takýchto aktivít a na ňom
zakladaného odopierania súdov zvýšenia náhrady poškodeným priznávať). Aj pre rozhodnutie
v prejednávanej veci bolo významným, ţe závery judikatúry majúce sa takto opustiť, sa
z povahy veci týkali práve sťaţenia spoločenského uplatnenia. Nová právna úprava teda
vytvorila priestor na prekročenie obmedzení v podobe základne sumy náhrady za jeden bod
i celkovej výšky odškodnení (uvedených v § 7 ods. 1, 2) v podstatne širšom rozsahu, neţ aký
mala na mysli pôvodná úprava. Následne odvolací súd uviedol, ţe „bolo nevyhnuté pomerne
citlivo vyhodnotiť predovšetkým faktor, ţe v prípade náhrady za sťaţenie spoločenského
uplatnenia (rovnako ako pri náhrade za bolesti, v tejto konkrétnej veci neuplatňovanej) ide
o odškodnenie, ktoré sa na základe výslovného príkazu v zákone poskytuje len jednorázovo,
a ktorým sa tak majú i za perspektívy relatívne dlhšieho trvania obmedzenia, plynúceho
z poškodenia zdravia jednorazovo kompenzovať tieţ všetky budúce strádania poškodeného –
bez moţnosti tieto ešte nejako reparovať neskôr. Výška odškodnenia, preto musí rešpektovať
i jeho reparačný charakter a v súlade so závermi doterajšej rozhodovacej praxe tunajšieho
súdu v príslušnej oblasti byť i naplnením tej tézy, podľa ktorej odškodnenie má slúţiť
kompenzácii obmedzení plynúcich z poškodenia zdravia aj tak, aby skoršie poškodeným často
aj výraznejšie pociťované radosti (ako tieto boli alebo mohli byť vnímané pred poškodením
zdravia) a neskoršia strata moţnosti tieto preţívať (práve v dôsledku trvalých následkov
poškodenia zdravia) mohli byť prinajmenšom čiastočne vynahradené (či presnejšie len
zmiernené) niečím, čo poškodenému môţe naopak privodiť isté potešenie alebo radosť
(samozrejme úmerne následkom poškodenia zdravia, ktoré sa môţu prípad od prípadu i dosť
zásadne líšiť)“. Uplatnením uvedených úvah podľa odvolacieho súdu násobok uplatnený
ţalobkyňou nebolo moţné povaţovať za premrštený. Faktorom nasvedčujúcim potrebe
priblíţenia sa hornému koncu rozpätia bolo, ţe u ţalobkyne došlo k úplnému vymiznutiu
funkčnosti jedného zo zmyslových orgánov. To takého, ktorého strata nepochybne v ďalšom
spoločenskom uplatnení ţalobkyňu obmedzuje, aj keď nemôţe ísť o obmedzenie prejavujúce
sa v skoršom spôsobe jej ţivota, uplatňovaní jej potrieb či na ujmu sebestačnosti ţalobkyne
a osôb s ňou zdieľajúcich následky jej poškodenia zdravia tak radikálne, ako tomu môţe byť
pri iných nezvratných poškodeniach zdravia vedúcich k nefunkčnosti zmyslových orgánov
(napr. strata zraku, končatín, ochrnutie). Poţiadavku na zvýšenie náhrady (podľa § 7 ods. 3
vyhlášky č. 32/1965 Zb.) povaţoval odvolací súd preto za opodstatnenú. Potom za nutné
povaţoval stotoţnenie sa so ţalobkyňou v tom, ţe suma 6 000,- Sk nemôţe byť
akceptovateľným odškodnením za trvalú stratu čuchu u osoby ţenského pohlavia, na ktorú sú
nespochybniteľne kladené vyššie nároky pri starostlivosti o domácnosť, ktorá v čase utrpenia
úrazu mala len 37 rokov a i v čase rozhodovania o poţiadavke nastolenej ţalobou má
pred sebou perspektívu relatívne dlhšieho ţivota vrátane obmedzení, ktoré jej z poškodenia
zdravia plynú, priznanie zvýšeného odškodnenia v tejto veci bolo namieste. Zohľadnením
všetkých uvedených kritérií odvolací súd dospel k názoru, ţe za primeranú okolnostiam
prípadu treba povaţovať sumu zvýšenia základného bodového ohodnotenia o cca 20-násobok
(pri zaokrúhlení na celé päťdesiatky eur nahor) predstavujúcu 4 000,- € (20 x 199,76 =
3 983,20 a polovica z 240 000,- Sk a z 7 966,54 € ako súčtu poţadovaných 7 767,38 a uţ
ţalobkyňou obdrţaných 199,16 € = 3 983,27 €). O trovách odvolacieho konania rozhodol
podľa § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1, 2 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Navrhla, aby ho dovolací
súd zmenil tak, ţe ţalobu zamietne a prizná jej náhradu trov dovolacieho konania. Namietala
nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), lebo odvolací súd nesprávne
vyloţil aplikovaný právny predpis. Poukázala na to, ţe ţalobkyňa si uplatnila náhradu
za zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
Nesprávne právne posúdenie veci videla ţalovaná v tom, ţe odvolací súd prípad ţalobkyne
posúdil ako hodný osobitného zreteľa a následne jej priznal náhradu za sťaţenie
spoločenského uplatnenia v sume 4 000,- €, keď rozsah pojmu „dôvody osobitného zreteľa“
sa mení v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, pričom dôvody na priznanie
odškodnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. musia byť tak závaţné, aby bola
nimi opodstatnená výnimočnosť takého postupu (rozsudok NS SR MCdo 39/2003). Nemôţe
obstáť argumentácia odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa je ţena, a ţe utrpela úraz v pomerne
mladom veku. V rozpore s názorom odvolacieho súdu sú rozhodnutia rôznych senátov
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uţ z obdobia zmeny ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. (sp. zn. 1 Cdo 64/2009, 4 Cdo 46/2006, 3 Cdo 182/2005). Pokiaľ ide o stratu
čuchu, v konaní bolo preukázané, ţe ţalobkyňa po úraze pracuje aj naďalej
v predchádzajúcom zamestnaní, nie je invalidnou. Z dokazovania nevyplýva, ţe by
u ţalobkyne došlo k takým trvalým nepriaznivým následkom úrazu, ktoré by ju váţnejším
spôsobom vyradili, resp. výraznejšie obmedzili v rôznych aktivitách, ktoré vykonávala
pred úrazom. Pokiaľ ide o významné obmedzenia vyplývajúce z tvrdených bolestí hlavy,
závratov a zvracaní pri záťaţi nie sú ako následok v znaleckom posudku ako trvalý následok
uvedené, ich existenciu ani ţalobkyňa nepreukázala iným lekárskym, resp. znaleckým
posudkom, na tieto ťaţkosti súd v konaní prihliadať nemôţe. Ak by si ţalobkyňa tieto tvrdené
nároky uplatnila riadne (predloţila relevantné doklady) a preukázala by ich, jej odškodnenie
by bolo určite vyššie a spravodlivejšie.
Ţalobkyňa sa v celom rozsahu stotoţnila s rozhodnutím odvolacieho súdu a jeho
dôvodmi. Uviedla, ţe je síce pravdou, ţe pred úrazom nevykonávala ţiadne mimoriadne,
celospoločensky významné aktivity, ani neviedla prestíţnu reštauráciu, je však nepochybné,
ţe ju ako ţenu a gazdinku zasiahla strata čuchu a čiastočná strata chuti v oveľa širšom
rozsahu, ako by ju mohol pociťovať, napr. významný politik alebo športovec, ktorý sa denne
nevenuje vareniu a upratovaniu. Nie je síce invalidná, ale po úraze došlo k poklesu jej
zárobku v rozsahu 10 – 20 %. Aj ďalšie ťaţkosti (bolesti hlavy, závraty, zvracanie pri záťaţi)
boli preukázané a potvrdené objektívnymi nálezmi zo strany niekoľkých lekárov. Poukázala
na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 117/2000, 3 Cdo 23/96.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozsudku, ktorý moţno napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 237 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Prípustnosť dovolania proti takému zmeňujúcemu rozsudku je zaloţená na rozdielnosti
rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy,
ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho
odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá
na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností
účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti
v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,
nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne
svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu
a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom
právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch
stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové
hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu
rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.
Pri riešení otázky prípustnosti dovolania ţalovanej proti výroku rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bolo ţalobe vo veci samej vyhovené (napadla ho dovolaním), treba vychádzať
z toho, ţe súd prvého stupňa ţalobu v celom rozsahu (7 767,38 €) zamietol a odvolací súd jej
vyhovel v sume 4 000,- €. Rozhodnutia súdov niţšieho stupňa sú teda zhodné v sume
3 767,38 € (zamietajúce), preto v tejto časti je rozsudok odvolacieho súdu len formálne
označený ako „zmeňujúci“, lebo po obsahovej stránke ide o výrok potvrdzujúci. Rozsudky
súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú rozdielne čo do sumy 4 000,- €, a preto len v tejto
časti je rozsudok odvolacieho súdu „zmeňujúci“ tak po formálnej ako aj po obsahovej stránke.
Vychádzajúc z uvedeného moţno uzavrieť, ţe dovolanie smerujúce proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým nepriznal ţalobkyni sumu 3 767,38 €, napadá potvrdzujúci výrok
rozsudku odvolacieho súdu.
Treba však uviesť, ţe na rozdiel od objektívnych podmienok vymedzených zákonom,
stanovením lehoty na podanie dovolania, prípustnosti dovolania len proti v zákone uvedeným
rozhodnutiam odvolacieho súdu, zastúpenia dovolateľa a pod., ktoré musia byť pri podaní
dovolania splnené, a ktoré sa nevzťahujú na osobu konkrétneho dovolateľa, ustanovenie
§ 240 ods. 1 prvá veta O.s.p. určuje okrem iného aj subjektívnu podmienku prípustnosti
dovolania, ktorá sa viaţe na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho,
kto dovolanie podáva. Teda, či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie
(hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom).
Právo podať dovolanie proti rozhodnutiam odvolacieho súdu zveruje účastníkovi. Z účelu
dovolania, ale vyplýva, ţe nie kaţdému účastníkovi prislúcha právo podať dovolanie. Toto
právo nie je dané tomu účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu
nevyznelo, a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach. Teda tomu
účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech. Úspech v konaní treba pritom chápať v závislosti
od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle
procesného výsledku. Procesný úspech v plnom rozsahu na strane ţalobcu znamená stav,
pri ktorom súd v plnom rozsahu vyhovie jeho ţalobe a vydá rozhodnutie v súlade
s navrhovaným výrokom. Plný úspech na strane ţalovaného je stav, pri ktorom súd ţalobu
v celom rozsahu zamietne.
V danej vec odvolací súd tým, ţe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku,
ktorým ţalobu (v rozsahu sumy 3 767,38 €) zamietol, rozhodol v prospech ţalovanej. Táto
mala teda v (odvolacom) konaní podľa procesného výsledku (čiastočného zamietnutia ţaloby)
čiastočný úspech vo veci. Preto nie je účastníkom konania (subjektívne) oprávneným
na podanie dovolania v tejto (potvrdzujúcej) časti.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej
(v zamietajúcej časti) odmietol (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
Dovolanie vo zvyšnej časti (ktorou ţalovaná napadla výrok rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým priznal ţalobkyni sumu 4 000,- € - na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý aj
v tejto časti ţalobu zamietol) je procesne prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p. Len v tejto časti
mohol byť napadnutý rozsudok preskúmaný v dovolacom konaní (v ďalšom sa dovolací súd
zaoberá len touto časťou dovolania). Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal napadnutý
rozsudok v tejto časti bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe
ho treba zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale aj
v dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.), obligatórne sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku
návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad
odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či nesprávne obsadeným súdom). Vady konania uvedené v § 237 O.s.p. dovolateľ
síce nenamietal, ale po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru o existencii vady
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t. j. ţe postupom odvolacieho súdu bola účastníkom
odňatá moţnosť konať pred súdom.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné
práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná ide najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom súd odňal účastníkovi konania
jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady spôsobujúce zmätočnosť
konania môţu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej
jeho podstatnej časti (záhlavia, výroku, odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutia ako celku, ktorá môţe byť dôsledkom obsahovej a gramatickej
nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti). Vydanie zmätočného
rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva
účastníka na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), porovnaj napr. III. ÚS 156/06,
III. 331/04, II. ÚS 174/04.
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp rovnosti zbraní,
princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Samotné súdne
rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti
s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových i právnych dôvodov
vo vzťahu k jeho výroku.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994,
Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46
ods. ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (pozri I. ÚS 241/07).
Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu ustanovuje v § 157 ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, dbá pritom aj na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Keďţe odvolací súd pri zmene rozhodnutia (§ 220 O.s.p.) nahradzuje rozhodnutie
súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné a výstiţné
odôvodnenie zahrňujúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku rozhodnutia. Len takéto rozhodnutie moţno označiť za preskúmateľné (§ 157 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa názoru
dovolacieho súdu preskúmateľný nie je, lebo neobsahuje postačujúce vysvetlenie dôvodov,
pre ktoré odvolací súd dospel v porovnaní so súdom prvého stupňa k odlišným záverom
v otázke, či ide (nejde) o prípad hodný osobitného zreteľa pre zvýšenie odškodnenia
za sťaţenie spoločenského uplatnenia a následne ani postačujúce vysvetlenie otázky
primeranosti násobku zvýšenia základného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského
uplatnenia.
Predmetom konania v danej veci je teda ţalobkyňou uplatnený nárok na náhradu
škody na zdraví následkom dopravnej nehody z 29. apríla 2004 v P. (zavinenej vodičkou
motorového vozidla Škoda Felícia tým, ţe pred vystupovaním zo
zaparkovaného vozidla sa nepresvedčila, ţe neohrozí ostatných účastníkov cestnej premávky
a otvorila na vozidle ľavé predné dvere v čase, keď okolo vozidla prechádzala na bicykli
ţalobkyňa, ktorá narazila do otvorených dverí, spadla na vozovku a utrpela
pohmoţdenie mäkkých častí hlavy v oblasti záhlavia a prasklinu lebky v čelno-temennej
oblasti s dobou liečenia najmenej 35 dní a trvalú stratu čuchu) titulom zvýšenia odškodnenia
za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
v znení platnom a účinnom od 1. apríla 1995, podľa ktorého v prípadoch hodných osobitného
zreteľa môţe súd odškodnenie za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia primerane
zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.
Odškodnenie za sťaţenie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate
predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre ţivot a ţivotné úkony
poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie
jeho spoločenských úloh. Sťaţením spoločenského uplatnenia je preto treba rozumieť jednak
vylúčenie, či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom,
politickom, kultúrnom a športovom ţivote, jednak sťaţenie, či dokonca priamo znemoţnenie
výkonu či voľby povolania, voľby ţivotného partnera, prípadne moţnosti ďalšieho
sebavzdelávania (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 90/2004, 1 Cdo 64/2009, 5 Cdo 49/2012).
Ţalobkyňa sa domáhala 40 – násobného zvýšenia základného bodového ohodnotenia
sťaţenia spoločenského uplatnenia, t. j. 100 bodov x 60,- Sk (hodnota jedného bodu) =
6 000,- Sk x 40 = 240 000,- Sk a po odpočítaní vyplatenej sumy = 234 000,- Sk (7 767,38 €).
Súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, ţe nárok
ţalobkyne nie je dôvodný v celom rozsahu, pretoţe nejde o prípad hodný osobitného zreteľa
v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Vychádzal z toho, ţe všetky obmedzenia
ţalobkyne vo vzťahu ku strate čuchu sa týkajú beţných spoločenských a rodinných aktivít,
ktoré sú odškodnené uţ základným bodovým ohodnotením sťaţenia spoločenského
uplatnenia. Konštatoval, ţe ţalobkyňou uvádzané bolesti hlavy, závraty, či depresie, ako
následky poškodenia zdravia pri dopravnej nehode, neboli ţiadnym lekárskym posudkom
ohodnotené samostatne ako sťaţenie spoločenského uplatnenia, preto na ne ani neprihliadal.
V porovnaní s ním odvolací súd po doplnení dokazovania výsluchom ţalobkyne dospel
jednak k záveru, ţe v prejednávanej veci ide o prípad hodný osobitného zreteľa a jednak
k záveru, ţe za primeranú okolnostiam prípadu treba povaţovať sumu zvýšenia základného
odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia o cca 20 - násobok takejto sumy, t. j
v rozsahu pribliţnej polovice sumy, ktorej by sa ţalobkyni malo dostať pri plnom akceptovaní
jej poţiadavky, t. j. suma 4 000,- € (20 x 199,76 € = 3 983,20 € a polovica zo 7 966,54 € ako
súčtu v konaní poţadovaných 7 767,38 € a uţ ţalobkyňou obdrţaných 199,16 € je
3 983,27 €).
K takémuto záveru však odvolací súd dospel viac menej na základe teoretických
východísk vo všeobecnosti porovnávajúcich korekciu právnej úpravy moţnosti zvýšenia
odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa rovnakého ustanovenia
(§ 7 ods. 3) vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení platnom a účinnom do 31. marca 1995 vrátane
- v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa a od 1. apríla 1995 -
v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Zdôraznil pritom nespornú liberalizáciu pôvodnej
právnej úpravy, ktorá je „vytvorením priestoru na prekročenie obmedzení v podobe základnej
sumy náhrady za bod i celkovej výšky odškodnení (uvedených v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky)
v podstatne širšom rozsahu, neţ aký mala na mysli pôvodná úprava“.
Aj keď moţno súhlasiť s teoretickými úvahami odvolacieho súdu vo vzťahu k účelu
zmeny právnej úpravy ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a k jej interpretácii
v aplikačnej praxi treba mať na zreteli, ţe zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského
uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. prichádza do úvahy výnimočne, a to „len“
v prípadoch hodných osobitného zreteľa“. Tento pojem nie je vo vyhláške č. 32/1965 Zb.
definovaný a dôvody nie sú taxatívne ani demonštratívne uvedené. Jeho obsah a rozsah sa
preto môţe meniť v závislosti od okolností konkrétneho prípadu a rozhodnutie súdu o jeho
aplikácii, by malo byť vţdy výsledkom cieľavedomej a vyčerpávajúcej úvahy súdu.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, na základe akých
skutočností dospel k záveru, ţe v danej veci nejde o prípad hodný osobitného zreteľa.
Odvolací súd bez bliţšieho vymedzenia konkrétnych dôvodov (okrem uvedených
teoretických úvah), pre ktoré povaţoval tento právny záver za nesprávny, a pre ktoré
povaţoval cca 20 - násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia sťaţenia
spoločenského uplatnenia za primerané, len konštatoval, ţe „suma 6 000,- Sk (199,76 €)
nemôţe byť akceptovateľným odškodnením za trvalú stratu čuchu u osoby ţenského pohlavia,
na ktorú sú nespochybniteľne kladené vyššie nároky pri starostlivosti o domácnosť, ktorá
v čase utrpenia úrazu mala len 37 rokov a i v čase rozhodovania o poţiadavke nastolenej
ţalobou má pred sebou perspektívu relatívne dlhšieho ţitia vrátane obmedzení, ktoré jej
z poškodenia zdravia plynú“. Takéto odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nezodpovedá
poţiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Napokon odvolací súd
sa nijako nevysporiadal ani s obmedzeniami vyplývajúcimi z tvrdených bolestí hlavy,
závratov a depresie ţalobkyne.
Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa, majúca za následok jeho nepresvedčivosť, je vadou konania, ktorou sa
účastníkom odníma moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). So zreteľom na to,
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti a súvisiacom výroku
o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júla 2014
JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková