Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/143/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Bc. E. P., bývajúcej v R.,

zastúpenej JUDr. Ľubicou Lukáčovou, advokátkou v Prievidzi, M. Hodţu 10/3, proti

ţalovanej Allianz – Slovenskej poisťovni, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4,

o 7 767,38 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 7 C

302/2008, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. januára 2013,

sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky,

z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave z 29. januára 2013, sp. zn.

vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Piešťany

z 28. júla 2011, č. k. 7 C 302/2008–127 tak, ţe ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni

4 000,- € a vo výroku o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie

konanie,

o d m i e t a dovolanie proti časti výroku rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. januára

2013, sp. zn. , ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Piešťany z 28. júla

2011, č. k. 7 C 302/2008–127 vo výroku, ktorým ţalobu v sume 3 767,38 € zamietol.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Piešťany rozsudkom z 28. júla 2011, č. k. 7 C 302/2008–127 ţalobu,

ktorou sa ţalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 234 000,- Sk (7 767,38 €) titulom

mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3

vyhlášky č. o odškodňovaní za bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia

v znení účinnom do 1. apríla 1999 (ďalej len „“), zamietol

2

a ţalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe 29. apríla 2004 asi

o 7.30 hod. v P. došlo k dopravnej nehode, ktorú zavinila vodička motorového vozidla zn.

Škoda Felícia (Ing. D.). To tým, ţe sa pred vystupovaním zo zaparkovaného

motorového vozidla nepresvedčila, či neohrozí účastníkov cestnej premávky a otvorila ľavé

predné dvere v čase, keď okolo vozidla prechádzala na bicykli ţalobkyňa. Táto narazila do

otvorených dverí a spadla na vozovku. Utrpela pohmoţdenie mäkkých častí hlavy v oblasti

záhlavia a prasklinu lebky v čelno-temennej oblasti s dobou liečenia najmenej 35 dní a trvalú

stratu čuchu. Za trestný čin ublíţenia na zdraví bola vodička trestne stíhaná, pričom trestné

stíhanie bolo uznesením Okresnej prokuratúry Trnava sp. zn. -7 z 1. augusta

2006, právoplatným 12. augusta 2006 podmienečne zastavené so skúšobnou dobou

v trvaní dvanásť mesiacov. Následky zranenia ţalobkyne pri dopravnej nehode boli opísané

v znaleckom posudku znalca MUDr. Mariána Pamulu, ktorý vypracoval aj bodové

ohodnotenie – podľa poloţky 10 vyhlášky č. na 35 bodov a podľa poloţky 5 na

3/4 plnej náhrady. t. j. 11,25 bodov a spolu teda na 46,25 bodov, čo pri hodnote 60,- Sk za

jeden bod predstavovalo sumu 2 775,- Sk. Znalec stav ţalobkyne povaţoval za stabilizovaný

bez predpokladu zlepšenia a úpravy straty čuchu, na základe čoho určil aj bodové

ohodnotenie sťaţenia spoločenského uplatnenia podľa poloţky 259 v plnej sadzbe na 100

bodov, čo predstavuje sumu 6 000,- Sk. Ţalobkyňa si podanou ţalobou uplatnila 40–násobné

zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, t. j. 40 x 100 = 4000 x 60 =

240 000,- Sk – 6 000,- Sk (jej vyplatených), t. j. 234 000,- Sk (7 767,38 €) za trvalé

poškodenie zdravia stratou čuchu podľa 7 ods. 3 vyhlášky č. Poukázala na

nepriaznivé dôsledky straty čuchu v zamestnaní, lebo nedokáţe kontrolovať dodrţiavanie

zákazu fajčenia a poţívania alkoholických nápojov (súčasť náplne jej práce) a v domácnosti,

lebo nedokáţe kontrolovať kvalitu potravín, rozoznať podľa čuchu tekutiny, či ucítiť

unikajúci plyn. Tieţ poukázala na bolesti hlavy a závraty, konštatované aj znalcom

a rozvíjajúcu sa depresiu, čo ju obmedzuje v spoločenských a kultúrnych aktivitách (pred

úrazom chodila na turistiku, bicyklovala, pracovala v záhrade, zúčastňovala sa kultúrnych

podujatí). Pri záťaţi trpí bolesťami hlavy, závratmi a zle na ňu pôsobí hluk a väčší počet ľudí.

Súd po vykonanom dokazovaní ţalobu posudzoval v dvoch rovinách. V prvom rade

posudzoval, či v danej veci ide o prípad hodný osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky

č. , kedy môţe odškodnenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia

zvýšiť i nad sumu stanovenú v jeho ods. 1 a 2. Ţalobkyňa utrpela stratu čuchu a súd nemal

(vykonaným dokazovaním) preukázané ţiadne výrazne obmedzené, prípadne úplne stratené,

jej zapojenie sa do spoločenského ţivota v porovnaní s aktivitami pred vznikom

3

škody. Ţalobkyňa pred i po úraze pracuje u toho istého zamestnávateľa a na rovnakej

pracovnej pozícii bez akýchkoľvek sankcií vo vzťahu k jej hendikepu (strate

čuchu). Ani v súkromnom či spoločenskom ţivote neuviedla ţiadne významné aktivity, vo

vzťahu ku ktorým by bola výrazne obmedzená v porovnaní s jej aktivitami pred vznikom

škody. Všetky obmedzenia ţalobkyne zo straty čuchu sa týkajú beţných spoločenských

a rodinných aktivít, ktoré sú odškodnené uţ základnou náhradou za sťaţenie spoločenského

uplatnenia. Ani strata schopnosti ucítiť unikajúci plyn (moţné ohrozenie ju na ţivote)

nezakladá dôvod osobitného zreteľa na zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského

uplatnenia. V druhom rade súd posudzoval dôvod zvýšenie náhrady vo vzťahu k bolestiam

hlavy a závratmi, pričom vychádzal zo záverov znaleckého dokazovania, keď ich znalec

nehodnotil ako trvalú zmenu podľa samostatnej poloţky sťaţenia spoločenského uplatnenia

(ako samostatnej diagnózy). V danom prípade znalec ako jediný trvalý následok, majúci

vplyv na sťaţenie spoločenského uplatnenia, hodnotil len stratu čuchu. Obmedzenie spojené

s bolesťami hlavy a závratmi znalec hodnotil v beţnom ţivote len po dobu liečenia v trvaní 5

týţdňov. Vzhľadom na to, ţe bolesti hlavy, závraty a depresie neboli u ţalobkyne v dôsledku

dopravnej nehody hodnotené znaleckým posudkom ako samostatná poloţka sťaţenia

spoločenského uplatnenia, súd vo vzťahu k vzniknutým následkom nerozhodoval

o zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Preto ani neprihliadal na

ţalobkyňou uvádzané obmedzenia v jej spoločenskom, či rodinnom ţivote v súvislosti

s bolesťami hlavy, závratmi, nauzeou, či depresiou. V tejto súvislosti by išlo o ďalší nárok na

náhradu škody (titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia), ktorý by bolo treba preukázať

novým lekárskym posudkom zhodnocujúcim takýto následok. O trovách konania rozhodol

podľa

Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 29. januára 2013, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil

povinnosť zaplatiť ţalobkyni 4 000,- € a náhradu trov k rukám jej advokátky v sume

1 821,27 €, všetko do 3 dní. Doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa a dospel

k záveru, ţe napadnutý rozsudok trpí jednou z vád vytýkaných odvolaním - nie celkom

úplným, a preto dostatočným právnym posúdením veci. Poukázal na znenie príslušných

ustanovení vyhlášky č. a zdôraznil, ţe jej zmenou s účinnosťou od 1. apríla 1995

došlo k zmierneniu pôvodne značne obmedzujúcej podmienky pre uplatnenie postupu

predpokladaného ustanovením § 7 ods. 3. Stalo sa tak prechodom od pôvodnej formulácie

„v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa“ k novej formulácii

4

„v prípadoch hodných osobitného zreteľa“, pričom takúto zmenu inak ako zásadnú

liberalizáciu pôvodnej úpravy prakticky ani vyloţiť nejde. Práve takáto zmena spôsobovala aj

neudrţateľnosť tých záverov skoršej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry), ktorých

podstatou bola absolútna výnimočnosť zvyšovania náhrad podľa jej § 7 ods. 3 len v prípadoch

mimoriadnych (napr. kultúrnych, športových či všeobecne spoločenských) aktivít

pred vznikom škody a výrazného obmedzenia či dokonca straty moţnosti v takýchto

aktivitách neskôr pokračovať (čo obdobne platilo aj u nedostatku takýchto aktivít a na ňom

zakladaného odopierania súdov zvýšenia náhrady poškodeným priznávať). Aj pre rozhodnutie

v prejednávanej veci bolo významným, ţe závery judikatúry majúce sa takto opustiť, sa

z povahy veci týkali práve sťaţenia spoločenského uplatnenia. Nová právna úprava teda

vytvorila priestor na prekročenie obmedzení v podobe základne sumy náhrady za jeden bod

i celkovej výšky odškodnení (uvedených v § 7 ods. 1, 2) v podstatne širšom rozsahu, neţ aký

mala na mysli pôvodná úprava. Následne odvolací súd uviedol, ţe „bolo nevyhnuté pomerne

citlivo vyhodnotiť predovšetkým faktor, ţe v prípade náhrady za sťaţenie spoločenského

uplatnenia (rovnako ako pri náhrade za bolesti, v tejto konkrétnej veci neuplatňovanej) ide

o odškodnenie, ktoré sa na základe výslovného príkazu v zákone poskytuje len jednorázovo,

a ktorým sa tak majú i za perspektívy relatívne dlhšieho trvania obmedzenia, plynúceho

z poškodenia zdravia jednorazovo kompenzovať tieţ všetky budúce strádania poškodeného –

bez moţnosti tieto ešte nejako reparovať neskôr. Výška odškodnenia, preto musí rešpektovať

i jeho reparačný charakter a v súlade so závermi doterajšej rozhodovacej praxe tunajšieho

súdu v príslušnej oblasti byť i naplnením tej tézy, podľa ktorej odškodnenie má slúţiť

kompenzácii obmedzení plynúcich z poškodenia zdravia aj tak, aby skoršie poškodeným často

aj výraznejšie pociťované radosti (ako tieto boli alebo mohli byť vnímané pred poškodením

zdravia) a neskoršia strata moţnosti tieto preţívať (práve v dôsledku trvalých následkov

poškodenia zdravia) mohli byť prinajmenšom čiastočne vynahradené (či presnejšie len

zmiernené) niečím, čo poškodenému môţe naopak privodiť isté potešenie alebo radosť

(samozrejme úmerne následkom poškodenia zdravia, ktoré sa môţu prípad od prípadu i dosť

zásadne líšiť)“. Uplatnením uvedených úvah podľa odvolacieho súdu násobok uplatnený

ţalobkyňou nebolo moţné povaţovať za premrštený. Faktorom nasvedčujúcim potrebe

priblíţenia sa hornému koncu rozpätia bolo, ţe u ţalobkyne došlo k úplnému vymiznutiu

funkčnosti jedného zo zmyslových orgánov. To takého, ktorého strata nepochybne v ďalšom

spoločenskom uplatnení ţalobkyňu obmedzuje, aj keď nemôţe ísť o obmedzenie prejavujúce

sa v skoršom spôsobe jej ţivota, uplatňovaní jej potrieb či na ujmu sebestačnosti ţalobkyne

a osôb s ňou zdieľajúcich následky jej poškodenia zdravia tak radikálne, ako tomu môţe byť

pri iných nezvratných poškodeniach zdravia vedúcich k nefunkčnosti zmyslových orgánov

(napr. strata zraku, končatín, ochrnutie). Poţiadavku na zvýšenie náhrady (podľa § 7 ods. 3

vyhlášky č. ) povaţoval odvolací súd preto za opodstatnenú. Potom za nutné

povaţoval stotoţnenie sa so ţalobkyňou v tom, ţe suma 6 000,- Sk nemôţe byť

akceptovateľným odškodnením za trvalú stratu čuchu u osoby ţenského pohlavia, na ktorú sú

nespochybniteľne kladené vyššie nároky pri starostlivosti o domácnosť, ktorá v čase utrpenia

úrazu mala len 37 rokov a i v čase rozhodovania o poţiadavke nastolenej ţalobou má

pred sebou perspektívu relatívne dlhšieho ţivota vrátane obmedzení, ktoré jej z poškodenia

zdravia plynú, priznanie zvýšeného odškodnenia v tejto veci bolo namieste. Zohľadnením

všetkých uvedených kritérií odvolací súd dospel k názoru, ţe za primeranú okolnostiam

prípadu treba povaţovať sumu zvýšenia základného bodového ohodnotenia o cca 20-násobok

(pri zaokrúhlení na celé päťdesiatky eur nahor) predstavujúcu 4 000,- € (20 x 199,76 =

3 983,20 a polovica z 240 000,- Sk a z 7 966,54 € ako súčtu poţadovaných 7 767,38 a uţ

ţalobkyňou obdrţaných 199,16 € = 3 983,27 €). O trovách odvolacieho konania rozhodol

podľa v spojení s ,

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Navrhla, aby ho dovolací

súd zmenil tak, ţe ţalobu zamietne a prizná jej náhradu trov dovolacieho konania. Namietala

nesprávne právne posúdenie veci ( ), lebo odvolací súd nesprávne

vyloţil aplikovaný právny predpis. Poukázala na to, ţe ţalobkyňa si uplatnila náhradu

za zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v zmysle vyhlášky č.

Nesprávne právne posúdenie veci videla ţalovaná v tom, ţe odvolací súd prípad ţalobkyne

posúdil ako hodný osobitného zreteľa a následne jej priznal náhradu za sťaţenie

spoločenského uplatnenia v sume 4 000,- €, keď rozsah pojmu „dôvody osobitného zreteľa“

sa mení v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, pričom dôvody na priznanie

odškodnenia v zmysle vyhlášky č. musia byť tak závaţné, aby bola

nimi opodstatnená výnimočnosť takého postupu (rozsudok NS SR MCdo 39/2003). Nemôţe

obstáť argumentácia odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa je ţena, a ţe utrpela úraz v pomerne

mladom veku. V rozpore s názorom odvolacieho súdu sú rozhodnutia rôznych senátov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uţ z obdobia zmeny ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky

č. (sp. zn. , , ). Pokiaľ ide o stratu

čuchu, v konaní bolo preukázané, ţe ţalobkyňa po úraze pracuje aj naďalej

v predchádzajúcom zamestnaní, nie je invalidnou. Z dokazovania nevyplýva, ţe by

u ţalobkyne došlo k takým trvalým nepriaznivým následkom úrazu, ktoré by ju váţnejším

6

spôsobom vyradili, resp. výraznejšie obmedzili v rôznych aktivitách, ktoré vykonávala

pred úrazom. Pokiaľ ide o významné obmedzenia vyplývajúce z tvrdených bolestí hlavy,

závratov a zvracaní pri záťaţi nie sú ako následok v znaleckom posudku ako trvalý následok

uvedené, ich existenciu ani ţalobkyňa nepreukázala iným lekárskym, resp. znaleckým

posudkom, na tieto ťaţkosti súd v konaní prihliadať nemôţe. Ak by si ţalobkyňa tieto tvrdené

nároky uplatnila riadne (predloţila relevantné doklady) a preukázala by ich, jej odškodnenie

by bolo určite vyššie a spravodlivejšie.

Ţalobkyňa sa v celom rozsahu stotoţnila s rozhodnutím odvolacieho súdu a jeho

dôvodmi. Uviedla, ţe je síce pravdou, ţe pred úrazom nevykonávala ţiadne mimoriadne,

celospoločensky významné aktivity, ani neviedla prestíţnu reštauráciu, je však nepochybné,

ţe ju ako ţenu a gazdinku zasiahla strata čuchu a čiastočná strata chuti v oveľa širšom

rozsahu, ako by ju mohol pociťovať, napr. významný politik alebo športovec, ktorý sa denne

nevenuje vareniu a upratovaniu. Nie je síce invalidná, ale po úraze došlo k poklesu jej

zárobku v rozsahu 10 – 20 %. Aj ďalšie ťaţkosti (bolesti hlavy, závraty, zvracanie pri záťaţi)

boli preukázané a potvrdené objektívnymi nálezmi zo strany niekoľkých lekárov. Poukázala

na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ) proti rozsudku, ktorý moţno napadnúť dovolaním ( ),

preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1

) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto

opravným prostriedkom ( a nasl. ).

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Podľa je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Prípustnosť dovolania proti takému zmeňujúcemu rozsudku je zaloţená na rozdielnosti

rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy,

ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho

odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá

na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností

účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti

v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,

nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne

svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu

a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom

právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch

stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové

hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu

rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.

Pri riešení otázky prípustnosti dovolania ţalovanej proti výroku rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bolo ţalobe vo veci samej vyhovené (napadla ho dovolaním), treba vychádzať

z toho, ţe súd prvého stupňa ţalobu v celom rozsahu (7 767,38 €) zamietol a odvolací súd jej

vyhovel v sume 4 000,- €. Rozhodnutia súdov niţšieho stupňa sú teda zhodné v sume

3 767,38 € (zamietajúce), preto v tejto časti je rozsudok odvolacieho súdu len formálne

označený ako „zmeňujúci“, lebo po obsahovej stránke ide o výrok potvrdzujúci. Rozsudky

súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú rozdielne čo do sumy 4 000,- €, a preto len v tejto

časti je rozsudok odvolacieho súdu „zmeňujúci“ tak po formálnej ako aj po obsahovej stránke.

Vychádzajúc z uvedeného moţno uzavrieť, ţe dovolanie smerujúce proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým nepriznal ţalobkyni sumu 3 767,38 €, napadá potvrdzujúci výrok

rozsudku odvolacieho súdu.

Treba však uviesť, ţe na rozdiel od objektívnych podmienok vymedzených zákonom,

stanovením lehoty na podanie dovolania, prípustnosti dovolania len proti v zákone uvedeným

rozhodnutiam odvolacieho súdu, zastúpenia dovolateľa a pod., ktoré musia byť pri podaní

dovolania splnené, a ktoré sa nevzťahujú na osobu konkrétneho dovolateľa, ustanovenie

prvá veta určuje okrem iného aj subjektívnu podmienku prípustnosti

dovolania, ktorá sa viaţe na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho,

kto dovolanie podáva. Teda, či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie

(hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom).

Právo podať dovolanie proti rozhodnutiam odvolacieho súdu zveruje účastníkovi. Z účelu

dovolania, ale vyplýva, ţe nie kaţdému účastníkovi prislúcha právo podať dovolanie. Toto

právo nie je dané tomu účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu

nevyznelo, a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach. Teda tomu

účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech. Úspech v konaní treba pritom chápať v závislosti

od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle

procesného výsledku. Procesný úspech v plnom rozsahu na strane ţalobcu znamená stav,

pri ktorom súd v plnom rozsahu vyhovie jeho ţalobe a vydá rozhodnutie v súlade

s navrhovaným výrokom. Plný úspech na strane ţalovaného je stav, pri ktorom súd ţalobu

v celom rozsahu zamietne.

V danej vec odvolací súd tým, ţe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku,

ktorým ţalobu (v rozsahu sumy 3 767,38 €) zamietol, rozhodol v prospech ţalovanej. Táto

mala teda v (odvolacom) konaní podľa procesného výsledku (čiastočného zamietnutia ţaloby)

čiastočný úspech vo veci. Preto nie je účastníkom konania (subjektívne) oprávneným

na podanie dovolania v tejto (potvrdzujúcej) časti.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej

(v zamietajúcej časti) odmietol ( v spojení s ).

Dovolanie vo zvyšnej časti (ktorou ţalovaná napadla výrok rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým priznal ţalobkyni sumu 4 000,- € - na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý aj

v tejto časti ţalobu zamietol) je procesne prípustné podľa Len v tejto časti

mohol byť napadnutý rozsudok preskúmaný v dovolacom konaní (v ďalšom sa dovolací súd

zaoberá len touto časťou dovolania). Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal napadnutý

rozsudok v tejto časti bez nariadenia pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe

ho treba zrušiť.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/

v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale aj

v dovolaní uplatnenými dôvodmi ( ), obligatórne sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

9

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ aţ g/ (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdov, spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku

návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad

odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či nesprávne obsadeným súdom). Vady konania uvedené v dovolateľ

síce nenamietal, ale po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru o existencii vady

konania podľa , t. j. ţe postupom odvolacieho súdu bola účastníkom

odňatá moţnosť konať pred súdom.

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) treba rozumieť taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné

práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska

významná ide najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom súd odňal účastníkovi konania

jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady spôsobujúce zmätočnosť

konania môţu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej

jeho podstatnej časti (záhlavia, výroku, odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť

rozhodnutia ako celku, ktorá môţe byť dôsledkom obsahovej a gramatickej

nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti). Vydanie zmätočného

rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä z hľadiska zaručeného práva

účastníka na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), porovnaj napr. ,

III. 331/04, .

10

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp rovnosti zbraní,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Samotné súdne

rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym

vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého

súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti

s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových i právnych dôvodov

vo vzťahu k jeho výroku.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994,

Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri napr. , )

tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46

ods. , dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (pozri ).

Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu ustanovuje v ,

podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

11

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, dbá pritom aj na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Keďţe odvolací súd pri zmene rozhodnutia ( ) nahradzuje rozhodnutie

súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné a výstiţné

odôvodnenie zahrňujúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti

výroku rozhodnutia. Len takéto rozhodnutie moţno označiť za preskúmateľné (§ 157 ods. 2

v spojení s ). Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa názoru

dovolacieho súdu preskúmateľný nie je, lebo neobsahuje postačujúce vysvetlenie dôvodov,

pre ktoré odvolací súd dospel v porovnaní so súdom prvého stupňa k odlišným záverom

v otázke, či ide (nejde) o prípad hodný osobitného zreteľa pre zvýšenie odškodnenia

za sťaţenie spoločenského uplatnenia a následne ani postačujúce vysvetlenie otázky

primeranosti násobku zvýšenia základného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského

uplatnenia.

Predmetom konania v danej veci je teda ţalobkyňou uplatnený nárok na náhradu

škody na zdraví následkom dopravnej nehody z 29. apríla 2004 v P. (zavinenej vodičkou

motorového vozidla Škoda Felícia tým, ţe pred vystupovaním zo

zaparkovaného vozidla sa nepresvedčila, ţe neohrozí ostatných účastníkov cestnej premávky

a otvorila na vozidle ľavé predné dvere v čase, keď okolo vozidla prechádzala na bicykli

ţalobkyňa, ktorá narazila do otvorených dverí, spadla na vozovku a utrpela

pohmoţdenie mäkkých častí hlavy v oblasti záhlavia a prasklinu lebky v čelno-temennej

oblasti s dobou liečenia najmenej 35 dní a trvalú stratu čuchu) titulom zvýšenia odškodnenia

za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa vyhlášky č.

v znení platnom a účinnom od 1. apríla 1995, podľa ktorého v prípadoch hodných osobitného

zreteľa môţe súd odškodnenie za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia primerane

zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

Odškodnenie za sťaţenie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate

predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre ţivot a ţivotné úkony

poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie

jeho spoločenských úloh. Sťaţením spoločenského uplatnenia je preto treba rozumieť jednak

vylúčenie, či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom,

politickom, kultúrnom a športovom ţivote, jednak sťaţenie, či dokonca priamo znemoţnenie

12

výkonu či voľby povolania, voľby ţivotného partnera, prípadne moţnosti ďalšieho

sebavzdelávania (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, , ).

Ţalobkyňa sa domáhala 40 – násobného zvýšenia základného bodového ohodnotenia

sťaţenia spoločenského uplatnenia, t. j. 100 bodov x 60,- Sk (hodnota jedného bodu) =

6 000,- Sk x 40 = 240 000,- Sk a po odpočítaní vyplatenej sumy = 234 000,- Sk (7 767,38 €).

Súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, ţe nárok

ţalobkyne nie je dôvodný v celom rozsahu, pretoţe nejde o prípad hodný osobitného zreteľa

v zmysle vyhlášky č. Vychádzal z toho, ţe všetky obmedzenia

ţalobkyne vo vzťahu ku strate čuchu sa týkajú beţných spoločenských a rodinných aktivít,

ktoré sú odškodnené uţ základným bodovým ohodnotením sťaţenia spoločenského

uplatnenia. Konštatoval, ţe ţalobkyňou uvádzané bolesti hlavy, závraty, či depresie, ako

následky poškodenia zdravia pri dopravnej nehode, neboli ţiadnym lekárskym posudkom

ohodnotené samostatne ako sťaţenie spoločenského uplatnenia, preto na ne ani neprihliadal.

V porovnaní s ním odvolací súd po doplnení dokazovania výsluchom ţalobkyne dospel

jednak k záveru, ţe v prejednávanej veci ide o prípad hodný osobitného zreteľa a jednak

k záveru, ţe za primeranú okolnostiam prípadu treba povaţovať sumu zvýšenia základného

odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia o cca 20 - násobok takejto sumy, t. j

v rozsahu pribliţnej polovice sumy, ktorej by sa ţalobkyni malo dostať pri plnom akceptovaní

jej poţiadavky, t. j. suma 4 000,- € (20 x 199,76 € = 3 983,20 € a polovica zo 7 966,54 € ako

súčtu v konaní poţadovaných 7 767,38 € a uţ ţalobkyňou obdrţaných 199,16 € je

3 983,27 €).

K takémuto záveru však odvolací súd dospel viac menej na základe teoretických

východísk vo všeobecnosti porovnávajúcich korekciu právnej úpravy moţnosti zvýšenia

odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa rovnakého ustanovenia

() vyhlášky č. v znení platnom a účinnom do 31. marca 1995 vrátane

- v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa a od 1. apríla 1995 -

v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Zdôraznil pritom nespornú liberalizáciu pôvodnej

právnej úpravy, ktorá je „vytvorením priestoru na prekročenie obmedzení v podobe základnej

sumy náhrady za bod i celkovej výšky odškodnení (uvedených v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky)

v podstatne širšom rozsahu, neţ aký mala na mysli pôvodná úprava“.

13

Aj keď moţno súhlasiť s teoretickými úvahami odvolacieho súdu vo vzťahu k účelu

zmeny právnej úpravy ustanovenia vyhlášky č. a k jej interpretácii

v aplikačnej praxi treba mať na zreteli, ţe zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského

uplatnenia podľa vyhlášky prichádza do úvahy výnimočne, a to „len“

v prípadoch hodných osobitného zreteľa“. Tento pojem nie je vo vyhláške č.

definovaný a dôvody nie sú taxatívne ani demonštratívne uvedené. Jeho obsah a rozsah sa

preto môţe meniť v závislosti od okolností konkrétneho prípadu a rozhodnutie súdu o jeho

aplikácii, by malo byť vţdy výsledkom cieľavedomej a vyčerpávajúcej úvahy súdu.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, na základe akých

skutočností dospel k záveru, ţe v danej veci nejde o prípad hodný osobitného zreteľa.

Odvolací súd bez bliţšieho vymedzenia konkrétnych dôvodov (okrem uvedených

teoretických úvah), pre ktoré povaţoval tento právny záver za nesprávny, a pre ktoré

povaţoval cca 20 - násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia sťaţenia

spoločenského uplatnenia za primerané, len konštatoval, ţe „suma 6 000,- Sk (199,76 €)

nemôţe byť akceptovateľným odškodnením za trvalú stratu čuchu u osoby ţenského pohlavia,

na ktorú sú nespochybniteľne kladené vyššie nároky pri starostlivosti o domácnosť, ktorá

v čase utrpenia úrazu mala len 37 rokov a i v čase rozhodovania o poţiadavke nastolenej

ţalobou má pred sebou perspektívu relatívne dlhšieho ţitia vrátane obmedzení, ktoré jej

z poškodenia zdravia plynú“. Takéto odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nezodpovedá

poţiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Napokon odvolací súd

sa nijako nevysporiadal ani s obmedzeniami vyplývajúcimi z tvrdených bolestí hlavy,

závratov a depresie ţalobkyne.

Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa, majúca za následok jeho nepresvedčivosť, je vadou konania, ktorou sa

účastníkom odníma moţnosť konať pred súdom ( ). So zreteľom na to,

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti a súvisiacom výroku

o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

14

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. júla 2014

JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková