Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/155/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: M. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XX, A., zastúpený JUDr. Romanom Cibulkom, advokátom, so sídlom Hlavná 13, Trnava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o zaplatenie 15 474,38 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 24. septembra 2020 č. k. -144 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 92,60 eura s úrokom z omeškania 5% ročne z 92,60 eura od 23. 05. 2019 do zaplatenia zastavil. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 10 381,78 eura s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 5 381,78 eura od 23. 05. 2019 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,62% s tým, že pri určovaní výšky trov konania v časti nároku nemajetkovej ujmy bude súd vychádzať z výšky priznaného plnenia 5 000 eur. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami ./, , , , , , veta prvá a druhá, , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, , , nariadenia vlády č. , , . Uviedol, že žalobca žalobou požadoval, aby súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť mu 15 474,38 eura s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 5 474,38 eura od 23. 05. 2019 až do zaplatenia a nahradiť trovy konania v rozsahu 100%. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ Nitra, odbor kriminálnej polície zo dňa 23. 03. 2012, ČVS: ORP-1509/OVK-NR-2011 PB mu bolo vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa , Tr. zák. a to na skutkovom základe uvedenom v predmetom uznesení, jeho sťažnosť proti uzneseniu bola prokurátorom Okresnej prokuratúry Nitra zamietnutá a na Okresný súd Nitra bola podaná obžaloba, ktoré konanie bolo vedené pod sp. zn. a bolo skončené tak, že rozsudkom Krajského súdu v Nitre bol 27. 11. 2018 spod obžaloby právoplatne oslobodený, pretože nebolo preukázané, že by sa stal skutok, ktorý bol predmetom obžaloby. Vyšetrovateľ pôvodne trestné oznámenie jeho bývalej manželky odovzdal Obvodnému úradu Nitra na prejednanie priestupku, keď nezistil dôvod na začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia, ale prokurátor jeho rozhodnutie zrušil a uložil mu vo veci konať a rozhodnúť. Keďže bol v trestnom konaní

zastúpený, vznikli mu trovy, z ktorých požadoval nahradiť iba trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 5 474,38 eura. Od žalovaného požadoval nahradiť aj nemajetkovú ujmu vo výške 10 000 eur, pretože po vznesení obvinenia sa mu "zrútil celý svet". Orgány činné v trestnom konaní mu neverili, hoci okrem výpovede jeho bývalej manželky proti nemu neexistovali žiadne iné dôkazy a takýmto dôkazom nemohol byť znalecký posudok, ktorého závery bolo možné považovať za plauzibilné za predpokladu, že budú jej tvrdenia pravdivé. Nikdy pred tým nebol trestne stíhaný, viedol riadny, usporiadaný rodinný život, a tak bol počas sedem rokov trvajúceho trestného konania, v priebehu ktorého ho okresný súd opakovane uznával za vinného, v nepretržitom strese a obavách. Bál sa priblížiť k deťom a manželke z obavy ďalšieho krivého obvinenia. Jeho rodinný život stroskotal, deti sa mu odcudzili, a tak, hoci mal v D. dobré zamestnanie, odsťahoval sa na východ Slovenska, kde žije jeho rodina. Následky tohto trestného konania do jeho života sú tak nezvratné. Zástupcu žalovaného požiadal o predbežné prerokovanie nároku, ktorý jeho žiadosť považoval za nedôvodnú z dôvodov, ktoré nie sú legitímne a v príkrom rozpore s ustálenou judikatúrou NS SR a ÚS SR, a preto podal žalobu na súd. V konaní nebolo sporné a aj bolo z predložených listinných dôkazov preukázané, že sa viedlo trestné konanie, v ktorom vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Odbor kriminálnej polície vydal dňa 23. 03. 2012 uznesenie, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie. Žalobca v žalobe tvrdil, že uvedené uznesenie je nezákonné, pretože v čase jeho vydania neexistovali dôvody pre jeho vydanie a v trestnom konaní bol spod obžaloby právoplatne oslobodený, a pretože mu týmto rozhodnutím bola spôsobená škoda, má právo, aby mu ju žalovaný nahradil podľa § 5 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu. Žalovaný namietal svoju zodpovednosť s odôvodnením, že uvedené uznesenie nebolo podľa § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu zrušené a ani zmenené pre jeho nezákonnosť, na uznesenie o vznesení obvinenia boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady, pretože vychádzalo z výpovede poškodenej, jej otca a znaleckého posudku, pričom poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. 11. 2013 sp. zn. a toto uznesenie nemôže byť považované za nezákonné len preto, že žalobca bol napokon v trestnom konaní oslobodený. V konaní nebolo sporné, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené a ani zmenené pre jeho nezákonnosť a že žalobca bol v trestnom konaní právoplatne oslobodený. Sporné bolo, či v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia boli splnené všetky zákonné predpoklady na jeho vydanie. Z vykonaného dokazovania, a to oboznámením sa so zápisnicami o výsluchu poškodenej, jej otca, žalobcu, znaleckým posudkom, uznesením vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a uznesením prokurátora o sťažnosti však bolo v konaní preukázané, že tvrdenia žalobcu o tom, že v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia a ani rozhodovania o jeho sťažnosti neboli splnené všetky predpoklady na jeho vydanie, pretože jediným usvedčujúcim dôkazom, z ktorého vyšetrovateľ a aj prokurátor vychádzali, bolo obvinenie poškodenej. Iba s poukazom na tento dôkaz však vyšetrovateľ rozhodujúci o trestnom oznámení poškodenej pred vznesením obvinenia nemal za preukázané, že by sa žalobca dopustil konania, ktoré mu bolo kladené za vinu. Jeho rozhodnutie o odovzdaní veci však prokurátor zrušil a prikázal mu vo veci konať. Hoci tieto orgány verejnej moci mali pri rozhodovaní o vznesení obvinenia k dispozícii aj znalecký posudok, podľa ktorého u poškodenej boli prítomné známky syndrómu týranej osoby, znalkyňa sama tieto hodnotenia a analýzy označila za plauzibilné za predpokladu, že sa vyšetrovaním preukážu a potvrdia jej obvinenia voči žalobcovi, čím bola jeho hodnovernosť zásadne spochybnená a to už v tomto štádiu konania. Otec poškodenej M. O. žiadne násilné správania žalobcu voči poškodenej v zápisnici o výsluchu z 01. 02. 2012 nepotvrdil. Z uvedeného dôvodu preto znalecký posudok a ani výpoveď otca poškodenej nemohli odôvodňovať vznesenie obvinenia voči žalobcovi, a preto je táto obrana žalovaného nedôvodná. Nespôsobilosť týchto dôkazov usvedčiť žalobcu z konania, ktoré mu bolo kladené za vinu, napokon konštatoval aj odvolací súd v rozsudku, ktorým žalobcu právoplatne oslobodil spod obžaloby. Ani to, že žalobca chcel uzavrieť dohodu o vine a treste za stavu, že k tomu neprišlo, žalobca skutok popieral a nepriznal sa k nemu, nepreukazuje dôvodnosť obrany žalovaného. Pretože trestné stíhanie žalobcu neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, a pretože v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia neboli splnené predpoklady na jeho vydanie, žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá bola žalobcovi spôsobená pri výkone verejnej moci uvedeným rozhodnutím o vznesení obvinenia podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona o zodpovednosti za škodu. V konaní nebolo sporné a aj bolo preukázané, že žalobca podal podľa § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu proti uzneseniu vyšetrovateľa riadny opravný prostriedok a to sťažnosť, ktorá bola prokurátorom zamietnutá, a preto mu toto právo možno priznať. Súd na potvrdenie svojich záverov o tom, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 35/1991, na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , publikované

pod R 37/2014. Po rozhodnutí už najvyšší súd nevydal rozhodnutie, ktoré by bolo založené na odlišných právnych záveroch a táto otázka bola totožne riešená v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2011 sp. zn. , z 30. januára 2011 sp. zn, , z 12. decembra 2011 sp. zn. , z 19. júna 2013 sp. zn. a z 19. decembra 2014 sp. zn. a aj v rozhodnutí Ústavného súdu SR zo 7. júla 2016 sp. zn. . Z uvedeného dôvodu je potrebné tieto rozhodnutia považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, na ktorú je súd povinný podľa základných princípov prihliadnuť, pričom nemal dôvod sa od nej v tomto konaní odkloniť. V konaní nebolo sporné, že orgánom konajúcim v mene štátu je podľa zákona o zodpovednosti štátu v tomto prípade Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, pretože trestné konanie žalobcu neskončilo jeho právoplatným odsúdením a prokurátor zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru. Súd v tomto smere poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn. . V konaní nebolo sporné a aj bolo preukázané, že žalobca si splnil svoju povinnosť podľa zákona o zodpovednosti štátu, pretože svoj nárok na náhradu škody vo výške 5 474,38 eura a nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur s Generálnou prokuratúrou ako príslušným orgánom vopred predbežne prerokoval a nebol uspokojený, a preto sa oprávnene domáhal svojho nároku žalobou na súde podľa zákona o zodpovednosti štátu. Pretože tvrdenia žalobcu o tom, že bol právne zastúpený, neboli sporné a po oboznámení sa žalovaného s trestným spisom a čiastočnom späťvzatí žaloby a replike žalobcu nebola sporná ani ich výška a úhrada týchto trov, a pretože podľa predchádzajúcich záverov súdu bolo v konaní preukázané, že žalobcovi vznikla škoda, za ktorú žalovaný zodpovedá a táto je v príčinnej súvislosti s vydaným uznesením o vznesení obvinenia, bez ktorého by nebola potreba právneho zastúpenia žalobcu, je žaloba v časti o zaplatenie trov právneho zastúpenia vo výške 5 381,78 eura podľa zákona o zodpovednosti za škodu dôvodná. Žalobca žalobou požadoval nahradiť aj nemajetkovú ujmu, ktorá mu nezákonným uznesením vznikla, a to v peniazoch vo výške 10 000 eur. Žalovaný namietal proti tomuto nároku s odôvodnením, že nie je naplnený predpoklad jeho zodpovednosti za túto ujmu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie výšky požadovanej náhrady a že táto výška je neprimeraná. Pretože v konaní bolo preukázané, že boli naplnené všetky zákonné podmienky na preukázanie zodpovednosti žalovaného, a to existencia nezákonného rozhodnutia, na vydanie ktorého neboli v tom čase splnené všetky predpoklady, vznik ujmy na strane žalobcu, pretože v zásade každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, pretože už len samotný fakt, že je trestne stíhaný výrazne zasahuje do jeho súkromného, osobného a aj pracovného života, do jeho cti a dobrej povesti (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. 08. 2019 sp. zn. ), tým skôr, ak sa v trestnom konaní neskôr ukáže, že išlo o obvinenie nepravdivé a aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy, a preto tieto námietky žalovaného nie sú dôvodné. Hoci v konaní bol vypočutý iba žalobca, súd na jeho návrh pripojil a oboznámil listinné dôkazy z trestného spisu, ktoré preukázali jeho tvrdenia o tom, že bol pred vznesením obvinenia bezúhonný a že jeho trestné stíhanie trvalo sedem aj pol roka, ale nemožno konštatovať, že by za dĺžku konania zodpovedal žalobca. Aj podľa súdu muselo byť manželstvo žalobcu a poškodenej trvalo a vážne rozvrátené už pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, a preto táto námietka žalovaného bola dôvodná. Z výpovede žalobcu a z rozhodnutí v konaniach o úprave práv a povinností na čas do rozvodu a o rozvode však bolo preukázané, že vznesenie obvinenia malo závažné následky na styku s jeho maloletými deťmi pochádzajúcimi z manželstva, pretože v súvislosti s tým sa mohol žalobca na základe súdneho rozhodnutia stýkať s deťmi iba od 27. 12. 2011 do 18. 06. 2012 a následne až od 17. 04. 2016, pričom počas tejto doby muselo nesporne prísť k prerušeniu styku s deťmi. Z výpovede žalobcu mal však súd preukázané, že žalobca po 17. 04. 2016 už nevyužil zákonné inštitúty, ktoré by mu umožnili styk s deťmi obnoviť, a preto táto námietka žalovaného bola dôvodná. Už zo samotnej podstaty trestného činu, z ktorého bol žalobca obviňovaný, mal súd za to, že toto trestné stíhanie muselo výrazne zasiahnuť do jeho súkromného, osobného a aj pracovného života a jeho následky sú trvalé, pretože žalobca od vtedy nie je v kontakte s vlastnými deťmi, odsťahoval sa na východ Slovenska a zmenil aj zamestnanie. Z uvedených dôvodov ani námietka žalovaného o tom, že by žalobca nepreukázal vznik ujmy a závažnosť jej následkov nebola dôvodná. Podľa súdu v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva podľa zákona o zodpovednosti za škodu, nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a netvrdil to ani žalovaný. Aj keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetnom voľnej úvahy súdu, táto sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská (rozhodnutie Najvyššieho sudu z 27. apríla 2006 sp. zn. ), a preto súd pri určovaní jej výšky prihliadol podľa zákona o zodpovednosti za škodu na príkladmo uvedené kritériá. Výška nemajetkovej ujmu nemôže byť ani neprimeraná a musí zohľadňovať aj iné právne predpisy upravujúce odškodnenie, judikatúru

ústavného súdu a ESĽP (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júla 2018 sp. zn. ). , ktorým bolo novelizované ustanovenie zákona o zodpovednosti za škodu s účinnosťou od 01. 01. 2013 bol stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom ani tento zákon nič nemení na predchádzajúcom konštatovaní súdu, že táto výška má byť primeraná. Napriek tomu, že boli preukázané kritériá podľa zákona o zodpovednosti, žalobcovi nebolo zasiahnuté do jeho osobnej slobody väzbou, neboli mu spôsobené žiadne telesné zranenia, nebolo preukázané zhoršenie jeho zdravotného stavu, súd považoval za priemernú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur a vo výške 5 000 eur tak považoval žalobu za nedôvodnú. Pre porovnanie, súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia, ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v prípadoch oslobodenia spod obžaloby, ak nebol obvinený väzobne stíhaný a to rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. , ktorým bola priznaná náhrada vo výške 6 000 eur, sp. zn. náhrada vo výške 5 022,75 eura a sp. zn. náhrada vo výške 4 800 eur a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. náhrada vo výške 3 000 eur, sp. zn. náhrada vo výške 3 000 eur a sp. zn. náhrada vo výške 3 000 eur. Žalovaný svoj peňažný dlh riadne a včas neplnil podľa veta prvá , a preto sa dostal do omeškania podľa . Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný sa dostal do omeškania 23. 05. 2019, proti čomu žalovaný nenamietal, pričom v konaní bolo preukázané, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ako príslušný orgán vyhotovil oznámenie o tom, že jeho nárok neuspokojí dňa 23. 05. 2019, a tak patria žalobcovi podľa zákona o zodpovednosti za škodu od 23. 05. 2019 do zaplatenia aj úroky z omeškania. Žaloba bola dôvodná aj v časti výšky úrokov z omeškania 5% ročne, a to zo sumy 5 381,78 eura, tak ako žalobca žalobou požadoval. Pretože žalobca vzal späť žalobu v časti o zaplatenie 92,60 eura s úrokom z omeškania 5% ročne z 92,60 eura od 23. 05. 2019 do zaplatenia, súd konanie v tejto časti podľa veta druhá zastavil, dôvodne podanej žalobe vyhovel, a tak rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 10 381,78 eura (5 381,78 eura + 5 000 eur) s úrokom z omeškania 5% ročne z 5 381,78 eura od 23. 05. 2019 do zaplatenia a to do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia podľa , pretože je všeobecne známe, že zástupca žalovaného je štátny orgán, ktorý je napojený na štátnu pokladnicu, a tak ide o odôvodnený prípad podľa , pričom žalobca tomuto návrhu žalovaného ani nenamietal a vo zvyšnej nedôvodnej časti žalobu zamietol. Súd podľa rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania. Žalobca žalobou požadoval zaplatenie majetkovej škody a nahradenie nemajetkovej ujmy, t. j. v konaní boli spojené dve veci v celkovej výške 15 474,38 eura. Keďže žalobca v časti o zaplatenie 92,60 eura zavinil zastavenie konania, čo predstavuje 1,691%, nárok na náhradu trov konania by mal podľa priznať žalovanému. Žalobca však bol vo zvyšnej časti majetkovej škody vo výške 5 381,78 eura úspešný, čo predstavuje 98,308%, a úspešný bol aj čo do základu nemajetkovej ujmy, hoci jej výška bola závislá od úvahy súdu, a preto súd postupoval podľa . Keďže súd zohľadnil zavinenie žalobcu na zastavení konania a jeho úspech v konaní, rozhodol, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,62% (98,308% - 1,691% = 96,617%, po zaokrúhlení 96,62%). O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vyšší súdny úradník podľa tak, že pri určovaní tarifnej odmeny veci o zaplatenie nemajetkovej ujmy bude vychádzať z výšky priznaného nároku 5 000 eur.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania, napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalovaný, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie na základe súdnej praxe s odkazom na rozhodnutia súdov považoval uznesenie o vznesení obvinenia za automaticky nezákonné rozhodnutie a to len z dôvodu, že trestné konanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Takýto prístup súdu nie je akceptovateľný, nakoľko možnú zákonnosť, či nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia je potrebné posudzovať vždy aj s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. Vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (-50). Navyše, uviedol, že táto súdna prax nekorešponduje s predmetnou vecou. Hlavný rozdiel je založený na tej skutočnosti, že skutkový stav v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia sa zásadne zmenil až počas konania pred Krajským súdom v Nitre, ktorý vydal oslobodzujúci rozsudok. Trestné stíhanie bolo dovtedy úplne zákonné a dôvodné a dôkazná situácia nasvedčovala záverom, pre ktoré mal byť žalobca odsúdený, čo potvrdzujú aj dva predošlé rozsudky o vine žalobcu. Súd prvej inštancie prevzal závery súdnej praxe bez

toho, aby zobral do úvahy všetky okolnosti prípadu. Súdom prvej inštancie udávanú judikatúru pritom nemožno vykladať mechanicky tak, že každý oslobodzujúci rozsudok znamená nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Nakoľko podmienka existencie nezákonného rozhodnutia je podmienkou sine qua non, je nutné, aby súd túto podmienku riadne skúmal a zaoberal sa s ňou. Zo samotných rozhodnutí vyplýva, že súdy vykladali ustanovenie § 6 odsek 1 zákona o zodpovednosti za škodu extenzívne s využitím teleologického výkladu. Pri takto extenzívnom výklade dochádza zjavne k porušovaniu princípu právnej istoty, kde orgán činný v trestnom konaní síce vydá uznesenie o vznesení obvinenia v súlade so zákonom, ale zároveň je toto považované za nezákonné. Ak by súd prvej inštancie chcel takto extenzívny výklad aplikovať, je nutné, aby svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Uznesenie o vznesení obvinenia nie je rozhodnutím o vine obvineného. Toto uznesenie vo svojej podstate obvineného chráni a zaručuje mu určité práva a postavenie v trestnom konaní. V prípade, ak by orgán činný v trestnom konaní voči osobe, u ktorej je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala, nevzniesol obvinenie, konal by nezákonne a v zmysle súdnej praxe by túto osobu ukrátil na právach riadne sa obhajovať, teda by nebola formálne obvinená, ale materiálne áno. Z uvedeného dôvodu nemožno hovoriť o danom uznesení o vznesení obvinenia ako o nezákonnom rozhodnutí. Ak by bol prijatý záver, že dané uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonné, tak je nutné uviesť, že nevznesenie obvinenia pri vtedy danej dôkaznej situácií by bolo taktiež nezákonným postupom. Ak by bol prijatý právny záver, že oslobodzujúci rozsudok je rozhodnutie o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia, možno takto urobiť jedine za situácie, že oslobodzujúci rozsudok je prijatý za rovnakej skutkovej situácie ako uznesenie o vznesení obvinenia, pretože ak by sa skutková situácia pri vydávaní rozhodnutí podstatne odlišovala, nemožno hovoriť o zrušení rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. V danom prípade k takejto situácii došlo. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo prijaté za určitého dôkazného stavu, ktorý odôvodňoval vznesenie obvinenia. Tento dôkazný stav sa však zásadne zmenil počas konania na Krajskom súde v Nitre, kde došlo k zásadnému spochybneniu kľúčového svedka. Do tohto momentu existovali všetky zákonné dôvody na trestné stíhanie žalobcu. Je neakceptovateľné, aby orgán verejnej moci niesol zodpovednosť za neskoršiu dôveryhodnosť svedkyne, ktorá spočívala v jej neskoršom konaní, čo orgány činné v trestnom konaní nemohli predvídať. Uvedené by malo za následok, že štát by prevzal zodpovednosť aj za svedkov a ich neskoršie konanie, ktorí zmenia svoju výpoveď alebo za nazeranie súdu na ich dôveryhodnosť. Teda, podstatná podmienka, ktorá zakladá nárok na škodu, teda nezákonné rozhodnutie, bola založená len na formálnom prevzatí záverov iných súdov bez skúmania konkrétnych okolností prípadu. Vzhľadom na túto skutočnosť, nedospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok aj nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, tak ako sú vymedzené Bez preukázania existencie nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, tak ako má na mysli , nikdy nemôže dôjsť ku vzniku škody podľa uvedeného zákona. Nestotožnil sa s právnym názorom, že oslobodzujúci rozsudok automaticky znamená, že trestné stíhanie žalobcu bolo nezákonné. Oslobodzujúci rozsudok je výsledkom dokazovania vykonaného po vznesení obvinenia a na hlavnom pojednávaní, ktoré v momente vznesenia obvinenia ešte vykonané nebolo. Vedením trestného konania voči žalobcovi sa sledoval legitímny cieľ riadneho vedenia trestného konania a prokuratúra ako štátny orgán si plnila svoje zákonné povinnosti. Za nezákonné možno považovať iba také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho vydania, a nie také rozhodnutie, ktoré síce bolo v čase jeho vydania zákonným rozhodnutím, ale na základe dokazovania vykonaného po jeho vydaní bol v trestnom konaní ustálený iný názor. V predmetnej trestnej veci ani policajný orgán a ani prokuratúra žiadne rozhodnutie v rozpore so zákonom nevydali a ani neviedli taký úradný postup, ktorý bol v rozpore so zákonom. Preto žalobcovi nemohla byť spôsobená žiadna škoda. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalobcu uviedol, že existenciu a následky nemajetkovej ujmy nestačí len tvrdiť, ale je potrebné ich hodnoverne a bez akýchkoľvek pochybností preukázať. V časti uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy je žaloba iba všeobecná. Okrem subjektívnych pocitov a tvrdení žalobcu nie sú v nej uvedené žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním vôbec nejaká nemajetková ujma vznikla. V danej veci žalobca žiadnym spôsobom vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal. K svojim tvrdeniam nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz. Dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní na preukázanie nemajetkovej ujmy zaťažovalo, neuniesol. Súd prvej inštancie sa nezaoberal preukázaním tvrdení žalobcu, ale prijal ich za pravdivé a to aj navzdory námietkam žalovaného. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia malo následky na styk žalobcu s jeho deťmi. Žalovaný sa s týmto záverom nemôže stotožniť, nakoľko nenesie zodpovednosť za rozhodnutia iných štátnych orgánov. Ak by žalobca skutočne mal ním uvádzané následky, tieto by mu mali primárne vyplývať z rozvratu jeho manželstva a odcudzeniu

sa deťom, no nie z trestného stíhania, ktoré nasledovali až po tomto rozvrate. Žalobca nevyhľadal odbornú pomoc, ktorej služby by mohol zrejme doložiť, a tak preukázať aj existenciu aspoň nejakej nemajetkovej ujmy. Nakoľko žalobca tak nevykonal, považuje žalovaný náhradu nemajetkovej ujmy za neopodstatnenú a vôbec za neprimerane vysokú. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, resp. rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že podané odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd podľa rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Žalovaný v dôvodoch svojho odvolania opakuje argumentáciu, ktorú už prednášal v rámci doterajšieho priebehu konania a s ktorou sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vyporiadal. Argumentácia žalovaného uvedená v odôvodnení jeho odvolania týkajúca sa samotného základu uplatneného nároku vychádza z nesprávneho výkladu ustanovenia a je v príkrom rozpore ako s právnou teóriou, tak i s ustálenou judikatúrou NS SR. V predmetnej veci k žiadnej zmene dôkaznej situácie vôbec nedošlo, keď ako uznesenie o vznesení obvinenia, tak i obžaloba a následne i vo veci vydané prvostupňové rozsudky, boli opreté o v podstate jediný priamy dôkaz, ktorým bola problematická výpoveď na výsledku veci zaujatej poškodenej. Túto výpoveď ako prokuratúra, tak i súd prvého stupňa nesprávne a nelogicky vyhodnotili ako výpoveď hodnovernú, teda postačujúcu a to ako na vznesenie obvinenia, tak i na podanie obžaloby, a dokonca i na vydanie odsudzujúceho rozsudku. Žiaden iný - ďalší dôkaz hodnovernosť tejto „usvedčujúcej“ výpovede nepotvrdzoval (znalecký posudok vypracovaný znalkyňou podmieňoval správnosť svojich záverov týkajúcich sa existencie údajného syndrómu týranej osoby u poškodenej skutočnosťou, že sa v trestnom konaní preukáže pravdivosť jej tvrdení). Z obsahu trestného spisu je tiež možné zistiť, že samotný vyšetrovateľ pôvodne ani nemal záujem v predmetnej veci vzniesť voči nemu obvinenie a celý prípad mienil postúpiť príslušnému okresnému úradu na prejednanie priestupku. K vzneseniu obvinenia tak došlo až na zásah prokuratúry, ktorá dala vyšetrovateľovi pokyn vzniesť proti obvinenému obvinenie. V danom prípade neboli ani naplnené zákonné dôvody pre vznesenie obvinenia voči nemu, nad rámec toho, že už samotné oslobodenie spod obžaloby (a to bez ohľadu na existenciu alebo neexistenciu zákonných dôvodov pre vznesenie obvinenia) úplne postačuje k tomu, aby súd považoval s poukazom na ust. základ uplatňovaného nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím za odôvodnený. S poukazom na uvedené tak možno konštatovať, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, ktoré následne i správne právne posúdil. Ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný pre priznanie finančnej náhrady satisfakčnej povahy požaduje, aby ju preukázal dôkazmi, tak treba zdôrazniť, že i v zmysle dostupnej judikatúry je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá úvaha sa má opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Takýmito zákonnými hľadiskami sú spomínané hľadiská uvedené v , ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne riadil. Z dokazovania vykonaného v predmetnej veci vyplýva, že voči nemu bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin týrania, za ktorý zločin zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody až na 15 rokov. Z obsahu trestného spisu je tiež evidentné, že trestné konanie v predmetnej veci trvalo takmer 7 rokov. Je rovnako evidentné, že samotné vznesenie obvinenia pre tak závažný zločin, za ktorý zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody až na 15 rokov, muselo a malo obrovský dopad na jeho psychiku a to o to viac, že sa v jeho osobe jednalo o netrestaného človeka, ktorého doterajší život bol príkladný. Rovnako je nespochybniteľný fakt, ktorý osobitne nie je potrebné preukazovať, že ako vznesenie obvinenia, tak 7 rokov trvajúce trestné konanie sa veľmi negatívne podpísalo na jeho rodinnom a spoločenskom živote. Pokiaľ ide o rodinný život, najmä jeho vzájomný vzťah s maloletými deťmi, s ktorými po dobu trvania trestného stíhania stratil kontakt, tieto zostali pod vplyvom ich matky a on si uvedomoval márnosť toho, ak by sa snažil súdnou cestou dosiahnuť úpravu styku, keď bol obvinený a stíhaný za tak závažný zločin, ktorého „obeťou“ nemala byť len jeho exmanželka, ako z časti i jeho deti. Je tiež logické a prirodzené, že sa obával ďalších obvinení zo strany jeho exmanželky, ak by sa pokúsil s deťmi kontaktovať. Rovnako je prirodzené, že pod vplyvom vedeného trestného stíhania voči nemu strácal i vieru v spravodlivé rozhodnutie súdu. Tiež je viac ako pravdepodobné, že na jeho skolabovaní a hospitalizácii v marci 2017 sa musel podpísať i dlhotrvajúci stres, ktorý v dôsledku dlhotrvajúceho trestného stíhania prežíval. Za takejto situácie je treba považovať súdom priznanú výšku nemajetkovej ujmy za plne odôvodnenú.

4. Žalovaný v následnom vyjadrení k podanému vyjadreniu žalobcu uviedol, že je mu známa ustálená súdna judikatúra, podľa ktorej súdy rozhodujú, avšak v danom prípade v konaní pred Krajským súdom v Nitre boli zistené také skutočnosti, ktoré neboli a nemohli byť zistené v čase vydania uznesenia o

vznesení obvinenia. Zdôraznil, že štát nemôže prevziať zodpovednosť za neskoršiu zmenu svedkov a ich dôveryhodnosť, to sú totiž okolnosti a zodpovednosť na strane svedka, a nie na strane štátu.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalovaného ( a ) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

6. Predmetom konania je žaloba žalobcu o zaplatenie sumy 15 474,38 eura s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 5 474,38 eura od 23. 05. 2019 do zaplatenia, ako i náhradou trov konania. Žalobca v žalobe uviedol, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ Nitra, odbor kriminálnej polície zo dňa 23. 03. 2012, ČVS: ORP-1509/OVK-NR-2011 PB bolo voči nemu vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona, a to na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení. Sťažnosť zo dňa 29. 03. 2012, ktorú podal prostredníctvom advokátskej kancelárie proti uzneseniu o vznesení obvinenia, bola uznesením Okresnej prokuratúry v Nitre zo dňa 23. 04. 2012 sp. zn. zamietnutá. Dňa 17. 12. 2012 bola na Okresný súd Nitra podaná voči nemu obžaloba pod sp. zn. . Trestné konanie sa na podklade uvedenej obžaloby viedlo na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. a toto bolo právoplatne skončené až rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 11. 2018, ktorým bol oslobodený spod obžaloby a to z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že sa skutok, ktorý bol predmetom obžaloby, vôbec stal. Dôvodil, že v súvislosti s trestným konaním, ktoré sa voči nemu viedlo, má tento voči štátu nároky na náhradu škody, a to v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia zo strany vyšetrovateľa PZ Nitra. Podanou žalobou si žalobca voči štátu v zmysle ust. , a a uplatnil nárok: a) na účelne vynaložené náklady v súvislosti s jeho obhajobou v trestnom konaní predstavujúce celkom čiastku 5 474,38 eura (náhrada trov právneho zastúpenia v trestnom konaní), b) náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle vo výške 10 000 eur. V súvislosti s požadovanou výškou predmetnej náhrady poukázal žalobca na skutočnosť, že nebol nikdy v minulosti trestne stíhaný a žil riadnym a usporiadaným rodinným životom a to až do doby, kým jeho exmanželka nepodala na neho účelové trestné oznámenie, v ktorom ho lživo obvinila zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby. Orgány činné v trestnom konaní jeho obhajobe neverili, a to napriek tomu, že okrem výpovede jeho exmanželky neexistovali proti nemu žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by jej výpoveď potvrdzovali. V priebehu sedem rokov trvajúceho trestného konania bol v nepretržitom strese a obavách. Stroskotal jeho rodinný život, maloleté deti, ktoré sa bál z obavy pred ďalším krivým obvinením navštevovať, sa mu odcudzili. Nakoniec sa radšej rozhodol odsťahovať na východ Slovenska, kde žije jeho rodina, a to napriek tomu, že mal v Nitre dobré zamestnanie a zamestnávateľ bol s jeho prácou spokojný. Sedem rokov trvajúce trestné konanie tak závažným spôsobom zasiahlo do jeho života, pričom následky uvedeného zásahu sú nezvratné.

7. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

8. Podľa odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania ( okrem prípadov uvedených v ustanovení ), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v danej veci správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. S poukazom na uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdil, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia .

12. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle veta prvá je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá ujma spôsobená nesprávnym či ne výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Podstata nároku na náhradu škody sa pritom v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

13. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.

14. Uvedené závery vychádzajú z jednotne prijatých záverov dovolacím súdom, vyjadrených i v rozsudkoch sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , na ktoré okrem tých, ktoré uviedol i súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, odvolací súd poukazuje. Tieto rozhodnutia spočívajú na právnych záveroch zodpovedajúcich záverom ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí zo dňa 7. júla 2016 sp. zn. konštatoval, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatoval, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca.

15. V kontexte vyššie uvedeného, pokiaľ potom súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá bola žalobcovi spôsobená pri výkone verejnej moci rozhodnutím o vznesení obvinenia podľa , takýto záver súdu prvej inštancie je správny a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Na uvedenom závere nič nemení ani poukaz žalovaného na Nález ÚS SR zo dňa 13. 11. 2013, udávajúc, že prípadná rozdielnosť rozhodovania NS SR a ÚS SR bola prekonaná a t. č. neexistuje, keď v čase po rozhodnutí NS SR sp. zn. najvyšší súd nevydal rozhodnutie, ktoré by v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo založené na odlišných právnych záveroch, súčasne tiež zodpovedajúcim záverom ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. (viď NS SR sp. zn. ).

16. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne právne posúdil nielen základ uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému, ale správne rozhodol i o priznanej výške nemajetkovej ujmy žalobcovi 5 000 eur.

17. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí poškodenému za splnenia predpokladu, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ktorú preto nemožno uspokojiť inak (§ 17 ods. 2). Kritéria, podľa ktorých sa stanovuje jej výška, určuje zákon príkladmo (§

17 ods. 3). Podľa sa výška náhrady nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na: a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

18. Trestné stíhanie vždy predstavuje závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatíva a dopad na všetky stránky jeho života. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti, dobrej povesti, dôstojnosti, ale určitým spôsobom porušuje rešpektovanie a ochranu súkromného, rodinného života, osobnej cti a dobrej povesti, tak ako to zaručuje , 2 SR.

19. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil zákonnom stanovené kritériá jej určenia s ohľadom na okolnosti daného prípadu, ako i prihliadol na princíp spravodlivosti a primeranosti. Prihliadol na osobu poškodeného a na to, že pred vznesením obvinenia bol bezúhonný. Rovnako prihliadol na dĺžku trestného stíhania sedem rokov, k čomu odvolací súd dopĺňa, že táto ohraničuje v čase trvanie zásahu do osobnosti, ktorý s postupujúcim časom spravidla rastie. Neprimeraná dĺžka stíhania spôsobuje udržiavanie osoby v stave neistoty. Rovnako je namieste uviesť i to, že nielen dĺžka trestného stíhania, ale i povaha trestnej veci, je kritériom, ktoré je dôvodné zohľadniť z hľadiska rozhodovania o výške priznanej náhrady, keď treba konštatovať, že čím závažnejší trestný čin sa kladie osobe za vinu, tým negatívnejšie prežíva obvinený trestné stíhanie, pretože sa obvykle spája s hrozbou prísnejšieho trestu a vyššieho spoločenského odsúdenia. Vyššie uvedené okolnosti nesporne vyplynuli zo súdom prvej inštancie pripojeného trestného spisu, bez toho, aby ich bolo potrebné ďalej dokazovať. Súd prvej inštancie správne zohľadnil námietku žalovaného o rozvrate manželstva žalobcu a jeho bývalej manželky už pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, a to s ohľadom na samotný charakter trestného činu kladeného žalobcovi za vinu, ako i jeho skutkovú podstatu. Uvedené však nesporne, bez ohľadu na to, či žalobca využil alebo nie zákonné prostriedky na zabezpečenie stretávania sa s deťmi pochádzajúcimi z manželstva, zasiahlo sféru jeho súkromného a rodinného života, reálnym narušením vzťahu a stratou kontaktu s deťmi. Z rozhodovacej činnosti súdov vo veciach maloletých detí je pritom známe, že v konkrétnych prípadoch ani vydané súdne rozhodnutie upravujúce práva a povinnosti rodičov k deťom za stavu rozvratu vzťahov medzi rodičmi, nie je spôsobilé zmeniť kvalitu vážne narušených vzťahov rodiča a dieťaťa, a ak faktorom, ktorý mal vplyv na stav vzťahu rodiča a dieťaťa, bolo prebiehajúce trestné stíhanie, nie je dôvodné podľa názoru odvolacieho súdu na tento fakt neprihliadnuť. Súd prvej inštancie rovnako správne prihliadol na následky trestného stíhania žalobcu v spoločenskej oblasti, ktoré ho viedli k zmene zamestnania a odsťahovaniu sa na východ Slovenska. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal vznik ujmy, s touto argumentáciou žalovaného sa ani odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) nestotožňuje, poukazujúc na vyššie uvedené, keď jednak rozhodujúce okolnosti, ktoré súd prvej inštancie zohľadnil pri určení výšky nemajetkovej ujmy boli súdu zrejmé z pripojeného trestného spisu, ako i sám žalovaný skutkové okolnosti prezentované žalobcom, ktoré zohľadnil súd prvej inštancie ako negatívne následky žalobcu v dôsledku jeho trestného stíhania (zmena zamestnania, presťahovanie sa) nerozporoval. Okolnosť, že žalobca nevyhľadal odbornú lekársku pomoc za účelom zmiernenia následkov prežívaných útrap spojených s trestným stíhaním, nie je určujúcim faktorom jeho reálneho psychického prežívania a ako na zásadnú ani nemožno na ňu prihliadať. Súd prvej inštancie rovnako správne prihliadol a poukázal na rozsah odškodnenia v iných obdobných veciach a i v tomto ohľade je ním priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu primeraná.

20. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny v zmysle ustanovenia potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).