Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
450/400640.2995ad.pdf
PDF · 203.92 KB
No categories available
2ObdoV/6/2013
Najvyšší súd 2ObdoV/6/2013 Slovenskej republiky
U Z N E S N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. B., S. S., X. B.,
zastúpeného advokátom S. & P., s. r. o, Š., X. B., IČO X., proti ţalovanému A. - S. P., a. s., D.,
X. B., zastúpenému M. & M., s. r. o., P., B., o zaplatenie 53 774,17 eur, na dovolanie ţalobcu
proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. júna 2012, č. k.
3Obo 166/2010-795, takto
rozhodol:
Dovolací súd rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. júna 2012, č. k.
3Obo l66/2010-795 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 05. 05. 2008, č. k. 4Cb 14/2003-726 uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1620 000 Sk a trovy konania v sume 385 342 Sk.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe ţalobca sa domáhal proti ţalovanému zaplatenia sumy
1700 000 Sk s príslušenstvom titulom nezaplateného odstupného podľa § 669 Obchodného
zákonníka.
Ţalovaný vo vyjadrení uviedol, ţe pri posudzovaní nároku na odstupné a jeho výšku je
potrebné brať na zreteľ všetky relevantné okolnosti, ako aj tie, ktoré nie sú uvedené priamo
v zákone. Poukázal na neuzavretie konkurenčnej doloţky v zmluve podľa § 672a Obchodného
zákonníka, preto odstupné ţalobcovi nepatrí.
Súd v novom konaní doplnil dokazovanie písomnými dôkazmi a zistil, ţe predmetom
konania je nárok ţalobcu na zaplatenie odstupného v súvislosti s ukončením zmluvy
o obchodnom zastúpení podľa § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd pri posudzovaní
nároku vychádzal so zákonných ustanovení § 652, § 669 ods. 1 písm. a/, b/, § 669 ods. 2
Obchodného zákonníka /v texte odôvodnenia rozhodnutia zrejme omylom uvedené „O. s. p."/.
Účastníci konania dňa 10. 01. 1997 uzavreli zmluvu o obchodnom zastúpení, na základe ktorej
ţalobca vykonával pre ţalovaného sprostredkovanie poistenia podľa čl. IV. zmluvy. Ţalovaný
zmluvu vypovedal dňa 24. 05. 2002 bez udania dôvodu, na základe čoho ţalobca ţiadal
odstupné podľa § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške 1 734 547,70 Sk, ktoré
vypočítal z celkovej výšky získaných provízií za 5 rokov /8 672 738,53 Sk/. Po vrátení veci na
nové konania ţalobca ţiadal vyplatiť sumu 1 620 000 Sk.
Medzi účastníkmi zostal sporný nárok na vyplatenie odstupného podľa § 669 ods. 2
Obchodného zákonníka, ktoré ustanovenie má kogentný charakter. Po skončení zmluvy má
podľa uvedeného ustanovenia zástupca nárok na odstupné, pokiaľ splnil predpoklady podľa
§ 669 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré predstavuje akúsi formu odškodnenia /nie však
v zmysle vyrovnania utrpenej škody/, ide o zvláštnu v peniazoch vyjadriteľnú odmenu za
výsledok činnosti obchodného zástupcu pre zastúpeného, ktorý sa prejavuje v postavení
zastúpeného na trhu v dobe ukončenia obchodného zastúpenia, z ktorého trvá prínos pre
obchody zastúpeného a tento prínos presiahne ukončenie obchodného zastúpenia. Ak je
preukázateľne splnená táto podmienka, zákon ustanovuje i splnenie ďalšej podmienky pre
úspešné uplatňovanie takéhoto nároku, a to, aby bolo vyplatenie odstupného jednoznačne
posúdené ako spravodlivé, teda všeobecne zodpovedajúce zásadám poctivého obchodného
styku so zreteľom na všetky okolnosti vzťahu medzi účastníkmi, pričom treba brať na zreteľ
i to, či bola alebo nebola dohodnutá konkurenčná doloţka.
Z uvedeného vyplýva, ţe sa má prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, z ktorých zákon
vyslovene uvádza províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a taktieţ pouţitie či nepouţitie
konkurenčnej doloţky. Princíp spravodlivosti má byť uplatnený jednak voči zastúpenému, ale
aj voči zástupcovi. Pokiaľ ide o konkurenčnú doloţku, treba vychádzať z toho, ţe jej pouţitie
predstavuje obmedzenie budúcej činnosti obchodného zástupcu, ktoré je moţné v jeho takto
kompenzovať a naopak, ak nebola dohodnutá.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe ţalovaný vypovedal zmluvu bez udania
dôvodu dňa 24. 05. 2002.
Podľa § 669a Obchodného zákonníka právo na odstupné nevznikne, ak zastúpený
odstúpi od zmluvy pre porušenie zmluvného záväzku obchodným zástupcom, ktoré zakladá
právo na odstúpenie od zmluvy.
Podľa § 668 ods. 2 Obchodného zákonníka zmluvu dohodnutú na neurčitý čas môţe
ukončiť ktorákoľvek zo strán výpoveďou.
Citované ustanovenia upravujú spôsoby skončenia zmluvy so zreteľom na dôvody,
ktoré by niektorú zo strán ku skončeniu zmluvného vzťahu viedli. Aj samotná zmluva
o obchodnom zastúpení zo dňa 10. 01. 1997 výslovne rozlišuje obidva spôsoby skončenia
zmluvy vo svojich ustanoveniach, pričom v ust. čl. VII upravuje výpoveď a v čl. VIII upravuje
odstúpenie od zmluvy s tým, ţe pri tomto spôsobe skončenia zmluvy vymenúva
i dôvody, ktoré môţu viesť zastúpeného k odstúpeniu. Zákon i zmluva rozlišuje ukončenie
zmluvy výpoveďou bez povinnosti uviesť dôvody a odstúpením od zmluvy, pre ktoré musia
existovať dôvody.
Zmluva o obchodnom zastúpení skončila výpoveďou podľa čl. VII bez toho, aby bol
uvedený dôvod ukončenia zmluvného vzťahu, a z tohto titulu vzniká nárok na odstupné, teda
nedošlo k skončeniu zmluvy odstúpením, podľa čl. VIII pre porušenie zmluvy resp. inej
skutočnosti zakladajúcej právo na odstúpenie od zmluvy a vylučujúce právo na odstupné.
Podľa obsahu ţaloby výška odstupného predstavovala priemernú ročnú províziu,
vypočítanú z priemeru provízií, ktoré ţalobca ako obchodný zástupca v priebehu piatich
rokov získal.
Ustanovenie § 669 ods. 1 písm. a/ Obchodného zákonníka upravuje primeranú náhradu
provízie, ktorú by obchodný zástupca vzhľadom na výsledok svojej činnosti mohol získať,
pokiaľ by obchodné zastupovanie neskončilo a súčasne predstavuje aj určité vyrovnanie
prínosu činnosti obchodného zástupcu pre zastúpeného na danom trhu a jeho zvýhodnenie,
preto pre vznik práva na odplatu sú určené podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne. Prvou
podmienkou je, ţe obchodný zástupca pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo
významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a prospech z tejto činnosti obchodného
zástupcu musí trvať aj v dobe skončenia zmluvy o obchodnom zastúpení. To znamená, ţe
odplata obchodnému zástupcovi patrí len za činnosť, ktorá spočíva v jeho aktívnej účasti na
získaní nových klientov. Druhou podmienkou je skutočnosť, ţe odplata musí byť posúdená ako
spravodlivá, teda zodpovedajúca poctivému obchodnému styku a obchodnej morálke.
Pokiaľ ide o maximálnu výšku odstupného, je obmedzená v ust. § 669 ods. 2
Obchodného zákonníka na priemer provízie získanej obchodným zástupcom v priebehu
posledných piatich rokov.
Rozpor medzi účastníkmi konania bol v oblasti zaradenia pre výpočet odstupného.
Nebolo spochybnené, ţe ţalovaný uzavrel s s. r. o. L dňa 03. 02.1998 zmluvu
o poistení motorových vozidiel. Súd doplnil dokazovanie o svedecké výpovede svedkov
a prehľadom peňaţných plnení ţalobcovi s zistil, ţe so ţalovaným vyhovených províznych
listov, predstavujúcich prehľad peňaţných plnení, ktoré boli sporné medzi účastníkmi a z listov
o priznaní bonifikácie ţalobcovi, ako aj z vyjadrenia ţalovaného k predpokladom na
dosiahnutie funkčného stupňa generálny reprezentant, v ktorom bol ţalobca zaradený, mal súd
za preukázané, ţe ţalovaný pričinením ţalobcu získal značný prospech a neuveril tvrdeniam
ţalovaného, ţe ţalobca svoje povinnosti neplnil.
Súd mal za preukázané, ţe nárok ţalobcu je podľa § 669 Obchodného zákonníka
oprávnený, nakoľko podľa výkazov mal súd za preukázané, ţe ţalobca pre ţalovaného získal,
resp. rozvinul obchody, z ktorých mal podstatné výhody. Ţalobca za uvedené obchody získal
8 672 738,53 Sk provízie za päť rokov, ktoré ţalovaný vyplatil bez výhrad. Ţalobca bol trvalé
vyhodnocovaný ako jeden z najlepších reprezentantov zastupujúcich ţalovaného, preto tvrdenie
ţalovaného, ţe zmluvu zrušil z dôvodu porušovania zákona ţalobcom, nemal súd za
preukázané.
Súd sa nestotoţnil s názorom ţalovaného, ţe právo na odstupné ţalobcovi patrí len
vtedy, ak je pouţitá konkurenčná doloţka. Podľa názoru súdu, dôleţitým momentom pre
posudzovanie spravodlivosti vyplatenia odstupného je práve provízia, ktorú zástupca, ktorý bol
u ţalovaného uţ v pozícii generálneho reprezentanta, čomu zodpovedala aj sadzba a výška
provízií vyplácaných ţalovaným za uzavreté resp. sprostredkované poistné zmluvy. Táto
skutočnosť bola podľa názoru súdu tieţ rozhodujúca pri posudzovaní vplyvu pouţitej resp.
nepouţitej konkurenčnej doloţky na spravodlivosť vyplácania odstupného. Súd mal za to, ţe
i v prípade pôsobenia ţalobcu v inej spoločnosti, predmetom ktorej je sprostredkovateľská
činnosť v poisťovníctve, nemoţno predpokladať dosiahnutie provízií porovnateľných s tými,
ktoré ţalobca ukončením zmluvy o obchodnom zastúpení stratil. Na druhej strane tým, ţe
medzi účastníkmi nebola dohodnutá konkurenčná doloţka, nemoţno posudzovať ako porušenie
akýchkoľvek zmluvných dojednaní skutočnosť, ţe ţalobca po skončení platnosti zmluvy
o zastúpení so ţalovaným, mal pracovať v inej spoločnosti, ktorej predmetom činnosti je
sprostredkovateľská činnosť v poisťovníctve.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, ţe ţalobcovi vzniklo
právo na odstupné podľa § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko splnil zákonom
stanovené podmienky, preto rozhodol tak, ako vyplýva z výroku rozsudku. Do výpočtu
odstupného nie je zahrnutá provízia získaná ţalobcom za starostlivosť o poistný kmeň, nakoľko
táto nebola vyplácaná ako provízia za uzatvorené poistné zmluvy. Za základ pre určenie výšky
bola pouţitá vyplatená provízia, ktorú ţalovaný ţalobcovi vyplácal. Súd ďalej dospel k záveru,
ţe aj provízie vyplácané z poistných zmlúv uzavretých podľa Dohôd o poistení motorových
vozidiel zo dňa 03. 02. 1998 boli vyplácané dôvodne. Spochybňovanie dôvodnosti vyplatenia
provízií v súčasnom období nie je opodstatnené. V tejto súvislosti bolo poukázané i na ďalšie
aktivity zo strany ţalobcu, preukazujúce jeho vplyv na uzatváranie poistných zmlúv v prospech
ţalovaného napr. v prípade leasingu ojazdených áut ţalobca vykonával ohliadky poisťovaných
vozidiel, podpisoval odovzdávacie protokoly i poistné podmienky. Ţalobca ďalej
sprostredkoval obchody s následným uzavretím poistných zmlúv medzi L a inými predajcami
áut /napr. A, s .r. o., AA, s. r. o., AAAA, a. s., T, s. r. o./. Súd sa nestotoţnil ani s vyjadrením
ţalovaného, ktoré pripojil k prehľadu vyplácaných provízií, v ktorom zavádza keď v čl. II ods.
1 písm. b/ uvádza: provízia priebeţná alebo provízia za starostlivosť o kmeň. Provízia za
starostlivosť podľa názoru súdu nie je totoţná s províziou priebeţnou. Ţalobca vo vyjadrení na
pojednávaní 18. 06. 2004 sa dotkol iba provízie za starostlivosť o poistný kmeň, a to v záujme
odstránenia moţných sporných vecí. Je nesporné, ţe sa to týkalo iba provízií osobitne
uvádzaných vo vyúčtovaniach ako provízia za starostlivosť. Súd mal za to, ţe ostatné provízie
sú províziami za činnosť ţalobcu ako obchodného zástupcu a jednoznačne vyplývajú zo
zmluvy o obchodnom zastúpení.
Na základe uvedeného súd ţalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O. s. p. tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal náhradu účelne vynaloţených trov konania
/súdny poplatok, trovy právneho zastúpenia vrátane trov v novom konaní/.
Ţalovaný podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie podaním zo dňa 27. 06.
2008. V odôvodnení odvolania uviedol, ţe rozsudok nie je správny z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci a nerešpektovania právneho názoru odvolacieho súdu podľa ust. § 226
O. s. p., nesprávnych skutkových zistení, hoci vykonal navrhované dôkazy, rozsudok má tieţ
vady, ktoré môţu mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä je nepreskúmateľný
pre nedostatočné odôvodnenie a nezrozumiteľnosť a súd neúplné zistil skutkový stav veci.
Ďalej citoval z odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia a poukázal na to, ţe v novom
rozhodnutí prvostupňový súd riadne neuviedol, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil. Súd v odôvodnení neuviedol, ako
stanovil priemernú ročnú províziu, ktorá je maximálnou hranicou odstupného, ani ako dospel
k sume 1 620 000 Sk.
Naďalej trval na tom, ţe ani v novom konaní neboli ţalobcove tvrdenia preukázané.
Ďalej poukázal na to, ţe pri stanovovaní odstupného nebola vôbec zohľadnená skutočnosť
/z odôvodnenia to nevyplýva/, ţe zmluva o obchodnom zastúpení neobsahovala konkurenčnú
doloţku. Nezohľadnením nepouţitia konkurenčnej doloţky a skutočnosti, ţe ţalobca pôsobil
a pôsobí v oblasti sprostredkovania poistenia po skončení zmluvy o obchodnom zastúpení
doteraz, ako ďalšej okolnosti, ktorá ovplyvňuje spravodlivé určenie odstupného, a ktoré bolo
potrebné v prospech ţalovaného zohľadniť prinajmenšom zníţením odstupného, čo povaţuje za
nesprávne právne posúdenie.
Odvolateľ povaţoval za nesprávne, ţe došlo k zahrnutiu priebeţnej provízie do
základu pre výpočet odstupného a záver súdu, ţe do základu pre výpočet odstupného pre
ţalobcu boli zahrnuté všetky ostatné platby, okrem provízie za starostlivosť, teda aj priebeţné
provízie, povaţuje za nesprávny. Súd podľa odvolateľa nesprávne právne kvalifikoval
aj priebeţnú províziu ako odplatu zástupcovi za uzavretie poistných zmlúv.
Ďalej v odvolaní uviedol, ţe bolo preukázané, ţe Dohoda o poistení motorových
vozidiel s V, s. r. o. bola uzavretá bez pričinenia ţalobcu. Odvolateľ popiera odôvodnenosť
podanej ţaloby ţalobcom a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a ţalobu zamietnuť a priznať
náhradu trov konania, ktoré písomne vyčíslil.
O odvolaní rozhodol súd rozsudkom z 19. 05. 2009 č. k. 4Obo/117/2008-749 tak, ţe
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. z dôvodu jeho vecnej správnosti,
keď dospel k názoru, ţe súd prvého stupňa v novom konaní doplnil dokazovanie, na základe
ktorého vyslovil právny názor a svoje rozhodnutie i náleţité odôvodnil. Ţalobcovi trovy
odvolacieho konania nepriznal, pretoţe si ich neuplatnil.
Ţalovaný vo veci podal sťaţnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky z dôvodu, ţe
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu neobsahoval špecifickú odpoveď ani na jeden
sťaţovateľom uvádzaný dôvod odvolania, v čom videl porušenie práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd rozhodol o sťaţnosti ţalovaného Nálezom III.ÚS 131/2010-39, ktorým
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, ţe dospel
k záveru o porušení základného práva sťaţovateľa na súdnu ochranu, ktorého sa odvolací súd
dopustil nedostatočným odôvodnením svojho potvrdzujúceho rozsudku.
Podaním zo dňa 10. 06. 2011 ţalovaný uviedol, ţe na základe rozsudku odvolacieho
súdu zaplatil v prospech ţalobcu sumu 53 774,15 eur a trovy konania.
Po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky ţalovaný poţiadal ţalobcu
o vrátenie zaplatenej sumy a následne po zváţení všetkých okolností a skutočností, ktoré
počas konania vyšli najavo, právnych argumentov vrátane odôvodnenia nálezu ţalovaný
vyslovil, ţe odstupné vo výške 36 000 eur bolo poskytnuté dôvodne podľa § 669 a nasl.
Obchodného zákonníka a v prevyšujúcej časti nároku /nad 36 000 eur/ odstupné podľa
ţalovaného ţalobcovi nepatrí.
Ţalobca k uvedenému podaniu zaujal stanovisko v podaní zo dňa 16. 03. 2012, v ktorom
okrem vecných argumentov uviedol, ţe suma vo výške 53 774,15 eur bola pripísaná na jeho
účet dňa 23. 06. 2009 a aj napriek tejto skutočnosti na ţalobe trvá v celom rozsahu, vrátane
„uznanej" sumy 36 000 eur. Uvedené uznanie podľa neho nevykazuje náleţitú hmotnoprávnu
relevanciu a v prípade čiastočného späťvzatia ţaloby by mohol byť ţalobca vystavený hrozbe
ţaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany ţalovaného. V tejto súvislosti poukázal
najmä na § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku, ako i § 154 ods. 1 a § 213 ods. 1 O. s. p.
Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať ţalobcovi trovy konania 1 296,78 eur za dva
úkony právnej sluţby, paušálnu náhradu a 20 % DPH.
Ţalovaný podaním zo dňa 05. 06. 2012 vzal svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvého
stupňa vo výške 36 000 eur späť a v prevyšujúcej časti 17 774,15 eur na odvolaní zotrval.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací /§ 10 ods. 2/ preskúmal vec podľa
§ 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 1 O. s. p. na verejnom pojednávaní za účasti sporových
strán.
Odvolací súd na pojednávaní oboznámil ţalobcu o čiastočnom späťvzatí odvolania vo
výške 36 000 eur, proti ktorému ţalobca ţiadnu námietku nevzniesol.
Nakoľko rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie a v rámci ktorého bolo preukázané, ţe ţalovaný zaplatil celú ţalobcom poţadovanú
pohľadávku, ktorú ţalobca prijal a prijatie platby i potvrdil. Zaplatením ţalovanej pohľadávky
dlh ţalovaného zanikol /k vráteniu zaplatenej sumy zo strany ţalobcu nedošlo, ani jej časti/
a ţalobca na ţalobe zotrval a ani zaplatenú sumu v spornej časti 11 774,15 eur ţalovanému
nevrátil, čím odpadol predmet konania. Odvolací súd pri posudzovaní veci vchádzal zo stavu
rozhodnom v čase vyhlásenia rozsudku /§ 154 ods. 1 O. s. p./. Vzhľadom na uvedené
povaţoval odvolací súd vznesené námietky ţalobcu týkajúce sa zaplatenia pohľadávky
ţalovaným za bezpredmetné, pretoţe zrušením odvolacieho rozsudku zanikla i jeho
právoplatnosť a vykonateľnosť a na tento prípad nevzťahuje § 57 ods. 1 písm. f/ EP.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností konanie
o zaplatenie sumy 36 000 eur podľa § 222 O. s. p. zastavil. V prevyšujúcej časti o zaplatenie
sumy 17 774,15 eur napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. zmenil
a ţalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol tak, ţe ich účastníkom nepriznal, pretoţe v časti bola ţaloba
zamietnutá, teda v tejto časti bol úspešný ţalovaný a v časti bolo odvolacie konanie zastavené
z príčin na strane ţalovaného, teda o trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 v spojení
s § 142 ods. 2 a §146 ods. 2 O. s . p.
Proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Obo 166/2010-795 zo dňa
12. 06. 2012 podal ţalobca dovolanie, voči 2. a 3. výroku napadnutého rozsudku a domáhal sa,
aby dovolací súd v zmysle § 243b ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil
tak, ţe rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. 05. 2008, č. k. 4Cb/14/2009-726 v
prevyšujúcej časti 17 774,15 eur ako vecne správny potvrdil a aby ţalovanému uloţil
povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy prvostupňového, odvolacieho aj dovolacieho konania.
V odôvodnení dovolania stručne opísal doterajší priebeh konania a poukázal na v ňom
vydané rozhodnutia, pričom konštatoval, ţe odvolací súd pri odôvodnení svojho ostatného
rozhodnutia nepostupoval v súlade s poţiadavkami vyjadrenými v náleze ústavného súdu.
Dovolanie ďalej odôvodnil tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Ţalobca konštatoval, ţe odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, ţe
ţalobu zamietol, čím implicitne umoţnil ţalovanému, aby sa novou ţalobou o vydanie
bezdôvodného obohatenia pokúsil získať od ţalobcu inkasované plnenie späť.
Ďalej zdôraznil, ţe pri zachovaní systému neúplnej apelácie a princípu viazanosti
odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§213 ods. 1 O. s. p.)
je bez právneho významu to, ţe počas odvolacieho konania ţalovaný judikovanú povinnosť
splnil.
Následne v dovolaní uviedol, ţe v napadnutej veci bol na základe podanej ústavnej
ţiadosti zrušený rozsudok odvolacieho súdu a vec bola vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie, a to v čase, kedy ţalovaný uţ v celom rozsahu ţalobcovi uhradil uplatnenú
pohľadávku. Konštatoval, ţe odvolací súd vzniknutú situáciu vyhodnotil tak, ţe uspokojením
sporného nároku predmet konania odpadol. Z toho dôvodu následne zmenil rozhodnutie súdu
prvého stupňa tak, ţe v časti nedotknutej späťvzatím odvolania ţalobu zamietol.
Namietaný postup odvolacieho súdu nemoţno podľa ţalobcu povaţovať za správny,
nakoľko odvolací súd obišiel právomoc Ústavného súdu SR; zamietol ţalobu výlučne
v dôsledku plnenia, ktoré bol ţalovaný povinný realizovať (nemal moţnosť výberu);
s konečnou platnosťou nevyriešil právnu neistotu účastníkov konania, hoci ich spor bol riadne
prejednaný a ukončený rozhodnutím súdu prvého stupňa; negoval výsledky celého pôvodného
súdneho konania pred súdom prvého stupňa a vytvoril tak priestor pre novú ţalobu o vydanie
bezdôvodného obohatenia; poprel úlohu odvolacieho súdu, ktorý preskúmava vecnú správnosť
prvostupňového rozhodnutia podľa stavu ku dňu vyhlásenia (§154 ods. 1 O. s. p., § 213 ods. 1
O. s. p.).
Podľa ţalobcu, hoci došlo k opätovnému prerokovaniu veci odvolacím súdom, právne
postavenie účastníkov konania nebolo dotknuté, nakoľko jedným z dôvodov pre zamietnutie
ţaloby bolo dobrovoľné plnenie zo strany ţalovaného v čase právoplatnosti pôvodného
rozhodnutia. Ďalej má za to, ţe opätovným prejednaním veci tak nebola zjednaná náprava
vytknutého porušenia základných práv a slobôd účastníkov konania, ale iba zamietnutá ţaloba
pre dobrovoľné splnenie povinnosti, na ktorú bol ţalovaný prvostupňovým a odvolacím súdom
uţ skôr zaviazaný.
Ţalobca ako ďalší dovolací dôvod uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.). Podľa jeho názoru je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti úvah
o hodnotení dôkazov zmätočné a odvolací súd len okrajovo uviedol, v čom podľa jeho názoru
spočíva právne posúdenie podstaty sporu, pričom zhodnotenie dôkazov, ktoré mali tento
úsudok podporiť, v odôvodnení absentuje.
Ţalobca konštatoval, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu arbitrárne popiera zmysel a účel
poţiadavky vyjadrenej v § 157 ods. 2 O. s. p., nakoľko odôvodnenie dovolaním napadnutých
výrokov nie je pre nedostatok dôvodov dostatočne preskúmateľné. Súčasne si uplatnil náhradu
trov dovolacieho konania.
Vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaný uviedol, ţe výroky napadnutého rozsudku sú vecne
správne. Podľa názoru ţalovaného bolo plnenie vo výške 17 774,15 eur poskytnuté ţalobcovi
bezdôvodne, nakoľko ţalobca nárok na odstupné v tejto výške nemá. Ţalovaný mal za to, ţe
odstupné vo výške 36 000 eur, ktoré uhradil ţalobcovi dňa 22.06.2009, je v plnom rozsahu
postačujúce.
Ţalovaný vo vyjadrení rekapituloval svoje predchádzajúce argumentácie, ktoré sú
obsiahnuté v súdnom spise.
Pokiaľ ide o trovy prvostupňového a odvolacieho konania, ţalovaný mal za to, ţe
s poukazom na § 142 ods. 2 O. s. p. je napadnuté rozhodnutie, v zmysle ktorého ţiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, v prípade ţalobcu a ţalovaného spravodlivé
a vecne správne. V zmysle rozsudku mal ţalobca vo veci len čiastočný úspech (spočívajúci
vtom, ţe konanie bolo v sume 36 000 eur zastavené v dôsledku čiastočného späťvzatia
odvolania zo strany ţalovaného), a preto ţalovaný nevidí dôvod pre to, aby bola ţalobcovi
akákoľvek náhrada trov konania voči ţalovanému priznaná.
Ţalovaný preto navrhol, aby dovolací súd dovolanie v súlade s § 243b ods. 1 O. s. p.
zamietol a aby rozhodol, ţe ţalovaný má proti ţalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní
procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O. s. p. (I.ÚS 4/2011).
Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok, ktorým
môţe dovolací súd zasiahnuť do uţ odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej
istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúţi na nápravu akýchkoľvek
vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád, ktorých
závaţnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania (I. ÚS 35/2013).
Dovolanie moţno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
moţno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným
v zákone [ § 238 O. s. p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O. s. p. (pokiaľ ide o uznesenie)],
alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závaţných procesných vád
Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V prejednávanej veci, ţalobca dovolaním napadol druhý výrok rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a tretí výrok, týkajúci sa
náhrady trov konania. Napadnutá časť rozsudku má znaky rozsudku podľa § 238 ods. 1 O. s. p.,
preto je dovolanie procesné prípustné.
Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je tieţ prípustné vtedy, ak je konanie
postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O. s. p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd, ak je dovolanie podané
včas a na to oprávneným subjektom, z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.).
Preto s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.
Dovolateľ vo svojom dovolaní okrem iného namietal arbitrárnosť odôvodnenia
rozhodnutia v časti týkajúcej sa veci samej ako aj náhrady trov konania a nesprávne právne
posúdenie veci. Dovolací súd sa ďalej najskôr zaoberal opodstatnenosťou tvrdenia ţalobcu, ţe
mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práva právom chránených záujmov. Musí však
ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred
súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom
rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom v odvolacom konaní alebo
v konaní pred súdom prvého stupňa. Za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať
pred súdom moţno označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu, na ktorý správne poukázal dovolateľ.
Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok
odvolacieho súdu /§ 211 ods. 2 O. s. p./.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/2003-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/2003).
Dovolací súd v nadväznosti na uvedené zdôrazňuje, ţe všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca si uplatnil nárok na zaplatenie odstupného
v súvislosti s ukončením zmluvy o obchodnom zastúpení. Súd prvého stupňa vo veci vydal dve
rozhodnutia, ktorými ţalobe vyhovel, pričom nárok posudzoval podľa ustanovení § 652, § 669
ods. 1 písm. a/, b/, § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka, t.j. zisťoval splnenie zákonných
podmienok vzniku uplatneného nároku a jeho výšku. Odvolací súd vydal vo veci samej tri
rozhodnutia. Prvým rozhodnutím rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a druhým rozhodnutím z 19. 05. 2009 č. k. 4Obo/117/2008-749 rozhodnutie súdu
prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Na základe uvedeného právoplatného
potvrdzujúceho rozsudku ţalovaný zaplatil ţalobcovi uplatnený nárok spolu s náhradou trov
konania.
Na sťaţnosť ţalovaného ústavný súd nálezom III.ÚS 131/2010-39 zo dňa 25. 08. 2010
druhý rozsudok odvolacieho súdu z 19. 05. 2009 č. k. 4Obo/117/2008-749 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie z dôvodu arbitrárnosti.
Po zrušení rozsudku odvolacieho súdu, ústavným súdom, ţalovaný oznámil
odvolaciemu súdu, ţe ţalobcu vyzval na vrátenie plnenia, nakoľko odpadol jeho právny dôvod.
V časti o zaplatenie 36 000 eur vzal odvolanie späť a vo zvyšnej časti nároku, t.j. o zaplatenie
17 774,15 eur, ţiadal odvolanie prejednať z dôvodov uvedených v odvolaní. Ţalobca
v písomnom podaní adresovanom odvolaciemu súdu, ako aj na pojednávaní potvrdil, ţe
ţalovaný mu uhradil ţalovanú sumu, pričom zotrval na prejednaní ţaloby, z dôvodu odstránia
stavu právnej neistoty.
V novom rozhodnutí vo veci odvolací súd, po zistení, ţe ţalobca sumu 17 774,15 eur
ţalovanému nevrátil, po poukaze na ustanovenie § 154 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, ţe ţalobu zamietol, nakoľko dlh ţalovaného zanikol.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe ostatné rozhodnutie odvolacieho
súdu nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Skutkový a právny záver týkajúci sa zániku záväzku splnením, nie je v danom prípade riadne
odôvodnený a zlučiteľný s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto napadnuté
rozhodnutie nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa názoru
dovolacieho súdu, odvolací súd sa vo svojom rozsudku, nevysporiadal so všetkými pre vec
významnými argumentmi, najmä z akých dôvodov neprihliadol na nález ústavného súdu
a procesné úkony účastníkov konania, ktorí navrhli vec prejednať a aplikovať doteraz pouţité
ustanovenia Obchodného zákonníka o obchodnom zastúpení.
Podľa ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité
a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu
tohto ustanovenia vyjadrili.
Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené ďalej konštatuje, ţe ţalobca bol postupom
odvolacieho súdu vylúčený z realizácie procesných práv daných Občianskym súdnym
poriadkom, nakoľko odvolací súd vo veci samej rozhodol na základe zániku záväzku splnením,
pričom pri doterajšom rozhodovaní veci neboli pouţité ustanovenia právneho predpisu
upravujúce splnenie záväzku, a účastníkov konania nevyzval, aby sa k moţnému pouţitiu tohto
ustanovenia vyjadrili. Za týchto okolností bola ţalobcovi postupom odvolacieho súdu odňatá
moţnosť konať pred súdom.
Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je
nielen dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, ale zároveň je tieţ okolnosťou, pre ktorú
musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom takouto procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne.
Dovolací súd preto rozhodol o zrušení rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti
podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a o vrátení veci tomuto súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní,
v ktorom je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdy (§ 243d ods. 1 O. s. p.),
sa odvolací súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne vo
veci rozhodne a svoje rozhodnutie náleţité odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova
aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.).
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu,
nezaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 5:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 25. septembra 2014
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.