Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/212/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P.., so sídlom v B.,

v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou kanceláriou F.., so sídlom v B., v mene a na účet

ktorej koná D.., advokát a konateľ, proti povinnému L., bývajúcemu v M., o vymoženie

573,59 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 2 Er

3206/2008, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 20.

februára 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania

z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 20. februára 2013,

sp. zn. v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave

z 20. februára 2013, sp. zn. v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, z a s t a v u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Skalica 20. augusta 2004

poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného

titulu - notárskej zápisnice z 3. apríla 2004 č. N 251/2004, NZ 28931/2004 vydanej notárkou

JUDr. Jarmilou Kováčovou. Okresný súd poverením z 25. októbra 2004 poveril súdneho

exekútora M. vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

2

Okresný súd Skalica uznesením z 12. decembra 2011, č. k. -20 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1

Exekučného poriadku. Vychádzal zo zistenia, ţe oprávnená a povinný uzavreli zmluvu

o úvere, ktorej súčasťou bolo aj splnomocnenie, ktorým dal povinný ako dlţník advokátovi

M., okrem iného, oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby

v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným

titulom pre súdny výkon rozhodnutia resp. pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky

vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Za povinného zápisnicu podpísal M., na základe

substitučnej plnej moci od splnomocneného advokáta M.. Plnomocenstvo pre advokáta na

spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu povaţoval za zmluvnú podmienku, ktorá je

neprijateľná a teda v zmysle neplatná.

Splnomocnenie, na podklade ktorého advokát ako splnomocnenec uznal za povinného vo

forme vykonateľnej notárskej zápisnice dlh, nebolo totiţ osobitne dojednané. Je súčasťou

zmluvného formulára, je predtlačené a nie je moţné ho meniť. Dlţník nemohol podpísať

zmluvu o úvere bez uvedeného splnomocnenia. Tým v podstate preniesol významnú časť

svojich práv na osobu vopred určenú veriteľom. Celé plnomocenstvo na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán zmluvy o úvere na škodu dlţníka – spotrebiteľa, ktorý bol prinútený pod

hrozbou zmluvnej pokuty nechať sa zastupovať splnomocnencom, ktorého vopred určil

veriteľ. Exekúcia vykonávaná na jej podklade je neprípustná a preto bola aj bez návrhu

zastavená.

Krajský súd v Trnave uznesením z 20. februára 2013, sp. zn.

na odvolanie oprávnenej napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh oprávnenej

na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe sa stotoţňuje

s postupom exekučného súdu, ktorý v danej veci správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a správne exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavil. Súhlasil

s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, na ktoré odkázal a na zdôraznenie jeho

správnosti doplnil, ţe súd prvého stupňa postupoval správne, keď skúmal aj po vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie ex offo, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

exekučného konania v danej veci. Ak totiţ exekúcia je podľa titulu, ktorý nespĺňa zákonom

stanovené poţiadavky (vykonateľnosť exekučného titulu po stránke formálnej a materiálnej),

3

aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v kaţdom štádiu konania i bez návrhu

zastavená (R 58/1997). Za správny povaţoval záver súdu prvého stupňa o neprijateľnosti

rozhodcovskej doloţky. Doplnil, ţe plnomocenstvo udelené povinným advokátovi

M. je neplatné aj z dôvodu rozporu záujmov zástupcu a zastúpeného. Chýbal teda súhlas

povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, čo je jej podstatnou náleţitosťou.

Exekučný súd dospel preto k správnemu záveru, ţe uvedená notárska zápisnica nebola

právnym titulom spôsobilým na exekúciu. V súvislosti so zamietnutím návrhu oprávnenej na

prerušenie konania uviedol, ţe povaţuje výklad právnej normy – ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku za ústavne konformný a nerozporný s . Nebol preto dôvod na

prerušenie konania v zmysle

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne v dovolaní navrhla, aby dovolací

súd konanie prerušil podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré

bliţšie v dovolaní špecifikovala. K prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania uviedla, ţe

v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci ( ), keď o tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo

( ) a keď jej súdy svojím postupom odňali moţnosť konať pred súdom

( ). Dovolanie odôvodnila tieţ tým, ţe konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutia vo veci ( ), keď

súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie a ţe

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. V súvislosti s argumentáciou

týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu

hmotného práva poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.

-12, z ktorého okrem iného vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmava právny

vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania

formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto

preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázala na zákon

č. , ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové

ustanovenie § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa však

tento zákon, resp. jeho novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznila, ţe ustanovenie

Zmluvy o úvere, ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby

v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť

neprijateľnou podmienkou v zmysle , ani ustanovenia

o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal ţiadne

nové povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením

plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto

plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol

plnomocenstvo v zmysle kedykoľvek odvolať.

Podľa dovolateľky, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú

podmienku ju subsumuje podľa aţ r/ .

Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej

kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov

EÚ a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo povaţuje za neprijateľnú

podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný

súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých

podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne

nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor

Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru

Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce

sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii

vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

V odvolaní proti uzneseniu, ktorým odvolací súd jej návrh na prerušenie konania

zamietol uviedla, ţe súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom, ţe

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ( ), keď

súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia a článok

5

267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.

Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia,

a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné,

arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 SR, ako aj

z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre

odloţenie vykonateľnosti dovolaniami napadnutých rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 243

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa

v spojení s ustanovením

Konanie pred Súdnym dvorom o predbeţnej otázke má povahu osobitného

nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc vydať

rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov

inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených

aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme

integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor v ňom vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré

je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

6

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)

procesné vady konania ani v zmysle a ani v zmysle písm. g/

(viď R 61/2013).

V danom prípade zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov nevzťahovali na vec

právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyţadovali výklad Súdnym dvorom

Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bliţšie špecifikované prejudiciálne otázky

neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. Obidve oprávnenou navrhnuté

otázky sa totiţ týkajú posúdenia súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym

právom a nie výkladu komunitárneho práva. Nie je preto daný ţiadny dôvod, pre ktorý

by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade

s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel

k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s p.,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

1. Nedostatok právomoci súdu ( a ) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania a k postúpeniu veci inému orgánu. Ide

súčasne aj o vadu konania podľa , ktorú však dovolateľka v predmetnej

veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Jeho

právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v rozpore so zákonom

po vecnej stránke preskúmavali notárske zápisnice, ktoré sú v danom prípade exekučným

titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania

( ) namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp.

namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti ale treba uviesť, ţe napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva

jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1

Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa

nie je dôvodná, lebo súd rozhodoval vo veci, ktorá patrí do jeho

právomoci.

2. Dovolateľka v dovolaní tvrdila, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/

, lebo o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu

uţ bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva vtedy,

ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom

konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh

na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, poţiadal súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný

akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon

exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe

začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny

exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bliţšie uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. , a tieţ

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. ).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci.

9

Oprávnená neopodstatnene namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších stupňov došlo

k procesnej vade uvedenej v

3. O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, v dôsledku čoho jej

nebolo umoţnené uplatňovať práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom

konaní.

V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). Pokiaľ materiálnu

nevykonateľnosť zistili aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to dôvodom na

zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda

preto, ţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená za neprípustnú)

nemoţno vykonať. Exekučný súd má totiţ povinnosť počas celého exekučného konania

skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu

(viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ,

).

S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul (vyššie uvedenú notársku

zápisnicu) za nespôsobilý sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach

poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa.

10

Oprávnená odňatie moţnosti konať pred súdom odôvodnila tieţ tým, ţe súdy vykonali

dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti a tým jej

znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

prípadne ďalších oprávnenou predloţených listín. Nevykonáva dokazovanie (ako procesnú

činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach aţ ) – postačujúce je totiţ,

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

vrátane do neho zaloţených listín. Uvedené platí obdobne aj vtedy, ak exekučný súd skúma

otázku vykonateľnosti exekučného titulu v neskorších štádiách exekučného konania.

V posudzovanej veci sa preto oboznamovanie obsahu notárskej zápisnice a ďalších

listín (úverovej zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doloţku) zamerané

na posúdenie, či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemuselo

vykonať na pojednávaní, za prítomnosti oprávnenej a povinného. Napokon, notársku

zápisnicu ako aj úverovú zmluvu, ako jediný dôkaz pre posúdenie spôsobilosti notárskej

zápisnice byť exekučným titulom, predkladala súdu oprávnená, a teda obsah týchto listín jej

bol bezpochyby známy.

Treba dodať, ţe z pohľadu „materiálneho“ oprávnená mala moţnosť vyjadriť sa

k postupu okresného súdu, čo aj vyuţila v rámci ňou podaného opravného prostriedku

(odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal aj krajský súd.

Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, ţe sa

konajúce súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj dôvodmi uvádzanými oprávnenou

v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, aj keď nie podľa predstáv oprávnenej.

K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani tým, ţe exekučný súd

nenariadil v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne pojednávanie, lebo v čase

rozhodovania tohto súdu uvedená povinnosť zo zákona nevyplývala. Exekučný súd totiţ

11

rozhodol 11. decembra 2011 a novela ukladajúca povinnosť nariadiť

pojednávanie nadobudla účinnosť aţ 8. augusta 2012.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru

Ústavného súdu SR (napr. nález -30, ).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní ( ). Preskúmaním vecí dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia

súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí

v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery

rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávnenej.

Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

12

4. K tvrdeniu dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom

( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom

posúdení veci ( ); aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky

boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého

uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale

o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne

trovy nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej

republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať ( ) a dospel

k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno

odstrániť.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

13

prípustné. Oprávnená napadla odvolaním uznesenie krajského súdu vydané týmto súdom

v pozícii odvolacieho súdu, z ktorého dôvodu funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná. Najvyšší

súd Slovenskej republiky preto konanie, ktoré trpí takouto vadou, zastavil (§ 104 ods. 1

v spojení s c ).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s , so zreteľom na skutočnosť, ţe

odvolacie konanie bolo zastavené.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2014

JUDr. Daniela Švecová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková

14