Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
cd7/392606.e3ed4c.pdf
PDF · 164.47 KB
No categories available
7Cdo/221/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 221/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateliek 1) V. K., bytom
P.P., 2) E. P., bytom P.P., obe zastúpené JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo
Svidníku, Sov. Hrdinov č. 163/66, proti odporcovi M. L., bytom P.P.,
zastúpenému JUDr. Lukášom Kišeľakom, advokátom, so sídlom v P., Jarková č. 63,
o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde P. pod sp. zn. 13 C
101/2010, o dovolaní navrhovateliek 1) a 2) proti rozsudku Krajského súdu v P. z 19.
decembra 2013, sp. zn. 12 Co 83/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd P. rozsudkom z 25. januára 2012, č. k. 13 C 101/2010–224 zamietol
návrh, ktorým sa navrhovateľky domáhali voči odporcovi a voči D. L., v tom čase
odporkyne 2) určenia, že sú podielovými spoluvlastníčkami, každá v podiele ½ nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v katastrálnom území P., zapísanej na LV č. X. – trojizbový byt č. 5
nachádzajúci sa na druhom poschodí obytného domu súpisného č. X. vo vchode č. X.
na ulici J., postavený na parcele KN X. v podiele pod B5 v celosti s podielom na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti X.X.s podielom na
pozemku evidovaným na LV č. X., katastrálne územie P. parcela KN X., druh pozemku
zastavané plochy a nádvoria o výmere 637 m² v podiele pod B 26 vo výške X.. O trovách
konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Vo svojom odôvodnení uviedol, že kúpna zmluva
uzavretá medzi navrhovateľkami 1) a 2) a D. L., pôvodnou odporkyňou 2) z 31. októbra 2008
bola platnou zmluvou. Pôvodná odporkyňa 2) následne uzavretou Kúpnou zmluvou zo 17.
decembra 2008 medzi ňou a odporcom (M. L., pôvodne odporcom 1)) platne teda previedla
byt na pôvodného odporcu 1). V konaní súd nemal preukázaný žiadny dôvod neplatnosti tejto
zmluvy.
Na odvolanie navrhovateliek Krajský súd v P. rozsudkom 27. novembra 2012, sp. zn.
12 Co 55/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu proti odporkyni 2).
Rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu proti odporcovi 1) zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie. Výrok rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa voči
odporkyni 2) odôvodnil tým, že táto nie je v spore pasívne legitimovaná, keďže pasívna
legitimácia svedčí zapísanému vlastníkovi sporného bytu, navrhovateľky nemôžu byť úspešné
v žalobnom návrhu o určenie vlastníckeho práva vo vzťahu k nevlastníčke – odporkyni 2).
Zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa voči odporcovi 1) odôvodnil tým, že rozsudkom
Krajského súdu v P. z 26. Októbra 2011, č. k. 1 To 90/2011–10149 bola M.M. W. A. V.,
matka odporkyne 1), uznaná vinnou z trestného činu uvedenia iného do omylu a spôsobenia
na cudzom majetku značnej škody (trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a/
Trestného zákona) a bola právoplatne odsúdená na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8
rokov a 6 mesiacov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 26. októbra 2011. V zmysle tohto
rozsudku matka odporkyne 2) poškodené E. P. a M.. V. K. (navrhovateľky) uviedla do omylu
pri uzatváraní Kúpnej zmluvy z 31. októbra 2008 a napriek ústnej dohode im
nevyplatila kúpnu cenu 2.050.000,- Sk a ani nemala v úmysle im túto sumu zaplatiť. Nedošlo
k zaplateniu ani kúpnej sumy 320.000,- Sk. Z uvedeného dôvodu Kúpna zmluva z 31. októbra
2008 je neplatná. Pre neplatnosť tejto zmluvy je potrebné riešiť otázku platnosti uzavretej
zmluvy medzi odporkyňou 2) a odporcom 1).
Okresný súd P. v poradí druhým rozsudkom z 26. júna 2013, č. k. 13
C 101/2010–431 návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatkom aktívnej
legitimácie navrhovateliek 1) a 2) v predmetnom konaní. Konštatoval, že navrhovateľky 1)
a 2) ako kupujúce a T. N. M. ako predávajúci uzavreli Kúpnu zmluvu z 6. mája 2008
o prevode sporného bytu. Medzi predávajúcim a kupujúcimi došlo k dohode o kúpnej cene vo
výške 2.050.000,- Sk. Navrhovateľky 1) a 2) kúpili sporný byt za dohodnutú kúpnu cenu,
v kúpnej zmluve však je uvedená odchylná kúpna cena, ako bola skutočne dojednaná.
Predmetnú kúpnu zmluvu preto súd kvalifikoval ako absolútne neplatnú, lebo nebola
dodržaná vyžadovaná forma zmluvy zákonom. Neplatnosť kúpnej zmluvy videl aj v tom,
že išlo o obchádzanie cenových predpisov a to obchádzanie daňových predpisov, lebo
predávajúci T. N. M. chcel platiť nižšie dane z predaja nehnuteľnosti. Rozsudok odôvodnil
tiež nedostatkom naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
Na odvolanie navrhovateliek 1) a 2) Krajský súd v P. rozsudkom z 19. decembra 2013,
sp. zn. 12 Co 83/2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Poukázal na to, že aktívnu
legitimáciu v spore pri určení vlastníckeho práva musia účastníci preukázať, že toto právo
im patrí. Navrhovateľky 1) a 2) svoje vlastnícke právo odvodzovali od Kúpnej zmluvy
zo 6. mája 2008. Táto kúpna zmluva nevyjadruje skutočnú vôľu účastníkov predávať
a kupovať sporný byt za 300.000,- Sk. Nebola tu zhoda vôle účastníkov, čo je zrejmé
aj z následného konania, vyplatenia kúpnej ceny 2.050.000,- Sk. Tento zastieraný právny
úkon pri uzatváraní písomnej kúpnej zmluvy nezodpovedá vôli účastníkov a preto je neplatný.
Vôľa účastníkov nebola premietnutá do písomnej formy vyžadovanej zákonom, t. j. predať
byt za 2.050.000,- Sk. Pre absolútnu neplatnosť Kúpnej zmluvy zo 6. mája 2008
sa navrhovateľky nestali vlastníčkami sporného bytu. Ako nevlastníčky sporných
nehnuteľností sa nemôžu domáhať určenia tohto vlastníctva. K absolútnej neplatnosti
predmetnej kúpnej zmluvy z dôvodu obchádzania daňových predpisov odvolací súd upriamil
pozornosť na Nález Ústavného súdu z 21. novembra 2012 sp. zn. IV. ÚS 340/2012–62
v zdanlivo obdobnej veci a uviedol, že porušenie daňových predpisov nevedie k neplatnosti
súkromnoprávneho úkonu. Uvedenie nižšej kúpnej ceny znamená obchádzanie daňového
predpisu, ale to ešte neznamená neplatnosť právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti. Z tohto
dôvodu rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby len pre nedodržanie daňového
predpisu by bolo nesprávne.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali navrhovateľky 1) a 2) dovolanie, navrhli,
aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v P. a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Dovolateľky svoje dovolanie odôvodňovali § 237 písm. f/ O.s.p. Poukázali
na to, že na nich bol spáchaný podvod a z tohto dôvodu kúpna zmluva, ktorou odpredali byt
je absolútne neplatná pre rozpor s trestným zákonom. Neúspech navrhovateliek odvolací súd
odôvodnil tým, že žaloba na určenie vlastníckeho práva je nedôvodná, pretože
ani navrhovateľky sa nestali vlastníčkami bytu. Vlastníkom je podľa súdu osoba, ktorá
o to nejaví záujem a ktorá ani nebola vyslúchnutá. Táto osoba by mala vrátiť kúpnu cenu
navrhovateľkám. Odporca býva v byte, ktorého nie je vlastníkom. V konaní pred odvolacím
súdom bol odvolaciemu súdu predložený nález Ústavného súdu IV. ÚS 340/2012, odvolací
súd sa však o tomto náleze absolútne nezmieňuje, s predmetným nálezom sa vôbec
nevyrovnal. Úlohou súdov je vyrovnať sa s autoritou ústavného súdu s diametrálne odlišným
právnym názorom. Súd svojou neurčitosťou v judikatúre navrhovateľky pozbavil možnosti
uplatňovať ich práva, zatiaľ čo iným osobám nachádzajúcim sa v rovnakej situácii boli práva
priznané. Došlo k porušeniu čl. 6(1)Dohovoru. Povinnosťou súdu je rozhodovať v obdobných
veciach rovnako a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé
dôvody pre tento odklon. Odvolací súd neuviedol k spomínanému nálezu ani slovo a pritom
sa na tento nález pred odvolacím súdom poukazovalo a predstavoval v podstate aj dôvody,
ktoré mali byť pre odvolací súd hodné pozornosti. Nedostali žiadnu odpoveď na zásadné
závery ústavného súdu, v tomto smere je rozsudok arbitrárny a vôbec nie presvedčivý. Nález
bol veľkou nádejou na spravodlivé posúdenie veci. Rozsiahlou súčasťou dovolania
je aj doslovné citovanie Nálezu Ústavného súdu z 22. novembra 2012 sp. zn.
IV. ÚS 340/2012–62 a to časti II.2 a III.
Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateliek navrhol dovolanie
zamietnuť. Poukázal na zásadu „iura movit curia“, t. j. že žiadne účastníkmi predložené súdne
rozhodnutie v súdnom konaní nie je dôkazným prostriedkom, či dokonca dôkazom
podliehajúcim definícii podľa § 125 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podali včas účastníčky konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpené v zmysle § 241
ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolanie navrhovateliek smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238
O.s.p. nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237
O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku
aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná
a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd
sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu
bola navrhovateľkám odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie
je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže
dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu;
aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Na odňatie možnosti konať pred súdom dovolací súd prihliada z úradnej povinnosti
a pod týmto pojmom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania
odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv (napr. oprávnenia byť prítomný na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci,
navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť
procesný úkon a pod.).
Navrhovateľky v podstate namietali, že im bola odňatá možnosť pred súdom konať
tým, že odvolací súd napriek tomu, že mu bol predložený nález Ústavného súdu
IV. ÚS 340/2012, odvolací súd sa o tomto náleze absolútne nezmieňuje, s predmetným
nálezom sa vôbec nevyrovnal. Úlohou súdov je vyrovnať sa s autoritou ústavného súdu
s diametrálne odlišným právnym názorom. K spomínanému nálezu neuviedol ani slovo.
Nedostali žiadnu odpoveď na zásadné závery ústavného súdu, v tomto smere je rozsudok
arbitrárny a vôbec nie presvedčivý.
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,
že v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou postihnuté, t. j. že nastali
skutočnosti v dôsledku, ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe
– rozhodnutí odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,
a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.
Ústavný súd viackrát zdôraznil povinnosť súdov rozhodovať v obdobných veciach
rovnako a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť práva, pričom ak sa súd odkloní
od rozhodnutia v obdobnej veci, musí tento odklon dostatočne odôvodniť. Ústavný súd SR
uvádza: „K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp
právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka,
aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné
situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno
považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom,
pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00
a PL. ÚS 6/04).“ (IV. ÚS 14/07).
Ústavný súd SR vo vzťahu k povinnosti súdov vyrovnať sa s argumentmi účastníkov
konania uvádza: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).
Zo spisu vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých
vyvodil aj právny záver o dôvodnosti absolútnej neplatnosti Kúpnej zmluvy zo 6. mája 2008.
Neplatnosť zmluvy vzhľadal v tom, že medzi predávajúcim a kupujúcimi došlo k dohode
o kúpnej cene vo výške 2.050.000,- Sk. Navrhovateľky 1) a 2) kúpili sporný byt za dohodnutú
kúpnu cenu, v kúpnej zmluve však je uvedená odchylná kúpna cena, ako bola skutočne
dojednaná. Keďže nebola dodržaná zákonom vyžadovaná forma zmluvy, je absolútne
neplatná. Neplatnosť kúpnej zmluvy videl aj v tom, že išlo o obchádzanie cenových predpisov
a to obchádzanie daňových predpisov, lebo predávajúci T. N. M. chcel platiť nižšie dane
z predaja nehnuteľnosti. Odvolací súd vo svojom odôvodnení uviedol, že kúpna zmluva
nevyjadruje skutočnú vôľu účastníkov predávať a kupovať sporný byt
za 300.000,- Sk, nebola tu zhoda vôle účastníkov, čo je zrejmé aj z následného konania,
vyplatenia kúpnej ceny 2.050.000,- Sk. Tento zastieraný právny úkon pri uzatváraní písomnej
kúpnej zmluvy nezodpovedá vôli účastníkov a preto je neplatný. Vôľa účastníkov nebola
premietnutá do písomnej formy vyžadovanej zákonom, t. j. predať byt za 2.050.000,- Sk.
K ďalšiemu dôvodu, ktorým súd prvého stupňa odôvodnil neplatnosť zmluvy uviedol:
„Uvedenie nižšej kúpnej zmluvy znamená obchádzanie daňového predpisu, ale to ešte
neznamená neplatnosť právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu rozhodnutie
súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby len pre nedodržanie daňového predpisu by bolo
nesprávne.“ a poukázal na Nález Ústavného súdu z 21. novembra 2012, sp. zn.
IV. ÚS 340/2012–62. Z uvedeného vyššie je jednoznačné, že odvolací súd neplatnosť kúpnej
zmluvy vyvodil z nevyjadrenia skutočnej vôle účastníkov kúpnej zmluvy, ale z obchádzania
cenových (daňových) predpisov neplatnosť nevyvodzoval (na rozdiel od súdu prvého stupňa).
Taktiež sa vyporiadal aj s Nálezom Ústavného súdu uvedeným v dovolaní.
Vo veci nedošlo k porušeniu povinnosti súdov rozhodovať v obdobných veciach
rovnako a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť práva. Odvolací súd sa neodklonil
od rozhodnutia v obdobnej veci.
Dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,
podrobne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia.
Rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje
základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Preto týmto
postupom súdu prvého stupňa ako ani odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti
účastníkom konania konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie navrhovateľ v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je prípustné, odmietol.
V dovolacom konaní navrhovateľky nemali úspech a nevzniklo im právo na náhradu
trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Odporcovi, ktorý bol v dovolacom konaní procesne úspešný, nepriznal dovolací súd
náhradu trov tohto konania. Odporca so uplatnil trovy dovolacieho konania, tieto však
nevyčíslil (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová