Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/221/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateliek 1) V. K., bytom

P.P., 2) E. P., bytom P.P., obe zastúpené JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo

Svidníku, Sov. Hrdinov č. 163/66, proti odporcovi M. L., bytom P.P.,

zastúpenému JUDr. Lukášom Kišeľakom, advokátom, so sídlom v P., Jarková č. 63,

o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde P. pod sp. zn. 13 C

101/2010, o dovolaní navrhovateliek 1) a 2) proti rozsudku Krajského súdu v P. z 19.

decembra 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd P. rozsudkom z 25. januára 2012, č. k. 13 C –224 zamietol

návrh, ktorým sa navrhovateľky domáhali voči odporcovi a voči D. L., v tom čase

odporkyne 2) určenia, že sú podielovými spoluvlastníčkami, každá v podiele ½ nehnuteľnosti

nachádzajúcej sa v katastrálnom území P., zapísanej na LV č. X. – trojizbový byt č. 5

nachádzajúci sa na druhom poschodí obytného domu súpisného č. X. vo vchode č. X.

na ulici J., postavený na parcele KN X. v podiele pod B5 v celosti s podielom na spoločných

častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti X.X.s podielom na

pozemku evidovaným na LV č. X., katastrálne územie P. parcela KN X., druh pozemku

zastavané plochy a nádvoria o výmere 637 m² v podiele pod B 26 vo výške X.. O trovách

konania rozhodol podľa Vo svojom odôvodnení uviedol, že kúpna zmluva

uzavretá medzi navrhovateľkami 1) a 2) a D. L., pôvodnou odporkyňou 2) z 31. októbra 2008

bola platnou zmluvou. Pôvodná odporkyňa 2) následne uzavretou Kúpnou zmluvou zo 17.

decembra 2008 medzi ňou a odporcom (M. L., pôvodne odporcom 1)) platne teda previedla

2

byt na pôvodného odporcu 1). V konaní súd nemal preukázaný žiadny dôvod neplatnosti tejto

zmluvy.

Na odvolanie navrhovateliek Krajský súd v P. rozsudkom 27. novembra 2012, sp. zn.

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu proti odporkyni 2).

Rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu proti odporcovi 1) zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie. Výrok rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa voči

odporkyni 2) odôvodnil tým, že táto nie je v spore pasívne legitimovaná, keďže pasívna

legitimácia svedčí zapísanému vlastníkovi sporného bytu, navrhovateľky nemôžu byť úspešné

v žalobnom návrhu o určenie vlastníckeho práva vo vzťahu k nevlastníčke – odporkyni 2).

Zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa voči odporcovi 1) odôvodnil tým, že rozsudkom

Krajského súdu v P. z 26. Októbra 2011, č. k. –10149 bola M.M. W. A. V.,

matka odporkyne 1), uznaná vinnou z trestného činu uvedenia iného do omylu a spôsobenia

na cudzom majetku značnej škody (trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a/

) a bola právoplatne odsúdená na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8

rokov a 6 mesiacov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 26. októbra 2011. V zmysle tohto

rozsudku matka odporkyne 2) poškodené E. P. a M.. V. K. (navrhovateľky) uviedla do omylu

pri uzatváraní Kúpnej zmluvy z 31. októbra 2008 a napriek ústnej dohode im

nevyplatila kúpnu cenu 2.050.000,- Sk a ani nemala v úmysle im túto sumu zaplatiť. Nedošlo

k zaplateniu ani kúpnej sumy 320.000,- Sk. Z uvedeného dôvodu Kúpna zmluva z 31. októbra

2008 je neplatná. Pre neplatnosť tejto zmluvy je potrebné riešiť otázku platnosti uzavretej

zmluvy medzi odporkyňou 2) a odporcom 1).

Okresný súd P. v poradí druhým rozsudkom z 26. júna 2013, č. k. 13

C 101/2010–431 návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatkom aktívnej

legitimácie navrhovateliek 1) a 2) v predmetnom konaní. Konštatoval, že navrhovateľky 1)

a 2) ako kupujúce a T. N. M. ako predávajúci uzavreli Kúpnu zmluvu z 6. mája 2008

o prevode sporného bytu. Medzi predávajúcim a kupujúcimi došlo k dohode o kúpnej cene vo

výške 2.050.000,- Sk. Navrhovateľky 1) a 2) kúpili sporný byt za dohodnutú kúpnu cenu,

v kúpnej zmluve však je uvedená odchylná kúpna cena, ako bola skutočne dojednaná.

Predmetnú kúpnu zmluvu preto súd kvalifikoval ako absolútne neplatnú, lebo nebola

dodržaná vyžadovaná forma zmluvy zákonom. Neplatnosť kúpnej zmluvy videl aj v tom,

že išlo o obchádzanie cenových predpisov a to obchádzanie daňových predpisov, lebo

3

predávajúci T. N. M. chcel platiť nižšie dane z predaja nehnuteľnosti. Rozsudok odôvodnil

tiež nedostatkom naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

Na odvolanie navrhovateliek 1) a 2) Krajský súd v P. rozsudkom z 19. decembra 2013,

sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Poukázal na to, že aktívnu

legitimáciu v spore pri určení vlastníckeho práva musia účastníci preukázať, že toto právo

im patrí. Navrhovateľky 1) a 2) svoje vlastnícke právo odvodzovali od Kúpnej zmluvy

zo 6. mája 2008. Táto kúpna zmluva nevyjadruje skutočnú vôľu účastníkov predávať

a kupovať sporný byt za 300.000,- Sk. Nebola tu zhoda vôle účastníkov, čo je zrejmé

aj z následného konania, vyplatenia kúpnej ceny 2.050.000,- Sk. Tento zastieraný právny

úkon pri uzatváraní písomnej kúpnej zmluvy nezodpovedá vôli účastníkov a preto je neplatný.

Vôľa účastníkov nebola premietnutá do písomnej formy vyžadovanej zákonom, t. j. predať

byt za 2.050.000,- Sk. Pre absolútnu neplatnosť Kúpnej zmluvy zo 6. mája 2008

sa navrhovateľky nestali vlastníčkami sporného bytu. Ako nevlastníčky sporných

nehnuteľností sa nemôžu domáhať určenia tohto vlastníctva. K absolútnej neplatnosti

predmetnej kúpnej zmluvy z dôvodu obchádzania daňových predpisov odvolací súd upriamil

pozornosť na Nález Ústavného súdu z 21. novembra 2012 sp. zn. IV. ÚS 340/2012–62

v zdanlivo obdobnej veci a uviedol, že porušenie daňových predpisov nevedie k neplatnosti

súkromnoprávneho úkonu. Uvedenie nižšej kúpnej ceny znamená obchádzanie daňového

predpisu, ale to ešte neznamená neplatnosť právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti. Z tohto

dôvodu rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby len pre nedodržanie daňového

predpisu by bolo nesprávne.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali navrhovateľky 1) a 2) dovolanie, navrhli,

aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v P. a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Dovolateľky svoje dovolanie odôvodňovali Poukázali

na to, že na nich bol spáchaný podvod a z tohto dôvodu kúpna zmluva, ktorou odpredali byt

je absolútne neplatná pre rozpor s . Neúspech navrhovateliek odvolací súd

odôvodnil tým, že žaloba na určenie vlastníckeho práva je nedôvodná, pretože

ani navrhovateľky sa nestali vlastníčkami bytu. Vlastníkom je podľa súdu osoba, ktorá

o to nejaví záujem a ktorá ani nebola vyslúchnutá. Táto osoba by mala vrátiť kúpnu cenu

navrhovateľkám. Odporca býva v byte, ktorého nie je vlastníkom. V konaní pred odvolacím

súdom bol odvolaciemu súdu predložený nález Ústavného súdu , odvolací

súd sa však o tomto náleze absolútne nezmieňuje, s predmetným nálezom sa vôbec

nevyrovnal. Úlohou súdov je vyrovnať sa s autoritou ústavného súdu s diametrálne odlišným

právnym názorom. Súd svojou neurčitosťou v judikatúre navrhovateľky pozbavil možnosti

uplatňovať ich práva, zatiaľ čo iným osobám nachádzajúcim sa v rovnakej situácii boli práva

priznané. Došlo k porušeniu čl. 6(1)Dohovoru. Povinnosťou súdu je rozhodovať v obdobných

veciach rovnako a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé

dôvody pre tento odklon. Odvolací súd neuviedol k spomínanému nálezu ani slovo a pritom

sa na tento nález pred odvolacím súdom poukazovalo a predstavoval v podstate aj dôvody,

ktoré mali byť pre odvolací súd hodné pozornosti. Nedostali žiadnu odpoveď na zásadné

závery ústavného súdu, v tomto smere je rozsudok arbitrárny a vôbec nie presvedčivý. Nález

bol veľkou nádejou na spravodlivé posúdenie veci. Rozsiahlou súčasťou dovolania

je aj doslovné citovanie Nálezu Ústavného súdu z 22. novembra 2012 sp. zn.

IV. ÚS 340/2012–62 a to časti II.2 a III.

Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateliek navrhol dovolanie

zamietnuť. Poukázal na zásadu „iura movit curia“, t. j. že žiadne účastníkmi predložené súdne

rozhodnutie v súdnom konaní nie je dôkazným prostriedkom, či dokonca dôkazom

podliehajúcim definícii podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podali včas účastníčky konania ( ), zastúpené v zmysle

ods. 1 , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej ( ),

alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho

súdu vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože

po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Dovolanie navrhovateliek smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238

nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy,

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ V zmysle

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku

aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Existencia vád v zmysle až e/ a nebola v dovolaní namietaná

a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná.

Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd

sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu

bola navrhovateľkám odňatá možnosť konať pred súdom podľa

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie

je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť

6

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu;

aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –

nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

Na odňatie možnosti konať pred súdom dovolací súd prihliada z úradnej povinnosti

a pod týmto pojmom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania

odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv (napr. oprávnenia byť prítomný na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci,

navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť

procesný úkon a pod.).

Navrhovateľky v podstate namietali, že im bola odňatá možnosť pred súdom konať

tým, že odvolací súd napriek tomu, že mu bol predložený nález Ústavného súdu

, odvolací súd sa o tomto náleze absolútne nezmieňuje, s predmetným

nálezom sa vôbec nevyrovnal. Úlohou súdov je vyrovnať sa s autoritou ústavného súdu

s diametrálne odlišným právnym názorom. K spomínanému nálezu neuviedol ani slovo.

Nedostali žiadnu odpoveď na zásadné závery ústavného súdu, v tomto smere je rozsudok

arbitrárny a vôbec nie presvedčivý.

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa

ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej

veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,

že v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou postihnuté, t. j. že nastali

skutočnosti v dôsledku, ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe

– rozhodnutí odvolacieho súdu.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

7

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné

ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,

a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci

Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,

na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova

a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.

).

Ústavný súd viackrát zdôraznil povinnosť súdov rozhodovať v obdobných veciach

rovnako a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť práva, pričom ak sa súd odkloní

od rozhodnutia v obdobnej veci, musí tento odklon dostatočne odôvodniť. Ústavný súd SR

uvádza: „K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp

právnej istoty [( ), napr. ], ktorého neopomenuteľným

komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka,

aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala

rovnaká odpoveď (napr. m. m. , a ), teda to, že obdobné

situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno

považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom,

pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis

a ).“ ().

Ústavný súd SR vo vzťahu k povinnosti súdov vyrovnať sa s argumentmi účastníkov

konania uvádza: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (,

, ).

Zo spisu vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých

vyvodil aj právny záver o dôvodnosti absolútnej neplatnosti Kúpnej zmluvy zo 6. mája 2008.

Neplatnosť zmluvy vzhľadal v tom, že medzi predávajúcim a kupujúcimi došlo k dohode

o kúpnej cene vo výške 2.050.000,- Sk. Navrhovateľky 1) a 2) kúpili sporný byt za dohodnutú

kúpnu cenu, v kúpnej zmluve však je uvedená odchylná kúpna cena, ako bola skutočne

dojednaná. Keďže nebola dodržaná zákonom vyžadovaná forma zmluvy, je absolútne

neplatná. Neplatnosť kúpnej zmluvy videl aj v tom, že išlo o obchádzanie cenových predpisov

a to obchádzanie daňových predpisov, lebo predávajúci T. N. M. chcel platiť nižšie dane

z predaja nehnuteľnosti. Odvolací súd vo svojom odôvodnení uviedol, že kúpna zmluva

nevyjadruje skutočnú vôľu účastníkov predávať a kupovať sporný byt

za 300.000,- Sk, nebola tu zhoda vôle účastníkov, čo je zrejmé aj z následného konania,

vyplatenia kúpnej ceny 2.050.000,- Sk. Tento zastieraný právny úkon pri uzatváraní písomnej

kúpnej zmluvy nezodpovedá vôli účastníkov a preto je neplatný. Vôľa účastníkov nebola

premietnutá do písomnej formy vyžadovanej zákonom, t. j. predať byt za 2.050.000,- Sk.

K ďalšiemu dôvodu, ktorým súd prvého stupňa odôvodnil neplatnosť zmluvy uviedol:

9

„Uvedenie nižšej kúpnej zmluvy znamená obchádzanie daňového predpisu, ale to ešte

neznamená neplatnosť právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu rozhodnutie

súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby len pre nedodržanie daňového predpisu by bolo

nesprávne.“ a poukázal na Nález Ústavného súdu z 21. novembra 2012, sp. zn.

IV. ÚS 340/2012–62. Z uvedeného vyššie je jednoznačné, že odvolací súd neplatnosť kúpnej

zmluvy vyvodil z nevyjadrenia skutočnej vôle účastníkov kúpnej zmluvy, ale z obchádzania

cenových (daňových) predpisov neplatnosť nevyvodzoval (na rozdiel od súdu prvého stupňa).

Taktiež sa vyporiadal aj s Nálezom Ústavného súdu uvedeným v dovolaní.

Vo veci nedošlo k porušeniu povinnosti súdov rozhodovať v obdobných veciach

rovnako a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť práva. Odvolací súd sa neodklonil

od rozhodnutia v obdobnej veci.

Dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,

podrobne a jasne objasňujúce ( ) skutkový a právny základ rozhodnutia.

Rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje

základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri ). Preto týmto

postupom súdu prvého stupňa ako ani odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti

účastníkom konania konať pred súdom ( ).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie navrhovateľ v súlade s v spojení

s ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie

je prípustné, odmietol.

V dovolacom konaní navrhovateľky nemali úspech a nevzniklo im právo na náhradu

trov dovolacieho konania ( v spojení s a

). Odporcovi, ktorý bol v dovolacom konaní procesne úspešný, nepriznal dovolací súd

náhradu trov tohto konania. Odporca so uplatnil trovy dovolacieho konania, tieto však

nevyčíslil ( v spojení s a ).

10

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. októbra 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová