Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)385/396786.e9f7f6.pdf
PDF · 131.07 KB
No categories available
7Cdo/470/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 470/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 160/2012, o dovolaní ţalobkyne proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 16. mája 2014, sp. zn. 17 Co 507/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len okresný súd) uznesením z 25. februára 2014, č. k.
3 C 160/2012-128 ţiadosti ţalobkyne o vrátenie súdneho poplatku za vznesenú námietku
zaujatosti nevyhovel. Uviedol, ţe nutná delegácia podľa § 12 ods. 1 O.s.p. je vţdy dôsledkom
vylúčenia sudcov súdu (§ 14 O.s.p.), a preto zo strany ţalobkyne bola podmienená vznesením
námietky zaujatosti. Z tohto dôvodu tvrdenie ţalobkyne, ţe nepodala námietku zaujatosti,
povaţoval za nedôvodné. Aj napriek tomu, ţe rozhodnutím krajského súdu bola
z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci vylúčená sudkyňa okresného súdu
JUDr. Elena Petrušová, okresný súd nepovaţoval námietku zaujatosti vznesenú ţalobkyňou
za úspešnú, pretoţe účelom námietky zaujatosti je dosiahnuť, aby vec neprejednával sudca,
ktorému bola vec pridelená podľa rozvrhu práce resp. všetci sudcovia príslušného súdu.
Keďţe nadriadený súd nevylúčil vo veci zákonnú sudkyňu, bol toho názoru, ţe námietka
zaujatosti nebola ţalobkyňou podaná dôvodne a preto jej návrhu na vrátenie súdneho poplatku
podľa § 11 ods. 1 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona o súdnych poplatkoch) nevyhovel.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len krajský súd) na základe odvolania ţalobkyne
uznesením z 16. mája 2014, sp. zn. 17 Co 507/2014 napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne. Odvolací súd dospel k záveru, ţe
v súlade s § 41 ods. 2 O.s.p. ţalobkyňa v ţalobnom návrhu vzniesla námietku zaujatosti voči
všetkým sudcom súdu prvého stupňa, za správny preto povaţoval aj postup súdu prvého
stupňa, ktorý ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku
zaujatosti. Nestotoţnil sa s tvrdením ţalobkyne, ţe jej námietka zaujatosti bola vznesená
dôvodne, pretoţe krajský súd vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci iba sudkyňu
JUDr. Elenu Petrušovú, ktorá rozhodovala vo veci zakladajúcej ţalobný nárok, pričom neboli
zistené podmienky pre vylúčenie ostatných sudcov súdu prvého stupňa, ani zákonnej sudkyne.
Keďţe ţalobkyňa uplatnila námietku zaujatosti voči všetkým sudcom súdu prvého stupňa
a zároveň ţiadala prikázať vec inému súdu z dôvodu vhodnosti, nebola jej námietka
uplatnená dôvodne a preto ani nebol dôvod pre vrátenie súdneho poplatku v zmysle § 11
ods. 1 veta druhá a tretia zákona o súdnych poplatkoch.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, v ktorom ţiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a to z dôvodu nesprávneho právneho
hodnotenia veci súdmi niţších stupňov, čím jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom
Ţalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla ţalobkyňa dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie ţalobkyne preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237
O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne
ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie
je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/ O.s.p.
netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/, a g/
Dovolateľka tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O.s.p., z dôvodu nesprávneho právneho hodnotenia veci súdmi niţších stupňov.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. je potrebné
vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Ţalobkyňa namietala, ţe ňou podaná (ne)námietka zaujatosti bola dôvodná, pretoţe
došlo k vylúčeniu jedenej zo sudkýň okresného súdu a ustanovenie § 11 ods.1 zákona
o súdnych poplatkoch neviaţe vrátenie súdneho poplatku za námietku na zmenu zákonného
sudcu resp. vylúčenie všetkých sudcov.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, ţe súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo ţe nezachovali
zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, prípadne jej znemoţnili urobiť niektorý
procesný úkon a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, ţe rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej interpretácii ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Činnosť
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci
ide vtedy, ak súd nepouţil náleţitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda
zo strany dovolateľky nejde o námietku odňatia moţnosti konať pred súdom, ale o námietku
inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje
rozhodnutia.
Dovolací súd povaţuje za potrené zdôrazniť, ţe nato, aby sa mohol dovolaním vôbec
zaoberať je potrebné, aby bolo najskôr dovolanie procesne prípustné (§ 237 O.s.p.).
Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.) je síce relevantným dovolacím
dôvodom, ktorým moţno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.); nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tieţ R 54/2012 a niektoré ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011). Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva
odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou
činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Súd totiţ právnym posúdením
neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva
priznané účastníkovi konania. Či uţ teda odvolací súd napadnuté uznesenie zaloţil
na správnom alebo nesprávnom posúdení veci (dovolací súd jeho rozhodnutie z tohto aspektu
neposudzoval), nemohol právnym posúdením veci odňať ţalobkyni moţnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
To znamená, ţe aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,
mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,
ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho
by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe rozhodnutie krajského súdu
je nepreskúmateľné a nedáva odpoveď na kľúčové otázky spornej veci, dovolací súd uvádza,
ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia spočívajúca v jeho neurčitosti, logickej
rozpornosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia porušuje právo účastníka na spravodlivý
súdny proces, takéto rozhodnutie nemoţno povaţovať za spravodlivé, pretoţe účastníkovi
v konečnom dôsledku odníma moţnosť konať pred súdom a zakladá vadu konania podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Kritériom pre posúdenie
(ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náleţitostí odôvodnenia ustanovených zákonom
podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré ukladá súdu povinnosť podať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa
ako aj odvolacieho súdu zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí
v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a nemoţno ich označiť ako
nepreskúmateľné.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vrátenie súdneho poplatku
za námietku zaujatosti, zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd
v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť úvah súdu prvého stupňa vo veci nevrátenia
súdneho poplatku za podanú námietku zaujatosti a uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalobkyne
uvedenými v odvolaní. Odpovedal tieţ na kľúčové otázky spornej veci a to prečo nepovaţoval
ţalobkyňou podanú námietku zaujatosti za dôvodnú a podal aj výklad významu námietky
zaujatosti, ktorým podmieňoval vrátenie súdneho poplatku v prípade, ţe sa účel ňou
sledovaný dosiahne. Dovolateľka totiţ prehliada zmysel námietky zaujatosti ako jednej
z procesných záruk nestrannosti súdu. Jej účelom je zabezpečiť, aby vo veci konal a rozhodol
sudca, ktorý bude nestranný a objektívny. Iba takýto sudca môţe vyniesť rozhodnutie vo veci
samej, ktoré bude odrazom práva účastníka na spravodlivý súdny proces. Preto námietka
zaujatosti smeruje vţdy k tomu konkrétnemu sudcovi, ktorý má vec prejednať a v prípade
jej úspechu tak vedie k zmene v osobe zákonného sudcu v konkrétnej veci a výnimke z čl. 48
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava). Len vylúčením zákonného sudcu totiţ
účastník dosiahne účel sledovaný námietkou zaujatosti a to zmenu v osobe toho sudcu, ktorý
má v jeho veci vydať meritórne rozhodnutie, vylúčenie iného sudcu (pokiaľ nejde o jediného
sudcu, ktorý na príslušnom súde môţe vec prejednať a rozhodnúť), ktorý vo veci nerozhoduje,
nemá na účastníka nejaký vplyv a nemôţe zasiahnuť do jeho práva na spravodlivý súdny
proces. V tomto smere sa súdy niţšieho stupňa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel ani význam, preto
ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súdy
neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv ţalobkyne.
Dovolací súd uzatvára, ţe v konaní nedošlo k odňatiu moţnosti ţalobkyne konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalobkyňa namieta, ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
V danom prípade ţalobkyňa – z hľadiska obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) –
opakovane namieta, ţe sudca okresného súdu, ktorý rozhodoval o jej ţiadosti o vrátenie
súdneho poplatku za námietku zaujatosti, nebol nestranným a teda ani zákonným sudcom,
pretoţe je sudcom okresného súdu, pričom nesprávnym úradným postupom tohto súdu v inej
veci bola zaloţená podľa názoru ţalobkyne zodpovednosť ţalovanej v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verenej moci a a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len zákon o zodpovednosti
za škodu).
Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí
rozhodovali vec na súde niţšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie
o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).
Neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa
§ 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy). Vzhľadom na to moţno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len
zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy
má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),
alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania
určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý moţno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)
a napokon k zástupcom účastníkov konania.
Najvyšší súd uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod
na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo
(viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010, sp. zn.
3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci
konštatuje, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo
na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci zaloţil zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka ţalobkyne
o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.
Pokiaľ dovolateľka uviedla ako dôvod prípustnosti podaného dovolania nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd opakovane zdôrazňuje,
ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom, avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. V dôsledku toho
by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde.
Vzhľadom k tomu, ţe nebola zistená existencia vád konania v zmysle § 237
písm. f/ a g/ O.s.p. namietaná ţalobkyňou, a dovolanie nie je prípustné ani v zmysle § 239
ods. 1 a 2 O.s.p., najvyšší súd dovolanie ţalobkyne odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné. Z tohto dôvodu sa dovolací
súd vecne nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţalovanej ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová