Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 673 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (678)286/395173.060300.pdf
PDF · 128.33 KB
No categories available
8ECdo/205/2014
Najvyšší súd 8 ECdo 205/2014
Slovenskej republiky 8 CoE 119/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35807598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4,
IČO: 36864421, proti povinnému A.. O., bývajúcemu v Š., o vymoženie 398,32 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. 5 Er 1113/2010,
o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. januára 2014
sp.zn. 8 CoE 224/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. januára 2014 sp.zn.
8 CoE 224/2013 z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. januára 2014 sp.zn.
8 CoE 224/2013 o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku zo 6. mája 2010 sp.zn. SR 02049/09 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „označený
rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Nové Zámky uvedenej ţiadosti vyhovel a súdneho
exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Nové Zámky uznesením zo 4. septembra 2013 č.k. 5 Er 1113/2010-17
exekúciu zastavil. Rozhodol s poukazom na ustanovenia § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, smernica Rady ES č. 93/13/EHS. Mal preukázané zo zmluvy o úvere
a jej všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou, uzatvorenej
medzi účastníkmi a na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, ţe obsahuje neprijateľnú
podmienku – rozhodcovskú doloţku. Ide o formulárovú zmluvu, ktorú nemohol spotrebiteľ
ovplyvniť. Otázka prieskumu rozhodcovskej doloţky v exekučnom konaní bola predmetom
rozhodovania Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom. Rozhodcovská
doloţka ustanovuje, ţe spotrebiteľ má síce moţnosť vybrať si medzi rozhodcovským
a štátnym súdom, ale ak rozhodcovské konanie začne na návrh dodávateľa (čo je výlučne
vţdy), spotrebiteľ je nútený sa podrobiť tomuto konaniu alebo podať návrh na štátnom súde,
ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Preto súd povaţuje konanie a rozhodnutie
rozhodcovského súdu za porušenie kogentných predpisov na ochranu spotrebiteľa (§ 52
a nasl. Občianskeho zákonníka). Dospel k záveru, ţe dojednanie rozhodcovskej doloţky
v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je
v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, nakoľko spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu súd ex
offo exekúciu vyhlásil zastavil (§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57
ods. 2 Exekučného poriadku).
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Nitre uznesením z 31. januára 2014 sp.zn.
8 CoE 224/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil ( § 219 ods. 1 a 2
O.s.p.), návrh oprávnenej na prerušenie odvolacieho konania zamietol. Odvolací súd sa
v odôvodnení obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Konštatoval, ţe dojednania v úverovej zmluve sú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa
a rozhodcovská doloţka je dojednaná neplatne. Odvolací súd mal za to, ţe výkon práv
oprávnenej podľa uvedenej rozhodcovskej doloţky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj
s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, preto súd dôvodne aplikoval ustanovenia § 45 ods. 1
a 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 1 písm. g/ a ods. 2 Exekučného
poriadku, nakoľko rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá
moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a je nepreskúmateľné. Ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená
dovolanie, v ktorom uviedla, ţe súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237
písm. a/ O.s.p.), 2. nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O.s.p.)
pre prípad, ţe v konaní na strane povinného vystupoval vedľajší účastník, nakoľko je
v exekučnom konaní vedľajšie účastníctvo vylúčené (rozhodnutie Súdneho dvora vo veci
C-470/12), 3. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),
4. rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona
potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 5. oprávnenej odňali moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.), 6. sa v konaní dopustili inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), najmä nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali
náleţite dokazovanie, 7. napadnuté rozhodnutie zaloţili na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ţiadala uznesenia súdov niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie prvostupňovému súdu; zároveň ţiadala dovolacie konanie prerušiť podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)
predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
uţ účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 7 ECdo 250/2013,
7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013 s tým, ţe
odvolaním moţno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd
na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne
príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia
v podrobnostiach poukazuje s tým, ţe aj v preskúmavanej veci sa stotoţňuje s právnymi
závermi v nich vyjadrenými.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa uţ najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia sp.zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013,
3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, ţe
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotoţňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, ţe Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa
navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii
vnútroštátneho práva, nie je ţiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov niţších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky ţiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa uţ najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia sp.zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013,
3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013, a konštatuje, ţe právne závery, ku ktorým dospel v týchto
rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, ţe:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. pokiaľ ide o vadu konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. (ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) pre prípad, ţe
v konaní vystupoval vedľajší účastník na strane povinného, čo Exekučný poriadok
vylučuje je vhodné poukázať na to, ţe spôsobilosť byť účastníkom konania znamená
spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom
občianskeho súdneho konania. Túto spôsobilosť má podľa § 19 O.s.p. ten, kto má
spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju priznáva zákon.
V občianskoprávnych vzťahoch majú spôsobilosť byť účastníkom konania
predovšetkým fyzické osoby [ich spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou (§ 7
ods. 1 a 2 OZ)]. Okamihom narodenia má kaţdá fyzická osoba spôsobilosť na práva
a povinnosti (právnu subjektivitu), smrťou právna subjektivita fyzickej osoby zaniká.
Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti
vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou. Povinnému zákon priznáva právnu subjektivitu,
jej pozbavenie alebo obmedzenie nebolo preukázané ţiadnym súdnym rozhodnutím,
preto je potrebné vychádzať zo stavu, ţe má aj spôsobilosť byť účastníkom
občianskeho súdneho konania (§ 19 O.s.p.). Vedľajší účastník na strane povinného
v tomto konaní nevystupuje. Z uvedených dôvodov konanie netrpí vadou podľa
3. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tieţ
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012),
4. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (ţiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôţe začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
6. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom
listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný
titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môţe exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, ţe vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
7. nedôvodnou sa javí preto i námietka oprávnenej, ţe jej súdy svojím postupom odňali
moţnosť konať pred súdom, keďţe nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5
Exekučného poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné aţ
novelou zákona č. 230/2012 od 8. augusta 2012 do 31. decembra 2012. Stanovovalo
povinnosť nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1
písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa túto povinnosť nemal a odvolací súd jeho rozhodnutie
ako správne potvrdil, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané podľa
iného ustanovenia § 57 ods. 2,
8. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemoţňuje oprávnenému moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
9. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Tieto právne závery (viď 1. aţ 9.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
K bodu 5 dovolací súd navyše poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci vedenej pod sp.zn. PLz. ÚS 1/2014 o návrhu na zjednotenie právnych
názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk
kontradiktórnosti konania, v ktorom prijal stanovisko, ţe pri preskúmavaní ţiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa môţu primerane uplatniť ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd
pri preskúmavaní ţiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza
aj z iných listín (či iných dôkazov) neţ tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a ţiadosť o vydanie
poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať
jej moţnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. V prípade, ţe tak exekučný súd
neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
oprávnenej vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku však postačuje, ak je
oprávnenej táto moţnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.
Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom, ţe v danom prípade rozhodcovský rozsudok –
z dôvodov vysvetlených uţ súdmi niţších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom, ţe v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doloţka – z dôvodov vysvetlených uţ súdmi niţších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doloţka nemohla zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.
1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp. zn. 3 Cdo
53/2011, z 24. mája 2011 sp. zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 44/201,
z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp.zn. 7 Cdo 17/2013).
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolania oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 146 ods. 2 O.s.p.).V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešnému povinnému právo
na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal návrh na ich
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. decembra 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová