Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a67/436238.9c8941.pdf
PDF · 189.12 KB
No categories available
7CoE/80/2014
Najvyšší súd 7 ECdo 118/2014
Slovenskej republiky 7 CoE 80/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4,
IČO: 36 864 421, proti povinnému S., bývajúcemu N., o vymoženie 582,55 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 11 Er 362/2004,
o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 26. júna 2013,
sp. zn. 11 CoE 107/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. júna 2013,
sp. zn. 11 CoE 107/2013 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta 25. augusta 2004 poveril súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu na základe notárskej zápisnice spísanej 21. marca 2004 notárom
JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn. N 1486/2004, NZ 24489/2004.
Okresný súd Galanta (súd prvého stupňa) uznesením z 20. júla 2012, č. k.
11 Er 362/2004-29 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju [§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov – ďalej len „Exekučný poriadok“].
Krajský súd v Trnave (odvolací súd) na odvolanie oprávnenej uznesením
z 26. júna 2013, sp. zn. 11 CoE 107/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil
a návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť
pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p.), spočívalo na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a bolo nepreskúmateľné.
Ţiadala preto rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podala oprávnená
dovolanie, v ktorom uviedla, ţe súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237
písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1
a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“),
bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci
neprináleţí“, 2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),
lebo formálna a materiálna vykonateľnosť uţ bola právoplatne posúdená tým, ţe exekučný
súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenej odňali moţnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe a/ s ňou „nekomunikovali o jej právnych
a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania
a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom
rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého
je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (IV. ÚS 206/08)“, b/ nevytýčili pojednávanie
aj keď podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli na to povinné, c/ nedostatočne odôvodnili
svoje rozhodnutia, d/ neumoţnili jej viesť kontradiktórne konanie, 4. sa v konaní dopustili
inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie
zaloţili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) spočívajúcom
na nesprávnej aplikácii a interpretácii § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
a tieţ Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Z týchto dôvodov oprávnená ţiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň ţiadala, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie predloţil prejudiciálne
otázky, ktorých znenie bliţšie špecifikovala v dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či sú splnené procesné predpoklady,
za splnenia ktorých môţe o konať o odvolaní oprávnenej.
Podľa § 201 (prvá veta) O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky je upravená tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach len
vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa,
pričom tieto prípady sú zákonom taxatívne vymedzené (citovaný § 9 ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhov oprávnenej na prerušenie konania
vydané po začatí odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto
nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V uvedenom prístupe je rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
jednoznačná; rešpektujúc záujem (hľadisko) stručnosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 157 ods. 2
v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.), javí sa byť postačujúcim upozorniť napr. na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2013 sp. zn. 1 Co 6/2012, v ktorom
je aj rozsiahlejší odkaz na judikatúru k problematike funkčnej príslušnosti (porovnaj tieţ
uznesenie z 30. apríla 2013 sp. zn. 1 Co 6/2013). Napadnuté uznesenie krajského súdu ako
odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania
proti takto vydanému rozhodnutiu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 26. júna 2013, sp. zn. 11 CoE 107/2013, ktoré trpí
takouto vadou (nedostatkom podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť), zastavil (§ 104
ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) bez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť
napadnutého rozhodnutia.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 druhá veta
O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa uţ Najvyšší
súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych
veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky.
Dovolací súd ako príklad uvádza rozhodnutia z 12. decembra 2013 sp. zn. 1 ECdo 290/2013,
1 CoE 106/2013, z 12. decembra 2013 sp. zn. 1 ECdo 175/2013, 1 CoE 36/2013, z 9. januára
2014 sp. zn. 7 ECdo 303/2013, 7 CoE 109/2013, z 9. januára 2014 sp. zn. 7 ECdo 163/2013,
7 CoE 34/2013, zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013 a z 3. júla 2013
sp. zn. 3 ECdo 76/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, ţe s právnymi závermi
v nich vyjadrenými sa stotoţňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, ţe Súdny
dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu
zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej
únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je ţiadny dôvod
pre prerušenie konania.
V danom prípade išlo zo strany súdov niţších stupňov výlučne len o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného
poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky ţiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa uţ Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych
veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky.
Ako príklad uvádza dovolací súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, z 9. januára 2014 sp. zn.
7 ECdo 303/2013, 7 CoE 109/2013, z 9. januára 2014 sp. zn. 7 ECdo 163/2013,
7 CoE 34/2013 a konštatuje, ţe právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach,
sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku dovolací súd konštatoval, ţe:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (porovnaj napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012
sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tieţ Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012
sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
4. exekúciu moţno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náleţitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náleţitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica,
je exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade moţno vykonať exekúciu
(porovnaj obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný
exekučný titul, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného
konania (I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011). Najdôleţitejšou náleţitosťou notárskej
zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví za povinnú osobu takýto súhlas
napriek tomu, ţe nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej osoby.
Zastupovať iného nemôţe ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného
(§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) – o taký prípad ide tieţ vtedy, keď určitý
nebankový subjekt má vopred stanoveného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany,
následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale
záujmy nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39
Občianskeho zákonníka), preto je absolútne neplatný aj týmto zástupcom udelený
„súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná
náleţitosť jej materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku),
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môţe
exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náleţitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku),
ide o dôvod, so zreteľom na ktorý treba ţiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo
aţ po poverení súdneho exekútora, exekučné konanie zastaviť).
Tieto právne závery zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci, stotoţňuje
sa s názorom, ţe v danom prípade označená notárska zápisnica – z dôvodov vysvetlených
uţ súdmi niţších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.
Námietku dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov jej odňali moţnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa § 57 ods. 5
Exekučného poriadku tak boli povinné urobiť, povaţoval dovolací súd za nedôvodnú. Zákon
č. 230/2012 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok o ustanovenie § 57 ods. 5,
v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57
ods.1 písm. g/ - k/ Exekučného poriadku, bol účinný od 9. augusta 2012. V predmetnej veci
súd prvého stupňa rozhodoval o zastavení exekúcie 20. júla 2012, pred účinnosťou zákona
č.230/2012 Z. Postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodol o odvolaní oprávnenej bez nariadenia
pojednávania, bol v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p.
Pokiaľ dovolateľka tvrdila existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu,
ţe jej nebolo umoţnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohla vopred vyjadriť
k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil ex offo a na ktorých zaloţil
svoje rozhodnutie, ani táto jej námietka neobstojí. Oprávnená predsa mala moţnosť predniesť
svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj vyuţila, pričom odvolací súd sa s jej námietkami,
ktoré pôvodne hodlala predostrieť súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia
dostatočne vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, ţe v danej situácii oprávnená uţ cestou
riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, jej tvrdenie o odňatí moţnosti
pred súdom konať nemá tak ţiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993).
Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok
pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého
stupňa, môţe byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven
a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge
v. Holandsko z 29. mája 1986; porovnaj tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).
Neopodstatnené je aj tvrdenie dovolateľky, ţe niţšie súdy svoje rozhodnutia
dostatočne neodôvodnili. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa však nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany, a to taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Iba ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija v. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997; Higgins v. Francúzsko
z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na zhodnú judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napr. nález zo 16. septembra 2003 sp. zn. III. ÚS 119/03, uznesenie
z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03).
Po preskúmaní veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové
a právne závery niţších súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa
parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 a § 211
ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). I keby teda tvrdenia dovolateľky
o dovolacích dôvodoch podľa § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu však neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by mali
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239
O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo
postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnej povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142
ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo
nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. decembra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová