Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Oboer/94/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,

so sídlom: P., Bratislava, IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom: G.,

Bratislava, IČO: X., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta doc. JUDr. B. F.,

PhD., proti povinnému: A. B., nar. X., bytom: Š., Plešivec, o vymoženie

pohľadávky oprávneného 933,39 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Rožňava pod sp. zn. , na dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu v Košiciach č. k. -66 zo dňa 6. decembra 2013, takto

rozhodol:

I. Konanie o odvolaní oprávneného z a s t a v u j e.

II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

IV. Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor JUDr. R. K., so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, žiadosťou

zo dňa 17. 07. 2009, Okresnému súdu Rožňava akoo súdu prvého stupňa doručenou dňa 23.

07. 2009 (č. l. 1), na základe návrhu oprávneného (č. l. 2) požiadal o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa § 44 zákona č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a

doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom

na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

S. a. s., so sídlom: K., Bratislava, IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR

00347/09 zo dňa 11. 05. 2009, právoplatný dňa 01. 06. 2009 a vykonateľný dňa 04.

06. 2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd dňa 27. 07. 2009 v zmysle § 45

ods. 1 EP vydal poverenie číslo: X. na vykonanie exekúcie proti povinnému (č. l. 8). Následne

2

uznesením č. k. -24 zo dňa 21. 08. 2013 súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a zastavil ju. Náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že súd o zastavení exekúcie

rozhodol v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 1 písm. g/, ods. 2, § 58 ods. 1 EP, § 44

ods. 1 o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“),

a písm. b/ o spotrebiteľských úveroch a až Občianskeho

zákonníka. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola zmluva o úvere

č. 7520198 zo dňa 19. 12. 2007, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver

vo výške 14 000 Sk (464,71 eur), ktorý sa povinný zaviazal splácať v 12 mesačných splátkach

po 2 280 Sk (spolu 27 360 Sk t. j. 908,19 eur). Právny vzťah medzi účastníkmi súd

posudzoval podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže vyššie uvedenú zmluvu

vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, pretože oprávnený konal v rámci predmetu svojej

podnikateľskej činnosti, kým povinný ako spotrebiteľ v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti nekonal. Súd konštatoval, že prípadná klauzula o aplikácii

alebo označenie zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podľa

, nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení

(ďalej len „“) o spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovská

doložka bola upravená v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorej

všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S. a. s.,

ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude

vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, alebo pred príslušným súdom

Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného

právneho predpisu. Súd ďalej uviedol, že praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej

doložke tak, ako je formulovaná v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bolo,

že spotrebiteľovi bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom

v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Poukázal na to, že znenie

rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak

svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon

obchádza (in fraudem legis). Na základe uvedeného súd prvého stupňa nemal pochybnosť o

tom, že ustanovenie bodu 17 uzatvorenej zmluvy o úvere bolo v rozpore so znením

a podľa je absolútne neplatné, na ktorú skutočnosť musel

prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo).

3

O trovách exekúcie rozhodol súd podľa § 200 ods. 2 EP a z dôvodu, že súdny exekútor

napriek súdnej výzve vznik trov do rozhodnutia súdu nevyčíslil, ani žiadnym spôsobom

nepreukázal, súd prvého stupňa mu trovy exekúcie nepriznal.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený a z dôvodu, že

napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť

(č. l. 62), bolo odvolanie podľa vety prvá a druhá

(ďalej len „“) predložené Krajskému súdu v Košiciach ako súdu odvolaciemu. Tento

prejednajúc vec podľa , , bez nariadenia pojednávania podľa

, svojím uznesením č. k. -66 zo dňa 06. 12. 2013, odvolaním napadnuté

rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ako vecne správne potvrdil, aj

keď z iných dôvodov ako súd prvého stupňa.

Pred prejednaním odvolania odvolací súd vyzval účastníkov v zmysle § 213 ods. 2

, aby sa vyjadrili k možnému použitiu a s tým, že odvolací súd bude

skúmať, či rozhodcovská zmluva bola uzavretá v písomnej forme a či teda bola daná

právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok a v tej

súvislosti posúdi, či rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 EP. Oprávnený

ani povinný sa k výzve nevyjadrili.

Odvolací súd vo vzťahu k vyššie formulovanej otázke poukázal na § 41 ods. 2 písm. d/

EP, , , a a uviedol, že ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu

rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani

nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Zdôraznil, že už v štádiu posudzovania splnenia

zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa

exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej,

ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť

otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Súdu

prvého stupňa vytkol, že v prejednávanej veci opomenul zaoberať sa riešením vyššie

4

formulovanej otázky, preto sa riešením tejto otázky zaoberal odvolací súd po poučení

účastníkov v zmysle . Z obsahu spisu mal za zrejmé, že Všeobecné

podmienky poskytnutia úveru, ktoré obsahujú rozhodcovskú doložku v bode 17, nie sú

podpísané oprávneným a povinným. Keďže rozhodcovská zmluva nie je obsiahnutá

v dokumente podpísanom zmluvnými stranami (keďže Všeobecné podmienky poskytnutia

úveru nie sú podpísané účastníkmi zmluvy), nespĺňa podmienku písomnej formy a je preto

neplatná. Poukázaním na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo

146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 odvolací súd skonštatoval, že za tejto situácie rozhodcovský

súd nemal právomoc vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok. Pokiaľ rozhodcovský

súd vydal rozhodnutie napriek tomu, že nemal právomoc, takéto ním vydané rozhodnutie nie

je exekučným titulom podľa § 41 EP, lebo ide o nulitný právny akt.

Vzhľadom na dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie

prvostupňového súdu (z dôvodu neplatne uzavretej rozhodcovskej doložky pre nedostatok

písomnej formy), nezaoberal sa odvolací súd ďalšími odvolacími námietkami oprávneného,

majúc ich za právne irelevantné.

Ako vecne správny potvrdil odvolací súd aj výrok prvostupňového rozsudku o trovách

exekúcie.

Odvolací súd zároveň s poukazom na § 36 ods. 5 EP zamietol návrh oprávneného

na prerušenie konania podľa , ako nedôvodný.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

ods. 1 tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 10. 01. 2014.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného

na prerušenie konania podal oprávnený odvolanie (č. l. 74 - 75), argumentujúc, že súd mu

svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom ( v spojení

s - správne malo znieť „písm. f/“), ďalej že napadnuté

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ),

5

keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ust. a

Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s ust. § 36 ods. 5 EP, súčasne že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietol, že Krajský súd

v Košiciach ho nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania odvolaním. Má za to, že za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie

svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Na základe uvedeného oprávnený navrhol uznesenie odvolacieho súdu

v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podal oprávnený (ďalej

tiež ako „dovolateľ“) aj dovolanie, argumentujúc tým, že:

a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( v spojení

s ),

b/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo ( v spojení s

písm. d/ ),

c/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ),

d/ vo veci konajúce súdy svojím postupom odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom

( v spojení s ),

e/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ).

Dovolateľ svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinul (č. l. 80 - 93).

Na základe tvrdení uvedených v dovolaní dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec

vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súčasne navrhol konanie prerušiť podľa § 109

ods. 1 písm. c/ a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval

v podanom dovolaní. Navrhol tiež, aby dovolací súd postupoval podľa

a rozhodol o odložení vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu. Dovolateľ si zároveň

uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.

6

Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd SR“ alebo

„najvyšší súd“) skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže

konať o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach v časti jeho

výroku o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

.

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol

účastníkom konania už v mnohých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach

pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak ako aj v tomto prípade, podal odvolanie proti

rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými zamietli jeho návrhy na prerušenie konania.

Najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR sp. zn. z 09. 07. 2013, sp. zn. zo 06. 08. 2013, sp. zn.

z 22. 08. 2013, sp. zn. z 11. 09. 2013, sp. zn.

z 13. 08. 2013, sp. zn. z 31. 10. 2013, sp. zn. z 30. 12. 2013,

sp. zn. z 31. 01. 2014 a ďalšie), zdôrazniac skutočnosť, že odvolaním

možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd SR na rozhodnutie

o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9

ods. 1 a 2 a a ). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia

v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa s právnymi závermi v nich

vyjadrenými stotožňuje v celom rozsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR

na prejednanie odvolania oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach ako súdu odvolacieho v časti

výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania, zastavil (§ 103 a 104

ods. 1 ).

II. Najvyšší súd SR ďalej ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach podal oprávnený včas, zastúpený

v dovolacom konaní v súlade s vetou druhou , skúmal, či je dôvodný jeho

návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa .

7

Aj k tomuto návrhu oprávneného sa Najvyšší súd SR vyjadril vo viacerých iných,

skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval

v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd uvádza rozhodnutia sp. zn.

a , obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn.

a , obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach

poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie síce má právomoc vydať

rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti

a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie, pokiaľ ale

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ , má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod

pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína

aj Smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov išlo

o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (

a Exekučného poriadku). S poukazom na uvedené dovolací súd návrh oprávneného

na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

III. V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 3 ) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a . Dovolateľom napadnuté uznesenie však

nevykazuje znaky žiadneho z nich, preto dovolanie oprávneného podľa § 239 ods. 1 a 2

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

. Oprávnený procesné vady konania v zmysle , a netvrdil

8

a existencia týchto vád v dovolacom konaní najavo nevyšla, preto prípustnosť jeho dovolania

nevyplýva ani z týchto ustanovení .

Najvyšší súd opäť pripomína, že k obsahovo rovnakým námietkam oprávneného,

z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť svojho dovolania podaného

v preskúmavanej veci, sa vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych

veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako

príklad uvádza najvyšší súd už skôr spomenuté rozhodnutia sp. zn.

a , obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn. a ,

obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach poukazuje s tým,

že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach (ako aj v ďalších rozhodnutiach

iných senátov obchodnoprávneho, aj občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

zverejnených na webovom sídle Najvyššieho súdu SR v kategórii „Rozhodnutia“), sú plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( )

je daná len vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie

súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napr. ust. § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 EP),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v

(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 01. 02. 2012 a tiež

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. 06. 2012),

3. ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;

v danom prípade však návrh na vykonanie exekúcie podaný bol,

4. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP), vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie

(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. až ), lebo je

9

postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu,

5. rovnako nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie

pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal

na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne, teda aj

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného,

môže exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky

(vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a oprávnenému neznemožňuje možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ). Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Právne závery uvedené pod bodmi 1 až 6 zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej

veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy ( ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolací súd osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov (tak

prvostupňový, ako aj súd odvolací) nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa

zákona tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj

samotný oprávnený, a to, že účinným od 09. 08. 2012, bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie §-u 57 EP doplnil o odsek 5, v zmysle

ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ

namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne

ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie

je dôvodné. I keď exekučný súd v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil

ju postupom podľa § 57 ods. 1 písm. g/, rozhodol tak uznesením dňa 21. 08. 2013, a teda

po účinnosti vyššie označenej novely EP (odsek 5 §-u 57 bol ,

10

účinným od 01. 01. 2013, z Exekučného poriadku vypustený). Pokiaľ ide o postup

odvolacieho súdu, tento postupoval v súlade s ust. , keď o odvolaní

oprávneného rozhodol tiež bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle a rovnako nebol

splnený ani jeden z ďalších dvoch dôvodov (podľa písm. b/ a c/ ), pre ktoré predseda

senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného dôvodu bolo

nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu.

Dovolací súd ďalej dodáva, že súdy oprávnenému neodňali možnosť konať

pred súdom ani tým, že mu neumožnili viesť kontradiktórne konanie, keďže vzhľadom

na predložené listinné dôkazy postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh.

Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2

písm. b/ (tzv. relatívny dovolací dôvod) a podľa ,

dovolací súd uvádza, že dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových

zistení súdov, vrátane nepreskúmateľnosti ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež

) a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú

(R 54/2012), nie sú vady konania v zmysle a prípustnosť dovolania preto

nezakladajú.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie

oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné a vady

uvedené v , , a (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného

ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie

oprávneného podľa veta prvá v spojení s ,

ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

IV. Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že konanie o jeho odvolaní muselo byť

zastavené, preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania povinnému (§ 224 ods. 1

v spojení s ). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne

úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech

v dovolacom konaní nemal ( veta prvá v spojení s

11

a ). Najvyšší súd SR však povinnému náhradu trov týchto konaní

nepriznal, pretože mu v odvolacom, ani dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, 30. decembra 2014

JUDr. Gabriela Mederová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: M.