Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
019/393817.e3f7b2.pdf
PDF · 137.57 KB
No categories available
4Oboer/94/2014
Najvyšší súd 4Oboer/94/2014
Slovenskej republiky 4OboE/47/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom: P., Bratislava, IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom: G.,
Bratislava, IČO: X., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta doc. JUDr. B. F.,
PhD., proti povinnému: A. B., nar. X., bytom: Š., Plešivec, o vymoženie
pohľadávky oprávneného 933,39 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Rožňava pod sp. zn. 8/Er/411/2009, na dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach č. k. 6CoE/170/2013-66 zo dňa 6. decembra 2013, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávneného z a s t a v u j e.
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
IV. Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor JUDr. R. K., so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, žiadosťou
zo dňa 17. 07. 2009, Okresnému súdu Rožňava akoo súdu prvého stupňa doručenou dňa 23.
07. 2009 (č. l. 1), na základe návrhu oprávneného (č. l. 2) požiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa § 44 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a
doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom
na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
S. a. s., so sídlom: K., Bratislava, IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR
00347/09 zo dňa 11. 05. 2009, právoplatný dňa 01. 06. 2009 a vykonateľný dňa 04.
06. 2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd dňa 27. 07. 2009 v zmysle § 45
ods. 1 EP vydal poverenie číslo: X. na vykonanie exekúcie proti povinnému (č. l. 8). Následne
uznesením č. k. 8Er/411/2009-24 zo dňa 21. 08. 2013 súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil ju. Náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.
Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že súd o zastavení exekúcie
rozhodol v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 1 písm. g/, ods. 2, § 58 ods. 1 EP, § 44
ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 2 písm. a/
a písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola zmluva o úvere
č. 7520198 zo dňa 19. 12. 2007, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver
vo výške 14 000 Sk (464,71 eur), ktorý sa povinný zaviazal splácať v 12 mesačných splátkach
po 2 280 Sk (spolu 27 360 Sk t. j. 908,19 eur). Právny vzťah medzi účastníkmi súd
posudzoval podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže vyššie uvedenú zmluvu
vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, pretože oprávnený konal v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti, kým povinný ako spotrebiteľ v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti nekonal. Súd konštatoval, že prípadná klauzula o aplikácii
Obchodného zákonníka alebo označenie zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podľa
Obchodného zákonníka, nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) o spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovská
doložka bola upravená v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorej
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S. a. s.,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude
vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, alebo pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného
právneho predpisu. Súd ďalej uviedol, že praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej
doložke tak, ako je formulovaná v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bolo,
že spotrebiteľovi bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom
v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Poukázal na to, že znenie
rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak
svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon
obchádza (in fraudem legis). Na základe uvedeného súd prvého stupňa nemal pochybnosť o
tom, že ustanovenie bodu 17 uzatvorenej zmluvy o úvere bolo v rozpore so znením
§ 53 ods. 1 OZ a podľa § 53 ods. 5 OZ je absolútne neplatné, na ktorú skutočnosť musel
prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo).
O trovách exekúcie rozhodol súd podľa § 200 ods. 2 EP a z dôvodu, že súdny exekútor
napriek súdnej výzve vznik trov do rozhodnutia súdu nevyčíslil, ani žiadnym spôsobom
nepreukázal, súd prvého stupňa mu trovy exekúcie nepriznal.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený a z dôvodu, že
napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť
(č. l. 62), bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“) predložené Krajskému súdu v Košiciach ako súdu odvolaciemu. Tento
prejednajúc vec podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p., svojím uznesením č. k. 6CoE/170/2013-66 zo dňa 06. 12. 2013, odvolaním napadnuté
rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil, aj
keď z iných dôvodov ako súd prvého stupňa.
Pred prejednaním odvolania odvolací súd vyzval účastníkov v zmysle § 213 ods. 2
O. s. p., aby sa vyjadrili k možnému použitiu § 3 a § 4 ZoRK s tým, že odvolací súd bude
skúmať, či rozhodcovská zmluva bola uzavretá v písomnej forme a či teda bola daná
právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok a v tej
súvislosti posúdi, či rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 EP. Oprávnený
ani povinný sa k výzve nevyjadrili.
Odvolací súd vo vzťahu k vyššie formulovanej otázke poukázal na § 41 ods. 2 písm. d/
EP, § 3, § 4 ods. 1, 2 a 3 ZoRK a uviedol, že ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani
nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Zdôraznil, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa
exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej,
ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Súdu
prvého stupňa vytkol, že v prejednávanej veci opomenul zaoberať sa riešením vyššie
formulovanej otázky, preto sa riešením tejto otázky zaoberal odvolací súd po poučení
účastníkov v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p.. Z obsahu spisu mal za zrejmé, že Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, ktoré obsahujú rozhodcovskú doložku v bode 17, nie sú
podpísané oprávneným a povinným. Keďže rozhodcovská zmluva nie je obsiahnutá
v dokumente podpísanom zmluvnými stranami (keďže Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru nie sú podpísané účastníkmi zmluvy), nespĺňa podmienku písomnej formy a je preto
neplatná. Poukázaním na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo
146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 odvolací súd skonštatoval, že za tejto situácie rozhodcovský
súd nemal právomoc vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok. Pokiaľ rozhodcovský
súd vydal rozhodnutie napriek tomu, že nemal právomoc, takéto ním vydané rozhodnutie nie
je exekučným titulom podľa § 41 EP, lebo ide o nulitný právny akt.
Vzhľadom na dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu (z dôvodu neplatne uzavretej rozhodcovskej doložky pre nedostatok
písomnej formy), nezaoberal sa odvolací súd ďalšími odvolacími námietkami oprávneného,
majúc ich za právne irelevantné.
Ako vecne správny potvrdil odvolací súd aj výrok prvostupňového rozsudku o trovách
exekúcie.
Odvolací súd zároveň s poukazom na § 36 ods. 5 EP zamietol návrh oprávneného
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/, písm. c/ O. s. p. ako nedôvodný.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142
ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 10. 01. 2014.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného
na prerušenie konania podal oprávnený odvolanie (č. l. 74 - 75), argumentujúc, že súd mu
svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p. - správne malo znieť „písm. f/“), ďalej že napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.),
keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s ust. § 36 ods. 5 EP, súčasne že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietol, že Krajský súd
v Košiciach ho nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania odvolaním. Má za to, že za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie
svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Na základe uvedeného oprávnený navrhol uznesenie odvolacieho súdu
v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podal oprávnený (ďalej
tiež ako „dovolateľ“) aj dovolanie, argumentujúc tým, že:
a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
b/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237
písm. d/ O. s. p.),
c/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p.),
d/ vo veci konajúce súdy svojím postupom odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.),
e/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Dovolateľ svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinul (č. l. 80 - 93).
Na základe tvrdení uvedených v dovolaní dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súčasne navrhol konanie prerušiť podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval
v podanom dovolaní. Navrhol tiež, aby dovolací súd postupoval podľa § 243 O. s. p.
a rozhodol o odložení vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu. Dovolateľ si zároveň
uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.
Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd SR“ alebo
„najvyšší súd“) skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže
konať o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach v časti jeho
výroku o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
účastníkom konania už v mnohých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak ako aj v tomto prípade, podal odvolanie proti
rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými zamietli jeho návrhy na prerušenie konania.
Najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5CoE/30/2013 z 09. 07. 2013, sp. zn. 3CoE/43/2013 zo 06. 08. 2013, sp. zn.
4CoE/40/2013 z 22. 08. 2013, sp. zn. 6Co/48/2013 z 11. 09. 2013, sp. zn. 3OboE/39/2013
z 13. 08. 2013, sp. zn. 4OboE/7/2013 z 31. 10. 2013, sp. zn. 4OboE/27/2013 z 30. 12. 2013,
sp. zn. 4OboE/112/2013 z 31. 01. 2014 a ďalšie), zdôrazniac skutočnosť, že odvolaním
možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd SR na rozhodnutie
o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9
ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia
v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa s právnymi závermi v nich
vyjadrenými stotožňuje v celom rozsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR
na prejednanie odvolania oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach ako súdu odvolacieho v časti
výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania, zastavil (§ 103 a 104
ods. 1 O. s. p.).
II. Najvyšší súd SR ďalej ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že
dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach podal oprávnený včas, zastúpený
v dovolacom konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p., skúmal, či je dôvodný jeho
návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p..
Aj k tomuto návrhu oprávneného sa Najvyšší súd SR vyjadril vo viacerých iných,
skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval
v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd uvádza rozhodnutia sp. zn.
3Cdo/349/2012 a 3Cdo/409/2012, obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn. 4Oboer/169/2013
a 6Cdo/299/2012, obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie síce má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie, pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov išlo
o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka
a Exekučného poriadku). S poukazom na uvedené dovolací súd návrh oprávneného
na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.. Dovolateľom napadnuté uznesenie však
nevykazuje znaky žiadneho z nich, preto dovolanie oprávneného podľa § 239 ods. 1 a 2
O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p.. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád v dovolacom konaní najavo nevyšla, preto prípustnosť jeho dovolania
nevyplýva ani z týchto ustanovení O. s. p..
Najvyšší súd opäť pripomína, že k obsahovo rovnakým námietkam oprávneného,
z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť svojho dovolania podaného
v preskúmavanej veci, sa vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych
veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako
príklad uvádza najvyšší súd už skôr spomenuté rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/349/2012
a 3Cdo/409/2012, obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn. 4Oboer/169/2013 a 6Cdo/299/2012,
obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach poukazuje s tým,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach (ako aj v ďalších rozhodnutiach
iných senátov obchodnoprávneho, aj občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
zverejnených na webovom sídle Najvyššieho súdu SR v kategórii „Rozhodnutia“), sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná len vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie
súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napr. ust. § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 EP),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/205/2011 z 01. 02. 2012 a tiež
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 254/2012
z 13. 06. 2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;
v danom prípade však návrh na vykonanie exekúcie podaný bol,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP), vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je
postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu,
5. rovnako nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie
pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal
na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne, teda aj
bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného,
môže exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky
(vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a oprávnenému neznemožňuje možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.). Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Právne závery uvedené pod bodmi 1 až 6 zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej
veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 OZ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolací súd osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov (tak
prvostupňový, ako aj súd odvolací) nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj
samotný oprávnený, a to, že zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. 08. 2012, bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie §-u 57 EP doplnil o odsek 5, v zmysle
ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ
namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne
ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie
je dôvodné. I keď exekučný súd v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil
ju postupom podľa § 57 ods. 1 písm. g/, rozhodol tak uznesením dňa 21. 08. 2013, a teda
po účinnosti vyššie označenej novely EP (odsek 5 §-u 57 bol zákonom č. 335/2012 Z. z.,
účinným od 01. 01. 2013, z Exekučného poriadku vypustený). Pokiaľ ide o postup
odvolacieho súdu, tento postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p., keď o odvolaní
oprávneného rozhodol tiež bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a rovnako nebol
splnený ani jeden z ďalších dvoch dôvodov (podľa písm. b/ a c/ O. s. p.), pre ktoré predseda
senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného dôvodu bolo
nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu.
Dovolací súd ďalej dodáva, že súdy oprávnenému neodňali možnosť konať
pred súdom ani tým, že mu neumožnili viesť kontradiktórne konanie, keďže vzhľadom
na predložené listinné dôkazy postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh.
Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p. (tzv. relatívny dovolací dôvod) a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,
dovolací súd uvádza, že dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových
zistení súdov, vrátane nepreskúmateľnosti ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež
III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú
(R 54/2012), nie sú vady konania v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania preto
nezakladajú.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady
uvedené v § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného
ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,
ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
IV. Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že konanie o jeho odvolaní muselo byť
zastavené, preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania povinnému (§ 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne
úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech
v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.
a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd SR však povinnému náhradu trov týchto konaní
nepriznal, pretože mu v odvolacom, ani dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 30. decembra 2014
JUDr. Gabriela Mederová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.