Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (40)70e/393696.ea6a73.pdf
PDF · 131.59 KB
No categories available
4Oboer/26/2014
Najvyšší súd 4Oboer/26/2014
Slovenskej republiky 4OboE/14/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P, s. r. o.,
so sídlom P., Bratislava, IČO: X., zastúpená advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom G.,
Bratislava, IČO: X., proti povinnému: J., nar. X., bytom C., o vymoženie 658,14 eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 5Er/259/2008, o odvolaní
a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 11CoE/34/2013-41
z 23. júla 2013, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.
II. Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
IV. Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa
§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok)
na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 9382/07 z 18. 12. 2007 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom (ďalej len rozhodcovský rozsudok), ktorý zriadila S. a. s., so sídlom
K., Bratislava, IČO: X.. Okresný súd Senica uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora
poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Senica uznesením č. k. 5Er/259/2008-19 zo 04. 09. 2012 exekúciu
zastavil a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie
v sume 40 eur. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 57 ods. 2
Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 52
ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 zák. č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, ako aj Smernicou Rady EÚ č. 93/13 EHS z 5. 4. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vecne potom mal z predloženého exekučného
titulu za preukázané, že oprávnená s povinným uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej
oprávnená poskytla povinnému finančné prostriedky a povinný sa zaviazal poskytnuté
finančné prostriedky splatiť v dohodnutých splátkach. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli
aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré obsahovali rozhodcovskú doložku.
Súd prvého stupňa mal za to, že zmluva medzi oprávnenou a povinným je zmluvou
o spotrebiteľskom úvere, keďže zmluvnými stranami sú dodávateľ, ktorého predmetom
činnosti bolo aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov,
teda konal v rámci predmetu svojho podnikania a povinný, ktorý má v danom vzťahu
postavenie spotrebiteľa, nakoľko pri uzatvorení a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Rozhodcovská
doložka, ktorá mala v danom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na
strane žalovaného. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej súčasť s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako
celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam a teda aj
rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel
súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa
ústavného práva na spravodlivý proces. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči
dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, súd
prvého stupňa exekučné konanie zastavil.
Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 11CoE/34/2013-41 z 23. 07. 2013 uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a povinnému
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd preskúmajúc napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa konštatoval, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve
o úvere je v priamom rozpore s ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v aktuálnom
znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy (ku dňu 15. 11. 2006)
Občiansky zákonník vyššie uvedené ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou
od 01. 01. 2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych
vzťahov a nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších
predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu,
s poukazom na smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR. Keďže predmetná
rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne
uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z. z., nebola ani
založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný
nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom
v zmysle ust.§ 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný.
S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania považoval odvolací súd
už nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou
ďalších zmluvných podmienok. Na margo návrhu oprávnenej na prerušenie konania uviedol,
že nezistil dôvody v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O. s. p., ktoré by
odôvodňovali prerušenie konania a preto návrh zamietol.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 09. 2013.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave v časti výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. d/ - správne malo znieť „písm. f/“ O. s. p) a že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.),
keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a súčasne, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Na základe uvedeného oprávnená
navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil
Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave podala oprávnená (ďalej aj dovolateľka)
tiež dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“
(§ 237 písm. a/ O. s. p.), konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/
O. s. p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená pri poverení
súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.), oprávnenej
odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jej námietky,
konali bez pojednávania a dokazovania, porušili zásadu kontradiktórnosti a nerešpektovali jej
právo na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná na základe správneho právneho základu,
súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie, v konaní sa dopustili inej vady konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pretože
nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali náležité dokazovanie a napadnuté rozhodnutie
založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolateľka
žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň
žiadala, aby bolo dovolacie konanie prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu
dvoru Európskej únie boli predložené prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala
v podanom dovolaní.
Povinný a ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom podanými oprávnenou
písomne nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj Najvyšší súd SR) skúmal najskôr, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave.
Najvyšší súd SR konštatuje, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu
prvého stupňa a na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
nie je Najvyšší súd SR funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.).
Dodáva, že oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci,
bola už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak ako aj v tomto prípade, podala odvolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Najvyšší súd SR konanie o jej odvolaniach v týchto
veciach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4OboE/13/2013
a sp. zn. 4OboE/32/2013 obidve z 24. 06. 2013, sp. zn. 3CoE/43/2013 zo 06. 08. 2013,
sp. zn. 3OboE/39/2013 z 13. 08. 2013, sp. zn. 4OboE/7/2013 a sp. zn. 4OboE/26/2013 obidve
z 31. 10. 2013). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým,
že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR
na prejednanie odvolania oprávnenej nie je daná, Najvyšší súd SR konanie o odvolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave ako súd odvolacieho v časti výroku,
ktorým zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1
O. s. p.).
II. Najvyšší súd SR ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie
proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave podala včas oprávnená, zastúpená v dovolacom
konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p., skúmal ďalej, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už Najvyšší
súd SR vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach,
v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. V prejednávanej
veci Najvyšší súd SR konštatuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ
ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania. V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach
spomína aj Smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov
išlo o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Ako príklad Najvyšší súd
SR uvádza rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/301/2012 z 21. 03. 2013, sp. zn. 4Cdo/304/2012
a sp. zn. 7Cdo/174/2012 obidve z 31. 05. 2013, sp. zn. 4Cdo/319/2012 z 24. 06. 2013,
sp. zn. 4Cdo/399/2012 a sp. zn. 4Cdo/369/2012 obidve z 31. 07. 2013, na ktoré Najvyšší
súd SR v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa
stotožňuje aj v preskúmavanej veci. S poukazom na uvedené dovolací súd návrh na prerušenie
konania ako nedôvodný zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie však
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
nie je prípustné.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým dovolacím námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje
prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného aj v preskúmavanej veci, sa už dovolací
súd vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
Najvyšší súd SR rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/304/2012 z 31. 05. 2013, sp. zn. 4Cdo/319/2012
z 24. 06. 2013, sp. zn. 5Cdo/449/2012 a sp. zn. 6Cdo/359/2012 obidve z 31. 07. 2013,
sp. zn. 5Cdo/449/2012 z 22. 08. 2013, sp. zn. 7ECdo/250/2013 a sp. zn. 7ECdo/255/2013
obidve z 21. 01. 2014, na ktoré Najvyšší súd SR v podrobnostiach poukazuje s tým, že právne
závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach (ako aj v ďalších rozhodnutiach iných
senátov obchodnoprávneho, aj občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zverejnených
na webovom sídle Najvyššieho súdu SR v kategórii „Rozhodnutia“), sú plne opodstatnené aj
v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná iba ak súd rozhodol o veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie
súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej,
preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/
O. s. p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/205/2011 z 01. 02. 2012
a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 254/2012 z 13. 06. 2012),
3. ust. § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne
rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;
v danom prípade však bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122
až § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. rovnako nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie
pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal
na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania; obdobne, teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávnenej, môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 28. 02. 2013, v zmysle
ktorého vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav
na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva),
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc ho vydať, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a oprávnenej sa neznemožňuje konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.);
pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok (R 46/2012),
7. nedôvodná je námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali možnosť
konať pred súdom, keďže vo veci nebolo nariadené pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5
Exekučného poriadku; súd prvého stupňa túto povinnosť nemal, pretože exekúciu
zastavil podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z. z., a nie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku,
ktoré túto povinnosť súdu prvého stupňa ukladalo; odvolací súd v tomto prípade
postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p., ak o odvolaní oprávnenej
rozhodol bez nariadenia pojednávania,
8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to,
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).
Právne závery uvedené pod bodmi 1. až 8. zastáva Najvyšší súd SR aj
v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá
rozhodcovská doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná
podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 OZ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná
rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený
rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolací súd osobitne k námietke oprávnenej, že súdy jej neumožnili viesť
kontradiktórne konanie, poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veci vedenej pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 07. 05. 2014 o návrhu na zjednotenie právnych
názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk
kontradiktórnosti konania, v ktorom prijal stanovisko, že pri preskúmavaní žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa môžu primerane uplatniť ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd
pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza
aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie
poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať
jej možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. V prípade, že tak exekučný súd
neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
oprávnenej vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku však postačuje,
ak je oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
oprávnenej proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady
uvedené v § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného
ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,
ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
IV. Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému
povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní
nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd
SR však povinnému náhradu trov týchto konaní nepriznal, pretože mu v odvolacom,
ani dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 30. januára 2015
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.