Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/319/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:

X., zastúpenému advokátskou kanceláriou F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: V., nar. X.,

bytom V., o vymoženie 853,08 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Partizánske pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 19. 07. 2012, č. k. -54, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie

853,08 eur s príslušenstvom v zmysle ustanovenia o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len Exekučný poriadok) na základe návrhu oprávneného. Uviedol, že exekučným

titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

S., a. s., B. z 26. 02. 2007, sp. zn. SR 0836/07 (ďalej len rozhodcovský rozsudok). Okresný

súd Partizánske poverením z 13. 07. 2007 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

2

Okresný súd Partizánske uznesením z 01. 12. 2011, č. k. -18 exekúciu

zastavil. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o

rozhodcovskom konaní), , , a ,

Exekučného poriadku, o ochrane spotrebiteľa, ako aj na príslušné

ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej len smernica 93/13/EHS). Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodcovská doložka

nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože bola inkorporovaná do

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. V prípade ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť,

musel ju akceptovať. Povinný sa týmto spôsobom vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje

nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Takúto rozhodcovskú doložku

považoval súd za neplatnú. Absolútne neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť

podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý by bol spôsobilým exekučným

titulom.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne uznesením z 19. 07. 2012, č. k.

-54 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil

s odôvodnením rozhodnutia súdom prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti dodal, že súd

prvého stupňa prijal správny záver, že v prejednávanej veci sa medzi účastníkmi jedná o

spotrebiteľský vzťah. Tiež bol správny záver súdu, že rozhodcovská doložka má charakter

nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú

nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Nekalá rozhodcovská doložka je absolútne neplatná.

Na záver dodal, že slovenský právny poriadok exemplifikatívne vymedzuje neprijateľné

podmienky v , pričom súd môže postupovať aj podľa

generálnej klauzuly v , teda nad rámec podmienok

uvedených v prílohe smernice 93/13/EHS alebo okruhu v . Pokiaľ vo

veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe neprijateľnej, a teda

neplatnej rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa správne exekučné konanie zastavil.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 21. 08. 2012.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Dôvodnosť dovolania odvodil z ustanovení

3

v spojení s , že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

v spojení s , že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa

už prv začalo konanie, v spojení s , že sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, , že účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil

ustanovením , že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením , že

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,

oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne

rozvinul už v odvolaní, a preto nepovažoval za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému

oprávnený následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom odvolaciemu súdu vytýkal

predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci, sa odvolával na nekonkrétne

ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem, v dôsledku čoho takéto právne

posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania

na súdnu ochranu podľa (ďalej len SR).

Závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a že nebola

so spotrebiteľom individuálne dojednaná, oprávnený označil za nedostatočne zdôvodnené a

ničím nepreukázané domnienky súdu. Argument, že akákoľvek individuálne nedojednaná

zmluvná podmienka je neplatná, je podľa dovolateľa absurdný a nemá oporu ani v § 53

a ani v Smernici 93/13/EHS. Súd musí jednoznačne preukázať, čo

konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa. Podľa dovolateľa len tvrdenie súdu, že spotrebiteľ si len s ťažkosťou

mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky vedie k záveru, že

rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory

vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy. Súdom

zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, že sa nevysporiadali s judikatúrou

Súdneho dvora ES a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice 93/13/EHS

napriek transpozícii smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky.

Poukázal tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice

93/13/EHS v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou, poľskou, nemeckou

a francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora ES. Podľa

týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých

jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného

významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou.

Súčasťou dovolania bol tiež návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania

podľa v spojení s a Súdnemu dvoru Európskej

únie na základe č1. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky,

ktoré bližšie špecifikoval. Tento návrh dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by

mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v

rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej

neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie

vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom ( veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania v

zmysle najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie

je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1

). Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo

svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.

Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale

nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až písm. c/

Dovolanie oprávneného podľa ustanovení a nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v ( ), zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v

konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vady v zmysle , , nenamietal a

dovolací súd tieto vady ani nezistil. Dovolateľ výslovne namietal, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v , , , , ktorými odôvodňoval

prípustnosť dovolania.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v a Z tohto ustanovenia vyplýva, že

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy. ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom

súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a

vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v

exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o

rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným

súdom neprináleží.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad

Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne

posúdenie veci. Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa o nedostatku

právomoci súdov, ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

7

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1,

§ 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ nie je dôvodná.

Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z , keď

poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Podľa , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa veta prvá , ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným

podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z

rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplné. Pokiaľ ide o

totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo

rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v

novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval

ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa

týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia

pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o., so

sídlom P., IČO: X., proti povinnej V., nar. X., bytom V., o vymoženie 853,08 eur s

príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku z 26. 02. 2007, sp. zn. SR

0836/07, vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s.,

vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. , nepredchádzalo žiadne

iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí a nezakladá

prekážku veci rozsúdenej. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas

celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu

zastaviť.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237

písm. e/ , namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v a Ak nebol

podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný

nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho v

ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní upravuje konanie bez návrhu iba v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie

v rozsudku rozhodcovského súdu.

9

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 Exekučného

poriadku tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Po vydaní

poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu v zmysle

§ 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže

exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo) ak zistí nedostatky uvedené v § 45 ods. 1

písm. b/ a písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní. Následne exekučný súd exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Z

obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych záverov

súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v nie je preto

opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

O takúto vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť konať pred

súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní

realizácia jeho procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ v doplnení dovolania uplatnil

viacero výhrad voči právnemu posúdeniu veci súdmi, poukázal na nesprávnu aplikáciu a

interpretáciu smernice 93/13/EHS, arbitrárnosť záverov, nepreskúmateľnosť a nedostatočnú

odôvodnenosť odvolacieho súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva, ako účastníka

konania, na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 SR. Zo skutočnosti, že súdy

oboch stupňov nesprávne právne posúdili rozhodcovskú doložku, ako neprijateľnú zmluvnú

podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a teda od počiatku neplatnú zmluvnú podmienku podľa

, účinného v čase uzavretia zmluvy, dovolateľ vyvodil, že

postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súdy mu odňali právo

na výkon vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku.

Podľa článku 46 odseku 1 SR, každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10

Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1

SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a

právnymi názormi (). Súd tiež nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces ().

Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti so

zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v § 237 písm. f/

O. s. p, teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému, ako účastníkovi

konania, odňatá možnosť konať pred súdom.

V predmetnej veci okresný súd, ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z rozhodcovského

rozsudku. Následne exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie

zastavil (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní). Podľa názoru dovolacieho súdu, tak súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací,

podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej

veci nemalo byť vydané ani poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

11

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t. j. vo

veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou)

súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale

len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom,

ako aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, t. j. oprávnenie

posúdiť, či plnenie na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej

veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel

právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré

tvoria samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie

značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku

škode spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že

vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (napr. uznesenie sp. zn. z 10. 10. 2012).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v

súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia

zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.

Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu

byť aj iné subjekty než spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

12

v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu

možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského

súdu v konkrétnej veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus

iura scripta sunt“ (práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych

súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To

znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije

možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení

zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať

existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto

smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu

nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz

vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. 09. 2012.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a

tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej, ako spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo

zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka

bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako

predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane rozhodcovskej

doložky upravenej v týchto podmienkach. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými

súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade

konania podľa nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu

prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj

odvolacieho súdu.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v , v spojení

s

13

Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril vo

viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu

(sp. zn. , , ). V rozhodnutí sp. zn.

Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd podrobnú odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z 09. 12. 1994, séria A, č.

303-A, s. 12, § 29, H. c. Š. z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. 05. 1997, H. c. F.

z 19. 02. 1998).

Ustanovenie platí aj v odvolacom konaní ( )

Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Po preskúmaní veci do volací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie

citovaného zákonného ustanovenia , ako aj ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal, a s akými skutkovými závermi, citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho

rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považoval

za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho

14

zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa rozhodcovské konanie

uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok, vydaný

v takomto konaní, preto nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Okresný súd tento titul považoval za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho

vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, z dôvodu ktorého

exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zároveň

ju zastavil.

Krajský súd (ako súd odvolací) odôvodnil rozhodnutie v súlade s ustanovením § 219

, keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa s

doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním

napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné pristúpiť k

vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k zastaveniu exekučného konania podľa § 57 ods. 1

písm. g/ Exekučného poriadku. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného

neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa

Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť

a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové a

právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a

nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a článkom 46 odsekom 1 SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie

rozhodnutia.

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

15

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 241

ods. 2 písm. c/ dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci

nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

oprávneného odmietol podľa v spojení s , ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok

prípustný.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

v spojení s a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na

základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17, a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EU o

rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do

ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej

16

otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor,

ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej

krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá

v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi, a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez

potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EU. Z obsahu spisu vyplýva,

že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú

právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie

daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej

republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde

dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/

dospel aj vo veciach sp. zn. , , .

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa , preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal z

dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 24. júna 2013

17

JUDr. Viera Pepelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková