Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 86 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (91)d93/388887.67084e.pdf
PDF · 155.33 KB
No categories available
4Cdo/319/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 319/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpenému advokátskou kanceláriou F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: V., nar. X.,
bytom V., o vymoženie 853,08 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Partizánske pod sp. zn. 3 Er 1803/2008, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 19. 07. 2012, č. k. 2 CoE 196/2012-54, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
853,08 eur s príslušenstvom v zmysle ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len Exekučný poriadok) na základe návrhu oprávneného. Uviedol, že exekučným
titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
S., a. s., B. z 26. 02. 2007, sp. zn. SR 0836/07 (ďalej len rozhodcovský rozsudok). Okresný
súd Partizánske poverením z 13. 07. 2007 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
Okresný súd Partizánske uznesením z 01. 12. 2011, č. k. 3 Er 1803/2008-18 exekúciu
zastavil. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o
rozhodcovskom konaní), § 52, § 53 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 57
Exekučného poriadku, § 23a zákona č. 634/1992 o ochrane spotrebiteľa, ako aj na príslušné
ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len smernica 93/13/EHS). Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodcovská doložka
nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože bola inkorporovaná do
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. V prípade ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť,
musel ju akceptovať. Povinný sa týmto spôsobom vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje
nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Takúto rozhodcovskú doložku
považoval súd za neplatnú. Absolútne neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť
podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý by bol spôsobilým exekučným
titulom.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne uznesením z 19. 07. 2012, č. k.
2 CoE 196/2012-54 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil
s odôvodnením rozhodnutia súdom prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti dodal, že súd
prvého stupňa prijal správny záver, že v prejednávanej veci sa medzi účastníkmi jedná o
spotrebiteľský vzťah. Tiež bol správny záver súdu, že rozhodcovská doložka má charakter
nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú
nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Nekalá rozhodcovská doložka je absolútne neplatná.
Na záver dodal, že slovenský právny poriadok exemplifikatívne vymedzuje neprijateľné
podmienky v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, pričom súd môže postupovať aj podľa
generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda nad rámec podmienok
uvedených v prílohe smernice 93/13/EHS alebo okruhu v Občianskom zákonníku. Pokiaľ vo
veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe neprijateľnej, a teda
neplatnej rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa správne exekučné konanie zastavil.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 21. 08. 2012.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby
dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Dôvodnosť dovolania odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s § 237 písm. a/ O. s. p., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
v spojení s § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa
už prv začalo konanie, v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,
oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne
rozvinul už v odvolaní, a preto nepovažoval za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému
oprávnený následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom odvolaciemu súdu vytýkal
predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci, sa odvolával na nekonkrétne
ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem, v dôsledku čoho takéto právne
posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava SR).
Závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a že nebola
so spotrebiteľom individuálne dojednaná, oprávnený označil za nedostatočne zdôvodnené a
ničím nepreukázané domnienky súdu. Argument, že akákoľvek individuálne nedojednaná
zmluvná podmienka je neplatná, je podľa dovolateľa absurdný a nemá oporu ani v § 53
Občianskeho zákonníka a ani v Smernici 93/13/EHS. Súd musí jednoznačne preukázať, čo
konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Podľa dovolateľa len tvrdenie súdu, že spotrebiteľ si len s ťažkosťou
mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky vedie k záveru, že
rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory
vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy. Súdom
zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, že sa nevysporiadali s judikatúrou
Súdneho dvora ES a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice 93/13/EHS
napriek transpozícii smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky.
Poukázal tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
93/13/EHS v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou, poľskou, nemeckou
a francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora ES. Podľa
týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho
úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých
jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného
významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou.
Súčasťou dovolania bol tiež návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe č1. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky,
ktoré bližšie špecifikoval. Tento návrh dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by
mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v
rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej
neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie
vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania v
zmysle § 243a ods. 3 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie
je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo
svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.
Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale
nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až písm. c/
O. s. p. Dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je
prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie
je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/, písm. g/ O. s. p. nenamietal a
dovolací súd tieto vady ani nezistil. Dovolateľ výslovne namietal, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/, písm. f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval
prípustnosť dovolania.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v § 7 a § 8 O. s. p. Z tohto ustanovenia vyplýva, že
v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy. (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom
súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a
vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v
exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným
súdom neprináleží.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad
Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne
posúdenie veci. Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa o nedostatku
právomoci súdov, ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom
prípade založili svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).
Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1,
§ 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z § 237 písm. d/ O. s. p., keď
poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným
podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto
prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú
istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z
rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplné. Pokiaľ ide o
totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo
rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v
novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval
ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa
týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia
pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o., so
sídlom P., IČO: X., proti povinnej V., nar. X., bytom V., o vymoženie 853,08 eur s
príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku z 26. 02. 2007, sp. zn. SR
0836/07, vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s.,
vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. 3 Er 1803/2008, nepredchádzalo žiadne
iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí a nezakladá
prekážku veci rozsúdenej. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas
celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu
zastaviť.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237
písm. e/ O. s. p., namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez
návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak nebol
podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho v
ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ k tejto vade namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje konanie bez návrhu iba v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie
v rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 Exekučného
poriadku tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Po vydaní
poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu v zmysle
§ 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže
exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo) ak zistí nedostatky uvedené v § 45 ods. 1
písm. b/ a písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní. Následne exekučný súd exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Z
obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych záverov
súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto
opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
O takúto vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť konať pred
súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ v doplnení dovolania uplatnil
viacero výhrad voči právnemu posúdeniu veci súdmi, poukázal na nesprávnu aplikáciu a
interpretáciu smernice 93/13/EHS, arbitrárnosť záverov, nepreskúmateľnosť a nedostatočnú
odôvodnenosť odvolacieho súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva, ako účastníka
konania, na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR. Zo skutočnosti, že súdy
oboch stupňov nesprávne právne posúdili rozhodcovskú doložku, ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a teda od počiatku neplatnú zmluvnú podmienku podľa
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy, dovolateľ vyvodil, že
postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súdy mu odňali právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku.
Podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1
Ústavy SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a
právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Súd tiež nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (IV. ÚS 115/03).
Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti so
zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v § 237 písm. f/
O. s. p, teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému, ako účastníkovi
konania, odňatá možnosť konať pred súdom.
V predmetnej veci okresný súd, ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z rozhodcovského
rozsudku. Následne exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie
zastavil (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní). Podľa názoru dovolacieho súdu, tak súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací,
podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej
veci nemalo byť vydané ani poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t. j. vo
veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou)
súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale
len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom,
ako aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, t. j. oprávnenie
posúdiť, či plnenie na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej
veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel
právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré
tvoria samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie
značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že
vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (napr. uznesenie sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z 10. 10. 2012).
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu
byť aj iné subjekty než spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu
možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského
súdu v konkrétnej veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus
iura scripta sunt“ (práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To
znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení
zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto
smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z 18. 09. 2012.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a
tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej, ako spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo
zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka
bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako
predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane rozhodcovskej
doložky upravenej v týchto podmienkach. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými
súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.
Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade
konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu
prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.
Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj
odvolacieho súdu.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., v spojení
Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril vo
viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu
(sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09
Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd podrobnú odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z 09. 12. 1994, séria A, č.
303-A, s. 12, § 29, H. c. Š. z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. 05. 1997, H. c. F.
z 19. 02. 1998).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. platí aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.)
Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/05 uviedol, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Po preskúmaní veci do volací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.
Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré
oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal, a s akými skutkovými závermi, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho
rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považoval
za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa rozhodcovské konanie
uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok, vydaný
v takomto konaní, preto nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Okresný súd tento titul považoval za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho
vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, z dôvodu ktorého
exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zároveň
ju zastavil.
Krajský súd (ako súd odvolací) odôvodnil rozhodnutie v súlade s ustanovením § 219
O. s. p., keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa s
doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné pristúpiť k
vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k zastaveniu exekučného konania podľa § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného
neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa
§ 157 ods. 2 O. s. p. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť
a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové a
právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a
nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a článkom 46 odsekom 1 Ústavy SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie
rozhodnutia.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávneného odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok
prípustný.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na
základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17, a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.
K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EU o
rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej
otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor,
ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej
krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá
v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi, a či
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej
námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez
potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EU. Z obsahu spisu vyplýva,
že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú
právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie
daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej
republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde
dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. dospel aj vo veciach sp. zn. 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012, 3 Cdo 118/2012.
Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal z
dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 24. júna 2013
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková