Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1aa/395090.8c0a09.pdf
PDF · 164.73 KB
No categories available
8Cdo/363/2014
Najvyšší súd 8 Cdo 363/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky P. R., bývajúcej
vo S., zastúpenej JUDr. K. Prochotským, advokátom v P., proti odporcovi P., so sídlom
v P., IČO: X., zastúpenému JUDr. A. P., advokátom v K., o ochranu osobnosti a
náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.
7 C 105/2011, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
zo 14. mája 2014 sp. zn. 3 Co 22/2014, 3 Co 23/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľka je povinná nahradiť odporcovi trovy dovolacieho konania vo výške
99,33 € na účet JUDr. A. P. do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Poprad rozsudkom zo 6. novembra 2013 č. k. 7 C 105/2011-237 návrh
zamietol a navrhovateľke uloţil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania 1 381,13 €,
z toho sumu 319,50 € za súdne poplatky a sumu 1 061,63 € za trovy právneho zastúpenia,
všetko právnemu zástupcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení
poukázal na záver odvolacieho súdu vyslovený v uznesení, ktorým zrušil predchádzajúci
rozsudok súdu prvého stupňa týkajúci sa vyhodnotenia vykonaného dokazovania, ktorý
opieral o skutočnosti, ţe v priebehu konania nebolo spochybnené ani vyvrátené, aby vtedajší
predseda predstavenstva odporcu zverejnil článok v týţdenníku P., ktorý je uvedený vo
výroku rozsudku prvostupňového súdu s citáciou : „ţiaľ v uvedenom prípade zlyhal ľudský
faktor a šéfredaktor novín zverejnil to, čo v týchto novinách nemalo byť zverejnené“.
Ďalej z odôvodnenia uznesenia krajského súdu citoval, ţe ako vyplýva z obsahu spisu, je
nepochybné, ţe v článku uverejnenom v týţdenníku P. 8. februára 2011 nebolo zverejnené
meno a priezvisko navrhovateľky. Obsahom sporného článku bolo ospravedlnenie sa
čitateľom a tým, ktorí boli uverejnením článku „Aké je to svedomie“ na svojich právach
dotknutí. Obsahom článku neboli ţiadne nepravdivé tvrdenia o navrhovateľke. Podľa názoru
krajského súdu relevantným sa zdá byť preto potreba hodnotiť celý sporný článok (vo
forme publicistického úkonu) v kontexte a nemoţno posudzovať len jednotlivo vytrhnutý
výrok, alebo vetu : „ţiaľ v uvedenom prípade zlyhal ľudský faktor a šéfredaktor novín
zverejnil to, čo v týchto novinách nemalo byť zverejnené“. V tomto smere sa javí byť
dôleţitým pre úvahu o legitímnom zverejnení článku aj skúmanie motívu jeho zverejnenia.
Ak by súd prvého stupňa hodnotil sporný článok komplexne a nezameral by sa len na jednu
vetu vytrhnutú z kontextu článku, musel by dôjsť k záveru, ţe obsahom sporného článku bol
cieľ vydavateľa ospravedlniť sa svojim čitateľom a tým, ktorí boli obsahom článku „Aké je to
svedomie?“, ako aj obsahom nasledujúcej reakcie na tento článok, dotknutí. JUDr. Š. B., autor
sporného článku, vo svojej svedeckej výpovedi (na pojednávaní 6. novembra 2013) uviedol,
ţe zámerom článku nebolo poškodiť šéfredaktorku, ale cieľom článku bolo ospravedlniť sa
cirkvi a osobám, ktoré boli menované v tomto článku a zároveň aj širokej čitateľskej
verejnosti. Uzavrel, ţe ako je zrejmé z citovaného záveru odvolacieho súdu, sporný
článok nesledoval to, aby zasiahol do práv na ochranu osobnosti navrhovateľky, ale bol
zameraný na to, aby došlo k ospravedlneniu sa svojim čitateľom, ktorí boli obsahom tohto
článku dotknutí. Ďalej v odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa citoval zákonné
ustanovenia, ktoré na danú vec aplikoval, špecifikoval dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané
a na základe ktorých (v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu) dospel k záveru, ţe
neboli splnené podmienky pre konštatovanie, ţe došlo k zásahu do práv na ochranu osobnosti
navrhovateľky (zrejme omylom uvedené ţalovanej). O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 149 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie navrhovateľky rozsudkom zo 14. mája 2014
sp. zn. 3 Co 22/2014, 3 Co 23/2014 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (ako aj uznesenie
z 3. decembra 2013 o trovách štátu) a navrhovateľke uloţil povinnosť zaplatiť odporcovi
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 99,33 € na účet jeho právneho zástupcu do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Konštatoval, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový
stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil (§ 11
a nasl. Občianskeho zákonníka). Z týchto dôvodov odvolací súd povaţoval odvolanie
navrhovateľky za nedôvodné. Uviedol, ţe bez akýchkoľvek pochybností bolo v konaní
preukázané, ţe navrhovateľka bola zamestnankyňou odporcu, u ktorého vykonávala funkciu
šéfredaktorky týţdenníka P.. Dňa 21. februára 2011 bola členskou schôdzou ako najvyšším
orgánom vydavateľského druţstva odvolaná z tejto funkcie a bola zaradená do funkcie
redaktorky. Pracovný pomer navrhovateľky u odporcu skončil 31. augusta 2011 a
navrhovateľka sa od 1. septembra 2011 stala šéfredaktorkou P., ktorého je spolumajiteľkou.
V týţdenníku P. bol 11. januára 2011 uverejnený článok pod názvom „Aké je to svedomie?“,
ktorého obsahom bola kritika katolíckej cirkvi a katolíckych kňazov. Uvedený článok bol
článkom prispievateľa, občana z regiónu P., ktorý takýmto spôsobom vyjadril svoj
názor a postoj k činnosti katolíckej cirkvi. Tento článok vyvolal u čitateľskej verejnosti
rozsiahlu čitateľskú diskusiu. V dňoch 18. januára a 25. januára 2011 boli v P. uverejnené
články, ktoré vyjadrovali súhlasné alebo odmietavé stanovisko k článku s názvom „Aké je to
svedomie?“. Uverejnené články sa zaoberali problémami duchovných cirkví a sú v nich
zverejnené rozdielne názory pisateľov na prácu, činnosť, postavenie a význam cirkví. Po
uverejnení týchto článkov vznikla zlá klíma v podtatranskom regióne, preto 31. januára 2011
sa konalo zasadnutie Predstavenstva odporcu a jeho kontrolnej komisie. Na tomto bol prijatý
návrh na zverejnenie ospravedlnenia predsedom Predstavenstva v týţdenníku P., ktorý
preto 8. februára 2011 uverejnil článok so špecifikovaným textom, t. j. „inkriminovaný
článok“. Navrhovateľka tvrdí, ţe jeho publikovaním odporca zasiahol do jej chránených
práv, jej profesijná česť bola týmto článkom narušená, lebo zverejnením textu „ţiaľ
v uvedenom prípade zlyhal ľudský faktor a šéfredaktor novín zverejnil to, čo v novinách
nemalo byť zverejnené“, svojou všeobecnosťou, neurčitosťou, nejasnosťou a jednoznačným
odsúdením zlyhavšieho faktora – šéfredaktora novín, vzbudil v širokej verejnosti dojem
(najmä u profesijných kolegov navrhovateľky), ţe sa dopustila závaţného konania
nezlučiteľného s etikou novinára. Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne
vyplýva, ţe inkriminovaný článok bol uverejnený ako ospravedlnenie sa za zverejnený
autorský príspevok „Aké je to svedomie?“ a následne zverejnené príspevky k tomuto článku,
obsahom ktorých bola citlivá tematika – pomery v katolíckej cirkvi. Ak navrhovateľka
opätovne v odvolaní hodnotí inkriminovaný článok s poukazom na vytrhnutú vetu z kontextu:
„Ţiaľ v uvedenom prípade zlyhal ľudský faktor a šéfredaktor novín zverejnil to, čo v týchto
novinách nemalo byť zverejnené“ uvedené obsahuje konštatovanie odporcu, ţe šéfredaktor
pri uverejňovaní inkriminovaného článku v regionálnom týţdenníku s tak citlivou témou ako
je kritika cirkvi musí predvídať moţné následky publikovaného článku, nakoľko je osobou,
ktorá má posledné slovo pri rozhodovaní o tom, čo bude v týţdenníku zverejnené. Tento
článok (zverejnené ospravedlnenie) v ţiadnom prípade nesledoval osočovanie, ohováranie,
škandalizáciu navrhovateľky a nijako nemohol zníţiť jej profesijnú a občiansku dôstojnosť.
Jeho účelom a motívom bolo (vychádzajúc z kontextu celého článku) objektívne zhodnotiť, ţe
články s takouto citlivou problematikou vyjadrujúce názory a postoje k činnosti katolíckej
cirkvi a duchovných, ktoré vyvolávajú u čitateľov protichodné názory, nemali byť
zverejňované a publikované v regionálnej tlači. Preto podľa názoru odvolacieho súdu
inkriminovaný článok nebol spôsobilý neprimerane zasiahnuť do osobnej integrity
navrhovateľky a nebola ním nijako zníţená jej profesijná a občianska dôstojnosť. Nebolo
preukázané, ţe by článok poškodil navrhovateľku v jej profesijnom ţivote. V tejto súvislosti
poukázal na skutočnosti vyplývajúce z výpovedí uvedených svedkov. Všetci navrhovateľku
povaţovali za odborne vysoko zdatnú novinárku a uvedenému svedčí, ţe navrhovateľke bol
za rok 2011 udelený čestný titul – Humanista roka (udeľuje sa za výnimočné počiny a
aktivity pri šírení, presadzovaní a obohacovaní myšlienok humanizmu na Slovensku.
Námietku o nesprávne zhodnotenom skutkovom stave a nesprávnom právnom závere
vyhodnotil preto za nedôvodnú. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa
§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka. Navrhla ho zrušiť
a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Poukázala na genézu a spôsob rozhodovania
v predmetnej veci súdmi niţších stupňov, namietala, ţe odvolací súd pri rozhodovaní
a dokazovaní pristupoval k dôkazom ňou navrhovaným jednostranne, vysvetľoval ich účelovo
a protirečivo vo vzťahu k ostatným častiam odôvodnenia rozhodnutia, takţe nie je logickým
v súlade s odôvodnením rozhodnutia vo veci samej. Zaťaţil tak svoje rozhodnutie
vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).
Podľa jej názoru je rozsudok krajského súdu v rozpore s princípmi právnej istoty a porušuje
jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. Dohovoru.
Mala za to, ţe dovolanie má byť v tomto prípade prípustné podľa O. s. p. aj preto, lebo
konanie vychádzalo z nesprávneho právneho postupu súdu, ktorý bol v rozpore so základnými
procesnými princípmi súdneho konania a to vzťahu k vykonanému dokazovaniu. V ďalšom
texte podrobne rozobrala svoj právny názor na predmetnú vec a na to, ako mali súdy vo veci
postupovať aj z hľadiska vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia a správneho právneho
posúdenia veci.
Odporca navrhol dovolanie ako neprípustné zamietnuť a priznať mu náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) za splnenia podmienky
vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľky
nie je prípustné. Nezistil ani splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia v súlade s § 243 O. s. p.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
Dovolaním navrhovateľky nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci
rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je
prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie navrhovateľky nie je podľa ustanovenia § 238
O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia
§ 237 O. s. p. navrhovateľka nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani
dovolací súd.
Námietka navrhovateľky o nesprávnom prístupe súdov niţších stupňov k dokazovaniu
nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je
povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv navrhovateľky nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal moţnosť konať pred
súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie
účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť
nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj
k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj rozhodnutia
uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993
a pod č. 125/1999).
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového
stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241
ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.
Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom
určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania navrhovateľky je zrejmá jej námietka, ţe súdy nesprávne
vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne
hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré
sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O. s. p. Pre tento záver svedčí
i ustanovenie § 243a ods. 2, veda druhá O. s. p., ktoré ustanovuje, ţe dovolací súd
nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si
súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O. s. p. vyplýva, ţe dôkazy
hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133,
§ 134, § 135 O. s. p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové
závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým
účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O. s. p.). Súd rozhodujúci o dovolaní
nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní
o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel
od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať
(§ 243a ods. 2 veta druhá O. s. p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak
nemôţe iba na základe súdnych spisov, preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom,
lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením
alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Navrhovateľka namietala aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by
mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.,
lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania
neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto
dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol
preskúmavať rozhodnutia súdov niţších stupňov vo vzťahu k námietkam navrhovateľky
z hľadiska správnosti ich právnych záverov.
Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania navrhovateľky
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani
dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu
priznal ich náhradu za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu zo 14. augusta
2014, č. l. 319) v sume 99,33 €, t. j. 91,29 € – tarifná odmena za spísanie vyjadrenia, 8,04 € –
reţijný paušál (§ 14 ods. 1 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v platnom znení).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. marca 2015
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová