Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
aca/395069.66fcf3.pdf
PDF · 187.73 KB
No categories available
8Cdo/343/2014
Najvyšší súd 8 Cdo 343/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne L. S., bývajúcej v K.,
zastúpenej JUDr. D. S., advokátkou v K., proti ţalovaným 1/ H. H., bývajúcej v L.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou E.P.E., so sídlom v P., v mene a na účet ktorej koná
advokátka a konateľka JUDr. E. P., 2/ M., so sídlom v K., IČO : X., zastúpenej JUDr. I.
H., advokátom v K., 3/ E., so sídlom v B., IČO: X., o určenie vlastníckeho práva
a o určenie neplatnosti zmlúv, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.
17 C 324/2012, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 18. marca
2014 sp. zn. 5 Co 557/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobkyňa je povinná nahradiť trovy dovolacieho konania ţalovanej 1/ vo výške
83,89 € na účet E. P. a ţalovanej 2/ vo výške 83,89 € na účet JUDr. I. H. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom zo 4. júna 2013 č. k. 17 C 324/2012-136 konanie
v časti o určenie neplatnosti zmluvy o pôţičke č. Z. z 10. apríla 2007 uzavretej medzi
ţalobkyňou a ţalovanou 3/, o určenie neplatnosti zmluvy o pôţičke č. Z. z 15. augusta 2007
uzavretej medzi ţalobkyňou a ţalovanou 3/ a o určenie neplatnosti leasingovej zmluvy
č. L. z 13. novembra 2007 uzavretej medzi ţalobkyňou a ţalovanou 2/ zastavil (§ 96
ods. 1 aţ 3 O. s. p.). Vo zvyšnej časti ţalobu zamietol. Ţalobkyni náhradu trov konania
nepriznal a uloţil jej povinnosť nahradiť ţalovanej 1/ trovy konania vo výške 303,67 €
a ţalovanej 2/ trovy konania vo výške 316,44 € na účet právnych zástupcov, všetko do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení uviedol, ţe ţalobkyňa 10. apríla 2007
uzatvorila so ţalovanou 3/ zmluvu o pôţičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôţičky vo
výške 6 472,81 €, pričom ročný úrok predstavoval 39 % a RPMN bola stanovená na 46,69 %.
Ako vyplýva z čl. 3 zmluvy, pôţička bola poskytnutá po zabezpečení záväzku prevodom
práva k uvedeným nehnuteľnostiam. Dňa 15. augusta 2007 ţalobkyňa uzatvorila so ţalovanou
3/ ďalšiu zmluvu o pôţičke, predmetom ktorej bola pôţička vo výške 2 323,57 €, pričom
ročný úrok predstavoval 33,6 % a RPMN bola stanovená na 39,19 %. Pôţička bola
poskytnutá po zabezpečení záväzku prevodom práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam.
Medzi ţalobkyňou ako dlţníčkou a ţalovanou 3/ ako veriteľom bola 27. apríla 2007 uzavretá
zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva na zabezpečenie splnenia záväzku, ktorý
vznikol ţalobkyni na základe zmluvy o pôţičke z 10. apríla 2007 na dobu určitú do 10. apríla
2010 vo výške 150 000 Sk, zabezpečovacím prevodom práva k predmetným
nehnuteľnostiam. Vklad vlastníckeho práva bol povolený 30. apríla 2007 a ako dočasný
vlastník bytu č. 20 na 4. poschodí obytného domu L. so súp. č. X. na parcele č. X. bola
zapísaná ţalovaná 3/. Podľa potvrdenia o ukončení zmlúv o pôţičke z 13. novembra 2007
ţalobkyňa uhradila dlh voči ţalovanej 3/ splatením istiny a príslušenstva, ţalovaná 3/
vystavila príjmové pokladničné doklady (13. novembra 2007) o prijatí súm 18 319 Sk,
5 684 Sk, 22 704 Sk, 8 263 Sk, 68 849 Sk a 189 182 Sk od ţalobkyne. Ţalovaná 3/ podala na
príslušný katastrálny úrad návrh na zrušenie vkladu dočasného prevodu vlastníckeho práva na
základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorý vklad bol povolený 30. apríla
2007 vzhľadom na skutočnosť, ţe ţalobkyňa riadne vyrovnala svoj dlh zo zmlúv o pôţičke.
Ţalobkyňa so ţalovanou 2/ uzatvorila 13. novembra 2007 zmluvu o prevode vlastníckych
práv k predmetnej nehnuteľnosti za kúpnu cenu 600 000 Sk, ktorá mala byť vyplatená pri
podpise zmluvy. Vklad zmluvy do katastra nehnuteľností bol povolený 14. novembra 2007
a podľa výdavkového pokladničného dokladu, podpísaného aj príjemcom, vystaveného
ţalovanou 2/ bolo ţalobkyni 13. novembra 2007 vyplatených 600 000 Sk. Ţalobkyňa so
ţalovanou 2/ uzatvorila 13. novembra 2007 leasingovú zmluvu, predmetom ktorej bolo
umoţnenie leasingovému nájomcovi – ţalobkyni nerušené uţívanie predmetu leasingu vo
vlastníctve leasingového prenajímateľa – ţalovanej 2/ s tým, ţe po splnení všetkých
podmienok vznikne ţalobkyni právo nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu leasingu.
V zmluve bolo dohodnutých 12 mesačných splátok so splatnosťou vţdy k 13. dňu beţného
kalendárneho mesiaca počnúc 13. decembra 2007, z toho 11 vo výške 497,91 € a posledná
splátka vo výške 20 414, 26 €, dohodnutý leasingový úrok 2,5 % z hodnoty nesplateného
leasingu, RPMN 35,94 %, zmluvná pokuta pre prípad omeškania vo výške 1 % z celej
nesplatenej leasingovej ceny a tieţ, ţe v prípade nesplatenia leasingovej ceny leasingový
prenajímateľ zostáva trvalým a výlučným vlastníkom predmetu leasingu. Pre prípad, ţe
leasingový nájomca predmet leasingu (byt) nevyprace, bola dohodnutá zmluvná pokuta vo
výške 66,39 € denne za kaţdý začatý deň nevysťahovania sa. Právny vzťah účastníkov
leasingovej zmluvy sa mal riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka. Podľa LV č. X.
vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti bola ţalovaná 2/, ktorá ju kúpnou zmluvou uzavretou
20. mája 2009 previedla na ţalovanú 1/ za kúpnu cenu 25 280 €, vklad bol povolený 8. júna
2009 a ţalovaná 1/ je v súčasnosti vedená na katastri nehnuteľností ako vlastníčka
nehnuteľnosti. Ţalobkyňa sa ţalobou domáhala určenia vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti, pričom naliehavosť právneho záujmu na takomto určení je daný tým, ţe
bude odstránený stav právnej neistoty ţalobkyne ohľadom vlastníckeho práva k nej. Svoj
nárok odvodzovala z neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva a leasingovej zmluvy
uzavretých 13. novembra 2007 a následnej neplatnosti kúpnej zmluvy z 20. mája 2009
(zásada nemo plus iuris). Pred rozhodnutím vo veci samej sa tak súd musel vysporiadať
s predbeţnou otázkou platnosti zmluvy o prevode vlastníctva a leasingovej zmluvy.
Pokiaľ ţalované namietali res iudicata, lebo otázka platnosti zmluvy o prevode vlastníckych
práv k bytu uţ bola záväzne vyriešená v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod
sp. zn. 31 C 49/2009, súd poznamenal, ţe predmetom uvedeného konania bolo určenie
neplatnosti zmluvy a v danom konaní je predmetom konania určenie vlastníctva, čo je iný
nárok. Navyše ţalovaná 1/ nebola účastníčkou uvedeného konania (vstúpila doň ako vedľajšia
účastníčka) a ţaloba bola právoplatne zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu na poţadovanom určení a z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie ţalovanej 2/
(napriek tomu sa súdy oboch niţších stupňov vyjadrili aj k meritu veci). Ţalobkyňa v danom
konaní nepreukázala, ţe by ţalovaná 2/, resp. jej pracovníci nejako vyvíjali na ňu psychický
nátlak za účelom získať byt do svojho vlastníctva. Ţalobkyňa ich sama vyhľadala, kúpna cena
600 000 Sk bola určená dohodou zmluvných strán a v súlade s všeobecne záväznými
právnymi predpismi, rovnala sa zhruba reálnej trhovej cene za takú nehnuteľnosť v danom
čase, čomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, ţe predmetný byt ţalovaná 2/ následne predala
ţalovanej 1/ za cenu 25 280 €, čo je cena o cca 5 300 € vyššia ako cena, za ktorú ju kúpila od
ţalobkyne, pričom za uvedené obdobie od r. 2007 do r. 2009 došlo k nárastu cien
nehnuteľností. Bolo preukázané, ţe kúpna cena bola ţalobkyni riadne vyplatená. Preto
tvrdenie ţalobkyne, ţe dostala len sumu 53 000 Sk, neobstojí. Skutočnosť, ţe vyplatenú
kúpnu cenu ţalobkyňa pouţila na úhradu dlhov voči ţalovanej 3/ a na úhradu 1. splátky
a poistného podľa leasingovej zmluvy ţalovanej 2/ nemá ţiaden vplyv na platnosť uvedených
zmlúv. Zmluva o prevode vlastníctva je štandardnou zmluvou so všetkými podstatnými
náleţitosťami v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. a tieţ leasingová zmluva obsahuje všetky
podstatné náleţitosti platnej zmluvy. Za nedôveryhodné vyhodnotil súd vyjadrenie ţalobkyne,
ţe predmetné zmluvy uzatvorila omylom vychádzajúc zo skutočnosti, ţe ide o zmluvu
o zabezpečovacom prevode práva, pretoţe predloţené zmluvy sú jasné, určité a zrozumiteľné,
obsahujú označenie zmluvných strán, je v nich jasne vymedzený predmet zmluvy a omyl
v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Navyše, ak by ţalovaná 2/ chcela so ţalobkyňou
13. novembra 2007 uzavrieť zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, nič jej v tom
nebránilo, najmä ak medzi hodnotou nehnuteľnosti ţalobkyne a pohľadávkou veriteľa nebol
hrubý nepomer. Ţalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu finančnej tiesne, naopak ako
sama vypovedala rozmýšľala, ţe si zoberie pôţičku od ţalovanej 2/, ktorá by za ňu vyrovnala
dlh voči ţalovanej 3/ a zvyšok by slúţil na zabezpečenie obchodu, teda mala by prácu
a následne by vedela splácať pôţičku. Z uzavretých zmlúv o pôţičke vyplýva, ţe pôţičku
mala uhradiť do 20. augusta 2010 a do 10. apríla 2012 a zmluvu o prevode vlastníctva
uzavrela pred uplynutím termínu na plnenie pôţičiek 13. novembra 2007. Ţalobkyňa ani
potom, čo dostala oznámenie z katastra nehnuteľností nevyuţila zákonné právo podľa § 49
Občianskeho zákonníka odstúpiť od zmluvy o prevode vlastníctva v prípade, ţe by ju
uzatvorila v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Súd poznamenal, ţe v prípade
odstúpenia od zmluvy ako aj v prípade, ţe by súd dospel k záveru, ţe zmluva o prevode
vlastníctva je neplatná, ţalobkyňa by nebola zbavená povinnosti vrátiť vyplatenú kúpnu cenu
(§ 457 Občianskeho zákonníka). Námietky ţalobkyne týkajúce sa výšky odplaty, dojednaných
úrokov a zmluvných pokút v leasingovej zmluve, ktorá podľa názoru súdu je nepochybne
zmluvou spotrebiteľskou a pokiaľ by bola neplatnou ohľadom ich dojednania, bola by
neplatnou len v tejto časti (§ 41 Občianskeho zákonníka) a primárny záväzok by zostal
platným. Ţalobkyňa nepreukázala, ţe by uhradila ţalovanej 2/ v dojednanej dobe finančného
leasingu aspoň istinu. Pre úplnosť súd dodal, ţe pre posúdenie vlastníckeho práva ţalobkyne
k predmetnej nehnuteľnosti je právne irelevantné, či zmluvy o pôţičke uzavreté
so ţalovanou 3/ sú neplatné, resp. ich časti. V prípade, ţe ţalobkyňa bola presvedčená
o neoprávnenosti vyplatenia úrokov vo výške 233 999 Sk ţalovanej 3/ nič jej nebránilo
uplatniť voči nej nárok titulom bezdôvodného obohatenia. O trovách konania rozhodol podľa
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 18. marca 2014 sp. zn.
5 Co 557/2013 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku
o trovách konania potvrdil, odvolacie konanie v časti 3. výroku o neplatnosti leasingovej
zmluvy z 13. novembra 2007 zastavil a účastníkom konania náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Odvolací súd mal za to, ţe rozsudok prvostupňového súdu je vecne
správny, lebo súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil,
odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním
v celom rozsahu stotoţnil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.). Dôvody rozsudku sú správne a ţalobkyňa
v odvolaní v podstate iba opakuje skutočnosti, s ktorými sa súd presvedčivo a vyčerpávajúco
vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku, preto k správnym a výstiţným dôvodom nebolo
čo dodať. Proti výrokom o zastavení konania odvolanie podané nebolo (nadobudli
právoplatnosť). Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný. Vo všeobecnosti
odvolací súd poukázal na to, kedy ide o chybu v (namietanom) zisťovaní skutkového stavu,
ktorý ale súd prvého stupňa zistil, po vyhodnotení vykonaného dokazovania v súlade s § 132
O. s. p., úplne. K námietkam uvedeným v odvolaní odvolací súd podrobne poukázal
na skutočnosti, ktoré boli preukázané v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod
sp. zn. 31 C 49/2009. Prebehlo aj trestné stíhanie a keďţe zmluva o prevode vlastníctva je
štandardná so všetkými podstatnými náleţitosťami v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z., súd
nemohol uveriť ţalobkyni, ţe uzatvorila predmetné zmluvy omylom vychádzajúc
zo skutočnosti, ţe ide o zmluvu o zabezpečovacom prevode práva (tieţ leasingová zmluva
obsahuje všetky podstatné náleţitosti a ide o contracta inominata). Stotoţnil sa so závermi
prvostupňového súdu týkajúcimi sa čiastočnej neplatnosti zmlúv vo vzťahu k namietanej
odplate, výške úrokov a zmluvnej pokute (§ 41 Občianskeho zákonníka) a jeho dôvodmi.
Ţalobkyňa nikdy nepreukázala, ţe by bola uhradila v dojednanej dobe finančného leasingu
ţalovanej 2/ aspoň istinu. Uzavrel, ţe s ostatnými námietkami sa vyrovnal súd prvého stupňa
v dôvodoch svojho rozhodnutia. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Navrhla, aby
dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne
zmenil a rozhodol, ţe je výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Rozsudok
povaţovala za nesprávny, pretoţe trpí vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a v ďalšom texte
dovolania podrobne rozviedla dôvody nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi niţších
stupňov. Podľa nej sa súdy nevysporiadali s otázkou neplatnosti, resp. platnosti prevodu
nehnuteľnosti na nebankovú spoločnosť – ţalovanú 2/ a na ţalovanú 1/, ani s otázkou ceny
bytu, za akú ho získala ţalovaná 1/. Odvolací súd sa nevysporiadal ani s nedostatočným
odôvodnením súdu prvého stupňa v otázke prevodu nehnuteľnosti a kúpnej ceny
nehnuteľností. Rozsudok nespočíva na riadnom zistení skutkového stavu a na riadnom
vyhodnotení dôkazov. Poukázal na závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, na to, ţe navrhla vypočuť
uvedených svedkov a na skutočnosti, ktoré by sa mohli ich výpoveďou preukázať.
Konštatovala, ţe jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), lebo
správnemu postupu odvolacieho súdu by zodpovedalo, keby doplnil dokazovanie vykonaním
navrhnutých výsluchov a to buď na odvolacom pojednávaní alebo prostredníctvom súdu
prvého stupňa s vytvorením moţnosti účastníkov sa k nemu vyjadriť alebo, aby v odôvodnení
svojho rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré nie je potrebné tento dôkaz vykonať.
Ţalovaná 1/ navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť a priznať jej náhradu trov
dovolacieho konania.
Ţalovaná 2/ navrhla dovolanie ako nedôvodné v súlade s § 243b ods. 1 O. s. p.
zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Ţalovaná 3/ sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) za splnenia podmienky
vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je
prípustné. Nezistil ani splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia v súlade s § 243 O. s. p.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
Dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale rozsudok odvolacieho
súdu v potvrdzujúcom výroku, vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je
prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p.
prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia
§ 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. ţalobkyňa nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu
nezistil ani dovolací súd.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa
osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola
ţalobkyni odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“) .
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako
dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,
ţe v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie,
ţe konanie je skutočne takouto vadou zaťaţené, t. j., ţe nastali skutočnosti v dôsledku ktorých
vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.
Ţalobkyňa namietala nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu
k vysporiadaniu sa s uvedenými otázkami (z hľadiska právneho posúdenia veci) a s otázkou
nedostatočného rozsudku súdu prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,
a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
Listina základných práva slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa z hľadiska posúdenia dôvodnosti ţaloby. Odvolací
súd sa stotoţnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a súhlasil
s argumentáciou ním pouţitou („súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, správne ho
právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd
sa sním v celom rozsahu stotoţňuje, lebo dôvody sú správne“). Vysporiadal sa aj s odvolacími
námietkami ţalobkyne, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch
svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
a jeho odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukázal. Na zdôraznenie správnosti
a presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam ţalobkyne
doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. tieţ umoţňuje.
Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný
a presvedčivý právny záver o nedôvodnosti ţaloby. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny základ
rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne
rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).
Vo vzťahu k námietke o nevykonaní navrhnutých dôkazov (výsluchov svedkov)
dovolací súd zdôrazňuje, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie súdu, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je
vţdy vecou súdu (pozri § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Najvyšší súd
Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom
vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť
skutkových zistení (vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Pokiaľ ide o vyhodnotenie vykonaného dokazovania dovolací súd uvádza, ţe podľa
§ 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou
konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe
nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (pre úplnosť treba uviesť, ţe
nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani
vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – pozri § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Aj
nesprávnosť skutkových zistení by mohla prípadne zakladať (len) tzv. inú vadu konania
majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej
praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol povaţovaný za dôvod, ktorý zakladá
procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretoţe ním nie je znemoţnená realizácia
procesných oprávnení účastníka konania). Vadu tejto povahy, ako uţ bolo konštatované,
moţno namietať len v procesne prípustnom dovolaní (čo nebol daný prípad).
Ţalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by
mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.,
lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania
neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto
dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol
preskúmavať rozhodnutia súdov niţších stupňov vo vzťahu k námietkam ţalobkyne
z hľadiska správnosti ich právnych záverov.
Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno
vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody
prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol.
V dovolacom konaní úspešným ţalovaným 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im priznal
ich náhradu za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu zo 14. októbra 2013,
č. l. 221 a z 25. júna 2014, č. l. 223) v sume 81,85 €, t. j. 61,87 € – tarifná odmena za spísanie
vyjadrenia, 8,04 € – reţijný paušál a 20 % DPH, spolu 83,89 € (§ 14 ods. 1 písm. a/, § 16
ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb v platnom znení).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. marca 2015
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová