Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
222/397916.050118.pdf
PDF · 165.21 KB
No categories available
6ECDo/10/2014
Najvyšší súd 6 ECdo 10/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému S., bývajúcemu v H., o vymoženie 248,94 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 1 Er 846/2011, o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 28. februára 2012 sp.
zn. 23 CoE 172/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 30. septembra 2011 č. k.
1 Er 846/2011-18 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Rozhodol tak podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 51 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch (ďalej len „Zákon o priestupkoch“) a § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“). Na odôvodnenie svojho rozhodnutia
uviedol, že výkon rozhodnutia (v danej veci rozhodnutia o priestupku, vydaného Okresným
riaditeľstvom PZ v Trenčíne, Okresným dopravným inšpektorátom Nové Mesto nad Váhom
dňa 11. septembra 2008 pod č. p.: X., ktorý nadobudol právoplatnosť 11. septembra 2008
a vykonateľnosť 27. septembra 2008) bolo možné nariadiť (rozumel tým vydanie
upovedomenia o začatí exekúcie) iba v lehote do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre
splnenie uloženej povinnosti. Táto prekluzívna lehota márne uplynula dňom 27.
septembra 2011, z ktorého dôvodu žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie musela byť zamietnutá.
Na odvolanie oprávnenej, ktorá namietala nesprávne právne závery súdu prvého
stupňa ohľadne posúdenia trojročnej prekluzívnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3
zák. č. 71/1967 Zb., ktorú považovala za hmotnoprávnu lehotu, ktorej plynutie je potrebné
posudzovať s prihliadnutím na deň, kedy bol podaný návrh na vykonanie exekúcie (začatie
exekučného konania), Krajský súd v Trenčíne uznesením z 28. februára 2012 sp. zn.
23 CoE 172/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec
preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Nestotožnil sa s právnym názorom oprávnenej
a uviedol, že exekučné konanie sa síce začína dňom, ktorým bol exekútorovi doručený návrh
na vykonanie exekúcie, to však ešte neznamená, že sa konkrétna exekúcia skutočne vykoná.
Exekučný súd je povinný počas celého exekučného konania skúmať, či rozhodnutie uvedené
v návrhu na vykonanie exekúcie možno vykonať. V predmetnej exekučnej veci bola žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená dňa 27.9.2011, teda
až v posledný deň trojročnej zákonnej lehoty. V tejto lehote však bolo potrebné, aby sa
exekučné konanie nachádzalo vo fáze, keď proti doručenému upovedomeniu o začatí
exekúcie nemožno podať námietky. K nariadeniu výkonu rozhodnutia v trojročnej lehote
v preskúmavanej veci preto nedošlo.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Mala za to, že
neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jeho žiadosti nevyhoveli, odňali
oprávnenej možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného
titulu. Tým jej znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. Poukázala v tejto súvislosti na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a 5 Cdo 318/2008. Podľa jej názoru súdy nepostupovali
správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku
spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci moment neurčuje
podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie. Exekučný poriadok
pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a právny záver, na ktorom
spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu na začatie exekúcie
plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3
Správneho poriadku ale neplynie. Opačný názor by viedol k značnej právnej neistote a jeho
dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom závisel iba od rýchlosti
konania a včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym exekútorom a exekučným
súdom. Podľa názoru dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti vyplývajúce
z § 157 O.s.p., je nepreskúmateľné, čo má za následok vznik vady v zmysle § 237 písm. f/
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“),
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239
ods. 1 veta prvá O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje
znaky rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné.
Prípustnosť jej dovolania preto z § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní
došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd
povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale
zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Existenciu žiadnej podmienky
prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. treba pritom sa rozumieť procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu,
ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho
súdneho konania.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali
zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon
a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41
ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale
o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 Správneho poriadku a v nadväznosti
na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie
je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Tento, podľa
vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že
po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však
prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 Správneho poriadku.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť
procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
majúcou za následok prípustnosť dovolania (porovnaj napr. rozhodnutia najvyššieho súdu
sp.zn. 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)
preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už dovolací súd skôr rozhodoval
a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie
najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp.zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto
práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto
rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp.zn. 5 Cdo 318/2008).
Obsah dovolania svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi
preskúmavanou vecou a ňou označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania
v preskúmavanej veci spočíva v námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v ňou označených konaniach išlo o vadu
procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp.zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami
„pokiaľ sa súdy [...] neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali
(a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým,
čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky
odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej dovolateľkou uvádzanej veci sp.zn. 1 Cdo 177/2009
išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia
(viď tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné
prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že ak by aj tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení v preskúmavanej veci súdmi boli prípadne opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť
by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,
či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo
či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci
nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpoveď na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán,
avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Odôvodnenia ich rozhodnutí dali odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany oprávnenej, keď hoci stručne, ale v dostatočnom rozsahu zodpovedali, prečo
nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď
neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., najvyšší súd jej dovolanie odmietol
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 2 : 1.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2015
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča
Podľa § 243b ods. 6 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „O. s. p.“) pripájam toto
odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší
súd“) z 31. marca 2015 sp. zn. 6 ECdo 10/2014.
Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým bolo
odmietnuté dovolanie oprávnenej pre neprípustnosť.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).
Súdna prax Najvyššieho súdu vykladá ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. extenzívne.
Zastáva totiž názor, že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou
súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (por. napr. R 23/1994,
R 50/1997, R 5/2005, R 6/2008, R 37/2011). Za takéto rozhodnutia sa považujú procesné
rozhodnutia, ktorých dôsledkom je skončenie konania bez rozhodnutia v merite veci alebo bez
meritórneho posúdenia opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia, ak sú nesprávne.
Najčastejšie ide o uznesenia o odmietnutí podania, alebo o zastavení konania pre nesplnenie
niektorej procesnej podmienky, alebo o odmietnutí odvolania. Ak takéto rozhodnutia nie sú
správne, odníma sa nimi účastníkovi konania procesné právo na rozhodnutie o veci samej,
teda o predmete sporu (merite veci), alebo procesné právo na preskúmanie odvolaním
napadnutého prvostupňového rozhodnutia v odvolacom konaní. Rozhodnutie je pritom
nesprávne vtedy, ak vychádza z nesprávnych skutkových záverov a na ne nadväzujúcich
nesprávnych právnych záverov, alebo ak je výsledkom nesprávnej aplikácie,
prípadne interpretácie práva, a to či už procesnoprávnych alebo hmotnoprávnych predpisov.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj
čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Ak
by Najvyšší súd vykladal uvedené ustanovenie reštriktívne, t. j. tak, že k odňatiu možnosti
konať pred súdom môže dôjsť len procesným postupom súdu, nie však aj samotným
rozhodnutím, rezignoval by tým na svoju základnú úlohu, ktorou je primárna ochrana
ústavnosti všeobecnými súdmi. Táto ochrana by sa tak v rozpore s princípom subsidiarity jej
poskytovania Ústavným súdom Slovenskej republiky presúvala na tento súd, so všetkými
z toho vyplývajúcimi negatívnymi dôsledkami (napr. neúnosné zaťažovanie Ústavného súdu
Slovenskej republiky ústavnými sťažnosťami vytýkajúcimi odmietnutie poskytnutia súdnej
ochrany práva).
Právo na súdnu ochranu, ako súčasť práva na spravodlivý proces, zahŕňa aj právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia, teda aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli
povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá
nebola splnená dobrovoľne (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
I. ÚS 5/2000, z 13. júla 2000). Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. V zmysle
ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným dôsledkom právoplatného
uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí byť
zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému ako účastníkovi exekučného konania
v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná
odmietnutiu spravodlivosti.
Z hľadiska prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodujúce, či nesprávnosť
takéhoto rozhodnutia je dôsledkom nesprávnej aplikácie alebo interpretácie procesnoprávnych
alebo hmotnoprávnych predpisov. Rozhodujúce je to, že takýmto nesprávnym rozhodnutím
sa oprávnenému odníma právo na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, a teda právo
na naplnenie ochrany priznanému subjektívnemu právu. Napokon nesprávne zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je i tak v prvom rade výsledkom
nesprávnej aplikácie procesného ustanovenia obsiahnutého v § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojitosti s inými ustanoveniami, a to prípadne aj iného právneho predpisu, či už
procesnoprávnej alebo hmotnoprávnej povahy.
Keďže k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť aj samotným rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je
nevyhnutné zaoberať sa správnosťou tohto rozhodnutia, teda aj správnosťou jeho právnych
záverov. Posudzovanie ich správnosti je v takomto prípade výnimkou zo zásady, podľa ktorej
sa dovolací súd zaoberá právnym posúdením veci, len ak je dovolanie prípustné. Prípadná
nesprávnosť týchto právnych záverov zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného
dovolania, pretože výsledkom ich nesprávnosti je odňatie možnosti konať pred súdom
samotným rozhodnutím.
V prejednávanej veci preto otázka správnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko
k právnemu záveru tohto súdu, podľa ktorého označený exekučné tituly nie sú spôsobilým
exekučným titulom, pretože do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na splnenie v nich
uložených povinností nebol nariadený jeho výkon v zmysle nevydania upovedomenia o začatí
exekúcie súdnym exekútorom.
Podľa môjho názoru otázku spôsobilosti exekučných titulov odvolací súd neposúdil
správne. So zreteľom na skutočnosť, že Exekučný poriadok nepozná „nariadenie výkonu
rozhodnutia“, je potrebné interpretáciou dať odpoveď na otázku, s akou skutočnosťou má byť
spájané zachovanie trojročnej lehoty, v ktorej má byť nariadený výkon správneho
rozhodnutia, ak jeho splnenie má byť vynútené exekúciou podľa Exekučného poriadku.
Pri riešení tejto otázky treba vychádzať z účelu ustanovenia § 71 ods. 3
zákona č. 71/1967 Zb. a z príkazu vyplývajúceho z článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, v zmysle ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Podľa
uvedeného ustanovenia v znení do 31. 12. 2003 rozhodnutie (správne rozhodnutie ako
výsledok činnosti správneho orgánu) bolo možné vykonať najneskôr do troch rokov
po uplynutí lehoty určenej na splnenie v ňom uloženej povinnosti. Novelou vykonanou
zákonom č. 527/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2004 bolo toto ustanovenie zmenené tak, že
výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej
na splnenie v ňom uloženej povinnosti. Dôvodová správa k tomu uvádzala, že poznatky
z praxe signalizujú, že trojročná lehota na výkon rozhodnutia (teda na jeho realizáciu) je
v niektorých prípadoch nedostatočná, preto dochádza k zmene § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967
Zb. tak, že výkon rozhodnutia netreba v trojročnej lehote realizovať, ale ho treba v tejto lehote
iba nariadiť. Účelom uvedeného ustanovenia je časové obmedzenie spôsobilosti správneho
rozhodnutia byť exekučným titulom s cieľom iniciovať jeho realizáciu v primeranom čase.
Trojročná lehota, v ktorej možno nariadiť výkon správneho rozhodnutia, je vlastnosťou tohto
exekučného titulu. Pokiaľ je v tejto lehote nariadený jeho výkon, zachováva si spôsobilosť
byť exekučným titulom.
V čase účinnosti novely vykonanej zákonom č. 527/2003 Z. z. bolo možné správne
rozhodnutie vykonať súdnym výkonom rozhodnutia, výkonom rozhodnutia správnym
orgánom a exekúciou súdnym exekútorom. Termín „nariadenie výkonu rozhodnutia“ poznal
v tom čase len Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 261. Podľa zákona č. 71/1967 Zb.
sa začatie výkonu rozhodnutia správnym orgánom len oznamovalo a uskutočňovalo sa
na základe exekučného príkazu, a Exekučný poriadok takýto termín vôbec nepoužíval. V čase
vydania exekučného titulu v predmetnej veci platná právna úprava už neumožňovala
a neumožňuje súdny výkon správneho rozhodnutia, a teda ani „nariadenie výkonu
rozhodnutia“ súdom (§ 261 O. s. p. bol s účinnosťou od 1. 9. 2005 zrušený). V prípade
núteného výkonu správneho rozhodnutia exekúciou podľa Exekučného poriadku je preto
potrebné tento termín interpretovať tak, aby bol zachovaný účel a cieľ ustanovenia § 71 ods. 3
zákona č. 71/1967 Zb. a zároveň aby takáto interpretácia bola ústavne súladná.
Zastávam názor, že výklad zvolený odvolacím súdom, podľa ktorého pod „nariadením
výkonu rozhodnutia“ treba v exekúcii vykonávanej podľa Exekučného poriadku rozumieť
vydanie exekučného príkazu, nie je ústavne súladný. Rovnako tak nie je ústavne súladný ani
výklad stotožňujúci uvedený termín s udelením poverenia na vykonanie exekúcie, resp.
s podaním žiadosti o udelenie takéhoto poverenia.
Vo všetkých týchto prípadoch by totiž zachovanie trojročnej lehoty, v ktorej má byť
nariadený výkon správneho rozhodnutia, a teda zachovanie jeho spôsobilosti byť exekučným
titulom, bolo závislé na náhodilej udalosti, ktorú by účastník exekučného konania
– oprávnený – nemohol ovplyvniť. Pre vydanie upovedomenia o začatí exekúcie Exekučný
poriadok neurčuje žiadnu lehotu, pričom náhodilosť nemožno vylúčiť ani v rámci plynutia
procesnej pätnásťdňovej lehoty na podanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, resp. v rámci plynutia rovnakej lehoty na jeho vydanie. Podmienenie osudu
vymáhaného práva okolnosťami, ktoré oprávnený nemá vo svojej moci, a ktoré závisia
od toho, kedy súdny exekútor podá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
resp. kedy vydá upovedomenie o začatí exekúcie, prípadne kedy exekučný súd udelí
poverenie na vykonanie exekúcie, odporuje základnému princípu materiálneho právneho
štátu, a to princípu právnej istoty a z neho vyvoditeľných princípov legitímneho očakávania
a predvídateľnosti právnych účinkov uplatnenia ochrany práva.
Naopak za ústavne súladný, a teda rešpektujúci uvedené princípy, považujem taký
výklad, podľa ktorého pod „nariadením výkonu rozhodnutia“, v prípade núteného výkonu
správneho rozhodnutia v exekúcii podľa Exekučného poriadku, treba rozumieť začatie
exekučného konania, ktoré v zmysle § 36 ods. 1 tohto predpisu začína podaním návrhu
na vykonanie exekúcie. To znamená, že pokiaľ oprávnený najneskôr do troch rokov
od uplynutia lehoty určenej v správnom rozhodnutí na splnenie uloženej povinnosti podá
návrh na jeho nútený výkon vykonaním exekúcie, zachováva si toto rozhodnutie spôsobilosť
byť exekučným titulom. Takáto interpretácia zodpovedá aj klasickej právnej zásade
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Ak totiž oprávnený má niesť zodpovednosť
za neustráženie si svojho práva, potom musí byť ustráženie tohto práva závislé od jeho vôle
po celú dobu danú mu zákonom k dispozícii.
Pretože oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie 23.9.2011, teda pred
uplynutím trojročnej lehoty vyplývajúcej z ustanovenia § 71 ods. 3 zákona č. 71/1969 Zb.,
zachovalo si vykonávané rozhodnutie spôsobilosť byť exekučným titulom. Uznesenie
odvolacieho súdu vychádzajúceho z iného právneho záveru bolo preto nesprávne a majúce
za následok odňatie možnosti oprávnenej konať pred súdom v zmysle odňatia jej práva
domáhať sa výkonu vykonateľného rozhodnutia. Uznesenia odvolacieho súdu i exekučného
súdu mali byť preto zrušené a vec mala byť vrátená exekučnému súdu na ďalšie konanie.
JUDr. Rudolf Čirč
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Ivana Machyniaka
k odôvodneniu rozhodnutia
Podľa § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov pripájam toto odlišné stanovisko k dôvodom uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 31.marca 2015 sp. zn. 6 ECdo 10/2014:
Stotožňujem sa s výrokom rozhodnutia najvyššieho súdu.
Moje odlišné stanovisko smeruje k odôvodneniu uznesenia v tej jeho časti, v ktorej
najvyšší súd dospieva k záveru, že námietky oprávnenej proti záverom odvolacieho
(exekučného) súdu, ktoré sa stali podkladom pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podľa obsahu sa týkajú právneho posúdenia
veci, ktoré ale nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a preto tieto
námietky nevedú k prípustnosti dovolania (správnosť záveru odvolacieho súdu v otázke
spôsobilosti exekučného titulu z pohľadu ustanovenia § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok – ďalej len „Správny poriadok“) už potom
neposudzoval).
1/ K odôvodneniu rozhodnutia najvyššieho súdu
V danej veci vychádzam z toho, že podkladom na vykonanie exekúcie bolo
rozhodnutie vydané správnym orgánom (rozhodnutie o priestupku z 11. septembra 2008), že
pre výkon správneho rozhodnutia platí ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku a že
uvedené zákonné ustanovenie sa vzťahuje nielen na výkon rozhodnutia v správnom konaní,
ale ho treba aplikovať aj na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok – ďalej len „Exekučný poriadok“).
Ďalej vychádzam z toho, že exekučný súd ako aj odvolací súd správne posudzovali už
v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, či výkon rozhodnutia (exekúcia) (ne)bol nariadený v lehote uvedenej v § 71 ods. 3
Správneho poriadku (lehota v tomto zákonnom ustanovení je lehotou prekluzívnou, na ktorú
je súd povinný prihliadnuť ex offo) ako jednej z podmienok viesť nútený výkon rozhodnutia.
Ak totiž uplynie lehota troch rokov, v ktorej je možné najneskôr výkon rozhodnutia vydaného
správnym orgánom nariadiť, toto rozhodnutie už nemôže byť podkladom pre výkon
rozhodnutia (exekúciu).
Judikatúra je ustálená v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Procesným následkom zamietnutia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je totiž zastavenie exekučného konania (§ 44
ods. 3 Exekučného poriadku).
Kľúčovým momentom pre posúdenie možného porušenia oprávnenou označeného
práva rozhodnutím odvolacieho (exekučného) súdu, bola preto pre mňa odpoveď na otázku,
či záver súdov o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia z dôvodu
uplynutia trojročnej prekluzívnej lehoty, v ktorej je možné najneskôr výkon rozhodnutia
(exekúciu) nariadiť (§ 71 ods. 3 Správneho poriadku), a teda straty spôsobilosti správneho
rozhodnutia byť exekučným titulom, je alebo nie je správny. Prípadná nesprávnosť súdmi
prijatých právnych záverov zakladá totiž prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného
dovolania, lebo výsledkom ich nesprávnosti je odňatie možnosti konať pred súdom samotným
rozhodnutím. Bolo preto nevyhnutné správnosť týchto záverov odvolacieho (exekučného)
súdu preskúmať.
2/ K záverom odvolacieho (exekučného) súdu
Podľa môjho názoru, exekučný i odvolací súd správne na vec aplikovali ustanovenie
§ 71 ods. 3 Správneho poriadku, keď v čase vydania správnych rozhodnutí osobitný zákon –
zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, už neustanovoval inak (novela tohto zákona vykonaná
zákonom č. 298/2008 Z.z. účinná od 1. septembra 2008 vypustila z ustanovenia § 88 prvý
odsek).
Podľa § 71 ods. 3 Správneho poriadku v znení do 31. decembra 2003 rozhodnutie
bolo možné vykonať najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie
uloženej povinnosti, pričom výkon rozhodnutia sa musel v tejto lehote aj skončiť. Novela
vykonaná zákonom č. 527/2003 Z.z. účinná od 1. januára 2004 zmenila toto ustanovenie tak,
že výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre
splnenie uloženej povinnosti. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu poznatky z praxe
signalizujú, že v niektorých prípadoch je táto lehota na výkon rozhodnutia nedostatočná.
V mnohých veciach sa totiž stávalo, že v tejto lehote sa konania nestihli skončiť, pričom
procesným následkom uplynutia tejto lehoty bolo zastavenie konania o výkon. Účelom tejto
novely bolo teda zmeniť uvedené zákonné ustanovenie tak, aby výkon rozhodnutia nemusel
byť v trojročnej lehote realizovaný (skončený), ale po prijatej novele postačuje, aby bol výkon
rozhodnutia v tejto lehote nariadený. Táto novela v § 72 ods. 2 výslovne ustanovila možnosť
uskutočniť výkon rozhodnutia vydaného v správnom konaní aj podľa Exekučného poriadku.
Súčasne v ustanovení § 77 ods. 2 stanovila, že výkon rozhodnutia sa uskutočňuje na základe
exekučného príkazu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu uvádza, že s výnimkou
Správneho poriadku ostatné procesné predpisy upravujú aj otázku formy, ktorou sa výkon
rozhodnutia nariaďuje. V predloženom návrhu sa preto predpokladá forma jednostranného
rozhodnutia - exekučného príkazu, ktorá bola zákonodarcom aj prijatá.
Z uvedeného možno vyvodiť, že ak sa výkon rozhodnutia uskutočňuje v správnom
konaní, nariaďuje sa formou vydania exekučného príkazu. Práve vydanie exekučného príkazu
je podľa môjho názoru rozhodujúcou skutočnosťou, s ktorou je potrebné spájať zachovanie
trojročnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 Správneho poriadku. Ak teda k nariadeniu výkonu
rozhodnutia vydaním exekučného príkazu dôjde najneskôr v lehote troch rokov po uplynutí
lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti, zachováva si rozhodnutie správneho orgánu
spôsobilosť byť podkladom pre výkon rozhodnutia; v opačnom prípade túto vlastnosť stráca
a vo výkone rozhodnutia nemožno pokračovať. Tento názor napokon zastáva aj sama
dovolateľka, ak sa výkon rozhodnutia uskutočňuje v správnom konaní podľa piatej časti
Správneho poriadku.
V zmysle uvedeného možno uzavrieť, že podľa Správneho poriadku za okamih
nariadenia výkonu rozhodnutia treba považovať deň vydania exekučného príkazu a nie deň,
kedy správny orgán začne konanie o výkon na základe návrhu účastníka konania alebo
na podnet správneho orgánu (§ 72 ods. 1 Správneho poriadku).
Pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ Exekučný poriadok nepozná. Tento pojem,
ktorý upravoval Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 261, sa však aj v konaní podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vždy spájal s vydaním rozhodnutia, a to vo forme
uznesenia. Rovnako tomu musí byť aj v prípade podľa Exekučného poriadku. Napokon,
slovo „nariadiť“ podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka, Vydavateľstvo SAV,
Bratislava 1987 znamená, „dať príkaz“. Zastávam názor, že v prípade, ak sa výkon
rozhodnutia vydaného v správnom konaní uskutočňuje podľa Exekučného poriadku, treba pri
výklade ustanovenia § 71 ods. 3 Správneho poriadku postupovať rovnako ako v prípade, ak sa
výkon rozhodnutia uskutočňuje podľa piatej časti Správneho poriadku. Niet žiadneho dôvodu
k tomu, aby v takomto prípade bol výklad citovaného zákonného ustanovenia iný v tom
zmysle, že pod „nariadením výkonu rozhodnutia“, v prípade núteného výkonu správneho
rozhodnutia v exekúcii podľa Exekučného poriadku, treba rozumieť „začatie exekučného
konania“. Dospievam preto k záveru, že aj v prípade, ak sa uskutočňuje výkon rozhodnutia
vydaného v správnom konaní podľa Exekučného poriadku, treba za okamih nariadenia
výkonu rozhodnutia (exekúcie) považovať deň vydania exekučného príkazu v zmysle § 52
Exekučného poriadku. Správnosť tohto záveru možno doložiť aj právnou úpravou
exekučného príkazu v Exekučním řádu Českej republiky, ktorý v ustanovení § 47 ods. 2
uvádza, že „exekuční příkaz má účinky nařízení výkonu rozhodnutí podle občanského
soudního řádu“.
V danej veci trojročná prekluzívna lehota počítaná od uplynutia lehoty určenej
v správnom rozhodnutí pre splnenie uloženej povinnosti uplynula rovnako
27. septembra 2011. V tejto lehote exekúcia súdnym exekútorom nariadená nebola. Odvolací
súd (rovnako aj exekučný súd) dospel preto k správnemu záveru, že vykonávané správne
rozhodnutie nemôže byť pre uplynutie trojročnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 Správneho
poriadku podkladom pre exekúciu, z ktorého dôvodu bola správne žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá.
Vychádzajúc z uvedených skutočností som dospel k záveru, že dovolanie oprávnenej
nie je dôvodné a že exekučný súd zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a odvolací súd potvrdením jeho rozhodnutia, oprávnenej
neodňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K argumentu oprávnenej, že uvedeným výkladom ustanovenia § 71 ods. 3 Správneho
poriadku sa právna istota oprávnenej osoby neposilnila, ale práve naopak, treba uviesť, že nič
nebránilo zákonodarcovi spojiť zachovanie trojročnej lehoty nie s nariadením výkonu
rozhodnutia, ale so začatím konania o výkon rozhodnutia. Zákonodarca to ale zjavne neurobil.
Vzhľadom na úplnú odlišnosť pojmov „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a „začatie konania“
zastávam názor, že zmenu nie je možné dosiahnuť výkladom, ale len formou legislatívnej
úpravy.
JUDr. Ivan Machyniak