Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
80f/436780.c9e61b.pdf
PDF · 160.49 KB
No categories available
8mCdo/97/2015
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8 Cdo 97/2015
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J., bývajúceho v M.,
zastúpeného J., advokátkou v P., proti ţalovanému J., bývajúcemu v D., zastúpenému J.,
advokátom v P., o 600 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 4
C 55/2011 , o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 24. novembra
2014 sp. zn. 23 Co 339/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
z 24. novembra 2014 sp. zn. 23 Co 339/2013 a uznesenie Okresného súdu Piešťany
z 2. januára 2015 č. k. 4 C 55/2011 – 116 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Piešťany rozsudkom zo 14. júna 2013 č. k. 4 C 55/2011 – 74 uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 600 € s 9% ročným úrokom z omeškania
zo sumy 600 € od 1. júla 2011 do zaplatenie, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku ( § 151 ods. 3
O. s. p. ). Vykonaným dokazovaním nemal preukázaný právny dôvod poskytnutia sumy
600 € ţalobcom ţalovanému. Uviedol, ţe ţalobca nepreukázal uzavretie dohody o nájme
predmetného bytu ( č. 5 nachádzajúceho sa na 1. poschodí domu na D. v obci B.B. so
ţalovaným a suma 600 € , ktorú poskytol ţalovanému , teda nebola zaplatením nájomného .
Podľa tvrdenia ţalovaného prevzal od ţalobcu sumu 600 € na úhradu dlhu ţalobcu voči jeho
sestre. Existenciu takéhoto dlhu však nepreukázal a tým neexistoval ani právny dôvod
prevzatia tejto sumy od ţalobcu. Preto sa ţalovaný na úkor ţalobcu bezdôvodne obohatil o
sumu 600 € a je povinný ju ţalobcovi vydať ( titulom bezdôvodného obohatenia podľa §
451 ods. 1 Občianskeho zákonníka ). O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaného rozsudkom z 24. novembra 2014 sp. zn.
23 Co 339/2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( 219 ods. 1
O. s. p.) a vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa ( § 224 ods. 4 O. s. p. ).
V celom rozsahu sa stotoţnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku ( § 219 ods. 2 . s. p. )
a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu poukázal na konkrétne
skutočnosti vyplývajúce zo zisteného skutkového stavu a z právneho posúdenia danej veci
ako bezdôvodného obohatenia získaného ţalovaným na úkor ţalobcu. Dokazovanie vykonané
súdom prvého stupňa na preukázanie okolností uţívania predmetného bytu sestrou ţalobcu
a platenia za jeho uţívanie povaţoval za nadbytočné a irelevantné, pretoţe nesmerovalo
k preukázanie podstaty sporu. Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami, ktoré vyhodnotil
za nedôvodné.
Okresný súd Piešťany uznesením z 2. januára 2015 č. k. 4 C 55/2011 – 116 uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť k rukám právnej zástupkyne ţalobcu náhradu trov konania
vo výške 386, 52 € ( pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume 350, 52 €
a zo zaplateného súdneho poplatku v sume 36 € ) do troch dní od právoplatnosti tohto
uznesenia. Proti tomuto uzneseniu ( ako zo spisu vyplýva ) ţalovaný nepodal odvolanie.
Proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej ako aj proti súvisiacemu výroku
o trovách konania podal dovolanie ţalovaný. Navrhol ho zrušiť ( spolu s rozhodnutiami
prvostupňového súdu ) a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, ţe
postupom odvolacieho súdu, spočívajúcim v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia
a nevysporiadaním sa s uvedenými odvolacími dôvodmi, mu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Konkretizované závery odvolacieho súdu povaţoval
z uvedených dôvodov za nesprávne a nevyplývajúce z vykonaného dokazovania. Podľa neho
odvolací súd neposúdil vykonané dôkazy logicky a v ich vzájomnej súvislosti, najmä
z vecného a časového hľadiska so zreteľom na skutkový dej. Tieţ namietal nesprávne právne
posúdenie veci .
Ţalobca navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť a priznať mu náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel
k záveru, ţe rozsudok krajského súdu treba zrušiť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Prípady
prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu upravuje § 238 O. s. p.
Podľa § 238 ods. 5 prvá veta O. s. p. dovolanie ale nie je prípustné ( aj ) vo veciach ,
v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení
neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok
minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.
Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde
( § 238 ods. 5 tretia veta O. s. p. ).
Ţalovaný dovolaním napadol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu v časti istiny
600 €.
Minimálna mzda ku dňu 11. júla 2011 t. j. ku dňu podania návrhu na súde prvého stupňa
predstavovala sumu 317 € ( NV č. 408/2010 Z. z. ) x 3 = 951 € . Teda dovolaním
ţalovaného napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu o peňaţnom plnení 600 €
neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy. Preto jeho dovolanie nie je podľa § 238 ods. 5
O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.
( či uţ to účastník namieta alebo nie ) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak
konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov,
spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie moţnosti konať pred súdom
a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania
podľa ustanovenia § 237 písm. a/aţ e/ a g/ O. s. p. ţalovaný nenamietal a ich existenciu
po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd.
Ţalovaný namietal, ţe mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred
súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie ţalovaný
( čl. 83 spisu ), ktoré bolo doručené ţalobcovi - právnej zástupkyni (úprava súdu čl. 94 spisu)
. K odvolaniu sa ţalobca písomne vyjadril podaním z 15. júla 2013 ( čl. 96 spisu ). Spis bol
následne predloţený krajskému súdu ( predkladacia správa čl. 97 spisu ), ktorý po oznámení
v súlade s § 156 ods3 O. s. p. v spojení s § 214 ods. 2 O. s. p. ( čl. 105 spisu ) vo veci
24. novembra 2014 ( čl. 106 spisu ) rozhodol. Teda vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu nebolo
doručené ţalovanému. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia ţalovanému došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu moţnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal
z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti
Slovenskej republike, v ktorom ESĽP dospel k záveru, ţe „opomenutie povinnosti doručiť
rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia sťaţovateľke predstavovalo popretie jej práva
na spravodlivé konanie“. Teda skutočnosť, ţe vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené
ţalovanému , bola dôvodom , prečo dovolací súd ( v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP )
rozsudok krajského súdu zrušil.
Vo vzťahu k tvrdeniu o nesprávnom vyhodnotení vykonaného dokazovania totiţ treba
uviesť, ţe podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy , a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti , pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania. Nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne
nesprávne, no táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ( nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy,
keď je dovolanie procesne prípustné ( pozri § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p. ).
Pokiaľ ţalovaný namietal nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu aj z hľadiska vysporiadania sa s jeho odvolacími námietkam, táto námietka nie je
dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( ţalobca )
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( ţalovaný ), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) , pričom účastníkovi konania musí dať
odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného
rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované
zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie
spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ) , porovnaj napr. rozsudok
vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999 , sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument , ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis proti Grécku
z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok
Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavby a čl. 36
ods. 1 Listina základných práva slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie kusí obsahovať
aj rozsudok opravného ( odvolacieho ) súdu ( pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa a to po skutkovej , ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotoţnil aj s odôvodnením rozhodnutia
prvostupňového súdu , ktoré pre zdôraznenie správnosti zopakoval a doplnil. Vysporiadal sa
aj s odvolacími námietkami ţalovaného, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom
na to citoval znenie § 219 ods. 2 O. s. p.
Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný
a presvedčivý právny záver . Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne
a podrobne objasňujúce ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) skutkový a právny základ rozhodnutia , a tým
aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu , nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné
právo účastníkov na spravodlivý súdny proces ( pozri III. ÚS 115/2003 ).
Ţalovaný namietal aj nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
( dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ) , dovolateľom vytýkané skutočnosti
by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
( ne ) pouţil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy,
keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v danej veci nešlo ). Nesprávne
právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle
§ 237 písm. f / O. s. p. , lebo ani ( prípadným ) nesprávnym právnym posúdením veci súd
účastníkom konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia ( pozri
napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 26/2010 ). Preto dovolací súd ( s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu
dovolacieho konania ) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov niţších stupňov vo vzťahu
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ).
Vzhľadom však na konštatovanú vadu konania ( v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. )
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu , ako aj nadväzujúce rozhodnutie
o trovách konania , zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania ( § 243d ods. 1 O. s. p. ).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. apríla 2015
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková