Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/259/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. Ľ. K., bývajúceho

v B., zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ& Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave,

Radlinského 2, IČO: 35 955 341, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., proti

ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom

v Bratislave, I. Karvaša 1, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod

sp.zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10.

marca 2014 sp.zn. , , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 2. októbra 2013 č.k. -238 návrh

ţalobcu na prerušenie konania zamietol, ţalobu v celom rozsahu zamietol a ţalovanej náhradu

trov konania nepriznal. Súd dospel k záveru, ţe ţalobca v konaní nepreukázal existenciu

predpokladov vzniku zodpovednosti ţalovanej za škodu podľa

Ţalobca sa v konaní domáhal náhrady škody, ktorú predstavovala hodnota tzv. vyrovnacieho

podielu, na ktoré by ako člen druţstva mal nárok pri zániku členstva v PODIELOVOM

DRUŢSTVE SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len ,,druţstvo,,). Vzhľadom k tomu, ţe

v konaní nepreukázal zánik členstva v druţstve niektorým zo spôsobov podľa čl. 14 stanov

druţstva, nevznikol mu nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu, a teda ani škoda, ktorej

náhrady sa v konaní domáhal. Súd bol toho názoru, ţe ani v prípade preukázania zániku

členstva v druţstve, nebola splnená podmienka zodpovednosti ţalovanej za škodu podľa

spočívajúca vo vzniku škody. Ţalobca sa totiţ prioritne mal domáhať

zaplatenia svojej pohľadávky voči druţstvu, ktoré bolo vo vzťahu k nemu v pozícii dlţníka,

2

keďţe tak neurobil a neprihlásil svoju pohľadávku do konkurzu vyhláseného na majetok

druţstva, škoda v dobe vyhlásenia rozsudku súdu neexistovala a jeho nárok bol uplatnený

predčasne. Rovnako nebola splnená ani podmienka nesprávneho úradného postupu ţalovanej

v intenciách tvrdených ţalobcom. Ţalovaná totiţ konala v rámci svojich vymedzených

oprávnení stanovených a nemala právomoc vykonávať dohľad

nad celkovou činnosťou druţstva, ktoré aţ do 15. apríla 2010 nesignalizovalo zhoršenie jeho

finančnej situácie a prípadne nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi.

Po vykonaní dohľadu a zistení zmien v údajoch v Prospekte investície, NBS vyzvala druţstvo

na predloţenie ţiadosti o schválenie dodatku Prospektu investícií a medzičasom iniciovala aj

konanie o uloţení sankcie druţstvu podľa za porušenie

ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona. Je zrejmé, ţe NBS konala v rámci svojich

oprávnení a súd v jej postupe nezistil namietaný nesprávny úradný postup. Zdôraznil, ţe

predmetom tohto konania bol nesprávny úradný postup ţalovanej a nie obchodníka s cennými

papiermi, preto v priamej príčinnej súvislosti s jeho postupom mohla vzniknúť škoda len

druţstvu a nie ţalobcovi, ktorý s ním nebol v ţiadnom záväzkovom vzťahu. Dohľad Národnej

banky Slovenska sa v zmysle vzťahoval výlučne ku konkrétnemu

druhu dohliadaného subjektu v danom prípade druţstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky

majetkových hodnôt so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností, ku ktorým

však nepatrili povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloţenia rizika prípadne jeho krytia. Ak

teda aj Národná banka Slovenska zistila nedostatky v oblasti dodrţiavania Prospektu

investície, podľa vtedy platnej právnej úpravy nemohla uloţiť druţstvu sankciu, pretoţe

povinnosť dodrţiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt nevzťahovala. Z listinných dôkazov najmä rozhodnutí o uloţení pokút

tieţ bolo zrejmé, ţe Národná banka Slovenska sledovala činnosť obchodníka s cennými

papiermi, pričom ale nebolo jej povinnosťou informovať druţstvo o jej zisteniach, nakoľko

dohľad aj konanie vo veciach dohľadu je v zmysle

neverejné. Okrem toho vzhľadom na záväzkový vzťah druţstva s obchodníkom s cennými

papiermi zaloţeným zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou druţstva, aby

zabezpečilo kontrolu plnenia jeho povinností. Z týchto dôvodov súd ţalobu ako nedôvodnú

zamietol. Návrh ţalobcu na prerušenie konania podľa zamietol

z dôvodu, ţe v konaní vedenom pod sp.zn.19C 56/2011 nebola riešená ţiadna taká otázka,

ktorá by mala zásadný význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci. O trovách konania

rozhodol podľa (vo veci samej) v spojení s (v časti

3

zastavenia konania o 844,15 €, v ktorej časti ţalobca procesne zavinil zastavenie konania),

ţalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretoţe o ich priznanie nepoţiadala.

Okresný súd Bratislava I uznesením z 2. januára 2014 č.k. -260 uloţil

ţalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 € podľa poloţky 7a

Sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s Uvedené

uznesenie napadol ţalobca odvolaním.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. marca 2014 sp.zn. ,

, na odvolanie ţalobcu potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj

napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne (, ) a ţalovanej

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol,

ţe súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil

správne skutkový stav veci a vec po právnej stránke aj správne posúdil. V celom rozsahu sa

stotoţnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa

a v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel

k záveru, ţe ak ţalobcovi nezaniklo členstvo v druţstve, nemá nárok na vyplatenie

vyrovnacieho podielu a ţiadna škoda mu nemohla vzniknúť. Za správny povaţoval aj záver

súdu prvého stupňa, ţe nárok na náhradu škody podľa moţno

uplatniť iba za predpokladu, ţe uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlţníkovi nemoţno

dosiahnuť na základe iného titulu, a to s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. februára 2013 sp.zn. . Vo vzťahu k ţalobcom tvrdenému

nesprávnemu úradnému postupu ţalovanej pri výkone dohľadu, odvolací súd v celom rozsahu

poukázal na dôvody napadnutého rozsudku a dodal, ţe nie je sporné, ţe Národná banka

Slovenska bola povinná vykonávať dohľad avšak len v rozsahu a spôsobom, ktorý jej

umoţňoval Zo zápisnice o pojednávaní pred súdom prvého stupňa

zo 17. júna 2013 (č.l. 201 spisu) vyplýva, ţe súd oboznámil obsah do spisu zaloţených

listinných dôkazov a na ďalšom pojednávaní dňa 2. októbra 2011 (č.l. 213 spisu) oboznámil

obsah listinných dôkazov špecifikovaných podľa č. listu spisu. Nezodpovedá preto

skutočnosti tvrdenie ţalobcu, ţe súd nevykonal dôkaz listinami tak, ako mu to ukladá

ustanovenie Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu odvolací súd

v odôvodnení uviedol, ţe odvolacia argumentácia ţalobcu neobstojí, pretoţe ak je sadzba

poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 zákona

č. ). Ţalobca podal odvolanie na súd prvého stupňa dňa 9. januára 2014, teda

za účinnosti v znení , ktorým bolo zo zákona

o poplatkoch vypustené ustanovenie § 4 ods.1 písm. k/ a ktorým bola do Sadzobníka súdnych

poplatkov vloţená pol.7a, pričom sa neuplatnilo ustanovenie § 18 ca citovaného zákona. Preto

bol ţalobca povinný zaplatiť za odvolanie súdny poplatok podľa tejto poloţky a odvolací súd

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa O trovách konania

rozhodol podľa v spojení s , ţalovanej však náhradu trov

nepriznal, pretoţe jej v odvolacom konaní ţiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu proti výroku 1. a 2. podal dovolanie

ţalobca (ďalej aj ,,dovolateľ,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil tým, ţe v konaní

došlo k vade v zmysle (odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom),

súčasne ako dôvod podaného dovolania uviedol ustanovenie , ,

Odňatie moţnosti konať pred súdom videl ţalobca v tom, ţe odvolací súd pristúpil

k rozhodnutiu o jeho odvolaní arbitrárne a formalisticky, nereagoval na jeho podrobnú

skutkovú a právnu argumentáciu, ale sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti

skutkového a právneho stavu tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Ďalej ţalobca vytýkal obom

súdom nesprávne právne posúdenie veci. Podľa jeho názoru Národná banka Slovenska mala

prístup ku všetkým informáciám preukazujúcim, ţe činnosťou dohliadaných subjektov vzniká

akútne nebezpečenstvo škody, napriek tomu nekonala tak, ako mala konať a nevykonala včas

v rámci svojich kompetencií preventívne opatrenia na predídenie vzniku škody. Z ustanovenia

nemoţno vyvodiť záver o tom, ţe pred doplnením tohto

ustanovenia do zákona, Národná banka Slovenska vykonávala dohľad iba v limitovanom

rozsahu. Uţ z ustanovenia § 135 ods. 2 citovaného zákona, v znení platnom od 1. mája 2007,

vyplývala povinnosť Národnej banky Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady

o dodrţiavaní povolení vydaných na činnosť druţstva a obchodníka s cennými papiermi, ako

aj povinnosť vykonávať nad nimi zákonný dohľad. Dovolateľ vytýkal súdu prvého stupňa aj

nesprávne právne posúdenie veci v otázke existencie škody, pretoţe svoj nárok voči druţstvu

si uplatnil v konkurznom konaní, pričom zo správy správcu konkurznej podstaty úpadcu –

druţstva o stave konkurzu a jeho výpovede v konaní sp.zn. je zrejmé, ţe jeho

pohľadávka nebude v rámci konkurzu uspokojená, čím je preukázaná existencia škody

na jeho strane. Dovolanie podané proti výroku odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa z 2. januára 2014 č.k. -260, zdôvodnil ţalobca

tým, ţe ku dňu podania návrhu na začatie konania, t.j. ku dňu 30. decembra 2011, bolo toto

konanie vecne oslobodené od poplatkovej povinnosti. Mal zato, ţe vecné oslobodenie tohto

konania od poplatku sa vzťahuje na celé konanie, teda aj na podané odvolanie. Na základe

uvedeného ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ţalovaná sa k podanému dovolaniu vyjadrila a uviedla, ţe dovolanie nie je procesne

prípustné a treba ho zamietnuť. Rozhodnutia oboch súdov povaţovala za vecne aj právne

správne a tvrdenia ţalobcu v dovolaní za opakované, subjektívne a nepodloţené tvrdenia,

ktoré nepreukazujú nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska. Ţalovaná uviedla,

ţe sa pridrţiava svojich doterajších vyjadrení v konaní a následne zopakovala svoje

predchádzajúce argumenty ku jednotlivým skutkovým a právnym otázkam prejednávanej

veci. Poznamenala, ţe právny zástupca ţalobcu poskytoval právne sluţby aj druţstvu, a to aj

v období pred jeho úpadkom, čo nasvedčuje tomu, ţe ţalobca bol uzrozumený s podieľaním

sa svojho právneho zástupcu na neodbornom a poškodzujúcom nakladaní s majetkom

druţstva pred vyhlásením konkurzu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie proti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2014 sp.zn.

, , ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 2. októbra 2013

č.k.25C 222/2011-238, podala včas oprávnená osoba ( ), zastúpená v súlade

s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno

napadnúť dovolaním ( a nasl. ). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, ţe podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné a preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu. Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

6

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu

nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného

ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v , moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak

dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo

Dovolateľ vo svojom dovolaní nenamietal vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/

a g/ a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Ţalobca v dovolaní výslovne namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237

písm. f/ , pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo arbitrárne a nedostatočne

odôvodnené. Odvolací súd sa podľa názoru ţalobcu nevysporiadal s jeho odvolacou

argumentáciou a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti skutkového a právneho stavu

tak, ako ho zistil súd prvého stupňa.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať)

návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu

dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania

svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3,

, , ). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom

a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú

má na zreteli ustanovenie

So zreteľom na tvrdenia ţalobcu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne

zameral na otázku argumentačnej ,,udrţateľnosti,, napadnutého rozhodnutia z pohľadu

odňatia moţnosti dovolateľa konať pred súdom ( ) a porušenia práva

dovolateľa na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne konanie (

Dohovoru).

Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto

súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Vzhľadom k tomu, ţe odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa

a v zmysle sa s jeho odôvodnením stotoţnil v celom rozsahu a odkázal naň

v podrobnostiach, predstavuje odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia imanentnú súčasť

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto bolo potrebné preskúmať aj rozhodnutie

súdu prvého stupňa z pohľadu splnenia poţiadaviek, ktoré sú ustanovením

kladené na jeho odôvodnenie.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné či arbitrárne.

Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej)

štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijatý záver, ţe nie sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej za škodu podľa

, zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Z odôvodnenia

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V zmysle ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd Slovenskej republiky sa k postupu odvolacích súdov podľa § 219 ods. 2

vyjadril v náleze sp.zn. , z ktorého moţno vyvodiť, ţe odvolací súd sa

môţe obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa v tom

prípade, ak argumenty proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa uvedené v odvolaní sú totoţné

s argumentmi uvedenými v ţalobe alebo s argumentmi uplatnenými v prvostupňovom konaní

a prvostupňový súd sa s týmito argumentmi vo svojom rozhodnutí uţ dostatočným spôsobom

vyrovnal. Logicky tieţ moţno konštatovať, ţe odkázať na správnosť dôvodov uvedených

v rozhodnutí súdu prvého stupňa môţe súd aj vtedy, ak účastník konania v odvolaní neuviedol

ţiadne podstatné a konkrétne argumenty proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Odkaz

na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie povaţoval za postačujúci aj Európsky súd

pre ľudské práva v prípade, ak sťaţovateľ vo svojom opravnom prostriedku uplatňoval

v zásade rovnaké argumenty ako v predchádzajúcej fáze konania (viz Meltex Ltd a Mesrop

Movsesyan proti Arménii, rozsudok zo 17. júna 2008, č. 32283/04; Gomez Cespon proti

Švýcarsku, rozhodnutie z 5. októbra 2010, č. 45343/08) alebo ak ţiadne špecifické výhrady

proti napadnutému rozhodnutiu neuplatnil (viz Pozostalosť Nitschke /the Estate of Nitschke/

proti Švédsku, rozsudok z 27. septembra 2007, č. 6301/05 ).

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa. Postupoval tak v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2

, podľa ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodnenia rozhodnutia. Odvolací súd vysvetlil, ţe bol viazaný dôvodmi odvolania, ktoré sa

nedotýkali správnosti právneho záveru okresného súdu, ţe ţalobcovi nezaniklo členstvo

v druţstve a preto nemá nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu a ţiadna škoda mu

nemohla vzniknúť. Tento primárny dôvod zamietnutia ţaloby odvolací súd povaţoval

za správny a konštatoval, ţe dôvody odvolania ţalobcu ho ţiadnym spôsobom nespochybnili

(viď odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu č.l. 8, predposledný odsek). Z uvedeného je

zrejmé, ţe odvolací súd sa zaoberal aj otázkou vzniku škody v prejednávanej veci, pričom

rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţoval aj v tejto časti za správne, avšak vzhľadom

na absenciu odvolacej argumentácie ţalobcu v tejto otázke a splnenie podmienok

pre aplikáciu ustanovenia , keď odvolací súd odkázal

na odôvodnenie napadnutého prvostupňového rozhodnutia, nemal dôvod podrobne sa ňou

zaoberať. Ako uţ bolo vyššie uvedené odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa sa

v zmysle citovaného ustanovenia stalo súčasťou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Správnosť tohto postupu odvolacieho súdu tieţ vyplýva priamo z ustanovení § 205 ods. 3

a , keďţe samotný ţalobca v odvolaní nenapádal správnosť záveru

prvostupňového súdu o neexistencii škody a neuviedol z akých dôvodov ho napáda. Následne

sa odvolací súd zaoberal odvolacou argumentáciou ţalobcu k otázke vzniku škody aj

z pohľadu konštantnej judikatúry súdov, ktorá ako podmienku uplatnenia náhrady škody voči

štátu podľa predpokladá neúspešné vymáhanie pohľadávky voči

skutočnému dlţníkovi. Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, ţe na strane ţalobcu škoda

nevznikla, nemal ani dôvod zaoberať sa otázkou príčinnej súvislosti neexistujúcej škody

a ţalobcom označovaného nesprávneho úradného postupu, keďţe uţ samotná neexistencia

škody pojmovo vylučuje vznik zodpovednosti ţalovanej. V konečnom dôsledku argumentácia

ţalobcu v odvolaní bola totoţná s jeho argumentmi v základnom konaní a keďţe sa ňou súd

prvého stupňa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal, mohol odvolací súd postupovať

v zmysle a vyuţiť zákonom danú moţnosť vypracovania skráteného

odôvodnenia rozhodnutia.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(). Preto tvrdenia dovolateľa, ţe odvolací súd len prevzal odôvodnenie súdu

prvého stupňa a nereagoval na odvolacie námietky, sú nedôvodné a dovolací súd nezistil

dôvod, pre ktorý by odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu malo za následok porušenie

práva ţalobcu na spravodlivé súdne konanie. Postup odvolacieho súdu bol plne súladný so

znením ustanovenia a nepoprel jeho účel a význam. Rozhodnutie

odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení. Ako uţ bolo vyššie spomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Prípustným dôvodom dovolania preto

ani nemôţe byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu v jeho neprospech.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného

v nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu.

Pokiaľ dovolateľ označil ako dôvod podaného dovolania aj ustanovenia § 241 ods. 2

písm. b/ a c/ , dovolací súd k tomu uvádza, ţe tzv. iná vada konania je síce relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, ţe by

tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť

napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či

ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale

12

o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.

, z 29. novembra 2010 sp.zn. , z 9. júna 2011 sp.zn.

, z 24. mája 2011 sp.zn. , z 23. júna 2011 sp.zn.

).

Keďţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť

z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli dovolacím súdom

zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/

v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému

tento opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho

vecnej správnosti.

Ţalobca svojím dovolaním výslovne napadol aj ten výrok rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu z 2. januára 2014 č.k. -260

o uloţení poplatkovej povinnosti ţalobcu za podané odvolanie vo výške 20 € podľa poloţky

7a Sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s Aj keď má

rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti formálne označenie ,,rozsudok,, vzhľadom k tomu,

ţe ide o rozhodnutie vo veci poplatkovej povinnosti, nestráca rozhodnutie v napadnutej časti

povahu uznesenia (viď ), a preto sa dovolací súd zaoberal prípustnosťou

dovolania ţalobcu v tejto časti v zmysle ustanovení a vzťahujúcich sa

k uzneseniam.

Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev

( ) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie,

vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu,

potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie

výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písmenami

a) aţ g) ustanovenia , pričom nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienku prípustnosti

dovolania podľa , na ktorú poukazoval dovolateľ.

Z obsahu podaného dovolania je navyše zrejmé, ţe dovolateľ ním v skutočnosti

namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím i prvostupňovým súdom v otázke

vzniku poplatkovej povinnosti ţalobcu za podané odvolanie. Dovolateľ totiţ v dovolaní

netvrdil, ţe sa odvolací súd prípadne prvostupňový súd dopustili procesného pochybenia, ani

ţe nemohol v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdov niţšieho stupňa realizovať

niektoré z procesných oprávnení priznaných mu , podstatou

jeho dovolacích námietok bolo, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov neboli správne

a súladné so . Dovolací súd zdôrazňuje, ţe k odňatiu moţnosti

konať pred súdom môţe dôjsť len procesne nesprávnou činnosťou súdu a túto vadu nemoţno

vidieť v právnych záveroch, ku ktorým odvolací súd dospel pri posudzovaní uloţenej

poplatkovej povinnosti. Samotné právne posúdenie veci je realizáciou rozhodovacej činnosti

súdu a nezakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p, lebo ním súd

neporušuje ţiadnu jeho procesnú povinnosť ani procesné práva účastníka. Ako uţ bolo vyššie

uvedené nesprávne právne posúdenie veci ( ) je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania.

Keďţe dovolací súd nezistil v konaní odvolacieho súdu v tejto časti ţiadnu procesnú

vadu v zmysle , bolo potrebné dovolanie voči výroku odvolacieho súdu, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu o poplatkovej povinnosti ţalobcu, odmietnuť v zmysle

v spojení s ako procesne neprípustné.

V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si ich neuplatnila ( a ).

14

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. apríla 2015

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová