Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
94a/399407.986ee9.pdf
PDF · 147.99 KB
No categories available
5Cdo/259/2014
Najvyšší súd 5 Cdo 259/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. Ľ. K., bývajúceho
v B., zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ& Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Radlinského 2, IČO: 35 955 341, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., proti
ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom
v Bratislave, I. Karvaša 1, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod
sp.zn. 25C 222/2011, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10.
marca 2014 sp.zn. 6Co 83/2014, 6Co 84/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 2. októbra 2013 č.k. 25C 222/2011-238 návrh
ţalobcu na prerušenie konania zamietol, ţalobu v celom rozsahu zamietol a ţalovanej náhradu
trov konania nepriznal. Súd dospel k záveru, ţe ţalobca v konaní nepreukázal existenciu
predpokladov vzniku zodpovednosti ţalovanej za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
Ţalobca sa v konaní domáhal náhrady škody, ktorú predstavovala hodnota tzv. vyrovnacieho
podielu, na ktoré by ako člen druţstva mal nárok pri zániku členstva v PODIELOVOM
DRUŢSTVE SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len ,,druţstvo,,). Vzhľadom k tomu, ţe
v konaní nepreukázal zánik členstva v druţstve niektorým zo spôsobov podľa čl. 14 stanov
druţstva, nevznikol mu nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu, a teda ani škoda, ktorej
náhrady sa v konaní domáhal. Súd bol toho názoru, ţe ani v prípade preukázania zániku
členstva v druţstve, nebola splnená podmienka zodpovednosti ţalovanej za škodu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. spočívajúca vo vzniku škody. Ţalobca sa totiţ prioritne mal domáhať
zaplatenia svojej pohľadávky voči druţstvu, ktoré bolo vo vzťahu k nemu v pozícii dlţníka,
keďţe tak neurobil a neprihlásil svoju pohľadávku do konkurzu vyhláseného na majetok
druţstva, škoda v dobe vyhlásenia rozsudku súdu neexistovala a jeho nárok bol uplatnený
predčasne. Rovnako nebola splnená ani podmienka nesprávneho úradného postupu ţalovanej
v intenciách tvrdených ţalobcom. Ţalovaná totiţ konala v rámci svojich vymedzených
oprávnení stanovených zákonom č. 566/2001 Z.z. a nemala právomoc vykonávať dohľad
nad celkovou činnosťou druţstva, ktoré aţ do 15. apríla 2010 nesignalizovalo zhoršenie jeho
finančnej situácie a prípadne nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi.
Po vykonaní dohľadu a zistení zmien v údajoch v Prospekte investície, NBS vyzvala druţstvo
na predloţenie ţiadosti o schválenie dodatku Prospektu investícií a medzičasom iniciovala aj
konanie o uloţení sankcie druţstvu podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. za porušenie
ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona. Je zrejmé, ţe NBS konala v rámci svojich
oprávnení a súd v jej postupe nezistil namietaný nesprávny úradný postup. Zdôraznil, ţe
predmetom tohto konania bol nesprávny úradný postup ţalovanej a nie obchodníka s cennými
papiermi, preto v priamej príčinnej súvislosti s jeho postupom mohla vzniknúť škoda len
druţstvu a nie ţalobcovi, ktorý s ním nebol v ţiadnom záväzkovom vzťahu. Dohľad Národnej
banky Slovenska sa v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. vzťahoval výlučne ku konkrétnemu
druhu dohliadaného subjektu v danom prípade druţstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností, ku ktorým
však nepatrili povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloţenia rizika prípadne jeho krytia. Ak
teda aj Národná banka Slovenska zistila nedostatky v oblasti dodrţiavania Prospektu
investície, podľa vtedy platnej právnej úpravy nemohla uloţiť druţstvu sankciu, pretoţe
povinnosť dodrţiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt nevzťahovala. Z listinných dôkazov najmä rozhodnutí o uloţení pokút
tieţ bolo zrejmé, ţe Národná banka Slovenska sledovala činnosť obchodníka s cennými
papiermi, pričom ale nebolo jej povinnosťou informovať druţstvo o jej zisteniach, nakoľko
dohľad aj konanie vo veciach dohľadu je v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z.z.
neverejné. Okrem toho vzhľadom na záväzkový vzťah druţstva s obchodníkom s cennými
papiermi zaloţeným zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou druţstva, aby
zabezpečilo kontrolu plnenia jeho povinností. Z týchto dôvodov súd ţalobu ako nedôvodnú
zamietol. Návrh ţalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c/ O.s.p. zamietol
z dôvodu, ţe v konaní vedenom pod sp.zn.19C 56/2011 nebola riešená ţiadna taká otázka,
ktorá by mala zásadný význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. (vo veci samej) v spojení s § 146 ods.2 O.s.p. (v časti
zastavenia konania o 844,15 €, v ktorej časti ţalobca procesne zavinil zastavenie konania),
ţalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretoţe o ich priznanie nepoţiadala.
Okresný súd Bratislava I uznesením z 2. januára 2014 č.k. 25C 222/2011-260 uloţil
ţalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 € podľa poloţky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 6 ods.2 zákona č.71/1992 Zb. Uvedené
uznesenie napadol ţalobca odvolaním.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. marca 2014 sp.zn. 6Co 83/2014,
6Co 84/2014, na odvolanie ţalobcu potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj
napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a ţalovanej
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol,
ţe súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil
správne skutkový stav veci a vec po právnej stránke aj správne posúdil. V celom rozsahu sa
stotoţnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa
a v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel
k záveru, ţe ak ţalobcovi nezaniklo členstvo v druţstve, nemá nárok na vyplatenie
vyrovnacieho podielu a ţiadna škoda mu nemohla vzniknúť. Za správny povaţoval aj záver
súdu prvého stupňa, ţe nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. moţno
uplatniť iba za predpokladu, ţe uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlţníkovi nemoţno
dosiahnuť na základe iného titulu, a to s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. februára 2013 sp.zn. II. ÚS 165/2010. Vo vzťahu k ţalobcom tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu ţalovanej pri výkone dohľadu, odvolací súd v celom rozsahu
poukázal na dôvody napadnutého rozsudku a dodal, ţe nie je sporné, ţe Národná banka
Slovenska bola povinná vykonávať dohľad avšak len v rozsahu a spôsobom, ktorý jej
umoţňoval zákon č. 566/2001 Z.z. Zo zápisnice o pojednávaní pred súdom prvého stupňa
zo 17. júna 2013 (č.l. 201 spisu) vyplýva, ţe súd oboznámil obsah do spisu zaloţených
listinných dôkazov a na ďalšom pojednávaní dňa 2. októbra 2011 (č.l. 213 spisu) oboznámil
obsah listinných dôkazov špecifikovaných podľa č. listu spisu. Nezodpovedá preto
skutočnosti tvrdenie ţalobcu, ţe súd nevykonal dôkaz listinami tak, ako mu to ukladá
ustanovenie § 129 ods.1 O.s.p. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu odvolací súd
v odôvodnení uviedol, ţe odvolacia argumentácia ţalobcu neobstojí, pretoţe ak je sadzba
poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 zákona
č. 71/1992 Zb.). Ţalobca podal odvolanie na súd prvého stupňa dňa 9. januára 2014, teda
za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým bolo zo zákona
o poplatkoch vypustené ustanovenie § 4 ods.1 písm. k/ a ktorým bola do Sadzobníka súdnych
poplatkov vloţená pol.7a, pričom sa neuplatnilo ustanovenie § 18 ca citovaného zákona. Preto
bol ţalobca povinný zaplatiť za odvolanie súdny poplatok podľa tejto poloţky a odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods.1 O.s.p. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.1 O.s.p., ţalovanej však náhradu trov
nepriznal, pretoţe jej v odvolacom konaní ţiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu proti výroku 1. a 2. podal dovolanie
ţalobca (ďalej aj ,,dovolateľ,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil tým, ţe v konaní
došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom),
súčasne ako dôvod podaného dovolania uviedol ustanovenie § 241 ods.2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.
Odňatie moţnosti konať pred súdom videl ţalobca v tom, ţe odvolací súd pristúpil
k rozhodnutiu o jeho odvolaní arbitrárne a formalisticky, nereagoval na jeho podrobnú
skutkovú a právnu argumentáciu, ale sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti
skutkového a právneho stavu tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Ďalej ţalobca vytýkal obom
súdom nesprávne právne posúdenie veci. Podľa jeho názoru Národná banka Slovenska mala
prístup ku všetkým informáciám preukazujúcim, ţe činnosťou dohliadaných subjektov vzniká
akútne nebezpečenstvo škody, napriek tomu nekonala tak, ako mala konať a nevykonala včas
v rámci svojich kompetencií preventívne opatrenia na predídenie vzniku škody. Z ustanovenia
§ 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. nemoţno vyvodiť záver o tom, ţe pred doplnením tohto
ustanovenia do zákona, Národná banka Slovenska vykonávala dohľad iba v limitovanom
rozsahu. Uţ z ustanovenia § 135 ods. 2 citovaného zákona, v znení platnom od 1. mája 2007,
vyplývala povinnosť Národnej banky Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady
o dodrţiavaní povolení vydaných na činnosť druţstva a obchodníka s cennými papiermi, ako
aj povinnosť vykonávať nad nimi zákonný dohľad. Dovolateľ vytýkal súdu prvého stupňa aj
nesprávne právne posúdenie veci v otázke existencie škody, pretoţe svoj nárok voči druţstvu
si uplatnil v konkurznom konaní, pričom zo správy správcu konkurznej podstaty úpadcu –
druţstva o stave konkurzu a jeho výpovede v konaní sp.zn. 7C 206/2011 je zrejmé, ţe jeho
pohľadávka nebude v rámci konkurzu uspokojená, čím je preukázaná existencia škody
na jeho strane. Dovolanie podané proti výroku odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa z 2. januára 2014 č.k. 25C 222/2011-260, zdôvodnil ţalobca
tým, ţe ku dňu podania návrhu na začatie konania, t.j. ku dňu 30. decembra 2011, bolo toto
konanie vecne oslobodené od poplatkovej povinnosti. Mal zato, ţe vecné oslobodenie tohto
konania od poplatku sa vzťahuje na celé konanie, teda aj na podané odvolanie. Na základe
uvedeného ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie.
Ţalovaná sa k podanému dovolaniu vyjadrila a uviedla, ţe dovolanie nie je procesne
prípustné a treba ho zamietnuť. Rozhodnutia oboch súdov povaţovala za vecne aj právne
správne a tvrdenia ţalobcu v dovolaní za opakované, subjektívne a nepodloţené tvrdenia,
ktoré nepreukazujú nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska. Ţalovaná uviedla,
ţe sa pridrţiava svojich doterajších vyjadrení v konaní a následne zopakovala svoje
predchádzajúce argumenty ku jednotlivým skutkovým a právnym otázkam prejednávanej
veci. Poznamenala, ţe právny zástupca ţalobcu poskytoval právne sluţby aj druţstvu, a to aj
v období pred jeho úpadkom, čo nasvedčuje tomu, ţe ţalobca bol uzrozumený s podieľaním
sa svojho právneho zástupcu na neodbornom a poškodzujúcom nakladaní s majetkom
druţstva pred vyhlásením konkurzu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie proti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2014 sp.zn.
6Co 83/2014, 6Co 84/2014, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 2. októbra 2013
č.k.25C 222/2011-238, podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, ţe podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné a preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak
dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo
Dovolateľ vo svojom dovolaní nenamietal vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/
a g/ O. s. p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Ţalobca v dovolaní výslovne namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo arbitrárne a nedostatočne
odôvodnené. Odvolací súd sa podľa názoru ţalobcu nevysporiadal s jeho odvolacou
argumentáciou a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti skutkového a právneho stavu
tak, ako ho zistil súd prvého stupňa.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať)
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu
dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3,
§ 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom
a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú
má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.
So zreteľom na tvrdenia ţalobcu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne
zameral na otázku argumentačnej ,,udrţateľnosti,, napadnutého rozhodnutia z pohľadu
odňatia moţnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a porušenia práva
dovolateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
Dohovoru).
Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto
súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Vzhľadom k tomu, ţe odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa
a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa s jeho odôvodnením stotoţnil v celom rozsahu a odkázal naň
v podrobnostiach, predstavuje odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia imanentnú súčasť
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto bolo potrebné preskúmať aj rozhodnutie
súdu prvého stupňa z pohľadu splnenia poţiadaviek, ktoré sú ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.
kladené na jeho odôvodnenie.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné či arbitrárne.
Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijatý záver, ţe nie sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej za škodu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Z odôvodnenia
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd Slovenskej republiky sa k postupu odvolacích súdov podľa § 219 ods. 2
O.s.p. vyjadril v náleze sp.zn. III. ÚS 131/2010, z ktorého moţno vyvodiť, ţe odvolací súd sa
môţe obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa v tom
prípade, ak argumenty proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa uvedené v odvolaní sú totoţné
s argumentmi uvedenými v ţalobe alebo s argumentmi uplatnenými v prvostupňovom konaní
a prvostupňový súd sa s týmito argumentmi vo svojom rozhodnutí uţ dostatočným spôsobom
vyrovnal. Logicky tieţ moţno konštatovať, ţe odkázať na správnosť dôvodov uvedených
v rozhodnutí súdu prvého stupňa môţe súd aj vtedy, ak účastník konania v odvolaní neuviedol
ţiadne podstatné a konkrétne argumenty proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Odkaz
na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie povaţoval za postačujúci aj Európsky súd
pre ľudské práva v prípade, ak sťaţovateľ vo svojom opravnom prostriedku uplatňoval
v zásade rovnaké argumenty ako v predchádzajúcej fáze konania (viz Meltex Ltd a Mesrop
Movsesyan proti Arménii, rozsudok zo 17. júna 2008, č. 32283/04; Gomez Cespon proti
Švýcarsku, rozhodnutie z 5. októbra 2010, č. 45343/08) alebo ak ţiadne špecifické výhrady
proti napadnutému rozhodnutiu neuplatnil (viz Pozostalosť Nitschke /the Estate of Nitschke/
proti Švédsku, rozsudok z 27. septembra 2007, č. 6301/05 ).
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa. Postupoval tak v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2
O.s.p., podľa ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Odvolací súd vysvetlil, ţe bol viazaný dôvodmi odvolania, ktoré sa
nedotýkali správnosti právneho záveru okresného súdu, ţe ţalobcovi nezaniklo členstvo
v druţstve a preto nemá nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu a ţiadna škoda mu
nemohla vzniknúť. Tento primárny dôvod zamietnutia ţaloby odvolací súd povaţoval
za správny a konštatoval, ţe dôvody odvolania ţalobcu ho ţiadnym spôsobom nespochybnili
(viď odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu č.l. 8, predposledný odsek). Z uvedeného je
zrejmé, ţe odvolací súd sa zaoberal aj otázkou vzniku škody v prejednávanej veci, pričom
rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţoval aj v tejto časti za správne, avšak vzhľadom
na absenciu odvolacej argumentácie ţalobcu v tejto otázke a splnenie podmienok
pre aplikáciu ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., keď odvolací súd odkázal
na odôvodnenie napadnutého prvostupňového rozhodnutia, nemal dôvod podrobne sa ňou
zaoberať. Ako uţ bolo vyššie uvedené odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa sa
v zmysle citovaného ustanovenia stalo súčasťou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Správnosť tohto postupu odvolacieho súdu tieţ vyplýva priamo z ustanovení § 205 ods. 3
O.s.p. a § 205a O.s.p., keďţe samotný ţalobca v odvolaní nenapádal správnosť záveru
prvostupňového súdu o neexistencii škody a neuviedol z akých dôvodov ho napáda. Následne
sa odvolací súd zaoberal odvolacou argumentáciou ţalobcu k otázke vzniku škody aj
z pohľadu konštantnej judikatúry súdov, ktorá ako podmienku uplatnenia náhrady škody voči
štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladá neúspešné vymáhanie pohľadávky voči
skutočnému dlţníkovi. Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, ţe na strane ţalobcu škoda
nevznikla, nemal ani dôvod zaoberať sa otázkou príčinnej súvislosti neexistujúcej škody
a ţalobcom označovaného nesprávneho úradného postupu, keďţe uţ samotná neexistencia
škody pojmovo vylučuje vznik zodpovednosti ţalovanej. V konečnom dôsledku argumentácia
ţalobcu v odvolaní bola totoţná s jeho argumentmi v základnom konaní a keďţe sa ňou súd
prvého stupňa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal, mohol odvolací súd postupovať
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a vyuţiť zákonom danú moţnosť vypracovania skráteného
odôvodnenia rozhodnutia.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Preto tvrdenia dovolateľa, ţe odvolací súd len prevzal odôvodnenie súdu
prvého stupňa a nereagoval na odvolacie námietky, sú nedôvodné a dovolací súd nezistil
dôvod, pre ktorý by odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu malo za následok porušenie
práva ţalobcu na spravodlivé súdne konanie. Postup odvolacieho súdu bol plne súladný so
znením ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. a nepoprel jeho účel a význam. Rozhodnutie
odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení. Ako uţ bolo vyššie spomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Prípustným dôvodom dovolania preto
ani nemôţe byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu v jeho neprospech.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu.
Pokiaľ dovolateľ označil ako dôvod podaného dovolania aj ustanovenia § 241 ods. 2
písm. b/ a c/ O.s.p., dovolací súd k tomu uvádza, ţe tzv. iná vada konania je síce relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe by
tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť
napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či
ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale
o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.
1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 23. júna 2011 sp.zn.
Keďţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť
z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom
zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
tento opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho
vecnej správnosti.
Ţalobca svojím dovolaním výslovne napadol aj ten výrok rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu z 2. januára 2014 č.k. 25C 222/2011-260
o uloţení poplatkovej povinnosti ţalobcu za podané odvolanie vo výške 20 € podľa poloţky
7a Sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 6 ods.2 zákona č.71/1992 Zb. Aj keď má
rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti formálne označenie ,,rozsudok,, vzhľadom k tomu,
ţe ide o rozhodnutie vo veci poplatkovej povinnosti, nestráca rozhodnutie v napadnutej časti
povahu uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.), a preto sa dovolací súd zaoberal prípustnosťou
dovolania ţalobcu v tejto časti v zmysle ustanovení § 237 a § 239 O.s.p. vzťahujúcich sa
k uzneseniam.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
(§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie,
vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu,
potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písmenami
a) aţ g) ustanovenia § 237 O.s.p., pričom nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienku prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f) O.s.p., na ktorú poukazoval dovolateľ.
Z obsahu podaného dovolania je navyše zrejmé, ţe dovolateľ ním v skutočnosti
namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím i prvostupňovým súdom v otázke
vzniku poplatkovej povinnosti ţalobcu za podané odvolanie. Dovolateľ totiţ v dovolaní
netvrdil, ţe sa odvolací súd prípadne prvostupňový súd dopustili procesného pochybenia, ani
ţe nemohol v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdov niţšieho stupňa realizovať
niektoré z procesných oprávnení priznaných mu občianskym súdnym poriadkom, podstatou
jeho dovolacích námietok bolo, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov neboli správne
a súladné so zákonom o súdnych poplatkoch. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe k odňatiu moţnosti
konať pred súdom môţe dôjsť len procesne nesprávnou činnosťou súdu a túto vadu nemoţno
vidieť v právnych záveroch, ku ktorým odvolací súd dospel pri posudzovaní uloţenej
poplatkovej povinnosti. Samotné právne posúdenie veci je realizáciou rozhodovacej činnosti
súdu a nezakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p, lebo ním súd
neporušuje ţiadnu jeho procesnú povinnosť ani procesné práva účastníka. Ako uţ bolo vyššie
uvedené nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania.
Keďţe dovolací súd nezistil v konaní odvolacieho súdu v tejto časti ţiadnu procesnú
vadu v zmysle § 237 O.s.p., bolo potrebné dovolanie voči výroku odvolacieho súdu, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu o poplatkovej povinnosti ţalobcu, odmietnuť v zmysle
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si ich neuplatnila (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. apríla 2015
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová