Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)235/396858.954092.pdf
PDF · 251.49 KB
No categories available
4Obdo/24/2014
Najvyšší súd 4Obdo/24/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M., nar. X. bytom: G.
Bratislava, zastúpený advokátkou I. so sídlom: Advokátska kancelária, K. T., proti
ţalovanému: Mgr. Ing. P. správca konkurznej podstaty úpadcu: T.T. štátny podnik
v konkurze, T., IČO: X. S. T., zastúpený advokátom Mgr. Mgr. P. PhD.,N. Dubnica nad
Váhom, o vylúčenie majetku zo súpisu, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.
31Cbi/2/2008, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.
21CoKR/3/2013-637z 29. októbra 2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalobca je p o v i n n ý nahradiť ţalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy
dovolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 83,89 eur.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Trnava ako (ďalej len súd prvého stupňa) rozsudkom č. k.
31Cbi/2/2008-430 zo dňa 09. 11. 2012 zamietol ţalobu ţalobcu, ktorému
súčasne uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania vo výške 6 102,68 eur.
Rozhodol tak po tom, ako Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 31CoKR/4/2011-399 zo dňa
31. 01. 2012 zrušil predchádzajúci rozsudok prvostupňového súdu č. k. 31Cbi/2/2008-371 zo
dňa 07. 06. 2010 o zamietnutí ţaloby a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolací súd prvostupňovému súdu vytkol, ţe sa nevysporiadal s argumentáciou ţalobcu o
spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania
v rámci speňaţovania majetku úpadcu F. s. r. o. a jeho následkov v zmysle § 27 zákona č.
328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“) a § 93 zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZoKR“), ako aj s argumentáciou týkajúcou sa
právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tieţ „Najvyšší súd SR“,
alebo „NS SR“) v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/274/2006. Rovnako sa prvostupňový súd
nevysporiadal s tvrdeniami ţalobcu o jeho dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľností, ani
s tvrdeniami ţalovaného o oneskorenom uplatnení nároku ţalobcu.
Konštatoval, ţe ţalobca sa v konaní domáha podľa § 78 ZoKR vylúčenia
nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. X. pre kat. územie T.ako stavba - kultúrny
2
dom súp. č. X. na parc. č. X.. ďalej parc. č. X. – pozemok o výmere 1750 ma parc. č. X. -
2
zastavaná plocha dvor o výmere 1051 mzo súpisu majetku úpadcu T. štátny podnik v
likvidácii. Ţalobca tvrdil, ţe predmetné nehnuteľnosti nadobudol v dobrej viere na základe
kúpnej zmluvy uzavretej dňa 15. 02. 2000 s predávajúcim F. s. r. o. v konkurze v zastúpení
správcom JUDr. Š. a ţe ţalovaný ich neoprávnene zaradil do súpisu všeobecnej podstaty
úpadcu T., š. p.. Podľa názoru ţalobcu v prospech jeho vlastníckeho práva v súvislosti so
spôsobom jeho nadobudnutia svedčí ust. § 27 ods. 2 ZKV, podľa ktorého sa vec nadobudnutá
z podstaty prevádza bez tiarch na nej viaznucich s výnimkou vecných bremien, ako aj ust. §
93 ods. 3 ZoKR, podľa ktorého kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu
nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca vlastníkom tejto veci nebol.
Ţalovaný navrhol ţalobu zamietnuť a namietal, ţe ţaloba bola podaná oneskorene
po uplynutí 30-dňovej lehoty (78 ods. 3 ZoKR) od uverejnenia zápisu v Obchodnom vestníku,
nakoľko na súde bola podaná dňa 31. 03. 2008, kým zápis bol publikovaný dňa 11. 12. 2007.
Súčasne má za to, ţe prevod vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam je
sankcionovaný absolútnou neplatnosťou z dôvodu, ţe právni predchodcovia ţalobcu, vrátane
spoločnosti F. s. r. o., nikdy neboli ich vlastníkmi, nakoľko nehnuteľnosti, ktoré podliehali
právu hospodárenia úpadcu ako štátneho podniku, podľa rozhodnutia Ministerstva pre správu
a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „Ministerstvo pre správu a
privatizáciu národného majetku SR“) č. 329/92 o schválení privatizačného projektu úpadcu
neboli predmetom privatizácie. Aj keď moţno predpokladať, ţe ţalobca bol dobromyseľný v
tom, ţe nadobúda nehnuteľnosti od vlastníka, vlastníkom sa nestal, nakoľko v danom prípade
neboli splnené zákonné podmienky pre vydrţanie vlastníckeho práva. K argumentácii
ţalobcu ustanoveniami zákona č. 328/1991 Zb. a zákona č. 7/2005 Z. z. ţalovaný poukázal na
to, ţe ust. § 27 ods. 2 ZKV nemá ţalobcom tvrdené účinky a vyvodzovať
z neho moţno iba to, ţe pri speňaţovaní nehnuteľností v konkurze nadobúdateľ nadobúda
nehnuteľnosti očistené od všetkých tiarch s výnimkou vecných bremien. Poukázal tieţ na to,
ţe zásada „nemo plus iuris“ bola pri speňaţovaní v konkurznom práve prelomená aţ v ust. §
93 ods. 3 ZoKR, pričom analógia tejto právnej úpravy na skutkové okolnosti, ktoré sú
predmetom tohto konania, je neprípustná.
Súd prvého stupňa dokazovaním zistil, ţe F. s. r. o. ako predávajúci, v zastúpení
správcom konkurznej podstaty a ţalobca ako kupujúci dňa 15. 02. 2000 uzatvorili kúpnu
zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností, ktoré sú predmetom ţaloby, za kúpnu
cenu 33 193,92 eur (1 000 000 Sk). Predávajúci vlastníctvo nehnuteľností získal kúpou na
základe kúpnej zmluvy a bol zapísaný ako ich vlastník do katastra nehnuteľností. Ďalej súd
zistil, ţe správca konkurznej podstaty úpadcu T. štátny podnik v konkurze dňa 29. 10.
2007 oznámil ţalobcovi, ţe zapísal jeho nehnuteľnosti do súpisu všeobecnej podstaty s
poznámkou o spornom zápise v prospech tretej osoby. Súpis majetku bol zverejnený v
Obchodnom vestníku dňa 11. 12. 2007. Dňa 18. 12. 2007 ţalobca oznámil správcovi, ţe
dôkazy, ktoré prikladá, preukazujú jeho vlastníctvo k zapísaným nehnuteľnostiam a poţiadal
ho o ich vylúčenie zo všeobecnej podstaty. Dňa 24. 03. 2008 správca v zmysle § 78 ods. 2
ZoKR písomne vyzval ţalobcu, aby do 30 dní od doručenia výzvy uplatnil svoje právo na
súde ţalobou podanou proti nemu s poučením o následkoch zmeškania tejto lehoty (č. l. 23),
nakoľko sa nestotoţnil so ţalobcom uvádzanými dôvodmi nadobudnutia vlastníckeho práva
k nim a z dôvodu absolútnej neplatnosti prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukázaním na čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), § 1 ods. 1, 2, § 2 ods. 1, 2, 3, § 132,
§ 37, § 39, § 123, § 451 ods. 2 a § 457 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 5, § 6
zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (ďalej len „zákon
č. 92/1991 Zb.“), § 78 ods. 2, 3 ZoKR v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase, § 27
ods. 2 ZKV, účinnom a platnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 15. 02. 2000 a § 93
ods. 3 ZoKR v znení platnom a účinnom od 01. 01. 2006.
Súd skôr, ako sa zaoberal dôvodnosťou podanej ţaloby, posudzoval ako predbeţnú
otázku, či boli splnené podmienky rozhodovania súdu o ţalobe ţalobcu v zmysle zachovania
lehôt podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Poukázal na uznesenie Okresného súdu
Trnava č. k. 25K/2/2007-70 zo dňa 12. 09. 2007, uverejnené v Obchodnom vestníku č. OV
180B/2007 zo dňa 18. 09. 2007, ktorým bol dňom 19. 09. 2007 (§ 23 ods. 1 v spojení s § 199
ods. 9 ZoKR) vyhlásený konkurz na majetok dlţníka T. štátny podnik a súčasne bol
ustanovený správca konkurznej podstaty. Tento pri zápise majetku, ktorý podlieha konkurzu,
do súpisu zapísal aj nehnuteľný majetok nachádzajúci sa u tretej osoby - ţalobcu, nakoľko
mal za to, ţe tento ho nadobudol neoprávnene a mohol by patriť do konkurznej podstaty. V
danom prípade správca dňa 29. 10. 2007 v zmysle § 78 ods. 2 veta prvá ZoKR vyzval
ţalovaného „prvou výzvou“ k tomu, aby v lehote 30 dní od doručenia výzvy uviedol dôvody a
predloţil dôkazy, pre ktoré má byť majetok zo súpisu vylúčený. Právnym účinkom uplynutia
30 dňovej lehoty na uvedenie dôvodov a predloţenie dôkazov, pre ktoré má byť majetok
vylúčený zo súpisu je, ţe zaniká právo tretej osoby (ţalobcu), aby sám správca uznal jej právo
na vylúčenie zo súpisu bez súdneho konania (neznamená zánik práva ţalobcu vylučujúceho
zápis majetku do súpisu). Toto právo má aj naďalej zachované, ako aj právo domáhať sa
svojho práva vylučujúceho zápis na súde. V prípade, ak správca neuzná dôvody, je povinný
tretiu osobu opätovne vyzvať (druhá výzva) v zmysle § 78 ods. 2, veta druhá ZoKR, tentokrát
na podanie ţaloby na súde v lehote 30 dní od doručenia výzvy, aby sa tretia osoba mohla
domáhať svojho práva vylučujúceho zapísanie majetku do súpisu uţ priamo na súde a zároveň
ju poučí, ţe ak tak neurobí, jej právo zanikne. Tretia osoba je oprávnená podať ţalobu aj bez
výzvy správcu, či uţ prvej alebo druhej. Právo na podanie vylučovacej ţaloby tretej osobe
vzniká momentom zápisu sporného majetku do súpisu. Zápis sporného majetku je tou
právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje vznik subjektívneho práva tretej osobe na podanie
vylučovacej ţaloby. Tretia osoba môţe kedykoľvek bez výzvy správcu podať vylučovaciu
ţalobu aţ do rozvrhnutia výťaţku (ide o objektívnu lehotu). V danom prípade správca
zaslal ţalobcovi „druhú výzvu“ zo dňa 24. 03. 2008, ktorá mu bola doručená (uvedené nebolo
medzi účastníkmi sporné) a ţalobcovi začala plynúť 30 dňová subjektívna lehota na
uplatnenie svojho práva (vylučujúceho zápis) na súde. Ţalobca podal vylučovaciu ţalobu na
súd dňa 31. 03. 2008, teda v čase plynutia 30 dňovej lehoty, t. j. včas. Podľa názoru súdu bol
mylný výklad ţalovaného, ţe ak ţalobca zmeškal 30-dňovú lehotu od zverejnenia zápisu
tohto majetku do súpisu v Obchodnom vestníku, tak sa nemôţe úspešne domáhať na súde
vylúčenia majetku zo súpisu. Uviedol, ţe v prípade uplatnenia práva osobou, ktorá je uvedená
v poznámke, je potrebné aplikovať § 78 ods. 1 a nie § 78 ods. 3 ZoKR. Na základe uvedeného
mal súd za to, ţe ţalobca uplatnil svoje právo na súde v zákonnej lehote (v
zmysle § 78 ods. 1 ZoKR do 30 dní od doručenia výzvy správcu na podanie vylučovacej
ţaloby a poučenia o následkoch zmeškania tejto lehoty).
Vo vzťahu k posúdeniu, či ţalobca uplatňuje právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu
vylučuje, sa súd prvého stupňa oboznámil s privatizačným projektom, schváleným
rozhodnutím Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR č. j. 329/92 zo dňa
11. 04. 1992, z ktorého nie je zrejmé, ktorý privatizačný projekt a ktoré časti boli schválené,
nakoľko privatizačný projekt pod reg. č. 329 obsahoval aj konkurenčný projekt. Nevyplýva
z neho, aký majetok, teda jeho časť vstupuje do privatizácie a akým spôsobom sa bude ktorá
časť majetku privatizovať. Na základe tohto rozhodnutia, ktoré nie je rozhodnutím
v správnom konaní, malo prejsť vlastníctvo na Fond národného majetku Slovenskej republiky
(ďalej len „FNM SR“, alebo „fond“) podľa § 11 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb.. Súd uviedol, ţe
privatizačný projekt č. 329 a rozhodnutie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného
majetku SR č. 329/92 zo dňa 11. 04. 1992, ktorým bol privatizačný projekt schválený, nie sú
právnymi úkonmi v zmysle § 34 OZ, pričom preskúmavanie uvedeného rozhodnutia súdu
neprislúcha. Pri skúmaní obsahu aktov súvisiacich s privatizáciou súd zistil, ţe najmä
stotoţnenie nehnuteľností vstupujúcich do majetku T. a. s. prostredníctvom FNM SR s
nehnuteľnosťami špecifikovanými v ţalobe, nie je moţné vzhľadom na obsahovú
nedôslednosť aktov súvisiacich s privatizáciou, ako aj na dodatočnú neoprávnenú manipuláciu
s dokladmi a ich dopĺňaním. Nehnuteľnosti neboli zapísané v katastri nehnuteľnosti na
FNM SR a následne na T. a. s., nezistená osoba doplnila privatizačný projekt a bola
dodatočne vytvorená „upresnená špecifikácia majetku vstupujúceho do akciovej spoločnosti
T. (čiastková)“ z dôvodu „dopracovania technickej dokumentácie tvoriacej podklad pre zápis
do KN“. Z uvedeného súdu vyplynulo, ţe pôvodný privatizačný projekt, a tým aj rozhodnutie
o schválení privatizačného projektu, trpelo takými vadami, pre ktoré nebolo moţné
identifikovať majetok vstupujúci do akciovej spoločnosti a zapísať ho do katastra
nehnuteľností. Aj keď neskôr došlo k zápisu na listy vlastníctva, vykonaným dokazovaním v
tomto konaní bolo preukázané, ţe zápis vlastníctva ţalobcu na LV č. X. je nedôvodný,
nakoľko vlastníctvo predmetných nehnuteľností neprešlo na základe rozhodnutia o schválení
privatizačného projektu na FNM SR, preto fond nemohol preniesť vlastnícke práva na
právnych predchodcov ţalobcu. V prejednávanej veci ide o vadu rozhodnutí, ktorými malo
dôjsť k prevodu majetku štátneho podniku na FNM SR, následne na akciovú spoločnosť T. a.
s.. Súd poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Trnave č. k. 44Cbi/6/2007-653 zo dňa 26.
03. 2008 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. 21CoKR/4/2008-767 zo dňa
23. 09. 2008, ktoré riešilo obdobné otázky súvisiace s privatizačným rozhodnutím a
projektom, aké sa riešia v tejto veci, kde bolo konštatované, ţe privatizované nehnuteľnosti
neboli jednoznačne stotoţnené. V konaní nebolo preukázané, ţe by vlastníctvo nehnuteľností,
ktoré sú predmetom sporu, prešlo na FNM SR, preto neexistuje právny titul nadobudnutia
vlastníckeho práva k privatizovanému majetku na fond. Ţalobca tvrdil, ţe ani prípadná
neplatnosť predchádzajúcich právnych úkonov medzi jeho právnymi predchodcami nemôţe
mať vplyv na jeho vlastnícke právo nadobudnuté dobromyseľne a v dobrej viere. Ţalovaný sa
bránil tým, ţe predmetom privatizácie podľa rozhodnutia neboli nehnuteľnosti, ktoré sú
predmetom tohto súdneho sporu a ktoré podliehali právu hospodárenia úpadcu ako štátneho
podniku, pretoţe nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu, neboli vymedzené
v rozhodnutí ani jeho prílohách ako majetok určený na privatizáciu. Bolo preukázané, ţe
nehnuteľnosti nepredstavovali majetok, ktorý by bol v privatizačnom projekte úpadcu ako
štátneho podniku určený na privatizáciu, preto rozhodnutie o schválení privatizácie nebolo
právnym titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva FNM SR k nehnuteľnostiam, a preto
fond vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol. Zároveň neexistoval ţiaden iný
právny titul v prospech fondu, ktorý by zakladal právne účinky zákonného prechodu
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na fond. Ak určitý majetok nebol
zahrnutý v privatizačnom projekte štátneho podniku a predmetný majetok nebol určený
privatizačným projektom na privatizáciu a nebol schválený na privatizáciu na základe
rozhodnutia príslušného správneho orgánu (v tom čase Ministerstva pre správu a privatizáciu
národného majetku SR), potom predmetom privatizácie tento majetok nebol a následne tento
majetok nebol ani predmetom ďalších prechodov a prevodov vlastníckeho práva k majetku v
prospech obchodnej spoločnosti zriadenej fondom. Prevod vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto sporového konania, je sankcionovaný absolútnou
neplatnosťou pre rozpor s právnou zásadou „nemo plus iuris“, pretoţe právny predchodca
ţalobcu ako putatívneho vlastníka, spoločnosť T., a. s., nebol vlastníkom sporných
nehnuteľností (ani sa nimi nikdy nestal). Súd sa s predmetným právnym názorom ţalovaného
stotoţnil v plnom rozsahu. Ţalobca na podporu svojej právnej argumentácie odkazoval na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/274/2006 z 18. 12. 2007, z ktorého vyplýva
ochrana vlastníckeho práva vlastníka, ktorý toto nadobudol platne v čase, keď jeho právny
predchodca bol podľa práva vlastníkom veci so všetkými čiastkovými oprávneniami vlastníka
a následne (po prevode vlastníctva na v poradí ďalšieho nadobúdateľa) došlo k zrušeniu
právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu. Ani z výroku, ani z odôvodnenia tohto
rozhodnutia nemoţno vyvodiť, ţe by tieto závery boli analogicky aplikovateľné aj na situácie,
keď je zmluva o prevode vlastníctva absolútne neplatná. Neplatnosť prvotnej zmluvy o
prevode vlastníctva (resp. v danom prípade absencia akéhokoľvek nadobúdacieho titulu k
privatizovanému majetku - sporným nehnuteľnostiam na fond) totiţ vzhľadom na derivatívny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva nemôţe byť „zhojená“ ani následným prevodom
veci na ďalšieho „domnelého vlastníka“, čo je prejavom uţ spomenutej zásady, podľa ktorej
nikto nemôţe na iného previesť viac práv, ako má sám. Preto závery citovaného rozhodnutia
NS SR nie sú aplikovateľné v danej právnej veci. V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd
zdôraznil, ţe v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva ku dňu udelenia príklepu
(za splnenia zákonných podmienok daňovej exekúcie) ide o originálny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva. Najvyšší súd ďalej konštatoval, ţe pokiaľ vydraţiteľ splnil všetky
zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva, prislúchalo mu ako jedno z
čiastkových oprávnení vlastníka aj ius dispondendi, teda právo nakladať s predmetom svojho
vlastníctva vrátane jeho prevodu na iné subjekty. Ak za tohto stavu vydraţiteľ previedol svoje
vlastnícke právo, nepochybne bol skutočným vlastníkom a neskoršie zrušenie právoplatného
rozhodnutia o udelení príklepu nemohlo viesť k zániku vlastníckeho práva ďalšieho
dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti. Zásadný rozdiel medzi právnou situáciou
riešenou v ţalobcom uvádzanom rozhodnutí NS SR sp. zn. 4Cdo/274/2006 a jeho právnou
vecou súd prvého stupňa vzhliadol v tom, ţe v prvom prípade (draţba) nadobúdateľ
odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho prevodu
bol skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Prevod vlastníckeho práva bol totiţ uskutočnený
pred právoplatným zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu. Právny dôvod
nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol aţ po tom, ako nehnuteľnosť nadobudla do
vlastníctva tretia osoba. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva teda nešlo o jeho
nadobudnutie od „nevlastníka“, ale naopak od „vlastníka“. Naopak, ak je prvotný úkon
absolútne neplatný, prvý nadobúdateľ (FNM SR) sa nikdy nestal vlastníkom nehnuteľností a v
prípade ich ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (ţalobcu)
vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého nadobúdateľa.
Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiţ vyţaduje
kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej
prevode (titulus acquirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej
správy katastra o povolení vkladu (modus acquirendi). Ak bol správou katastra povolený
vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je reálne daný len modus,
avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného
právneho úkonu nemôţe dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a
teda nemoţno uvaţovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i
dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je moţné za uvedeného stavu uprednostniť
poţiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa
ktorej nikto nemôţe na iného previesť viac práv, ako má sám. Predmetný právny názor bol
vyslovený v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/2010-11
(uznesenie riešilo obdobný prípad ako v prejednávanej veci, kde sťaţovatelia nadobudli
nehnuteľnosti v dobrej viere od osoby, ktorá bola v katastri nehnuteľností zapísaná ako jediný
vlastník bez akéhokoľvek obmedzenia) ako aj v uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky
(ďalej len „Najvyšší súd ČR“) sp. zn. 30Cdo/250/2009. Analogická právna situácia, v ktorej
sa ocitol ţalobca, bola tieţ predmetom konania na Ústavnom súde Českej republiky pod sp.
zn. II. ÚS 349/2003. Na základe uvedeného súd prvého stupňa uzavrel, ţe platí vyvrátiteľná
domnienka, podľa ktorej údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa povaţujú za platné, kým
sa nepreukáţe opak. Kupujúci, ktorý nadobudol vec od nevlastníka, nemôţe namietať len
tým, ţe nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti od predávajúceho ako výlučného
a neobmedzeného vlastníka podľa údajov na liste vlastníctva evidovaných v katastri
nehnuteľností. Preto ak predávajúcemu nesvedčí v čase ďalšieho prevodu aprobovane
nadobudnutý vlastnícky titul, nemôţe previesť viac práv ako sám má. V takom prípade síce
nadobudnutiu nehnuteľnosti a samotnému prevodu je daný modus - rozhodnutie o vklade do
katastra nehnuteľností, ale jasne chýba titulus - platne uzavretá zmluva medzi scudziteľom
a nadobúdateľom ex tunc. Právny predchodca ţalobcu spoločnosť F. s. r. o., nenadobudol
vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam, a preto v rámci rímsko-právnej zásady
„nemo plus iuris in alium transferre potest, quam ipse habet“ („z nepráva nemôţe vzniknúť
právo“) nemohol nehnuteľnosti previesť na ţalobcu kúpnou zmluvou zo dňa 15. 02. 2000,
ktorej vklad bol povolený pod V 493/2000, pretoţe nebol nositeľom ţiadnych práv
k nehnuteľnosti, a teda nemal čo previesť (v čase prevodu predávajúci nie je vlastníkom a
preto nemôţe previesť viac práv ako sám má.). Ţalobca preto nemohol platne nadobudnúť
vlastnícke právo z dôvodu, ţe ani jeho právny predchodca(ovia), teda subjekt, od ktorého
odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, toto právo
k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol na ţalobcu platne
previesť. Súd uviedol, ţe z citovanej zásady existuje niekoľko výnimiek, ktoré sú právnou
úpravou konštruované vo výnimočných prípadoch, keď je nevyhnutné, aby preváţila zásada
právnej istoty. Ako príklad týchto výnimiek súd prvého stupňa poukázal na nadobudnutie
vlastníckeho práva od nevlastníka v prípade kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného
zákonníka, nadobudnutie vlastníctva od nepravého dediča, nadobudnutie cenného papiera
podľa zákona o cenných papieroch, prípadne nadobudnutie vlastníckeho práva bez zaťaţenia
zálohom v rámci beţného obchodného styku. Jednou z výnimiek je aj § 93 ods. 3 ZoKR. Súd
sa stotoţnil s právnym názorom ţalovaného, ţe znením ust. § 27 ods. 2 ZKV účinného v čase
uzatvorenia kúpnej zmluvy nebola prelomená zásada „nemo plus iuris“, ale táto bola
prelomená aţ v novom ZoKR v § 93 ods. 3. Zdôraznil, ţe ZKV ţiadnu podobnú úpravu nikdy
neobsahoval a akákoľvek prípadná analógia legis aplikácie nového ZoKR je neprípustná.
Uviedol, ţe v § 27 ods. 2 ZKV bolo len ustanovené, ţe vec nadobudnutá z podstaty sa
prevádza bez tiarch na nej viaznucich s výnimkou vecných bremien. V závere súd prvého
stupňa konštatoval, ţe hmotné právo upravuje aj vzájomné nároky účastníkov z neplatného
právneho úkonu, prípadne vrátenie majetkového prospechu získaného plnením bez právneho
dôvodu. V rámci ustanovení o bezdôvodnom obohatení Občiansky zákonník ustanovuje, ţe
bezdôvodným obohatením je aj majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho
úkonu, pričom ak je zmluva neplatná, je kaţdý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko,
čo podľa nej dostal (§ 457 OZ). Preto ţalobcovi nič nebráni, aby si nároky z neplatného
právneho úkonu vzájomne vysporiadal so svojím právnym predchodcom, ktorý si následne
(prípadne súbeţne) môţe taktieţ nároky z neplatného právneho úkonu vysporiadať s tým,
v koho prospech na jeho základe plnil (kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil).
Dňa 19. 09. 2012 ţalobca navrhol súdu vykonanie dôkazu (č. l. 405 spisu), a to
vyţiadanie spisového materiálu od Správy katastra Trnava pre zistenie všetkých
predchádzajúcich prevodov. Vo vzťahu k tomuto návrhu prvostupňový súd uviedol, ţe
ţalobca bol riadne poučený v zmysle § 118a ods. 1, 2 O. s. p. a v tejto súvislosti poukázal
na úpravu na č. l. 141, doručenky a poučenie na č. l. 143 spisu. Uviedol, ţe po zákonnom
poučení sa riadne konalo pojednávanie v deň 25. 05. 2010, do skončenia ktorého mohli
účastníci označiť a navrhnúť dôkazy. Vzhľadom k uvedenej koncentračnej zásade súd
nemohol vykonať navrhnuté dokazovanie ţalobcom dňa 19. 09. 2012, nakoľko zo zákona sa
na takéto oneskorené návrhy neprihliada. Odhliadnuc od uvedeného mal súd za to, ţe zásadný
význam v danej veci má právne posúdenie prvotného úkonu (rozhodnutia Ministerstva
pre správu a privatizáciu národného majetku SR), ktorým malo dôjsť k prechodu majetku
na FNM SR a posúdenie, či sporné nehnuteľnosti boli predmetom privatizácie. Uviedol, ţe
v konaní bolo dostatočne preukázané, ţe vlastnícke právo nehnuteľností, ktoré sú predmetom
konania, fond nenadobudol, a preto nemohlo dôjsť ani k ďalším prevodom ich vlastníctva.
Z uvedeného dôvodu súd ţalobcom navrhnuté dokazovanie smerujúce k úplnosti a súvislosti
prevodov aţ na ţalobcu, vyhodnotil za nie aţ tak významné a rozhodné. Súd uzavrel, ţe
ţalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal existenciu vlastníckeho práva
vylučujúceho zapísanie majetku do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu, preto ţalobu zamietol.
O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a úspešnému ţalovanému priznal právo na náhradu
trov konania vo výške 6 102,68 eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Trnave ( ďalej odvolací súd) po prejednaní veci
podľa § 214 ods. 2 O. s. p., bez nariadenia pojednávania, rozsudok súdu prvého stupňa v časti
o zamietnutí ţaloby podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil a v časti
o náhrade trov konania prvostupňový rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil
a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, ţe súd prvého stupňa
vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vykonané dôkazy vyhodnotil logicky
a vecne správne. Odvolací súd zo spisového materiálu a odôvodnenia rozhodnutia nezistil
skutkové závery odporujúce vykonaným dôkazom, tieto v odvolaní netvrdil ani ţalobca, hoci
ako odvolací dôvod bez jeho konkretizácie pouţil aj odkaz na ust. § 205 ods. 2 písm. d/
O. s. p.. Konštatoval ďalej, ţe z hľadiska právneho posúdenia uplatneného nároku sa súd
prvého stupňa vysporiadal so všetkými argumentmi ţalobcu, vrátane argumentácie
ustanoveniami § 93 ods. 3 ZoKR a § 27 ods. 2 ZKV, právnym názorom Najvyššieho súdu SR
vysloveným v jeho rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/275/2006 a dobromyseľnosťou, či dobrou vierou
ţalobcu pri nadobudnutí nehnuteľností, s existenciou ktorej podľa záverov prvostupňového
súdu právne predpisy účinné v čase nadobudnutia vlastníctva nespájali ţalobcom
predpokladaný následok, a to nadobudnutie vlastníctva napriek nedostatku vlastníckeho práva
predávajúceho. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia doplnil,
ţe slovenský právny poriadok vychádzal okrem iného zo zásady, ţe nikto nemôţe na iného
previesť viac práv ako sám má (výnimku z nej v súčasnosti predstavuje ust. § 93 ods. 3
ZoKR), platnosť ktorej moţno povaţovať za právnu istotu, ktorá si zasluhuje právnu ochranu.
Povyšovanie dobrej viery nadobúdateľa nad túto zásadu nie je dôvodné a nemá oporu
v ustanoveniach zákona a v konečnom dôsledku by v hraničných prípadoch mohlo viesť
114Obdo/24/2014
k porušeniu základného práva vlastníka, ktorého nehnuteľnosť bola prevedená bez jeho
vedomosti a súhlasu a ktorý by sa svojho práva nemohol domôcť voči dobromyseľnému
nadobúdateľovi. Všeobecný ústup od tejto zásady nie je zjavný ani v právnom poriadku
Českej republiky, nemoţno ho vyvodzovať iba zo ţalobcom vyselektovaných stanovísk
ústavného súdu, ktoré sa naviac odkláňajú od jeho skorších stanovísk, či stanovísk
Najvyššieho súdu ČR. Odvolací súd sa preto, majúc na zreteli aj obťaţnosť uplatnenia
náhrady ţalobcovi vzniknutej ujmy, s rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej a jeho
odôvodnením v celom rozsahu stotoţnil.
Vo vzťahu k časti prvostupňového rozsudku o náhrade trov konania sa odvolací súd
stotoţnil s výhradami ţalobcu o tom, ţe súd prvého stupňa sa ţiadnym spôsobom
nevysporiadal s argumentáciou ţalobcu prednesenou v konaní týkajúcou sa výšky tarifnej
odmeny právneho zástupcu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti preto odvolací súd
ako nespĺňajúce náleţitosti podľa § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p., podľa § 221
ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 03. 03. 2014.
Proti tomuto rozsudku v časti, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa o zamietnutí ţaloby, podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie ţalobca (ďalej tieţ
ako „dovolateľ“). Tvrdí, ţe dovolaním napadnutý rozsudok, ako aj doterajší postup vo veci
konajúcich súdov je nesprávny, súčasne, ţe konanie trpí vadou podľa § 237 písm. a/ a f/
Vo vzťahu k procesnej vade konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ţalobca namietol
porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tvrdiac, ţe nemal moţnosť konať
pred odvolacím súdom, keďţe tento rozhodoval bez pojednávania. Súdom tieţ vytkol, ţe
nevyuţili moţnosť poţiadať o odborné stanovisko súdneho znalca, a to napriek tomu, ţe sa
v predmetnej veci prejednávajú skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, ktoré súdy
nemajú. Súdy tieţ nevyuţili moţnosť poţiadať o stanovisko príslušné orgány, konkrétne
Ministerstvo hospodárstva SR, ktoré prevzalo pôsobnosti Ministerstva pre správu
a privatizáciu národného majetku SR, Fond národného majetku SR, príp. archív, kde by sa
124Obdo/24/2014
mohli nachádzať príslušné dokumenty k danému prípadu, ale len skonštatovali, ţe ţalobca
neuniesol dôkazné bremeno, čím mu bola odňatá moţnosť vyjadriť sa k týmto dokumentom.
Tvrdí, ţe súd doteraz nevzal plne do úvahy, ţe ţalobca konal v dobrej viere, dobromyseľne
a ţe predmetné nehnuteľnosti kúpil v rámci konkurzného konania od správcu konkurznej
podstaty v súlade s právnou úpravou so súhlasom súdu a príslušných orgánov.
Vo vzťahu k procesnej vade konania podľa § 237 písm. a/ O. s. p. ţalobca súdu prvého
stupňa, ako aj odvolaciemu súdu vytkol, ţe tieto pri svojom rozhodovaní prekročili rozsah
svojej právomoci, keď preskúmavali privatizačné akty a zaoberali sa neplatnosťou prevodu
majetku štátu v rámci veľkej privatizácie a porušením zákona o veľkej privatizácii a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov v rámci privatizácie, čím vec nesprávne právne
posúdili. Ţalobca tvrdí, ţe právne a skutkové otázky neplatného prevodu majetku štátu
v rámci veľkej privatizácie sú z prieskumnej právomoci tak všeobecných ako aj iných súdov
(správnych či konkurzných) vylúčené a tieto je moţné posudzovať výlučne v konaní
o neplatnosť prevodu majetku štátu, kde je účastníkom konania na strane ţalobcu štát,
zastúpený prokurátorom. Tvrdí tieţ, ţe ak v určitom súdnom konaní vyvstane otázka ohľadne
platnosti prevodu majetku štátu v rámci veľkej privatizácie alebo otázka porušenia zákona
o veľkej privatizácií alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov v rámci
privatizácie, príslušný súd je povinný konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.,
a to aţ do právoplatného rozhodnutia vo veci o určenie neplatnosti prevodu majetku štátu.
Tieto konania sa začínajú výlučne na návrh štátu a ak štát nie je účastníkom konania, nie je
moţné takéto súdne konanie viesť. Keďţe štát zastúpený príslušnou prokuratúrou proces
privatizácie doteraz nespochybnil, ani nenapadol priebeh konkurzného konania vedeného
Krajským súdom v Bratislave pod č. k. 7K/7/99-49 o vyhlásení konkurzu na majetok dlţníka -
F.. s. r. o., ţalobca nemal ţiadne pochybnosti o právoplatnosti kúpy nehnuteľností na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 15. 02. 2000. Ţalobca ďalej poukázal na trojročnú (v
osobitných prípadoch desaťročnú) prekluzívnu lehotu na podanie návrhu na určenie
neplatnosti prevodu majetku štátu, ktorá podľa jeho názoru zabraňuje neţiaducim následkom
pri manipulácii s privatizačným projektom, ktoré by mohli poškodiť aktuálnych vlastníkov
majetku, ktorý bol v minulosti predmetom privatizácie. V ďalšej časti dovolania
konštatovaním, ţe prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo štátu na FNM bol
v predmetnej veci uskutočnený dňa 11. 04. 1992, pričom podanie ţaloby o určenie neplatnosti
prevodu majetku štátu bolo umoţnené aţ odo dňa 01. 01. 1993, ţalobca nastolil otázku, či je
134Obdo/24/2014
moţné aplikovať moţnosť podania ţaloby o určenie neplatnosti prevodu majetku štátu aj
na právne vzťahy, ktoré vznikli pred dňom 01. 01. 1993 a v tejto súvislosti sa zameral
na problematiku nepravej retroaktivity so súčasným poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/98/2010 zo dňa 29. 06. 2010.
Ţalobca v ďalšej časti dovolania namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.
Tvrdil, ţe neobsahuje súvislé, jednoznačné a výstiţné odôvodnenie a jeho časti na seba
logicky nenadväzujú. Ţalobca odvolaciemu súdu vytkol, ţe nezohľadnil vady na súde prvého
stupňa, ktorý nesprávne posúdil právny stav veci, neprihliadol ku skutočnostiam uvádzaným
ţalobcom a svojim rozhodnutím ho poškodil. Za chybné povaţuje spochybnenie jeho dobrej
viery a úmyslu. Naďalej tvrdí, ţe spornú nehnuteľnosť nadobudol v dobrej viere
od predchodcu, urobil všetky právne kroky vyţadované zákonom, predávajúcemu zaplatil
kúpnu cenu a tento majetok zveľaďoval ako svoj vlastný. Tvrdí tieţ, ţe nesprávnym
výkladom a konaním súdov dochádza k porušovaniu jeho vlastníckeho práva
a k spochybneniu celého procesu privatizácie.
Na základe všetkých vyššie tvrdených skutočností dovolateľ dovolaciemu súdu
navrhol, aby rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Ţalovaný navrhol dovolanie odmietnuť. Súčasne si uplatnil náhradu trov dovolacieho
konania vo výške 2 463,82 eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
v zmysle § 243a ods. 1 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b
ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť
144Obdo/24/2014
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo
moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutia súdov niţších stupňov. Ako mimoriadny opravný
prostriedok je dovolanie určené na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2
písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Dovolací súd
pri posudzovaní prípustnosti dovolania musí mať na zreteli základnú ideu mimoriadnych
opravných prostriedkov (vrátane dovolania) vychádzajúcu z toho, ţe právna istota a stabilita,
nastolené právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne
a výnimočne. Úspech kaţdého dovolania je vţdy podmienený (primárnym) záverom
dovolacieho súdu, ţe je procesne prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom
dovolacieho súdu, ţe dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, ţe
dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby
sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia, v opačnom prípade by on sám
porušil zákon.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti,
ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby ţalobcu. V zmysle
ustanovenia § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo
výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí
nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce rozsudok Okresného súdu Trnava ako súdu
prvého stupňa vo veci samej potvrdil, avšak vo výrokovej časti svojho rozhodnutia
prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku
prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť
154Obdo/24/2014
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je
nepochybné, ţe dovolanie ţalobcu v zmysle ust. § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. nie je prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či uţ to účastník konania namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia,
majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia
vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené.
Dovolateľ procesné vady uvedené v § 237 písm. b/, c/, d/, e/ a g/ O. s. p. nenamietal
a keďţe vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa dovolací súd
na vady konania podľa § 237 písm. a/ a f/ O. s. p., namietané dovolateľom.
Vo vzťahu k procesnej vade konania podľa § 237 písm. a/ O. s. p. ţalobca vo veci
konajúcim súdom vytkol, ţe tieto pri svojom rozhodovaní prekročili rozsah svojej právomoci.
Právomoc súdu je upravená v §§ 7 a 8 O. s. p.. Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p.
v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci
a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo
veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
164Obdo/24/2014
orgány (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
vyvodzuje z tvrdenia, ţe súdy preskúmavali privatizačné akty a zaoberali sa neplatnosťou
prevodu majetku štátu v rámci veľkej privatizácie, čo im podľa neho neprináleţí, naviac
preskúmavané okolnosti nesprávne právne posúdili. Z obsahu tejto námietky moţno vyvodiť
nespokojnosť dovolateľa s vecnou správnosťou právnych záverov súdov, na ktorých zaloţili
svoje rozhodnutia (právne posúdenie veci). Odhliadnuc od uvedeného však dovolací súd má
za to, ţe v predmetnom prípade súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci,
pretoţe namietané okolnosti súdy posudzovali vo vzťahu k ţalobcom uplatňovanému nároku
o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu v konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva priamo zo zákona. S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, ţe
námietka dovolateľa týkajúca sa existencie vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p., je
nedôvodná.
Dovolací súd sa v ďalšom osobitne zaoberal prípadnou existenciou procesnej vady
konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., spočívajúcej v odňatí moţnosti účastníka konať
pred súdom.
Pojem „odňatie moţnosti konať pred súdom“ zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich
ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je preto
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
174Obdo/24/2014
práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie moţnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym
hodnotením veci, vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. je
rozhodujúce len to, či účastník konania v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol ukrátený
na svojich procesných právach alebo nie. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. zakladá okrem iného aj nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné) odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, pre ktoré je toto nepreskúmateľné, ktorú vadu však dovolací súd po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil.
Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť je jedným z princípov
predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157
ods. 2 O. s. p., pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.).
Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia,
dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť. Ústavný súd SR vo svojej ustálenej judikatúre
zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno
posudzovať izolovane (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho,
prípadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania.
Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho, dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným
rozsudkom súdu prvého stupňa (vo veci samej) vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. spĺňa, a preto ho moţno povaţovať
za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, keď
z neho vyplýva, čoho sa ţalobca svojou ţalobou domáha a z akých dôvodov, aké je
184Obdo/24/2014
stanovisko (vyjadrenie) ţalovaných k ţalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané
a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké právne
normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyloţil, ako subsumoval zistený skutkový stav
pod aplikovanú právnu normu, t. j., aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti vyvodil
pre účastníkov konania a aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv
a povinností účastníkov konania vo vzťahu k ţalobou uplatnenému návrhu, čím sa napĺňajú
najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Súd
prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne vysporiadal s dôvodmi, ktoré
viedli k zamietnutiu ţalobcovho návrhu, zamerajúc sa na otázku vlastníctva ţalobcu.
Konštatujúc, ţe uţ prvotný prechod sporných (privatizovaných) nehnuteľností na Fond
národného majetku SR je absolútne neplatným právnym úkonom, preto nemohlo dôjsť ani
k ďalším ich prevodom (na domnelých vlastníkov, vrátane právneho predchodcu ţalobcu F.
s.r.o.), pri súčasnom vysporiadaní sa s právnou argumentáciou ţalobcu vychádzajúcou z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/274/2006, súd prvého stupňa ţalobu zamietol
zdôrazniac, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho vlastníctva
vylučujúceho zapísanie sporného majetku do všeobecnej podstaty úpadcu.
Rovnako aj rozsudok odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia.
V odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Dovolací súd osobitne poukazuje na § 219 ods. 2
O. s. p., podľa ktorého odvolací súd v prípade, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. V dôvodovej
správe k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. 10. 2008 (t. j. k zákonu
č. 384/2008 Z. z.) sa uvádza, ţe ust. § 219 ods. 2 O. s. p. reaguje na súdnu prax v prípadoch
úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia
odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch
rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere
obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia,
s ktorým sa odvolací súd stotoţňuje. Je tomu tak aj v posudzovanej veci, kedy odvolací súd,
konštatujúc správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa vo veci samej,
na doplnenie zdôraznil neprípustnosť povyšovania dobrej viery nadobúdateľa
194Obdo/24/2014
nad občianskoprávnu (pôvodne rímskoprávnu) zásadu „nemo plus iuris“. Rozhodnutie
odvolacieho súdu tak nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
Vo vzťahu k dovolacej námietke ţalobcu spočívajúcej v tvrdení o odňatí jeho práva
konať pred súdom z dôvodu, ţe odvolací súd rozhodol bez pojednávania, dovolací súd
poukazuje na § 213 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého je odvolací súd skutkovým stavom
ustáleným súdom prvého stupňa viazaný a k iným skutkovým záverom má moţnosť dospieť,
len ak má o ich správnosti pochybnosti. V posudzovanom prípade napadnutým rozsudkom
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby z dôvodu jeho
vecnej správnosti, a to tak z hľadiska skutkového, ako aj právneho stavu veci, kedy sa súd
v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p. môţe obmedziť len na skonštatovanie správnosti napadnutého
rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie jeho správnosti doplniť ďalšie dôvody. Preto postup
odvolacieho súdu, ktorý odvolanie prejednal a vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho
pojednávania, bol zákonný a ţalobcovi nebola odňatá moţnosť konať pred súdom. Na
zdôraznenie správnosti postupu odvolacieho súdu, dovolací súd dodáva, ţe bol zachovaný aj
postup podľa § 156 ods. 1 a 3 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého bol
odvolací súd povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Stalo sa tak oznámením Krajského súdu
v Trnave z 22. 10. 2013 o verejnom vyhlásení rozsudku v predmetnej veci v pojednávacej
miestnosti menovaného súdu č. dv. 223, o 11.00 hod. (č. l. 634). Vo vzťahu k ust. § 115a
O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. dovolací súd dopĺňa, ţe odvolací súd účastníkov
na vyjadrenie sa k moţnosti rozhodnúť vec bez nariadenia pojednávania s ich súhlasom ani
nevyzýval, a to vzhľadom na pouţitie ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p.. Zhrnúc všetky vyššie
uvedené skutočnosti má dovolací súd za to, ţe pokiaľ odvolací súd o odvolaní ţalobcu
rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, procesne nepochybil a takýmto postupom
mu neodňal moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p..
Odňatie moţnosti konania pred súdom dovolateľ vyvodzuje aj z toho, ţe súd rozhodol
bez náleţitého dokazovania, keď nevykonal všetky významné dôkazy (nevyuţijúc moţnosť
poţiadať o odborné stanovisko súdneho znalca, resp. dovolateľom menované príslušné
orgány).
Podľa § 120 ods. 1 O. s. p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne
vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci.
Citované ustanovenie je vyjadrením nezávislého postavenia súdu pri hodnotení
dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. Preto
nevykonanie účastníkom navrhnutých dôkazov nemoţno kvalifikovať ako odňatie práva
konať pred súdom. O takýto stav by išlo vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal
účastníkovi moţnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade nestalo.
Pokiaľ súd na procesné úkony účastníka konania reaguje primeraným, zrozumiteľným
spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov odôvodní
ústavne akceptovateľným spôsobom, nemoţno jeho postup spočívajúci v nevykonaní
navrhovaných dôkazov hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p., a teda ani ako porušenie práv na spravodlivý proces v zmysle § 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Nevykonanie navrhnutých dôkazov prvostupňový súd odôvodnil
jednak koncentračnou zásadou uplatňovanou v občianskom súdnom konaní, ako aj
bezpredmetnosťou ţalobcom navrhovaného dokazovania ohľadne prevodu vlastníckeho práva
k sporným nehnuteľnostiam na jeho osobu, a to z dôvodu, ţe pre absolútnu neplatnosť
prvotného úkonu prechodu vlastníctva privatizovaného majetku na Fond národného majetku
SR, nemôţe vlastnícke právo k tomuto majetku (odvodené od vlastníckeho práva prvého
nadobúdateľa) svedčiť ani v prospech ďalších nadobúdateľov.
Vo vzťahu k dovolateľom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu procesu
privatizácie sporného majetku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd dodáva, ţe
právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd však právnym
posúdením veci účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. neodníma. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším
súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie a prípadným nesprávnym právnym posúdením veci
súd účastníkovi konania realizáciu jeho procesného oprávnenia neznemoţňuje.
V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo moţné úspešne pouţiť, len ak by
prípustnosť dovolania vyplývala z § 238 O. s. p.
Z dôvodu, ţe v danom prípade dovolanie ţalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu nie
je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. zistené neboli, Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol. So zreteľom na
odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
Vo vzťahu k ţiadosti dovolateľa o oslobodenie od trov dovolacieho konania dovolací
súd poznamenáva, ţe Občiansky súdny poriadok menovaný inštitút nepozná. Ustanovenie
§ 138 O. s. p. upravuje predpoklady oslobodenia účastníka konania len od súdnych
poplatkov. Uplatnenie tohto inštitútu je v danej veci bezpredmetné, pretoţe ţalobca v konaní
o vylúčení majetku zo súpisu majetku podstát podľa osobitného predpisu (ZoKR), rovnako aj
ţalobca v konaní o vylúčení majetku zo súpisu podstaty podľa osobitného predpisu (ZKV), sú
od platenia poplatku oslobodení (§ 4 ods. 2 písm. n/, o/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch).
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspechu v konaní.
Ţalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu patrí právo na náhradu trov dovolacieho
konania, ktoré účelne vynaloţil. V dovolacom konaní ţalovanému vznikli trovy za právne
zastupovanie právnym zástupcom, advokátom Mgr. Mgr. P. PhD. s tým, ţe dovolací súd za
účelne vynaloţené trovy pokladal písomné vyjadrenie k dovolaniu ţalobcu zo dňa 17. 04.
2014.
V prejednávanej veci ide o ţalobu o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty úpadcu
(vylučovaciu ţalobu), a teda konanie, ktorého predmet nie je moţné oceniť peniazmi.
Aplikujúc § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
224Obdo/24/2014
za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov v spojení s § 13a ods. 1 písm.
c/ uvedenej vyhlášky, náhrada trov právneho zastúpenia pozostáva z tarifnej odmeny
61,87 eur (1/13-ina výpočtového základu, ktorého výška na rok 2014 bola určená sumou
804 eur) a sumy 8,04 eur ako paušálnej náhrady hotových výdavkov podľa § 16 ods. 3
citovanej vyhlášky. Advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty (DPH), preto mu v zmysle
§ 18 ods. 3 vyhlášky patrí odmena a náhrada zvýšené o DPH (20%), ktorá suma predstavuje
13,98 eur. Spolu odmena právneho zástupcu predstavuje sumu 83,89 eur.
Dovolací súd nepriznal ţalovanému náhradu za úkon právnej sluţby spočívajúci
v udelení plnomocenstva právnemu zástupcovi dňa 15. 04. 2014 na zastupovanie
v dovolacom konaní, keďţe trovy s tým súvisiace (prevzatie a príprava zastúpenia v rámci
prvej porady s klientom podľa § 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) nepovaţoval
za účelne vynaloţené. Ţalovaný v základnom konaní splnomocnil na zastupovanie svojej
osoby advokátku Mgr. A. (plnomocenstvom zo dňa 17. 05. 2010), ktoré sa vzťahovalo na
všetky právne úkony vykonávané vo veci ţalovaného, a to aj vtedy, ak je podľa právnych
predpisov potrebné osobitné plnomocenstvo. Predmetné plnomocenstvo sa teda vzťahovalo aj
na zastupovanie v dovolacom konaní, pričom ţalovaný účelnosť zmeny právneho zástupcu
nepreukázal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 30. apríla 2014
JUDr. Gabriela Mederová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.