Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obdo/24/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M., nar. X. bytom: G.

Bratislava, zastúpený advokátkou I. so sídlom: Advokátska kancelária, K. T., proti

ţalovanému: Mgr. Ing. P. správca konkurznej podstaty úpadcu: T.T. štátny podnik

v konkurze, T., IČO: X. S. T., zastúpený advokátom Mgr. Mgr. P. PhD.,N. Dubnica nad

Váhom, o vylúčenie majetku zo súpisu, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.

, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.

. októbra 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu o d m i e t a .

Ţalobca je p o v i n n ý nahradiť ţalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy

dovolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 83,89 eur.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava ako (ďalej len súd prvého stupňa) rozsudkom č. k.

-430 zo dňa 09. 11. 2012 zamietol ţalobu ţalobcu, ktorému

súčasne uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania vo výške 6 102,68 eur.

Rozhodol tak po tom, ako Krajský súd v Trnave uznesením č. k. -399 zo dňa

31. 01. 2012 zrušil predchádzajúci rozsudok prvostupňového súdu č. k. -371 zo

dňa 07. 06. 2010 o zamietnutí ţaloby a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd prvostupňovému súdu vytkol, ţe sa nevysporiadal s argumentáciou ţalobcu o

spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania

v rámci speňaţovania majetku úpadcu F. s. r. o. a jeho následkov v zmysle § 27 zákona č.

o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „“) a

o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZoKR“), ako aj s argumentáciou týkajúcou sa

právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tieţ „Najvyšší súd SR“,

alebo „NS SR“) v rozhodnutí sp. zn. . Rovnako sa prvostupňový súd

nevysporiadal s tvrdeniami ţalobcu o jeho dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľností, ani

s tvrdeniami ţalovaného o oneskorenom uplatnení nároku ţalobcu.

Konštatoval, ţe ţalobca sa v konaní domáha podľa § 78 ZoKR vylúčenia

nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. X. pre kat. územie T.ako stavba - kultúrny

2

dom súp. č. X. na parc. č. X.. ďalej parc. č. X. – pozemok o výmere 1750 ma parc. č. X. -

2

zastavaná plocha dvor o výmere 1051 mzo súpisu majetku úpadcu T. štátny podnik v

likvidácii. Ţalobca tvrdil, ţe predmetné nehnuteľnosti nadobudol v dobrej viere na základe

kúpnej zmluvy uzavretej dňa 15. 02. 2000 s predávajúcim F. s. r. o. v konkurze v zastúpení

správcom JUDr. Š. a ţe ţalovaný ich neoprávnene zaradil do súpisu všeobecnej podstaty

úpadcu T., š. p.. Podľa názoru ţalobcu v prospech jeho vlastníckeho práva v súvislosti so

spôsobom jeho nadobudnutia svedčí ust. , podľa ktorého sa vec nadobudnutá

z podstaty prevádza bez tiarch na nej viaznucich s výnimkou vecných bremien, ako aj ust. §

93 ods. 3 ZoKR, podľa ktorého kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu

nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca vlastníkom tejto veci nebol.

Ţalovaný navrhol ţalobu zamietnuť a namietal, ţe ţaloba bola podaná oneskorene

po uplynutí 30-dňovej lehoty (78 ods. 3 ZoKR) od uverejnenia zápisu v Obchodnom vestníku,

nakoľko na súde bola podaná dňa 31. 03. 2008, kým zápis bol publikovaný dňa 11. 12. 2007.

Súčasne má za to, ţe prevod vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam je

sankcionovaný absolútnou neplatnosťou z dôvodu, ţe právni predchodcovia ţalobcu, vrátane

spoločnosti F. s. r. o., nikdy neboli ich vlastníkmi, nakoľko nehnuteľnosti, ktoré podliehali

právu hospodárenia úpadcu ako štátneho podniku, podľa rozhodnutia Ministerstva pre správu

a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „Ministerstvo pre správu a

privatizáciu národného majetku SR“) č. 329/92 o schválení privatizačného projektu úpadcu

neboli predmetom privatizácie. Aj keď moţno predpokladať, ţe ţalobca bol dobromyseľný v

tom, ţe nadobúda nehnuteľnosti od vlastníka, vlastníkom sa nestal, nakoľko v danom prípade

neboli splnené zákonné podmienky pre vydrţanie vlastníckeho práva. K argumentácii

ţalobcu ustanoveniami a ţalovaný poukázal na

to, ţe ust. nemá ţalobcom tvrdené účinky a vyvodzovať

z neho moţno iba to, ţe pri speňaţovaní nehnuteľností v konkurze nadobúdateľ nadobúda

nehnuteľnosti očistené od všetkých tiarch s výnimkou vecných bremien. Poukázal tieţ na to,

ţe zásada „nemo plus iuris“ bola pri speňaţovaní v konkurznom práve prelomená aţ v ust. §

93 ods. 3 ZoKR, pričom analógia tejto právnej úpravy na skutkové okolnosti, ktoré sú

predmetom tohto konania, je neprípustná.

Súd prvého stupňa dokazovaním zistil, ţe F. s. r. o. ako predávajúci, v zastúpení

správcom konkurznej podstaty a ţalobca ako kupujúci dňa 15. 02. 2000 uzatvorili kúpnu

zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností, ktoré sú predmetom ţaloby, za kúpnu

cenu 33 193,92 eur (1 000 000 Sk). Predávajúci vlastníctvo nehnuteľností získal kúpou na

základe kúpnej zmluvy a bol zapísaný ako ich vlastník do katastra nehnuteľností. Ďalej súd

zistil, ţe správca konkurznej podstaty úpadcu T. štátny podnik v konkurze dňa 29. 10.

2007 oznámil ţalobcovi, ţe zapísal jeho nehnuteľnosti do súpisu všeobecnej podstaty s

poznámkou o spornom zápise v prospech tretej osoby. Súpis majetku bol zverejnený v

Obchodnom vestníku dňa 11. 12. 2007. Dňa 18. 12. 2007 ţalobca oznámil správcovi, ţe

dôkazy, ktoré prikladá, preukazujú jeho vlastníctvo k zapísaným nehnuteľnostiam a poţiadal

ho o ich vylúčenie zo všeobecnej podstaty. Dňa 24. 03. 2008 správca v zmysle § 78 ods. 2

ZoKR písomne vyzval ţalobcu, aby do 30 dní od doručenia výzvy uplatnil svoje právo na

súde ţalobou podanou proti nemu s poučením o následkoch zmeškania tejto lehoty (č. l. 23),

nakoľko sa nestotoţnil so ţalobcom uvádzanými dôvodmi nadobudnutia vlastníckeho práva

k nim a z dôvodu absolútnej neplatnosti prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukázaním na čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), , , , , , ,

, , , a (ďalej len „“), ,

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (ďalej len „zákon

č. “), , ZoKR v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase,

ods. 2 , účinnom a platnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 15. 02. 2000 a

ods. 3 ZoKR v znení platnom a účinnom od 01. 01. 2006.

Súd skôr, ako sa zaoberal dôvodnosťou podanej ţaloby, posudzoval ako predbeţnú

otázku, či boli splnené podmienky rozhodovania súdu o ţalobe ţalobcu v zmysle zachovania

lehôt podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Poukázal na uznesenie Okresného súdu

Trnava č. k. -70 zo dňa 12. 09. 2007, uverejnené v Obchodnom vestníku č. OV

180B/2007 zo dňa 18. 09. 2007, ktorým bol dňom 19. 09. 2007 (§ 23 ods. 1 v spojení s § 199

ods. 9 ZoKR) vyhlásený konkurz na majetok dlţníka T. štátny podnik a súčasne bol

ustanovený správca konkurznej podstaty. Tento pri zápise majetku, ktorý podlieha konkurzu,

do súpisu zapísal aj nehnuteľný majetok nachádzajúci sa u tretej osoby - ţalobcu, nakoľko

mal za to, ţe tento ho nadobudol neoprávnene a mohol by patriť do konkurznej podstaty. V

danom prípade správca dňa 29. 10. 2007 v zmysle § 78 ods. 2 veta prvá ZoKR vyzval

ţalovaného „prvou výzvou“ k tomu, aby v lehote 30 dní od doručenia výzvy uviedol dôvody a

predloţil dôkazy, pre ktoré má byť majetok zo súpisu vylúčený. Právnym účinkom uplynutia

30 dňovej lehoty na uvedenie dôvodov a predloţenie dôkazov, pre ktoré má byť majetok

vylúčený zo súpisu je, ţe zaniká právo tretej osoby (ţalobcu), aby sám správca uznal jej právo

na vylúčenie zo súpisu bez súdneho konania (neznamená zánik práva ţalobcu vylučujúceho

zápis majetku do súpisu). Toto právo má aj naďalej zachované, ako aj právo domáhať sa

svojho práva vylučujúceho zápis na súde. V prípade, ak správca neuzná dôvody, je povinný

tretiu osobu opätovne vyzvať (druhá výzva) v zmysle § 78 ods. 2, veta druhá ZoKR, tentokrát

na podanie ţaloby na súde v lehote 30 dní od doručenia výzvy, aby sa tretia osoba mohla

domáhať svojho práva vylučujúceho zapísanie majetku do súpisu uţ priamo na súde a zároveň

ju poučí, ţe ak tak neurobí, jej právo zanikne. Tretia osoba je oprávnená podať ţalobu aj bez

výzvy správcu, či uţ prvej alebo druhej. Právo na podanie vylučovacej ţaloby tretej osobe

vzniká momentom zápisu sporného majetku do súpisu. Zápis sporného majetku je tou

právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje vznik subjektívneho práva tretej osobe na podanie

vylučovacej ţaloby. Tretia osoba môţe kedykoľvek bez výzvy správcu podať vylučovaciu

ţalobu aţ do rozvrhnutia výťaţku (ide o objektívnu lehotu). V danom prípade správca

zaslal ţalobcovi „druhú výzvu“ zo dňa 24. 03. 2008, ktorá mu bola doručená (uvedené nebolo

medzi účastníkmi sporné) a ţalobcovi začala plynúť 30 dňová subjektívna lehota na

uplatnenie svojho práva (vylučujúceho zápis) na súde. Ţalobca podal vylučovaciu ţalobu na

súd dňa 31. 03. 2008, teda v čase plynutia 30 dňovej lehoty, t. j. včas. Podľa názoru súdu bol

mylný výklad ţalovaného, ţe ak ţalobca zmeškal 30-dňovú lehotu od zverejnenia zápisu

tohto majetku do súpisu v Obchodnom vestníku, tak sa nemôţe úspešne domáhať na súde

vylúčenia majetku zo súpisu. Uviedol, ţe v prípade uplatnenia práva osobou, ktorá je uvedená

v poznámke, je potrebné aplikovať § 78 ods. 1 a nie § 78 ods. 3 ZoKR. Na základe uvedeného

mal súd za to, ţe ţalobca uplatnil svoje právo na súde v zákonnej lehote (v

zmysle § 78 ods. 1 ZoKR do 30 dní od doručenia výzvy správcu na podanie vylučovacej

ţaloby a poučenia o následkoch zmeškania tejto lehoty).

Vo vzťahu k posúdeniu, či ţalobca uplatňuje právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu

vylučuje, sa súd prvého stupňa oboznámil s privatizačným projektom, schváleným

rozhodnutím Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR č. j. 329/92 zo dňa

11. 04. 1992, z ktorého nie je zrejmé, ktorý privatizačný projekt a ktoré časti boli schválené,

nakoľko privatizačný projekt pod reg. č. 329 obsahoval aj konkurenčný projekt. Nevyplýva

z neho, aký majetok, teda jeho časť vstupuje do privatizácie a akým spôsobom sa bude ktorá

časť majetku privatizovať. Na základe tohto rozhodnutia, ktoré nie je rozhodnutím

v správnom konaní, malo prejsť vlastníctvo na Fond národného majetku Slovenskej republiky

(ďalej len „FNM SR“, alebo „fond“) podľa . Súd uviedol, ţe

privatizačný projekt č. 329 a rozhodnutie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného

majetku SR č. 329/92 zo dňa 11. 04. 1992, ktorým bol privatizačný projekt schválený, nie sú

právnymi úkonmi v zmysle , pričom preskúmavanie uvedeného rozhodnutia súdu

neprislúcha. Pri skúmaní obsahu aktov súvisiacich s privatizáciou súd zistil, ţe najmä

stotoţnenie nehnuteľností vstupujúcich do majetku T. a. s. prostredníctvom FNM SR s

nehnuteľnosťami špecifikovanými v ţalobe, nie je moţné vzhľadom na obsahovú

nedôslednosť aktov súvisiacich s privatizáciou, ako aj na dodatočnú neoprávnenú manipuláciu

s dokladmi a ich dopĺňaním. Nehnuteľnosti neboli zapísané v katastri nehnuteľnosti na

FNM SR a následne na T. a. s., nezistená osoba doplnila privatizačný projekt a bola

dodatočne vytvorená „upresnená špecifikácia majetku vstupujúceho do akciovej spoločnosti

T. (čiastková)“ z dôvodu „dopracovania technickej dokumentácie tvoriacej podklad pre zápis

do KN“. Z uvedeného súdu vyplynulo, ţe pôvodný privatizačný projekt, a tým aj rozhodnutie

o schválení privatizačného projektu, trpelo takými vadami, pre ktoré nebolo moţné

identifikovať majetok vstupujúci do akciovej spoločnosti a zapísať ho do katastra

nehnuteľností. Aj keď neskôr došlo k zápisu na listy vlastníctva, vykonaným dokazovaním v

tomto konaní bolo preukázané, ţe zápis vlastníctva ţalobcu na LV č. X. je nedôvodný,

nakoľko vlastníctvo predmetných nehnuteľností neprešlo na základe rozhodnutia o schválení

privatizačného projektu na FNM SR, preto fond nemohol preniesť vlastnícke práva na

právnych predchodcov ţalobcu. V prejednávanej veci ide o vadu rozhodnutí, ktorými malo

dôjsť k prevodu majetku štátneho podniku na FNM SR, následne na akciovú spoločnosť T. a.

s.. Súd poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Trnave č. k. -653 zo dňa 26.

03. 2008 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. -767 zo dňa

23. 09. 2008, ktoré riešilo obdobné otázky súvisiace s privatizačným rozhodnutím a

projektom, aké sa riešia v tejto veci, kde bolo konštatované, ţe privatizované nehnuteľnosti

neboli jednoznačne stotoţnené. V konaní nebolo preukázané, ţe by vlastníctvo nehnuteľností,

ktoré sú predmetom sporu, prešlo na FNM SR, preto neexistuje právny titul nadobudnutia

vlastníckeho práva k privatizovanému majetku na fond. Ţalobca tvrdil, ţe ani prípadná

neplatnosť predchádzajúcich právnych úkonov medzi jeho právnymi predchodcami nemôţe

mať vplyv na jeho vlastnícke právo nadobudnuté dobromyseľne a v dobrej viere. Ţalovaný sa

bránil tým, ţe predmetom privatizácie podľa rozhodnutia neboli nehnuteľnosti, ktoré sú

predmetom tohto súdneho sporu a ktoré podliehali právu hospodárenia úpadcu ako štátneho

podniku, pretoţe nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu, neboli vymedzené

v rozhodnutí ani jeho prílohách ako majetok určený na privatizáciu. Bolo preukázané, ţe

nehnuteľnosti nepredstavovali majetok, ktorý by bol v privatizačnom projekte úpadcu ako

štátneho podniku určený na privatizáciu, preto rozhodnutie o schválení privatizácie nebolo

právnym titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva FNM SR k nehnuteľnostiam, a preto

fond vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol. Zároveň neexistoval ţiaden iný

právny titul v prospech fondu, ktorý by zakladal právne účinky zákonného prechodu

vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na fond. Ak určitý majetok nebol

zahrnutý v privatizačnom projekte štátneho podniku a predmetný majetok nebol určený

privatizačným projektom na privatizáciu a nebol schválený na privatizáciu na základe

rozhodnutia príslušného správneho orgánu (v tom čase Ministerstva pre správu a privatizáciu

národného majetku SR), potom predmetom privatizácie tento majetok nebol a následne tento

majetok nebol ani predmetom ďalších prechodov a prevodov vlastníckeho práva k majetku v

prospech obchodnej spoločnosti zriadenej fondom. Prevod vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto sporového konania, je sankcionovaný absolútnou

neplatnosťou pre rozpor s právnou zásadou „nemo plus iuris“, pretoţe právny predchodca

ţalobcu ako putatívneho vlastníka, spoločnosť T., a. s., nebol vlastníkom sporných

nehnuteľností (ani sa nimi nikdy nestal). Súd sa s predmetným právnym názorom ţalovaného

stotoţnil v plnom rozsahu. Ţalobca na podporu svojej právnej argumentácie odkazoval na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 18. 12. 2007, z ktorého vyplýva

ochrana vlastníckeho práva vlastníka, ktorý toto nadobudol platne v čase, keď jeho právny

predchodca bol podľa práva vlastníkom veci so všetkými čiastkovými oprávneniami vlastníka

a následne (po prevode vlastníctva na v poradí ďalšieho nadobúdateľa) došlo k zrušeniu

právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu. Ani z výroku, ani z odôvodnenia tohto

rozhodnutia nemoţno vyvodiť, ţe by tieto závery boli analogicky aplikovateľné aj na situácie,

keď je zmluva o prevode vlastníctva absolútne neplatná. Neplatnosť prvotnej zmluvy o

prevode vlastníctva (resp. v danom prípade absencia akéhokoľvek nadobúdacieho titulu k

privatizovanému majetku - sporným nehnuteľnostiam na fond) totiţ vzhľadom na derivatívny

spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva nemôţe byť „zhojená“ ani následným prevodom

veci na ďalšieho „domnelého vlastníka“, čo je prejavom uţ spomenutej zásady, podľa ktorej

nikto nemôţe na iného previesť viac práv, ako má sám. Preto závery citovaného rozhodnutia

NS SR nie sú aplikovateľné v danej právnej veci. V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd

zdôraznil, ţe v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva ku dňu udelenia príklepu

(za splnenia zákonných podmienok daňovej exekúcie) ide o originálny spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva. Najvyšší súd ďalej konštatoval, ţe pokiaľ vydraţiteľ splnil všetky

zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva, prislúchalo mu ako jedno z

čiastkových oprávnení vlastníka aj ius dispondendi, teda právo nakladať s predmetom svojho

vlastníctva vrátane jeho prevodu na iné subjekty. Ak za tohto stavu vydraţiteľ previedol svoje

vlastnícke právo, nepochybne bol skutočným vlastníkom a neskoršie zrušenie právoplatného

rozhodnutia o udelení príklepu nemohlo viesť k zániku vlastníckeho práva ďalšieho

dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti. Zásadný rozdiel medzi právnou situáciou

riešenou v ţalobcom uvádzanom rozhodnutí NS SR sp. zn. a jeho právnou

vecou súd prvého stupňa vzhliadol v tom, ţe v prvom prípade (draţba) nadobúdateľ

odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho prevodu

bol skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Prevod vlastníckeho práva bol totiţ uskutočnený

pred právoplatným zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu. Právny dôvod

nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol aţ po tom, ako nehnuteľnosť nadobudla do

vlastníctva tretia osoba. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva teda nešlo o jeho

nadobudnutie od „nevlastníka“, ale naopak od „vlastníka“. Naopak, ak je prvotný úkon

absolútne neplatný, prvý nadobúdateľ (FNM SR) sa nikdy nestal vlastníkom nehnuteľností a v

prípade ich ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (ţalobcu)

vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého nadobúdateľa.

Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiţ vyţaduje

kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej

prevode (titulus acquirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej

správy katastra o povolení vkladu (modus acquirendi). Ak bol správou katastra povolený

vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je reálne daný len modus,

avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného

právneho úkonu nemôţe dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a

teda nemoţno uvaţovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i

dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je moţné za uvedeného stavu uprednostniť

poţiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa

ktorej nikto nemôţe na iného previesť viac práv, ako má sám. Predmetný právny názor bol

vyslovený v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -11

(uznesenie riešilo obdobný prípad ako v prejednávanej veci, kde sťaţovatelia nadobudli

nehnuteľnosti v dobrej viere od osoby, ktorá bola v katastri nehnuteľností zapísaná ako jediný

vlastník bez akéhokoľvek obmedzenia) ako aj v uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky

(ďalej len „Najvyšší súd ČR“) sp. zn. . Analogická právna situácia, v ktorej

sa ocitol ţalobca, bola tieţ predmetom konania na Ústavnom súde Českej republiky pod sp.

zn. . Na základe uvedeného súd prvého stupňa uzavrel, ţe platí vyvrátiteľná

domnienka, podľa ktorej údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa povaţujú za platné, kým

sa nepreukáţe opak. Kupujúci, ktorý nadobudol vec od nevlastníka, nemôţe namietať len

tým, ţe nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti od predávajúceho ako výlučného

a neobmedzeného vlastníka podľa údajov na liste vlastníctva evidovaných v katastri

nehnuteľností. Preto ak predávajúcemu nesvedčí v čase ďalšieho prevodu aprobovane

nadobudnutý vlastnícky titul, nemôţe previesť viac práv ako sám má. V takom prípade síce

nadobudnutiu nehnuteľnosti a samotnému prevodu je daný modus - rozhodnutie o vklade do

katastra nehnuteľností, ale jasne chýba titulus - platne uzavretá zmluva medzi scudziteľom

a nadobúdateľom ex tunc. Právny predchodca ţalobcu spoločnosť F. s. r. o., nenadobudol

vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam, a preto v rámci rímsko-právnej zásady

„nemo plus iuris in alium transferre potest, quam ipse habet“ („z nepráva nemôţe vzniknúť

právo“) nemohol nehnuteľnosti previesť na ţalobcu kúpnou zmluvou zo dňa 15. 02. 2000,

ktorej vklad bol povolený pod V 493/2000, pretoţe nebol nositeľom ţiadnych práv

k nehnuteľnosti, a teda nemal čo previesť (v čase prevodu predávajúci nie je vlastníkom a

preto nemôţe previesť viac práv ako sám má.). Ţalobca preto nemohol platne nadobudnúť

vlastnícke právo z dôvodu, ţe ani jeho právny predchodca(ovia), teda subjekt, od ktorého

odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, toto právo

k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol na ţalobcu platne

previesť. Súd uviedol, ţe z citovanej zásady existuje niekoľko výnimiek, ktoré sú právnou

úpravou konštruované vo výnimočných prípadoch, keď je nevyhnutné, aby preváţila zásada

právnej istoty. Ako príklad týchto výnimiek súd prvého stupňa poukázal na nadobudnutie

vlastníckeho práva od nevlastníka v prípade kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného

zákonníka, nadobudnutie vlastníctva od nepravého dediča, nadobudnutie cenného papiera

podľa zákona o cenných papieroch, prípadne nadobudnutie vlastníckeho práva bez zaťaţenia

zálohom v rámci beţného obchodného styku. Jednou z výnimiek je aj § 93 ods. 3 ZoKR. Súd

sa stotoţnil s právnym názorom ţalovaného, ţe znením ust. účinného v čase

uzatvorenia kúpnej zmluvy nebola prelomená zásada „nemo plus iuris“, ale táto bola

prelomená aţ v novom ZoKR v . Zdôraznil, ţe ţiadnu podobnú úpravu nikdy

neobsahoval a akákoľvek prípadná analógia legis aplikácie nového ZoKR je neprípustná.

Uviedol, ţe v bolo len ustanovené, ţe vec nadobudnutá z podstaty sa

prevádza bez tiarch na nej viaznucich s výnimkou vecných bremien. V závere súd prvého

stupňa konštatoval, ţe hmotné právo upravuje aj vzájomné nároky účastníkov z neplatného

právneho úkonu, prípadne vrátenie majetkového prospechu získaného plnením bez právneho

dôvodu. V rámci ustanovení o bezdôvodnom obohatení ustanovuje, ţe

bezdôvodným obohatením je aj majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho

úkonu, pričom ak je zmluva neplatná, je kaţdý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko,

čo podľa nej dostal ( ). Preto ţalobcovi nič nebráni, aby si nároky z neplatného

právneho úkonu vzájomne vysporiadal so svojím právnym predchodcom, ktorý si následne

(prípadne súbeţne) môţe taktieţ nároky z neplatného právneho úkonu vysporiadať s tým,

v koho prospech na jeho základe plnil (kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil).

Dňa 19. 09. 2012 ţalobca navrhol súdu vykonanie dôkazu (č. l. 405 spisu), a to

vyţiadanie spisového materiálu od Správy katastra Trnava pre zistenie všetkých

predchádzajúcich prevodov. Vo vzťahu k tomuto návrhu prvostupňový súd uviedol, ţe

ţalobca bol riadne poučený v zmysle , a v tejto súvislosti poukázal

na úpravu na č. l. 141, doručenky a poučenie na č. l. 143 spisu. Uviedol, ţe po zákonnom

poučení sa riadne konalo pojednávanie v deň 25. 05. 2010, do skončenia ktorého mohli

účastníci označiť a navrhnúť dôkazy. Vzhľadom k uvedenej koncentračnej zásade súd

nemohol vykonať navrhnuté dokazovanie ţalobcom dňa 19. 09. 2012, nakoľko zo zákona sa

na takéto oneskorené návrhy neprihliada. Odhliadnuc od uvedeného mal súd za to, ţe zásadný

význam v danej veci má právne posúdenie prvotného úkonu (rozhodnutia Ministerstva

pre správu a privatizáciu národného majetku SR), ktorým malo dôjsť k prechodu majetku

na FNM SR a posúdenie, či sporné nehnuteľnosti boli predmetom privatizácie. Uviedol, ţe

v konaní bolo dostatočne preukázané, ţe vlastnícke právo nehnuteľností, ktoré sú predmetom

konania, fond nenadobudol, a preto nemohlo dôjsť ani k ďalším prevodom ich vlastníctva.

Z uvedeného dôvodu súd ţalobcom navrhnuté dokazovanie smerujúce k úplnosti a súvislosti

prevodov aţ na ţalobcu, vyhodnotil za nie aţ tak významné a rozhodné. Súd uzavrel, ţe

ţalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal existenciu vlastníckeho práva

vylučujúceho zapísanie majetku do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu, preto ţalobu zamietol.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“) a úspešnému ţalovanému priznal právo na náhradu

trov konania vo výške 6 102,68 eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia.

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Trnave ( ďalej odvolací súd) po prejednaní veci

podľa , bez nariadenia pojednávania, rozsudok súdu prvého stupňa v časti

o zamietnutí ţaloby podľa , ako vecne správny potvrdil a v časti

o náhrade trov konania prvostupňový rozsudok podľa zrušil

a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, ţe súd prvého stupňa

vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vykonané dôkazy vyhodnotil logicky

a vecne správne. Odvolací súd zo spisového materiálu a odôvodnenia rozhodnutia nezistil

skutkové závery odporujúce vykonaným dôkazom, tieto v odvolaní netvrdil ani ţalobca, hoci

ako odvolací dôvod bez jeho konkretizácie pouţil aj odkaz na ust. § 205 ods. 2 písm. d/

. Konštatoval ďalej, ţe z hľadiska právneho posúdenia uplatneného nároku sa súd

prvého stupňa vysporiadal so všetkými argumentmi ţalobcu, vrátane argumentácie

ustanoveniami ZoKR a , právnym názorom Najvyššieho súdu SR

vysloveným v jeho rozhodnutí sp. zn. a dobromyseľnosťou, či dobrou vierou

ţalobcu pri nadobudnutí nehnuteľností, s existenciou ktorej podľa záverov prvostupňového

súdu právne predpisy účinné v čase nadobudnutia vlastníctva nespájali ţalobcom

predpokladaný následok, a to nadobudnutie vlastníctva napriek nedostatku vlastníckeho práva

predávajúceho. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia doplnil,

ţe slovenský právny poriadok vychádzal okrem iného zo zásady, ţe nikto nemôţe na iného

previesť viac práv ako sám má (výnimku z nej v súčasnosti predstavuje ust. § 93 ods. 3

ZoKR), platnosť ktorej moţno povaţovať za právnu istotu, ktorá si zasluhuje právnu ochranu.

Povyšovanie dobrej viery nadobúdateľa nad túto zásadu nie je dôvodné a nemá oporu

v ustanoveniach zákona a v konečnom dôsledku by v hraničných prípadoch mohlo viesť

114Obdo/24/2014

k porušeniu základného práva vlastníka, ktorého nehnuteľnosť bola prevedená bez jeho

vedomosti a súhlasu a ktorý by sa svojho práva nemohol domôcť voči dobromyseľnému

nadobúdateľovi. Všeobecný ústup od tejto zásady nie je zjavný ani v právnom poriadku

Českej republiky, nemoţno ho vyvodzovať iba zo ţalobcom vyselektovaných stanovísk

ústavného súdu, ktoré sa naviac odkláňajú od jeho skorších stanovísk, či stanovísk

Najvyššieho súdu ČR. Odvolací súd sa preto, majúc na zreteli aj obťaţnosť uplatnenia

náhrady ţalobcovi vzniknutej ujmy, s rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej a jeho

odôvodnením v celom rozsahu stotoţnil.

Vo vzťahu k časti prvostupňového rozsudku o náhrade trov konania sa odvolací súd

stotoţnil s výhradami ţalobcu o tom, ţe súd prvého stupňa sa ţiadnym spôsobom

nevysporiadal s argumentáciou ţalobcu prednesenou v konaní týkajúcou sa výšky tarifnej

odmeny právneho zástupcu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti preto odvolací súd

ako nespĺňajúce náleţitosti podľa v spojení s , podľa

ods. 1 písm. f/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 03. 03. 2014.

Proti tomuto rozsudku v časti, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa o zamietnutí ţaloby, podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie ţalobca (ďalej tieţ

ako „dovolateľ“). Tvrdí, ţe dovolaním napadnutý rozsudok, ako aj doterajší postup vo veci

konajúcich súdov je nesprávny, súčasne, ţe konanie trpí vadou podľa § 237 písm. a/ a f/

.

Vo vzťahu k procesnej vade konania podľa ţalobca namietol

porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa č1. 46 ods. 1 SR, ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tvrdiac, ţe nemal moţnosť konať

pred odvolacím súdom, keďţe tento rozhodoval bez pojednávania. Súdom tieţ vytkol, ţe

nevyuţili moţnosť poţiadať o odborné stanovisko súdneho znalca, a to napriek tomu, ţe sa

v predmetnej veci prejednávajú skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, ktoré súdy

nemajú. Súdy tieţ nevyuţili moţnosť poţiadať o stanovisko príslušné orgány, konkrétne

Ministerstvo hospodárstva SR, ktoré prevzalo pôsobnosti Ministerstva pre správu

a privatizáciu národného majetku SR, Fond národného majetku SR, príp. archív, kde by sa

124Obdo/24/2014

mohli nachádzať príslušné dokumenty k danému prípadu, ale len skonštatovali, ţe ţalobca

neuniesol dôkazné bremeno, čím mu bola odňatá moţnosť vyjadriť sa k týmto dokumentom.

Tvrdí, ţe súd doteraz nevzal plne do úvahy, ţe ţalobca konal v dobrej viere, dobromyseľne

a ţe predmetné nehnuteľnosti kúpil v rámci konkurzného konania od správcu konkurznej

podstaty v súlade s právnou úpravou so súhlasom súdu a príslušných orgánov.

Vo vzťahu k procesnej vade konania podľa ţalobca súdu prvého

stupňa, ako aj odvolaciemu súdu vytkol, ţe tieto pri svojom rozhodovaní prekročili rozsah

svojej právomoci, keď preskúmavali privatizačné akty a zaoberali sa neplatnosťou prevodu

majetku štátu v rámci veľkej privatizácie a porušením zákona o veľkej privatizácii a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov v rámci privatizácie, čím vec nesprávne právne

posúdili. Ţalobca tvrdí, ţe právne a skutkové otázky neplatného prevodu majetku štátu

v rámci veľkej privatizácie sú z prieskumnej právomoci tak všeobecných ako aj iných súdov

(správnych či konkurzných) vylúčené a tieto je moţné posudzovať výlučne v konaní

o neplatnosť prevodu majetku štátu, kde je účastníkom konania na strane ţalobcu štát,

zastúpený prokurátorom. Tvrdí tieţ, ţe ak v určitom súdnom konaní vyvstane otázka ohľadne

platnosti prevodu majetku štátu v rámci veľkej privatizácie alebo otázka porušenia zákona

o veľkej privatizácií alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov v rámci

privatizácie, príslušný súd je povinný konanie prerušiť podľa ,

a to aţ do právoplatného rozhodnutia vo veci o určenie neplatnosti prevodu majetku štátu.

Tieto konania sa začínajú výlučne na návrh štátu a ak štát nie je účastníkom konania, nie je

moţné takéto súdne konanie viesť. Keďţe štát zastúpený príslušnou prokuratúrou proces

privatizácie doteraz nespochybnil, ani nenapadol priebeh konkurzného konania vedeného

Krajským súdom v Bratislave pod č. k. -49 o vyhlásení konkurzu na majetok dlţníka -

F.. s. r. o., ţalobca nemal ţiadne pochybnosti o právoplatnosti kúpy nehnuteľností na základe

kúpnej zmluvy zo dňa 15. 02. 2000. Ţalobca ďalej poukázal na trojročnú (v

osobitných prípadoch desaťročnú) prekluzívnu lehotu na podanie návrhu na určenie

neplatnosti prevodu majetku štátu, ktorá podľa jeho názoru zabraňuje neţiaducim následkom

pri manipulácii s privatizačným projektom, ktoré by mohli poškodiť aktuálnych vlastníkov

majetku, ktorý bol v minulosti predmetom privatizácie. V ďalšej časti dovolania

konštatovaním, ţe prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo štátu na FNM bol

v predmetnej veci uskutočnený dňa 11. 04. 1992, pričom podanie ţaloby o určenie neplatnosti

prevodu majetku štátu bolo umoţnené aţ odo dňa 01. 01. 1993, ţalobca nastolil otázku, či je

134Obdo/24/2014

moţné aplikovať moţnosť podania ţaloby o určenie neplatnosti prevodu majetku štátu aj

na právne vzťahy, ktoré vznikli pred dňom 01. 01. 1993 a v tejto súvislosti sa zameral

na problematiku nepravej retroaktivity so súčasným poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. zo dňa 29. 06. 2010.

Ţalobca v ďalšej časti dovolania namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Tvrdil, ţe neobsahuje súvislé, jednoznačné a výstiţné odôvodnenie a jeho časti na seba

logicky nenadväzujú. Ţalobca odvolaciemu súdu vytkol, ţe nezohľadnil vady na súde prvého

stupňa, ktorý nesprávne posúdil právny stav veci, neprihliadol ku skutočnostiam uvádzaným

ţalobcom a svojim rozhodnutím ho poškodil. Za chybné povaţuje spochybnenie jeho dobrej

viery a úmyslu. Naďalej tvrdí, ţe spornú nehnuteľnosť nadobudol v dobrej viere

od predchodcu, urobil všetky právne kroky vyţadované zákonom, predávajúcemu zaplatil

kúpnu cenu a tento majetok zveľaďoval ako svoj vlastný. Tvrdí tieţ, ţe nesprávnym

výkladom a konaním súdov dochádza k porušovaniu jeho vlastníckeho práva

a k spochybneniu celého procesu privatizácie.

Na základe všetkých vyššie tvrdených skutočností dovolateľ dovolaciemu súdu

navrhol, aby rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec

vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Ţalovaný navrhol dovolanie odmietnuť. Súčasne si uplatnil náhradu trov dovolacieho

konania vo výške 2 463,82 eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom ( veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

v zmysle najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b

ods. 5 veta prvá v spojení s odmietnuť.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť

144Obdo/24/2014

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo

moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutia súdov niţších stupňov. Ako mimoriadny opravný

prostriedok je dovolanie určené na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2

písm. a/ a b/ ) a hmotnoprávnych ( ) vád. Dovolací súd

pri posudzovaní prípustnosti dovolania musí mať na zreteli základnú ideu mimoriadnych

opravných prostriedkov (vrátane dovolania) vychádzajúcu z toho, ţe právna istota a stabilita,

nastolené právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne

a výnimočne. Úspech kaţdého dovolania je vţdy podmienený (primárnym) záverom

dovolacieho súdu, ţe je procesne prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom

dovolacieho súdu, ţe dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, ţe

dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby

sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia, v opačnom prípade by on sám

porušil zákon.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti,

ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby ţalobcu. V zmysle

ustanovenia platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ) alebo

rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo

výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí

nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce rozsudok Okresného súdu Trnava ako súdu

prvého stupňa vo veci samej potvrdil, avšak vo výrokovej časti svojho rozhodnutia

prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku

prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť

154Obdo/24/2014

zmluvnej podmienky podľa a , vzhľadom na ktorú skutočnosť je

nepochybné, ţe dovolanie ţalobcu v zmysle ust. aţ 3 nie je prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník konania namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky sa

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa . Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia,

majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v aţ g/ , moţno ním napadnúť aj rozhodnutia

vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené.

Dovolateľ procesné vady uvedené v , , , a nenamietal

a keďţe vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa dovolací súd

na vady konania podľa a , namietané dovolateľom.

Vo vzťahu k procesnej vade konania podľa ţalobca vo veci

konajúcim súdom vytkol, ţe tieto pri svojom rozhodovaní prekročili rozsah svojej právomoci.

Právomoc súdu je upravená v § a 8 . Podľa ustanovenia

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci

a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo

veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

164Obdo/24/2014

orgány ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom

konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v

vyvodzuje z tvrdenia, ţe súdy preskúmavali privatizačné akty a zaoberali sa neplatnosťou

prevodu majetku štátu v rámci veľkej privatizácie, čo im podľa neho neprináleţí, naviac

preskúmavané okolnosti nesprávne právne posúdili. Z obsahu tejto námietky moţno vyvodiť

nespokojnosť dovolateľa s vecnou správnosťou právnych záverov súdov, na ktorých zaloţili

svoje rozhodnutia (právne posúdenie veci). Odhliadnuc od uvedeného však dovolací súd má

za to, ţe v predmetnom prípade súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci,

pretoţe namietané okolnosti súdy posudzovali vo vzťahu k ţalobcom uplatňovanému nároku

o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu v konaní, v ktorom rozhodovanie

súdov vyplýva priamo zo zákona. S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, ţe

námietka dovolateľa týkajúca sa existencie vady konania v zmysle , je

nedôvodná.

Dovolací súd sa v ďalšom osobitne zaoberal prípadnou existenciou procesnej vady

konania podľa , spočívajúcej v odňatí moţnosti účastníka konať

pred súdom.

Pojem „odňatie moţnosti konať pred súdom“ zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich

ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je preto

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä

vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

174Obdo/24/2014

práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie moţnosti konať

pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym

hodnotením veci, vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska je

rozhodujúce len to, či účastník konania v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol ukrátený

na svojich procesných právach alebo nie. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/

zakladá okrem iného aj nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné) odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, pre ktoré je toto nepreskúmateľné, ktorú vadu však dovolací súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil.

Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť je jedným z princípov

predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157

ods. 2 , pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia,

dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť. Ústavný súd SR vo svojej ustálenej judikatúre

zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno

posudzovať izolovane (napr. , , , ),

pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho,

prípadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania.

Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho, dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným

rozsudkom súdu prvého stupňa (vo veci samej) vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie

rozhodnutí v zmysle spĺňa, a preto ho moţno povaţovať

za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa

predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, keď

z neho vyplýva, čoho sa ţalobca svojou ţalobou domáha a z akých dôvodov, aké je

184Obdo/24/2014

stanovisko (vyjadrenie) ţalovaných k ţalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané

a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké právne

normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyloţil, ako subsumoval zistený skutkový stav

pod aplikovanú právnu normu, t. j., aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti vyvodil

pre účastníkov konania a aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv

a povinností účastníkov konania vo vzťahu k ţalobou uplatnenému návrhu, čím sa napĺňajú

najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Súd

prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne vysporiadal s dôvodmi, ktoré

viedli k zamietnutiu ţalobcovho návrhu, zamerajúc sa na otázku vlastníctva ţalobcu.

Konštatujúc, ţe uţ prvotný prechod sporných (privatizovaných) nehnuteľností na Fond

národného majetku SR je absolútne neplatným právnym úkonom, preto nemohlo dôjsť ani

k ďalším ich prevodom (na domnelých vlastníkov, vrátane právneho predchodcu ţalobcu F.

s.r.o.), pri súčasnom vysporiadaní sa s právnou argumentáciou ţalobcu vychádzajúcou z

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , súd prvého stupňa ţalobu zamietol

zdôrazniac, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho vlastníctva

vylučujúceho zapísanie sporného majetku do všeobecnej podstaty úpadcu.

Rovnako aj rozsudok odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia.

V odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Dovolací súd osobitne poukazuje na § 219 ods. 2

, podľa ktorého odvolací súd v prípade, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. V dôvodovej

správe k novele účinnej od 15. 10. 2008 (t. j. k zákonu

č. ) sa uvádza, ţe ust. reaguje na súdnu prax v prípadoch

úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia

odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch

rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere

obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia,

s ktorým sa odvolací súd stotoţňuje. Je tomu tak aj v posudzovanej veci, kedy odvolací súd,

konštatujúc správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa vo veci samej,

na doplnenie zdôraznil neprípustnosť povyšovania dobrej viery nadobúdateľa

194Obdo/24/2014

nad občianskoprávnu (pôvodne rímskoprávnu) zásadu „nemo plus iuris“. Rozhodnutie

odvolacieho súdu tak nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné. Za porušenie základného práva zaručeného v SR nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

Vo vzťahu k dovolacej námietke ţalobcu spočívajúcej v tvrdení o odňatí jeho práva

konať pred súdom z dôvodu, ţe odvolací súd rozhodol bez pojednávania, dovolací súd

poukazuje na , v zmysle ktorého je odvolací súd skutkovým stavom

ustáleným súdom prvého stupňa viazaný a k iným skutkovým záverom má moţnosť dospieť,

len ak má o ich správnosti pochybnosti. V posudzovanom prípade napadnutým rozsudkom

bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby z dôvodu jeho

vecnej správnosti, a to tak z hľadiska skutkového, ako aj právneho stavu veci, kedy sa súd

v súlade s môţe obmedziť len na skonštatovanie správnosti napadnutého

rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie jeho správnosti doplniť ďalšie dôvody. Preto postup

odvolacieho súdu, ktorý odvolanie prejednal a vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho

pojednávania, bol zákonný a ţalobcovi nebola odňatá moţnosť konať pred súdom. Na

zdôraznenie správnosti postupu odvolacieho súdu, dovolací súd dodáva, ţe bol zachovaný aj

postup podľa a v spojení s , v zmysle ktorého bol

odvolací súd povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli

súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Stalo sa tak oznámením Krajského súdu

v Trnave z 22. 10. 2013 o verejnom vyhlásení rozsudku v predmetnej veci v pojednávacej

miestnosti menovaného súdu č. dv. 223, o 11.00 hod. (č. l. 634). Vo vzťahu k ust. § 115a

v spojení s dovolací súd dopĺňa, ţe odvolací súd účastníkov

na vyjadrenie sa k moţnosti rozhodnúť vec bez nariadenia pojednávania s ich súhlasom ani

nevyzýval, a to vzhľadom na pouţitie ustanovenia . Zhrnúc všetky vyššie

uvedené skutočnosti má dovolací súd za to, ţe pokiaľ odvolací súd o odvolaní ţalobcu

rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, procesne nepochybil a takýmto postupom

mu neodňal moţnosť konať pred súdom podľa .

Odňatie moţnosti konania pred súdom dovolateľ vyvodzuje aj z toho, ţe súd rozhodol

bez náleţitého dokazovania, keď nevykonal všetky významné dôkazy (nevyuţijúc moţnosť

poţiadať o odborné stanovisko súdneho znalca, resp. dovolateľom menované príslušné

orgány).

Podľa , účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne

vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci.

Citované ustanovenie je vyjadrením nezávislého postavenia súdu pri hodnotení

dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. Preto

nevykonanie účastníkom navrhnutých dôkazov nemoţno kvalifikovať ako odňatie práva

konať pred súdom. O takýto stav by išlo vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal

účastníkovi moţnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade nestalo.

Pokiaľ súd na procesné úkony účastníka konania reaguje primeraným, zrozumiteľným

spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov odôvodní

ústavne akceptovateľným spôsobom, nemoţno jeho postup spočívajúci v nevykonaní

navrhovaných dôkazov hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

, a teda ani ako porušenie práv na spravodlivý proces v zmysle

Slovenskej republiky. Nevykonanie navrhnutých dôkazov prvostupňový súd odôvodnil

jednak koncentračnou zásadou uplatňovanou v občianskom súdnom konaní, ako aj

bezpredmetnosťou ţalobcom navrhovaného dokazovania ohľadne prevodu vlastníckeho práva

k sporným nehnuteľnostiam na jeho osobu, a to z dôvodu, ţe pre absolútnu neplatnosť

prvotného úkonu prechodu vlastníctva privatizovaného majetku na Fond národného majetku

SR, nemôţe vlastnícke právo k tomuto majetku (odvodené od vlastníckeho práva prvého

nadobúdateľa) svedčiť ani v prospech ďalších nadobúdateľov.

Vo vzťahu k dovolateľom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu procesu

privatizácie sporného majetku ( ), dovolací súd dodáva, ţe

právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd však právnym

posúdením veci účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle

neodníma. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším

súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno

odôvodniť procesne prípustné dovolanie a prípadným nesprávnym právnym posúdením veci

súd účastníkovi konania realizáciu jeho procesného oprávnenia neznemoţňuje.

V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo moţné úspešne pouţiť, len ak by

prípustnosť dovolania vyplývala z

Z dôvodu, ţe v danom prípade dovolanie ţalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu nie

je podľa prípustné a vady uvedené v zistené neboli, Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s , ako neprípustné odmietol. So zreteľom na

odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej

správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

Vo vzťahu k ţiadosti dovolateľa o oslobodenie od trov dovolacieho konania dovolací

súd poznamenáva, ţe menovaný inštitút nepozná. Ustanovenie

upravuje predpoklady oslobodenia účastníka konania len od súdnych

poplatkov. Uplatnenie tohto inštitútu je v danej veci bezpredmetné, pretoţe ţalobca v konaní

o vylúčení majetku zo súpisu majetku podstát podľa osobitného predpisu (ZoKR), rovnako aj

ţalobca v konaní o vylúčení majetku zo súpisu podstaty podľa osobitného predpisu , sú

od platenia poplatku oslobodení (, o súdnych

poplatkoch).

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s a podľa zásady úspechu v konaní.

Ţalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu patrí právo na náhradu trov dovolacieho

konania, ktoré účelne vynaloţil. V dovolacom konaní ţalovanému vznikli trovy za právne

zastupovanie právnym zástupcom, advokátom Mgr. Mgr. P. PhD. s tým, ţe dovolací súd za

účelne vynaloţené trovy pokladal písomné vyjadrenie k dovolaniu ţalobcu zo dňa 17. 04.

2014.

V prejednávanej veci ide o ţalobu o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty úpadcu

(vylučovaciu ţalobu), a teda konanie, ktorého predmet nie je moţné oceniť peniazmi.

Aplikujúc vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov

224Obdo/24/2014

za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov v spojení s § 13a ods. 1 písm.

c/ uvedenej vyhlášky, náhrada trov právneho zastúpenia pozostáva z tarifnej odmeny

61,87 eur (1/13-ina výpočtového základu, ktorého výška na rok 2014 bola určená sumou

804 eur) a sumy 8,04 eur ako paušálnej náhrady hotových výdavkov podľa § 16 ods. 3

citovanej vyhlášky. Advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty (DPH), preto mu v zmysle

§ 18 ods. 3 vyhlášky patrí odmena a náhrada zvýšené o DPH (20%), ktorá suma predstavuje

13,98 eur. Spolu odmena právneho zástupcu predstavuje sumu 83,89 eur.

Dovolací súd nepriznal ţalovanému náhradu za úkon právnej sluţby spočívajúci

v udelení plnomocenstva právnemu zástupcovi dňa 15. 04. 2014 na zastupovanie

v dovolacom konaní, keďţe trovy s tým súvisiace (prevzatie a príprava zastúpenia v rámci

prvej porady s klientom podľa vyhlášky č. ) nepovaţoval

za účelne vynaloţené. Ţalovaný v základnom konaní splnomocnil na zastupovanie svojej

osoby advokátku Mgr. A. (plnomocenstvom zo dňa 17. 05. 2010), ktoré sa vzťahovalo na

všetky právne úkony vykonávané vo veci ţalovaného, a to aj vtedy, ak je podľa právnych

predpisov potrebné osobitné plnomocenstvo. Predmetné plnomocenstvo sa teda vzťahovalo aj

na zastupovanie v dovolacom konaní, pričom ţalovaný účelnosť zmeny právneho zástupcu

nepreukázal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, 30. apríla 2014

JUDr. Gabriela Mederová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: M.