Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 549/2015
PDF · 199.54 KB
No categories available
I. ÚS 549/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), zo sudkyne Marianny
Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Barborou Šrutekovou, Hlavná 21/44,
Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn.
21 CoKR 3/2013 z 29. októbra 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Obdo 24/2014 z 30. apríla 2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
21 CoKR 3/2013 z 29. októbra 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Obdo 24/2014 z 30. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 CoKr 3/2013 z 29. októbra 2013
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 24/2014 z 30. apríla
2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trnave.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
náhradu trov konania vo výške 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri
centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Barbory Šrutekovej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Navrhovateľ (ďalej len „sťažovateľ“) sa 30. júla 2015 podanou
ústavnou sťažnosťou s tvrdením o porušení svojich práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) domáhal zrušenia v záhlaví
uvedených rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými bola jeho žaloba voči správcovi
konkurznej podstaty úpadcu , o vylúčenie nehnuteľností z jeho majetku
zamietnutá/odmietnutá. Listom zo 14. decembra 2015 požiadal o odloženie vykonateľnosti
napadnutých rozhodnutí vzhľadom na to, že správca konkurznej podstaty predmetné
nehnuteľnosti dal do dobrovoľnej dražby pre účely ich speňaženia.
2. Ústavný súd uznesením z 9. decembra 2015 prijal sťažnosť na ďalšie konanie
a uznesením z 19. januára 2016 odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) z 29. októbra 2013 až do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti.
3. Podstatou konania pred všeobecnými súdmi bola žaloba sťažovateľa, ktorou sa
podľa § 78 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov domáhal vylúčenia nehnuteľností
z konkurznej podstaty zapísaných na pre katastrálne územie mesta
ako kultúrny dom súp. č. 2270, o výmere 1750 m² a
zast. plocha o výmere 1051 m², ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy z 15. februára
2000 od predávajúceho úpadcu , v zastúpení správcom konkurznej podstaty
a súhlasu príslušného konkurzného súdu opatrením zo 14. decembra 1999 za
kúpnu cenu 33 193,92 €, ale ktoré žalovaný správca konkurznej podstaty úpadcu
v konkurze, 29. októbra 2007 zapísal do konkurznej podstaty úpadcu.
Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo 7. júna 2010 žalobu
sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že v konaní nepreukázal platné nadobudnutie
vlastníckeho práva u svojich predchodcov [zo štátu na
a potom na ], a to aj pre
nesplnenie tzv. koncentračnej zásady v konaní, preto sa ani sám nemohol stať ich
vlastníkom na základe uvedenej kúpnej zmluvy.
Krajský súd rozsudkom z 29. októbra 2013 na odvolanie sťažovateľa rozsudok
okresného súdu potvrdil, keď sa stotožnil zo všetkými jeho závermi vo veci samej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) obsahovo rozsiahlym
uznesením (v rozsahu 22 strán) z 30. apríla 2014, ktoré sťažovateľ prevzal 22. júna 2015,
jeho dovolanie odmietol z dôvodu neprípustnosti, lebo žiaden z uplatnených dôvodov
sťažovateľom neuznal za opodstatnený.
4. V sťažnosti sťažovateľ namietal nekorektnosť a selektívnosť pri citácii relevantnej
českej judikatúry týkajúcej sa možnosti nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka na
základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností, keď opomenul tú, ktorá
podporovala jeho argumentáciu (napr. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 165/2011),
uvalenie excesívneho dôkazného bremena k dispozícii so štátnym majetkom u jeho
predchodcoch ( , ), formálnosť pri posudzovaní
koncentračnej námietky či pri posudzovaní prípustnosti dovolania a dobromyseľnosti pri
nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam od úpadcu aj za súčinnosti
s konkurzným súdom.
Sťažovateľ na záver uviedol, že odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov nie je
v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) vecne správne,
logické, vyčerpávajúce z hľadiska uplatnenej právnej argumentácie a je nespravodlivé.
Navrhol preto vysloviť porušenie označených základných práv rozhodnutiami odvolacieho
a dovolacieho súdu, tieto rozhodnutia zrušiť, priznať finančné zadosťučinenie v sume
30 000 € a náhradu trov konania vo výške 296,44 €; a to do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu.
5. Ústavný súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie sa k podanej sťažnosti;
krajský súd sa stotožnil so svojím rozsudkom, preto navrhol sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú odmietnuť, pričom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania,
a podobne sa vyjadril aj najvyšší súd; sťažovateľ v replike zotrval na dôvodoch svojej
sťažnosti, a tiež súhlasil s upustením od ústneho pojednávania. Správca úpadcu vo vyjadrení
k sťažnosti zo 7. marca 2016 konštatoval, že závery napadnutých súdnych rozhodnutí sú
nielen dostatočné a úplne, ale navyše aj správne, preto by mala byť sťažnosť odmietnutá.
6. Ústavný súd po zistení, že sťažnosť spĺňa všetky predpoklady na jej vecné
prejednanie, dospel po jej preskúmaní a celého spisu k záveru, že je dôvodná.
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd orgánom ochrany ústavnosti a túto svoju
právomoc vykonáva okrem iného tým, že podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnosti proti
právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu verejnej moci do ústavou
zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľa [§ 49 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)].
8. Ústavný súd opakovane judikuje, že je oprávnený na prieskum ústavnosti
rozhodnutí všeobecných súdov, t. j. toho, či (ne)došlo k porušeniu ústavných princípov
a základných práv či slobôd účastníka konania, či právne závery všeobecného súdu nie sú
v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami a či výklad práva vykonaný všeobecným
súdom je ústavne konformný, resp. či (ne)bol aktom „svojvôle“ v zmysle rozporu
s princípmi spravodlivého procesu.
9. V judikatúre ústavného súdu bola rovnako stanovená povinnosť pre všeobecné
súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho
prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé
lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu
nespravodlivosť druhej procesnej strany.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok a vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Z tohto ustanovenia vyplýva
povinnosť verejnej moci konať tak, aby do vlastníckeho práva jednotlivca sama
nezasahovala, ale rovnako povinnosť poskytnúť vlastníkovi ochranu v prípade, keď je jeho
vlastnícke právo rušené či obmedzované zo strany tretích subjektov.
11. Primárnym cieľom a zmyslom civilného procesu je ochrana porušených alebo
ohrozených subjektívnych práv účastníka konania. Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní
problematiky nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci privatizáciou zo štátneho
majetku v tejto veci sústredili iba na povrchné a svojvoľne hodnotené technické
nedôslednosti rôzneho druhu v postupe príslušných štátnych orgánov (ministerstva či
) hovoriace v neprospech sťažovateľa, šlo o typický príklad ústavným
súdom mnohokrát reprobovaného arbitrárneho a formalistického odôvodnenia zrejmej
nesprávnosti a nespravodlivosti, keď uprednostňovali iba zdanlivú legalitu vtedajšieho
postupu štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu, ktoré
sú všeobecné súdy povinné chrániť. Uvedené pochybenie sa negatívnym spôsobom
premietlo do roviny ústavou zaručených základných práv na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto sťažovateľovi nebolo možné uprieť prima facie
ústavnoprávnu dimenziu v jeho sťažnosti.
12. Posudzované optikou tohto aspektu dospel ústavný súd k záveru, že niet čo
najmenšieho dôvodu (z ústavnoprávneho hľadiska) korigovať ustálený právny názor
z minulosti, totiž že rozhodovanie (štátu) o privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb.,
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov je síce
rozhodovaním štátu, ale nie ako nositeľa verejnej moci, ale štátu ako doterajšieho vlastníka
privatizovaného majetku, ktoré nepodlieha žiadnej kontrolnej právomoci zo strany
všeobecných súdov. Takže akákoľvek dispozícia (rozhodnutie o nej) s týmto majetkom
v režime zmieneného zákona bolo výrazom a dôsledkom iba a len vlastníkovej vôle a že
zodpovednosť orgánu zákonom k vykonaniu privatizácie povolaného za takto urobené
rozhodnutie sa aj za súčasného právneho stavu vymyká z rámca zodpovednosti daného inak
právnym poriadkom. Z tohto dôvodu preto nezostávalo, než len poprieť záver všeobecných
súdov, že na „prevod“ majetku zo štátneho podniku na , a potom na
akciovú spoločnosť bol potrebný nejaký nadobúdací titul, pretože stále šlo iba o tzv.
faktickú zmenu (presun) správy štátneho majetku z jednej štátnej organizácie na druhú, a nie
o jeho prevod či prechod, takže už vôbec túto zmenu správy nebolo možné sankcionovať
absolútnou neplatnosťou pre rozpor s právnou zásadou „nemo plus iuris“ tak, ako to učinili
všeobecné súdy. Z ustanovenia § 761 ods. 1 Obchodného zákonníka totiž vyplývalo, že
právo hospodárenia štátnych organizácií s majetkom štátu sa spravovalo dovtedajšími
predpismi vrátane § 64, § 65 a § 72 až § 74b zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Hospodársky zákonník“), a to až do doby vydania
novej zákonnej úpravy. Pritom na štátne podniky sa vzťahoval z Hospodárskeho zákonníka
prakticky len § 64, z ktorého vyplývala práve spomínaná notorieta, že štátne organizácie
mali k veciam vo vlastníctve štátu iba právo hospodárenia, a nie subjektívne vlastnícke
právo, ktoré by si museli prevádzať scudzovacími zmluvami podľa Občianskeho zákonníka,
o ktorých uvažoval krajský súd.
13. Pokiaľ takto privatizovaný majetok od štátu získala cez
akciová spoločnosť potom , a nie naostatok spoločnosť
, ktorá ju v rámci speňažovania svojho majetku v zastúpení správcom konkurznej
podstaty a so súhlasom konkurzného súdu previedla ďalšou kúpnou zmluvou z roku 2000
s povoleným vkladom vlastníckeho práva 9. marca 2000 do príslušného katastra
nehnuteľností na sťažovateľa, bolo potrebné poskytnúť ústavnoprávnu ochranu vlastníckeho
práva tejto osobe aj v prípade, že by sa dodatočne zistilo (čo v tomto prípade však vôbec
zistené nebolo), že predmetné nehnuteľnosti prevádzal „nevlastník“.
V tomto smere treba podotknúť, že výklad procesných predpisov a pravidiel
(a v rámci nich aj zásada koncentrácie) nesmie byť samoúčelný či prekvapivý, lebo má
slúžiť na zaistenie ochrany subjektívnych práv účastníka ̶sťažovateľa; preto jeho procesný
návrh na zabezpečenie úplného výpisu z príslušného listu vlastníctva nemohol byť v rozpore
s touto zásadou.
14. Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej
viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť – ako to
konštatovali všeobecné súdy – že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu
(dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho
práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného
súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery
či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny
úkon s dôverou v určitý – jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol
potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje
aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.].
15. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným
z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.
Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť
poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým
svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj
aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak
všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.
16. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť
na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú
do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom
právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp
nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť
na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum
z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp
všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie
základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie
riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je
schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list
vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.
17. K rovnakým záverom došla aj naša predvojnová judikatúra či neskoršia
jurisprudencia (rozhodnutie č. 10750 – „poctivé nadobudnutie nahradzuje len nedostatok
vlastníctva predchodcu, nie však ostatné podmienky platnej zmluvy..“, či rozhodnutie
č. 9836 alebo Luby, Š. Nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka. Výber z diela a myšlienok.
Bratislava : Iura edition, 1998, s. 449), ako aj zahraničná právna úprava (napr. čl. 1153
talianskeho Codice civile, maďarský občiansky zákonník, 5. Kniha, 2. časť, titul V,
kapitola IX, čl. 5:39, alebo komentár k čl. 169 civilného kódexu Poľskej republiky,
C. H. Beck 2014, s. 366, či k § 367 rakúskeho občianskeho práva, Springer Verlag, 2010
Wien, s. 133, alebo Tégl, P.: Niektoré teoretické problémy nadobúdania od neoprávneného,
Právní rozhledy č. 10/2009, s. 344, či „Spôsob, akým vec opustila sféru vplyvu vlastníka,
ako kritérium dôležité pre ochranu nadobúdateľa pri nadobúdaní od neoprávneného“, Právní
rozhledy č. 4/2016, s. 120n. a pod), preto ústavný súd nevidí dôvod sa k nim opäť
neprihlásiť a prevziať ich tak, že ak sťažovateľ pri nadobudnutí nehnuteľností evidovaných
v katastri nehnuteľností konal v dobrej viere v konštitutívny akt štátu (v tomto prípade
dvojnásobný – opatrenie konkurzného súdu a rozhodnutie o povolení vkladu), mal by
požívať ústavnú ochranu.
18. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky (napr.
III. ÚS 415/15 op.) a v ostatnom náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul
svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia
vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť
ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci
aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy
povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už
zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu.
Ústavný súd sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo
podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie
celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v platnom znení).
19. Pokiaľ všeobecné súdy tento spôsob riešenia odmietali a navrhovali
sťažovateľovi niečo iné, čo už nebolo možné prakticky vykonať cez aplikáciu. § 457
Občianskeho zákonníka proti neexistujúcemu subjektu ( ), vmanipulovali
ho do situácie, ktorá nemá pre neho riešenie. Prikázať niečo, čo už nemožno realizovať,
znamená právo likvidovať, pretože príkaz, ktorý nemožno splniť, slúži iba zmätku, strachu
a chaosu (Fuller, L.L. Morálka práva. 1998, s. 40). Právo neexistuje preto, aby nerozumné
a nespravodlivé dôsledky legitimizovalo, ale preto, aby prinášalo racionálne a spravodlivé
usporiadanie vzťahov medzi jednotlivcami.
20. Po zrušení rozsudku krajského súdu bolo nevyhnutné zrušiť aj uznesenie
najvyššieho súdu; to preto, že by toto uznesenie, v opačnom prípade bez nadväznosti
na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutie zostalo osamotené, strácalo by rozumný zmysel
a odporovalo by to princípu právnej istoty. Ústavný súd aj napriek tomu adresuje
najvyššiemu súdu výčitku, že mohol a mal urobiť korekciu zjavne chybných (najmä
nerozumných) právnych záverov nižších súdov a nepresúvať ich riešenie na ústavný súd,
najmä keď otázka interpretácie a aplikácie hmotného zákonného práva primárne náleží
predovšetkým najvyššiemu súdu.
21. V ostatnej časti nebolo sťažnosti vyhovené, pretože vec bude opätovne riešiť
krajský súd, ktorý posúdi opodstatnenosť ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa
v prebiehajúcom excindačnom spore podľa už uvedených zásad a princípov vzťahujúcich sa
na predmetný spor. Ústavný súd pripomína, že jeho kompetencia overovať súlad
rozhodnutia všeobecného súdu s ústavou je obmedzená a že nie je jeho úlohou tieto súdy
nahradzovať v takej otázke, akou je priznanie finančného zadosťučinenia za obmedzenie
vlastníckeho práva či neposkytnutie ochrany tohto práva, o ktorých má v prvom rade
rozhodovať všeobecný súd.
22. Ústavný súd však nepredpisuje, k akým zisteniam má krajský súd (nie okresný
súd) v novom konaní dospieť po náležitom preskúmaní dobrej viery sťažovateľa,
súc viazaný právnym názorom vysloveným v tomto náleze, len ho zaväzuje, že dobrú vieru
sťažovateľa skúmať musí a rovnako na ňu musí aj pri meritórnom rozhodnutí prihliadnuť.
23. Ústavný súd sťažovateľovi priznal aj náhradu trov konania pred ústavným
súdom, a to v sume, ktorú sťažovateľ požadoval, pretože zodpovedá príslušným zákonným
ustanoveniam (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 142 a nasl. OSP) za dva úkony
právnej pomoci advokátom. Tieto trovy konania uhradí sťažovateľovi najvyšší súd, ktorý
mohol a mal predísť konaniu pred ústavným súdom, ak by formalisticky a reštriktívne
nepristupoval k otázke prípustnosti dovolania voči rozsudku krajského súdu, ktorého
protiústavnosť bola odhalená v tomto konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2016