Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 549/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), zo sudkyne Marianny

Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Barborou Šrutekovou, Hlavná 21/44,

Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa , a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 29. októbra 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. apríla 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 29. októbra 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 29. októbra 2013

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla

2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trnave.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

náhradu trov konania vo výške 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri

centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Barbory Šrutekovej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Navrhovateľ (ďalej len „sťažovateľ“) sa 30. júla 2015 podanou

ústavnou sťažnosťou s tvrdením o porušení svojich práv zaručených v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) domáhal zrušenia v záhlaví

uvedených rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými bola jeho žaloba voči správcovi

konkurznej podstaty úpadcu , o vylúčenie nehnuteľností z jeho majetku

zamietnutá/odmietnutá. Listom zo 14. decembra 2015 požiadal o odloženie vykonateľnosti

napadnutých rozhodnutí vzhľadom na to, že správca konkurznej podstaty predmetné

nehnuteľnosti dal do dobrovoľnej dražby pre účely ich speňaženia.

2. Ústavný súd uznesením z 9. decembra 2015 prijal sťažnosť na ďalšie konanie

a uznesením z 19. januára 2016 odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) z 29. októbra 2013 až do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti.

3. Podstatou konania pred všeobecnými súdmi bola žaloba sťažovateľa, ktorou sa

podľa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov domáhal vylúčenia nehnuteľností

z konkurznej podstaty zapísaných na pre katastrálne územie mesta

ako kultúrny dom súp. č. 2270, o výmere 1750 m² a

zast. plocha o výmere 1051 m², ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy z 15. februára

2000 od predávajúceho úpadcu , v zastúpení správcom konkurznej podstaty

a súhlasu príslušného konkurzného súdu opatrením zo 14. decembra 1999 za

kúpnu cenu 33 193,92 €, ale ktoré žalovaný správca konkurznej podstaty úpadcu

v konkurze, 29. októbra 2007 zapísal do konkurznej podstaty úpadcu.

Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo 7. júna 2010 žalobu

sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že v konaní nepreukázal platné nadobudnutie

vlastníckeho práva u svojich predchodcov [zo štátu na

a potom na ], a to aj pre

nesplnenie tzv. koncentračnej zásady v konaní, preto sa ani sám nemohol stať ich

vlastníkom na základe uvedenej kúpnej zmluvy.

Krajský súd rozsudkom z 29. októbra 2013 na odvolanie sťažovateľa rozsudok

okresného súdu potvrdil, keď sa stotožnil zo všetkými jeho závermi vo veci samej.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) obsahovo rozsiahlym

uznesením (v rozsahu 22 strán) z 30. apríla 2014, ktoré sťažovateľ prevzal 22. júna 2015,

jeho dovolanie odmietol z dôvodu neprípustnosti, lebo žiaden z uplatnených dôvodov

sťažovateľom neuznal za opodstatnený.

4. V sťažnosti sťažovateľ namietal nekorektnosť a selektívnosť pri citácii relevantnej

českej judikatúry týkajúcej sa možnosti nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka na

základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností, keď opomenul tú, ktorá

podporovala jeho argumentáciu (napr. nález ústavného súdu sp. zn. ),

uvalenie excesívneho dôkazného bremena k dispozícii so štátnym majetkom u jeho

predchodcoch ( , ), formálnosť pri posudzovaní

koncentračnej námietky či pri posudzovaní prípustnosti dovolania a dobromyseľnosti pri

nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam od úpadcu aj za súčinnosti

s konkurzným súdom.

Sťažovateľ na záver uviedol, že odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov nie je

v súlade s (ďalej len ,,OSP“) vecne správne,

logické, vyčerpávajúce z hľadiska uplatnenej právnej argumentácie a je nespravodlivé.

Navrhol preto vysloviť porušenie označených základných práv rozhodnutiami odvolacieho

a dovolacieho súdu, tieto rozhodnutia zrušiť, priznať finančné zadosťučinenie v sume

30 000 € a náhradu trov konania vo výške 296,44 €; a to do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.

5. Ústavný súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie sa k podanej sťažnosti;

krajský súd sa stotožnil so svojím rozsudkom, preto navrhol sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú odmietnuť, pričom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania,

a podobne sa vyjadril aj najvyšší súd; sťažovateľ v replike zotrval na dôvodoch svojej

sťažnosti, a tiež súhlasil s upustením od ústneho pojednávania. Správca úpadcu vo vyjadrení

k sťažnosti zo 7. marca 2016 konštatoval, že závery napadnutých súdnych rozhodnutí sú

nielen dostatočné a úplne, ale navyše aj správne, preto by mala byť sťažnosť odmietnutá.

6. Ústavný súd po zistení, že sťažnosť spĺňa všetky predpoklady na jej vecné

prejednanie, dospel po jej preskúmaní a celého spisu k záveru, že je dôvodná.

7. Podľa je ústavný súd orgánom ochrany ústavnosti a túto svoju

právomoc vykonáva okrem iného tým, že podľa rozhoduje o sťažnosti proti

právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu verejnej moci do

zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľa [§ 49 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)].

8. Ústavný súd opakovane judikuje, že je oprávnený na prieskum ústavnosti

rozhodnutí všeobecných súdov, t. j. toho, či (ne)došlo k porušeniu ústavných princípov

a základných práv či slobôd účastníka konania, či právne závery všeobecného súdu nie sú

v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami a či výklad práva vykonaný všeobecným

súdom je ústavne konformný, resp. či (ne)bol aktom „svojvôle“ v zmysle rozporu

s princípmi spravodlivého procesu.

9. V judikatúre ústavného súdu bola rovnako stanovená povinnosť pre všeobecné

súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho

prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé

lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu

nespravodlivosť druhej procesnej strany.

10. Podľa má každý právo vlastniť majetok a vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Z tohto ustanovenia vyplýva

povinnosť verejnej moci konať tak, aby do vlastníckeho práva jednotlivca sama

nezasahovala, ale rovnako povinnosť poskytnúť vlastníkovi ochranu v prípade, keď je jeho

vlastnícke právo rušené či obmedzované zo strany tretích subjektov.

11. Primárnym cieľom a zmyslom civilného procesu je ochrana porušených alebo

ohrozených subjektívnych práv účastníka konania. Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní

problematiky nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci privatizáciou zo štátneho

majetku v tejto veci sústredili iba na povrchné a svojvoľne hodnotené technické

nedôslednosti rôzneho druhu v postupe príslušných štátnych orgánov (ministerstva či

) hovoriace v neprospech sťažovateľa, šlo o typický príklad ústavným

súdom mnohokrát reprobovaného arbitrárneho a formalistického odôvodnenia zrejmej

nesprávnosti a nespravodlivosti, keď uprednostňovali iba zdanlivú legalitu vtedajšieho

postupu štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu, ktoré

sú všeobecné súdy povinné chrániť. Uvedené pochybenie sa negatívnym spôsobom

premietlo do roviny zaručených základných práv na spravodlivý proces podľa

ods. 1 a dohovoru. Preto sťažovateľovi nebolo možné uprieť prima facie

ústavnoprávnu dimenziu v jeho sťažnosti.

12. Posudzované optikou tohto aspektu dospel ústavný súd k záveru, že niet čo

najmenšieho dôvodu (z ústavnoprávneho hľadiska) korigovať ustálený právny názor

z minulosti, totiž že rozhodovanie (štátu) o privatizácii podľa ,

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov je síce

rozhodovaním štátu, ale nie ako nositeľa verejnej moci, ale štátu ako doterajšieho vlastníka

privatizovaného majetku, ktoré nepodlieha žiadnej kontrolnej právomoci zo strany

všeobecných súdov. Takže akákoľvek dispozícia (rozhodnutie o nej) s týmto majetkom

v režime zmieneného zákona bolo výrazom a dôsledkom iba a len vlastníkovej vôle a že

zodpovednosť orgánu zákonom k vykonaniu privatizácie povolaného za takto urobené

rozhodnutie sa aj za súčasného právneho stavu vymyká z rámca zodpovednosti daného inak

právnym poriadkom. Z tohto dôvodu preto nezostávalo, než len poprieť záver všeobecných

súdov, že na „prevod“ majetku zo štátneho podniku na , a potom na

akciovú spoločnosť bol potrebný nejaký nadobúdací titul, pretože stále šlo iba o tzv.

faktickú zmenu (presun) správy štátneho majetku z jednej štátnej organizácie na druhú, a nie

o jeho prevod či prechod, takže už vôbec túto zmenu správy nebolo možné sankcionovať

absolútnou neplatnosťou pre rozpor s právnou zásadou „nemo plus iuris“ tak, ako to učinili

všeobecné súdy. Z ustanovenia totiž vyplývalo, že

právo hospodárenia štátnych organizácií s majetkom štátu sa spravovalo dovtedajšími

predpismi vrátane , a až Hospodársky zákonník

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Hospodársky zákonník“), a to až do doby vydania

novej zákonnej úpravy. Pritom na štátne podniky sa vzťahoval z Hospodárskeho zákonníka

prakticky len § 64, z ktorého vyplývala práve spomínaná notorieta, že štátne organizácie

mali k veciam vo vlastníctve štátu iba právo hospodárenia, a nie subjektívne vlastnícke

právo, ktoré by si museli prevádzať scudzovacími zmluvami podľa ,

o ktorých uvažoval krajský súd.

13. Pokiaľ takto privatizovaný majetok od štátu získala cez

akciová spoločnosť potom , a nie naostatok spoločnosť

, ktorá ju v rámci speňažovania svojho majetku v zastúpení správcom konkurznej

podstaty a so súhlasom konkurzného súdu previedla ďalšou kúpnou zmluvou z roku 2000

s povoleným vkladom vlastníckeho práva 9. marca 2000 do príslušného katastra

nehnuteľností na sťažovateľa, bolo potrebné poskytnúť ústavnoprávnu ochranu vlastníckeho

práva tejto osobe aj v prípade, že by sa dodatočne zistilo (čo v tomto prípade však vôbec

zistené nebolo), že predmetné nehnuteľnosti prevádzal „nevlastník“.

V tomto smere treba podotknúť, že výklad procesných predpisov a pravidiel

(a v rámci nich aj zásada koncentrácie) nesmie byť samoúčelný či prekvapivý, lebo má

slúžiť na zaistenie ochrany subjektívnych práv účastníka ̶sťažovateľa; preto jeho procesný

návrh na zabezpečenie úplného výpisu z príslušného listu vlastníctva nemohol byť v rozpore

s touto zásadou.

14. Aj keď explicitne neupravuje všeobecný spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej

viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť – ako to

konštatovali všeobecné súdy – že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu

(dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho

práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného

súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ () o nové interpretačné závery

či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny

úkon s dôverou v určitý – jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol

potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje

aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.].

15. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným

z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.

Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť

poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým

svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj

aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak

všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.

16. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť

na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú

do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho

nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom

právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp

nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť

na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum

z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp

všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie

základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie

riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je

schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list

vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

17. K rovnakým záverom došla aj naša predvojnová judikatúra či neskoršia

jurisprudencia (rozhodnutie č. 10750 – „poctivé nadobudnutie nahradzuje len nedostatok

vlastníctva predchodcu, nie však ostatné podmienky platnej zmluvy..“, či rozhodnutie

č. 9836 alebo Luby, Š. Nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka. Výber z diela a myšlienok.

Bratislava : Iura edition, 1998, s. 449), ako aj zahraničná právna úprava (napr. čl. 1153

talianskeho Codice civile, maďarský , 5. Kniha, 2. časť, titul V,

kapitola IX, čl. 5:39, alebo komentár k čl. 169 civilného kódexu Poľskej republiky,

C. H. Beck 2014, s. 366, či k § 367 rakúskeho občianskeho práva, Springer Verlag, 2010

Wien, s. 133, alebo Tégl, P.: Niektoré teoretické problémy nadobúdania od neoprávneného,

Právní rozhledy č. 10/2009, s. 344, či „Spôsob, akým vec opustila sféru vplyvu vlastníka,

ako kritérium dôležité pre ochranu nadobúdateľa pri nadobúdaní od neoprávneného“, Právní

rozhledy č. 4/2016, s. 120n. a pod), preto ústavný súd nevidí dôvod sa k nim opäť

neprihlásiť a prevziať ich tak, že ak sťažovateľ pri nadobudnutí nehnuteľností evidovaných

v katastri nehnuteľností konal v dobrej viere v konštitutívny akt štátu (v tomto prípade

dvojnásobný – opatrenie konkurzného súdu a rozhodnutie o povolení vkladu), mal by

požívať ústavnú ochranu.

18. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky (napr.

op.) a v ostatnom náleze sp. zn. z 28. januára 2016 zhrnul

svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia

vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť

ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci

aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy

povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už

zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu.

Ústavný súd sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo

podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie

celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č.

v platnom znení).

19. Pokiaľ všeobecné súdy tento spôsob riešenia odmietali a navrhovali

sťažovateľovi niečo iné, čo už nebolo možné prakticky vykonať cez aplikáciu. § 457

proti neexistujúcemu subjektu ( ), vmanipulovali

ho do situácie, ktorá nemá pre neho riešenie. Prikázať niečo, čo už nemožno realizovať,

znamená právo likvidovať, pretože príkaz, ktorý nemožno splniť, slúži iba zmätku, strachu

a chaosu (Fuller, L.L. Morálka práva. 1998, s. 40). Právo neexistuje preto, aby nerozumné

a nespravodlivé dôsledky legitimizovalo, ale preto, aby prinášalo racionálne a spravodlivé

usporiadanie vzťahov medzi jednotlivcami.

20. Po zrušení rozsudku krajského súdu bolo nevyhnutné zrušiť aj uznesenie

najvyššieho súdu; to preto, že by toto uznesenie, v opačnom prípade bez nadväznosti

na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutie zostalo osamotené, strácalo by rozumný zmysel

a odporovalo by to princípu právnej istoty. Ústavný súd aj napriek tomu adresuje

najvyššiemu súdu výčitku, že mohol a mal urobiť korekciu zjavne chybných (najmä

nerozumných) právnych záverov nižších súdov a nepresúvať ich riešenie na ústavný súd,

najmä keď otázka interpretácie a aplikácie hmotného zákonného práva primárne náleží

predovšetkým najvyššiemu súdu.

21. V ostatnej časti nebolo sťažnosti vyhovené, pretože vec bude opätovne riešiť

krajský súd, ktorý posúdi opodstatnenosť ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa

v prebiehajúcom excindačnom spore podľa už uvedených zásad a princípov vzťahujúcich sa

na predmetný spor. Ústavný súd pripomína, že jeho kompetencia overovať súlad

rozhodnutia všeobecného súdu s je obmedzená a že nie je jeho úlohou tieto súdy

nahradzovať v takej otázke, akou je priznanie finančného zadosťučinenia za obmedzenie

vlastníckeho práva či neposkytnutie ochrany tohto práva, o ktorých má v prvom rade

rozhodovať všeobecný súd.

22. Ústavný súd však nepredpisuje, k akým zisteniam má krajský súd (nie okresný

súd) v novom konaní dospieť po náležitom preskúmaní dobrej viery sťažovateľa,

súc viazaný právnym názorom vysloveným v tomto náleze, len ho zaväzuje, že dobrú vieru

sťažovateľa skúmať musí a rovnako na ňu musí aj pri meritórnom rozhodnutí prihliadnuť.

23. Ústavný súd sťažovateľovi priznal aj náhradu trov konania pred ústavným

súdom, a to v sume, ktorú sťažovateľ požadoval, pretože zodpovedá príslušným zákonným

ustanoveniam ( v spojení s a nasl. ) za dva úkony

právnej pomoci advokátom. Tieto trovy konania uhradí sťažovateľovi najvyšší súd, ktorý

mohol a mal predísť konaniu pred ústavným súdom, ak by formalisticky a reštriktívne

nepristupoval k otázke prípustnosti dovolania voči rozsudku krajského súdu, ktorého

protiústavnosť bola odhalená v tomto konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2016