Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
284/395197.7b1ade.pdf
PDF · 163.14 KB
No categories available
8Cdo/433/2015
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8 Cdo 433/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J., bývajúceho v U.,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Jozef Buday – advokát, s. r. o., so sídlom
v Bratislave, Einsteinova 25, IČO: 47 232 404 , v mene a na účet ktorej koná advokát
a konateľ Jozef Buday, proti odporkyni E.., so sídlom v P., IČO: X., zastúpenej JUDr.
Róbertom Faturom, advokátom v Považskej Bystrici, Centrum 18/23, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru , vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn.
6 C 90/2010, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
z 11. decembra 2014 sp. zn. 19 Co 166/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
z 11. decembra 2014 sp. zn. 19 Co 166/2013 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom z 21. januára 2013 č. k. 6 C 90/2010 – 438
návrh ( na určenie neplatnosti výpovede danej odporkyňou navrhovateľovi a na náhradu
mzdy ) zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania
a právneho zastúpenia vo výške 1 123, 08 € do rúk právneho zástupcu do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že výpoveď z pracovného pomeru
( vzniknutého na základe pracovnej zmluvy z 2. januára 2008 v znení je dodatku
od 1. júla 2008) z 24. marca 2010 podľa § 63 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce t. j. z dôvodu
organizačných zmien podľa rozhodnutia z 24. februára 2009 je platná. Bola preukázaná
nielen existencia organizačnej zmeny , ale aj znížením počtu zamestnancov nadbytočnosť
navrhovateľa , teda príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou
navrhovateľa. Boli splnené aj všetky formálne náležitosti platnej výpovede a odporkyňa
preukázala, že pre navrhovateľa nemala žiadnu inú vhodnú prácu, ktorú by mu mohla
ponúknuť a ktorú by navrhovateľ mohol vykonávať na základe pracovnej zmluvy uzavretej
v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce. Odporkyňa si teda splnila všetky
povinnosti ukladajúce jej Zákonníkom práce , rozhodla sa pre organizačnú zmenu , ktorá bola
v súlade s hospodárskymi výsledkami dosiahnutými v rokoch 2008 – 2009, nevyhnutá.
Zníženie stavu pracovníkov prejednala so zamestnaneckým dôverníkom a výpoveď sa
rozhodla dať tomu zo zamestnancov , ktorý nemal žiadnu vyživovaciu povinnosť a bol
slobodný. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 11. decembra 2014
sp. zn. 19 Co 166/2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219
ods. 1 O. s. p. ) a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 81, 46 € k rukám právneho zástupcu do troch dní.
V odôvodnení poukázal na to, že navrhovateľ sa domáhal určenia neplatnosti výpovede
jednak z dôvodu jej podpísania iba jedným z konateľov a že nedošlo k organizačným
zmenám . V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie
z 26. júla 2012 , v ktorom k tejto otázke zaujal jednoznačný právny názor vychádzajúci
z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky , podľa ktorej, ak bola výpoveď daná
len jedným z konateľov , nie je neplatným právnym úkonom ( nejde o právny úkon navonok
voči tretím osobám ). Tiež v ňom jednoznačne ustálil, že dôvodom výpovede danej
odporkyňou navrhovateľovi bola organizačná zmena z 12. januára 2010 a skutkové
vymedzenie výpovedného dôvodu považoval za určité. Preto námietky navrhovateľa
vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval aj námietku
o neuskutočnení sa organizačnej zmeny za neopodstatnenú, keď skutkové závery súdu
prvého stupňa boli správne. Nebolo preukázané ani tvrdenie navrhovateľa , že odporkyňa
mala v lehote stanovenej v § 62 ods. 3 Zákonníka práce voľné pracovné miesto a ani
tvrdenie o nesplnení ponukovej povinnosti odporkyňou. Odvolací súd dospel k zhodnému
záveru ako súd prvého stupňa, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že odporkyňa
po skončení pracovného pomeru resp. vo výpovednej dobe na pracovnú pozíciu, ktorú
vykonával navrhovateľ, prijala iného zamestnanca. Vzhľadom na to odvolací súd dospel
k záveru, že výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce t. j. z dôvodu
organizačnej zmeny a nadbytočnosti zamestnanca a príčinnej súvislosti medzi organizačnou
zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca v tejto veci je daný tak, ako správne ustálil súd
prvého stupňa. Pokiaľ odporkyňa uzavrela dohody o vykonaní práce mimo pracovného
pomeru s dvomi zamestnancami , išlo len o minimálny počet hodín podľa aktuálnej potreby
pričom zdôraznil, že aj v roku 2009 pracovali u odporkyne zamestnanci na základe dohôd
o výkone práce v rozsahu 6, maximálne 21 hodín mesačne. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom prvostupňového súdu, že odporkyňa v rozhodnom období nemala pre
navrhovateľa žiadnu inú vhodnú prácu , išlo o absolútnu nemožnosť navrhovateľa zamestnať.
Preto nemožno prijať záver, že odporkyňa si nesplnila ponukovú povinnosť . Odvolací súd
považoval za čiastočne dôvodnú námietku o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu
prvého stupňa , ktorý nedostatok však podľa jeho názoru nemal za následok vecnú
nesprávnosť rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na dĺžku konania v danej veci.
Za správne považoval odvolací súd aj rozhodnutie o trovách konania. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1
O. s. p. Odvolací súd nezistil dôvody pre použitie § 238 ods. 3 O. s. p. , lebo nemal za to, že
posúdenie skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu v danej veci je otázkou zásadného
právneho významu, ktoré treba riešiť Najvyšším súdom Slovenskej republiky.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol ho zrušiť
a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237
písm. f/ O. s. p. , namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu, nevyspriadanie sa so zásadnými námietkami týkajúcimi sa právneho posúdenia veci
a nesprávne právne posúdenie veci. Po zhrnutí doterajšieho konania na súdoch nižšieho
stupňa následne poukázal na nedostatky uvedených záverov krajského súdu a rozviedol
dôvody nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odporkyňa navrhla dovolanie zamietnuť , pretože nie sú dané dôvody na dovolanie
a neexistujú ani vady konania , pre ktoré by bolo treba napadnuté rozhodnutia zrušiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) za splnenia podmienky
vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1
O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu
treba zrušiť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné
tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež
vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu , vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa , ktorým súd prvého
stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci
rozsudok odvolacieho súdu , vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu
je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie navrhovateľa nie je podľa ustanovenia § 238
O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už
to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný , o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania podľa ustanovenia
§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. navrhovateľ nenamietal a ich existenciu po preskúmaní
spisu nezistil ani dovolací súd.
Navrhovateľ namietal, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv , priznaných mu
právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Z obsahu spisu vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého stupňa ( vo veci samej
a v súdnom poplatku ) podal odvolanie navrhovateľ ( čl. 443 spisu ), ktoré bolo doručené
odporkyni cestou právneho zástupcu ( úprava súdu čl. 456 spisu ) . K odvolaniu sa odporkyňa
písomne vyjadrila podaním z 11. apríla 2013 ( čl. 458 spisu ) . Spis bol následne predložený
krajskému súdu ( predkladacia správa čl. 476 spisu ), ktorý po oznámení v súlade s § 156
ods3 O. s. p. v spojení s § 214 ods. 2 O. s. p. ( čl. 478 spisu ) vo veci 11. decembra 2014
( čl. 480 spisu ) rozhodol. Teda vyjadrenie odporkyne k odvolaniu nebolo doručené
navrhovateľovi. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia navrhovateľovi došlo k porušeniu
jeho práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal z rozsudku Európskeho
súdu pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike,
v ktorom ESĽP dospel k záveru, že „opomenutie povinnosti doručiť rovnopis odporcovho
písomného vyjadrenia sťažovateľke predstavovalo popretie jej práva na spravodlivé
konanie“. Teda skutočnosť, že vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené navrhovateľovi,
bola dôvodom , prečo dovolací súd ( v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP ) rozsudok
krajského súdu zrušil.
Pokiaľ navrhovateľ namietal nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu táto námietka nie je dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( žalobca )
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný ), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) , pričom účastníkovi konania musí dať
odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného
rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované
zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie
spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ) , porovnaj napr. rozsudok
vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999 , sťažnosť č. 30544/96, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument , ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis proti Grécku
z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok
Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavby a čl. 36
ods. 1 Listina základných práva slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie kusí
obsahovať aj rozsudok opravného ( odvolacieho ) súdu ( pozri uznesenie z 3. júla 2003
sp. Zn. IV. ÚS 115/03 ).
Zo spisu vyplýva, že odvolací sa dôsledne vysporiadal s námietkou nedostatočného
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý nedostatok nemal za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. So závermi prvostupňového súdu o splnení všetkých
podmienok platnosti výpovede danej odporkyňou navrhovateľovi sa v celom rozsahu
stotožnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia konkrétne a podrobne uviedol rozhodujúce
skutočnosti , z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých
vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa
na určenie neplatnosti výpovede a tým aj nároku na náhradu mzdy. Teda odôvodnenie jeho
rozsudku zrozumiteľne a podrobne objasňujúce ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) skutkový a právny
základ rozhodnutia , odstrániac tým aj nedostatky odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového
súdu , nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý
súdny proces ( pozri III. ÚS 115/2003 ).
Navrhovateľ v podstate namietal hlavne nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p. ).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
( dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ) , dovolateľom vytýkané skutočnosti
by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
( ne ) použil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy,
keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v danej veci nešlo ). Nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle
§ 237 písm. f / O. s. p. , lebo ani ( prípadným ) nesprávnym právnym posúdením veci súd
účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia ( pozri
napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo
97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 ).
Preto dovolací súd ( s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania )
nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov z hľadiska právneho posúdenia
veci. Tie isté závery sa týkajú aj tzv. inej vady konania, ktorú možno namietať len v procesne
prípustnom dovolaní.
Vzhľadom však na konštatovanú vadu konania ( v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. )
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania ( § 243d ods. 1 O. s. ).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júna 2015
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková