Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/433/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J., bývajúceho v U.,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Jozef Buday – advokát, s. r. o., so sídlom

v Bratislave, Einsteinova 25, IČO: 47 232 404 , v mene a na účet ktorej koná advokát

a konateľ Jozef Buday, proti odporkyni E.., so sídlom v P., IČO: X., zastúpenej JUDr.

Róbertom Faturom, advokátom v Považskej Bystrici, Centrum 18/23, o určenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru , vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn.

, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

z 11. decembra 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

z 11. decembra 2014 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom z 21. januára 2013 č. k. – 438

návrh ( na určenie neplatnosti výpovede danej odporkyňou navrhovateľovi a na náhradu

mzdy ) zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania

a právneho zastúpenia vo výške 1 123, 08 € do rúk právneho zástupcu do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že výpoveď z pracovného pomeru

( vzniknutého na základe pracovnej zmluvy z 2. januára 2008 v znení je dodatku

od 1. júla 2008) z 24. marca 2010 podľa t. j. z dôvodu

organizačných zmien podľa rozhodnutia z 24. februára 2009 je platná. Bola preukázaná

nielen existencia organizačnej zmeny , ale aj znížením počtu zamestnancov nadbytočnosť

navrhovateľa , teda príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou

navrhovateľa. Boli splnené aj všetky formálne náležitosti platnej výpovede a odporkyňa

2

preukázala, že pre navrhovateľa nemala žiadnu inú vhodnú prácu, ktorú by mu mohla

ponúknuť a ktorú by navrhovateľ mohol vykonávať na základe pracovnej zmluvy uzavretej

v súlade s príslušnými ustanoveniami . Odporkyňa si teda splnila všetky

povinnosti ukladajúce jej , rozhodla sa pre organizačnú zmenu , ktorá bola

v súlade s hospodárskymi výsledkami dosiahnutými v rokoch 2008 – 2009, nevyhnutá.

Zníženie stavu pracovníkov prejednala so zamestnaneckým dôverníkom a výpoveď sa

rozhodla dať tomu zo zamestnancov , ktorý nemal žiadnu vyživovaciu povinnosť a bol

slobodný. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 11. decembra 2014

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219

ods. 1 ) a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov

odvolacieho konania vo výške 81, 46 € k rukám právneho zástupcu do troch dní.

V odôvodnení poukázal na to, že navrhovateľ sa domáhal určenia neplatnosti výpovede

jednak z dôvodu jej podpísania iba jedným z konateľov a že nedošlo k organizačným

zmenám . V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie

z 26. júla 2012 , v ktorom k tejto otázke zaujal jednoznačný právny názor vychádzajúci

z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky , podľa ktorej, ak bola výpoveď daná

len jedným z konateľov , nie je neplatným právnym úkonom ( nejde o právny úkon navonok

voči tretím osobám ). Tiež v ňom jednoznačne ustálil, že dôvodom výpovede danej

odporkyňou navrhovateľovi bola organizačná zmena z 12. januára 2010 a skutkové

vymedzenie výpovedného dôvodu považoval za určité. Preto námietky navrhovateľa

vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval aj námietku

o neuskutočnení sa organizačnej zmeny za neopodstatnenú, keď skutkové závery súdu

prvého stupňa boli správne. Nebolo preukázané ani tvrdenie navrhovateľa , že odporkyňa

mala v lehote stanovenej v voľné pracovné miesto a ani

tvrdenie o nesplnení ponukovej povinnosti odporkyňou. Odvolací súd dospel k zhodnému

záveru ako súd prvého stupňa, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že odporkyňa

po skončení pracovného pomeru resp. vo výpovednej dobe na pracovnú pozíciu, ktorú

vykonával navrhovateľ, prijala iného zamestnanca. Vzhľadom na to odvolací súd dospel

k záveru, že výpovedný dôvod podľa t. j. z dôvodu

organizačnej zmeny a nadbytočnosti zamestnanca a príčinnej súvislosti medzi organizačnou

zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca v tejto veci je daný tak, ako správne ustálil súd

prvého stupňa. Pokiaľ odporkyňa uzavrela dohody o vykonaní práce mimo pracovného

pomeru s dvomi zamestnancami , išlo len o minimálny počet hodín podľa aktuálnej potreby

pričom zdôraznil, že aj v roku 2009 pracovali u odporkyne zamestnanci na základe dohôd

o výkone práce v rozsahu 6, maximálne 21 hodín mesačne. Odvolací súd sa stotožnil

so záverom prvostupňového súdu, že odporkyňa v rozhodnom období nemala pre

navrhovateľa žiadnu inú vhodnú prácu , išlo o absolútnu nemožnosť navrhovateľa zamestnať.

Preto nemožno prijať záver, že odporkyňa si nesplnila ponukovú povinnosť . Odvolací súd

považoval za čiastočne dôvodnú námietku o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu

prvého stupňa , ktorý nedostatok však podľa jeho názoru nemal za následok vecnú

nesprávnosť rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na dĺžku konania v danej veci.

Za správne považoval odvolací súd aj rozhodnutie o trovách konania. O trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa v spojení s a

Odvolací súd nezistil dôvody pre použitie , lebo nemal za to, že

posúdenie skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu v danej veci je otázkou zásadného

právneho významu, ktoré treba riešiť Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol ho zrušiť

a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237

písm. f/ , namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu, nevyspriadanie sa so zásadnými námietkami týkajúcimi sa právneho posúdenia veci

a nesprávne právne posúdenie veci. Po zhrnutí doterajšieho konania na súdoch nižšieho

stupňa následne poukázal na nedostatky uvedených záverov krajského súdu a rozviedol

dôvody nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odporkyňa navrhla dovolanie zamietnuť , pretože nie sú dané dôvody na dovolanie

a neexistujú ani vady konania , pre ktoré by bolo treba napadnuté rozhodnutia zrušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) za splnenia podmienky

vyplývajúcej z bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť dovolaním ( a nasl. ) a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu

treba zrušiť.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie prípustné

tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Napokon podľa je dovolanie prípustné tiež

vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu , vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa , ktorým súd prvého

stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa ,

Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci

rozsudok odvolacieho súdu , vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu

je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti

zmluvnej podmienky podľa , Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie navrhovateľa nie je podľa ustanovenia § 238

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ( či už

to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa aj otázkou,

či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti

účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný , o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania podľa ustanovenia

až e/ a navrhovateľ nenamietal a ich existenciu po preskúmaní

spisu nezistil ani dovolací súd.

Navrhovateľ namietal, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať

pred súdom ( ).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup súdu,

ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv , priznaných mu

právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Z obsahu spisu vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého stupňa ( vo veci samej

a v súdnom poplatku ) podal odvolanie navrhovateľ ( čl. 443 spisu ), ktoré bolo doručené

odporkyni cestou právneho zástupcu ( úprava súdu čl. 456 spisu ) . K odvolaniu sa odporkyňa

písomne vyjadrila podaním z 11. apríla 2013 ( čl. 458 spisu ) . Spis bol následne predložený

krajskému súdu ( predkladacia správa čl. 476 spisu ), ktorý po oznámení v súlade s § 156

ods3 v spojení s ( spisu ) vo veci 11. decembra 2014

( čl. 480 spisu ) rozhodol. Teda vyjadrenie odporkyne k odvolaniu nebolo doručené

navrhovateľovi. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia navrhovateľovi došlo k porušeniu

jeho práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal z rozsudku Európskeho

súdu pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike,

v ktorom ESĽP dospel k záveru, že „opomenutie povinnosti doručiť rovnopis odporcovho

písomného vyjadrenia sťažovateľke predstavovalo popretie jej práva na spravodlivé

konanie“. Teda skutočnosť, že vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené navrhovateľovi,

bola dôvodom , prečo dovolací súd ( v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP ) rozsudok

krajského súdu zrušil.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho

súdu táto námietka nie je dôvodná.

Podľa v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( žalobca )

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný ), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ) , pričom účastníkovi konania musí dať

odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného

rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované

zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa

, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie

spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ) , porovnaj napr. rozsudok

vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999 , sťažnosť č. 30544/96, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné

dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument , ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis proti Grécku

z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok

Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavby a čl. 36

ods. 1 Listina základných práva slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie kusí

obsahovať aj rozsudok opravného ( odvolacieho ) súdu ( pozri uznesenie z 3. júla 2003

sp. Zn. ).

Zo spisu vyplýva, že odvolací sa dôsledne vysporiadal s námietkou nedostatočného

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý nedostatok nemal za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. So závermi prvostupňového súdu o splnení všetkých

podmienok platnosti výpovede danej odporkyňou navrhovateľovi sa v celom rozsahu

stotožnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia konkrétne a podrobne uviedol rozhodujúce

skutočnosti , z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých

vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa

na určenie neplatnosti výpovede a tým aj nároku na náhradu mzdy. Teda odôvodnenie jeho

rozsudku zrozumiteľne a podrobne objasňujúce ( ) skutkový a právny

základ rozhodnutia , odstrániac tým aj nedostatky odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového

súdu , nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý

súdny proces ( pozri ).

Navrhovateľ v podstate namietal hlavne nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2

písm. c/ ).

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

( dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ) , dovolateľom vytýkané skutočnosti

by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale

prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

( ne ) použil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy,

keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v danej veci nešlo ). Nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle

/ , lebo ani ( prípadným ) nesprávnym právnym posúdením veci súd

účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia ( pozri

napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , 2 Cdo

97/2010, , , , , ).

Preto dovolací súd ( s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania )

nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov z hľadiska právneho posúdenia

veci. Tie isté závery sa týkajú aj tzv. inej vady konania, ktorú možno namietať len v procesne

prípustnom dovolaní.

Vzhľadom však na konštatovanú vadu konania ( v zmysle )

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( § 243d ods. 1 O. s. ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. júna 2015

JUDr. Oľga Trnková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková