Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/572/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky J. L., bytom B.B.

proti odporcom 1) M.bytom B.B.a 2) Slovenskej sporiteľni, a. s., so sídlom v B.,

Tomášikova č. 48, o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde

Bratislava I sp. zn. o dovolaniach navrhovateľky proti uzneseniu Krajského

súdu v Bratislave z 21. mája 2014 sp. zn. , uzneseniu Krajského súdu v

Bratislave z 21. mája 2014 sp. zn. a uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

z 21. mája 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 21. mája 2014 sp. zn.

o d m i e t a .

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 21. mája 2014 sp. zn.

o d m i e t a .

Dovolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 21. mája 2014

sp. zn. z a s t a v u j e .

Odporcom 1) a 2) nepriznáva právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľka návrhom z 25. februára 2008 sa voči odporcom domáha vyslovenia

neplatnosti záložnej zmluvy uzavretej medzi odporcami týkajúcej sa nehnuteľnosti zapísanej

na LV č. X. vedenej v Katastri nehnuteľností v B., Správa katastra pre hlavné mesto B., okres

2

B.B., obec B.S.B., katastrálne územie S. parc. č. X. o výmere 508 m– záhrada, parc. č. X.

2

2 2

o výmere 148 m– zastavané plochy a parc. č. X. o výmere 39 m– zastavané plochy

a stavby – rodinný dom súp. č. X. stojaci na parc. č. X. a garáž stojaca na parc. č. X..,

neplatnosti zmluvy o hypotekárnom úvere č. 0630920602 uzavretej medzi odporkyňou 2)

a odporcom 1) vo výške 3.975.000,- Sk a určenia, že nevzniklo záložné právo zapísané

v zmysle vyššie uvedenej záložnej zmluvy.

Navrhovateľka podaním zo 14. januára 2013, doručeným súdu 15. januára 2015

podala návrh na prikázanie veci inému súdu a zároveň vzniesla námietku zaujatosti sudkyne

vec prejednávajúcej.

Súd prvého stupňa uznesením z 24. januára 2013 č. k. – 169 uložil

navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66,- Eur za vznesenú námietku

zaujatosti podľa položky 17a sadzobníka súdnych poplatkov

Uznesením z 24. januára 2013 č. k. – 171 uložil navrhovateľke zaplatiť

súdny poplatok za návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodov vhodnosti vo výške

16,50 Eur podľa položky 26 sadzobníka súdnych poplatkov

Navrhovateľka proti obom uzneseniam súdu prvého stupňa podala odvolanie,

kde medzi iným namietala, že v konaní požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov

celkom, prípadne v časti a tiež o ustanovenie advokáta.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 21. mája 2014 sp. zn. uznesenie

súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Uviedol, že na vecnú správnosť napadnutého

uznesenia nemá vplyv skutočnosť, že navrhovateľka požiadala o oslobodenie od súdnych

poplatkov, o ktorej žiadosti nebolo v čase rozhodovania odvolacím súdom právoplatne

rozhodnuté.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 21. mája 2014 sp. zn. uznesenie

súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Aj v tomto uznesení uviedol, že na vecnú

správnosť napadnutého uznesenia nemá vplyv skutočnosť, že navrhovateľka požiadala

o oslobodenie od súdnych poplatkov, o ktorej žiadosti nebolo v čase rozhodovania odvolacím

súdom právoplatne rozhodnuté.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 21. mája 2014 sp. zn.

rozhodoval aj o námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľkou voči konajúcej sudkyni vo veci

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. , ako aj o návrhu navrhovateľky

na prikázanie veci inému súdu podaním zo 14. januára 2013. Konajúcu sudkyňu JUDr. Beátu

Bizoňovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. . Návrhu navrhovateľky na prikázanie veci inému súdu

podľa nevyhovel.

Proti všetkým trom uzneseniam odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie

z dôvodu, že vo veciach Krajského súdu v Bratislave rozhodovala nie nestranná sudkyňa.

Zákonná sudkyňa si nesplnila oznamovaciu povinnosť podľa a neoznámila

skutočnosti, pre ktoré je vylúčená . Uviedla, že so sudkyňou sa osobne pozná, rozhoduje

v jej pracovných veciach o opravných prostriedkoch, stretla sa s ňou opakovane

na pracovných poradách, osobne s ňou konzultovala vo veciach o uznanie cudzích rozhodnutí

a preto vznikajú pochybnosti o jej nestrannosti a nezaujatosti v jej súkromných veciach.

O tom, že rozhoduje v týchto veciach sa dozvedela až dňom doručenia predmetných

rozhodnutí. Z uvedených dôvodov žiadala napadnuté rozhodnutia zrušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) , skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolania navrhovateľky voči uzneseniam Krajského súdu v Bratislave

z 21. mája 2014 sp. zn. a z 21. mája 2014 sp. zn. nie

sú prípustné a pre dovolanie voči Krajského súdu v Bratislave z 21. mája 2014 sp. zn.

nie sú splnené podmienky za ktorých môže konať vo veci.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a Dovolateľkou napadnuté uznesenie

ale nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jej dovolanie podľa a

prípustné nie je.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy,

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ V zmysle

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku

aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Existencia vád v zmysle až f/ nebola v dovolaní namietaná

a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná.

So zreteľom na dovolateľkou vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral

na posúdenie, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca ( ).

Podľa ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

V zmysle citovaného ustanovenia dôvodom prípustnosti

dovolania je aj to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Rozhodovanie vylúčeným sudcom

je vadou konania majúcou za následok jeho zmätočnosť.

Základné právo na súdnu ochranu je základným právom na spravodlivý proces, ktoré

tvorí jeden z významných princípov právneho štátu ( ). Právo na spravodlivý

proces je subjektívne verejné právo každého účastníka občianskoprávneho konania voči štátu,

ktorého podstata spočíva v tom, že štát je povinný zabezpečiť každému účastníkovi právo

na spravodlivý výsledok konania.

Z obsahu základného práva na spravodlivý proces je potrebné vyzdvihnúť to,

že spravodlivý proces sa vedie tak, aby v žiadnom prípade zásadným spôsobom

nezvýhodňoval niektorého účastníka konania oproti iným účastníkom konania, t. j.

aby sa zachovala „rovnosť zbraní“, tak ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu. Ústavný súd

formuloval požiadavku rovnosti zbraní okrem iného aj v tom zmysle, že „žiadne ustanovenie

nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak,

aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv

alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prerokovávaní a rozhodovaní veci“ (,

)] a Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Szwabovicz c. Švédsko, 1959).

Základné právo na spravodlivý proces je v súlade s

najvýznamnejším interpretačným hľadiskom pre všetky ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku. Z toho vyplýva ústavná povinnosť každého všeobecného súdu vykladať a používať

normy v súlade s princípmi a obsahom základného práva

na spravodlivý proces. Okrem toho je táto interpretácia a aplikácia povinná rešpektovať

princíp materiálneho právneho štátu, a teda materiálne chápanie spravodlivosti,

tak ako to je vyjadrené v a v

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde.

Podľa nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou

pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí

sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné

účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie

veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok

spravodlivého procesu.

V súvislosti s uvedeným treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces

je za určitých presne vymedzených podmienok definovaných alebo zákonom

obmedziteľné. K takému zákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza

aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci podľa § 14

ods. 1 . Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva na spravodlivý

proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného

sudcu.

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom

na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti ( ). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí

rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie

o dovolaní ( ). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných

veciach ( ).

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne

a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).

Aj keď zákon v spája vylúčenie sudcov z prejednania

a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno

mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení

sudcu podľa ods. l predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto

nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( ).

Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci

len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia

rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny

názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce

ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne

obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Z ustanovenia , v zmysle ktorého sudca je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo

k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia

je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo

k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému

uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska

vylúčenia sudcu považovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne

významného vzťahu sudcu a to:

1. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa ods. l predstavuje výnimku

z významnej ústavnej zásady, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48

ods. 1 prvá veta ). Vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania

pridelenej veci možno preto len celkom výnimočne a to zo skutočne závažných dôvodov,

ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato

a spravodlivo. O taký prípad, kedy by bolo potrebné sudcu vylúčiť, však v tejto veci nejde.

Pre vylúčenie sudcu, resp. sudcov z prejednávania a rozhodovania veci,

ako už Najvyšší súd Slovenskej republiky neraz zdôraznil, nie je postačujúca samotná

domnienka účastníka konania o možnej neobjektívnosti sudcu, resp. sudcov. Tvrdenie

navrhovateľky o negatívnom vzťahu sudcu k navrhovateľke vyplývajúcom z ďalších vzťahov,

ktorý sa mal prejaviť nezákonným procesným postupom krajského súdu, vyjadruje

iba subjektívny názor navrhovateľky.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu

na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne

k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. , ďalej len „dohovor“)

je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.

Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou,

ako to vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje

tento dohovor v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo

na zákonného sudcu. Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike

garantuje obdobne vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným , ďalej len „listina“;

uverejnenej pod č. , ďalej

len „ústava“, ktoré články dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/

určených prípadoch na inom orgáne /Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo

na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny;

, ktoré články postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému

sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadruje zhodu (totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo

na zákonného sudcu s právnym režimom podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa

dohovoru a podľa nemožno vidieť zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej

9

veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený

rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania -

pokiaľ by k tomu nebol daný zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady

nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje, aby zákonom predpokladaným postupom

a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu

nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol

konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami

kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často

sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná

aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší

ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho

nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba

rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré

im zaručuje právny poriadok ().

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (

). O subjektívnej kategórii vyjadrujúcej vnútorný psychický vzťah sudcu

k prejednávanej veci vypovedá sudca. Sudca, ktorý sa cíti subjektívne zaujatý, musí náležite

konkrétnymi dôvodmi odôvodniť tvrdený vzťah k účastníkom, k veci alebo zástupcom,

či vzťah k účastníkovi, jeho zástupcovi alebo prejednávanej veci prekročil vzťah neutrálny

a nadobudol charakter bližšieho pozitívneho, či negatívneho vzťahu.

Z obsahu dovolania navrhovateľky vyplýva, že sudkyňa prejednávajúca vec

na Krajskom súde Bratislava (JUDr. Mária Hajdínová) neoznámila skutočnosti, pre ktoré

je vylúčená . Skutočnosti, že so sudkyňou sa osobne pozná, rozhoduje v jej pracovných

veciach o opravných prostriedkoch, stretla sa s ňou opakovane na pracovných poradách,

osobne s ňou konzultovala vo veciach o uznanie cudzích rozhodnutí a preto vznikajú

pochybnosti o jej nestrannosti a nezaujatosti v jej súkromných veciach, nie sú skutočnosťami,

ktoré by vzbudzovali pochybnosti o objektivite sudcu a preto nemôžu založiť pochybnosti

o objektivite rozhodovania.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky je známe, že navrhovateľka je sudkyňou

Okresného súdu Bratislava III, je preto v súlade so zákonom, že sudkyňa Krajského súdu

v Bratislave JUDr. Mária Hajdínová v rámci plnenia si svojich pracovných povinností

(ale aj ostatní sudcovia Krajského súdu v Bratislave) rozhoduje o rozhodnutiach súdu nižšieho

stupňa a tým aj o rozhodnutiach, ktoré vydala navrhovateľka. Táto skutočnosť,

ako ani skutočnosť, že dochádza k stretu navrhovateľky a sudkyne na pracovných aktivitách

súdov, prípadne k akademickej polemike, prípadne stanoviskám k právnym problémom

v pracovnej oblasti nenaplňuje znaky uvedené v

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti

sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí

byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done,

11

it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí

sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti

je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu

a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom.

Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý

mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti

zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť

v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá

sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať

zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi

vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť,

ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho

vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania

uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah

k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu,

že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio",

teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. ).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

12

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka navrhovateľky

o existencii procesnej vady konania v zmysle nie je opodstatnená.

Navrhovateľka dovolaním napadla aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave

z 21. mája 2014 sp. zn. .

Z ustanovenia tretia veta vyplýva, že o tom, či je sudca vylúčený,

rozhodne nadriadený súd v senáte.

Podľa o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne

nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým Krajský súd v Bratislave

ako súd nadriadený Okresnému súdu Bratislava I (nie ako súd odvolací) rozhodol o námietke

zaujatosti voči sudkyni Okresného súdu Bratislava I ( ) a o návrhu

na prikázanie veci inému súdu podľa

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

odvolacích súdov rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

V ostatne citovanom ustanovení je upravená funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať

o dovolaniach vtedy, ak je dovolaním napádané rozhodnutie krajského súdu vydané

v odvolacom konaní. Zhodne s tým je podľa spôsobilým predmetom

13

dovolania len právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, teda rozhodnutie vydané v konaní

o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Rozhodovanie krajského súdu o námietke zaujatosti podľa ,

ako aj o prikázaní veci inému súdu ( ) nemožno považovať (zamieňať)

za rozhodnutie odvolacieho súdu. Krajský súd v konaní o námietke zaujatosti, prípadne

o prikázaní veci inému súdu rozhoduje ako nadriadený súd príslušnému okresnému súdu.

Keď rozhoduje o tom, či sudca okresného súdu je alebo nie je vylúčený, koná

tak nie na základe odvolania, ale na základe zákonom predpokladaného postupu. Sudcu

možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania

( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu ( ).

Rozhodovanie krajského súdu ako súdu nadriadeného sa deje v zmysle organizačných

vzťahov vo vnútri sústavy súdov, teda nie v rámci inštančných vzťahov; na tieto zásadné

rozdiely napokon veľmi jasne upozornil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze

zo 14. januára 2004 sp. zn. . To isté sa platí ak ide o rozhodovanie o návrhu

na prikázanie veci inému súdu podľa

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie

zastaví ( prvá veta ).

Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne

príslušný na rozhodovanie o dovolaní, ktorým bolo napadnuté predmetné uznesenia krajského

súdu ako nadriadeného súdu, lebo sa tu nejedná o rozhodnutia, ktoré by boli vydané

v odvolacom konaní. Rozhodnutie nadriadeného súdu vydané v konaní o vylúčenie sudcu

( a ) je síce rozhodnutie konečné, ale je vynesené mimo rámca

inštančného postupu; v takomto prípade krajský súd nekonal ani ako súd prvého stupňa

a ani ako súd odvolací. Proti takému rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny opravný

prostriedok, teda ani dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok účastníka. Vyslovený

záver o chýbajúcej funkčnej príslušnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platí preto

i v prípade, že podanie navrhovateľky – opravný prostriedok by sa neposúdil ako dovolanie,

14

ale ako odvolanie. Ďalším záverom, ktorý z takéhoto stavu vyplýva, je, že nejestvuje žiadny

funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť. Tieto

závery sú v úplnej zhode s konštantnou judikatúrou zaujatou k danej otázke (porovnaj

napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , publikované

v časopise Zo súdnej praxe v čísle vydania /zväzku/ 4 ročník 1998 na strane 81, uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. novembra 2009 a sp. zn.

z 28. mája 2010).

So zreteľom na to, že dovolanie navrhovateľky smeruje proti takému uzneseniu

krajského súdu, kde nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(a ani žiadneho iného súdu) o nich rozhodovať, nezostalo iné riešenie, než aby pre uvedený

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania bolo konanie o týchto opravných

prostriedkoch v zmysle v spojení s zastavené. Rešpektovanie

citovanej platnej procesnoprávnej úpravy je postupom, ktorý je založený na čl. 2 ods. 2

, t. j. že štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (porovnaj tiež uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2010 č. k. -14).

Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil,

že navrhovateľka nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo

na náhradu trov dovolacieho konania ( v spojení s

a ); vzal tiež na zreteľ, že v dovolacom konaní procesne úspešní

odporcovia 1) a 2) nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania

( v spojení s a ).

Navrhovateľka z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o dovolaní muselo

zastaviť a preto jej vznikla povinnosť nahradiť odporcom 1) a 2) trovy tohto konania.

Najvyšší súd odporcom 1) a 2) však nepriznal náhradu trov tohto zastaveného konania, lebo

nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní tejto náhrady (§ 243b ods. 5 prvá veta v spojení

s a ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

15

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 19. augusta 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová