Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/7/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. R., bývajúceho

v P., zastúpeného JUDr. M., advokátom v P., proti odporkyni N., so sídlom v P., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. J., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrade mzdy, vedenej

na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. , o dovolaní odporkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave z 24. septembra 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

z 24. septembra 2014 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Piešťany rozsudkom z 3. júna 2014 č.k. -152 určil,

že skončenie pracovného pomeru výpoveďou odporkyne z 30. novembra 2012 doručenou

navrhovateľovi 3. decembra 2012 je neplatné. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 25 070,13 € s úrokom z omeškania vo výške 5,75 %

zo sumy 2 785,57 € od 1. mája 2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2 785,57 €

od 1. júna 2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2 785,57 € od 1. júla 2013

do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2 785,57 € od 1. augusta 2013 do zaplatenia, vo výške

5,5 % zo sumy 2 785,57 € od 1. septembra 2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy

2 785,57 € od 1. októbra 2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2 785,57 €

od 1. novembra 2013 do zaplatenia, vo výške 5,25 % zo sumy 2 785,57 €

od 1. decembra 2013 do zaplatenia, vo výške 5,25 % zo sumy 2 785,57 € od 1. januára 2014

do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Určil,

že od odporkyne nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnávala,

preto pracovný pomer navrhovateľa u odporkyne končí. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 960,42 € do troch dní

od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu. Z vykonaného dokazovania vyvodil

právny záver (viazaný právnym záverom odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom

uznesení), že skončenie pracovného pomeru navrhovateľa u odporkyne písomnou výpoveďou

z 30. novembra 2012 a doručenou navrhovateľovi je neplatné. Uviedol, že medzi účastníkmi

bolo spočiatku sporné, kedy vznikol pracovný pomer navrhovateľa u odporkyne (navrhovateľ

tvrdil, že s ním boli uzavreté dva pracovné pomery menovaním a voľbou). Nebolo sporné,

že navrhovateľ pracoval u odporkyne vo funkcii riaditeľa (štatutárny orgán odporkyne).

Zo zápisnice zo zasadnutia správnej rady z 3. júna 2011 mal preukázané, že správna rada

uznesením č. 22 vyhláseným v tajnom hlasovaní 10. júna 2011 zvolila navrhovateľa

do funkcie riaditeľa. Následne bola medzi účastníkmi uzavretá pracovná zmluva

s dohodnutým dňom nástupu do práce 10. júna 2011 a s dohodnutým druhom práce

navrhovateľa riaditeľ a štatutárny zástupca odporkyne. Teda pracovný pomer navrhovateľa

u odporkyne bol založený na základe pracovnej zmluvy a vymenovanie navrhovateľa

do funkcie predsedníčkou správnej rady odporkyne neznamenalo, že by pracovný pomer

vznikol menovaním. Na zasadnutí správnej rady 15. augusta 2011 bol navrhovateľ opätovne

zvolený do funkcie riaditeľa, nevznikol mu však druhý pracovný pomer. V danom prípade

je totiž voľba len predpokladom vykonávania funkcie riaditeľa, ale pracovný pomer

sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po voľbe dňom dohodnutým v pracovnej zmluve

ako deň nástupu do práce. Medzi účastníkmi bola uzavretá len jedna pracovná zmluva

s dohodnutým dňom nástupu do práce 10. júna 2011 a opätovnú voľbu navrhovateľa

do funkcie riaditeľa treba posudzovať ako potvrdenie jeho pozície u odporkyne,

ale nie ako skutočnosť, ktorá by znamenala vznik nového pracovného pomeru. Preto

nie je dôvodný argument navrhovateľa o výpovedi netýkajúcej sa pracovného pomeru

uzavretého 15. augusta 2011. Vo vzťahu k námietkam navrhovateľa týkajúcim sa postupu

odporkyne predchádzajúcemu jeho odvolaniu z funkcie riaditeľa t. j. zvýšenia počtu členov

správnej rady a nezákonného zvolania správnej rady poukázal na podrobné dôvody uvedené

v predchádzajúcom rozhodnutí. Vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu dospel

k záveru, že odvolanie navrhovateľa z funkcie riaditeľa bolo neplatné z dôvodu,

že ho vykonal orgán, ktorý bol kreovaný v rozpore so zakladacou listinou a zákonom

o neziskových organizáciách a preto nebol daný výpovedný dôvod použitý odporkyňou

v predmetnej výpovedi. Jedným z predpokladov platného skončenia pracovného pomeru

výpoveďou je totiž, že v nej musí byť skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného

pomeru tak, aby nebol zameniteľný s inými dôvodmi. V danom prípade bola výpovedným

dôvodom len skutočnosť, že navrhovateľ prestal spĺňať požiadavky podľa § 42

ods. 2 . Teda, že bol do funkcie riaditeľa (štatutárneho orgánu) vymenovaný,

ale keďže odvolanie z tejto funkcie bolo z podrobne rozobratých dôvodov nezákonné,

neplatné, nebol preto daný ani výpovedný dôvod uvedený vo výpovedi. V danom prípade

neskúmal platnosť, či neplatnosť uznesení správnej rady, ale posudzoval to, či správna rada

bola kreovaná v súlade so zákonom, pretože len zákonne kreovaný orgán mohol platne

realizovať odvolanie navrhovateľa z funkcie riaditeľa a tým založiť výpovedný dôvod

uvedený v predmetnej výpovedi. Skutočnosť, že pôvodne obvodný úrad zapísal do registra

organizácií zmenu štatutárneho orgánu odporkyne, nebola pre súd záväzná v tom smere,

že by registrácia potvrdzovala platnú zmenu štatutárneho orgánu odporkyne. O náhrade mzdy

rozhodol podľa , , pričom podrobne rozviedol jej výpočet.

O úrokoch z omeškania rozhodol podľa a o trovách

konania podľa

Krajský súd v Trnave na odvolanie odporkyne rozsudkom z 24. septembra 2014

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia neplatnosti

skončenia pracovného pomeru, uloženia povinnosti náhrady mzdy a trov konania potvrdil.

Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania

vo výške 354,32 € titulom trov právneho zastúpenia do rúk advokáta do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu

je v napadnutých častiach vecne správny, súd prvého stupňa vykonal dokazovanie

v dostatočnom rozsahu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec i správne právne posúdil. V celom rozsahu poukázal na odôvodnenie svojho

uznesenia z 19. februára 2014, ktorým bol predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa

zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V tomto podrobne uviedol, prečo dospel

k záveru, že správna rada odporkyne kreovaná na základe dodatku č. 1 k štatútu nebola

kreovaná v súlade so zakladateľskou listinou odporkyne a je v rozpore s § 7 písm. a/ zákona

o neziskových organizáciách, nakoľko bol porušený spôsob kreovania správnej rady

upravený zakladateľskou listinou, ako aj v rozpore s § 19 ods. 1 písm. i/ citovaného zákona

a niet dôvodu, aby na týchto dôvodoch netrval. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa

dôsledne vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v predchádzajúcom

rozhodnutí, doplnil dokazovanie v naznačenom smere, vo veci opätovne rozhodol a svoje

rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, na ktoré dôvody odvolací súd

v podrobnostiach poukázal ( ), bolo treba ho v napadnutých častiach

potvrdiť ( ). Uvedené odvolacie námietky z uvedených dôvodov

vyhodnotil za neopodstatnené. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224

ods. 1 v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie odporkyňa s poukazom

na , , a Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a návrh zamietnuť. Mala

za to, že súdy nižšieho stupňa rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nesprávnej aplikácie právnych

predpisov na zistený skutkový stav. Podľa jej názoru v rámci sporu o určenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru všeobecný súd nemôže preskúmavať platnosť uznesení

správnej rady neziskovej organizácie a to ani ako predbežnú otázku. Právne závery súdov

nižšieho stupňa sa jej javia ako rozporné, lebo na jednej strane tvrdia, že odvolanie

navrhovateľa bolo neplatné a na druhej strane tvrdia, že túto otázku neposudzovali. Záver

súdov jednoznačne smeruje k skúmaniu platnosti uznesenia správnej rady, kde prekročili

svoje kompetencie. Nad rámec právomoci všeobecného súdu posúdili platnosť uznesenia

jej orgánu. V konaní bolo preukázané, že je neziskovou organizáciou poskytujúcou všeobecne

prospešné služby. Založenie, vznik, zrušenie, zánik, postavenie orgánov a hospodárenie

neziskových organizácií poskytujúcich všeobecne prospešné služby upravuje zákon

č. Otázka platnosti uznesenia správnej rady tak nevyplýva zo vzťahov

uvedených v a treba uviesť, že uznesenia správnej rady nie sú právnymi

úkonmi a teda neprichádza do úvahy skúmanie ich platnosti podľa ,

, prípadne podľa . Majú charakter riadiacich aktov

a nie charakter právnych úkonov. V danom prípade rozhodol Obvodný úrad Trnava

(rozhodnutím č. ObU-TT-OVVS2-2012/16492-00001) tak, že vykonal zmeny v registri –

vymazal navrhovateľa z pozície štatutárneho orgánu riaditeľa a zapísal JUDr. Máriu

Domčekovú ako riaditeľku neziskovej organizácie. Rozhodnutie nebolo napadnuté žiadnymi

opravnými prostriedkami v rámci správneho konania a ani žalobou podľa

Rozhodnutie je tak právoplatné a vykonateľné a súdy nižšieho stupňa sú nim viazané (§ 135

ods. 2 ). Navrhovateľ nevyužil pri registrácii zmien žiadne prostriedky obrany svojich

práv, preto podľa nej skúmanie platnosti uznesenia správnej rady súdom, je obchádzaním

správneho poriadku, ako aj a porušením jej práv. Pasivita navrhovateľa v správnom

konaní nemôže byť na jej ujmu a v rozpore so zákonom nahrádzaná rozhodovaním súdu

mimo jeho kompetencie. Na takto ňou nastolenú otázku právomoci súdu z hľadiska kreovania

správnej rady nebola doteraz daná, ani odvolacím súdom, odpoveď. Poukázal na novelu

zákona o neziskových organizáciách (č. účinnú od 1. februára 2010) a zákon

č. a v tej súvislosti na nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov v danej veci

z uvedených dôvodov.

Navrhovateľ navrhol dovolanie z uvedených dôvodov zamietnuť a priznať mu náhradu

trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) za splnenia podmienky

vyplývajúcej z bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ) a dospel k záveru, že dovolanie odporkyne

nie je prípustné.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu , vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa ,

Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci

rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu

je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti

zmluvnej podmienky podľa , Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporkyne nie je podľa ustanovenia § 238

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa aj otázkou,

či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti

účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia

až e/ a odporkyňa nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu

nezistil ani dovolací súd.

Odporkyňa namietala vadu konania vyplývajúcu z z dôvodu,

že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

Podľa § 7 ods. 1 O. s p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru - v danej veci

výpoveďou (podľa v spojení s ) – a o náhrade

mzdy, v zmysle citovaného ustanovenia , je nesporne konaním v právnej

veci vyplývajúcej z pracovného vzťahu. Teda prejednanie a rozhodnutie o návrhu na určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhrade mzdy uplatňovanej titulom neplatného

skončenia pracovného pomeru patrí do právomoci súdu.

Pokiaľ ide o námietku odporkyne vo vzťahu k posudzovaniu zákonnosti kreovania

správnej rady treba uviesť, že súdy sú viazané rozhodnutiami štátnych orgánov

vymenovaných v ustanovení Inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť

inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak už bolo o takejto otázke vydané príslušným

orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza ( ).

Súdy nižšieho stupňa sa v rámci rozhodovania o predbežnej otázke nezaoberali

platnosťou, či neplatnosťou uznesenia správnej rady z 27. novembra 2012, ale len otázkou

kreovania správnej rady v súlade so zakladateľskou listinou a so zákonom o neziskových

organizáciách (, v platnom znení)

podľa Napokon rozhodnutie Obvodného úradu Trnava

z 10. decembra 2012, na ktoré odporkyňa poukazovala, otázku neplatnosti skončenia

pracovného pomeru výpoveďou danou odporkyňou navrhovateľovi neriešilo a ani riešiť

nemohlo, pretože o právnych veciach vyplývajúcich z pracovného vzťahu (v danej veci

pracovného vzťahu medzi účastníkmi) môže rozhodovať len súd.

Z uvedeného vyplýva, že nie je dôvodná námietka odporkyne o existencii vady

konania v zmysle

Vychádzajúc z obsahu dovolania sa dovolací súd osobitne tiež zameral na skúmanie

otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola odporkyni odňatá možnosť

konať pred súdom podľa

Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým

sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva

účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach

právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj a nasl. Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“ ) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“).

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa ako

dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej

veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,

že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie,

že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené t. j., že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých

vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.

Z obsahu spisu vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie

odporkyňa (čl. 173 spisu), ktoré bolo doručené navrhovateľovi cestou právneho zástupcu

(úprava súdu čl. 179 spisu). K odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ podaním

z 28. júla 2014 (čl. 184 – 187 spisu). Spis bol následne predložený krajskému súdu

(predkladacia správa spisu), ktorý po oznámení v súlade s

v spojení s ( spisu) vo veci 24. septembra 2014 ( spisu)

rozhodol. Teda vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené odporkyni (cestou právneho

zástupcu). Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia odporkyni (resp. jej právnemu zástupcovi)

došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu jej možnosti konať pred súdom v zmysle

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal

z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti

Slovenskej republike, v ktorom ESĽP dospel k záveru, že „opomenutie povinnosti doručiť

rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia sťažovateľke predstavovalo popretie jej práva

na spravodlivé konanie“. Teda len samotná skutočnosť, že vyjadrenie k odvolaniu nebolo

doručené odporkyni, bola dôvodom, prečo dovolací súd (v zmysle uvedeného rozsudku

ESĽP) rozsudok krajského súdu zrušil.

Námietka odporkyne o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu je podľa

názoru dovolacieho súdu nedôvodná.

Podľa v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné

ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie

spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok

vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné

dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku

z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok

Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

ods. 1 Listina základných práva slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí

obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

).

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia

je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými

a právnymi závermi súdu prvého stupňa z hľadiska posúdenia dôvodnosti návrhu na určenie

10

neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhrade mzdy. Odvolací súd sa stotožnil

aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a poukázal na svoje závery, vyplývajúce

z jeho zrušujúceho rozhodnutia, z ktorých súd prvého stupňa vychádzal. Vysporiadal

sa aj s odvolacími námietkami odporkyne, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom

na to v dôvodoch svojho rozhodnutia na zdôraznenie správnosti a presvedčivosti

odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam odporkyne doplnil odôvodnenie

poukázaním na dôvody svojho predchádzajúceho rozhodnutia, čo mu ustanovenie § 219

ods. 2 tiež umožňuje.

Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný

a presvedčivý právny záver o neplatnosti výpovede danej navrhovateľovi a následne

aj dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu mzdy. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého

stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce ( ) skutkový a právny základ

rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne

rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri ).

Odporkyňa namietala tiež nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

).

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti

by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali

by ale prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie,

či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo

11

či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo).

Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania

v zmysle / , lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci

súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri

napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

, , , , ,

). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho

konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam

navrhovateľky z hľadiska správnosti ich právnych záverov. Aj vo vzťahu k tzv. inej vade

konania ( ) treba uviesť, že posúdenie jej existencie

by prichádzalo do úvahy len v procesne prípustnom dovolaní (čo nie je daný prípad).

Vzhľadom však na konštatovanú vadu konania (v zmysle )

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. septembra 2015

JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová