Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
fad/398541.fe7034.pdf
PDF · 181.61 KB
No categories available
8Cdo/7/2015
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8 Cdo 7/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. R., bývajúceho
v P., zastúpeného JUDr. M., advokátom v P., proti odporkyni N., so sídlom v P., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. J., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrade mzdy, vedenej
na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 8 Cpr 4/2013, o dovolaní odporkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 24. septembra 2014 sp. zn. 11 CoPr 5/2014, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
z 24. septembra 2014 sp. zn. 11 CoPr 5/2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Piešťany rozsudkom z 3. júna 2014 č.k. 8 Cpr 4/2013-152 určil,
že skončenie pracovného pomeru výpoveďou odporkyne z 30. novembra 2012 doručenou
navrhovateľovi 3. decembra 2012 je neplatné. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 25 070,13 € s úrokom z omeškania vo výške 5,75 %
zo sumy 2 785,57 € od 1. mája 2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2 785,57 €
od 1. júna 2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2 785,57 € od 1. júla 2013
do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2 785,57 € od 1. augusta 2013 do zaplatenia, vo výške
5,5 % zo sumy 2 785,57 € od 1. septembra 2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy
2 785,57 € od 1. októbra 2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2 785,57 €
od 1. novembra 2013 do zaplatenia, vo výške 5,25 % zo sumy 2 785,57 €
od 1. decembra 2013 do zaplatenia, vo výške 5,25 % zo sumy 2 785,57 € od 1. januára 2014
do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Určil,
že od odporkyne nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnávala,
preto pracovný pomer navrhovateľa u odporkyne končí. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 960,42 € do troch dní
od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu. Z vykonaného dokazovania vyvodil
právny záver (viazaný právnym záverom odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom
uznesení), že skončenie pracovného pomeru navrhovateľa u odporkyne písomnou výpoveďou
z 30. novembra 2012 a doručenou navrhovateľovi je neplatné. Uviedol, že medzi účastníkmi
bolo spočiatku sporné, kedy vznikol pracovný pomer navrhovateľa u odporkyne (navrhovateľ
tvrdil, že s ním boli uzavreté dva pracovné pomery menovaním a voľbou). Nebolo sporné,
že navrhovateľ pracoval u odporkyne vo funkcii riaditeľa (štatutárny orgán odporkyne).
Zo zápisnice zo zasadnutia správnej rady z 3. júna 2011 mal preukázané, že správna rada
uznesením č. 22 vyhláseným v tajnom hlasovaní 10. júna 2011 zvolila navrhovateľa
do funkcie riaditeľa. Následne bola medzi účastníkmi uzavretá pracovná zmluva
s dohodnutým dňom nástupu do práce 10. júna 2011 a s dohodnutým druhom práce
navrhovateľa riaditeľ a štatutárny zástupca odporkyne. Teda pracovný pomer navrhovateľa
u odporkyne bol založený na základe pracovnej zmluvy a vymenovanie navrhovateľa
do funkcie predsedníčkou správnej rady odporkyne neznamenalo, že by pracovný pomer
vznikol menovaním. Na zasadnutí správnej rady 15. augusta 2011 bol navrhovateľ opätovne
zvolený do funkcie riaditeľa, nevznikol mu však druhý pracovný pomer. V danom prípade
je totiž voľba len predpokladom vykonávania funkcie riaditeľa, ale pracovný pomer
sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po voľbe dňom dohodnutým v pracovnej zmluve
ako deň nástupu do práce. Medzi účastníkmi bola uzavretá len jedna pracovná zmluva
s dohodnutým dňom nástupu do práce 10. júna 2011 a opätovnú voľbu navrhovateľa
do funkcie riaditeľa treba posudzovať ako potvrdenie jeho pozície u odporkyne,
ale nie ako skutočnosť, ktorá by znamenala vznik nového pracovného pomeru. Preto
nie je dôvodný argument navrhovateľa o výpovedi netýkajúcej sa pracovného pomeru
uzavretého 15. augusta 2011. Vo vzťahu k námietkam navrhovateľa týkajúcim sa postupu
odporkyne predchádzajúcemu jeho odvolaniu z funkcie riaditeľa t. j. zvýšenia počtu členov
správnej rady a nezákonného zvolania správnej rady poukázal na podrobné dôvody uvedené
v predchádzajúcom rozhodnutí. Vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľa z funkcie riaditeľa bolo neplatné z dôvodu,
že ho vykonal orgán, ktorý bol kreovaný v rozpore so zakladacou listinou a zákonom
o neziskových organizáciách a preto nebol daný výpovedný dôvod použitý odporkyňou
v predmetnej výpovedi. Jedným z predpokladov platného skončenia pracovného pomeru
výpoveďou je totiž, že v nej musí byť skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného
pomeru tak, aby nebol zameniteľný s inými dôvodmi. V danom prípade bola výpovedným
dôvodom len skutočnosť, že navrhovateľ prestal spĺňať požiadavky podľa § 42
ods. 2 Zákonníka práce. Teda, že bol do funkcie riaditeľa (štatutárneho orgánu) vymenovaný,
ale keďže odvolanie z tejto funkcie bolo z podrobne rozobratých dôvodov nezákonné,
neplatné, nebol preto daný ani výpovedný dôvod uvedený vo výpovedi. V danom prípade
neskúmal platnosť, či neplatnosť uznesení správnej rady, ale posudzoval to, či správna rada
bola kreovaná v súlade so zákonom, pretože len zákonne kreovaný orgán mohol platne
realizovať odvolanie navrhovateľa z funkcie riaditeľa a tým založiť výpovedný dôvod
uvedený v predmetnej výpovedi. Skutočnosť, že pôvodne obvodný úrad zapísal do registra
organizácií zmenu štatutárneho orgánu odporkyne, nebola pre súd záväzná v tom smere,
že by registrácia potvrdzovala platnú zmenu štatutárneho orgánu odporkyne. O náhrade mzdy
rozhodol podľa § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce, pričom podrobne rozviedol jej výpočet.
O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a o trovách
konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie odporkyne rozsudkom z 24. septembra 2014
sp. zn. 11 CoPr 5/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, uloženia povinnosti náhrady mzdy a trov konania potvrdil.
Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 354,32 € titulom trov právneho zastúpenia do rúk advokáta do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu
je v napadnutých častiach vecne správny, súd prvého stupňa vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil. V celom rozsahu poukázal na odôvodnenie svojho
uznesenia z 19. februára 2014, ktorým bol predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa
zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V tomto podrobne uviedol, prečo dospel
k záveru, že správna rada odporkyne kreovaná na základe dodatku č. 1 k štatútu nebola
kreovaná v súlade so zakladateľskou listinou odporkyne a je v rozpore s § 7 písm. a/ zákona
o neziskových organizáciách, nakoľko bol porušený spôsob kreovania správnej rady
upravený zakladateľskou listinou, ako aj v rozpore s § 19 ods. 1 písm. i/ citovaného zákona
a niet dôvodu, aby na týchto dôvodoch netrval. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa
dôsledne vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v predchádzajúcom
rozhodnutí, doplnil dokazovanie v naznačenom smere, vo veci opätovne rozhodol a svoje
rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, na ktoré dôvody odvolací súd
v podrobnostiach poukázal (§ 219 ods. 2 O. s. p.), bolo treba ho v napadnutých častiach
potvrdiť (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Uvedené odvolacie námietky z uvedených dôvodov
vyhodnotil za neopodstatnené. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie odporkyňa s poukazom
na § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O. s. p. a § 237 písm. f/ O. s. p. Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a návrh zamietnuť. Mala
za to, že súdy nižšieho stupňa rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nesprávnej aplikácie právnych
predpisov na zistený skutkový stav. Podľa jej názoru v rámci sporu o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru všeobecný súd nemôže preskúmavať platnosť uznesení
správnej rady neziskovej organizácie a to ani ako predbežnú otázku. Právne závery súdov
nižšieho stupňa sa jej javia ako rozporné, lebo na jednej strane tvrdia, že odvolanie
navrhovateľa bolo neplatné a na druhej strane tvrdia, že túto otázku neposudzovali. Záver
súdov jednoznačne smeruje k skúmaniu platnosti uznesenia správnej rady, kde prekročili
svoje kompetencie. Nad rámec právomoci všeobecného súdu posúdili platnosť uznesenia
jej orgánu. V konaní bolo preukázané, že je neziskovou organizáciou poskytujúcou všeobecne
prospešné služby. Založenie, vznik, zrušenie, zánik, postavenie orgánov a hospodárenie
neziskových organizácií poskytujúcich všeobecne prospešné služby upravuje zákon
č. 213/1997 Z. z. Otázka platnosti uznesenia správnej rady tak nevyplýva zo vzťahov
uvedených v § 7 ods. 1 O. s. p. a treba uviesť, že uznesenia správnej rady nie sú právnymi
úkonmi a teda neprichádza do úvahy skúmanie ich platnosti podľa Občianskeho zákonníka,
Zákonníka práce, prípadne podľa Obchodného zákonníka. Majú charakter riadiacich aktov
a nie charakter právnych úkonov. V danom prípade rozhodol Obvodný úrad Trnava
(rozhodnutím č. ObU-TT-OVVS2-2012/16492-00001) tak, že vykonal zmeny v registri –
vymazal navrhovateľa z pozície štatutárneho orgánu riaditeľa a zapísal JUDr. Máriu
Domčekovú ako riaditeľku neziskovej organizácie. Rozhodnutie nebolo napadnuté žiadnymi
opravnými prostriedkami v rámci správneho konania a ani žalobou podľa § 247 O. s. p.
Rozhodnutie je tak právoplatné a vykonateľné a súdy nižšieho stupňa sú nim viazané (§ 135
ods. 2 O. s. p.). Navrhovateľ nevyužil pri registrácii zmien žiadne prostriedky obrany svojich
práv, preto podľa nej skúmanie platnosti uznesenia správnej rady súdom, je obchádzaním
správneho poriadku, ako aj O. s. p. a porušením jej práv. Pasivita navrhovateľa v správnom
konaní nemôže byť na jej ujmu a v rozpore so zákonom nahrádzaná rozhodovaním súdu
mimo jeho kompetencie. Na takto ňou nastolenú otázku právomoci súdu z hľadiska kreovania
správnej rady nebola doteraz daná, ani odvolacím súdom, odpoveď. Poukázal na novelu
zákona o neziskových organizáciách (č. 8/2012 Z. z. účinnú od 1. februára 2010) a zákon
č. 578/2004 Z. z. a v tej súvislosti na nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov v danej veci
z uvedených dôvodov.
Navrhovateľ navrhol dovolanie z uvedených dôvodov zamietnuť a priznať mu náhradu
trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) za splnenia podmienky
vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie odporkyne
nie je prípustné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu , vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci
rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu
je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporkyne nie je podľa ustanovenia § 238
O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia
§ 237 písm. b/ až e/ a g/ O. s. p. odporkyňa nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu
nezistil ani dovolací súd.
Odporkyňa namietala vadu konania vyplývajúcu z § 237 písm. a/ O. s. p. z dôvodu,
že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
Podľa § 7 ods. 1 O. s p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru - v danej veci
výpoveďou (podľa § 63 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 63 ods. 2 Zákonníka práce) – a o náhrade
mzdy, v zmysle citovaného ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p., je nesporne konaním v právnej
veci vyplývajúcej z pracovného vzťahu. Teda prejednanie a rozhodnutie o návrhu na určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhrade mzdy uplatňovanej titulom neplatného
skončenia pracovného pomeru patrí do právomoci súdu.
Pokiaľ ide o námietku odporkyne vo vzťahu k posudzovaniu zákonnosti kreovania
správnej rady treba uviesť, že súdy sú viazané rozhodnutiami štátnych orgánov
vymenovaných v ustanovení § 135 ods. 1 O. s. p. Inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť
inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak už bolo o takejto otázke vydané príslušným
orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza (§ 135 ods. 2 O. s. p.).
Súdy nižšieho stupňa sa v rámci rozhodovania o predbežnej otázke nezaoberali
platnosťou, či neplatnosťou uznesenia správnej rady z 27. novembra 2012, ale len otázkou
kreovania správnej rady v súlade so zakladateľskou listinou a so zákonom o neziskových
organizáciách (§ 7 písm. a/, § 19 ods. 2 písm. i/ zákona č. 578/2004 Z. z. v platnom znení)
podľa § 135 ods. 2 O. s. p. Napokon rozhodnutie Obvodného úradu Trnava
z 10. decembra 2012, na ktoré odporkyňa poukazovala, otázku neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou danou odporkyňou navrhovateľovi neriešilo a ani riešiť
nemohlo, pretože o právnych veciach vyplývajúcich z pracovného vzťahu (v danej veci
pracovného vzťahu medzi účastníkmi) môže rozhodovať len súd.
Z uvedeného vyplýva, že nie je dôvodná námietka odporkyne o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Vychádzajúc z obsahu dovolania sa dovolací súd osobitne tiež zameral na skúmanie
otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola odporkyni odňatá možnosť
konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“ ) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“).
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako
dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,
že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie,
že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené t. j., že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých
vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.
Z obsahu spisu vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie
odporkyňa (čl. 173 spisu), ktoré bolo doručené navrhovateľovi cestou právneho zástupcu
(úprava súdu čl. 179 spisu). K odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ podaním
z 28. júla 2014 (čl. 184 – 187 spisu). Spis bol následne predložený krajskému súdu
(predkladacia správa čl. 188 spisu), ktorý po oznámení v súlade s § 156 ods. 3 O. s. p.
v spojení s § 214 ods. 2 O. s. p. (čl. 192 spisu) vo veci 24. septembra 2014 (čl. 193 spisu)
rozhodol. Teda vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené odporkyni (cestou právneho
zástupcu). Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia odporkyni (resp. jej právnemu zástupcovi)
došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu jej možnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal
z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti
Slovenskej republike, v ktorom ESĽP dospel k záveru, že „opomenutie povinnosti doručiť
rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia sťažovateľke predstavovalo popretie jej práva
na spravodlivé konanie“. Teda len samotná skutočnosť, že vyjadrenie k odvolaniu nebolo
doručené odporkyni, bola dôvodom, prečo dovolací súd (v zmysle uvedeného rozsudku
ESĽP) rozsudok krajského súdu zrušil.
Námietka odporkyne o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu je podľa
názoru dovolacieho súdu nedôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie
spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok
vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku
z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok
Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 Listina základných práva slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí
obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa z hľadiska posúdenia dôvodnosti návrhu na určenie
10 8 Cdo 7/2015
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhrade mzdy. Odvolací súd sa stotožnil
aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a poukázal na svoje závery, vyplývajúce
z jeho zrušujúceho rozhodnutia, z ktorých súd prvého stupňa vychádzal. Vysporiadal
sa aj s odvolacími námietkami odporkyne, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom
na to v dôvodoch svojho rozhodnutia na zdôraznenie správnosti a presvedčivosti
odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam odporkyne doplnil odôvodnenie
poukázaním na dôvody svojho predchádzajúceho rozhodnutia, čo mu ustanovenie § 219
ods. 2 O. s. p. tiež umožňuje.
Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný
a presvedčivý právny záver o neplatnosti výpovede danej navrhovateľovi a následne
aj dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu mzdy. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny základ
rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne
rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).
Odporkyňa namietala tiež nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti
by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali
by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie,
či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo
11 8 Cdo 7/2015
či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo).
Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f / O. s. p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci
súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri
napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 26/2010). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho
konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam
navrhovateľky z hľadiska správnosti ich právnych záverov. Aj vo vzťahu k tzv. inej vade
konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) treba uviesť, že posúdenie jej existencie
by prichádzalo do úvahy len v procesne prípustnom dovolaní (čo nie je daný prípad).
Vzhľadom však na konštatovanú vadu konania (v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.)
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 3 O. s. p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. septembra 2015
JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová