Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)010/396934.66a8d7.pdf
PDF · 121.77 KB
No categories available
3Oboer/345/2014
Najvyšší súd 3Oboer/345/2014
Slovenskej republiky 3OboE/195/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom P., X. Bratislava, IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou: F., s. r. o.,
so sídlom G., X. Bratislava, IČO: X., proti povinnému: V., nar. X., bytom J., X. Bardejov,
zast. opatrovníkom JUDr. M., vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Poprad,
o vymoženie 617,07 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn.
4Er/479/2003, o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
zo dňa 11. apríla 2014 sp. zn. 23CoE/167/2013 a o návrhu oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania, takto
rozhodol:
I. Odvolacie konanie z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
IV. Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho
konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bardejov poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
notárskej zápisnice spísanej dňa 10. októbra 2003 notárom JUDr. O. pod sp. zn. N 3562/2003,
NZ 91030/2003.
Okresný súd Bardejov uznesením zo dňa 05. novembra 2012, č. k. 4Er/479/2003-4
exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“). Rozhodnutie o trovách exekúcie ponechal na samostatné rozhodnutie
po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že
notárska zápisnica pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný exekučný
titul (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) a v nej obsiahnutý právny úkon je absolútne
neplatný. Zmluvná podmienka – splnomocnenie zástupcu na spísanie notárskej zápisnice je
z dôvodu rozporu záujmov povinného a jeho zástupcu neplatná a notárska zápisnica
z uvedeného dôvodu nie je spísaná osobou oprávnenou na uznanie splatného dlhu
a oprávnený nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a to
vykonateľnú notársku zápisnicu.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 11. apríla 2014
sp. zn. 23CoE/167/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1
O. s. p.). Návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Náhradu trov odvolacieho
konania účastníkom nepriznal. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej
veci správne skúmal, či notárska zápisnica pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie je
vykonateľný exekučný titul a že pri tom dospel k správnemu zisteniu, že Mgr. T. nebol
oprávnený zastupovať povinného, lebo dohoda o zastúpení, ktorú s povinným uzavrel, je
neplatná. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa správne na podklade vyššie uvedených
skutočností podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil, keďže notárska zápisnica nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného
lebo pre neplatné splnomocnenie účastníka nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41
ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Návrh na prerušenie odvolacieho konania zamietol
s odôvodnením, že v danom prípade nevznikla potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou
výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu, proti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnil ust. § 237 písm. a/, b/, d/ a f/ O. s. p., t. j., že rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že ten kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).
Podľa jeho názoru, exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vedľajší účastník podľa
názoru dovolateľa nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Vo veci je daná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci. Považoval za neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie konania
o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky
pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie možnosti pred súdom konať
vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným
o jeho právnych a skutkových návrhoch, že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili, že
vo veci nevytýčili pojednávanie hoci tak boli povinné urobiť a že exekučný súd neumožnil
oprávnenému viesť kontradiktórne súdne konanie. Uviedol rozsiahlu argumentáciu
k skutočnosti, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej
medzi oprávneným a povinným.
Oprávnený podal proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania odvolanie, ktorým žiadal uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
tomuto súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 sp. zn. 3OboE/1/2013,
ako aj z 18. júna 2013 sp. zn. 3OboE/25/2013) s tým, že: a) odvolaním možno napadnúť len
rozhodnutie súdu prvého stupňa, b) rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom
konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je
rozhodnutím odvolacieho súdu), c) najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10
ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým,
že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1
O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či je dôvodný jeho
návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 29. apríla 2014 sp. zn. 3Oboer/75/2013, z 19. júna 2014 sp. zn.
3Oboer/179/2013, z 29. júla 2014 sp. zn. 3Oboer/147/2013, z 29. júla 2014 sp. zn.
3Oboer/139/2013 a zo 17. júna 2014 sp. zn. 3Oboer/165/2013, na ktoré v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti
a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania. Z určujúceho hľadiska teda išlo zo strany súdov nižších stupňov
o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka
a Exekučného poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie
konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1
a 2 O. s. p., dovolateľom napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich.
Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 29. apríla 2014 sp. zn. 3Oboer/75/2013, z 19. júna 2014 sp. zn.
3Oboer/179/2013, z 29. júla 2014 sp. zn. 3Oboer/147/2013, z 29. júla 2014 sp. zn.
3Oboer/139/2013 a zo 17. júna 2014 sp. zn. 3Oboer/165/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 01. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne
rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;
v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je
exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj
obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul,
je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011
a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného
titulu je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako
zástupca vysloví za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu
konať, nejde o súhlas povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú
v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) – o taký prípad
ide tiež vtedy, keď určitý nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej
zmluvnej strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej
strany, ale záujmy nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade
neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T. udelený
„súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná
náležitosť jej materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku),
5. ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide
o dôvod so zreteľom, na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až
po poverení súdneho exekútora, exekučné konanie zastaviť),
6. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní, či je exekučný
titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako
procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je
postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu,
7. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie s obsahom
listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul
je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania
dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania,
8. ak exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu vychádza z iných dôkazov než tých,
ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh
na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe posúdi
exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa
k podkladom svojho preskúmania. Pre udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení
však postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (pozri aj
stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 prijaté
na neverejnom zasadnutí pléna dňa 07. mája 2014).
Tieto právne závery (viď bod 1. až 8.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak
ako správne poznamenal oprávnený, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ namietal, že pokiaľ súd
prvého stupňa v danom prípade exekúciu zastavil, mal postupovať podľa uvedeného
ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však je mylné. V danom prípade však súd prvého stupňa
rozhodol o zastavení exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku.
Pri zastavení exekúcie podľa uvedeného zákonného ustanovenia, Exekučný poriadok
nevyžaduje, a ani v čase účinnosti ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku nevyžadoval
obligatórne nariadenie pojednávania, preto súd prvého stupňa nepochybil, keď pojednávanie
nenariadil. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p.,
ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol
splnený ani jeden z ostatných dôvodov v zmysle písm. b/ až d/ uvedeného ustanovenia,
pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie; nariadenie
pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
Dovolateľ namietal aj skutočnosť, že v konaní vystupoval účastník, ktorý nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O. s. p.) a to konkrétne vedľajší účastník,
ktorým malo byť O., keďže v exekučnom konaní je vedľajšie účastníctvo vylúčené. Uvedená
námietka oprávneného je neopodstatnená nakoľko v predmetnom konaní vedľajší účastník
nevystupoval.
Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho odvolaní muselo
zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne
úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech
v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto
konaní, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. septembra 2015
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: K.