Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
106/396271.cb1aee.pdf
PDF · 124.98 KB
No categories available
4Cdo/330/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 330/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. J., bývajúceho v K.,
zastúpenej JUDr. P., advokátom so sídlom v K., proti žalovanej R., so sídlom v K., IČO: X.,
zastúpenej JUDr. G., advokátom so sídlom v K., o určenie, že poistný vzťah trvá
a o vzájomnom návrhu žalovnej voči žalobcovi, vedenej na Okresnom súde Košice I pod
sp. zn. 16 C 277/2008, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29.
januára 2014 sp. zn. 11 Co 103/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom zo 14. novembra 2012 č.k. 16 C 277/2008-270 určil,
že poistný vzťah medzi žalobcom a žalovanou vyplývajúci zo zmluvy o poistení osôb
č. X. zo 16. decembra 1996 trvá a žalobca a žalovaná sú touto zmluvou o poistení viazaní.
Žalobcovi priznal náhradu trov konania 781,88 Eur pozostávajúcich z trov právneho
zastúpenia a zaplateného súdneho poplatku. Konanie o vzájomnom návrhu žalovanej voči
žalobcovi vylúčil na samostatné konanie. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil
po právnej stránke § 788 a nasl. Občianskeho zákonníka o poistných zmluvách, § 488, § 493,
§ 497, § 570 až § 575 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že predmetná poistná zmluva bola
uzatvorená platne v súlade s § 788 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa dospel
k záveru, že medzi účastníkmi nedošlo k zániku záväzkového – právneho vzťahu založeného
poistnou zmluvou, dohodou a ani žiadnym zo spôsobov predpokladaných zákonom (§ 800
a nasl. Občianskeho zákonníka), a preto poistný vzťah naďalej trvá. Konštatoval, že nemohla
zaniknúť povinnosť žalovanej plniť z poistnej zmluvy v zmysle § 575 Občianskeho zákonníka
pre nemožnosť plnenia, pretože v danej veci nezistil objektívne príčiny vedúce k zániku
záväzku žalovanej. Skutočnosť, že žalovaná po uzavretí poistnej zmluvy zistila, že výšku
poistného vypočítala nesprávne, považoval súd za irelevantnú, respektíve za subjektívnu
okolnosť na ťarchu žalovanej, ktorá nemôže mať za následok zánik záväzku. Súd prvého
stupňa v zmysle § 112 O.s.p. vzájomný návrh žalovanej vylúčil na samostatné konanie.
O trovách konania rozhodol podľa§ 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovanej rozsudkom z 29. januára 2014 sp. zn.
11 Co 103/2013 odmietol odvolanie proti výroku o vylúčení vzájomného návrhu
na samostatné konanie. Potvrdil rozsudok vo vyhovujúcom výroku a o výroku o náhrade trov
konania. Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania 81,46 Eur.
Takto rozhodol, keď mal za to, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., dospel k správnym skutkovým zisteniam
a správny bol aj jeho právny záver. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a podrobne sa vyporiadal s odvolacími námietkami žalovanej. Zhodne so súdom
prvého stupňa považoval za neopodstatnenú námietku žalovanej, že došlo k zániku poistenia
podľa § 575 Občianskeho zákonníka z dôvodu následnej nemožnosti plnenia spôsobenej
zmenou právneho predpisu (zákon č. 92/2002 Z.z. o poisťovníctve v znení neskorších
predpisov) po uzatvorení zmluvy sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že z tohto
dôvodu k zániku poistenia v danom prípade nedošlo. Konštatoval, že v prejednávanej veci
u žalovanej nejde o plnenia nemožné, neuskutočniteľné, ale o plnenie za sťažených
podmienok s väčšmi nákladmi, než s akými v čase uzavretia zmluvy rátala. Pokiaľ išlo
o výrok o vylúčení vzájomného návrhu žalovanej na samostatné konanie, odvolanie v tejto
časti odmietol s odôvodnením, že proti takémuto rozhodnutiu nie je v zmysle § 202
ods. 3 písm. a/ O.s.p. odvolanie prípustné. Úspešnému žalobcovi v súlade s § 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov dovolacieho konania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (potvrdzujúcemu výroku) podala dovolanie
žalovaná. Žiadala, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala,
že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.) tým, že súdy opomenuli v rámci vykonávania dôkazov správny postup podľa
§ 129 O.s.p. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd v odvolacom
konaní posúdil vec podľa § 797 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda z pohľadu zákonných
ustanovení, ktoré neboli predmetom právnych úvah pred súdom prvého stupňa, čím došlo
k porušeniu § 213 ods. 2 O.s.p., čo malo za následok tzv. prekvapivé rozhodnutie. Ďalej
namietala, že konanie je postihnuté inou vadou (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože súdy nižších stupňov opomenuli svoju
povinnosť podľa § 118 ods. 2 O.s.p., ako aj že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil
(§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Z uvedených dôvodov žiadala, aby dovolací súd rozsudky
oboch súdov nižších stupňov zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie
alternatívne, aby žalobu v celom rozsahu zamietol. Navrhla, aby dovolací súd odložil
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
Žalobca žiadal dovolanie žalovanej ako neprípustné odmietnuť, inak považoval
rozhodnutia nižších stupňov po stránke skutkovej a právnej za vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, podala včas oprávnená osoba (§ 240
ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky dospel k záveru, že podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, a preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolaním je v danom prípade napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu.
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie
je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania žalovanej z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238
ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie
nie je v zmysle § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. v znení účinnom
do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“); dovolací súd preto so zreteľom na § 242
ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. žalovaná v dovolaní
nenamietala a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorej existenciu vidí v tom, že súdy nedostatočne vykonali dôkazy, na ktorých založili svoje
skutkové zistenia.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv
účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať
sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote
urobiť procesný úkon a pod). V prejednávanej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovanej
bolo niektoré z týchto práv odňaté.
Žalovaná predovšetkým namieta vady súvisiace s dokazovaním. Dokazovanie je časť
občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom
konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať
za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej
skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 125/1999).
Pokiaľ ide o spôsob vykonania listinných dôkazov, § 129 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu urobiť
tak aj oznámením obsahu listiny (nielen jej prečítaním), ktorý postup v danom prípade súd
zvolil. I v prípade, že by súd pri vykonávaní dôkazov postupoval v rozpore s § 129 O.s.p.,
takýto postup, i keď nesprávny, by vykazoval znaky iba tzv. inej procesnej vady konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., a nie procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Dovolateľka namietala, že k odňatiu jej možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku
nesprávneho postupu súdov nižšieho stupňa v rámci dokazovania listinami tým,
že nerešpektovali správny procesný postup upravený ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p.
V zmysle § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo
samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí,
ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.
Podľa citovaného ustanovenia sa dôkaz listinou v rámci pojednávania vykoná tak,
že predseda senátu buď listinu prečíta alebo oznámi účastníkom konania jej obsah. Spôsob
vykonania dôkazu musí byť zaznamenaný v zápisnici o pojednávaní. Zmyslom správneho
spôsobu vykonania dôkazu listinou je dať účastníkom možnosť, aby sa vyjadrili k jej obsahu,
prípadne vzniesli námietky voči nej. Účastníci tak v súlade so zásadou kontradiktórnosti
konania a zásadou ,,rovnosti zbraní“ majú právo sa vyjadriť k jednotlivým vykonaným
Z obsahu spisového materiálu dovolací súd zistil, že vo veci prebehlo niekoľko
pojednávaní, na ktorých súd vykonal dokazovanie oboznámením účastníkov s obsahom spisu
ako aj s obsahom listinných dôkazov špecifikovaných podľa názvu a číslom listu spisu
v súlade s procesným postupom ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p. Účastníkom konania bol
následne daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom. Preto tvrdenia žalovanej,
že súdy nepostupovali procesne správne pri vykonávaní listinných dôkazov, sú nedôvodné
a nezodpovedajú obsahu spisu.
Žalovaná ďalej v dovolaní namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo založené
na posúdení ustanovení § 797 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré neboli predmetom
právnych úvah pred prvostupňovým súdom bez toho, aby odvolací súd postupoval podľa
§ 213 ods. 2 O.s.p. Inými slovami dovolateľka namietala tzv. ,,prekvapivosť“ súdneho
rozhodnutia odvolacieho súdu.
V zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité
a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu
tohto ustanovenia vyjadrili.
Odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými,
resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry najvyššieho súdu (pozri rozhodnutia pod
sp. zn. 7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011) nastane vtedy, ak odvolací súd
svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa,
pričom účastníkovi bolo odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru
na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný)
právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval,
resp. nevyhodnotil a účastník v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať
prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa a odkázal na jeho odôvodnenie v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia vychádzal
zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, pričom za právne významné považoval
rovnaké skutkové okolnosti ako súd prvého stupňa, ku ktorým mali účastníci možnosť
sa vyjadriť. Na vec pritom aplikoval tie isté ustanovenia Občianskeho zákonníka ako súd
prvého stupňa (pričom medzi nimi neboli ustanovenia § 797 a nasl. Občianskeho zákonníka)
a svoje rozhodnutie nezaložil na iných právnych dôvodoch než súd prvého stupňa.
V prejednávanej veci teda vzhľadom na obsah odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
jednoznačne nejde o prípad odlišného právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového
súdu a dovolacia námietka žalovanej, že išlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie pre aplikáciu
iného ustanovenia právneho predpisu v tomto smere nie je dôvodná.
Dovolací súd nezistil ani existenciu ďalšieho dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal
podľa tvrdení žalovanej spočívať v nedodržaní procesného postupu vyplývajúceho
z ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. prvostupňovým súdom.
Podľa ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. predseda senátu alebo samosudca podľa
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov
je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné
a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď
ich účastníci navrhli. Cieľom tohto ustanovenia je zamerať procesnú aktivitu strán
na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť účastníkov už počas konania
k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu.
Ani prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia však ešte bez ďalšieho nezakladá
zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné
ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania
z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného
zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve
zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny
procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod. Taktiež účastníka
nezbavuje jeho základnej procesnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120
ods. 1 O.s.p. a to tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť
protistrany, a procesnej povinnosti označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť
ním tvrdených skutočností. Pokiaľ teda sudca určitú okolnosť neuvedie ako spornú, to ešte
neznamená, že táto je nesporná a že účastník nemá právo sa k nej vyjadriť, preukázať
ju či vyvrátiť. Až v prípade, že takýto nesprávny procesný postup by prípadne viedol
k tzv. nepredvídateľnému rozhodnutiu či k nesprávnym skutkovým zisteniam v dôsledku
nevykonania dokazovania navrhovaného účastníkmi, mohlo by dôjsť k vzniku tzv. inej vady
konania, o takýto prípad však v prejednávanej veci nešlo.
Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej ohľadom nevykonania určitého dôkazu, dovolací
súd uvádza, že takýto postup môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu
prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nezakladá však procesnú vadu v zmysle § 237
O.s.p. (porovnaj R 37/1993). Právomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa žalobný návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu
sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania.
Z obsahu dovolania tiež vyplýva, že žalovaná namietala aj skutočnosť, že odvolací súd
nevyhovel jej návrhu na pripustenie dovolania v otázkach zásadného právneho významu,
ktoré nastolila. K uvedenej námietke dovolací súd uvádza, že oprávnenie založiť prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému by inak dovolanie nebolo prípustné, zveruje
ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. odvolaciemu súdu. Táto možnosť pripustenia dovolania
je vyhradená len pre riešenie otázok zásadného právneho významu. Posúdiť, či vo veci ide
o riešenie takejto otázky (právnej otázky), prislúcha výlučne odvolaciemu súdu. Dôvod
uvedeného záveru vyplýva z toho, že právne posúdenie veci patrí súdu, nie účastníkom
konania. Ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania
nevysloví, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho
významu (porovnaj tiež R 38/1993, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 16/2001, sp. zn. 3 Cdo 215/2007, sp. zn. 3 Cdo 254/2007).
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že postupom súdov nižších
stupňov nedošlo k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom a konanie nie je postihnuté
žalovanou tvrdenou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ dovolateľka označila ako dôvod podaného dovolania aj ustanovenia § 241
ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., dovolací súd k tomu uvádza, že tzv. iná vada konania je síce
relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté
platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);
aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok
nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré
ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp. zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp. zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp. zn. 4 Cdo 68/2011, z 23. júna 2011 sp. zn.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237
písm. f/ O.s.p a keďže prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
Úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože trovy
súvisiace s odmenou jeho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu vzhľadom k odmietnutiu
dovolania nepovažoval za potrebné na účelné bránenie práva. V preskúmavanej veci mohla
byť totiž prípustnosť dovolania daná len existenciou niektorej z procesných vád,
vyplývajúcich z § 237 O.s.p., ktoré dovolací súd skúma bez ohľadu na stanoviská účastníkov.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová