Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)3e2/399682.ec0758.pdf
PDF · 126.64 KB
No categories available
8Cdo/1384/2015
Najvyšší súd 8Cdo/1384/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: Ing. A., bytom L. ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriu F., s.r.o., so sídlom v Bratislave, R., za ktorú koná JUDr.
D., advokát a konateľ, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná N., so sídlom v
Bratislave, I., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava 1 pod sp. zn. 16 C
172/2012, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 21. júla 2015
sp. zn. 8 Co 848/2014, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 21. júla 2015 sp. zn. 8 Co
848/2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej
sumu 28 314,14 eur s príslušenstvom ako náhradu škody, ktorá jej vznikla v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom N. (ďalej len „N.“) pri výkone bankového
dohľadu nad Podielovým družstvom slovenské investície (ďalej len „Družstvo“). Poukázala
na to, že bola členkou Družstva, ktoré od svojich členov zhromažďovalo peňažné prostriedky
a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
566/2001 Z.z.). Družstvo pri tom využívalo služby obchodníka s cennými papiermi –
spoločnosti C., o.c.p. (ďalej len „OCP“). N. mala podľa zákona č. 566/2001 Z.z. a zákona č.
747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 747/2004 Z.z.“) vykonávať dohľad nad Družstvom a OCP, jej postup ale
nebol riadny. N. nekonala v súlade so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej
banke Slovenska (ďalej len „zákon č. 566/1992 Zb.“) a napriek tomu, že vedela
o nedostatkoch v ich činnosti, neprijala včas účinné opatrenia na ich
odstránenie a na hroziacu škodu neupozornila ani Družstvo ani jeho členov. Pokiaľ
by riadne vykonávala bankový dohľad, boli by finančné prostriedky žalobcu nielen chránené,
ale aj zhodnotené. V dôsledku zanedbania náležitého bankového dohľadu vznikla žalobkyni
škoda, za ktorú podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“)
zodpovedá štát.
Žalovaná popierala opodstatnenosť žaloby. Namietala, že nezanedbala bankový
dohľad a žalobkyňa sa svojich práv mala domáhať v konkurznom konaní vyhlásenom
na Družstvo uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2001 sp. zn. 3 K 95/2010.
Žalobkyňa ako investor musela vedieť, že s investíciou peňažných prostriedkov do činnosti
Družstva je spojené riziko a orgány dohľadu mohli vykonávať dohľad len v zákonom
vymedzenom a limitovanom rozsahu. N. bola až s účinnosťou od 1. júna 2010 oprávnená
dohliadať aj na to, či sa dodržiava schválený prospekt investície. Družstvo samo dlho
nesignalizovalo žiadne obavy z činnosti OCP; až 15. apríla 2010 požiadalo o preskúmanie
postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste. N. najskôr rozhodnutím o predbežnom
opatrení uložila OCP povinnosť zdržať sa bez súhlasu N. nakladania s majetkom klientov
a neskôr rozhodnutím z 21. decembra 2010 odobrala OCP povolenie na poskytovanie
investičných služieb (§ 156 ods. 2 písm. a/ zákona č. 566/2001). Napokon rozhodnutím
z 30. mája 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Z týchto dôvodov žiadala
žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
Okresný súd Bratislava 1 rozsudkom z 25. septembra 2014 č. k. 16 C 172/2012-185
zamietol žalobu a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že žalobkyňa
bola členkou Družstva a v zmysle dohody o úprave niektorých práv a povinností uzavretej s
Družstvom jej vznikol nárok na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, ktorý jej však dosiaľ
vyplatený nebol a nebola jej poskytnutá ani náhrada zaň. Podľa názoru súdu žalobkyňa
neopodstatnene namieta, že štát nedohliadol nad činnosťou Družstva postupom
zodpovedajúcim zákonom č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z. a č. 747/2004 Z.z. Otázku, či
žalobkyni vznikla škoda, za ktorú zodpovedá štát, riešil súd prvého stupňa podľa § 9 zákona
č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že žalobkyňa bola v konaní povinná preukázať všetky tri
podmienky vzniku zodpovednosti podľa tohto zákona (existenciu škody, nesprávneho
úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom),
ktoré musia byť splnené kumulatívne, žalobkyňa ale nepreukázala, že N. zanedbala bankový
dohľad vytýkaným spôsobom. Žalobkyňa nepreukázala ani jednu z troch podmienok vzniku
zodpovednosti za škodu. Pri zamietnutí žaloby vzal na zreteľ tiež to, že žalobkyňa sa
domáhala uspokojenia svojej pohľadávky v konkurznom konaní, ktoré je vedené na
Okresnom súde Bratislava I voči úpadcovi – Družstvu. V incidenčnom konaní, ktoré ešte
nebolo ukončené, môže byť jej pohľadávka uznaná. Žaloba o náhradu škody je preto podaná
predčasne. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podala žalobkyňa
odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd buď napadnutý výrok rozsudku zmenil (tak, že žalobe
vyhovie) alebo zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý výrok rozsudku potvrdiť. Súd
prvého stupňa podľa jej názoru vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, v potrebnej miere
zistil rozhodujúce skutkové okolnosti a svoje skutkové zistenia vecne správne posúdil.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 21. júna 2015 sp. zn. 8 Co 848/2014 rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). V odôvodnení
konštatoval, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na vecne správnych skutkových
a právnych záveroch. Po opísaní podstaty obsahu žaloby, vyjadrení žalovanej, priebehu
a výsledkov konania na súde prvého stupňa uviedol obsah odvolania a vyjadrenia žalovanej
k odvolaniu. Konštatoval, že hmotnoprávnym základom pre uplatnenie žalobcovho práva na
náhradu škody je zákon č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so
záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané, že by N. nesprávne úradne
postupovala spôsobom, ktorý jej vytýkala žalobkyňa. Žalobkyňa si musela byť vedomá, že s
jej investíciou je spojené riziko, pokiaľ ale napriek tomu investovala, nemôže byť jej finančná
ujma pričítaná na ťarchu žalovanej. Všetky žalobkyňou namietané okolnosti o údajnom
nesprávnom úradnom postupe N. sa týkali takých nesprávností, ku ktorým malo dôjsť
v procese rozhodovania N.; nesprávnosti tejto povahy ale nemožno považovať za dôvod,
ktorý zakladá zodpovednosť štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu nebol teda v konaní preukázaný nesprávny úradný postup N. pri vykonávaní
bankového dohľadu. Správny je tiež právny záver súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná
ani príčinná súvislosť medzi konaním N. a škodou žalobkyne. Odvolací súd sa stotožnil
s názorom žalovanej, že žalobkyni dosiaľ nevznikla žiadna škoda, v dôsledku čoho chýba aj
tento predpoklad zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. V súvislosti s tým
poukázal na vyhlásenie konkurzu na majetok Družstva a konštatoval, že žalobkyni by škoda
mohla vzniknúť až v prípade, že jej pohľadávka nebude uspokojená v rámci konkurzu
Družstva. K námietke žalobkyne, že listinné dôkazy neboli súdom prvého stupňa riadne
vykonané spôsobom upraveným v § 129 ods. 1 O.s.p., odvolací súd poukázal na to, že
v okolnostiach prejednávanej veci obe procesné strany poznajú obsah listinných dôkazov,
preto táto odvolacia námietka žalobkyne neobstojí. O trovách odvolacieho konania odvolací
súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie s tým, že jej
súdmi bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods.1 písm. f/ O.s.p. ) v spojení s § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. Podľa jej názoru súdy rozhodli vecne nesprávne, svojvoľne, arbitrárne
a ich rozhodnutia nie sú dostatočne presvedčivé a preskúmateľné, čo zakladá inú vadu
konania (R 111/1998) v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Postupovali formalisticky tak, že
zohľadnili iba judikatúru, ktorú považovali za vhodnú, ale inú – rovnako dôležitú judikatúru
nespomenuli. Rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnych skutkových
zisteniach a nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností.
Prvostupňový aj odvolací súd dospeli k nesprávnemu právnemu záveru (§ 241 ods.2 písm. c/
O.s.p.), že N. neporušila ustanovenia zákonov č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z.
a č. 747/2004 Z.z., resp. že riadne vykonávala bankový dohľad. Zopakujúc dôvody,
uplatňované už skôr, žalobkyňa vyslovila presvedčenie, že finančná ujma, ktorá jej vznikla, je
výsledkom zanedbania povinností orgánu bankového dohľadu a podľa zákona č. 514/2003
Z.z. nesie zodpovednosť za ňu štát. Žalobkyňa v konaní dostatočne preukázala splnenie
všetkých predpokladov zodpovednosti štátu v zmysle uvedeného zákona, preto jej žalobe
malo byť vyhovené. Doterajší priebeh súbežného konkurzného konania nasvedčuje tomu, že
pohľadávka žalobkyne nebude môcť byť uspokojená. V súvislosti s tým tiež zopakovala, že
samo prebiehajúce konkurzné konanie nevylučuje, aby sa veriteľ samostatnou žalobou
domáhal náhrady škody voči štátu v inom súdnom konaní. Navyše, podmienkou vzniku
zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nie je bezúspešné uplatnenie
pohľadávky veriteľa v konkurznom konaní. Poukázala tiež na to, že jej nebolo doručené
vyjadrenie žalovanej k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa, čím jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Žiadala preto napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.
Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu označila dovolacie námietky žalobcu
za nedôvodné, rozhodnutia súdov za vecne správne a navrhla dovolanie „zamietnuť“ alebo
„odmietnuť“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,
že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
ods.1 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods.1 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej
alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vzhľadom na námietky dovolateľky a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242
ods. 1, veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu
dovolateľka v dovolaní namietala (§ 237 ods.1 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú
vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so
zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva /v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)/.
Pokiaľ žalobkyňa namieta, že rozhodnutia súdov sú nedostatočne odôvodnené
a z tohto tvrdenia vyvodzuje vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., dovolací súd
uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť
rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť
dovolania nezakladá. Správnosť takéto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti
súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu,
ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.
decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znenie je: “Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré
bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov slovenskej
republiky, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že
obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť
predmetnej právnej veta – dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý
považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil
svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Napokon treba dodať, že za vadu konania
v zmysle § 237 od. 1 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.
K námietke dovolateľky týkajúcej sa hodnotenia dôkazov súdmi dovolací súd
poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi
prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/
O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie § 243a ods. 2, veta druhá O.s.p., ktoré upravuje, že
dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom
prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta
druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe
súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje
rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním
dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namieta nesprávnosť postupu súdov v súvislosti
s nevykonaním ňou navrhnutého dokazovania, treba uviesť, že dokazovanie je časť
občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom
konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(por. § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať
za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 ods.1 O.s.p. (por. R 37/1993). Zo samej
skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p.
(por. R 125/1999).
Preskúmaním veci ale dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa dôvodne namieta
vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v tom, že jej nebolo doručené
vyjadrenie žalovanej k jej odvolaniu.
V zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávisle a nestranným súdom zriadeným zákonnom, ktorý rozhoduje o jeho
občianskych právach a záväzkoch.
V zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
jednou zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania vecí pred súdom je zásada „rovnosti
zbraní“. Tento princíp je jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania
a vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju
záležitosť jej protistrane.
Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne
konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť predložiť nielen všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi
a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť
sa pred ním. Požiadavka, aby procesné strany v konaní mali možnosť dozvedieť sa a vyjadriť
sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k stanoviskám pripojeným v spise, sa aplikuje
aj na odvolacie konanie.
V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len ESĽP), vo veci Trančíková proti Slovenskej republike z 13.1.2015 (sťažnosť
č. 17127/12) z ktorého vyplýva, že vyjadrenie účastníka konania vo veci (vrátane vyjadrenia
k opravnému prostriedku protistrany), ktoré obsahuje riadnu právnu a skutkovú argumentáciu
je potrebné považovať za také vyjadrenie, ktoré je potrebné subsumovať pod požiadavku,
aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o ňom a eventuálne sa k nemu
aj vyjadriť. Z predmetného rozhodnutia, ako aj z ďalšej judikatúry ESĽP vyplýva,
že konkrétny význam dotknutého vyjadrenia je málo dôležitý, keďže je na účastníkoch
konania aby posúdili, či si dokument vyžaduje, aby sa k nemu vyjadrili alebo nie. Zároveň
ESĽP v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že nedoručenie vyjadrenia protistrany
k opravnému prostriedku podanému sťažovateľkou v jej veci proti rozhodnutiu súdu 1. stupňa
je porušením článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V predmetnej právnej veci došlo k rovnakej procesnej situácii, nakoľko žalobkyňa
podala odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava 1 z 25. septembra 2014 č. k.
16 C 172/2012-185 a žalovaná podala vo vzťahu k tomuto odvolaniu svoje vyjadrenie
obsahujúce riadnu skutkovú a právnu argumentáciu z 27. novembra 2014 (č. l. 228 spisu),
ktoré bolo na súd prvého stupňa doručené 2.decembra 2014, avšak protistrane, t.j. žalobkyni
ako odvolateľke doručené nebolo, z čoho vyplýva, že s ním nebola oboznámená.
V zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia ESĽP je preto povinné konštatovať,
že týmto postupom súdu, ktorý nedoručil vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobkyne, došlo
k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a zároveň k odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom, čo je potrebné považovať za
procesnú vadu v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p. v nadväznosti na ustanovenie § 241 ods.
2 písm. a/ O.s.p. a § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.
Pretože odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom znamenajúce porušenie práv
na spravodlivý proces zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, dovolací
súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil vo veci samej a vo výroku
o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou odvolacieho súdu bude doručiť
vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobkyne a až po vykonaní tohto procesného úkonu bude
možné pokračovať v odvolacom konaní.
V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne odvolací súd aj o trovách tohto dovolacieho
konania (243b ods. 5 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 24. februára 2016
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.