Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9e7/397460.4000cf.pdf
PDF · 126.34 KB
No categories available
5Cdo/15/2015
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 15/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. L., bývajúceho v Ţ., t.
č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, Leopoldov,
Gucmanová č. 19/670, zastúpeného JUDr. P. Peruţekom, advokátom so sídlom v Hlohovci,
Radlinského 1, proti ţalovanej EXPRES MEDIA, k.s.,
so sídlom v Bratislave, Vrútocká 48, IČO: 35 792 094, o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp.zn. 7C 16/2009, o dovolaní
ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 31. augusta 2010 sp.zn. 10Co 21/2010,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Piešťany uznesením zo 17. decembra 2009 č.k. 7C 16/2009-31
ţalobcovi nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a neustanovil mu zástupcu
z radov advokátov. Po posúdení celkových osobných, majetkových a zárobkových pomerov
ţalobcu, dospel súd k záveru, ţe u neho nie sú splnené podmienky na oslobodenie od súdnych
poplatkov v zmysle § 138 ods.1 O.s.p. Vychádzal z toho, ţe ţalobca je vo výkone trestu
odňatia slobody vlastnou vinou, pričom je tam pracovne zaradený a má pravidelný mesačný
príjem, náklady s ubytovaním, stravovaním a iné nevyhnutné výdavky nemá. Keďţe ţalobca
nespĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, súd mu neustanovil zástupcu
z radov advokátov. Poukázal tieţ nato, ţe ustanovenie právneho zástupcu si nevyţaduje
ochrana jeho záujmov s prihliadnutím na obsah ţaloby, ktorá je na vysokej odbornej úrovni.
Uzavrel, ţe ţalobca má moţnosť poţiadať o poskytnutie právnej pomoci v zmysle zákona
č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Proti tomuto
uzneseniu podal odvolanie ţalobca.
Krajský súd v Trnave uznesením z 31. augusta 2010 sp.zn. 10Co 21/2010 napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods.1, 2 O.s.p.). Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa,
v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. Doplnil, ţe v prejednávanej veci má
pochybnosti aj o úspešnosti uplatňovaného práva, pretoţe zo skutkových okolností
vyplývajúcich zo ţaloby nevyplýva odôvodnenie vzniku a výšky nemajetkovej ujmy, ktorá je
závislá od závaţnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva.
Následne sa odvolací súd podrobným spôsobom zaoberal podmienkami priznania finančnej
satisfakcie za spôsobnú nemajetkovú ujmu v zmysle § 13 ods.1, 2, 3 Občianskeho zákonníka.
Zdôraznil, ţe primárne účelu nápravy zásahov do práva na ochranu osobnosti slúţi forma
morálnej satistfakcie a len podporne zákon uvaţuje aj o materiálnej satisfakcii. Nemoţno
pripustiť, aby sa v konkrétnej situácii mohlo odstránenie následkov porušenia práva
na ochranu osobnosti udiať výlučne v rovine finančného odškodnenia ujmy. Keďţe ţalobca
v ţalobe neuplatňuje ţiadnu z foriem morálnej satisfakcie, je vylúčené, aby mohol uspieť
s poţiadavkou na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ţalobca nespĺňal predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov, preto nebolo moţné vyhovieť ani jeho ţiadosti
o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca (ďalej aj
„dovolateľ“), ktoré doplnil podaním z 31. októbra 2010 a podaním právneho zástupcu
z 15. augusta 2014. Dovolanie odôvodnil tým, ţe mu postupom súdov niţšieho stupňa bola
odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/
O.s.p.) a súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V dôsledku toho,
ţe nebol oslobodený od zaplatenia súdnych poplatkov, hoci sú u neho splnené podmienky
pre oslobodenie od súdnych poplatkov, bol mu upretý prístup k súdu. Súdy nesprávne
aplikovali ustanovenie § 138 ods. 1 O.s.p., pretoţe pre oslobodenie od súdnych poplatkov nie
je právne významné, za akých okolností došlo k vzniku sporu, či predmet sporu (ne)súvisí
s udalosťami spojenými s osobou ţalobcu a jeho odsúdením na trest odňatia slobody
na doţivotie, ani to, či mohol ţalobca vyuţiť na ochranu svojho práva iný právny prostriedok,
v ktorom prípade by výška súdneho poplatku bola minimálna. Trval na tom, ţe sú u neho
splnené predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov a podrobne opísal svoju
majetkovú a finančnú situáciu. S poukazom na judikatúru ESĽP bol toho názoru, ţe zo strany
ţalovanej došlo k zásahu do jeho osobnostných práv a jeho ţaloba je dôvodná. Ustanovený
právny zástupca by nedostatky jeho ţaloby kvalifikovane odstránil a doplnil, avšak
v dôsledku rozhodnutí súdov mu bolo upreté právo na právneho zástupcu a následne súdy túto
skutočnosť vyuţili a spochybnili úspešnosť jeho ţaloby. Navyše odvolací súd svoj záver
o zrejmej bezúspešnosti ţalobcovho návrhu odôvodnil v rozpore s doterajšou súdnou praxou,
podľa ktorej pred uplatnením ţaloby o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je
nevyhnutné uplatniť ţalobou právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Ďalej sa dovolateľ
v dovolaní zaoberal skutkovými okolnosťami podanej ţaloby a zdôvodnením svojho
ţalobného nároku po skutkovej a právnej stránke. Z týchto dôvodov ţiadal, aby dovolací súd
napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na nové
konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (pozn.
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, (len) pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci smeruje dovolanie
proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce
uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska
(§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné,
pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Keďţe napadnutým je také uznesenie
odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.,
nemoţno prípustnosť proti nemu smerujúceho dovolania vyvodiť z týchto ustanovení.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak
dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Ţalobca v dovolaní výslovne namietal, ţe mu rozhodnutiami okresného a odvolacieho
súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. treba rozumieť
taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorý je v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a ktorým sa súčasne odníme
účastníkovi konania moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu
za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Ide najmä
o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam,
k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné
prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom
(svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu
i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1,
§ 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie
kaţdé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny
proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolateľ svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
nezaloţil na tvrdení, ţe súdy mu odňali či upreli niektoré z jeho procesných oprávnení
priznaných mu občianskym súdnym poriadkom ale na tom názore, ţe nesprávne aplikovali
ustanovenie § 138 ods.1 O.s.p. – vzali do úvahy okolnosti a hľadiská, ktoré pre posúdenie
ţiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov idú nad rámec zákona, nesprávne vyhodnotili
majetkové pomery ţalobcu a nesprávne posúdili úspešnosť podanej ţaloby.
Dovolací súd preto povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe ustanovenie § 237 písm. f/
O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou
činnosťou súdu, a nie s jeho skutkovým či právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Dovolanie totiţ nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 237 O.s.p., § 241
ods.2 písm. b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ústavný súd
vo svojich rozhodnutiach tieţ judikoval, ţe do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Súčasne právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04).
Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd nezistil ţiadne porušenie procesných
predpisov zo strany súdov niţšieho stupňa, ţalobcovi neboli odňaté jeho procesné práva, čo
napokon ani netvrdil. Samotné nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov bez ďalšieho
nezakladá vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Námietky dovolateľa z hľadiska ich obsahu
(§ 41 ods.2 O.s.p.) smerujú voči právnemu posúdeniu veci. Právne posúdenie veci spočíva
v činnosti súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej
právnej normy (v danom prípade § 138 ods. l O.s.p. a § 30 O.s.p.), na základe čoho dospieva
k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Touto činnosťou súdu ale nemôţe dôjsť k odňatiu
moţnosti účastníka konania pred súdom konať, lebo právnym posúdením veci sa mu
neodníma moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v konaní v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003).
Z ustanovenia § 138 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe k tomu, aby súd mohol oslobodiť
účastníka konania od zaplatenia súdneho poplatku, musia byť súčasne splnené dve
podmienky, a to: nepriaznivá finančná situácia a pravdepodobnosť úspechu v danom konaní
na strane ţiadateľa. V prejednávanej veci z obsahu rozhodnutí súdov niţšieho stupňa vyplýva,
ţe sa zaoberali majetkovými pomermi ţalobcu ako aj predpokladom úspešnosti podanej
ţaloby a na základe dostatočne odôvodnených úvah dospeli k záveru ţe, a/ majetkové pomery
ţalobcu neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a b/ vo veci ide
o pravdepodobne bezúspešné uplatňovanie práva ţalobcom. Je teda zrejmé, ţe súdy
pri svojom rozhodovaní vzali do úvahy tie kritéria, ktoré ustanovenie § 138 ods. 1 O.s.p.
na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov viaţe. Správnosťou záverov súdov niţšieho
stupňa, t.j. či u ţalobcu (ne)boli tieto kritériá skutočne splnené, zaloţených na hodnotení
podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 138 ods. 1 O.s.p., sa však dovolací súd nezaoberal
vzhľadom na procesnú neprípustnosť podaného dovolania.
Otázkou vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny
poplatok sa zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v rozsudku zo dňa 19. júna
2001, č. sťaţnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku (odsek 59, 60), uviedol, ţe nikdy
nevylúčil moţnosť, ţe záujmy riadneho chodu justície môţu odôvodňovať zavedenie
finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu a konštatoval, ţe poţiadavku zaplatiť
súdny poplatok v súdnom konaní nemoţno pokladať za obmedzenie práva účastníka
na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ( m.m. vo veci Brualla Goméz de la Torre v. Španielsko
rozsudok z 19. decembra 1997, odsek 33; vo veci Tolstoy - Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo rozsudok z 13. júla 1995, odsek 61). Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
č. PL. ÚS 38/1999 uviedol, ţe hoci čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd zaručuje kaţdému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné
garancie v konaní pred ním, nezaručuje mu aj právo na bezplatné súdne konanie
(m.m.II. ÚS 142/04).
S poukazom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe postup a rozhodnutia
súdov, v dôsledku ktorých ţalobcovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov
a ustanovený právny zástupca, nemali za následok znemoţnenie realizácie procesných práv
ţalobcu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ ţalobca v dovolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci, dovolací súd
opätovne uvádza, ţe právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je síce relevantným
dovolacím dôvodom (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorý však sám osebe nezakladá
procesnú prípustnosť dovolania (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.
1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 23. júna 2011 sp.zn.
6 Cdo 41/2011). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), mali by za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, o taký
prípad ale v prejednávanej veci nešlo.
Keďţe procesná prípustnosť dovolania ţalobcu nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p.
ani § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol jeho dovolanie ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si ju neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. marca 2016
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová