Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)b87/399340.fb37fe.pdf
PDF · 138.57 KB
No categories available
5Cdo/410/2013
Najvyšší súd 5 Cdo 410/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne LEHOR spol. s r.o.,
so sídlom v Bratislave, Lietavská 16, IČO: 35 754 524, zastúpenej advokátskou kanceláriou
4E LEGAL, s.r.o., so sídlom v Ţiline, Pernikárska 1, IČO: 36 866 351, proti ţalovaným
1/ Z. G., bývajúcej v B., 2/ M. B., bývajúcej v B., obe zastúpené advokátskou kanceláriou
LEGAL GROUP, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Námestie Martina Benku 15, IČO:
47 237 589, 3/ Ing. E. H., bývajúcemu v M., 4/ T. H., bývajúcemu v J., o zriadenie vecného
bremena, vedenej na Okresnom súde G. pod sp.zn. 8C 144/2011, o dovolaní ţalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. januára 2013 sp.zn. 23Co 310/2011, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 28. januára 2013 sp.zn. 23Co 310/2011
z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd G. rozsudkom z 23.augusta 2011, č.k. 8C 144/2011-108
na pozemku parc. č. 877/22, parcela registra ,,E“ orná pôda o výmere 6685m², zapísaný
na LV č.X., obec G., okres G., katastrálne územie G. zriadil vecné bremeno: právo uloţenia,
uţívania, vykonávania opráv, úprav a revízií inţinierskych sietí (vodovod, plynovod,
kanalizácia, elektrina) a povinnosť strpieť obmedzenia v ochrannom pásme 1,5 m od
vonkajších vedení podľa § 19 zák.č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch
a verejných kanalizáciách vedúcich cez tento pozemok v prospech vlastníka týchto
inţinierskych sietí, právo uloţenia, uţívania, vykonávania opráv, úprav a revízií inţinierskych
sietí (vodovod, plynovod, kanalizácia, elektrina) a povinnosť strpieť obmedzenia
v ochrannom pásme 1,5 m od vonkajších vedení podľa § 19 zák. č. 442/2002 Z.z. o verejných
vodovodoch a verejných kanalizáciách vedúcich cez tento pozemok v prospech vlastníka
stavby bez súpisného čísla, druh stavby: 21, popis stavby: priemyselný areál - Admin. -
výrobný kom, na parcele č. 5296/15 (parcela registra „C", druh pozemku: zastavané plochy
a nádvoria, o výmere 1500 m²) zapísaná na LV č. X. vedenom Katastrálnym úradom
v Trnave, Správa katastra G., k.ú. G..
Ţalobkyňu zaviazal uhradiť v prospech ţalovaných 1/ aţ 4/ finančnú náhradu
za zriadenie vecného bremena v prospech vlastníka inţinierskych sietí, ako aj v prospech
vlastníka stavby bez súpisného čísla, druh stavby: 21, popis stavby: priemyselný areál-
Admin. výrobný kom, na parcele č. 5296/15 (parcela registra: „C“, druh pozemku: zastavané
plochy a nádvoria o výmere 1 500 m2) zapísaná na liste vlastníctva č. X. vedenom
Katastrálnym úradom v Trnave, Správa katastra G., katastrálne územie G., kaţdému sumu
738 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanému 4/ uloţil povinnosť zaplatiť
ţalobcovi trovy konania v sume 385,23 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovaným
1/, 2/, 3/ náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodol tak s odôvodnením, ţe ţalobkyňa má právo sa pripojiť na najbliţší verejný
vodovod, verejný plynovod a elektrický rozvod, ktoré sa nachádzajú na susedných
pozemkoch, pričom trasy kadiaľ má dôjsť k napojeniu uţ existujúcich inţinierskych sietí
určili vo svojich rozhodnutiach orgány, ktoré ich spravujú. Stavba inţinierskych sietí bola
zrealizovaná na cudzom pozemku, a preto súd na vec aplikoval ustanovenie § 135c ods. 3
Občianskeho zákonníka . Súčasne na vec analogicky (§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
aplikoval ustanovenie § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, ţe zriadenie
vecného bremena nebude obmedzovať vlastnícke práva ţalovaných ale pozemky zhodnotí,
preto rozhodol tak, ţe vecné bremeno zriadil v súlade so ţalobným návrhom. Pri určení výšky
náhrady za zriadenie vecného bremena vychádzal zo znaleckého posudku č. 17/2009
RNDr. F. B., predloţeného ţalobkyňou. Zdôraznil, ţe suma náhrady, ktorú ţalobkyňa zaplatí
za zriadenie vecného bremena, je niekoľkonásobne vyššia ako bola určená týmto znaleckým
posudkom. Ţalovaný 1/, 2/, 3/ s výškou tejto náhrady súhlasili. Ţalovaný 4/ poţadoval
podstatne vyššiu sumu, ktorej výšku však ţiadnym spôsobom nešpecifikoval a ani nenavrhol
ţiadny dôkaz, o ktorý by oprel svoj návrh. Keďţe ţiaden z účastníkov nenavrhoval ďalšie
dokazovanie, súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu a vykonaných dôkazov. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnej ţalobkyni náhradu trov konania
proti ţalovanému 4/, ktorý v konaní nebol úspešný a ktorý svojím správaním celý súdny spor
zapríčinil.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 28. januára 2013 sp.zn. 23Co 310/2011 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe návrh zamietol, ţalovaným 1/, 2/, 3/ právo
na náhradu trov konania nepriznal a ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému 4/
náhradu trov konania z titulu trov právneho zastúpenia v sume 402 € a z titulu iných trov
163,78 € na účet právneho zástupcu ţalovaného 4/ do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Odvolací súd uviedol, ţe na usporiadanie pomerov medzi vlastníkom pozemku
a vlastníkom stavby je potrebné aplikovať ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka.
Výlučnú aktívnu legitimáciu pre podanie návrhu na vysporiadanie týchto pomerov v zmysle
citovaného ustanovenia má však len vlastník pozemku. Stavebníkovi táto legitimácia
neprislúcha ani v prípade, ak by sa chcel domôcť vyrovnania vzájomných vzťahov podľa
odseku 3 tohto ustanovenia. Pokiaľ teda ţalobkyňa odôvodnila svoju ţalobu ustanovením
§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, nemá k tomu aktívnu vecnú legitimáciu. Keďţe
ţalobkyňa ţiadala súd o zriadenie vecného bremena, mal sa súd prvého stupňa zaoberať len
existenciou zákonných podmienok pre zriadenie vecného bremena. V zmysle ustanovenia
§ 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka je moţné zriadiť len vecné bremeno cesty, vecné
bremeno s iným obsahom nie je moţné zriadiť, a to ani za pouţitia analógie. Je tomu tak
preto, ţe rozhodnutie o zriadení vecného bremena je rozhodnutím konštitutívnym a pred jeho
vydaním tu nie je hmotno-právny vzťah medzi účastníkmi, ktorý by bolo moţné posúdiť
analogicky. Súčasne takéto rozhodnutie zasahuje do hmotnoprávnej sféry účastníkov konania
tak, ţe zakladá, mení alebo ruší subjektívne práva a povinnosti účastníkov, pričom k takémuto
zásahu môţe dôjsť len na základe výslovného ustanovenia zákona. Z týchto dôvodov
nepovaţoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, a preto ho v zmysle § 220
O.s.p. zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému ţalovanému 4/ priznal náhradu trov
prvostupňového i odvolacieho konania, ostatným ţalovaným náhradu trov konania nepriznal,
pretoţe si ju neuplatnili.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním ţalobkyňa (ďalej aj
,,dovolateľka“). Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p., ako
dovolací dôvod uviedla § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.
(účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom) a § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Odňatie moţnosti konať
videla dovolateľka v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého
odôvodnenie nepovaţovala za postačujúce. Odvolací súd sa podľa jej názoru nevyjadril k jej
argumentom a nezdôvodnil svoj právny názor o absencii aktívnej vecnej legitimácie
ţalobkyne a ani k nemoţnosti aplikácie ustanovenia § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka
a § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci. Dovolateľka vytýkala
odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie otázky jej aktívnej legitimácie v konaní
o návrhu podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe práve citované ustanovenie
je jednou z moţností zabránenia prílišnej tvrdosti odsekov 1, 2 tohto ustanovenia a môţe sa
ho dovolávať aj vlastník stavby. Z tohto ustanovenia pritom vyplýva viacero moţností
riešenia vzniknutej situácie, najmä však moţnosť zriadenia vecného bremena za náhradu.
Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, v ktorých tento súd
zaujal názor, ţe ţalobu v zmysle § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka môţe podať aj
vlastník stavby. Ţalobkyňa tak v dôsledku postoja ţalovaného 4/ nemôţe uţívať nielen
inţinierske siete, ale celú stavbu priemyselného areálu, ktorá má byť na ne napojená, čím
dochádza k porušovaniu jej práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky. Za nesprávny povaţovala aj názor odvolacieho súdu o nemoţnosti aplikácie
ustanovenia § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka a to z hľadiska posúdenia obsahu vecného
bremena zriadeného podľa tohto ustanovenia, pretoţe ňou navrhovaný rozsah zriadenia
vecného bremena je svojím obsahom súčasťou širšieho vecného bremena spočívajúceho
v práve cesty cez priľahlý pozemok, ktoré je moţné v prejednávanom prípade aplikovať
priamo bez pouţitia analógie. Ţalobkyňa je totiţ súčasne aj vlastníkom stavby nachádzajúcej
sa na pozemku, ku ktorému je priľahlý pozemok ţalovaných, pričom prístup k predmetnej
stavbe nemoţno zabezpečiť inak ako zriadením vecného bremena. Právo cesty (§ 151o ods. 3
Občianskeho zákonník) je potrebné vykladať nielen ako právo na prechod peši alebo pouţitím
dopravných prostriedkov cez priľahlý pozemok, ale aj ako právo na prechod
automatizovaným spôsobom napr. v podobe prechodu vody, plynu a elektriny cez priľahlý
pozemok prostredníctvom inţinierskych sietí, za účelom zabezpečenia uţívania stavby
nachádzajúcej sa na priľahlom pozemku. Z týchto dôvodov navrhla, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, ţe potvrdí prvostupňový rozsudok alternatívne, aby
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Ţalovaný 1/ aţ 3/ sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadrili.
Ţalovaný 4/ k podanému dovolaniu uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je
správne na rozdiel od právnej argumentácie ţalobkyne. Napadnutý rozsudok bol odôvodnený
riadne a dostatočne, preto nie je daný ani dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ani
podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1.januárom 2015, pretoţe dovolanie bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, ţe
dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., proti rozsudku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe je
potrebné ho zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky aj
otázkou, či konanie nie je postihnuté vadami podľa § 237 O.s.p. (a/ rozhodlo sa vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát ). Dovolateľka vo svojom dovolaní nenamietala vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/
a g/ O.s.p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľka výslovne namietala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá
mala spočívať v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať)
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu
dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3,
Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo
3. decembra 2015 Stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia
namietaná dovolateľkou povaţovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods.2 písm. b/
O.s.p. Len vo výnimočných prípadoch môţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať
vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným
prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou,
intenzitou, významom a právnymi následkami blíţia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva totiţ princíp právnej istoty môţe ustúpiť iba výnimočne,
a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti
Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny
systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009).
Vzhľadom na procesnú prípustnosť podaného dovolania v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.,
dovolací súd preskúmal obsah spisu a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu, nezistil však ţiadne porušenie procesných predpisov zo strany odvolacieho súdu, ktoré
by zakladalo tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a ani vadu podľa § 237
písm. f/ O.s.p.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu
predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (obsahuje
1/ opis skutkového stavu, 2/ priebeh konania, 3/ stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, 4/ výsledky vykonaného dokazovania a 5 /citáciu právnych predpisov aplikovaných
na prejednávaný prípad). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôvodnil svoj
právny názor o absencii aktívnej vecnej legitimácie ţalobkyne na podanie ţaloby podľa
§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka (viď posledný odsek str. 6 napadnutého rozhodnutia)
a vysvetlil aj nemoţnosť aplikácie ustanovenia § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka
v prejednávanej veci (viď druhý odsek str. 7 napadnutého rozhodnutia). Argumentácia
dovolateľky v tomto smere teda nebola dôvodná.
Dovolací súd následne pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu § 241 ods.2 písm. c/ O.s.p. uplatneného
ţalobkyňou.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolacia argumentácia ţalobkyne o nesprávnosti právneho posúdenia veci odvolacím
súdom bola zaloţená na jej právnom názore, ţe 1/ aktívnu legitimáciu v spore o zriadenie
vecného bremena podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka má aj stavebník,
2/ ustanovenie § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka je priamo aplikovateľné v prejednávanej
veci, pretoţe vecné bremeno spočívajúce v práve cesty podľa tohto ustanovenia zahŕňa aj
právo prechodu inţinierskych sietí potrebných pre uţívanie priľahlého pozemku.
Ad 1/ Podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na cudzom
pozemku, hoci na to nemá právo, môţe súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, ţe stavbu
treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (,,ďalej len vlastník stavby“). Podľa § 135c
ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáţe ju súd za
náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. Podľa
§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka súd môţe usporiadať pomery medzi vlastníkom
pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tieţ zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je
nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.
Ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka sa vzťahuje výlučne na usporiadanie
vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom tzv. neoprávnenej stavby na cudzom
pozemku. Za neoprávnenú stavbu v zmysle citovaného ustanovenia sa povaţuje taká stavba,
ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal občianskoprávny titul
umoţňujúci mu zriadiť stavbu na cudzom pozemku (rozsudok najvyššieho súdu z 23. apríla
2014 sp.zn. 6 MCdo 44/2012). To znamená, ţe pre označenie stavby ako ,,neoprávnenej,, nie
je rozhodujúce, či bola postavená na základe stavebného povolenia a v súlade sním, ale len to,
či stavebník (ne)mal hmotnoprávny titul na pozemku stavať. Pokiaľ teda stavebník nemá
ţiadne právo k cudziemu pozemku, ide z jeho strany o neoprávnený zásah do vlastníckeho
práva k pozemku, ktorý je potrebné riešiť spôsobom určeným ustanovením § 135c
Občianskeho zákonníka a usporiadať tak pomery medzi dvoma vzájomne si konkurujúcimi
vlastníckymi právami.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalobkyňa nemala ţiadny občianskoprávny titul
na realizáciu inţinierskych sietí na pozemku ţalovaných. Pokiaľ sa ţalobkyňa v tejto
súvislosti odvolávala na stavebné povolenie a územné rozhodnutie správnych orgánov, táto
skutočnosť je, ako uţ bolo vyššie vysvetlené, bezpredmetná vo vzťahu k posúdeniu stavby
ako neoprávnenej avšak bude dôleţitá pre posúdenie jej dobromyseľnosti a okolností vzniku
neoprávnenej stavby, ktoré aspekty sa prejavia v spôsobe vysporiadania pomerov medzi ňou
a ţalovanými.
Spor medzi účastníkmi konania teda odvolací súd správne podradil pod ustanovenie
§ 135c Občianskeho zákonníka. Zákonodarca v tomto ustanovení preferuje ako prvý do úvahy
prichádzajúci spôsob riešenia vzniknutej situácie odstránenie neoprávnenej stavby (odsek 1)
na návrh vlastníka pozemku. Ide o zohľadnenie prvku protiprávnosti v konaní stavebníka,
ktorý staval na cudzom pozemku a neoprávnene tak zasiahol do práva vlastníka pozemku.
Zo znenia tohto odseku (,,na návrh vlastníka“ a tieţ ,,na náklady vlastníka stavby“) je celkom
zrejmé, ţe aktívnu legitimáciu na podanie ţaloby o odstránenie stavby má výlučne vlastník
pozemku, čo napokon vyplýva aj z logiky veci (je len ťaţko predstaviteľné, ţe samotný
stavebník by mal záujem na odstránení stavby). Na tento odsek nadväzuje odsek 2 citovaného
ustanovenia, ktorý prichádza do úvahy aţ potom, ako súd dospeje k záveru, ţe vlastníkom
pozemku navrhované riešenie v podobe odstránenia stavby nie je účelné. Prikázanie
vlastníctva stavby v prospech vlastníka pozemku je teda druhou moţnou alternatívou, ktorú
súd musí vţdy posúdiť pri rozhodovaní o usporiadaní pomerov podľa § 135c Občianskeho
zákonníka. Podmienkou pre takýto spôsob vysporiadania však je súhlas vlastníka pozemku
s prikázaním stavby do jeho vlastníctva, keďţe nikomu nemoţno vlastnícke právo vnútiť proti
jeho vôli. Aktívnu legitimáciu na podanie ţaloby v tomto prípade má opäť výlučne vlastník
pozemku.
Nasleduje odsek 3 citovaného ustanovenia ako tretia moţnosť usporiadania vzťahov
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby, v ktorom zákonodarca dáva súdu moţnosť
usporiadať pomery medzi nimi aj inak, ako podľa odseku 1, 2, za predpokladu, ţe nie sú
splnené podmienky pre aplikáciu týchto odsekov. Znenie odseku 3 neurčuje, ktorý
z vlastníkov môţe takýto návrh podať a dovolací súd zastáva názor, ţe ţalobu podľa tohto
odseku môţe podať aj vlastník stavby. Pri výklade tohto odseku je totiţ potrebné mať
na zreteli, ţe tu dochádza ku stretu dvoch rovnocenných vlastníckych práv s rovnakým
zákonným obsahom. Ústavný súd Slovenskej republiky viac krát zdôraznil, ţe konflikt
vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady ich
spravodlivej rovnováhy (napr. PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné
práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo
slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo
slobody (IV. ÚS 256/07). Právny štát nemôţe byť postavený na princípe ochrany poskytnutej
výlučne jednému vlastníckemu právu, ak druhému ostáva len právna neistota bez moţnosti
realizácie obsahu vlastníctva. Preto aj stret vlastníckych práv, vlastníka pozemku a vlastníka
stavby, musia súdy rozhodovať s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu tak, aby pokiaľ to
je moţné zostalo zachované kaţdé z nich v čo najväčšej moţnej miere a v prípade, ţe to nie je
moţné, treba dať prednosť tomu z nich, ktoré sa za daných skutkových okolností javí ako
spravodlivejšie. Vo svetle týchto princípov je potom potrebné vykladať aj ustanovenie § 135c
ods. 3 Občianskeho zákonníka a tieţ aktívnu legitimáciu vlastníka stavby.
Ak by dovolací súd pripustil výklad, podľa ktorého by nebol vlastník stavby
na podanie ţaloby podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka aktívne legitimovaný,
pre pasívny postoj vlastníka pozemku v dôsledku nepodania ţaloby v zmysle § 135c
Občianskeho zákonníka (tak, ako tomu je aj v prejednávanom prípade), ostáva vlastník stavby
hoci neoprávnenej bez akejkoľvek moţnosti riešiť vzniknutú situáciu a na rozdiel od vlastníka
pozemku nemá ţiadny nástroj ochrany svojho vlastníckeho práva k stavbe, čím by (v prípade
negatívneho postoja vlastníka pozemku) mohol byť úplne vylúčený z uţívania predmetu
svojho vlastníctva. Aj správny orgán na úseku stavebného konania práve pre spornosť práva
k pozemku, na ktorom je neoprávnená stavba, prerušil kolaudačné konanie a ţalobkyňu
vyzval na preukázanie právneho vzťahu k pozemku ţalovaných.
Dovolací súd vychádza z toho, ţe úlohou všeobecných súdov je poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr.
IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Súčasne platí, ţe kaţdý má
právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.).
Nepriznanie aktívnej legitimácie vlastníkovi stavby by bolo porušením jeho práva na súdnu
ochranu podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a predovšetkým by v dôsledku toho nemohla byť odstránená spornosť
vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom neoprávnenej stavby.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, ţe vlastník pozemku má
aktívnu legitimáciu vo vzťahu ku všetkým trom odsekom ustanovenia § 135c Občianskeho
zákonníka, kým vlastník stavby môţe podať len ţalobu v zmysle odseku 3 § 135c
Občianskeho zákonníka (za predpokladu, ţe ţalobu v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka
nepodá vlastník pozemku) a domáhať sa tak, aby súd svojím rozhodnutím usporiadal pomery
medzi ním a vlastníkom pozemku iným spôsobom ako v odseku 1, 2, a to najmä zriadením
vecného bremena, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe, za náhradu.
Odsek 3 ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka tak umoţňuje zásah do práv vlastníka
pozemku v podobe jeho obmedzenia zriadením vecného bremena v prospech stavebníka
rozhodnutím súdu, samozrejme len za predpokladu, ţe takéto obmedzenie je vzhľadom
na okolnosti prípadu dôvodné a primerané.
Záver odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa nemá aktívnu legitimáciu v konaní o ţalobe
podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka a rovnako jeho názor, ţe súd nemôţe svojím
rozhodnutím zriadiť vecné bremeno na základe citovaného ustanovenia, je preto nesprávny.
Ad 2/ Podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak nie je vlastník stavby zároveň
vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemoţno zabezpečiť inak, súd
môţe na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby
spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok.
Aplikácia citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci je
úplne vylúčená, pretoţe sa vzťahuje na inú hmotnoprávnu situáciu. Predovšetkým stavba
patriaca ţalobkyni (inţinierske siete) je uţ existujúca a neoprávnená, nachádzajúca sa
na cudzom pozemku, ktorú situáciu rieši vyššie vyloţené ustanovenie § 135c Občianskeho
zákonníka. Pokiaľ sú občianskoprávne vzťahy riešené zákonným ustanovením, niet dôvodu
na aplikáciu iného ustanovenia ani na analógiu (a contrario § 853 ods.1 Občianskeho
zákonníka). Nebol teda ani dôvod posudzovať ţalobu v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho
zákonníka, ktoré rieši celkom odlišnú situáciu, kedy sa vlastník oprávnenej stavby stojacej
na vlastnom pozemku domáha zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu
cez priľahlý pozemok. I keď ţalobkyňa je vlastníčkou stavby (priemyselného areálu)
a ţalovaní sú vlastníkmi priľahlého pozemku, otázky ňou nastolené vo vzťahu k ustanoveniu
§ 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka by prichádzali do úvahy len vtedy, ak by inţinierske
siete neboli ešte vybudované. Z tohto dôvodu je dovolacia argumentácia ţalobkyne týkajúca
sa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka pre posúdenie prejednávanej veci irelevantná
a dovolací súd sa ňou nezaoberal.
Na základe vyššie uvedeného najvyšší súd pre nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. marca 2016
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová