Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
0ef/399702.d54176.pdf
PDF · 164.03 KB
No categories available
8Cdo/36/2016
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8Cdo/36/2016
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu K., bývajúceho
v Bratislave, T. č. X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o. so sídlom v Bratislave,
R., IČO: X., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná N., so sídlom v Bratislave,
I., IČO: X., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C
188/2011, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26.. augusta 2015
sp. zn. 2 Co 667/2014, 2 Co 668/2014, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. augusta 2015 sp. zn. 2 Co 667/2014, 2
Co 668/2014 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 10. júna
2014, č.k. 15 C 188/2011-269, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie
konanie.
Dovolanie proti výroku, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I
zo 16. júla 2014, č. k. 15 C 188/2011-300 o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 10. júna 2014, č.k. 15 C 188/2011-269 rozhodol tak,
ţe návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie zamietol, návrh ţalobcu vo veci samej zamietol
a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z toho, ţe
ţalobca sa voči ţalovanej domáhal zaplatenia sumy 45 146,05 € s príslušenstvom podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom ţalobkyne. Podľa názoru súdu však ţalobca nepreukázal existenciu predpokladov
zodpovednosti ţalovanej za škodu v zmysle § 9 citovaného zákona, na vyvodenie ktorej je
potrebné kumulatívne splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, keď nepreukázal
uţ prvú z podmienok, a to nesprávny úradný postup. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
ţe ţalobca sa stal členom druţstva P. ( ďalej len „druţstvo“ ) s členským vkladom, avšak na
jeho rozhodnutie o vystúpení z druţstva, mu zaniklo členstvo a tým aj právo na vyplatenie
vyrovnacieho podielu v sume, predstavujúcej vyššie uvedenú vzniknutú škodu. Druţstvo na
zhodnocovanie peňaţných prostriedkov v rámci Projektu investície pouţívalo spoločnosť C.,
o.c.p. ako výhradného obchodníka z cennými papiermi, nad ktorým vykonávala dohľad N.
v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch s povolením do 1.3.2011. Obchodník
s cennými papiermi skončil spoluprácu k 30.4.2010, pričom neodovzdal zverené finančné
prostriedky a ani portfólio cenných papierov a ţalobcovi vyrovnávací podiel nebol vyplatený.
Ţalobca si prihlásil pohľadávku formou prihlášky v konkurze, ktorý bol na druţstvo ako
úpadcu vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2011 sp. zn.
3K 95/2010. Pohľadávka však bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá
a ţalobca sa obrátil incidenčnou ţalobou na určenie oprávnenosti pohľadávky, konanie
vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19 C 56/2011 nie je právoplatne skončené.
Podľa názoru súdu v danom štádiu konania ţalobca nepreukázal vznik škody. V tomto smere
poukázal na ustálenú súdnu judikatúru ( rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cz 110/84 ), podľa ktorej ak má ţalobca pohľadávku voči subjektu , ktorý ju získal
ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné
domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlţníkovi, nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu a tým ani predpoklad existencie škody. Preto sa ţalobca musí domáhať
vyplatenia pohľadávky voči druţstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii
dlţníka/povinného, resp. osoby, ktorá je povinná ţalobcovi vydať získaný prospech v podobe
vyrovnávacieho podielu resp. vyplatenia zmenky. Vzhľadom na uvedené okolnosti nemohol
súd v rozhodnom čase ustáliť, či a najmä v akej výške jej vznikla škoda a návrh o náhradu
škody je moţné povaţovať za predčasne podaný. Ţalobca rovnako v konaní nesprávny úradný
postup orgánu štátu spoľahlivo nepreukázal, ţe mu škoda vznikla v príčinnej súvislosti
s neprávnym úradným postupom štátneho orgánu. N. aţ od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z.
o cenných papieroch od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či druţstvo
dodrţiava schválený prospekt investície. N. nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad
nad celkovou činnosťou Druţstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v
rozpore s ustanovením zákona č. 566/1992 Zb. o N., so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch a investičných sluţbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako aj zákonom
č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zistené nedostatky N. prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu druţstva dňa
24.8.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. Nakoľko nemohla v tom
období pristúpiť k uloţeniu peňaţnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových
hodnôt za nedodrţanie Prospektu podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.. Z hore
uvedených dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup N. vyplývajúci z dohľadu nad
Obchodníkom s CP v danom prípade právne irelevantný, pretoţe na strane ţalobcu nedošlo
k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom N.
spočívajúcom V zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP, preto sa súd takýmto prípadným
nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Štát nemôţe priamo zasahovať do vlastnej
činnosti druţstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má druţstvo autonómne
postavenie. Ţalobca ako člen druţstva mohol uplatniť svoje právo riadiť záleţitosti druţstva,
kontrolovať činnosť druţstva jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a
nepreukázal, ţe počas členstva v druţstve realizoval svoje oprávnenia aktívne zasahovať na
činnosti druţstva za účelom odvrátenia hroziacej škody. O trovách konania rozhodol podľa
Okresný súd Bratislava I uznesením z 16. júla 2014, č. k. 15 C 188/2011-300 za podané
odvolanie voči predmetnému rozsudku, ţalobcovi uloţil zaplatiť súdny poplatok 20 eur
(poloţka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. ).
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 26. augusta 2015 sp. zn. 2 Co
667/2014, 2 Co 668/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ( zamietajúcej voči
návrhu na náhradu škody ) potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., uznesenie súdu prvého
stupňa ( o uloţení súdneho poplatku za odvolanie ) potvrdil a ţalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Stotoţnil sa so
záverom prvostupňového súdu, ţe ţalobca nepreukázal základný predpoklad pre zaloţenie
objektívneho zodpovednostného vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a to nesprávny
úradný postup orgánu verejnej moci. Stotoţnil sa aj so záverom, ţe v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup zo strany ţalovanej pri vykonávaní dohľadu nad
činnosťou druţstva z konkrétne a podrobne uvedených dôvodov, na ktoré poukázal pre
zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu. Odvolací súd zdôraznil, ţe ţalobca
si svoju pohľadávku uplatnil v konkurznom konaní, ale ţiadna škoda mu zatiaľ nemohla
vzniknúť. Vo vzťahu k ţalobcom uvádzanému rozhodnutiu poukázal na dôvody uvedené
súdom prvého stupňa. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 142 ods. 1 O. s. p. Za správne povaţoval aj rozhodnutie ( uznesenie ) súdu prvého stupňa
o súdnom poplatku za odvolanie. Uviedol, ţe konanie o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30. septembra 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.
Napriek tomu je navrhovateľ povinný zaplatiť poplatok za odvolanie. Odvolací súd
poukázal na § 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa
ktorého ak je sadzba poplatku stanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom
stupni. To znamená, ţe ţalobca by nebol povinný zaplatiť súdny poplatok za odvolanie iba
v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. Toto však podal 6. februára
2014, teda odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona
č. 286/2012 Z. z. , ktorým bol vypustený § 4 ods. 1 písm. k/ , podľa ktorého konanie vo
veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom je oslobodené od súdnych poplatkov. Teda od
1. októbra 2012 toto konanie od súdnych poplatkov oslobodené nie je. Za správne povaţoval
tieţ rozhodnutie ( uznesenie ) súdu prvého stupňa o súdnom poplatku za vyhotovenie
rovnopisov elektronických podaní. Na povinnosť platiť súdny poplatok poukázal na vyššie
uvedené odôvodnenie a preto táto námietka bola neopodstatnená.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie s tým, ţe mu súdmi
bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) v spojení s § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. Podľa jeho názoru súdy rozhodli vecne nesprávne, svojvoľne, arbitrárne a ich
rozhodnutia nie sú dostatočne presvedčivé a preskúmateľné, čo zakladá inú vadu konania
(R 111/1998) v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Postupovali formalisticky tak, ţe
zohľadnili iba judikatúru, ktorú povaţovali za vhodnú, ale inú – rovnako dôleţitú judikatúru
nespomenuli. Rozhodnutie odvolacieho súdu je zaloţené na nesprávnych skutkových
zisteniach a nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností.
Prvostupňový aj odvolací súd dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, ţe N. neporušila
ustanovenia zákonov č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z. a č. 747/2004 Z.z., resp. ţe riadne
vykonávala bankový dohľad. Zopakujúc dôvody, uplatňované uţ skôr, ţalobca vyslovil
presvedčenie, ţe finančná ujma, ktorá mu vznikla, je výsledkom zanedbania povinností
orgánu bankového dohľadu a podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť za ňu štát.
Ţalobca v konaní dostatočne preukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu
v zmysle uvedeného zákona, preto jeho ţalobe malo byť vyhovené. Doterajší priebeh
súbeţného konkurzného konania nasvedčuje tomu, ţe pohľadávka ţalobcu nebude môcť byť
uspokojená. V súvislosti s tým tieţ zopakoval, ţe samo prebiehajúce konkurzné konanie
nevylučuje, aby sa veriteľ samostatnou ţalobou domáhal náhrady škody voči štátu v inom
súdnom konaní. Navyše, podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. nie je bezúspešné uplatnenie pohľadávky veriteľa v konkurznom konaní.
Potvrdzujúce uznesenie o poplatkovej povinnosti označil za priečiace sa zákonu. Súdy mu
vyrubili súdny poplatok, ktorý mu nemal byť vyrubený a tým mu odňali moţnosť konať
(§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Ţiadal preto napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.
Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu označila dovolacie námietky ţalobcu
za nedôvodné, rozhodnutia súdov za vecne správne a navrhla dovolanie „zamietnuť“ alebo
„odmietnuť“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
K dovolaniu ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. septembra
2014 sp.zn. 6 Co 299/2014:
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,
ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ţalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
ţiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, ţe dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
V zmysle § 241 ods. 2 OSP môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1 OSP, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nieln rozsahom dovolania, ale aj v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 OSP) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 ods. 1 OSP a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať, či
napadnuté rozhzodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo
závaţných procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je
postihnuté vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebným, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/
OSP.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ OSP) sa rozumie taký
závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok (napr. právo zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,
vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na
presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie odvolania, právo na moţnosť
vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.).
Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková
proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti
vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospl
Európsky súd pre ľudské práva k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu beobsahuje ţiadne
nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila
v predchádzajúcom pribehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na
rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť obopznámiť sa
s ním, ak bolo rozmulované ako právna a skutková argumentácia.
V rozsudku sa doslovne uvádza, ţe „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali
moţnosť dozvedieť sa o všetkých predloţených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich
veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové
konanie, a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“.
Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na
spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, ţe
k odvolaniu ţalobcu (viď č.l. 285 spisu) sa písomne vyjadrila ţalovaná (č.l. 305 spisu),
ţalobca ale nemal moţnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť,
lebo súd mu toto vyjadrenie ţalovanej nedoručil.
Dovolací súd teda prihliadol na vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktorá sa
vyskytla v štádiu odvolacieho konania v podobe nedoručenia vyjadrenia ţalovanej k odvolaniu ţalobcu.
Pretoţe odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom znamenajúce porušenie práv
na spravodlivý proces zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, dovolací
súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Úlohou odvolacieho súdu bude doručiť vyjadrenie ţalovanej k odvolaniu ţalobcu
a aţ po vykonaní tohto procesného úkonu bude moţné pokračovať v odvolacom konaní.
K dovolaniu proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa z 3. júna 2014 č.k. 25 C 66/2012-199, dovolací súd uvádza, ţe tento výrok,
i keď je obsiahnutý vo výrokovej časti rozsudku, má povahu uznesenia (por. § 223 O.s.p.).
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1
a 2 O.s.p. Dovolanie ţalobcu nesmeruje proti uzneseniu, ktoré je uvedené v týchto
ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.
Vzhľadom na vyššie uvedené by prípustnosť dovolania ţalobcu zakladalo,
ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Ţalobca tvrdí, ţe mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
Judikatúra najvyššieho súdu dospela k záveru, ţe o odňatie moţnosti pred súdom
konať ide tieţ vtedy, ak súd zastaví konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, i keď
pre taký postup neboli dané procesné predpoklady (por. R 50/1997). O tento prípad
ale v preskúmavanej veci nejde – v danom prípade nebolo konanie zastavené. Napadnutým
uznesením bolo potvrdené uznesenie o vyrubení súdneho poplatku. Samotným vyrubením
súdneho poplatku sa však účastníkovi neodníma ţiadne procesné oprávnenie a nedochádza
k odňatiu jeho moţnosti pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
Pokiaľ ţalobca tvrdí, ţe so zreteľom na ním opisované okolnosti mu bol vyrubený
súdny poplatok v situácii, v ktorej mu nemal byť vyrubený, z rozhodujúceho – obsahového –
hľadiska namieta, ţe napadnuté rozhodnutia súdov niţších stupňov spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť
v procesne prípustnom dovolaní (por. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (por. tieţ R 54/2012 a viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26./2010). Nejde totiţ
o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol
uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Vzhľadom na to, ţe v konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania
tvrdenej dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. a prípustnosť
podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné
dovolanie ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 12. marca 2015 sp.zn.
9 Co 535/2015 (tej časti, ktorá sa týka poplatkovej povinnosti ţalobcu) podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne odvolací súd aj o trovách tohto dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 23. marca 2016
JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.