Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sž/1/2016

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčove, PhD a JUDr. Ľubici

Filovej v právnej veci navrhovateľa: MAC TV s.r.o., Brečtanová 1, Bratislava,

IČO: 00 618 322, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou Bugala-Ďurček, s.r.o.

Miletičova 5/B, Bratislava, proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom

Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu

odporkyne č. zo dňa 10. novembra 2015, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. zo dňa

10. novembra 2015 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok z podaného opravného

prostriedku vo výške 500,- eur na bankový účet podľa priloženého platobného predpisu,

v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

2

O d ô v o d n e n i e

1.

Napadnutým rozhodnutím č. zo dňa 10. novembra 2015 Rada

pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) uložila navrhovateľovi sankciu – pokutu

podľa o vysielaní a retransmisii (ďalej

len „“) určenú podľa

vo výške 5.000,- eur za porušenie povinnosti podľa ustanovenia § 36 ods. 2 zákona

č. tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 5. júna 2015 v čase

od 09:00:00 hod. do 9:59:59 hod. odvysielal

-reklamný blok v čase od cca 09:17:39 hod. do cca 09:23:33 hod. v trvaní 5 minúť a 54

sekúnd,

-reklamný blok v čase od cca 09:50:35 hod. do cca 09:56:39 hod. v trvaní 6 minút a 4

sekundy,

-komunikát propagujúci program Topstar, ktorý zároveň propagoval podujatie Topfest 2015

a ktorý naplnil definíciu reklamy podľa , pričom nešlo

výlučne o vlastnú propagáciu, v čase od cca 09:56:43 hod. do cca 09:57:13 hod. v trvaní

30 sekúnd,

V celkovom časovom rozsahu 12 minút a 28 sekúnd, teda o 28 sekúnd dlhšom ako 12 minút.

V zmysle je pokuta splatná do 30 dní odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet špecifikovaný

vo výrokovej časti rozhodnutia odporkyne - Rady.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že oznámením č. Rada oznámila

začatie správneho konania vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 36 ods. 2 zákona

č. tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 5. júna 2015 v čase

cca od 9:56:43 hod. bol odvysielaný komunikát propagujúci program účastníka konania

Topstar. Vzhľadom na predmet správneho konania bolo nevyhnutné analyzovať, či je alebo

nie je daný komunikát reklamou podľa Z. z, a či sa jedná

výlučne o vlastnú propagáciu podľa alebo je aj

propagáciou tretej osoby – v predmetnom správnom konaní o propagáciu podujatia Topfest

2015. V takomto prípade sa jeho trvanie musí započítať do času vyhradeného reklame.

Rada po oboznámení sa so všetkými podkladmi vo veci rozhodla preskúmavaným

3

rozhodnutím dňa 10. novembra 2015 v správnom konaní č. a uložila

navrhovateľovi sankciu – pokutu vo výške 5.000,- eur za porušenie povinnosti podľa

ustanovenia

2.

Proti uvedenému rozhodnutiu Rady sa v zákonnej lehote odvolal navrhovateľ. Žiadal,

aby pre nesprávne právne posúdenie veci – vlastná propagácia v. reklama, najvyšší súd zrušil

rozhodnutie Rady č. zo dňa 10. novembra 2015 a vec vrátil Rade na ďalšie

konanie.

V dôvodoch odvolania namietal, že Rada napadnutým rozhodnutím zasiahla

do základného práva navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu

ochranu; slobodu prejavu a šírenie informácií garantovanú SR a Dohovorom,

a to konkrétne ustanovenia článku 26 ods. 1 a 2 a článku 46 ods. 1 a 2 v spojení s článkom

12 ods. 1 ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a 2 Dohovoru

v spojení s článkom 1 Dohovoru. K zásahu a k porušeniu práva došlo postupom Rady

v súvislosti s napadnutým rozhodnutím, ktorým uložila navrhovateľovi sankciu, nakoľko

nevykonala dôkaz, resp. nevyhotovila zápisnicu o vykonaní dôkazu, čo predstavuje

nezákonnosť rozhodnutia; nedostatočne odôvodnila existenciu a splnenie podmienok

na možné obmedzenie slobody prejavu a napriek tejto skutočnosti obmedzila slobodu prejavu

navrhovateľa; na obmedzenie slobody prejavu navrhovateľa neexistoval ústavne

akceptovateľný dôvod a ak by aj existoval, obmedzenie slobody prejavu nebolo

proporcionálne, čím nesprávne právne vec posúdila; nesprávne právne posúdila vec, keď časť

odvysielaný komunikát na vlastnú propagáciu posúdila ako reklamu a započítala do rozsahu

vysielania reklamy.

Navrhovateľ trval na tom, že ak neustanovuje inak,

v správnom konaní vedenom Radou sa postupuje podľa o Správnom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Postup dokazovania

v správnom konaní je upravený v § 34 ods. 1 Správneho poriadku. Napriek odôvodnenia

rozhodnutia, v ktorom sa opakovane poukazuje na tú skutočnosť, že Rada sa so záznamami

oboznámila, spis Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu. Napadnuté rozhodnutie

je tak v rozpore so zákonom a s . Taktiež namietal,

4

že preskúmavané rozhodnutie Rady je nevykonateľné a nepreskúmateľné pre nedostatok

odôvodnenia rozhodnutia a pre nedostatky konania, predchádzajúceho jeho vydaniu.

Tvrdiac, že vo vzťahu k materiálnym podmienkam obmedzenia slobody prejavu

vo vzťahu k Rada neuviedla nič. Obsah televízneho

vysielania predstavujú informácie reklamného charakteru, na ktorý sa vzťahuje ochrana práva

na slobodu prejavu. V prejednávanej veci je preto možné konštatovať, že odvysielané

informácie reklamného charakteru „neboli spôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne

uvažovanie o obmedzení práva divákov sledujúcich program a už vôbec nie dostať sa

do kolízie s konkrétnym verejným záujmom v zmysle alebo

dohovoru, ktorého ochrana by si vyžadovala intervenciu štátu (Nález Ústavného súdu SR

sp. zn. II.ÚS/307/2014-45 z 18. decembra 2014).

Uviedol, že sporný komunikát zameriaval pozornosť diváka na obsah programu

s názvom Topstar, ktorý bude neskôr vysielaný na televíznej programovej službe. Preto je

zrejmé, a to aj z prepisu/popisu skutkového stavu ako aj zo záznamu sporného komunikátu,

že pozornosť diváka bola zameraná na obsah programu, najmä na podrobné informácie

o hudobnej skupine I.M.T. Smile a umeleckom súbore Lúčnica. V programe Topstar mali byť

sprostredkované informácie o príprave a spôsobe prípravy spoločného vystúpenia,

ktoré pojme 100 tanečníkov, ich tanečné choreografie a hity skupiny I.M.T. Smile. Napriek

tomu sporný komunikát nijakým spôsobom nevyzdvihoval, nepropagoval ani inak nevyzýval

divákov k návšteve samotného podujatia a sústredil sa výlučne na to, aby diváka zaujal

informáciou o obsahu vlastného programu Topstar. Sporný komunikát teda okrem dátumu

a názvu podujatia neobsahoval žiadnu informáciu, ktorá by mala akýkoľvek propagačný

charakter a ktorý by mohla upriamovať pozornosť diváka na samotné podujatie. Je podstatnou

črtou „reklamy“ mať propagačný charakter, ktorý má takú intenzitu že svojim obsahom

presviedča alebo vyzdvihuje produkt alebo službu. Konštatoval, že obsah sporného

komunikátu za žiadnych okolností nedosiahol takú intenzitu, na základe ktorej by ho bolo

možné označiť za reklamu a započítať do povoleného rozsahu reklamy.

3.

K odvolaniu navrhovateľa sa Rada vyjadrila písomne tak, že navrhovala napadnuté

rozhodnutie potvrdiť. V dôvodoch vyjadrenia poukázala na postup správneho konania,

5

konkrétne na prijatie uznesenia o začatí správneho konania dňa 28. mája 2015 voči

vysielateľovi MAC TV s.r.o. vo veci možného porušenia

v súvislosti s tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 5. júna 2015 v čase o 9:00:00

hod. do 9:59:59 hod. mohlo dôjsť k odvysielaniu reklamných šotov v časovom rozsahu

vyššom ako 12 minút. Uviedla, že oznámenie o začatí správneho konania bolo účastníkovi

konania doručené dňa 14.septembra 2015, na základe čoho sa začalo správne konanie

č. . Účastník konania bol súčasne vyzvaný, aby v lehote do 10 dní

od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku zaslal svoje

stanovisko, prípadne navrhol dôkazy a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie

v predmetnom správnom konaní. Súčasne bol upozornený, že pokiaľ svoje práva v stanovenej

lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná,

že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa ustanovenia

§ 46 Správneho poriadku. Prílohou oznámenia o začatí správneho konania bol aj prepis/popis

skutkového stavu. Účastníkovi konania bola následne listom č. 4350/2015/O zaslaná opätovná

výzva na vyjadrenie sa v správnom konaní v lehote 5dní odo dňa jeho doručenia spolu

poučením, že Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady

a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 Správneho poriadku.

Vyjadrenie účastníka konania nebolo Rade doručené.

Rada nesúhlasila s argumentáciou navrhovateľa, že ako správny orgán nevykonala

dôkaz – ohliadku záznamov z vysielania programovej služby JOJ resp. pri vykonaní tohto

dôkazu by postupovala v rozpore s ustanoveniami Správneho poriadku, nakoľko o vykonaní

tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. V súvislosti s touto námietkou poukázala na obdobnú

námietku vznesenú v konaniach Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn.: , ,

...., v ktorých NS SR postup odporkyne pred vydaním rozhodnutia schválil

a napadnuté rozhodnutie Rady potvrdil. Ďalej uviedla, že sa riadne oboznámila so skutkovým

stavom veci, pričom dospela k záveru, že podklady pre rozhodnutie, ktorými sú prepis / popis

skutkového stavu a záznam z vysielania sú dostačujúce pre rozhodnutie vo veci. Skutkový

stav veci preskúmala na základe všetkých dostupných podkladov, o ktorých mala za to,

že nie sú sporné a vzhľadom na absenciu relevantných námietok navrhovateľa nemala

o ich nespornosti pochybnosť. Svoje závery potvrdila hlasovaním, ktoré je zaznamenané

v zápisnici zo zasadnutia Rady zo dňa 10. novembra 2015. Konštatovala, že pokiaľ

navrhovateľ v opravnom prostriedku poukázal na uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího

správního soudu ČR sp. zn. -82 z 3. apríla 2012, z obsahu ktorého vyplýva,

6

že „Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie vo svojom vyjadrení k veci uviedla, že, úkon

výkonného orgánu Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie je potrebné považovať za úkon

samotnej Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie“, Rada striktne rozlišuje medzi

Kanceláriou Rady a Radou samotnou, pričom ich činnosť nie je možné zamieňať. Kancelária

Rady podľa vykonáva administratívne a technické

činnosti Rady. Medzi ne patrí napr. vyhotovovanie prepisov vysielania, zabezpečenie

podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní, právna analýza a podobne. Názor

zamestnancov Rady však nie je pre členov Rady absolútne záväzný a v každom konkrétnom

prípade môžu meritórne rozhodnúť vždy jedine členovia Rady a to po preskúmaní všetkých

zistených podkladov. Obdobná námietka bola vznesená aj v rámci konania vedeného

na Najvyššom súde SR pod sp. zn. , pričom ju senátu najvyššieho súdu

nepovažoval za dôvodnú. S poukazom na dikciu ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku

vyslovila názor, že záznam vysielania je obdobný ako listina. Ide o zvukovo-obrazovú

príp. iba zvukovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči. Podobne ako pri vykonaní dôkazu

listinou, aj v prípade záznamu vysielania sa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti,

t.j. či ho poskytol vysielateľ, ktorý o to bol dožiadaný a či spĺňa formálne náležitosti

špecifikované vo vyžiadaní. V prípade záznamu získaného z nahrávacieho zariadenia Rady

sa skúma, či bol skutočne získaný záznam toho-ktorého vysielateľa. Rovnako ako v prípade

listiny, ani o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko je zrejmé,

že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len jeho zhliadnutím. Tvrdenie navrhovateľa

o nevzhliadnutí záznamu vysielania Radou je nepodložené a nezakladá sa na pravde a táto

skutočnosť sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôkladne analyzuje.

Rada tiež uviedla, že v danom prípade, v rámci televíznej programovej služby JOJ dňa

5. júna 2015 v čase od 09:00:00 hod do 09:59:59 hod bol čas vyhradený reklamným šotom

a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny prekročený o 28 sekúnd, čo automaticky

zakladá rozpor so zákonom. Akékoľvek ďalšie skúmanie, do akej miery rozhodnutím Rady

dôjde k zásahu do práv vysielateľa, je preto z tohto podľa bezpredmetné. S prípadom

v prejednávanej veci nie je možné porovnávať ani tvrdenie navrhovateľa podporené nálezom

Ústavného súdu SR vo veci týkajúce sa rozhodnutia Rady o porušení § 16 ods. 3 písm. b/

t.j. nález II.ÚS/307/2014-45 z 18. decembra 2014. Dôvody

na zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia uvádzané navrhovateľom tak Rada

považovala za neopodstatnené tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie má všetky zákonom

požadované náležitosti, je riadne odôvodnené čo sa týka obsahu aj druhu uloženej sankcie.

7

Po analýze predmetného komunikátu dospela Rada k názoru, že komunikát propagujúci

program Topstar, zároveň propagoval podujatie Topfest 2015 a naplnil definíciu reklamy

podľa pričom nešlo výlučne o vlastnú propagáciu.

Sporný komunikát síce zameriaval pozornosť diváka na obsah programu s názvom Topstar,

ktorý bude neskôr vysielaný na programovej službe navrhovateľky, avšak zároveň

propagoval podujatie tretej osoby Topfest 2015.

3.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté

rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/

v spojení s § a nasl. (ďalej len „OSP“) a

(ďalej len „“) v rozsahu dôvodov

uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s s obsahom administratívneho spisu

SK č.871/SKO/2015 ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí

zástupcov účastníkov konania na pojednávaní dňa 30. novembra 2016 dospel k záveru,

že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

Podľa (ďalej

len „SSP“) konania podľa tretej hlavy piatej časti začaté

predo dňom nadobudnutia účinnosti toho zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa , , , o vysielaní a retransmisii poslaním

Rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu

a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti

vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie.

Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov,

ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada

na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie

audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti

vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie

v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave.

Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych

8

mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou

pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi. Činnosť Rady

vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia Rady

a úlohy spojené s činnosťou Rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie

a retransmisiu.

Podľa reklama na účely tohto zákona je

akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane

vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo

služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný

objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.

Podľa vysielanie reklamy a telenákupu musí byť

rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli

zameniteľné s inými zložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej programovej

služby sa použijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej

služby zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 328/200 Z. z. vysielací čas vyhradený reklamným šotom

a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20% (12 min). Vysielací

čas vyhradený reklame v čase od 19.00 hod. do 22.00 hod. nesmie presiahnuť u vysielateľa na

základe zákona osem minút počas jednej celej hodiny.

Podľa za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom

alebo osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona,

b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,

c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,

d) pokutu,

e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa sankciu podľa odseku 1 písm. d/ Rada

uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej

služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4

9

aj napriek písomnému upozorneniu Rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu

bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže

uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená

v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania

bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia

[§ 2 ods. 1 písm. e/].

Pokutu Rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia

povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania

audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné

obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú

týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému (§ 64 ods. 3).

Podľa , Rada uloží pokutu vysielateľovi

televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319,- €

do 165.969,- € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497,- € do 49.790,- €,

ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy

a telenákupu.

Podľa na konanie podľa tohto zákona

sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní ( o správnom konaní

v znení neskorších predpisov – Správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti

nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,

práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie

ich povinností.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne

skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie

je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

10

Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru,

že odporkyňa v predmetnej veci náležite postupovala v zmysle citovaných právnych noriem,

vo veci si zadovážila dostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia,

zistila skutočný stav veci, v konaní postupovala v súčinnosti s navrhovateľom

ako s účastníkom konania a nedopustila sa takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť

jej rozhodnutia.

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že súd v procese súdneho prieskumu zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu podľa ustanovení piatej časti

upravujúcej správne súdnictvo nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu na základe opravného prostriedku

účastníka správneho konania, podľa tretej hlavy piatej časti

(§ a nasl. ) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie

si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci

skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané

náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi

ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu

je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu

napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd v danej veci mal preukázané,

že Oznámením o začatí správneho konania zo dňa 25. augusta 2015 Rada oznámila

navrhovateľovi, že voči nemu začína správne konanie vo veci možného porušenia § 36 ods. 2,

v súvislosti s opísaným priebehom vysielania a súčasne ho vyzvala,

aby k predmetu správneho konania zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy v súlade

s § 32 ods. 2 a 3 v nadväznosti na § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 správneho poriadku najneskôr

do 10 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia, a v tejto lehote sa tiež vyjadril k podkladom

pre rozhodnutie v správnom konaní, ktorými sú záznam z vysielania programovej služby JOJ

zo dňa 5. júna 2015 v čase od 19:55 hod. do 23:05 hod. a prepis skutkového stavu tvoriaci

11

prílohu oznámenia. Oznámenie s 06:55 hod do 10:05 hod. a prepis/popis skutkového stavu,

ktorý tvoril prílohu rozhodnutia, s opätovnou výzvou na vyjadrenie zo dňa 28. septembra

2015 bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa v dňoch 14. septembra 2015

a 5. októbra 2015.

Navrhovateľ sa v určených lehotách nevyjadril. V oboch výzvach odporkyňa poučila

navrhovateľa, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť

vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom

konaní sú dostačujúce podľa § 46 Správneho poriadku.

Následne žalovaný správny orgán navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím

č. uložil sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v 36 ods. 2 zákona

č. , ktorého porušenia sa dopustil tým, že na televíznej programovej službe JOJ

dňa 5. júna 2015 v čase cca od 09:00:00 hod. do 9:59:59 hod. odvysielal v rámci reklamných

blokov komunikát propagujúci program Topstar, ktorý zároveň propagoval podujatie Topfest

2015 a ktorý naplnil definíciu reklamy podľa pričom

nešlo výlučne o vlastnú propagáciu, v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 28 sekúnd,

teda o 28 sekúnd dlhšom ako 12 minút.

Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzujúc dôvodnosť odvolacích námietok

navrhovateľa, týkajúcich sa porušenia procesných predpisov a to najmä námietky týkajúcej

sa pochybenia v súvislosti s priebehom dokazovania, konkrétne absenciu Zápisnice

z rokovania Rady, ktorá by bola jediným dôkazným prostriedkom, spôsobilým osvedčiť,

že členovia Rady sa skutočne oboznámili so záznamom vysielania programovej služby JOJ

zo dňa 5. júna 2015 v čase od 08:58 hod. do 10:05 hod., tieto vyhodnotil ako neopodstatnené.

Z predloženej Zápisnice o hlasovaní odporkyne zo dňa 10. novembra 2015 mal

najvyšší súd jednoznačne preukázané, že predmetom konania bolo monitorovanie vysielania

programovej služby JOJ dňa 5. júna 2015 v čase od 09:00:00 hod do 09:59:59: hod. Prítomní

deviati členovia Rady hlasovali za to, že odvysielaním konkrétne určených reklám

a komunikátu propagujúceho program Topstar, ktorý zároveň propagoval podujatie Topfest

2015 (neuznanou navrhovateľkou za reklamu) v konkrétne v určených časových úsekoch

došlo k porušeniu ustanovenia Navrhovateľ nepredložil

jediný dôkaz spochybňujúci to, že by sa jednotliví členovia Rady pred hlasovaním

12

neoboznámili s obsahom predmetného vysielania. Aj keď Zápisnica o hlasovaní zo dňa

10. novembra 2015 neobsahuje uvedenie ani opis toho, že a ako došlo k vzhliadnutiu

predmetného záznamu, z ostatných okolností vyplýva, že jednotliví členovia Rady

sa s obsahom záznamu oboznámili. Nie je preto dôvodné považovať absenciu zápisnice

o vzhliadnutí záznamu vysielania za procesné pochybenie, ktoré by mohlo mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto naň súd pri svojom rozhodovaní neprihliadal.

( ).

Vo vzťahu k uvedenej námietke navrhovateľa, že v konaní nebola vyhotovená

zápisnica najvyšší súd poukazuje tiež na to, že v právnej úprave ustanovenej v § 22

ods. správneho poriadku zákonodarca ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu

pri ústnom podaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná

a rozhoduje kolektívny správny orgán pri hlasovaní. Z gramatického výkladu uvedenej

právnej normy je zrejmé, že je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude

považovať za dôležité a to podľa okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom

stanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom

úkone, resp. konaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu.

Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom

zápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (§ 34 ods. 2), a preto nemá

vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade

s § 34 ods. 5 správneho poriadku.

V danej súvislosti najvyšší súd taktiež poukazuje na to, že zo skutkových zistení

je zrejmé, že navrhovateľ v danej veci nepodal žiadne stanovisko a teda nevzniesol

ani námietku, v ktorej by vyjadril pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia,

uvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/popis

skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako aj nenavrhoval vykonanie žiadneho

dôkazu a nevyjadril ani pochybnosti o tom, že by odporkyňa v predmetnom konaní

postupovala len z prepisu/popisu vypracovaného kanceláriou Rady bez bezprostredného

vzhliadnutia odvysielaného programu. Námietky nezákonnosti vykonania dôkazov

navrhovateľ vzniesol až v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady. Rada sa k uvedenej

námietke navrhovateľa vyjadrila v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku tak,

že nesúhlasila s argumentáciou navrhovateľa, tvrdiac, že z povahy podkladu pre rozhodnutie –

záznamu z vysielania, je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím

13

a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je predmetom správneho konania členmi

Rady, nemá racionálny základ, považujúc tvrdenia navrhovateľa za zavádzajúce, poukazom

na právny názor najvyššieho súdu vyslovený v obdobných veciach.

Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd preto dospel k záveru, že nevyhotovenie

zápisnice resp. iného záznamu Radou o oboznámení sa so záznamom z predmetného

vysielania v danom prípade nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala

za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle Najvyšší

súd zastáva názor, že ani v danom prípade nie je možné nechať bez povšimnutia skutočnosť,

že navrhovateľ v priebehu správneho konania nepodal žiadne stanovisko, nenavrhol

vykonanie žiadneho dôkazu, a ani nerozporoval porušenie právnej povinnosti. Najvyšší súd

dajúc tiež do pozornosti, že v zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je

povinný zistiť skutočný stav veci a v zmysle § 33 ods. 1, 2 postupovať v konaní v súčinnosti

s účastníkom konania, účastník správneho konania ma právo na súčinnosť v právnom konaní

v zmysle § 33 ods. 1 správneho poriadku a súčasne v zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku

je povinný navrhnúť dôkazy mu známe na podporu svojich tvrdení, ktorá právna úprava

prenáša dôkazné bremeno aj na účastníka správneho konania, dospel k záveru,

že ak navrhovateľ v opravnom prostriedku nezákonnosť rozhodnutia Rady videl najmä v tom,

že Rada v správnom konaní pochybila, keď o zhliadnutí záznamu vysielania nevyhotovila

zápisnicu, nenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie právnej povinnosti, samotná táto

skutočnosť v danom prípade nemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s tvrdením navrhovateľa, že slobodu

prejavu je možné obmedziť len v takom druhu verejných záujmov, ktoré sa výslovne

uvádzajú v článku 26 ods. 4 SR. Nesúhlasí však s názorom, že Rada skúmala,

či je možné zasiahnuť do slobody prejavu len prostredníctvom osvedčenia formálnej

podmienky pre možné obmedzenie slobody prejavu, tzv. či obmedzenie bolo „predpísané“

právnym predpisom o sile zákona. Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní v tejto súvislosti

predložil súdu Uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR, sp. zn.

-82 z 3. apríla 2012 ako podpornú judikatúru aplikovateľnú na oblasť vysielania

a retransmisie, v ktorej sa rozšírený senát vyporiadal so všetkými aspektami vykonávania

dôkazov správnom trestaní najvyšší súd uvádza, že v správnom konaní po preskúmaní

všetkých získaných podkladov môžu rozhodovať len členovia Rady. Kancelária Rady

vykonáva len administratívne a technické činnosti Rady. Obdobná námietka bola vznesená

14

v niekoľkých konaniach na Najvyššom súde SR sp. zn. , ,

, , alebo . V týchto konania boli opravnými

prostriedkami napadnuté rozhodnutia Rady potvrdené ako vecne správne. S názorom

súdu sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich uzneseniach sp. zn.

-12, -11 a -11. Pokiaľ navrhovateľ v opravnom

prostriedku poukazoval na názor ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. II.ÚS/307/2014,

najvyšší súd k tomu uvádza, že vec, ktorou sa ústavný súd vo svojom náleze II.ÚS/307/2014

ods. 81-86 zaoberal, nie je možné skutkovo porovnávať s prípadom v prejednávanej veci,

keď predmetom uvedeného nálezu ústavného súdu bolo rozhodnutie Rady týkajúce sa v

skutkovo a právne odlišnej veci.

Najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani ďalšiu námietku navrhovateľa, ktorou

namietal, že Rada nesprávnym právnym posúdením skutkového stavu zasiahla do jeho práva

na slobodu prejavu a informácie v rozpore s SR a tiež s ustanoveniami Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva.

Podľa až 4 sloboda prejavu a právo

na informácie sú zaručené.

Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným

spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu

na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore

rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Cenzúra sa zakazuje.

Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak

ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou

z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však

nielen slobodu názoru a prijímania a rozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje

aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu patrí medzi základné politické práva

v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej

15

republiky je zakotvené v . V zmysle

Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho

ministerstva zahraničných vecí č. ) je pre orgány verejnej moci pri výkone

činnosti v rozsahu ich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť

pred zákonom. Dohovor slobodu prejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.

Podľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý

má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať

a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu

na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,

televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať

takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon

a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej

celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky,

ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo

zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Z uvedenej právnej úpravy zakotvenej v ako aj

v Dohovore vyplýva, že je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky,

ktorými môže obmedziť právo na slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie,

ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných

( SR), bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia

a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu

úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (čl. 10

ods. 2 Dohovoru).

V právnom poriadku Slovenskej republike zákonodarca výkon týchto slobôd obmedzuje

vo viacerých zákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon

zahŕňa aj povinnosti a aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je

ustanovená aj v , pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej

16

spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc s legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva.

zveruje do právomoci Rade presadzovať

záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva

na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti

vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb

na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie,

retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie

a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania

audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto

zákonom (, ). Do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu

štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa zákona o vysielaní

a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom

za porušenie právnej povinnosti ( ).

Podľa , mediálna komerčná komunikácia je

na účely tohto zákona zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá

priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú povesť fyzickej osoby alebo

právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť a a/ je poskytovaná ako súčasť

programu alebo program sprevádza za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo

na účely vlastnej propagácie alebo b/ je programovou službou určenou výhradne

na reklamu a telenákup alebo programovou službou určenou výhradne na vlastnú

propagáciu.

Mediálna komerčná komunikácia zahŕňa najmä reklamu, telenákup,

sponzorovanie, umiestňovanie produktov, programovú službu určenú výhradne

na reklamu a telenákup, programovú službu určenú výhradne na vlastnú propagáciu

a dlhšie reklamné oznámenie podľa § 35 ods. 8.

Podľa reklama na účely tohto zákona je

akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu

vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom

17

tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok

sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.

Pri posudzovaní, či došlo odvysielaním programu alebo jej zložky k mediálnej

komerčnej komunikácie vo forme reklamy sa musí vychádzať z obsahu a účelu konkrétneho

komunikátu posudzujúc ho v kontexte jeho úplného odvysielania s prihliadnutím na jeho

dopad na diváka, resp. poslucháča, t.j. možnosť jeho vnímania. Zákonodarca pritom

posudzovanie charakteru odvysielaného komunikátu zveril do právomoci Rade v súlade

s právnou úpravou ustanovenou v právnych normách § 4 v spojení s § 5. Zákonodarca teda

zveril do pôsobnosti Rady aj posúdenie, či skutkom kladeným vysielateľovi za vinu došlo

k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vysielateľovi vyplýva z právnej normy ustanovenej

v uvedenom zákone a vykonať výklad tejto právnej normy. Pokiaľ zákonodarca zveruje

do právomoci správneho orgánu rozhodovanie o určitých otázkach na základe správneho

uváženia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí (podľa občianskeho súdneho

poriadku) vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože

by vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. Správny súd pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí

na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä

kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady

správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným

skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti

správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval

na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis a vykonal jeho výklad v súlade s čl. 152

ods. 4 .

Najvyšší súd v tejto súvislosti tiež dáva do pozornosti, že z úpravy čl. 1 ods. 1, 2

ods. 2 a vyplýva, že výklad a uplatňovanie

všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s . Pozitivistický právny

prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne

konformným výkladom, ktorý v závislosti od chránených hodnôt pôsobí reštriktívne

alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť

interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon

sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu.

18

V danej súvislosti najvyšší súd taktiež poukazuje na judikatúru Ústavného súd

Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. -19 zo dňa 11. marca 2010

konštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť

správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,

či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba vziať do úvahy, že správny súd

nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Vychádzajúc z právnej úvahy uvedenej vyššie a zo skutkových okolností

vyplývajúcich z administratívneho spisu senát najvyššieho súdu v danom prípade dospel

k záveru, že navrhovateľ odvysielaním komunikátu propagujúci program Topstar, ktorý

zároveň propagoval podujatie Topfest 2015 naplnil znaky mediálnej komerčnej komunikácie

charakterom spracovania reklamy, keďže z obsahu jeho spracovania bolo zrejmé, že obsahom

spracovaného komunikátu bolo spoločné vystúpenie hudobnej skupiny I.M.T. Smile

a umeleckého súboru Lúčnica súvisiaceho s predmetom samotného programu Topstar,

nakoľko v ňom boli odvysielané exkluzívne zábery a informácie zo zákulisia príprav na

spoločné vystúpenie a komunikát bol spracovaný ako klasická pozvánka na podujatie, na

ktorom malo spoločné vystúpenie prebehnúť (hudobný festival Topfest 2015). Komunikát

obsahoval všetky potrebné informácie pre prípadných záujemcov, a to miesto a dátum

konania podujatia, ako aj názvy skupiny a súboru, ktoré na ňom vystúpia. Pri grafickom

zobrazení informácie, obsahujúcej názov, miesto a dátum podujatia, bolo na zobrazenie

názvu podujatia Topfest 2015 použité jeho oficiálne logo tak, ako ho je možné vidieť

aj na internetovej stránke podujatia. Zároveň bol komunikát odvysielaný v čase, kedy bolo

reálne možné zakúpiť na predmetné podujatie vstupenku. Mohlo tak zvýšiť návštevnosť

tohto podujatia. Navrhovateľ svojim odvolaním nevyvrátil konštatáciu uvedenú v odôvodnení

rozhodnutia, a to že komunikát sa celý venoval iba propagácii podujatia Topfest 2015,

na ktorom malo prebehnúť spoločné vystúpenie umeleckého súboru Lúčnica a hudobnej

skupiny I.M.T. Smile.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že odporkyňa v preskúmavanom

rozhodnutí postupovala správne, keď predmetný komunikát posúdila ako komunikát

propagujúci program Topstar, ktorý zároveň propagoval podujatie Topfest 2015, čím naplnil

19

definíciu reklamy podľa , pričom nešlo výlučne o vlastnú

propagáciu, keď predmetný komunikát okrem toho, že upútaval pozornosť divákov

na program Topstar, zároveň propagoval podujatie tretej osoby, konkrétne podujatie Topfest

2015. Komunikát bol spracovaný dopredu navrhovateľom ako účastníkom správneho

konania ktorý mal vedomosť o jeho obsahu. Nemožno spochybniť tvrdenie správneho

orgánu, že celkové spracovanie predmetného komunikátu smerovalo k propagácii podujatia

Topfest 2015, ktorého bola TV JOJ reklamným partnerom.

Vzhľadom k uvedenému žalovaný správny orgán správne analyzoval, že daný

komunikát napĺňa znaky reklamy podľa Z. z, a nejedná

sa výlučne o vlastnú propagáciu podľa ,

ale ide o propagáciu tretej osoby a to o propagáciu podujatia Topfest 2015, v ktorom

prípade sa jeho trvanie musí započítať do času vyhradeného reklame.

Najvyšší súd poukazuje tiež na to, že z právnej úpravy

a čl. 20 ods. 1, /EÚ je zrejmý účel zákonodarcu stanoviť povinnosti

vysielateľa pri prerušovaní vysielania spravodajského programu alebo audiovizuálneho

programu televíznou reklamou alebo telenákupom, sledujúc cieľ ochrany divákov

pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a v neposlednom rade aj autorov diela,

spracovaného vo vysielanom programe. Na základe gramatického a logického výkladu

citovanej právnej normy - § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii a v súlade s cieľom

zákona je možné vykladať uvedenú právnu normu len tak, že zákonodarca upravil vysielací

čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny tak,

že tento nesmie presiahnuť 20% (12 min).

V dôsledku zahrnutia vysielania tohto komunikátu do celkového času vysielania

reklamy došlo k prekročeniu zákonom stanoveného limitu pre prípustnú dĺžku reklamného

vysielania v danom časovom úseku. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci je zrejmé,

že navrhovateľ bol sankcionovaný za skutok, ktorého sa dopustil tým, v čase od 09:00:00

hod do 09:59:59 hod. odvysielal dva reklamné bloky a komunikát propagujúci program

Topstar, ktorý zároveň propagoval podujatie Topfest 2015 a ktorý naplnil definíciu reklamu,

pričom nešlo výlučne o vlastnú propagáciu v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 28

sekúnd, teda o 28 sekúnd dlhšom ako 12 minút.

20

K argumentácii navrhovateľa uvedenej v opravnom prostriedku, že na obmedzenie

slobody prejavu navrhovateľa neexistoval ústavne akceptovateľný dôvod a ak by aj existoval,

obmedzenie slobody prejavu nebolo proporcionálne, najvyšší súd uvádza. Zákon o vysielaní

a retransmisii nedáva priestor Rade na skúmanie proporcionality zásahu do práv vysielateľa,

nakoľko povinnosť stanovená v § 36 ods. 2 zákona je formulovaná jednoznačne. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto nemohol súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že Rada skúmala,

či je možné zasiahnuť do slobody prejavu len prostredníctvom osvedčenia formálnej

podmienky pre možné obmedzenie slobody prejavu, tzv. či obmedzenie bolo „predpísané“

právnym predpisom o sile zákona.

Vychádzajúc z uvedeného vyššie najvyšší súd dospel ku konečnému záveru,

že žalovaný správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke

správne posúdil, preskúmavané rozhodnutie má všetky podstatné náležitosti podľa § 47

správneho poriadku, nevykazuje formálne ani logické nedostatky a je riadne odôvodnené,

a preto napadnuté rozhodnutie i postup boli z pohľadu odvolacích dôvodov v súlade

so zákonom, keďže odvolacie námietky neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia,

majúc za to, že posudzované konanie navrhovateľa naplnilo skutkovú podstatu správneho

deliktu podľa , za čo mu bola uložená sankcia - pokuta

vo výške 5.000,- eur ktorá bola správnym orgánom uložená podľa § 67 ods. 5 písm. a/

citovaného zákona a táto mu bola v danom prípade uložená adekvátne. Správny orgán

v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že účastník konania bol za porušenie povinnosti

podľa sankcionovaný už v minulosti, pričom poukázal

na 26 rozhodnutí ktoré bližšie špecifikoval. Pri určení výšky pokuty vzala Rada tiež do úvahy

závažnosť správneho deliktu, mieru zavinenia, rozsah a dosah vysielania ako aj trvanie

a následky porušenia povinnosti.

Najvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval námietky navrhovateľa uvedené

v jeho odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného správneho orgánu – Rady, za relevantné

na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie

odporkyne č. zo dňa 10. novembra 2015 podľa v spojení

s ods. potvrdil ako vecne správne a zákonné.

21

O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2

ods. 1 písm. a/ a a položky 10 písm. c/ Prílohy,

o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 1. októbra 2012, podľa ktorého je navrhovateľ

povinný zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 500,- eur. Na rozdiel od vyhláseného

rozhodnutia súdu na pojednávaní dňa 30. novembra 2016 sa navrhovateľovi týmto písomne

vyhotoveným rozhodnutím ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok na bankový účet podľa

priloženého platobného predpisu, v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a

a . Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože v tomto

konaní nebol neúspešný.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom

hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2016

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Viera Vraníková