Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
dbf/399555.1fc15c.pdf
PDF · 296.43 KB
No categories available
7Sž/1/2016
Najvyšší súd 7Sž/1/2016
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčove, PhD a JUDr. Ľubici
Filovej v právnej veci navrhovateľa: MAC TV s.r.o., Brečtanová 1, Bratislava,
IČO: 00 618 322, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou Bugala-Ďurček, s.r.o.
Miletičova 5/B, Bratislava, proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom
Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu
odporkyne č. RP/63/2015 zo dňa 10. novembra 2015, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/63/2015 zo dňa
10. novembra 2015 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok z podaného opravného
prostriedku vo výške 500,- eur na bankový účet podľa priloženého platobného predpisu,
v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
1.
Napadnutým rozhodnutím č. RP/63/2015 zo dňa 10. novembra 2015 Rada
pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) uložila navrhovateľovi sankciu – pokutu
podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (ďalej
len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.
vo výške 5.000,- eur za porušenie povinnosti podľa ustanovenia § 36 ods. 2 zákona
č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 5. júna 2015 v čase
od 09:00:00 hod. do 9:59:59 hod. odvysielal
-reklamný blok v čase od cca 09:17:39 hod. do cca 09:23:33 hod. v trvaní 5 minúť a 54
sekúnd,
-reklamný blok v čase od cca 09:50:35 hod. do cca 09:56:39 hod. v trvaní 6 minút a 4
sekundy,
-komunikát propagujúci program Topstar, ktorý zároveň propagoval podujatie Topfest 2015
a ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., pričom nešlo
výlučne o vlastnú propagáciu, v čase od cca 09:56:43 hod. do cca 09:57:13 hod. v trvaní
30 sekúnd,
V celkovom časovom rozsahu 12 minút a 28 sekúnd, teda o 28 sekúnd dlhšom ako 12 minút.
V zmysle § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet špecifikovaný
vo výrokovej časti rozhodnutia odporkyne - Rady.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že oznámením č. 724/SKO/2015 Rada oznámila
začatie správneho konania vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 36 ods. 2 zákona
č. 328/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 5. júna 2015 v čase
cca od 9:56:43 hod. bol odvysielaný komunikát propagujúci program účastníka konania
Topstar. Vzhľadom na predmet správneho konania bolo nevyhnutné analyzovať, či je alebo
nie je daný komunikát reklamou podľa § 32 ods. 1 zákona č. 328/2000 Z. z, a či sa jedná
výlučne o vlastnú propagáciu podľa § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. alebo je aj
propagáciou tretej osoby – v predmetnom správnom konaní o propagáciu podujatia Topfest
2015. V takomto prípade sa jeho trvanie musí započítať do času vyhradeného reklame.
Rada po oboznámení sa so všetkými podkladmi vo veci rozhodla preskúmavaným
rozhodnutím dňa 10. novembra 2015 v správnom konaní č. 871/SKO/2015 a uložila
navrhovateľovi sankciu – pokutu vo výške 5.000,- eur za porušenie povinnosti podľa
ustanovenia § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.
2.
Proti uvedenému rozhodnutiu Rady sa v zákonnej lehote odvolal navrhovateľ. Žiadal,
aby pre nesprávne právne posúdenie veci – vlastná propagácia v. reklama, najvyšší súd zrušil
rozhodnutie Rady č.RP/63/2015 zo dňa 10. novembra 2015 a vec vrátil Rade na ďalšie
konanie.
V dôvodoch odvolania namietal, že Rada napadnutým rozhodnutím zasiahla
do základného práva navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu
ochranu; slobodu prejavu a šírenie informácií garantovanú Ústavou SR a Dohovorom,
a to konkrétne ustanovenia článku 26 ods. 1 a 2 a článku 46 ods. 1 a 2 v spojení s článkom
12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a 2 Dohovoru
v spojení s článkom 1 Dohovoru. K zásahu a k porušeniu práva došlo postupom Rady
v súvislosti s napadnutým rozhodnutím, ktorým uložila navrhovateľovi sankciu, nakoľko
nevykonala dôkaz, resp. nevyhotovila zápisnicu o vykonaní dôkazu, čo predstavuje
nezákonnosť rozhodnutia; nedostatočne odôvodnila existenciu a splnenie podmienok
na možné obmedzenie slobody prejavu a napriek tejto skutočnosti obmedzila slobodu prejavu
navrhovateľa; na obmedzenie slobody prejavu navrhovateľa neexistoval ústavne
akceptovateľný dôvod a ak by aj existoval, obmedzenie slobody prejavu nebolo
proporcionálne, čím nesprávne právne vec posúdila; nesprávne právne posúdila vec, keď časť
odvysielaný komunikát na vlastnú propagáciu posúdila ako reklamu a započítala do rozsahu
vysielania reklamy.
Navrhovateľ trval na tom, že ak zákon č. 308/2000 Z. z. neustanovuje inak,
v správnom konaní vedenom Radou sa postupuje podľa zákona č. 71/1967 Zb. o Správnom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Postup dokazovania
v správnom konaní je upravený v § 34 ods. 1 Správneho poriadku. Napriek odôvodnenia
rozhodnutia, v ktorom sa opakovane poukazuje na tú skutočnosť, že Rada sa so záznamami
oboznámila, spis Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu. Napadnuté rozhodnutie
je tak v rozpore so zákonom a s Ústavou Slovenskej republiky. Taktiež namietal,
že preskúmavané rozhodnutie Rady je nevykonateľné a nepreskúmateľné pre nedostatok
odôvodnenia rozhodnutia a pre nedostatky konania, predchádzajúceho jeho vydaniu.
Tvrdiac, že vo vzťahu k materiálnym podmienkam obmedzenia slobody prejavu
vo vzťahu k § 36 ods. 2 zákona č. 308/2002 Z. z. Rada neuviedla nič. Obsah televízneho
vysielania predstavujú informácie reklamného charakteru, na ktorý sa vzťahuje ochrana práva
na slobodu prejavu. V prejednávanej veci je preto možné konštatovať, že odvysielané
informácie reklamného charakteru „neboli spôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne
uvažovanie o obmedzení práva divákov sledujúcich program a už vôbec nie dostať sa
do kolízie s konkrétnym verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo čl. 10 ods. 2
dohovoru, ktorého ochrana by si vyžadovala intervenciu štátu (Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II.ÚS/307/2014-45 z 18. decembra 2014).
Uviedol, že sporný komunikát zameriaval pozornosť diváka na obsah programu
s názvom Topstar, ktorý bude neskôr vysielaný na televíznej programovej službe. Preto je
zrejmé, a to aj z prepisu/popisu skutkového stavu ako aj zo záznamu sporného komunikátu,
že pozornosť diváka bola zameraná na obsah programu, najmä na podrobné informácie
o hudobnej skupine I.M.T. Smile a umeleckom súbore Lúčnica. V programe Topstar mali byť
sprostredkované informácie o príprave a spôsobe prípravy spoločného vystúpenia,
ktoré pojme 100 tanečníkov, ich tanečné choreografie a hity skupiny I.M.T. Smile. Napriek
tomu sporný komunikát nijakým spôsobom nevyzdvihoval, nepropagoval ani inak nevyzýval
divákov k návšteve samotného podujatia a sústredil sa výlučne na to, aby diváka zaujal
informáciou o obsahu vlastného programu Topstar. Sporný komunikát teda okrem dátumu
a názvu podujatia neobsahoval žiadnu informáciu, ktorá by mala akýkoľvek propagačný
charakter a ktorý by mohla upriamovať pozornosť diváka na samotné podujatie. Je podstatnou
črtou „reklamy“ mať propagačný charakter, ktorý má takú intenzitu že svojim obsahom
presviedča alebo vyzdvihuje produkt alebo službu. Konštatoval, že obsah sporného
komunikátu za žiadnych okolností nedosiahol takú intenzitu, na základe ktorej by ho bolo
možné označiť za reklamu a započítať do povoleného rozsahu reklamy.
3.
K odvolaniu navrhovateľa sa Rada vyjadrila písomne tak, že navrhovala napadnuté
rozhodnutie potvrdiť. V dôvodoch vyjadrenia poukázala na postup správneho konania,
konkrétne na prijatie uznesenia o začatí správneho konania dňa 28. mája 2015 voči
vysielateľovi MAC TV s.r.o. vo veci možného porušenia § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.
v súvislosti s tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 5. júna 2015 v čase o 9:00:00
hod. do 9:59:59 hod. mohlo dôjsť k odvysielaniu reklamných šotov v časovom rozsahu
vyššom ako 12 minút. Uviedla, že oznámenie o začatí správneho konania bolo účastníkovi
konania doručené dňa 14.septembra 2015, na základe čoho sa začalo správne konanie
č. 871/SKO/2015. Účastník konania bol súčasne vyzvaný, aby v lehote do 10 dní
od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku zaslal svoje
stanovisko, prípadne navrhol dôkazy a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie
v predmetnom správnom konaní. Súčasne bol upozornený, že pokiaľ svoje práva v stanovenej
lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná,
že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa ustanovenia
§ 46 Správneho poriadku. Prílohou oznámenia o začatí správneho konania bol aj prepis/popis
skutkového stavu. Účastníkovi konania bola následne listom č. 4350/2015/O zaslaná opätovná
výzva na vyjadrenie sa v správnom konaní v lehote 5dní odo dňa jeho doručenia spolu
poučením, že Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady
a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 Správneho poriadku.
Vyjadrenie účastníka konania nebolo Rade doručené.
Rada nesúhlasila s argumentáciou navrhovateľa, že ako správny orgán nevykonala
dôkaz – ohliadku záznamov z vysielania programovej služby JOJ resp. pri vykonaní tohto
dôkazu by postupovala v rozpore s ustanoveniami Správneho poriadku, nakoľko o vykonaní
tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. V súvislosti s touto námietkou poukázala na obdobnú
námietku vznesenú v konaniach Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn.: 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009,
5Sž/8/2010...., v ktorých NS SR postup odporkyne pred vydaním rozhodnutia schválil
a napadnuté rozhodnutie Rady potvrdil. Ďalej uviedla, že sa riadne oboznámila so skutkovým
stavom veci, pričom dospela k záveru, že podklady pre rozhodnutie, ktorými sú prepis / popis
skutkového stavu a záznam z vysielania sú dostačujúce pre rozhodnutie vo veci. Skutkový
stav veci preskúmala na základe všetkých dostupných podkladov, o ktorých mala za to,
že nie sú sporné a vzhľadom na absenciu relevantných námietok navrhovateľa nemala
o ich nespornosti pochybnosť. Svoje závery potvrdila hlasovaním, ktoré je zaznamenané
v zápisnici zo zasadnutia Rady zo dňa 10. novembra 2015. Konštatovala, že pokiaľ
navrhovateľ v opravnom prostriedku poukázal na uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího
správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010-82 z 3. apríla 2012, z obsahu ktorého vyplýva,
že „Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie vo svojom vyjadrení k veci uviedla, že, úkon
výkonného orgánu Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie je potrebné považovať za úkon
samotnej Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie“, Rada striktne rozlišuje medzi
Kanceláriou Rady a Radou samotnou, pričom ich činnosť nie je možné zamieňať. Kancelária
Rady podľa § 13 ods. 1 zákona č. 328/2000 Z. z. vykonáva administratívne a technické
činnosti Rady. Medzi ne patrí napr. vyhotovovanie prepisov vysielania, zabezpečenie
podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní, právna analýza a podobne. Názor
zamestnancov Rady však nie je pre členov Rady absolútne záväzný a v každom konkrétnom
prípade môžu meritórne rozhodnúť vždy jedine členovia Rady a to po preskúmaní všetkých
zistených podkladov. Obdobná námietka bola vznesená aj v rámci konania vedeného
na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 6Sž/7/2014, pričom ju senátu najvyššieho súdu
nepovažoval za dôvodnú. S poukazom na dikciu ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku
vyslovila názor, že záznam vysielania je obdobný ako listina. Ide o zvukovo-obrazovú
príp. iba zvukovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči. Podobne ako pri vykonaní dôkazu
listinou, aj v prípade záznamu vysielania sa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti,
t.j. či ho poskytol vysielateľ, ktorý o to bol dožiadaný a či spĺňa formálne náležitosti
špecifikované vo vyžiadaní. V prípade záznamu získaného z nahrávacieho zariadenia Rady
sa skúma, či bol skutočne získaný záznam toho-ktorého vysielateľa. Rovnako ako v prípade
listiny, ani o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko je zrejmé,
že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len jeho zhliadnutím. Tvrdenie navrhovateľa
o nevzhliadnutí záznamu vysielania Radou je nepodložené a nezakladá sa na pravde a táto
skutočnosť sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôkladne analyzuje.
Rada tiež uviedla, že v danom prípade, v rámci televíznej programovej služby JOJ dňa
5. júna 2015 v čase od 09:00:00 hod do 09:59:59 hod bol čas vyhradený reklamným šotom
a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny prekročený o 28 sekúnd, čo automaticky
zakladá rozpor so zákonom. Akékoľvek ďalšie skúmanie, do akej miery rozhodnutím Rady
dôjde k zásahu do práv vysielateľa, je preto z tohto podľa bezpredmetné. S prípadom
v prejednávanej veci nie je možné porovnávať ani tvrdenie navrhovateľa podporené nálezom
Ústavného súdu SR vo veci týkajúce sa rozhodnutia Rady o porušení § 16 ods. 3 písm. b/
zákona č. 308/2002 Z. z. t.j. nález II.ÚS/307/2014-45 z 18. decembra 2014. Dôvody
na zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia uvádzané navrhovateľom tak Rada
považovala za neopodstatnené tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie má všetky zákonom
požadované náležitosti, je riadne odôvodnené čo sa týka obsahu aj druhu uloženej sankcie.
Po analýze predmetného komunikátu dospela Rada k názoru, že komunikát propagujúci
program Topstar, zároveň propagoval podujatie Topfest 2015 a naplnil definíciu reklamy
podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. pričom nešlo výlučne o vlastnú propagáciu.
Sporný komunikát síce zameriaval pozornosť diváka na obsah programu s názvom Topstar,
ktorý bude neskôr vysielaný na programovej službe navrhovateľky, avšak zároveň
propagoval podujatie tretej osoby Topfest 2015.
3.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté
rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/
v spojení s §§ 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a § 492 ods. 1
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v rozsahu dôvodov
uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s s obsahom administratívneho spisu
SK č.871/SKO/2015 ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí
zástupcov účastníkov konania na pojednávaní dňa 30. novembra 2016 dospel k záveru,
že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.
Podľa § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej
len „SSP“) konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti toho zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 4 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii poslaním
Rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu
a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti
vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie.
Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov,
ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada
na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti
vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie
v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave.
Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou
pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi. Činnosť Rady
vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia Rady
a úlohy spojené s činnosťou Rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie
a retransmisiu.
Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. reklama na účely tohto zákona je
akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane
vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo
služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný
objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.
Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. vysielanie reklamy a telenákupu musí byť
rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli
zameniteľné s inými zložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej programovej
služby sa použijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej
služby zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky.
Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 328/200 Z. z. vysielací čas vyhradený reklamným šotom
a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20% (12 min). Vysielací
čas vyhradený reklame v čase od 19.00 hod. do 22.00 hod. nesmie presiahnuť u vysielateľa na
základe zákona osem minút počas jednej celej hodiny.
Podľa § 64 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom
alebo osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.
Podľa § 64 ods. 2 zákona č. 328/2000 Z. z. sankciu podľa odseku 1 písm. d/ Rada
uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej
služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4
aj napriek písomnému upozorneniu Rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu
bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže
uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená
v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania
bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia
[§ 2 ods. 1 písm. e/].
Pokutu Rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia
povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné
obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú
týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému (§ 64 ods. 3).
Podľa § 67 ods. 5, písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi
televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319,- €
do 165.969,- € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497,- € do 49.790,- €,
ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy
a telenákupu.
Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 328/2000 Z. z. na konanie podľa tohto zákona
sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
v znení neskorších predpisov – Správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti
nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.
Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,
práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie
ich povinností.
Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie
je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
10 7Sž/1/2016
Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru,
že odporkyňa v predmetnej veci náležite postupovala v zmysle citovaných právnych noriem,
vo veci si zadovážila dostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia,
zistila skutočný stav veci, v konaní postupovala v súčinnosti s navrhovateľom
ako s účastníkom konania a nedopustila sa takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť
jej rozhodnutia.
Najvyšší súd dáva do pozornosti, že súd v procese súdneho prieskumu zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcej správne súdnictvo nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu na základe opravného prostriedku
účastníka správneho konania, podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
(§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie
si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci
skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané
náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu
napadnutého rozhodnutia.
Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd v danej veci mal preukázané,
že Oznámením o začatí správneho konania zo dňa 25. augusta 2015 Rada oznámila
navrhovateľovi, že voči nemu začína správne konanie vo veci možného porušenia § 36 ods. 2,
zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s opísaným priebehom vysielania a súčasne ho vyzvala,
aby k predmetu správneho konania zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy v súlade
s § 32 ods. 2 a 3 v nadväznosti na § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 správneho poriadku najneskôr
do 10 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia, a v tejto lehote sa tiež vyjadril k podkladom
pre rozhodnutie v správnom konaní, ktorými sú záznam z vysielania programovej služby JOJ
zo dňa 5. júna 2015 v čase od 19:55 hod. do 23:05 hod. a prepis skutkového stavu tvoriaci
11 7Sž/1/2016
prílohu oznámenia. Oznámenie s 06:55 hod do 10:05 hod. a prepis/popis skutkového stavu,
ktorý tvoril prílohu rozhodnutia, s opätovnou výzvou na vyjadrenie zo dňa 28. septembra
2015 bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa v dňoch 14. septembra 2015
a 5. októbra 2015.
Navrhovateľ sa v určených lehotách nevyjadril. V oboch výzvach odporkyňa poučila
navrhovateľa, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť
vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom
konaní sú dostačujúce podľa § 46 Správneho poriadku.
Následne žalovaný správny orgán navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím
č. RP/63/2015 uložil sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v 36 ods. 2 zákona
č. 308/2000 Z. z., ktorého porušenia sa dopustil tým, že na televíznej programovej službe JOJ
dňa 5. júna 2015 v čase cca od 09:00:00 hod. do 9:59:59 hod. odvysielal v rámci reklamných
blokov komunikát propagujúci program Topstar, ktorý zároveň propagoval podujatie Topfest
2015 a ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. pričom
nešlo výlučne o vlastnú propagáciu, v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 28 sekúnd,
teda o 28 sekúnd dlhšom ako 12 minút.
Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzujúc dôvodnosť odvolacích námietok
navrhovateľa, týkajúcich sa porušenia procesných predpisov a to najmä námietky týkajúcej
sa pochybenia v súvislosti s priebehom dokazovania, konkrétne absenciu Zápisnice
z rokovania Rady, ktorá by bola jediným dôkazným prostriedkom, spôsobilým osvedčiť,
že členovia Rady sa skutočne oboznámili so záznamom vysielania programovej služby JOJ
zo dňa 5. júna 2015 v čase od 08:58 hod. do 10:05 hod., tieto vyhodnotil ako neopodstatnené.
Z predloženej Zápisnice o hlasovaní odporkyne zo dňa 10. novembra 2015 mal
najvyšší súd jednoznačne preukázané, že predmetom konania bolo monitorovanie vysielania
programovej služby JOJ dňa 5. júna 2015 v čase od 09:00:00 hod do 09:59:59: hod. Prítomní
deviati členovia Rady hlasovali za to, že odvysielaním konkrétne určených reklám
a komunikátu propagujúceho program Topstar, ktorý zároveň propagoval podujatie Topfest
2015 (neuznanou navrhovateľkou za reklamu) v konkrétne v určených časových úsekoch
došlo k porušeniu ustanovenia § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. Navrhovateľ nepredložil
jediný dôkaz spochybňujúci to, že by sa jednotliví členovia Rady pred hlasovaním
12 7Sž/1/2016
neoboznámili s obsahom predmetného vysielania. Aj keď Zápisnica o hlasovaní zo dňa
10. novembra 2015 neobsahuje uvedenie ani opis toho, že a ako došlo k vzhliadnutiu
predmetného záznamu, z ostatných okolností vyplýva, že jednotliví členovia Rady
sa s obsahom záznamu oboznámili. Nie je preto dôvodné považovať absenciu zápisnice
o vzhliadnutí záznamu vysielania za procesné pochybenie, ktoré by mohlo mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto naň súd pri svojom rozhodovaní neprihliadal.
Vo vzťahu k uvedenej námietke navrhovateľa, že v konaní nebola vyhotovená
zápisnica najvyšší súd poukazuje tiež na to, že v právnej úprave ustanovenej v § 22
ods. správneho poriadku zákonodarca ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu
pri ústnom podaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná
a rozhoduje kolektívny správny orgán pri hlasovaní. Z gramatického výkladu uvedenej
právnej normy je zrejmé, že je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude
považovať za dôležité a to podľa okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom
stanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom
úkone, resp. konaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu.
Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom
zápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (§ 34 ods. 2), a preto nemá
vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade
s § 34 ods. 5 správneho poriadku.
V danej súvislosti najvyšší súd taktiež poukazuje na to, že zo skutkových zistení
je zrejmé, že navrhovateľ v danej veci nepodal žiadne stanovisko a teda nevzniesol
ani námietku, v ktorej by vyjadril pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia,
uvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/popis
skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako aj nenavrhoval vykonanie žiadneho
dôkazu a nevyjadril ani pochybnosti o tom, že by odporkyňa v predmetnom konaní
postupovala len z prepisu/popisu vypracovaného kanceláriou Rady bez bezprostredného
vzhliadnutia odvysielaného programu. Námietky nezákonnosti vykonania dôkazov
navrhovateľ vzniesol až v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady. Rada sa k uvedenej
námietke navrhovateľa vyjadrila v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku tak,
že nesúhlasila s argumentáciou navrhovateľa, tvrdiac, že z povahy podkladu pre rozhodnutie –
záznamu z vysielania, je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím
13 7Sž/1/2016
a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je predmetom správneho konania členmi
Rady, nemá racionálny základ, považujúc tvrdenia navrhovateľa za zavádzajúce, poukazom
na právny názor najvyššieho súdu vyslovený v obdobných veciach.
Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd preto dospel k záveru, že nevyhotovenie
zápisnice resp. iného záznamu Radou o oboznámení sa so záznamom z predmetného
vysielania v danom prípade nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala
za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. Najvyšší
súd zastáva názor, že ani v danom prípade nie je možné nechať bez povšimnutia skutočnosť,
že navrhovateľ v priebehu správneho konania nepodal žiadne stanovisko, nenavrhol
vykonanie žiadneho dôkazu, a ani nerozporoval porušenie právnej povinnosti. Najvyšší súd
dajúc tiež do pozornosti, že v zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je
povinný zistiť skutočný stav veci a v zmysle § 33 ods. 1, 2 postupovať v konaní v súčinnosti
s účastníkom konania, účastník správneho konania ma právo na súčinnosť v právnom konaní
v zmysle § 33 ods. 1 správneho poriadku a súčasne v zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku
je povinný navrhnúť dôkazy mu známe na podporu svojich tvrdení, ktorá právna úprava
prenáša dôkazné bremeno aj na účastníka správneho konania, dospel k záveru,
že ak navrhovateľ v opravnom prostriedku nezákonnosť rozhodnutia Rady videl najmä v tom,
že Rada v správnom konaní pochybila, keď o zhliadnutí záznamu vysielania nevyhotovila
zápisnicu, nenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie právnej povinnosti, samotná táto
skutočnosť v danom prípade nemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s tvrdením navrhovateľa, že slobodu
prejavu je možné obmedziť len v takom druhu verejných záujmov, ktoré sa výslovne
uvádzajú v článku 26 ods. 4 Ústavy SR. Nesúhlasí však s názorom, že Rada skúmala,
či je možné zasiahnuť do slobody prejavu len prostredníctvom osvedčenia formálnej
podmienky pre možné obmedzenie slobody prejavu, tzv. či obmedzenie bolo „predpísané“
právnym predpisom o sile zákona. Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní v tejto súvislosti
predložil súdu Uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR, sp. zn.
7As/57/2010-82 z 3. apríla 2012 ako podpornú judikatúru aplikovateľnú na oblasť vysielania
a retransmisie, v ktorej sa rozšírený senát vyporiadal so všetkými aspektami vykonávania
dôkazov správnom trestaní najvyšší súd uvádza, že v správnom konaní po preskúmaní
všetkých získaných podkladov môžu rozhodovať len členovia Rady. Kancelária Rady
vykonáva len administratívne a technické činnosti Rady. Obdobná námietka bola vznesená
14 7Sž/1/2016
v niekoľkých konaniach na Najvyššom súde SR sp. zn. 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009,
5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012, 6Sž/21/2012 alebo 2Sž/15/2013. V týchto konania boli opravnými
prostriedkami napadnuté rozhodnutia Rady potvrdené ako vecne správne. S názorom
súdu sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich uzneseniach sp. zn.
I.ÚS 2/2015-12, I.ÚS 3/2015-11 a I.ÚS 4/2015-11. Pokiaľ navrhovateľ v opravnom
prostriedku poukazoval na názor ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. II.ÚS/307/2014,
najvyšší súd k tomu uvádza, že vec, ktorou sa ústavný súd vo svojom náleze II.ÚS/307/2014
ods. 81-86 zaoberal, nie je možné skutkovo porovnávať s prípadom v prejednávanej veci,
keď predmetom uvedeného nálezu ústavného súdu bolo rozhodnutie Rady týkajúce sa v
skutkovo a právne odlišnej veci.
Najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani ďalšiu námietku navrhovateľa, ktorou
namietal, že Rada nesprávnym právnym posúdením skutkového stavu zasiahla do jeho práva
na slobodu prejavu a informácie v rozpore s Ústavou SR a tiež s ustanoveniami Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva.
Podľa čl. 26 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo
na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným
spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu
na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore
rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
Cenzúra sa zakazuje.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak
ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou
z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však
nielen slobodu názoru a prijímania a rozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje
aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu patrí medzi základné politické práva
v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej
15 7Sž/1/2016
republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 7 ods.5 Ústavy
Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho
ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) je pre orgány verejnej moci pri výkone
činnosti v rozsahu ich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť
pred zákonom. Dohovor slobodu prejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.
Podľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý
má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať
a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu
na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,
televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať
takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon
a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej
celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky,
ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo
zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Z uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky ako aj
v Dohovore vyplýva, že je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky,
ktorými môže obmedziť právo na slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie,
ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných
(čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia
a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (čl. 10
ods. 2 Dohovoru).
V právnom poriadku Slovenskej republike zákonodarca výkon týchto slobôd obmedzuje
vo viacerých zákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon
zahŕňa aj povinnosti a aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je
ustanovená aj v zákone č. 308/2000 Z. z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej
16 7Sž/1/2016
spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc s legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva.
Zákonodarca zákonom č. 308/2000 Z. z. zveruje do právomoci Rade presadzovať
záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva
na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti
vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb
na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie,
retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie
a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto
zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z. z.). Do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu
štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa zákona o vysielaní
a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom
za porušenie právnej povinnosti (§ 5 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.).
Podľa § 31a ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z. z. mediálna komerčná komunikácia je
na účely tohto zákona zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá
priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú povesť fyzickej osoby alebo
právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť a a/ je poskytovaná ako súčasť
programu alebo program sprevádza za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo
na účely vlastnej propagácie alebo b/ je programovou službou určenou výhradne
na reklamu a telenákup alebo programovou službou určenou výhradne na vlastnú
propagáciu.
Mediálna komerčná komunikácia zahŕňa najmä reklamu, telenákup,
sponzorovanie, umiestňovanie produktov, programovú službu určenú výhradne
na reklamu a telenákup, programovú službu určenú výhradne na vlastnú propagáciu
a dlhšie reklamné oznámenie podľa § 35 ods. 8.
Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. reklama na účely tohto zákona je
akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu
vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom
17 7Sž/1/2016
tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok
sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.
Pri posudzovaní, či došlo odvysielaním programu alebo jej zložky k mediálnej
komerčnej komunikácie vo forme reklamy sa musí vychádzať z obsahu a účelu konkrétneho
komunikátu posudzujúc ho v kontexte jeho úplného odvysielania s prihliadnutím na jeho
dopad na diváka, resp. poslucháča, t.j. možnosť jeho vnímania. Zákonodarca pritom
posudzovanie charakteru odvysielaného komunikátu zveril do právomoci Rade v súlade
s právnou úpravou ustanovenou v právnych normách § 4 v spojení s § 5. Zákonodarca teda
zveril do pôsobnosti Rady aj posúdenie, či skutkom kladeným vysielateľovi za vinu došlo
k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vysielateľovi vyplýva z právnej normy ustanovenej
v uvedenom zákone a vykonať výklad tejto právnej normy. Pokiaľ zákonodarca zveruje
do právomoci správneho orgánu rozhodovanie o určitých otázkach na základe správneho
uváženia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí (podľa občianskeho súdneho
poriadku) vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože
by vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. Správny súd pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí
na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä
kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady
správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným
skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti
správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval
na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis a vykonal jeho výklad v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy.
Najvyšší súd v tejto súvislosti tiež dáva do pozornosti, že z úpravy čl. 1 ods. 1, 2
ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy slovenskej republiky vyplýva, že výklad a uplatňovanie
všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny
prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne
konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne
alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť
interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon
sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu.
18 7Sž/1/2016
V danej súvislosti najvyšší súd taktiež poukazuje na judikatúru Ústavného súd
Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa 11. marca 2010
konštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť
správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,
či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba vziať do úvahy, že správny súd
nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Vychádzajúc z právnej úvahy uvedenej vyššie a zo skutkových okolností
vyplývajúcich z administratívneho spisu senát najvyššieho súdu v danom prípade dospel
k záveru, že navrhovateľ odvysielaním komunikátu propagujúci program Topstar, ktorý
zároveň propagoval podujatie Topfest 2015 naplnil znaky mediálnej komerčnej komunikácie
charakterom spracovania reklamy, keďže z obsahu jeho spracovania bolo zrejmé, že obsahom
spracovaného komunikátu bolo spoločné vystúpenie hudobnej skupiny I.M.T. Smile
a umeleckého súboru Lúčnica súvisiaceho s predmetom samotného programu Topstar,
nakoľko v ňom boli odvysielané exkluzívne zábery a informácie zo zákulisia príprav na
spoločné vystúpenie a komunikát bol spracovaný ako klasická pozvánka na podujatie, na
ktorom malo spoločné vystúpenie prebehnúť (hudobný festival Topfest 2015). Komunikát
obsahoval všetky potrebné informácie pre prípadných záujemcov, a to miesto a dátum
konania podujatia, ako aj názvy skupiny a súboru, ktoré na ňom vystúpia. Pri grafickom
zobrazení informácie, obsahujúcej názov, miesto a dátum podujatia, bolo na zobrazenie
názvu podujatia Topfest 2015 použité jeho oficiálne logo tak, ako ho je možné vidieť
aj na internetovej stránke podujatia. Zároveň bol komunikát odvysielaný v čase, kedy bolo
reálne možné zakúpiť na predmetné podujatie vstupenku. Mohlo tak zvýšiť návštevnosť
tohto podujatia. Navrhovateľ svojim odvolaním nevyvrátil konštatáciu uvedenú v odôvodnení
rozhodnutia, a to že komunikát sa celý venoval iba propagácii podujatia Topfest 2015,
na ktorom malo prebehnúť spoločné vystúpenie umeleckého súboru Lúčnica a hudobnej
skupiny I.M.T. Smile.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že odporkyňa v preskúmavanom
rozhodnutí postupovala správne, keď predmetný komunikát posúdila ako komunikát
propagujúci program Topstar, ktorý zároveň propagoval podujatie Topfest 2015, čím naplnil
19 7Sž/1/2016
definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., pričom nešlo výlučne o vlastnú
propagáciu, keď predmetný komunikát okrem toho, že upútaval pozornosť divákov
na program Topstar, zároveň propagoval podujatie tretej osoby, konkrétne podujatie Topfest
2015. Komunikát bol spracovaný dopredu navrhovateľom ako účastníkom správneho
konania ktorý mal vedomosť o jeho obsahu. Nemožno spochybniť tvrdenie správneho
orgánu, že celkové spracovanie predmetného komunikátu smerovalo k propagácii podujatia
Topfest 2015, ktorého bola TV JOJ reklamným partnerom.
Vzhľadom k uvedenému žalovaný správny orgán správne analyzoval, že daný
komunikát napĺňa znaky reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z, a nejedná
sa výlučne o vlastnú propagáciu podľa § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.,
ale ide o propagáciu tretej osoby a to o propagáciu podujatia Topfest 2015, v ktorom
prípade sa jeho trvanie musí započítať do času vyhradeného reklame.
Najvyšší súd poukazuje tiež na to, že z právnej úpravy § 35 zákona č. 308/2000 Z. z.
a čl. 20 ods. 1, 2 Smernice 2010/13/EÚ je zrejmý účel zákonodarcu stanoviť povinnosti
vysielateľa pri prerušovaní vysielania spravodajského programu alebo audiovizuálneho
programu televíznou reklamou alebo telenákupom, sledujúc cieľ ochrany divákov
pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a v neposlednom rade aj autorov diela,
spracovaného vo vysielanom programe. Na základe gramatického a logického výkladu
citovanej právnej normy - § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii a v súlade s cieľom
zákona je možné vykladať uvedenú právnu normu len tak, že zákonodarca upravil vysielací
čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny tak,
že tento nesmie presiahnuť 20% (12 min).
V dôsledku zahrnutia vysielania tohto komunikátu do celkového času vysielania
reklamy došlo k prekročeniu zákonom stanoveného limitu pre prípustnú dĺžku reklamného
vysielania v danom časovom úseku. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci je zrejmé,
že navrhovateľ bol sankcionovaný za skutok, ktorého sa dopustil tým, v čase od 09:00:00
hod do 09:59:59 hod. odvysielal dva reklamné bloky a komunikát propagujúci program
Topstar, ktorý zároveň propagoval podujatie Topfest 2015 a ktorý naplnil definíciu reklamu,
pričom nešlo výlučne o vlastnú propagáciu v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 28
sekúnd, teda o 28 sekúnd dlhšom ako 12 minút.
20 7Sž/1/2016
K argumentácii navrhovateľa uvedenej v opravnom prostriedku, že na obmedzenie
slobody prejavu navrhovateľa neexistoval ústavne akceptovateľný dôvod a ak by aj existoval,
obmedzenie slobody prejavu nebolo proporcionálne, najvyšší súd uvádza. Zákon o vysielaní
a retransmisii nedáva priestor Rade na skúmanie proporcionality zásahu do práv vysielateľa,
nakoľko povinnosť stanovená v § 36 ods. 2 zákona je formulovaná jednoznačne. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto nemohol súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že Rada skúmala,
či je možné zasiahnuť do slobody prejavu len prostredníctvom osvedčenia formálnej
podmienky pre možné obmedzenie slobody prejavu, tzv. či obmedzenie bolo „predpísané“
právnym predpisom o sile zákona.
Vychádzajúc z uvedeného vyššie najvyšší súd dospel ku konečnému záveru,
že žalovaný správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke
správne posúdil, preskúmavané rozhodnutie má všetky podstatné náležitosti podľa § 47
správneho poriadku, nevykazuje formálne ani logické nedostatky a je riadne odôvodnené,
a preto napadnuté rozhodnutie i postup boli z pohľadu odvolacích dôvodov v súlade
so zákonom, keďže odvolacie námietky neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia,
majúc za to, že posudzované konanie navrhovateľa naplnilo skutkovú podstatu správneho
deliktu podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., za čo mu bola uložená sankcia - pokuta
vo výške 5.000,- eur ktorá bola správnym orgánom uložená podľa § 67 ods. 5 písm. a/
citovaného zákona a táto mu bola v danom prípade uložená adekvátne. Správny orgán
v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že účastník konania bol za porušenie povinnosti
podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. sankcionovaný už v minulosti, pričom poukázal
na 26 rozhodnutí ktoré bližšie špecifikoval. Pri určení výšky pokuty vzala Rada tiež do úvahy
závažnosť správneho deliktu, mieru zavinenia, rozsah a dosah vysielania ako aj trvanie
a následky porušenia povinnosti.
Najvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval námietky navrhovateľa uvedené
v jeho odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného správneho orgánu – Rady, za relevantné
na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie
odporkyne č. RP/63/2015 zo dňa 10. novembra 2015 podľa § 250q ods. 2 OSP v spojení
s § 492 ods. SSP potvrdil ako vecne správne a zákonné.
21 7Sž/1/2016
O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2
ods. 1 písm. a/ a § 5 ods. 1 písm. g/ a položky 10 písm. c/ Prílohy, zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 1. októbra 2012, podľa ktorého je navrhovateľ
povinný zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 500,- eur. Na rozdiel od vyhláseného
rozhodnutia súdu na pojednávaní dňa 30. novembra 2016 sa navrhovateľovi týmto písomne
vyhotoveným rozhodnutím ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok na bankový účet podľa
priloženého platobného predpisu, v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p.
a § 492 ods. 1 SSP. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože v tomto
konaní nebol neúspešný.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom
hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2016
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Viera Vraníková