Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sk/38/2018

Identifikačné číslo spisu: 6017200496 Dátum vydania rozhodnutia: 30.06.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Judita Kokolevská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:6017200496.1

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Sone Langovej, v právnej veci žalobcu: Z.. S. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z.. U. XXXX/X, XXX XX G. G., zastúpeného advokátom JUDr. Marianom Ďurinom, ul. Sibírska 4, 831 02 Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 26.07.2017, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -41 z 21.06.2018, takto

rozhodol:

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

II. Účastníkom náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

Odôvodnenie

1. Krajský súd rozsudkom, č. k. -41 z 21.06.2018, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X zo dňa 26.07.2017 (poznámka súdu - v žalobnom návrhu i v rozsudku nesprávne uvedený rok 2016), ktorým mu žalovaná podľa , o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „) a podľa , a o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietla žiadosť o starobný dôchodok k 07.05.2016. Týmto rozhodnutím potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Sociálnej poisťovne - ústredie vydané pod totožným číslom dňa 01.07.2016.

2. Krajský súd z obsahu spisu zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 30.05.2016 požiadal o starobný dôchodok podľa od 58 roku veku, t. j. od XX.XX.XXXX. Z potvrdenia úradu sociálneho zabezpečenia Slovenskej informačnej služby mal preukázané, že žalobcovi bol podľa a o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru a Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „“) priznaný výsluhový príspevok od 26.10.1998, a že žalobcov služobný pomer trval ku dňu 25.10.1998.

3. Na vznik nároku na výsluhový dôchodok a jeho výšku bola žalobcovi zhodnotená doba výkonu vojenskej služby od 30.09.1977 do 28.09.1979 v I. kategórii funkcií, doba služobného pomeru od 01.10.1979 do 31.01.1992 v I. kategórii funkcií a doba od 01.08.1996 do 25.10.1998 v I. kategórii funkcií; získal celkom 16 rokov a 211 dní v I. kategórii funkcií. U žalobcu služba zaradená do I. kategórie funkcií trvala do 25.10.1998.

4. Na základe týchto skutočností bol krajský súd toho názoru, že žalovaná vo veci postupovala zákonne, keď vychádzala z a dôchodkový vek určila od 62 roku veku, ktorý dovŕši žalobca XX.XX.XXXX. Keďže žalobca nesplnil zákonnú podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok v čase jeho žiadosti lebo jeho služobný pomer netrval k 31.12.1999 ale len k 25.10.1998, žiadosť o priznanie starobného dôchodku k 07.05.2016 považoval za zamietnutú správne. Žalobu z tohto dôvodu vyhodnotil ako nedôvodnú, a preto ju podľa zamietol.

5. Krajský súd zásadné tvrdenie žalobcu, že „.... podmienky uvedené v spĺňa a podmienku podľa odseku 2 spĺňal v čase, kedy ukončil službu v zamestnaní zaradeného do I. pracovnej kategórie a v čase podania žiadosti o starobný dôchodok ju nespĺňal len z toho dôvodu, že došlo k zmene predpisu potom, ako prestal byť príslušníkom SIS, a preto bola žalovaná povinná zohľadniť takúto pre žalobcu nevýhodnú zmenu predpisu a preklenúť ju výkladom...“ nepovažoval za právne relevantné.

6. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že „... Z posledného znenia účinného ku dňu jeho zrušenia vyplýva, že podmienkou na vznik nároku na dôchodok podľa odseku jedna je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31.12.1999. Ide o ďalšiu podmienku nároku na skorší odchod do dôchodku, ktorá je odlišná od tých podmienok, ktoré sú uvedené v prvom odseku. Nemožno ju preto vyložiť nijako inak ako je uvedené v texte zákona, ktorý je jednoznačný, jasný, zrozumiteľný, neprinášajúci žiadnu pochybnosť či nejednoznačnosť jeho obsahu. To znamená, že na to, aby vznikol po 31.12.1999 nárok na dôchodok za podmienok podľa zákona č musí byť súčasne splnená podmienka, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31.12.1999. Nestačí teda, že k tomuto dátumu bola naplnená podmienka počtu rokov odpracovaných v takomto type zamestnania uvedená v odseku 1. Logicky ani neskôr naplnená nemohla byť, keďže zákon pracovné kategórie po tomto termíne už neupravoval. Žiadnym výkladom nemožno dospieť k inému významu, ako že zákonodarca zachoval výhody skoršieho odchodu do dôchodku vyplývajúce zo zaradenia zamestnania či služby do I. pracovnej kategórie v oblasti sociálneho zabezpečenia po 31.12.1999 len pre tých pracovníkov, ktorí v takomto zamestnaní boli zamestnaní ku dňu 31.12.1999, resp. podľa aj k 31.12.1998. , pričom nároky z nich pre obdobie po ich zrušení, t. j. po 31.12.1992 upravil osobitne v a skorší odchod do dôchodku aj po zrušení pracovných kategórií zachoval len pre tých, ktorým zamestnanie v takejto pracovnej kategórii trvalo k 31.12.1992. Následne zákonodarca predlžoval platnosť pracovných kategórií novelami, čím umožnil získať potrebný počet rokov odpracovaných v týchto kategóriách tým, ktorí v takých zamestnaniach pracovali a zároveň vždy stanovil na obdobie po skončení ich predĺženia zmenenú podmienku trvania zamestnania - služby v takejto pracovnej kategórii zhodne s dobou predĺženia jej platnosti. Žalobcom požadovaný výklad, že na zachovanie nároku na skorší odchod do dôchodku zo zaradenia žalobcom vykonanej služby do I. kategórie funkcií po 31.12.1999 stačí, že splnil podmienku počtu odpracovaných rokov v takej službe by nebol výkladom predmetného zákona, ale negáciou odseku 2 tohto ustanovenia.“

7. Krajský súd zdôraznil, že nemožno považovať za diskrimináciu jednotlivých osôb a ani za spätný zásah do už existujúcich práv také zákonom stanovené zmeny veku odchodu do dôchodku, resp. posunutie vekovej hranice na neskorší vek do budúcna pre poistencov, ktorým ešte nárok na dôchodok podľa predchádzajúceho predpisu nevznikol, a to aj v prípade stanovenia takých podmienok v závislosti od splnenia ktorých nie je hranica rovnaká pre všetkých poistencov.

8. Rovnako nepovažoval za dôvodné námietky nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, pretože odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval za obsahujúce všetky rozhodné skutočnosti ako aj ich právne posúdenie.

9. Žalobca včas podanou kasačnou sťažnosťou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia mu veci na ďalšie konanie v alternatíve možno aj prostredníctvom krajského súdu a tiež náhrady trov konania.

10. Namietal predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom a nevykonanie dokazovania vo veci žiadúcim spôsobom (najmä nepreveroval hodnovernosť listinných dôkazov, nevykonával vyčerpávajúce dokazovanie, nevypočul svedkov, neustanovil znalca z odboru služobného práva).

11. Žalobca zopakoval v rozsiahlej úvahe okolnosti svojho zamestnania a súvisiace právne podmienky, pričom zotrval na všetkých svojich argumentoch a námietkach prezentovaných už pred krajským súdom. Nepovažoval za sporné, že bol zamestnaný najmenej 25 rokov a mal odpracovaných 6.051 dní, t. j. 16 rokov a 211 v zamestnaní I. kategórii funkcií. Spolu odslúžil a odpracoval 43 rokov a 60 dní; služobný pomer mu vznikol 30.09.1977 a zanikol 25.10.1998. Nárok na starobný dôchodok mu vznikol podľa dovŕšením veku 58 rokov, ktorý dosiahol dňa XX.XX.XXXX. V čase jeho odchodu platil . Služobný pomer v Policajnom zbore mu zanikol z dôvodu racionalizačných a organizačných opatrení ( ). Ustanovenie zakotvuje vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia zásadu zachovania získaných nárokov, vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie až do 31.12.2023. Tvrdil však, že výkon zamestnania v I. a II. kategórii funkcií má zásadný vplyv na priznanie starobného dôchodku podľa , a to aj na skorší vznik nároku na starobný dôchodok, t. j. pred dovŕšením dôchodkového veku podľa , a preto podľa nemožno mu určiť menej výhodné podmienky na vznik nároku na starobný dôchodok.

12. Žiadal, aby kasačný súd napravil „arogantnosť“ žalovanej a rozhodol tak, aby tým, ktorí štátu slúžili čestne a zodpovedne toľké roky a mnohokrát s nasadením vlastného života priznal to, čo im zo zákona patrí bez zneužívania retrospektívneho uplatnenia prijatých noriem. Zdôraznil, že krajský súd svojim rozhodnutím a postupom porušil princípy počnúc nedodržaním spravodlivého procesu cez princíp legitímneho očakávania, právnej istoty, až po materiálnu ochranu zákonnosti. Zároveň si uplatnil trovy konania.

13. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že po preskúmaní spisovej dokumentácie žalobcu a prvostupňového rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie nebolo dôvodné, a preto prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Na svojich rozhodnutiach naďalej zotrváva, keďže ich považuje za zákonné. Pri posudzovaní nároku na starobný dôchodok žalobcu môže v zmysle článku 2 ods. 2 postupovať len podľa účinnej právnej úpravy. Navrhol, aby súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd ( ) predovšetkým postupom podľa v spojení s preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podala oprávnená osoba včas ( ) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná ( ), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne ( v spojení s ) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju zamietol. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania ( ) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.06.2020 ( v spojení s ).

15. Predmetom kasačnej sťažnosti bolo rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu o nepriznaní starobného dôchodku pre nesplnenie podmienky dosiahnutia veku.

16. Sťažovateľ tvrdil, že mu vznikol nárok na starobný dôchodok podľa dovŕšením 58 roku veku, pretože bol 16 rokov v službe I. kategórie funkcií. bol zrušený dňom nadobudnutia jeho účinnosti, t. j. 01.01.2004. v časti „Nároky na dôchodkové dávky vzniknuté po 31.12.2003“ stanovil v , že nároky vyplývajúce zo zaradení zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú. Nároky zo zaradení zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie upravoval zrušený v druhej hlave „Úprava nárokov z I. a II. pracovnej kategórie a z I. a II. kategórie funkcií po 31.12.1999“. v stanovil, že občan ktorý vykonával pred 01.01.2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií má po 31.12.1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek 58 rokov, ak o. i. bol 16 rokov v službe I. kategórie funkcií. Podmienkou vzniku nároku na dôchodok za uvedených podmienok bolo podľa odseku 2, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31.12.1999. Podľa , ktorý bol prijatý novelou a ktorý nadobudol účinnosť 22.12.1999, ak o nároku na starobný dôchodok podľa nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, o nároku na starobný dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. To znamená podľa predpisov účinných do 21.12.1999. Takýmto predpisom bol v znení , ktorý v stanovil, že podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. a II. kategórii funkcií trvali k 31.12.1998. Z uvedeného právneho rámca vyplýva, že žalovaný správne právne posúdil všetky rozhodné skutočnosti, keď dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na starobný dôchodok dovŕšením 58 roku podľa , pretože žalobca nesplnil podmienku uvedenú v . Skutočnosť, ktorá nebola medzi účastníkmi sporná, a to, že žalobca ukončil službu v SIS, a tým zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórie funkcií dňa 25.10.1998, bola preto správne právne posúdená ako dôkaz o nesplnení podmienky podľa .

17. Ustanovenie je zaradené v desiatej časti , je teda ustanovením prechodným, upravujúcim nároky z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií po 31.12.1999, pôvodne po 31.12.1992. Krajský súd správne uviedol, že ustanovenie malo za cieľ, v dôsledku zániku zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie po 31.12.1992, postupne predlžovaného až do 31.12.1999, odstrániť tvrdosť zákona spočívajúcu v nemožnosti splnenia podmienok podľa tohto zákona po 31.12.1992, resp. po 31.12.1999 a zachovať iba určeným skupinám zamestnancov, ktorí vykonávali zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórie podľa zákona, resp. v I. a II. kategórii funkcií, skorší vznik nároku na starobný dôchodok.

18. Uvedené ustanovenie kasačný súd nepovažuje za retroaktívne alebo diskriminačné, naopak malo umožniť zamestnancom, ktorí vykonávali také zamestnanie k 30.06.1992 dosiahnuť v zamestnaní zaradenom do zvýhodnenej kategórie v tam určenom období (najskôr len do 31.12.1992, naposledy a v súvislosti s predlžovaním zaraďovania zamestnaní do zvýhodnených kategórií), teda do 31.12.1999 potrebný počet rokov v tejto kategórii pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok v rozsahu nižšom, ako je upravený v , resp. .

19. Pokiaľ sťažovateľ namietal ustanovenie , túto jeho námietku kasačný súd nepovažoval za dôvodnú. bolo totiž predĺžené obdobie zaraďovania zamestnaní do I a II. pracovnej kategórie a do I. kategórie funkcií až do 31.12.1999 (napr. , a tohto zákona) a zákonodarca v ustanovení ustanovil len to, že v konaniach o nároku na starobný dôchodok podľa , ktoré neboli právoplatne skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (22.12.1999), sa o nároku na starobný dôchodok rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Konanie o nároku sťažovateľa na starobný

dôchodok sa však začalo na základe jeho žiadosti z 30.05.2016 ( ), teda nezačalo pred dňom nadobudnutia účinnosti ).

20. Aj kasačný súd mal z uvedených dôvodov preukázané, že sťažovateľ podľa žiadosti nespĺňa podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa v spojení s a , resp. v spojení s a .

21. Pokiaľ sťažovateľ v podrobnostiach svojej sťažnosti uviedol, že krajský súd svojim rozhodnutím a postupom porušil princípy počnúc nedodržaním spravodlivého procesu cez princíp legitímneho očakávania, právnej istoty, až po materiálnu ochranu zákonnosti, kasačný súd uvádza, že z predložených listín a záznamov výpovedí takéto tvrdenie nemá žiadne racionálne opodstatnenie. Rovnako o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným v danom prípade krajským súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (viď. napr. , , ), a tým by boli jeho závery aj z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. , , ). Krajský súd v priebehu celého konania sa pridržiaval ako procesnoprávnych tak aj hmotnoprávnych ustanovení a vo veci zákonne rozhodol, tak ako z vyššie popísaných skutočností vyplýva.

22. Vzhľadom na uvedené dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu v prejednávanej veci nie je dôvodná, a preto ju podľa zamietol.

23. O trovách konania rozhodol podľa v spojení s , a účastníkom nepriznal náhradu trov konania, pretože sťažovateľ v konaní nebol úspešný a žalovanej nárok na náhradu trov v zásade zo zákona neprináleží.

24. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.