Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14CoP-30-2024.pdf
PDF · 109.69 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/30/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, vo veci starostlivosti o maloleté deti: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, občan SR, 2. C. B., nar. XX.XX.XXXX, občan SR, maloleté deti bytom u matky, deti rodičov matky: D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX E. F. XXX, občan SR, a otca: G. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX H. XX, občan SR, maloleté deti zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen, o návrhu matky na zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti a určenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 8P/274/2023-91 zo dňa 21. novembra 2023, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 8P/274/2023-91 zo dňa 21. novembra 2023 v napadnutých výrokoch II., III., IV. p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“, prípadne „prvostupňový súd“) rozhodol tak, že: „I. maloleté deti B., A. nar. XX.XX.XXXX a C. nar. XX.XX.XXXX zveruje do osobnej starostlivosti matky D. B., nar. XX.XX.XXXX. II. Otec maloletých detí G. B., nar. XX.XX.XXXX je povinný prispievať na výživu maloletej A. B., nar. XX.XX.XXXX sumou vo výške 100,- EUR mesačne a na výživu maloletej C. B., nar. XX.XX.XXXX výživným vo výške 80,- EUR mesačne vždy k 15.-temu dňu v mesiaci počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. IV. V prevyšujúcej časti súd návrh zamieta.“
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že z rodného listu maloletých detí zistil, že matkou maloletých detí je D. B., nar. XX.XX.XXXX a otcom G. B., nar. XX.XX.XXXX.
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že otec maloletých detí sa na pojednávaní nezúčastnil, svoju neúčasť neospravedlnil. Taktiež sám sa žiadnym spôsobom písomne k návrhu nevyjadril. Z uvedeného jednoznačne okresnému súdu vyplývalo, že otec absolútne ignoruje súdne konanie a nemá záujem na úprave práv a povinností k maloletým deťom.
4. Zo správ o matke maloletých detí okresný súd zistil, že matka je vedená ako uchádzač o zamestnanie. V súčasnosti matka maloletých detí poberá dávku v hmotnej núdzi, nie je poberateľkou rodičovského príspevku. Poberá prídavky na maloleté deti A. a C. B.. Zo správy Obce E. F. bolo zistené, že matka maloletých detí nebola riešená za žiadne protiprávne správanie a neboli na ňu podané žiadne sťažnosti.
5. Okresný súd zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo veci zisťovania pomerov u matky zistil, že táto býva na adrese E. F. XXX, v súčasnosti je nezamestnaná. Poberá prídavky na dve deti celkove v sume 120,- EUR. Okrem tohto zabezpečovala aj náhradnú osobnú starostlivosť bratovi D. B.. Otec maloleté deti nekontaktuje, ani ich nevidel zhruba dva roky. Dobrovoľne neprispieva na ich výživu. Pediatrom detí je I. J. v K., pričom deti sú zdravé, prekonali len bežné detské ochorenia. Mesačné náklady na obe maloleté deti sú hygiena, plienky a lieky približne 150,- EUR, strava 120,- EUR, oblečenie 100,- EUR. Okrem prídavkov momentálne nemá matka maloletých detí žiadny iný príjem, pričom finančne jej vypomáha jej partner. Vo veci bývania poukázal na to, že býva v menšom upravenom rodinnom dome pozostávajúcom z dvoch miestností, ktorý je vo vlastníctve rodičov partnera. Bytové podmienky sú vhodné na zabezpečenie riadnej starostlivosti o maloleté deti.
6. Okresný súd s poukazom § 28 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. (ďalej len „zákon o rodine“), § 36 ods. 1 zákona o rodine § 65 ods. 1 zákona o rodine, § 62 ods. 1, 4, 5 zákona o rodine, § 62 ods. 2 zákona o rodine, § 75 ods. 1 zákona o rodine, § 76 ods. 1 zákona o rodine, § 78 ods. 3 zákona o rodine a vykonané dokazovanie rozhodol tak, že návrh matky „maloletých detí je skoro v celom rozsahu dôvodný a to vo veci zverenia maloletých detí do výchovy a opatery ako aj vo výške výživného, pričom súd určil výšku výživného na maloletú A. tak ako matka žiadala vo výške 100,- EUR a na maloletú C. 80,- EUR a to napriek tomu, že matka žiadala tiež 100,- EUR. Teda v časti, kde matka žiadala výživné na C. 100,- EUR súd návrh zamietol.“
7. Čo sa týkalo výživného, okresný súd zdôraznil, že právo dieťaťa na výživu voči rodičom vzniká narodením a vyživovacia povinnosť trvá pokiaľ dieťa nie je schopné samé sa živiť. Vyživovacia povinnosť rodičov sa pri rozhodovaní posudzuje vždy samostatne za každého z nich. Každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa, pričom vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem. Môže byť plnená osobnou starostlivosťou alebo starostlivosťou o domácnosť, ďalšou formou plnenia vyživovacej povinnosti je poskytovanie vecných plnení ako napr. bývanie alebo stravovanie. Treťou formou vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného prostriedku na úhradu potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení ako je bývanie, strava, nákup, ošatenie, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a ostatné skutočnosti týkajúce sa starostlivosti o maloleté dieťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará prispieva na výživu výživným, ktoré určí súd. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je smerodajná životná úroveň každého z rodičov, pretože platí premisa, že právo dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni každého rodiča je dané zákonom.
8. Základnou zásadou pre stanovenie výšky výživného povinného rodiča je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov. Ak dieťa žije s rodičom, ktorého úroveň je porovnateľne nižšia než úroveň druhého rodiča, možno zaviazať druhého rodiča i na plnenie preukázateľných oprávnených potrieb dieťaťa. Za schopnosti každého rodiča treba považovať jeho reálny zárobok, čo však je možné modifikovať možnosťami rodiča, ktoré rozširujú reálne dosahovaný zárobok o subjektívne vlastnosti podmienené možnosťami tohto rodiča ako sú fyzická zdatnosť, vzdelanie, zdravotný stav, pracovné ponuky a podobne. Pre posúdenie možností a schopností povinného rodiča, preto nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery, ale jeho reálne zárobkové možnosť dané jeho fyzickým stavom, množstvom získaných vedomostí, skúseností.
9. Na základe uvedeného okresný súd teda nevychádzal pri určovaní výživného zo súčasných reálnych zárobkov rodiča, ale z potencionálneho príjmu, ktorý by mohol otec maloletých detí dosahovať. Okresný súd mal za to, že v rámci tvrdenia matky bolo preukázané, že predtým, keď s otcom maloletých detí žili, tak otec pracoval na rôznych stavbách ako murár a tiež vykonával iné práce. Zároveň okresný súd zistil aj v rámci živnostenského listu otca maloletých detí, že v súčasnosti má živnostenské oprávnenie, ktoré sa týka aj takýchto činností. Na základe týchto skutočností okresný súd mal za to, že v súčasnosti by otec mohol v prípade pracovného pomeru, keby sa zamestnal, zarábať a dosahovať mzdu minimálne priemernú v národnom hospodárstve, čo je vyše 1.000,- EUR mesačne. Za takto stanoveného možného potencionálneho príjmu bolo podľa okresného súdu v možnostiach a schopnostiach otca platiť výživné na maloleté deti, a to tým spôsobom, že na staršiu A. v sume 100,- EUR a na mladšiu C. vo výške 80, -EUR. Okresný súd dal do pozornosti hlavne otcovi maloletých detí, vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že nemá taký zárobok, aby mohol platiť takéto vysoké výživné, že takéto tvrdenie nebolo pre okresný súd smerodajné, nakoľko sú smerodajné možné predpokladané príjmy otca. „Otec maloletých detí absolútne ignorantským spôsobom sa nedostavil na pojednávanie, svoju neúčasť žiadnym spôsobom neospravedlnil. Nebolo ani žiadnym spôsobom preukázané, lekárskymi správami, resp. inými správami,
že by v súčasnosti bol otec maloletých detí nejako zdravotne postihnutý a nemohol by sa zamestnať ako murár, resp. ako osoba, ktorá by mohla robiť iné stavebné práce. Na základe tohto teda súd rozhodol tak ako je vyššie uvedené.“
10. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukázal aj na klamlivé vyjadrenie otca, že tento sa podieľa na vyživovacej povinnosti, a to sumou 70,- EUR, ktorú má dávať matke maloletých detí vždy 18.-teho dňa v mesiaci niekde na pošte v mieste bydliska otca s tým, že tak ako aj matka maloletých detí poukázala nie je logické, aby si matka chodievala na poštu v mieste bydliska otca pre nejaké dávky, keďže táto už trvalé bydlisko v tejto obci ani nemá, a preto ani jednoznačne nemôže v rámci tejto pošty ona poberať nejaké dávky. Okresný súd o trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.
11. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie otec, ktorý namietal výrok II. napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu oboch mal. detí spolu vo výške 180,- Eur z dôvodu, že jeho „momentálna situácia je taká, že som nezamestnaný a nemám žiaden príjem, žiadam o zníženie určenej výšky sumy na výživu mal. detí na minimum.“
12. K doručenému odvolaniu sa vyjadril kolízny opatrovník, ktorý uviedol, že doporučuje, aby Krajský súd v Banskej Bystrici v plnom rozsahu potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č.k. 8P/274/2023 zo dňa 21.11.2023 ako vecne správne. Zotrval na svojom stanovisku v prejednávanej právnej veci. Okresným súdom stanovené výživné na mal. A. 100,- Eur a C. 80,- Eur je dôvodné, v najlepšom záujme maloletých detí, pričom odráža úhradu iba ich elementárnych potrieb. Inou formou sa nepodieľa otec na starostlivosti a výchove o deti, tento nejaví o deti záujem. Skutočnosti uvádzané otcom v odvolaní boli okresnému súdu známe aj v čase rozhodovania. Okresný súd mal preukázané, že nie je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, nie je poberateľom podpory v nezamestnanosti, nemocenských a úrazových dávok, nepoberá dôchodok. Tento nepodal daňové priznanie. Otec nepreukázal skutočný záujem zamestnať sa, resp. zabezpečiť si prácu.
13. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - účastníkom
- otcom (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolaní (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v napadnutých výrokoch (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
14. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie odvolania otca, a pretože odvolací súd zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, a preto sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty odvolateľa nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto mu nemôže dať za pravdu. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
15. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.
16. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom, ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
17. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané otcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
18. Posúdením otcom produkovaných odvolacích námietok vo svetle skutočností z obsahu spisového materiálu plynúcich, tieto odvolací súd nevyhodnotil ako opodstatnené k odlišnému rozhodnutiu ako okresný súd.
19. Prispievať na výživu svojich detí je zákonnou povinnosťou obidvoch rodičov a ak aj si túto povinnosť rodičia neplnia, môže súd aj bez návrhu určiť rozsah ich vyživovacej povinnosti. Na dosiahnutej životnej úrovni svojich rodičov má právo podieľať sa aj ich dieťa (§ 62 Zákona o rodine).
20. Podľa § 75 ods. 1 Zákon o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
21. Pre posúdenie schopností a možností rodiča v zmysle § 75 ods. 1 Zákona o rodine nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové (prípadne aj majetkové) pomery, ale jeho reálne zárobkové (prípadne aj majetkové) možnosti, dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností a pod. Ak súd zistí, že rodič zmenil doterajšie zamestnanie za menej výhodné, starostlivo skúma, či sa tak stalo z dôležitého dôvodu (napr. zo zdravotných dôvodov, z dôvodu odchodu rodiča z funkcie, na ktorej výkon nemá kvalifikáciu, z dôvodu organizačných zmien, zmeny bydliska); ak to tak nie je, vychádza z príjmov rodiča pred zmenou zamestnania (R 27/1970).
22. Uvedené ustanovenie je vyjadrením zásady tzv. potencionality príjmu povinného rodiča, v zmysle ktorej súd pri určovaní výživného neprihliadne len na skutočný príjem povinného rodiča, ale na jeho schopnosti, možnosti a celkové majetkové pomery, t. j. prihliadať k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Rozhodujúci je potom príjem, ktorý rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity (práve takáto situácia v súdenej veci nastala). V zmysle § 62 ods. 5 Zákona o rodine je rodič povinný plne rešpektovať svoju vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené a s využitím svojich subjektívnych vlastností a pracovných príležitostí si organizovať svoje pracovné aktivity tak, aby mal reálnu možnosť si riadne plniť svoju vyživovaciu povinnosť (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/200/2018 zo dňa 30.04.2019). Princíp potencionality príjmov je inštitútom výrazne ochraňujúcim záujmy oprávneného. Nový zákon tento princíp posilňuje. Záujem zákonodarcu na tom, aby v rámci majetkových vzťahov odvodených od príslušných osobných rodinnoprávnych vzťahov boli uspokojené potreby subjektov týchto vzťahov, siaha až do tej miery, že umožňuje hodnotiť nielen jeho životné okolnosti a pomery, ktoré sú reálne dané (prednosť pred princípom fakticity), ale aj tie, ktoré by za určitých podmienok mohli existovať.
Zdôvodnenie sa vidí v existenčnom charaktere výživného a v potrebe zabrániť povinnému, aby svojím konaním znižoval jeho rozsah. V rámci výpočtu zákon uvádza vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku a majetkového prospechu. Princíp potencionality príjmov je inštitútom výrazne ochraňujúcim záujmy oprávneného. Záujem zákonodarcu na tom, aby v rámci majetkových vzťahov odvodených od príslušných osobných rodinnoprávnych vzťahov boli uspokojené potreby subjektov týchto vzťahov, siaha až do tej miery, že umožňuje hodnotiť nielen jeho životné okolnosti a pomery, ktoré sú reálne dané (prednosť pred princípom fakticity), ale aj tie, ktoré by za určitých podmienok mohli existovať. Zdôvodnenie sa vidí v existenčnom charaktere výživného a v potrebe zabrániť povinnému, aby svojím konaním znižoval jeho rozsah. V rámci výpočtu zákon uvádza vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku a majetkového prospechu, v dôsledku čoho povinný dosahuje nižší príjem, ďalej môže ísť o prípad, keď bez závažného dôvodu ukončí podnikateľskú činnosť alebo pracovný pomer bez toho, aby mal zabezpečené, resp. vykonával aktivitu smerujúcu k získaniu iného zamestnania, porušenie pracovnej disciplíny, ktoré malo za následok rozviazanie pracovného pomeru. Relevanciu v zmysle následkov potencionality nemožno jednotlivým prípadom priznať len za podmienky, ak k takému konaniu došlo zo špekulatívneho, ale závažného dôvodu. Závažným dôvodom môže byť zdravotný stav, potreba miesta výkonu povolania bližšie k bydlisku rodiny, organizačné zmeny, potreba vykonávania starostlivosti o člena rodiny. Následkom princípu potencionality (ak sa nepreukáže ospravedlniteľný dôvod) je skutočnosť, že súd pri určovaní výšky výživného vychádza z potenciálneho príjmu. Okresný súd z vykonaného mal preukázané, že keď matka s otcom maloletých detí žili v spoločnej domácnosti, tak otec pracoval na rôznych stavbách ako murár a tiež vykonával iné práce. Zo živnostenského listu otca maloletých detí podľa zistení okresného súdu vyplývalo, že živnostenské oprávnenie otca zahŕňa aj práce, ktoré vykonával na stavbách, z čoho okresný súd vyvodil, že otec súčasnosti by mohol v prípade pracovného pomeru, keď by sa zamestnal, zarábať a dosahovať mzdu minimálne priemernú v národnom hospodárstve, čo je vyše 1.000,- EUR mesačne, ktoré skutočnosti otec v odvolaní nespochybnil a ani nenamietal. Ak okresný súd v prvoinštančnom konaní uviedol, že za takto stanoveného možného potencionálneho príjmu je v možnostiach a schopnostiach otca platiť výživné na maloleté deti a to tým spôsobom, že na staršiu A. v sume 100,- EUR a na mladšiu C. vo výške 80, -EUR, tak odvolací súd mal za to, že tento záver okresného súdu bol vecne správny. Ak okresný súd tvrdenia otca, že nemá taký zárobok, aby mohol platiť takéto vysoké výživné, nepovažoval za rozhodné pre svoje rozhodnutie, tak ani podľa odvolacieho súdu, nie sú pre rozhodnutie tieto tvrdenia nosné, pretože rozhodujúce v tejto situácií, za použitia princípu potencionality boli predpokladané príjmy otca, ktoré by otec mohol dosiahnuť.
23. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu otca, zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie o jeho návrhu na zníženie výživného na maloleté deti, potom odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou v tomto rozhodnutí.
24. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
25. Vychádzajúc z prezentovaných úvah sa odvolací súd stotožnil s určujúcim záverom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol vo výrokovej časti svojho rozhodnutia. Vzhľadom na skutkové okolnosti okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu v dostatočnom rámci zohľadnil i skutočnosti, špecifiká v prejednávanej veci, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP, v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Súdom prvej inštancie zvolenej argumentácii podľa názoru odvolacieho súdu nemožno nič z hľadiska jej racionálnosti, dostatočnosti, či vo svetle naplnenia zmyslu a účelu ochrany záujmov detí ako osobitne zákonom chránených subjektov, vytknúť.
26. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
27. Odvolací súd zároveň potvrdil i závislý výrok o trovách konania, pričom východiskom je, že v mimosporových konaniach upravených CMP platí vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení § 52 CMP, § 55 CMP zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená, že každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku v zmysle § 55 umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na okolnosti prípadu, pričom zákon nekonkretizuje komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že pre aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. S poukazom na tieto uvedené teoretické východiská súd prvej inštancie rozhodol správne o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 52 CMP, tak že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP, ktoré závery v konkrétnostiach odvolateľ ani nespochybnil a existenciu takýchto okolností ani vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania neuvádzal.
28. Keďže odvolací súd nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP ani pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, o týchto rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
29. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 CSP ).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).