Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 49/99

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

2. septembra 1999 predbežne prerokoval podnet , bytom

zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Mrázom, Bratislava,

Bajzova 4, vo veci porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 postupom Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky a takto

rozhodol:

Podnet o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) bolo

28. júna 1999 doručené podanie (ďalej len „navrhovateľka“),

bytom zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Mrázom,

Bratislava, Bajzova 4, označené ako: „Podnet na začatie konania pred ústavným

súdom“ s prílohami. Z jeho obsahu vyplynulo, že rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 26. februára 1996, ktorý v spojení s rozsudkom

Mestského súdu v Bratislave sp. zn. nadobudol právoplatnosť

25. novembra 1996 a stal sa vykonateľným 6. decembra 1996, bola Ministerstvu

vnútra SR uložená povinnosť do 10 dní od právoplatnosti rozsudku vydať rozhodnutie

o skončení služobného pomeru navrhovateľky k Policajnému zboru SR ku dňu

vydania rozhodnutia. V rozhodnutí o skončení služobného pomeru navrhovateľky

malo Ministerstvo vnútra SR tiež upraviť ďalšie náležitosti, ktoré jej prislúchali podľa

o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Tým, že Ministerstvo vnútra SR

odmietlo vydať rozhodnutie, ktoré mu uložilo právoplatné rozhodnutie súdu, podľa

názoru navrhovateľky porušilo jej základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), nakoľko: „Tým, že

minister vnútra odmietol vydať rozhodnutie napriek tomu, že podľa právoplatného

rozhodnutia súdu mal tak konať, porušil právo na právnu ochranu“.

Vychádzajúc z uvedeného navrhovateľka požiadala, aby po prijatí jej podnetu

na konanie Ústavný súd SR rozhodol: „Odmietnutie vydania rozhodnutia ministrom

vnútra SR vo veci skončenia služobného pomeru a súvisiacich nárokov navrhovateľky

podľa právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. je

porušením práva na inú právnu ochranu upravenú v SR“.

II.

Ústavný súd SR je podľa SR oprávnený konať

o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv.

Z konania o podnetoch nemožno vylúčiť ani postup ministerstiev a iných orgánov

štátnej správy Slovenskej republiky, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby a pokiaľ tomuto

základnému právu alebo slobode neposkytuje právny predpis Slovenskej republiky

žiadnu ochranu, napríklad využitím riadneho opravného prostriedku. Pri predbežnom

prerokovaní každého podnetu Ústavný súd SR skúma jeho zákonom predpísané

náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konaní pred Ústavným súdom SR“), ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie

podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jednou z podmienok, ktorú Ústavný súd SR

skúma pri predbežnom prerokovaní každého podnetu, je, či nejde o zjavne

neopodstatnený podnet. Ústavný súd SR (pokiaľ ide o túto podmienku) už viackrát

judikoval: „Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná neopodstatnenosť,

ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd SR nezistí priamu príčinnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu“ (, , ,

), resp.: „O zjavnej neopodstatnenosti podnetu možno hovoriť o. i. vtedy,

keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov“

().

Ústavný súd SR predbežne prerokoval podnet navrhovateľky a po zistení, že ho

nemožno považovať za opodstatnený, ho podľa § 25 ods. 2 zákona o konaní pred

Ústavným súdom SR odmietol ako zjavne neopodstatnený z nasledovných dôvodov.

Navrhovateľka porušenie svojho práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR videla v tom, že Ministerstvo vnútra SR (ako žalovaná strana v súdnom

konaní sp. zn. ) neprijalo rozhodnutie, ku ktorému ho zaväzoval

právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 26. februára 1996. Podľa názoru

navrhovateľky súčasťou jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR je preto aj povinnosť orgánu štátnej správy vydať rozhodnutie, ku

ktorému ho zaväzuje právoplatné rozhodnutie (rozsudok) všeobecného súdu.

Nevydanie takéhoto rozhodnutia podľa jej názoru znamená porušenie jej základného

práva na inú právnu ochranu podľa SR.

Ústavný súd SR pri rozhodovaní, či došlo k splneniu procesnej podmienky

opodstatnenosti podnetu navrhovateľky, preto predovšetkým zisťoval obsah

základného práva na inú právnu ochranu podľa SR berúc do

úvahy svoju judikatúru o ňom. Vo veci sp. zn. Ústavný súd SR rozhodol:

„podstatou základného práva na inú právnu ochranu (napríklad orgánom štátnej

správy) je umožniť každému reálny prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca

povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov

upravených v druhej hlave v siedmom oddiele “. Podstatou základného práva na

inú právnu ochranu podľa SR je, že sa ho oprávnená osoba

domáha zákonom ustanoveným postupom na orgáne príslušnom na jej poskytnutie,

pričom rozsah, spôsob a doba jeho uplatnenia závisí výlučne od toho, kto sa jej

domáha. Jeho uplatnenie je však podmienené splnením príslušných zákonných

podmienok ( v spojení s SR). Vychádzajúc z uvedeného

k porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa SR

orgánom štátu dochádza iba vtedy a v takom rozsahu, v akom sa ho oprávnená osoba

prejavom svojej vôle samotná domáhala na orgáne príslušnom na poskytnutie inej

právnej ochrany. Ak sa však oprávnená osoba svojho základného práva na inú právnu

ochranu na príslušnom orgáne nedomáhala vôbec (buď preto, že právo, o ochranu

ktorého žiadala, podlieha súdnej ochrane, alebo aj z iných dôvodov), jeho nekonanie

nemožno považovať za porušenie základného práva podľa SR.

Nakoľko v danom prípade sa navrhovateľka svojho základného práva na inú

právnu ochranu vôbec nedomáhala a keďže podľa SR práve

takýto postup tvorí podstatu tohto základného práva, označeným postupom

Ministerstva vnútra SR (ktoré nevydalo rozhodnutie o skončení jej služobného pomeru

k Policajnému zboru SR) preto ani nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu jej základného

práva na inú právnu ochranu podľa SR.

Z uvedeného dôvodu a po predbežnom prerokovaní bol preto podnet

navrhovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR

odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 1999

JUDr. Tibor Š a f á r i k

predseda senátu