Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 49/99
PDF · 91.42 KB
No categories available
I. ÚS 49/99
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
2. septembra 1999 predbežne prerokoval podnet , bytom
zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Mrázom, Bratislava,
Bajzova 4, vo veci porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky a takto
rozhodol:
Podnet o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) bolo
28. júna 1999 doručené podanie (ďalej len „navrhovateľka“),
bytom zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Mrázom,
Bratislava, Bajzova 4, označené ako: „Podnet na začatie konania pred ústavným
súdom“ s prílohami. Z jeho obsahu vyplynulo, že rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 10 C 14/95 z 26. februára 1996, ktorý v spojení s rozsudkom
Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 175/96 nadobudol právoplatnosť
25. novembra 1996 a stal sa vykonateľným 6. decembra 1996, bola Ministerstvu
vnútra SR uložená povinnosť do 10 dní od právoplatnosti rozsudku vydať rozhodnutie
o skončení služobného pomeru navrhovateľky k Policajnému zboru SR ku dňu
vydania rozhodnutia. V rozhodnutí o skončení služobného pomeru navrhovateľky
malo Ministerstvo vnútra SR tiež upraviť ďalšie náležitosti, ktoré jej prislúchali podľa
zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Tým, že Ministerstvo vnútra SR
odmietlo vydať rozhodnutie, ktoré mu uložilo právoplatné rozhodnutie súdu, podľa
názoru navrhovateľky porušilo jej základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), nakoľko: „Tým, že
minister vnútra odmietol vydať rozhodnutie napriek tomu, že podľa právoplatného
rozhodnutia súdu mal tak konať, porušil právo na právnu ochranu“.
Vychádzajúc z uvedeného navrhovateľka požiadala, aby po prijatí jej podnetu
na konanie Ústavný súd SR rozhodol: „Odmietnutie vydania rozhodnutia ministrom
vnútra SR vo veci skončenia služobného pomeru a súvisiacich nárokov navrhovateľky
podľa právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 10 C 14/95 je
porušením práva na inú právnu ochranu upravenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.
II.
Ústavný súd SR je podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR oprávnený konať
o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv.
Z konania o podnetoch nemožno vylúčiť ani postup ministerstiev a iných orgánov
štátnej správy Slovenskej republiky, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby a pokiaľ tomuto
základnému právu alebo slobode neposkytuje právny predpis Slovenskej republiky
žiadnu ochranu, napríklad využitím riadneho opravného prostriedku. Pri predbežnom
prerokovaní každého podnetu Ústavný súd SR skúma jeho zákonom predpísané
náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o konaní pred Ústavným súdom SR“), ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jednou z podmienok, ktorú Ústavný súd SR
skúma pri predbežnom prerokovaní každého podnetu, je, či nejde o zjavne
neopodstatnený podnet. Ústavný súd SR (pokiaľ ide o túto podmienku) už viackrát
judikoval: „Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná neopodstatnenosť,
ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd SR nezistí priamu príčinnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu“ (I. ÚS 93/97, I. ÚS 87/97, I. ÚS 20/97,
I. ÚS 24/98), resp.: „O zjavnej neopodstatnenosti podnetu možno hovoriť o. i. vtedy,
keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov“
(I. ÚS 66/98).
Ústavný súd SR predbežne prerokoval podnet navrhovateľky a po zistení, že ho
nemožno považovať za opodstatnený, ho podľa § 25 ods. 2 zákona o konaní pred
Ústavným súdom SR odmietol ako zjavne neopodstatnený z nasledovných dôvodov.
Navrhovateľka porušenie svojho práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR videla v tom, že Ministerstvo vnútra SR (ako žalovaná strana v súdnom
konaní sp. zn. 10 C 14/95) neprijalo rozhodnutie, ku ktorému ho zaväzoval
právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 26. februára 1996. Podľa názoru
navrhovateľky súčasťou jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR je preto aj povinnosť orgánu štátnej správy vydať rozhodnutie, ku
ktorému ho zaväzuje právoplatné rozhodnutie (rozsudok) všeobecného súdu.
Nevydanie takéhoto rozhodnutia podľa jej názoru znamená porušenie jej základného
práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Ústavný súd SR pri rozhodovaní, či došlo k splneniu procesnej podmienky
opodstatnenosti podnetu navrhovateľky, preto predovšetkým zisťoval obsah
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR berúc do
úvahy svoju judikatúru o ňom. Vo veci sp. zn. I. ÚS 84/97 Ústavný súd SR rozhodol:
„podstatou základného práva na inú právnu ochranu (napríklad orgánom štátnej
správy) je umožniť každému reálny prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca
povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov
upravených v druhej hlave v siedmom oddiele ústavy“. Podstatou základného práva na
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je, že sa ho oprávnená osoba
domáha zákonom ustanoveným postupom na orgáne príslušnom na jej poskytnutie,
pričom rozsah, spôsob a doba jeho uplatnenia závisí výlučne od toho, kto sa jej
domáha. Jeho uplatnenie je však podmienené splnením príslušných zákonných
podmienok (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 Ústavy SR). Vychádzajúc z uvedeného
k porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
orgánom štátu dochádza iba vtedy a v takom rozsahu, v akom sa ho oprávnená osoba
prejavom svojej vôle samotná domáhala na orgáne príslušnom na poskytnutie inej
právnej ochrany. Ak sa však oprávnená osoba svojho základného práva na inú právnu
ochranu na príslušnom orgáne nedomáhala vôbec (buď preto, že právo, o ochranu
ktorého žiadala, podlieha súdnej ochrane, alebo aj z iných dôvodov), jeho nekonanie
nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Nakoľko v danom prípade sa navrhovateľka svojho základného práva na inú
právnu ochranu vôbec nedomáhala a keďže podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR práve
takýto postup tvorí podstatu tohto základného práva, označeným postupom
Ministerstva vnútra SR (ktoré nevydalo rozhodnutie o skončení jej služobného pomeru
k Policajnému zboru SR) preto ani nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu jej základného
práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Z uvedeného dôvodu a po predbežnom prerokovaní bol preto podnet
navrhovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR
odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. septembra 1999
JUDr. Tibor Š a f á r i k
predseda senátu