Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 17/00

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

15. marca 2000 predbežne prerokoval návrh skupiny 42 poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky na podanie výkladu

a takto

rozhodol:

Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie

výkladu o d m i e t a pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo

31. januára 2000 doručené podanie 42 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

(ďalej len „navrhovatelia“) označené ako „Návrh na začatie konania podľa čl. 128

ods. 1 vo veci výkladu Slovenskej

republiky v súvislosti spornosti jeho výkladu medzi Národnou radou Slovenskej

republiky a skupinou poslancov Národnej rady Slovenskej republiky“. Ako ďalšieho

účastníka konania o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, navrhovatelia

označili tiež vládu Slovenskej republiky, keďže „spornosť výkladu čl. 145 ods. 2

existuje nielen medzi skupinou poslancov a Národnou radou Slovenskej republiky, ale

i medzi skupinou poslancov a vládou Slovenskej republiky“. Za dôkaz existencie

sporu o výklad označeného článku (ďalej len „“)

navrhovatelia označili postup vlády Slovenskej republiky, „ktorá návrh na odvolanie

podpredsedu najvyššieho súdu do parlamentu predložila a jej zástupca jednoznačne

obhajoval stanovisko, že Národnej rade Slovenskej republiky prislúcha oprávnenie

odvolať predsedu i podpredsedov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“. Za dôkaz

existencie sporu s Národnou radou Slovenskej republiky navrhovatelia označili jej

uznesenie č. 378 z 8. júla 1999, ktorým táto „podľa

o súdoch a sudcoch (v znení ) – napriek vzniknutému

sporu o výklad , z ktorého (podľa názoru

navrhovateľa) neprislúcha Národnej rade oprávnenie odvolať predsedu

a podpredsedov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – odvolala JUDr. Jozefa

Štefanka z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“.

Navrhovatelia ďalej uviedli, že spor medzi nimi a Národnou radou Slovenskej

republiky vznikol preto, že tento štátny orgán si „prisvojil kompetenciu odvolávať

predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čo mu podľa názoru

navrhovateľa... neprislúcha“, v dôsledku čoho došlo k sporu, „či poslanci Národnej

rady Slovenskej republiky majú právo hlasovať o návrhu vlády Slovenskej republiky

na odvolanie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“. Podľa názoru

navrhovateľov právny spor o výklad spočíva v tom, že

„navrhovateľ sa nestotožňuje s takýmto výkladom uvedeného článku , podľa

ktorého Národná rada Slovenskej republiky môže nielen voliť, ale i odvolávať

predsedu a podpredsedov Najvyššieho súdu“, pričom však „tento spor sa netýka len

výkladu , ale aj jeho aplikácie“. Navrhovatelia ďalej uviedli „pri

posúdení spornej veci nemožno nevziať do úvahy skutočnosť, že uznesenie Národnej

rady Slovenskej republiky č. 378 z 8. júla 1999 sa neopiera o žiaden článok

zakotvujúci oprávnenie odvolať podpredsedu najvyššieho súdu (lebo taký neexistuje),

ale sa opiera o § 50 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch. Z tohto ustanovenia však

nevyplýva žiaden právny základ dávajúci kompetenciu Národnej rady Slovenskej

republiky na odvolávanie predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu“. Na základe

uvedeného navrhovatelia tiež uviedli, že sú „toho názoru, že Národnej rade Slovenskej

republiky z – keďže sa v jej uvádza len

oprávnenie voliť predsedu a podpredsedov najvyššieho súdu – nevyplýva popri práve

voliť aj oprávnenie odvolávať predsedu a podpredsedov najvyššieho súdu“.

Navrhovatelia preto ústavnému súdu navrhli, aby vzhľadom na skutočnosť, že „naše

podanie spĺňa náležitosti podania na začatie konaní na výklad podľa

ods. 1 “, rozhodol o jeho prijatí na konanie a podal výklad ,

v súlade s ktorým: „Oprávnením Národnej rady Slovenskej republiky upraveným

je voliť predsedu a podpredsedov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Súčasťou tohto oprávnenia nie je aj

oprávnenie Národnej rady Slovenskej republiky odvolávať predsedu a podpredsedov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“.

II.

Ústavný súd návrh navrhovateľov na podanie výkladu

predbežne prerokoval, pričom skúmal, či sú splnené jeho zákonom predpísané

náležitosti upravené v § 20 ods. 1 a § 47 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

citovaného zákona. Vzhľadom na to, že navrhovateľ označil ako ďalších účastníkov

konania o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, ako Národnú radu Slovenskej

republiky, tak aj vládu Slovenskej republiky, ústavný súd skúmal splnenie zákonom

predpísaných náležitostí návrhu, ako aj zákonných podmienok konania o ňom osobitne

voči každému z nich.

1. Jednou zo zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania

o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, splnenie ktorej ústavný súd skúma pri

jeho predbežnom prerokovaní, je označenie „iného štátneho orgánu, o ktorom

navrhovateľ tvrdí, že si ústavný zákon nesprávne vykladá (§ 46 ods. 2 a § 47 zákona

o ústavnom súde). Výklad tejto zákonom predpísanej náležitosti návrhu podopretý

dnes už stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu pri jeho uplatňovaní pri

predbežnom prerokovaní návrhov podľa potvrdzuje, že pod

„iným štátnym orgánom“ (o ktorom navrhovateľ tvrdí, že si ústavný zákon nesprávne

vykladá) je potrebné rozumieť ten, súčasťou ktorého nie je aj samotný navrhovateľ,

resp. navrhovatelia. Štátny orgán, súčasťou ktorého sú aj samotní navrhovatelia

v konaní o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, preto nemožno považovať za

iný štátny orgán podľa a . Takýmto spôsobom

si v doterajšej praxi ústavného súdu (a v prevládajúcej miere) ostatne vykladali termín

„iný štátny orgán“ aj navrhovatelia – skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky. Z celkového počtu 19 prípadov konania o výklad ústavných zákonov, ak je

vec sporná, pred ústavným súdom (v r. 1993 – 1999) poslanci Národnej rady

Slovenskej republiky vystupovali ako navrhovatelia v deviatich z nich, pričom

v ôsmich (, , , , , ,

a ) ako iné štátne orgány (účastníkov konania o výklad

ústavného zákona, ak je vec sporná) označili tie, odlišné od toho, ktorého sú súčasťou,

t. j. predsedu vlády zastupujúceho prezidenta (3x), Najvyšší súd Slovenskej republiky

(2x), prezidenta Slovenskej republiky (2x), vládu Slovenskej republiky a ministerstvo

financií (1x). Doteraz iba v jednom prípade () skupina 70 poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky označila ako „iný štátny orgán“ samotnú Národnú

radu Slovenskej republiky, t. j. ten orgán štátu, neoddeliteľnou súčasťou ktorého sú

samotní navrhovatelia. V uvedenom prípade ústavný súd návrh skupiny poslancov

odmietol „pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí“, keďže „Ústavný súd SR

nie je v rámci konania o výklad ústavných zákonov oprávnený na jeho podanie, ak ku

sporu o výklad ústavných zákonov došlo v rámci jedného štátneho orgánu Slovenskej

republiky. Z predloženého návrhu poslancov je zrejmé, že spor o výklad ústavných

zákonov nevznikol medzi rôznymi štátnymi orgánmi, ale v rámci jedného štátneho

orgánu, a preto navrhovateľ nesplnil zákonom požadované náležitosti návrhu na

výklad ústavných zákonov podľa

Z. z.“

Z uvedeného pohľadu ústavný súd preskúmal návrh navrhovateľov, ktorý ako

druhého účastníka konania o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, resp. ako

„iný štátny orgán“ podľa a označil Národnú

radu Slovenskej republiky, t. j. ten orgán, súčasťou ktorého sú samotní navrhovatelia,

a rozhodol o odmietnutí ich návrhu v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí podľa .

2. Ako ďalšieho účastníka konania o výklad ústavného zákona, ak je vec

sporná, navrhovatelia označili vládu Slovenskej republiky, ktorú je možné považovať

za „iný štátny orgán“ podľa .

Ďalšou zo zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania

o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, splnenie ktorej ústavný súd skúma pri

jeho predbežnom prerokovaní, je, že iný orgán štátu si „ústavný zákon nesprávne

vykladá“, pričom „účelom výkladu ústavného zákona je skutočnosť, že sa navrhovateľ

domáha správneho používania svojho subjektívneho práva či subjektívnej povinnosti

v tomto ústavnom zákone upravenom“ (, ). V konaní

ústavného súdu podľa ide však vždy o spor týkajúci sa výkladu

ústavného zákona, a nie iného právneho predpisu. Ako uviedol ústavný súd vo veci

, „jednou z podmienok konania ústavného súdu o podanie výkladu

ústavného zákona je preukázanie spornosti veci. ani zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. však neurčujú, akým spôsobom a s použitím

akých podkladov ústavný súd ustáli, že vec je sporná“. Doterajšia (a dnes už

stabilizovaná) prax navrhovateľov k ústavnému súdu pri výklade tejto zákonom

predpísanej náležitosti návrhu potvrdzuje, že za dôkaz existencie spornosti výkladu

ústavného zákona medzi účastníkmi konania v prevažnej väčšine prípadov považovali

určitý spôsob jeho použitia iným štátnym orgánom, ktorý viedol k vzniku právne

relevantného sporu o jeho výklad. Takýmto spôsobom navrhovatelia preukazovali

existenciu sporu celkom v 16 z 19 prípadov konania o výklad ústavného zákona. Hoci

v dvoch ďalších prípadoch spor o výklad vznikol v dôsledku odlišného výkladu

ustanovenia ústavného predpisu, avšak bez toho, že by došlo k jeho použitiu,

o oprávnenosti jeho budúceho použitia v spornej veci nevznikli medzi účastníkmi

konania žiadne pochybnosti (, ). Za dôkaz existencie sporu

o výklad ústavného zákona pred ústavným súdom preto v prevažujúcej väčšine

prípadov slúžil spôsob, akým bolo sporné ustanovenie ústavného zákona v praxi

použité (resp. akým spôsobom má byť použité), avšak bez akýchkoľvek pochybností

o oprávnenosti jeho použitia. Súčasťou konania o výklad ústavného zákona pred

ústavným súdom sa preto doteraz nestala otázka, či v konkrétnom prípade malo vôbec

dôjsť (a ak áno, za akých podmienok) k použitiu ústavného alebo zákonného predpisu.

Hoci navrhovatelia označili ako sporné ustanovenie a súčasne

označili aj konanie, resp. akt iných orgánov štátu, ktoré si toto ustanovenie podľa nich

nesprávne vyložili (vládu Slovenskej republiky a Národnú radu Slovenskej republiky),

v podstate ide o spor, či mal byť v danom prípade „inými štátnymi orgánmi“ použitý

ústavný alebo zákonný predpis.

3. V prípade vlády Slovenskej republiky bol za dôkaz existencie sporu o výklad

označený „postup vlády Slovenskej republiky, ktorá návrh na

odvolanie podpredsedu najvyššieho súdu do parlamentu predložila a jej zástupca

jednoznačne obhajoval stanovisko, že Národnej rade Slovenskej republiky prislúcha

oprávnenie odvolať predsedu i podpredsedov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“.

Z odôvodnenia návrhu vlády Slovenskej republiky na odvolanie podpredsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Národnej rade Slovenskej republiky

ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky vyplynulo, že vláda Slovenskej

republiky svoj návrh na jeho odvolanie (uznesenie vlády Slovenskej republiky

č. 563/99 z 30. júna 1999) opiera o o súdoch

a sudcoch v znení neskorších predpisov. Z navrhovateľmi predloženej dokumentácie

(príloha č. 4 k návrhu) preto vyplýva, že vláda Slovenskej republiky ako účastník

konania o výklad v prípade svojho návrhu na odvolanie

podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neuplatnila ustanovenie ,

ale zákona.

Nakoľko ale spor o výklad (uplatnenie) zákonného predpisu nemôže byť

predmetom konania pred ústavným súdom podľa , navrhovatelia

argumentovali tým, že v tomto prípade mal byť použitý ústavný predpis, t. j. čl. 145

ods. 2 . Jeho neuplatnenie vládou Slovenskej republiky vyvolalo podľa ich

názoru spor o jeho výklad. Z takejto argumentácie navrhovateľov vyplynulo, že za

súčasť konania o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná podľa čl. 128 ods. 1

ratione materiae, považujú nielen samotný „materiálny“ obsah ústavných

noriem v nich obsiahnutý, ale aj podmienky, za ktorých majú byť uplatňované iným

orgánom štátu. Samotní navrhovatelia vo svojom návrhu ostatne uznali, že „tento spor

sa netýka len výkladu , ale aj jeho aplikácie“.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu v tejto časti ústavný súd zobral do úvahy

svoje stanovisko (už potvrdené judikatúrou), podľa ktorého „pri výklade ústavných

zákonov, ak je vec sporná, ústavný súd v súlade s rešpektuje

a zákonmi vymedzené právomoci jednotlivých zložiek štátnej moci“

(). Do uvedeného prípadu sa dôsledok tohto stanoviska premietol tak, že

ústavný súd v konaní o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, nie je oprávnený

posudzovať, akú právnu základňu mal označený účastník konania (vláda Slovenskej

republiky) zohľadniť a aj použiť pri svojom návrhu na odvolanie podpredsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Pripustiac existenciu sporu o výklad čl. 145

ods. 2 medzi skupinou poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a vládou

Slovenskej republiky by ústavný súd v rámci konania o výklad ústavných zákonov, ak

je vec sporná, súčasne rozhodol, že v danom prípade mal ďalší účastník konania

použiť ústavný, a nie zákonný predpis. Akceptujúc takéto stanovisko aj v ďalšej svojej

judikatúre by sa však samotné konanie o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná,

pred ústavným súdom rozdelilo na dve časti. V tej prvej by ústavný súd skúmal, či

označený orgán štátu dôvodne použil, mal použiť (nepoužil) ustanovenie ústavného

predpisu (t. j. podmienky použitia ústavného zákona účastníkom konania),

a v závislosti od výsledku tohto skúmania by v ďalšej časti konania vyložil samotný

materiálny obsah sporného ustanovenia ústavného zákona. Platná právna úprava

konania pred ústavným súdom však takýto zámer zákonodarcu neobsahuje. O tom,

ktorý právny predpis použije vo svojej rozhodovacej či inej činnosti vláda Slovenskej

republiky a z akých dôvodov, je oprávnená rozhodovať len samotná vláda v zmysle

a v rozsahu príslušnej ústavnej a zákonnej úpravy svojej činnosti, a nie ústavný súd

v konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná podľa .

Vláda Slovenskej republiky (podobne ako iné štátne orgány Slovenskej

republiky) môže v súlade s „konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Súčasťou tohto ústavného

režimu štátnych orgánov Slovenskej republiky je aj ich výlučné oprávnenie

rozhodovať o tom, ktorý druh právnej úpravy (ústavný, zákonný) použijú vo svojej

rozhodovacej či inej činnosti.

Súčasťou konania o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, pred

ústavným súdom preto z uvedených dôvodov nie je (a ani nemôže byť) aj

rozhodovanie, či označený iný orgán štátu mal v spornej veci použiť ústavný alebo

zákonný predpis, nakoľko rozhodnutie o tom patrí do jeho výlučnej právomoci.

Z uvedeného potom vyplýva, že právne relevantný spor o výklad ústavného zákona

môže vzniknúť v prípade samotného použitia jeho jednotlivého ustanovenia spôsobom

vedúcim k vzniku sporu alebo v situácii, kedy o použití ustanovenia ústavného zákona

v konkrétnom prípade nie sú medzi účastníkmi konania pred ústavným súdom žiadne

pochybnosti.

Ak však pri predbežnom prerokovaní návrhu o výklad ústavného zákona

ústavný súd zistil, že v konkrétnom prípade ústavný predpis použitý vôbec nebol (hoci

bol použitý predpis zákonný), predmetom sporu o výklad ústavného zákona nemôže

byť rozhodovanie, či namiesto použitého zákonného predpisu nemal byť použitý

ústavný predpis. Predmetom výkladu ústavného zákona, ak je vec sporná, preto nie je

rozhodovanie o tom, či v danom prípade mal byť použitý zákonný alebo ústavný

predpis, ale len výklad ústavného predpisu (o použití ktorého príslušný orgán štátu

rozhodol). Ak by tomu tak bolo, ústavný súd by v konaní o výklad rozhodoval o tom,

či účastník konania rešpektoval príkaz ústavnej normy obsiahnutý v ,

t. j. či oprávnene použil zákonný, prípadne ústavný predpis. Takéto rozhodovanie však

ústavnému súdu podľa platnej právnej úpravy konania o výklad ústavných zákonov, ak

je vec sporná, neprislúcha. Ústavný súd túto skutočnosť už potvrdil, keď vo veci

sp. zn. uviedol: „...podľa SR ústavný súd

neposudzuje a ani nerozhoduje o ústavnosti (t. j. o súlade s ) toho konania,

opomenutia alebo rozhodnutia orgánu štátu, ktoré viedlo k vzniku sporu, ale podáva

len výklad sporného ustanovenia ústavného zákona“.

V prípade, že ústavný súd zistí, že v spore predloženom na výklad ústavnému

súdu došlo k použitiu zákonného, a nie ústavného predpisu, takýto návrh odmietne pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd už takto rozhodol pri

predbežnom prerokovaní návrhu skupiny poslancov národnej rady, v ktorom bol ako

orgán, ktorý si ústavný zákon nesprávne vykladá, označený Najvyšší súd Slovenskej

republiky, pričom za dôkaz nesprávneho výkladu ústavného zákona bol označený jeho

rozsudok z 19. februára 1997. Ústavný súd v tomto prípade uviedol: „Z uvedeného

rozsudku však vyplynulo, že NS SR v tejto veci nevykladal žiadne ustanovenie

SR, prípadne ďalšieho ústavného zákona, ale len príslušnú zákonnú, či inú právnu

úpravu poľovníctva, resp. ochrany chránených živočíchov. Tento nedostatok návrhu

nie je možné odstrániť ani výzvou Ústavného súdu SR na jeho doplnenie a spresnenie.

Vzhľadom na uvedené Ústavný súd SR preto ani nepovažoval za potrebné skúmať aj

ďalšie zákonom predpísané náležitosti návrhu, ako aj podmienky konania o ňom

(vrátane preukázania spornosti veci)“ ().

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol návrh skupiny poslancov Národnej

rady Slovenskej republiky na podanie výkladu , k sporu o výklad

ktorého malo dôjsť označeným postupom vlády Slovenskej republiky, pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec odôvodnenia tejto časti svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že

k použitiu rovnakého zákonného predpisu na odvolanie podpredsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky už došlo v roku 1998, keď na základe návrhu vlády (uznesenie

vlády Slovenskej republiky č. 55/1998 z 3. februára 1998) Národná rada Slovenskej

republiky rozhodla o jeho odvolaní (uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky

č. 964 z 11. februára 1998), pričom oba štátne orgány sa zhodne odvolali a aj použili

ustanovenia o súdoch a sudcoch v platnom znení.

4. Za dôkaz existencie sporu o výklad zo strany Národnej

rady Slovenskej republiky navrhovatelia označili jej uznesenie č. 378 z 8. júla 1999,

ktorým odvolala podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazom na

o súdoch a sudcoch v platnom znení. Aj v tomto

prípade ústavný súd zistil, že označený orgán štátu (účastník konania o výklad

ústavného zákona) použil zákonný, a nie ústavný predpis. Z dôvodov zhodných s tými,

uvedenými vyššie pod bodom 3 bol preto návrh navrhovateľov v tejto časti takisto

odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2000

Ján K l u č k a

predseda senátu