Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 22/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne

prerokoval podnet , bytom

, na začatie konania vo veci porušenia jeho ústavných práv zakotvených

v v spojitosti so zmarením referenda

prezidentom Slovenskej republiky v roku 1998 a takto

rozhodol:

Podnet na začatie konania o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Dňa 24. 2. 2000 , bytom

(ďalej len „navrhovateľ“), podal na Ústavný súd Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd“) „Podanie“ vo veci porušenia jeho ústavných práv

zakotvených v (ďalej len „“)

v spojitosti so zmarením referenda prezidentom Slovenskej republiky v roku 1998.

Konkrétne uviedol, že „Podanie proti prezidentovi“ podáva v zmysle čl. 32

. Namietal, že prezident úmyselne zmaril referendum, že petíciu podpísal aj on

a že jeho rozhodnutie je protiústavné. Poukázal na povinnosti prezidenta vyplývajúce

z a tvrdil, že „protiústavné odňatie ústavných práv občanov, ktorí

podpísali petíciu, je zločin prezidenta, je to zrada občanov, je to velezrada !“

II.

Ústavný súd začne konanie, ak podá návrh oprávnená osoba o. i. v prípadoch

ustanovených v čl. 127, resp. môže začať konanie aj na podnet právnických alebo

fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv ( ). Navrhovateľ

uviedol, že „Podanie proti prezidentovi“ podáva v zmysle .

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že , ktorý upravuje

základné právo na odpor, nie je ustanovením, o ktoré možno opierať podanie, ktorého

cieľom je dosiahnutie začatia konania pred ústavným súdom. Preto podanie, ktoré by

bolo založené len na tomto článku, by v žiadnom prípade nemohlo viesť k začatiu

konania pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z celkového obsahu podania však ústavný súd nemal pochybnosti,

že navrhovateľ sa ním domáhal začatia konania pred ústavným súdom vo veci

porušenia jeho ústavných práv, tak ako to predpokladá . Ústavný súd

považoval toto podanie po obsahovej stránke za vyhovujúce ustanoveniu § 20 ods. 1

o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ktoré upravuje náležitosti

návrhu a ktoré platí aj pre podanie podnetu ( ).

Podľa obsahu ho ústavný súd považoval skôr za podnet na začatie konania podľa čl.

130 ods. 3 než za sťažnosť podľa . Preto bez toho, aby sa tým

dotkol rozsahu preskúmania namietaného porušenia , podanie navrhovateľa

posudzoval vcelku ako podnet. K tomu ústavný súd poznamenáva, že v konečnom

dôsledku sa výsledok posúdenia podania z hľadiska jeho opodstatnenosti nemôže

v danej veci odlišovať v závislosti od toho, podľa ktorého z uvedených článkov sa pri

jeho posudzovaní bude postupovať.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa ( ). „Návrhy (...) zjavne

neopodstatnené (...) môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania (...)“ ( ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti

podnetu možno hovoriť tiež vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil

navrhovateľ, pre nedostatok priamej súvislosti medzi označeným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo (mutatis

mutandis, ).

Navrhovateľ namietal porušenie jeho ústavných práv zakotvených v čl. 2 ods. 1

, podľa ktorého „štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú

prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“. Za porušenie jeho práv

podľa tohto článku navrhovateľ považoval „zmarenie referenda v roku 1998“, na

vyhlásenie ktorého podpísal petíciu. Podľa jeho názoru prezident Slovenskej republiky

v tomto prípade konal v rozpore s , podľa ktorého „referendum vyhlasuje

prezident Slovenskej republiky, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov (...),

a to do 30 dní od prijatia petície občanov (...)“.

Navrhovateľ uvádzanú petíciu občanov bližšie nekonkretizoval a okrem

označenia nekonkretizoval ani namietanú protiústavnosť konania

prezidenta republiky. Porušenie namietaných práv podľa založil len

na skutočnosti, že prezident republiky nevyhlásil petíciou požadované referendum,

čím podľa jeho názoru konal v rozpore s povinnosťou, ktorú má podľa .

Ústavný súd nepovažuje za nevyhnutné vyjadriť sa v danej veci k otázke, či

z článku 2 ods. 1 možno priamo vyvodiť samostatné základné právo

navrhovateľa, a v prípade kladného stanoviska, aký je jeho presný obsah, pokiaľ ide

o tú časť ustanovenia tohto článku, podľa ktorej občania „vykonávajú (štátnu moc)

priamo“. Totiž ani za predpokladu, že z tohto ustanovenia možno bez väzby na

základné práva zaručené v druhej hlave (napr. v , )

vyvodiť samostatné základné právo navrhovateľa na výkon štátnej moci formou

referenda, tak ako to tvrdí navrhovateľ, jeho porušenie nemožno založiť len na tej

skutočnosti, že prezident Slovenskej republiky, ktorému ako jedinému podľa

patrí právo referendum vyhlásiť, referendum na základe petície občanov v zmysle

nevyhlásil.

Účelom referenda je zabezpečiť občanom štátu – ako nositeľovi primárnej

(originálnej) moci-, aby bezprostredne spolupôsobili pri tvorbe štátnej vôle.

V demokratickom parlamentnom systéme, tak ako je zakotvený aj v Ústave

Slovenskej republiky, však občania sami uznávajú, že ich originálna moc je

obmedzená , ktorú prijal ústavodarný orgán a ktorému občania delegovali

svoju moc. Ak na jednej strane priznáva občanom právo

rozhodovať o niektorých zásadných otázkach týkajúcich sa verejného záujmu priamo

v referende (čl. 93 ods. 2), na druhej strane toto ich právo zároveň obmedzuje tak, že

vyslovuje zákaz, aby niektoré otázky, tak ako napr. otázky základných práv a slobôd,

boli predmetom referenda (čl. 93 ods. 3), resp. zakazuje referendum o tej istej veci

opakovať do uplynutia troch rokov od jeho vykonania (čl. 99 ods. 2) (mutatis

mutandis, ). Teda základné právo občanov na výkon štátnej moci formou

referenda nie je absolútnej povahy, vzniká a realizuje sa iba v rámci podmienok

ustanovených .

Z , konkrétne z jej článku 95, vyplýva, že toto

právo je podmienené rozhodnutím prezidenta republiky o vyhlásení referenda.

Prezident republiky nemôže zmariť referendum, ktoré pred jeho vyhlásením ešte

neexistuje. Preto takéto tvrdenie navrhovateľa nemá žiadne opodstatnenie.

Navrhovateľovi ako signatárovi príslušnej petície mohlo po jej predložení prezidentovi

republiky vzniknúť len právo, aby prezident republiky o vyhlásení referenda rozhodol

v súlade s .

Z toho vyplýva, že prezident republiky, ktorému je predložená petícia so

žiadosťou o vyhlásenie referenda podľa , je povinný ju najprv posúdiť

z hľadiska jej formy a obsahu, teda preskúmať, či sa na ňu prípadne nevzťahuje

ústavný zákaz. teda ukladá prezidentovi republiky nielen povinnosť, ale aj

zodpovednosť za vyhlásenie referenda na základe petície občanov ().

V tejto súvislosti ústavný súd už konštatoval, že neobsahuje právo fyzickej

osoby (občana) na vyhlásenie referenda, a preto je neopodstatnené tvrdenie, že

prezident republiky nevyhlásením referenda porušil občianske práva vyplývajúce

z . Z tohto článku možno vyvodiť, že petícia 350 000 občanov je jednou

z dvoch podmienok, splnenie ktorých je potrebné na vyhlásenie referenda. Na druhej

strane nie je možné z neho vyvodiť žiadne iné občianske právo než právo určitého

počtu občanov požiadať petíciou o vyhlásenie referenda ().

Na základe uvedeného možno teda konštatovať, že výkonu petičného práva

navrhovateľa podľa nezodpovedá zákonná povinnosť prezidenta

republiky vyhlásiť referendum bez ohľadu na splnenie ústavných podmienok. Preto

medzi označeným nevyhlásením referenda prezidentom republiky a základným

právom, ktorého porušenie namietal navrhovateľ, nie je priama súvislosť.

Z týchto dôvodov bolo potrebné podnet navrhovateľa po jeho predbežnom

prerokovaní podľa odmietnuť ako zjavne

neopodstatnený.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2000