Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 36/00
PDF · 95.2 KB
No categories available
I. ÚS 36/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne
prerokoval podnet , bytom ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Polkom, Advokátska kancelária, Hotel
Holiday Inn, Bajkalská 25/A, Bratislava, vo veci porušenia základných práv a slobôd
zakotvených v čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 1, čl. 94 a čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky
rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zo dňa 24. 8. 1999 č. KP 173/1999
a takto
rozhodol:
Podnet na začatie konania o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Dňa 2. 11. 1999 , bytom
(ďalej len „navrhovateľ“), podal na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) podnet na začatie konania v zmysle čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) vo veci porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 1, čl. 94
a čl. 95 ústavy prezidentom Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) rozhodnutím
zo dňa 24. 8. 1999 č. KP 173/1999.
Konkrétne uviedol, že bol signatárom petície za vyhlásenie referenda
s otázkami:
1. Ste za to, aby sa vo verejnej správe konalo iba v slovenskom jazyku, tak ako to
bolo do 1. 6. 1999?
2. Súhlasíte s tým, aby štátne podniky: Slovenský plynárenský priemysel, š. p.,
Západoslovenské energetické závody, š. p., Stredoslovenské energetické
závody, š. p., Východoslovenské energetické závody, š. p., Slovenská pošta,
Železnice Slovenskej republiky, Slovenský vodohospodársky podnik, š. p.,
Štátne lesy, š. p., Transpetrol, a. s., Slovenské elektrárne, a. s., Slovenské
telekomunikácie, a. s., banky a peňažné ústavy: Všeobecná úverová banka,
Banka Slovakia, Investičná a rozvojová banka, Slovenská sporiteľňa
a Slovenská poisťovňa zostali vo vlastníctve štátu, a teda boli z privatizácie
vylúčené?
Navrhovateľ uviedol, že „Dňa 28. júla 1999 predložil petičný výbor
prezidentovi republiky podpisy občanov a požiadal ho, aby podľa čl. 95 ústavy vypísal
referendum s navrhnutými otázkami. Prezident republiky, tak ako mu to predpisuje
Ústava SR, t. j. do 30 dní od podania petície, referendum nevyhlásil, a to napriek
tomu, že podľa zistenia prezidentskej kancelárie podanie spĺňalo ústavou predpísané
náležitosti“.
V odôvodnení svojho podnetu navrhovateľ zákon o používaní jazykov
národnostných menšín považuje za diskriminačný voči menšinám, ktorých počet
v obciach nedosahuje 20 %, a túto diskrimináciu zákona malo podľa jeho názoru
referendum odstrániť.
Ďalej uviedol, že „Na základe (...) konania prezidenta sa ako občan Slovenskej
republiky so všetkými právami a signatár referenda cítim byť poškodený
v občianskych právach vyplývajúcich z Ústavy SR podľa čl. 30 ods. 1 a čl. 94. Ďalej
namietam, že nevyhlásením referenda prezident republiky porušil Ústavu SR v čl. 2
ods. 2 a v čl. 95, a to takým spôsobom, ktorý je kvalifikovaný ako naplnenie skutkovej
podstaty odstraňovania demokratického zriadenia Slovenskej republiky“.
Navrhovateľ sa domáha toho, „aby ústavný súd vyniesol rozhodnutie o tom, že
prezident nevyhlásením referenda porušil Ústavu SR v čl. 2 ods. 2, čl. 94 a čl. 95.
Súčasne sa tým dopustil porušenia ústavných práv občanov podľa čl. 30 ods. 1
a naplnil tak skutkovú podstatu činu odstraňovania demokratického zriadenia SR“.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130
ods. 3 ústavy oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby
namietajú porušenie svojich práv.
Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho
zákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a tiež, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie
podľa jeho § 25 ods. 2.
Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je aj jeho zjavná neopodstatnenosť,
ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal navrhovateľ (mutatis mutandis, I. ÚS 87/97, I. ÚS 93/97,
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu preto skúmal, či existuje
priama príčinná súvislosť medzi označeným rozhodnutím orgánu štátu, teda
rozhodnutím prezidenta zo dňa 24. 8. 1999 č. KP 173/1999, a porušením základného
práva a slobody navrhovateľa podľa čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 94 a čl. 95 ústavy.
Účelom referenda je zabezpečiť občanom štátu – ako nositeľovi primárnej
(originálnej) moci, aby bezprostredne spolupôsobili pri tvorbe štátnej vôle.
V demokratickom parlamentnom systéme, tak ako je zakotvený aj v ústave, však
občania sami uznávajú, že ich originálna moc je obmedzená ústavou, ktorú prijal
ústavodarný orgán, ktorému občania delegovali svoju moc. Ak ústava na jednej strane
priznáva občanom právo rozhodovať o niektorých zásadných otázkach týkajúcich sa
verejného záujmu priamo v referende (čl. 93 ods. 2), na druhej strane toto ich právo
zároveň obmedzuje tak, že vyslovuje zákaz, aby niektoré otázky, tak ako napr. otázky
základných práv a slobôd, boli predmetom referenda (čl. 93 ods. 3), resp. zakazuje
referendum o tej istej veci opakovať do uplynutia troch rokov od jeho vykonania (čl.
99 ods. 2). Teda základné právo občanov na výkon štátnej moci formou referenda nie
je absolútnej povahy, vzniká a realizuje sa iba v rámci podmienok ustanovených
ústavou (mutatis mutandis, I. ÚS 22/00).
Z ústavy, konkrétne z jej čl. 95 vyplýva, že vyhláseniu referenda prezidentom
predchádza konanie a rozhodovanie prezidenta o vyhlásení referenda. Ak prezident
republiky zistí, že nebola splnená niektorá z predpísaných ústavných a zákonných
podmienok na vyhlásenie referenda, nie je oprávnený petíciou iniciované referendum
vyhlásiť. Takéto jeho konanie nemožno hodnotiť ako porušenie petičného práva
občana. Vyvolať právne účinky vyplývajúce z požiadaviek uvedených v petícii môže
iba taká petícia, ktorá je plne v súlade s ústavou a zákonom o petičnom práve.
Prezident ako štátny orgán je nepochybne oprávnený preskúmať, či petícia
zodpovedá ústave (čl. 93, čl. 95 ústavy), osobitnému zákonu (§ 1 ods. 4 zákona
č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení zmien a doplnkov) a či má predpísané
náležitosti (§ 1c zákona č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda), teda či mu
vznikla povinnosť referendum vyhlásiť. Potvrdzuje to aj nález ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 42/95, podľa ktorého „právo prezidenta vyhlásiť podľa čl. 95 ústavy
referendum na základe petície občanov je spojené s jeho ústavným právom preskúmať
ústavnosť a zákonnosť takejto petície“. Ústava teda ukladá prezidentovi nielen
povinnosť, ale aj zodpovednosť za ústavnosť a zákonnosť vyhlásenia referenda.
Súvislosť medzi petičným právom občana a právom zúčastniť sa na správe vecí
verejných formou referenda (čl. 30 ods. 1, čl. 93 a čl. 94 ústavy) je podmienená
úkonom prezidenta, t. j. vyhlásením referenda podľa čl. 95 ústavy. Až vyhlásením
referenda vzniká oprávnenému občanovi právo zúčastniť sa na hlasovaní, teda právo
zúčastniť sa priamo na správe vecí verejných podľa čl. 30 a čl. 94 ústavy.
Právomoc prezidenta podľa čl. 95 ústavy nezakladá subjektívne právo signatára
petície na vyhlásenie referenda. Obsah čl. 95 ústavy nemožno považovať za
materiálnu ústavnú normu, ktorá upravuje základné právo občana. Je to norma
procesná, ktorá určuje procesné podmienky na konanie prezidenta, spočívajúce vo
vyhlásení referenda. Z toho vyplýva, že medzi rozhodnutím prezidenta o odmietnutí
vyhlásiť referendum a navrhovateľom označeným porušením jeho základného práva
uvedeného v čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 94 a čl. 95 ústavy nie je príčinná súvislosť
(mutatis mutandis, I. ÚS 45/98).
Príčinná súvislosť neexistuje preto, lebo z čl. 95 ústavy – ako už bolo uvedené –
nemožno vyvodiť subjektívne právo na vyhlásenie referenda, ale len právo zúčastniť
sa už vyhláseného referenda.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že prezident odmietnutím
vyhlásenia referenda konal v súlade s ústavou a zákonmi, nemohlo preto dôjsť z jeho
strany ani k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy a nemohol naplniť ani navrhovateľom
označenú „skutkovú podstatu činu odstraňovania demokratického zriadenia SR“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno teda konštatovať, že výkonu
petičného práva navrhovateľa nezodpovedá ústavná alebo zákonná povinnosť
prezidenta republiky vyhlásiť referendum bez ohľadu na splnenie ústavných
a zákonných podmienok. Preto medzi označeným odmietnutím prezidenta republiky
vyhlásiť referendum a základnými právami, ktorých porušenie namietal navrhovateľ,
nie je priama príčinná súvislosť.
Z týchto dôvodov bolo potrebné podnet navrhovateľa po predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne
neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2000