Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 45/98

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

konanom 1. júla 1998 predbežne prerokoval podnet , bytom

vo veci porušenia jeho základného práva zúčastňovať sa na

správe verejných vecí priamo podľa formou

referenda podľa konaním prezidenta Slovenskej

republiky, a takto

r o z h o d o l :

Podnet o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“) bolo

23. februára 1998 doručené podanie, ktoré jeho pisateľ (ďalej len „navrhovateľ“) označil

ako „sťažnosť a návrh na konanie“. Z jeho obsahu vyplynulo, že požiadal o začatie konania

o podnete podľa (ďalej len „“).

V odôvodnení podnetu navrhovateľ uviedol, že prezident Slovenskej republiky

vyhlásením referenda na deň 19. apríla 1998 súčasne o vstupe Slovenska do NATO

i o priamej voľbe prezidenta občanmi, porušil jeho „ústavou garantované právo podľa čl. 12

ods. 1 , konkrétne zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo (

), zúčastnením sa na referende ( )“.

Ako ďalej uviedol, obmedzenie svojho práva zúčastniť sa predmetného referenda

vidí v tom, že rozhodnutie prezidenta mu neumožňuje zúčastniť sa iba referenda o priamej

voľbe prezidenta bez toho, aby sa „proti svojej vôli zúčastnil referenda o vstupe Slovenska

do NATO“. V spojení s týmto konaním prezidenta oznámil ústavnému súdu, že využíva

„svoje ústavné právo garantované v , postaviť sa na odpor proti rozhodnutiu,

ktorým prezident republiky odstraňuje demokratický poriadok základných ľudských práv

a slobôd v našej ústave. Uviedol tiež, že obmedzenie jeho „ústavného práva je sprevádzané

viacnásobným porušením ústredným orgánom štátnej správy - prezidentom

republiky“, lebo tento „porušil , konať iba na základe , v jej

medziach“.

Navrhovateľ bol toho názoru, že „vyhlásením referenda o vstupe do NATO, ktoré sa

už konalo v roku 1997, porušil prezident - referendum v tej istej veci

možno opakovať najskôr po uplynutí troch rokov od jeho vykonania“. Rovnako, podľa

neho, ak prezident „nevyhlásil referendum o priamej voľbe prezidenta tak, ako ho o to

petíciou požiadali občania, čím porušil a písm. m “.

V petite žiadal „o účinné a včasné konanie podľa tak, aby ani

rozhodnutím prezidenta nedochádzalo k porušovaniu mojich práv“.

II.

Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu, ktoré je neverejné a bez prítomnosti

účastníkov konania (

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení ; ďalej len

„“), ústavný súd skúma jeho zákonom predpísané náležitosti upravené

v § 20 ods. 1 citovaného zákona a tiež, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa jeho

§ 25 ods. 2. Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je aj jeho zjavná neopodstatnenosť:

„Ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí priamu

príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu (, ,

). Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu preto preskúmal, či existuje

priama príčinná súvislosť medzi označeným rozhodnutím orgánu štátu (v danom prípade

prezidenta republiky) a porušením základného práva alebo slobody navrhovateľa podľa

.

Ústavný súd sa v tejto súvislosti zaoberal námietkou navrhovateľa, podľa ktorej

vyhlásením referenda o štyroch otázkach, z toho troch na návrh Národnej rady Slovenskej

republiky (týkajúcich sa vstupu Slovenskej republiky do NATO a rozmiestnenia jadrových

zbraní a vojenských základní na území Slovenskej republiky) a jednej na návrh občanov

zastúpených petičným výborom (týkajúcej sa voľby prezidenta Slovenskej republiky priamo

občanmi), prezident Slovenskej republiky porušil jeho základné právo zúčastniť sa na

správe vecí verejných priamo ( ) tým, že sa „proti svojej vôli musel

zúčastniť aj referenda vyhláseného na jeden deň aj o otázkach obsiahnutých v návrhu

Národnej rady Slovenskej republiky“, o ktorých nechcel nielen hlasovať, ale referenda

o nich sa nechcel ani zúčastniť.

Vychádzajúc zo skutkového stavu týkajúceho sa referenda vyhláseného prezidentom

Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) ústavný súd konštatoval, že rozhodnutie

prezidenta o vyhlásení referenda na 19. apríla 1998 o rovnakých otázkach, ako boli uvedené

v jeho rozhodnutí z 13. mája 1997 však nebolo vyhlásené spôsobom, ktorý upravuje zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o spôsobe vykonania referenda. K jeho

vyhláseniu podľa § 2 citovaného zákona vôbec nedošlo, nakoľko vláda Slovenskej

republiky (na ktorú po uplynutí volebného obdobia prezidenta prešli jeho právomoci podľa

), predmetné rozhodnutie prezidenta zrušila svojím uznesením č. 158

z 3. marca 1998.

Ako vyplýva z ustanovenia § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o spôsobe vykonania referenda referendum, ktoré vyhlasuje prezident

( až 99 ), sa vyhlasuje jeho oznámením v Zbierke zákonov. Každé rozhodnutie

prezidenta o vyhlásení referenda musí byť preto vyhlásené spôsobom upraveným zákonom

č.

Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ sa predmetného referenda nemohol vôbec

zúčastniť, lebo pre takúto jeho účasť chýbal nevyhnutný právny podklad, nakoľko

rozhodnutie prezidenta o vyhlásení referenda na 19. apríla 1998 nebolo vôbec vyhlásené

zákonom predpísaným spôsobom. Z tohoto dôvodu nemohlo ani vôbec dôjsť k porušeniu

jeho základného práva zúčastniť sa na správe vecí verejných priamo formou referenda

podľa spôsobom, ktorý označil vo svojom podnete.

Z uvedeného dôvodu bol preto podnet navrhovateľa odmietnutý ako zjavne

neopodstatnený podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení

Pokiaľ ide o oznámenie navrhovateľa, že využíva „svoje ústavné právo garantované

v , postaviť sa na odpor proti rozhodnutiu, ktorým prezident odstraňuje

demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd“, ústavný súd poukazuje na to,

že označené konanie prezidenta republiky nie je dôvodom pre takéto konanie navrhovateľa,

nakoľko s ním nie je v žiadnej príčinnej súvislosti. Z existujúceho skutkového a právneho

stavu, ktorý vznikol po zrušení rozhodnutia prezidenta o vyhlásení referenda na 19. apríla

1998 je tiež zrejmé, že navrhovateľovi nikto nemohol upierať a ani obmedzovať realizáciu

jeho základného práva zúčastniť sa na správe vecí verejných formou konkrétneho referenda.

Navrhovateľ v podnete tiež žiadal „o účinné a včasné konanie podľa čl. 130 ods. 3

tak, aby ani rozhodnutím prezidenta nedochádzalo k porušovaniu mojich práv“.

Porušenie svojho základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných

prostredníctvom referenda vyhláseného prezidentom na 19. apríla 1998 videl tiež v tom, že

„vyhlásením referenda o vstupe Slovenska do NATO, ktoré sa už konalo v roku 1997,

porušil prezident - referendum v tej istej veci možno opakovať

najneskôr po uplynutí troch rokov od jeho vykonania“, a že prezident tým, že nevyhlásil

referendum o priamej voľbe prezidenta tak, ako to o to petíciou požiadali občania, porušil

a / . Ústavný súd konštatoval, že námietka porušenia

citovaných článkov prezidentom republiky s porušením práva navrhovateľa

zúčastniť sa na správe vecí verejných formou konkrétneho referenda ( )

vecne nesúvisí, hoci by mohla byť predmetom osobitného konania o výklad ústavných

zákonov, ak je vec sporná, podľa .

Keďže k namietanému porušeniu základného práva navrhovateľa podľa čl. 30 ods. 1

nemohlo z uvedených dôvodov vôbec dôjsť, ústavný súd jeho podnet odmietol ako

zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení

Z. z.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 1998