Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 365/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008

predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpenej advokátkou , Advokátska kancelária,

, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede a jeho rozhodnutím

č. k. D/2007/00344-3 z 11. januára 2007, postupom Krajského súdu v Trnave a jeho

rozsudkom č. k. -19 2007200054 zo 16. mája 2007 a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. mája 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2008 (po doplnení 29. septembra 2008 a 16. októbra 2008) doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátkou Advokátska kancelária, ,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede

(ďalej len „pozemkový úrad“) a jeho rozhodnutím č. k. D/2007/00344-3 z 11. januára

2007, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom

č. k. -19 2007200054 zo 16. mája 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. mája 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

„Navrhovateľka ... sa domáhala v zákonnej lehote na Obvodnom

pozemkovom úrade v Dunajskej Strede o navrátenie vlastníctva podľa § 2 ods. zákona

č. 503/2003 Z. z o navrátenie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov,

na navrátenie vlastníctva..., ktoré vlastnila pozemnoknižná vlastníčka ,

r. Grosz. Poručiteľka , vlastnoručne spísaným testamentom prenechala

uvedené pozemky navrhovateľke.

Obvodný pozemkový úrad navrhovateľke uplatnený nárok k predmetným pozemkom

rozhodnutím č. D/2007/0034-3 z 11. 01. 2007 zamietol, s odôvodnením, že navrhovateľka

nepredložila závet, prejednaný v dedičskom konaní alebo závet opatrený iným štátnym

orgánom.

S názorom Obvodného pozemkového úradu sa stotožnil Krajský súd v Trnave

a rozhodnutím č. k. -19 2007200054 zo dňa 16. 05. 2007.

Proti uvedenému rozhodnutiu sa navrhovateľka odvolala v zákonnej lehote

na Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom č. -38 zo dňa 16. 06. 2008 doručeného

07. 07. 2008 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave potvrdil.

Navrhovateľka rozhodnutím krajského súdu a rozhodnutím najvyššieho súdu vidí

porušenie základných ľudských práv na spravodlivé rozhodnutie a to z dôvodu, že súdy

požadovali od navrhovateľky predložiť rozhodnutie notára o prejednaní dedičstva, ktorým

navrhovateľka mala nadobudnúť dedičstvo na základe testamentu, i keď takéto rozhodnutie

nebolo v jej silách nadobudnúť.

Poručiteľka bola počas vojny v zahraničí a umrela 07. 07. 1945

v Rakúsku.

V Rakúsku neboli predmetom dedičstva pozemky na území býv. ČSSR. Navrhovateľka

v čase neslobody nemala možnosť vycestovať na dedičské konanie, o prebehnutí dedičského

konania a speňažení dedičstva sa dozvedela len po niekoľkých rokoch. Pozemky poručiteľky

boli skonfiškované v čase totalitného režimu a preto nemohli byť prejednané ani na území

bývalej ČSSR.

Navrhovateľka sa neskôr pokúsila v dedičskom konaní prejednať znovu objavené

dedičstvo, avšak notársky úrad v Šamoríne vydal len úradný záznam č. Dnot

22/2008 zo dňa 27. 02. 2008, v ktorom skonštatoval, že na základe predložených listín

prichádza do úvahy ako jediný dedič navrhovateľka .

Vo veci príslušný súdny komisár nemohol vydať osvedčenie o dedičstve, pretože

na pozemnoknižných listinách bola vyznačená konfiškácia pozemkov, a tým, predmet

dedičstva prešiel do vlastníctve štátu, a neskôr do vlastníctva bývalého riaditeľa

pozemkového úradu v Dunajskej Strede.

Podľa názoru navrhovateľa je v rozpore s princípom materiálne chápaného práva

na súdnu ochranu, požadovať od účastníka fyzické predloženie dôkazu, (dedičské

rozhodnutie), ktoré obstarať nemôže, hoci sa o to snažil. Z tohto hľadiska najvyšší súd

predmetnú vec vôbec neskúmal, hoci súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces je, aby súd vo veci na skutkový stav aplikoval platný a účinný právny predpis

v zmysle zásady iura novit curia a starostlivo sa zaoberal vecou tak, aby poskytol účinnú

právnu ochranu (, , , ).

Na základe uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prerokoval

sťažnosť , vo veci namietaného

porušenia základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

a v spojení s SR a práva podľa dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní

vedenom pod sp. zn. -38 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie

advokátke priznal úhradu trov právneho

zastupovania...“

Podaním doručeným ústavnému súdu 29. septembra 2008 sťažovateľka doplnila

svoju sťažnosť takto:

„Sťažovateľka svoje podanie na Ústavný súd rozširuje aj sťažnosť proti Obvodnému

pozemkovému úradu v Dunajskej Strede v konaní č. D/2007/00344-3 a Krajskému súdu

v Trnave v konaní vedeného pod č. -19 2007200054.

Porušenie SR vidí sťažovateľka v tom, že v konaniach Obvodný

pozemkový úrad v Dunajskej strede, Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd SR požadovali

od sťažovateľky rozhodnutie o prejednaní dedičstva, resp. testament potvrdený doložkou

notára, alebo iného štátneho orgánu.

Taký štátny orgán, ktorý vlastnoručne spísaný testament potvrdzuje neexistuje,

ani notár vlastnoručne spísaný závet nepotvrdzuje.

Prejednať dedičstvo, predmetom ktorého je skonfiškovaný majetok, nepripúšťa

právny poriadok, pretože predmet dedičstva je vo vlastníctve štátu a nie už vo vlastníctva

poručiteľa.

Z uvedeného dôvodu prejednanie dedičstva nebolo v silách sťažovateľa dosiahnuť

a preto nebolo možné ani úspešnosť o navrátenie vlastníctva odvíjať požadovaním

dedičského rozhodnutia.

Sťažovateľka úmrtným listom poručiteľky preukázala, že poručiteľka umrela

v Rakúsku, kde v čase totality bolo vylúčené, aby sa sťažovateľka mohla zúčastniť

na dedičskom konaní a uplatniť v ňom prejednanie skonfiškovaného majetku na Slovensku.

Požadovaním dedičského rozhodnutia Obvodným úradom v Dunajskej Strede,

Krajským súdom v Trnave, Najvyšším súdom SR sa odňalo právo sťažovateľky

na spravodlivé rozhodnutie vo veci navrátenia vlastníctva.

Porušenie v spojení s sťažovateľka týmto berie

späť...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru postupom

pozemkového úradu a jeho rozhodnutím č. k. D/2007/00344-3 z 11. januára 2007

a postupom krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. -19 2007200054

zo 16. mája 2007, ústavný súd vychádzal z princípu subsiadiarity zakotveného v čl. 127

ods. 1 . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných

súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,

že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade,

ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, sťažovateľka v rámci právnych

prostriedkov, ktoré jej poskytuje v rámci piatej časti

pojednávajúcej o správnom súdnictve, žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

pozemkového úradu. Výsledkom jej návrhu bol rozsudok krajského súdu

č. k. -19 2007200054 zo 16. mája 2007, ktorý potvrdil napadnuté rozhodnutie

pozemkového úradu č. D 2007/00344-3 z 11. januára 2007. V prípade krajského súdu išlo

o rozhodnutie súdu prvého stupňa, proti ktorému bolo prípustné odvolanie. Sťažovateľka

toto svoje právo využila, odvolanie podala a v rámci odvolacieho konania najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 27. mája 2008 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Je nepochybné, že právomoci ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiu pozemkového

úradu jednoznačne predchádzala právomoc všeobecných súdov, pričom právo najvyššieho

(odvolacieho) súdu preskúmať na základe podaného odvolania rozsudok krajského súdu

a poskytnúť tak ochranu sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu

bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie krajského súdu v sťažovateľkinej

veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. mája 2008 z dôvodu, že aj najvyšší súd od nej požadoval

„predložiť rozhodnutie notára o prejednaní dedičstva, ktorým navrhovateľka mala

nadobudnúť dedičstvo na základe testamentu, i keď takéto rozhodnutie nebolo v jej silách

nadobudnúť“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa o navrátení vlastníctva k pozemkom

a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) právo na navrátenie vlastníctva k pozemku

podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky

s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú

osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“)

spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Podľa ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku

prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch

uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení

§ 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami

štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé

dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo

práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje

povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo

pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami

jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho

mieste oprávnenými osobami jeho deti.

Podľa v prípadoch uvedených v ustanovení

§ 3 ods. 1 písm. j) sú oprávnenými osobami aj osoby tam uvedené; ustanovenia odseku 2

písm. c) až e) platia obdobne.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že vo veci sťažovateľky rozhodol

pozemkový úrad rozhodnutím č. D/2007/00344-3 z 11. januára 2007 tak, že vyslovil,

že sťažovateľka nespĺňa podmienky podľa až e)

na navrátenie vlastníctva alebo na priznanie práva na náhradu za konkrétne pozemky

nachádzajúce sa v katastrálnom území Šamorín a Mliečno.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 27. mája 2008 tak,

že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka v odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu namietala, že pozemkový úrad a krajský súd pochybili

pri posudzovaní závetu vlastnoručne napísaného poručiteľkou, keď ho vyhodnotili ako taký,

ktorý nie je opatrený doložkou notára alebo iného kompetentného štátneho orgánu, a teda

nespĺňa podmienky, ktoré ustanovuje V tejto súvislosti

sťažovateľka uviedla, že dedičské konanie po nebohej, ktorá zomrela 7. júla 1945

v Rakúsku, prebehlo v čase totalitného režimu len v Rakúsku, predmetom dedenia boli len

nehnuteľnosti nachádzajúce sa v Rakúsku, pričom ona a jej matka dedili bez účasti

na dedičskom konaní. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ďalej vyplynulo,

že sťažovateľka v odvolaní uviedla, že nehnuteľnosti po poručiteľke, ktorých vrátenia

sa domáha, „boli skonfiškované 12. 12. 1946 a rozhodnutím č. 114/113/48 z 29. 1. 1948,

kedy sa viedlo konanie proti mŕtvej osobe“. Sťažovateľka sa súčasne domnievala,

že pozemkový úrad nekonal vo veci nezaujato, keďže niektoré zo žiadaných nehnuteľností

sú v súčasnej dobe vo vlastníctve bývalého riaditeľa tohto pozemkového úradu.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku stručne uviedol obsah napadnutého rozsudku

krajského súdu, zásadné argumenty sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, citoval relevantné

právne predpisy vzťahujúce sa na danú vec, pričom vychádzajúc zo skutočností

uvedených v odôvodnení rozsudku dospel k záveru o vecnej správnosti prvostupňového

rozhodnutia.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu,

odôvodnil okrem iného takto:

«Pokiaľ navrhovateľka v konaní tvrdila, že je oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2

písm. b) reštitučného zákona a žiadané pozemky prešli na štát alebo inú právnickú osobu

v rozhodnom období spôsobom ustanoveným v § 3, bolo jej povinnosťou podľa § 33 ods. 1

Správneho poriadku predložiť správnemu orgánu alebo mu navrhnúť také dôkazy, ktoré

by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti jej tvrdenie potvrdzovali. Nesplnenie si

tejto povinnosti malo za následok neunesenie dôkazného bremena spôsobujúce

neprihliadnutie na takéto tvrdenie. Správny orgán postupujúc podľa § 32 ods. 1 Správneho

poriadku správne zisťoval skutočný stav vo veci, pričom z listinných dôkazov tvrdenia

uvádzané navrhovateľkou v žiadosti o navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady

k pozemkom sa nepreukázali.

Zákonodarca v právnej norme § 2 reštitučného zákona kogentným spôsobom

ustanovuje, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva

na náhradu za pozemky v zmysle ustanovení reštitučného zákona a v právnej norme § 3

taxatívnym spôsobom ustanovuje zákonné dôvody na navrátenie vlastníctva alebo priznanie

práva na náhradu. Skutočnosti o oprávnenosti osoby preukazujú vlastnícke listiny

žiadaných pozemkov a pokiaľ žiadateľom nie je oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 (pôvodný

vlastník) aj listiny preukazujúce právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi podľa § 2

ods. 2, ako aj skutočnosti preukazujúce prechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú

osobu. Dôkazy o oprávnenosti osoby je povinný pozemkovému úradu predložiť alebo

navrhnúť žiadateľ reštitučného nároku.

Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa listinné

dôkazy predložené navrhovateľkou neboli spôsobilé preukázať, že bola oprávnenou osobou

podľa § 2 ods. 2 písm. b), pretože zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že pôvodná

vlastníčka , od ktorej si navrhovateľka odvodzovala oprávnenosť, dňa 11. 5.

1940 spísala vlastnoručne závet, avšak tento nebol predložený v dedičskom konaní

po poručiteľke, ktoré prebehlo len v Rakúsku a ani nebol prejednaný v dedičskom konaní

po nej. Navrhovateľka na základe tohto závetu teda ani nenadobudla dedičstvo po uvedenej

poručiteľke.

V odvolacom konaní navrhovateľka predložila listinu za účelom preukázania

oprávnenosti osoby a to „Úradný záznam č. zo dňa 27. 2.

2008“ napísaný na Notárskom úrade v Šamoríne súdnym komisárom

, v dedičskej veci po poručiteľke rod. Grosz, zomrelej dňa 7. 7.

1945 za prítomnosti právnej zástupkyni navrhovateľky .

V uvedenom „úradnom zázname“ súdny komisár konštatuje, že na základe preložených

listín - Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -19 zo dňa 16. 5. 2007,

rozhodnutie Obvodného pozemkového fondu v Dunajskej Strede č. D/2007/00344-3 zo dňa

11. 1. 2007, bola zistená skutočnosť, že po nebohej rod. Grosz pripadá

do úvahy ako jediný závetný dedič

a súčasne, že účastník konania bol oboznámený, že predmetná dedičská vec bude

až do právoplatného skončenia veci o existenciu predmetu dedičstva uznesením Okresného

súdu v Dunajskej Strede prerušená.

() v právnych normách § - 175d ustanovuje

činnosť notárov ako súdnych komisárov v konaní o dedičstvo a v právnej norme § 175za

ustanovuje osvedčenie o dedičstve ako formu rozhodnutia v dedičskom konaní

o nadobudnutí resp. o nenadobudnutí dedičstva po poručiteľovi. Činnosť notárov upravuje

o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), ktorý

v právnych normách §§ 36 a nasl. ustanovuje konanie notárov a listiny, ktoré sú oprávnení

v rámci svojej činnosti vydávať.

Z uvedených ustanovení a ani z ustanovení

Notárskeho poriadku nevyplýva, že notár ako súdny komisár v dedičskom konaní rozhoduje

o nadobudnutí dedičstva formou „úradného záznamu“.

Treba súhlasiť s názorom navrhovateľky, že podľa platnej úpravy Občianskeho

zákonníka predpokladom platnosti závetu spísaného vlastnoručne poručiteľom nie je

doložka notára alebo iného štátneho orgánu...

Zo skutkových zistení v danej veci však vyplýva, že navrhovateľka v dedičskom

konaní po pôvodnej vlastníčke nenadobudla vlastníctvo k žiadaným

nehnuteľnostiam ako dedičstvo na základe závetu vlastnoručne spísaného poručiteľkou dňa

11. 5. 1940. Listina - „úradný záznam“ napísaná na Notárskom úrade v Šamoríne dňa

27. 2. 2008 nie je spôsobilá byť dôkazom preukazujúcim oprávnenosť osoby navrhovateľky

podľa § 2 ods. 2 písm. b) reštitučného zákona, pretože nespĺňa zákonné náležitosti

rozhodnutia notára ako súdneho komisára o nadobudnutí dedičstva po poručiteľke

navrhovateľkou na základe závetu.

Obvodný pozemkový úrad v preskúmavanom správnom konaní a ani súd prvého

stupňa v preskúmavacom súdnom konaní nebol oprávnený posudzovať platnosť závetu

a priznať mu právne následky z neho vyplývajúce.

Správny orgán sa správne zaoberal, či navrhovateľke nevzniklo právo oprávnenej

osoby podľa ďalších zákonných dôvodov ustanovených v § 2 ods. 2 písm. a), c), d), e)

reštitučného zákona. Z listinných dôkazov vyplýva, že navrhovateľka bola vnučkou sestry

pôvodnej vlastnícky, v dôsledku čoho jej nesvedčí právo oprávnenej osoby ani na základe

ďalších zákonných dôvodov ustanovených v § 2 ods. 2.

Odvolací súd neprihliadol na tvrdenie navrhovateľky uvedené v odvolaní, že podľa

jej názoru obvodný pozemkový úrad konal vo veci zaujato. Považoval takéto jej tvrdenie

za nedôvodné, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu nevyplýva,

že by navrhovateľka vzniesla námietku zaujatosti v priebehu správneho konania podľa § 10

Správneho poriadku. Právne normy §§ 9 až 12 Správneho poriadku ustanovujú zákonné

podmienky o vylúčení zamestnancov alebo členov správneho orgánu z prejednania

a rozhodnutia veci. Tvrdenie navrhovateľky, že niektoré zo žiadaných nehnuteľností

sú vo vlastníctve bývalého riaditeľa Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede,

bez uvedenia ďalších skutočností preukazujúcich pomer pracovníkov správneho orgánu

k veci alebo k účastníkom správneho konania, nemôže mať za následok spochybnenie

ich zaujatosti, s prihliadnutím, že ide o bývalého riaditeľa správneho orgánu, ktorú

skutočnosť tvrdila aj samotná navrhovateľka ako aj, že nehnuteľnosti nadobudol na základe

kúpnej zmluvy, ktorej vklad povolila správa katastra v roku 1998, čo potvrdil odporca

vo vyjadrení k odvolaniu.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že týmto rozhodnutím nie je dotknuté právo

navrhovateľky domáhať sa ochrany vlastníka na súde v inom a to občianskoprávnom

konaní...»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až 50). Zároveň

podľa podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon,

resp. v zmysle je možné domáhať sa práv podľa len

v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (obdobne napr. ,

, ).

V rámci svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd vyjadril aj názor, že právo

na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom

konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny

a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. , III. ÚS

67/06).

Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj zo svojej doterajšej judikatúry ústavný

súd konštatuje, že nemá pochybnosti o odôvodnenosti a ústavnej konformnosti napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, pretože najvyšší súd v ňom jednoznačne predstavil svoje úvahy

opierajúc sa o príslušné právne normy. Keďže podstatou problému bola len otázka

oprávnenosti osoby domáhajúcej sa svojho nároku podľa , najvyšší

súd danú problematiku podrobne rozobral a uviedol, že sťažovateľka nepreukázala,

že je osobou oprávnenou v zmysle , pretože

„úradný záznam“ napísaný na notárskom úrade 28. februára 2008 nemožno pokladať

za dôkaz o nadobudnutí dedičstva sťažovateľkou na základe závetu vlastnoručne napísaného

poručiteľkou 11. mája 1940. Najvyšší súd poukazujúc na príslušné zákonné ustanovenia

uzavrel, že v rámci dedičského konania notár nerozhoduje vo forme úradného záznamu,

a teda že predložením takého dôkazu sťažovateľka nesplnila podmienku ustanovenú

v Okrem toho najvyšší súd konštatoval,

že správne postupoval správny orgán, keď zisťoval, či u sťažovateľky nie je daný iný dôvod

oprávňujúci uplatnenie nároku podľa Vzhľadom na to, že bolo

zistené, že sťažovateľka bola vnučkou poručiteľky, nesvedčalo jej právo oprávnenej osoby

ani na základe inej zákonnej možnosti uvedenej v

Je potrebné konštatovať, že najvyšší súd neprehliadol ani ďalšiu námietku

sťažovateľky, ktorej podstatou bolo tvrdenie o zaujatom postupe pozemkového úradu.

V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že nebolo zistené, aby takúto námietku sťažovateľka

vzniesla v priebehu správneho konania, a len konštatovanie, že v súčasnej dobe niektoré

zo sporných nehnuteľností vlastní bývalý riaditeľ pozemkového úradu, bez uvedenia

konkrétnych argumentov preukazujúcich príčinnú súvislosť medzi prípadným zaujatým

postupom pozemkového úradu a súčasným vlastníctvom tejto osoby je irelevantné.

Najvyšší súd však nezabudol pripomenúť, že jeho rozhodnutím nie sú dotknuté práva

sťažovateľky domáhať sa ochrany svojich majetkových práv v inom občianskoprávnom

konaní.

Podstatou článku 51 ods. 1 je stanoviť mantinely, v rámci ktorých sa môže

pohybovať osoba domáhajúca sa svojho práva na spravodlivý súdny proces (základné právo

podľa ). Zákonný priestor, o ktorom pojednáva citovaný článok, dáva

osobe právo domáhať sa svojich nárokov, pričom orgán rozhodujúci o týchto nárokoch

je povinný rešpektovať zákonné ustanovenia. Sťažovateľka sa v danom prípade domáhala

ochrany svojich majetkových práv, keď podľa žiadala navrátenie

skonfiškovaných nehnuteľností. V tomto prípade si však musela byť vedomá istých

obmedzení vyplývajúcich z , ktorý jednoznačne

ustanovuje, koho je potrebné považovať za oprávnenú osobu. Tieto obmedzenia prijaté

zákonodarným orgánom v podobe zákona boli zaväzujúce nielen pre sťažovateľku, na ktorej

pleciach ležalo preukázanie oprávnenosti svojej osoby k postupu podľa citovaného zákona,

ale aj pre najvyšší súd. Ten v súlade s príslušnými ustanoveniami všeobecne záväzných

právnych predpisov vzťahujúcich sa na danú vec uzavrel, že sťažovateľke nesvedčalo právo

oprávnenej osoby, pričom toto zistenie aj náležite odôvodnil.

Ústavný súd je toho názoru, že negatívny výsledok konania z pohľadu sťažovateľky

nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak postup najvyššieho súdu je v súlade so zákonom

a ak výsledok jeho rozhodovacej činnosti nenesie znaky svojvôle alebo neodôvodnenosti.

Ústavný súd sa totiž nedomnieva, že z rozsudku najvyššieho súdu vyplývala jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k stotožneniu sa

s právnym názorom krajského súdu, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú v súlade

s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. , , , ), ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008