Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 365/08
PDF · 249.96 KB
No categories available
III. ÚS 365/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008
predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpenej advokátkou , Advokátska kancelária,
, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede a jeho rozhodnutím
č. k. D/2007/00344-3 z 11. januára 2007, postupom Krajského súdu v Trnave a jeho
rozsudkom č. k. 32 Sp 7/2007-19 2007200054 zo 16. mája 2007 a rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 120/2007 z 27. mája 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2008 (po doplnení 29. septembra 2008 a 16. októbra 2008) doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátkou Advokátska kancelária, ,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede
(ďalej len „pozemkový úrad“) a jeho rozhodnutím č. k. D/2007/00344-3 z 11. januára
2007, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom
č. k. 32 Sp 7/2007-19 2007200054 zo 16. mája 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 120/2007 z 27. mája 2008.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:
„Navrhovateľka ... sa domáhala v zákonnej lehote na Obvodnom
pozemkovom úrade v Dunajskej Strede o navrátenie vlastníctva podľa § 2 ods. zákona
č. 503/2003 Z. z o navrátenie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov,
na navrátenie vlastníctva..., ktoré vlastnila pozemnoknižná vlastníčka ,
r. Grosz. Poručiteľka , vlastnoručne spísaným testamentom prenechala
uvedené pozemky navrhovateľke.
Obvodný pozemkový úrad navrhovateľke uplatnený nárok k predmetným pozemkom
rozhodnutím č. D/2007/0034-3 z 11. 01. 2007 zamietol, s odôvodnením, že navrhovateľka
nepredložila závet, prejednaný v dedičskom konaní alebo závet opatrený iným štátnym
orgánom.
S názorom Obvodného pozemkového úradu sa stotožnil Krajský súd v Trnave
a rozhodnutím č. k. 32 Sp 7/2007-19 2007200054 zo dňa 16. 05. 2007.
Proti uvedenému rozhodnutiu sa navrhovateľka odvolala v zákonnej lehote
na Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom č. 32 Sp/7/2007-38 zo dňa 16. 06. 2008 doručeného
07. 07. 2008 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave potvrdil.
Navrhovateľka rozhodnutím krajského súdu a rozhodnutím najvyššieho súdu vidí
porušenie základných ľudských práv na spravodlivé rozhodnutie a to z dôvodu, že súdy
požadovali od navrhovateľky predložiť rozhodnutie notára o prejednaní dedičstva, ktorým
navrhovateľka mala nadobudnúť dedičstvo na základe testamentu, i keď takéto rozhodnutie
nebolo v jej silách nadobudnúť.
Poručiteľka bola počas vojny v zahraničí a umrela 07. 07. 1945
v Rakúsku.
V Rakúsku neboli predmetom dedičstva pozemky na území býv. ČSSR. Navrhovateľka
v čase neslobody nemala možnosť vycestovať na dedičské konanie, o prebehnutí dedičského
konania a speňažení dedičstva sa dozvedela len po niekoľkých rokoch. Pozemky poručiteľky
boli skonfiškované v čase totalitného režimu a preto nemohli byť prejednané ani na území
bývalej ČSSR.
Navrhovateľka sa neskôr pokúsila v dedičskom konaní prejednať znovu objavené
dedičstvo, avšak notársky úrad v Šamoríne vydal len úradný záznam č. 10 d/704/2008 Dnot
22/2008 zo dňa 27. 02. 2008, v ktorom skonštatoval, že na základe predložených listín
prichádza do úvahy ako jediný dedič navrhovateľka .
Vo veci príslušný súdny komisár nemohol vydať osvedčenie o dedičstve, pretože
na pozemnoknižných listinách bola vyznačená konfiškácia pozemkov, a tým, predmet
dedičstva prešiel do vlastníctve štátu, a neskôr do vlastníctva bývalého riaditeľa
pozemkového úradu v Dunajskej Strede.
Podľa názoru navrhovateľa je v rozpore s princípom materiálne chápaného práva
na súdnu ochranu, požadovať od účastníka fyzické predloženie dôkazu, (dedičské
rozhodnutie), ktoré obstarať nemôže, hoci sa o to snažil. Z tohto hľadiska najvyšší súd
predmetnú vec vôbec neskúmal, hoci súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces je, aby súd vo veci na skutkový stav aplikoval platný a účinný právny predpis
v zmysle zásady iura novit curia a starostlivo sa zaoberal vecou tak, aby poskytol účinnú
právnu ochranu (II .ÚS 71/97, III. ÚS 64/00, IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04).
Na základe uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prerokoval
sťažnosť , vo veci namietaného
porušenia základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní
vedenom pod sp. zn. 32 Sp/7/2007-38 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
advokátke priznal úhradu trov právneho
zastupovania...“
Podaním doručeným ústavnému súdu 29. septembra 2008 sťažovateľka doplnila
svoju sťažnosť takto:
„Sťažovateľka svoje podanie na Ústavný súd rozširuje aj sťažnosť proti Obvodnému
pozemkovému úradu v Dunajskej Strede v konaní č. D/2007/00344-3 a Krajskému súdu
v Trnave v konaní vedeného pod č. 32 Sp/7/2007-19 2007200054.
Porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vidí sťažovateľka v tom, že v konaniach Obvodný
pozemkový úrad v Dunajskej strede, Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd SR požadovali
od sťažovateľky rozhodnutie o prejednaní dedičstva, resp. testament potvrdený doložkou
notára, alebo iného štátneho orgánu.
Taký štátny orgán, ktorý vlastnoručne spísaný testament potvrdzuje neexistuje,
ani notár vlastnoručne spísaný závet nepotvrdzuje.
Prejednať dedičstvo, predmetom ktorého je skonfiškovaný majetok, nepripúšťa
právny poriadok, pretože predmet dedičstva je vo vlastníctve štátu a nie už vo vlastníctva
poručiteľa.
Z uvedeného dôvodu prejednanie dedičstva nebolo v silách sťažovateľa dosiahnuť
a preto nebolo možné ani úspešnosť o navrátenie vlastníctva odvíjať požadovaním
dedičského rozhodnutia.
Sťažovateľka úmrtným listom poručiteľky preukázala, že poručiteľka umrela
v Rakúsku, kde v čase totality bolo vylúčené, aby sa sťažovateľka mohla zúčastniť
na dedičskom konaní a uplatniť v ňom prejednanie skonfiškovaného majetku na Slovensku.
Požadovaním dedičského rozhodnutia Obvodným úradom v Dunajskej Strede,
Krajským súdom v Trnave, Najvyšším súdom SR sa odňalo právo sťažovateľky
na spravodlivé rozhodnutie vo veci navrátenia vlastníctva.
Porušenie čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy sťažovateľka týmto berie
späť...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
pozemkového úradu a jeho rozhodnutím č. k. D/2007/00344-3 z 11. januára 2007
a postupom krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. 32 Sp 7/2007-19 2007200054
zo 16. mája 2007, ústavný súd vychádzal z princípu subsiadiarity zakotveného v čl. 127
ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných
súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,
že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade,
ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, sťažovateľka v rámci právnych
prostriedkov, ktoré jej poskytuje Občiansky súdny poriadok v rámci piatej časti
pojednávajúcej o správnom súdnictve, žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
pozemkového úradu. Výsledkom jej návrhu bol rozsudok krajského súdu
č. k. 32 Sp 7/2007-19 2007200054 zo 16. mája 2007, ktorý potvrdil napadnuté rozhodnutie
pozemkového úradu č. D 2007/00344-3 z 11. januára 2007. V prípade krajského súdu išlo
o rozhodnutie súdu prvého stupňa, proti ktorému bolo prípustné odvolanie. Sťažovateľka
toto svoje právo využila, odvolanie podala a v rámci odvolacieho konania najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 120/2007 z 27. mája 2008 rozsudok krajského súdu potvrdil.
Je nepochybné, že právomoci ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiu pozemkového
úradu jednoznačne predchádzala právomoc všeobecných súdov, pričom právo najvyššieho
(odvolacieho) súdu preskúmať na základe podaného odvolania rozsudok krajského súdu
a poskytnúť tak ochranu sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu
bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie krajského súdu v sťažovateľkinej
veci.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Sžo 120/2007 z 27. mája 2008 z dôvodu, že aj najvyšší súd od nej požadoval
„predložiť rozhodnutie notára o prejednaní dedičstva, ktorým navrhovateľka mala
nadobudnúť dedičstvo na základe testamentu, i keď takéto rozhodnutie nebolo v jej silách
nadobudnúť“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4,
čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom
a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) právo na navrátenie vlastníctva k pozemku
podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky
s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú
osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“)
spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku
prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch
uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení
§ 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami
štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé
dedičstvo,
b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho
dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo
práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje
povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo
pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami
jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho
mieste oprávnenými osobami jeho deti.
Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z. z. v prípadoch uvedených v ustanovení
§ 3 ods. 1 písm. j) sú oprávnenými osobami aj osoby tam uvedené; ustanovenia odseku 2
písm. c) až e) platia obdobne.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že vo veci sťažovateľky rozhodol
pozemkový úrad rozhodnutím č. D/2007/00344-3 z 11. januára 2007 tak, že vyslovil,
že sťažovateľka nespĺňa podmienky podľa § 2 ods. 2 písm. a) až e) zákona č. 503/2003 Z. z.
na navrátenie vlastníctva alebo na priznanie práva na náhradu za konkrétne pozemky
nachádzajúce sa v katastrálnom území Šamorín a Mliečno.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 120/2007 z 27. mája 2008 tak,
že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka v odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu namietala, že pozemkový úrad a krajský súd pochybili
pri posudzovaní závetu vlastnoručne napísaného poručiteľkou, keď ho vyhodnotili ako taký,
ktorý nie je opatrený doložkou notára alebo iného kompetentného štátneho orgánu, a teda
nespĺňa podmienky, ktoré ustanovuje § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. V tejto súvislosti
sťažovateľka uviedla, že dedičské konanie po nebohej, ktorá zomrela 7. júla 1945
v Rakúsku, prebehlo v čase totalitného režimu len v Rakúsku, predmetom dedenia boli len
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v Rakúsku, pričom ona a jej matka dedili bez účasti
na dedičskom konaní. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ďalej vyplynulo,
že sťažovateľka v odvolaní uviedla, že nehnuteľnosti po poručiteľke, ktorých vrátenia
sa domáha, „boli skonfiškované 12. 12. 1946 a rozhodnutím č. 114/113/48 z 29. 1. 1948,
kedy sa viedlo konanie proti mŕtvej osobe“. Sťažovateľka sa súčasne domnievala,
že pozemkový úrad nekonal vo veci nezaujato, keďže niektoré zo žiadaných nehnuteľností
sú v súčasnej dobe vo vlastníctve bývalého riaditeľa tohto pozemkového úradu.
Najvyšší súd v namietanom rozsudku stručne uviedol obsah napadnutého rozsudku
krajského súdu, zásadné argumenty sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, citoval relevantné
právne predpisy vzťahujúce sa na danú vec, pričom vychádzajúc zo skutočností
uvedených v odôvodnení rozsudku dospel k záveru o vecnej správnosti prvostupňového
rozhodnutia.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu,
odôvodnil okrem iného takto:
«Pokiaľ navrhovateľka v konaní tvrdila, že je oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2
písm. b) reštitučného zákona a žiadané pozemky prešli na štát alebo inú právnickú osobu
v rozhodnom období spôsobom ustanoveným v § 3, bolo jej povinnosťou podľa § 33 ods. 1
Správneho poriadku predložiť správnemu orgánu alebo mu navrhnúť také dôkazy, ktoré
by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti jej tvrdenie potvrdzovali. Nesplnenie si
tejto povinnosti malo za následok neunesenie dôkazného bremena spôsobujúce
neprihliadnutie na takéto tvrdenie. Správny orgán postupujúc podľa § 32 ods. 1 Správneho
poriadku správne zisťoval skutočný stav vo veci, pričom z listinných dôkazov tvrdenia
uvádzané navrhovateľkou v žiadosti o navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady
k pozemkom sa nepreukázali.
Zákonodarca v právnej norme § 2 reštitučného zákona kogentným spôsobom
ustanovuje, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva
na náhradu za pozemky v zmysle ustanovení reštitučného zákona a v právnej norme § 3
taxatívnym spôsobom ustanovuje zákonné dôvody na navrátenie vlastníctva alebo priznanie
práva na náhradu. Skutočnosti o oprávnenosti osoby preukazujú vlastnícke listiny
žiadaných pozemkov a pokiaľ žiadateľom nie je oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 (pôvodný
vlastník) aj listiny preukazujúce právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi podľa § 2
ods. 2, ako aj skutočnosti preukazujúce prechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú
osobu. Dôkazy o oprávnenosti osoby je povinný pozemkovému úradu predložiť alebo
navrhnúť žiadateľ reštitučného nároku.
Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa listinné
dôkazy predložené navrhovateľkou neboli spôsobilé preukázať, že bola oprávnenou osobou
podľa § 2 ods. 2 písm. b), pretože zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že pôvodná
vlastníčka , od ktorej si navrhovateľka odvodzovala oprávnenosť, dňa 11. 5.
1940 spísala vlastnoručne závet, avšak tento nebol predložený v dedičskom konaní
po poručiteľke, ktoré prebehlo len v Rakúsku a ani nebol prejednaný v dedičskom konaní
po nej. Navrhovateľka na základe tohto závetu teda ani nenadobudla dedičstvo po uvedenej
poručiteľke.
V odvolacom konaní navrhovateľka predložila listinu za účelom preukázania
oprávnenosti osoby a to „Úradný záznam č. 10D/704/2008 Dnot 22/2008 zo dňa 27. 2.
2008“ napísaný na Notárskom úrade v Šamoríne súdnym komisárom
, v dedičskej veci po poručiteľke rod. Grosz, zomrelej dňa 7. 7.
1945 za prítomnosti právnej zástupkyni navrhovateľky .
V uvedenom „úradnom zázname“ súdny komisár konštatuje, že na základe preložených
listín - Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 32Sp 7/2007-19 zo dňa 16. 5. 2007,
rozhodnutie Obvodného pozemkového fondu v Dunajskej Strede č. D/2007/00344-3 zo dňa
11. 1. 2007, bola zistená skutočnosť, že po nebohej rod. Grosz pripadá
do úvahy ako jediný závetný dedič
a súčasne, že účastník konania bol oboznámený, že predmetná dedičská vec bude
až do právoplatného skončenia veci o existenciu predmetu dedičstva uznesením Okresného
súdu v Dunajskej Strede prerušená.
Občiansky súdny poriadok (O. s. p.) v právnych normách §§ 175za - 175d ustanovuje
činnosť notárov ako súdnych komisárov v konaní o dedičstvo a v právnej norme § 175za
ustanovuje osvedčenie o dedičstve ako formu rozhodnutia v dedičskom konaní
o nadobudnutí resp. o nenadobudnutí dedičstva po poručiteľovi. Činnosť notárov upravuje
zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), ktorý
v právnych normách §§ 36 a nasl. ustanovuje konanie notárov a listiny, ktoré sú oprávnení
v rámci svojej činnosti vydávať.
Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ani z ustanovení
Notárskeho poriadku nevyplýva, že notár ako súdny komisár v dedičskom konaní rozhoduje
o nadobudnutí dedičstva formou „úradného záznamu“.
Treba súhlasiť s názorom navrhovateľky, že podľa platnej úpravy Občianskeho
zákonníka predpokladom platnosti závetu spísaného vlastnoručne poručiteľom nie je
doložka notára alebo iného štátneho orgánu...
Zo skutkových zistení v danej veci však vyplýva, že navrhovateľka v dedičskom
konaní po pôvodnej vlastníčke nenadobudla vlastníctvo k žiadaným
nehnuteľnostiam ako dedičstvo na základe závetu vlastnoručne spísaného poručiteľkou dňa
11. 5. 1940. Listina - „úradný záznam“ napísaná na Notárskom úrade v Šamoríne dňa
27. 2. 2008 nie je spôsobilá byť dôkazom preukazujúcim oprávnenosť osoby navrhovateľky
podľa § 2 ods. 2 písm. b) reštitučného zákona, pretože nespĺňa zákonné náležitosti
rozhodnutia notára ako súdneho komisára o nadobudnutí dedičstva po poručiteľke
navrhovateľkou na základe závetu.
Obvodný pozemkový úrad v preskúmavanom správnom konaní a ani súd prvého
stupňa v preskúmavacom súdnom konaní nebol oprávnený posudzovať platnosť závetu
a priznať mu právne následky z neho vyplývajúce.
Správny orgán sa správne zaoberal, či navrhovateľke nevzniklo právo oprávnenej
osoby podľa ďalších zákonných dôvodov ustanovených v § 2 ods. 2 písm. a), c), d), e)
reštitučného zákona. Z listinných dôkazov vyplýva, že navrhovateľka bola vnučkou sestry
pôvodnej vlastnícky, v dôsledku čoho jej nesvedčí právo oprávnenej osoby ani na základe
ďalších zákonných dôvodov ustanovených v § 2 ods. 2.
Odvolací súd neprihliadol na tvrdenie navrhovateľky uvedené v odvolaní, že podľa
jej názoru obvodný pozemkový úrad konal vo veci zaujato. Považoval takéto jej tvrdenie
za nedôvodné, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu nevyplýva,
že by navrhovateľka vzniesla námietku zaujatosti v priebehu správneho konania podľa § 10
Správneho poriadku. Právne normy §§ 9 až 12 Správneho poriadku ustanovujú zákonné
podmienky o vylúčení zamestnancov alebo členov správneho orgánu z prejednania
a rozhodnutia veci. Tvrdenie navrhovateľky, že niektoré zo žiadaných nehnuteľností
sú vo vlastníctve bývalého riaditeľa Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede,
bez uvedenia ďalších skutočností preukazujúcich pomer pracovníkov správneho orgánu
k veci alebo k účastníkom správneho konania, nemôže mať za následok spochybnenie
ich zaujatosti, s prihliadnutím, že ide o bývalého riaditeľa správneho orgánu, ktorú
skutočnosť tvrdila aj samotná navrhovateľka ako aj, že nehnuteľnosti nadobudol na základe
kúpnej zmluvy, ktorej vklad povolila správa katastra v roku 1998, čo potvrdil odporca
vo vyjadrení k odvolaniu.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že týmto rozhodnutím nie je dotknuté právo
navrhovateľky domáhať sa ochrany vlastníka na súde v inom a to občianskoprávnom
konaní...»
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň
podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon,
resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len
v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (obdobne napr. I. ÚS 56/01,
I. ÚS 136/06, III. ÚS 198/07).
V rámci svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd vyjadril aj názor, že právo
na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom
konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny
a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS
67/06).
Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj zo svojej doterajšej judikatúry ústavný
súd konštatuje, že nemá pochybnosti o odôvodnenosti a ústavnej konformnosti napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, pretože najvyšší súd v ňom jednoznačne predstavil svoje úvahy
opierajúc sa o príslušné právne normy. Keďže podstatou problému bola len otázka
oprávnenosti osoby domáhajúcej sa svojho nároku podľa zákona č. 503/2003 Z. z., najvyšší
súd danú problematiku podrobne rozobral a uviedol, že sťažovateľka nepreukázala,
že je osobou oprávnenou v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 503/2003 Z. z., pretože
„úradný záznam“ napísaný na notárskom úrade 28. februára 2008 nemožno pokladať
za dôkaz o nadobudnutí dedičstva sťažovateľkou na základe závetu vlastnoručne napísaného
poručiteľkou 11. mája 1940. Najvyšší súd poukazujúc na príslušné zákonné ustanovenia
uzavrel, že v rámci dedičského konania notár nerozhoduje vo forme úradného záznamu,
a teda že predložením takého dôkazu sťažovateľka nesplnila podmienku ustanovenú
v § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 503/2003 Z. z. Okrem toho najvyšší súd konštatoval,
že správne postupoval správny orgán, keď zisťoval, či u sťažovateľky nie je daný iný dôvod
oprávňujúci uplatnenie nároku podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Vzhľadom na to, že bolo
zistené, že sťažovateľka bola vnučkou poručiteľky, nesvedčalo jej právo oprávnenej osoby
ani na základe inej zákonnej možnosti uvedenej v § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.
Je potrebné konštatovať, že najvyšší súd neprehliadol ani ďalšiu námietku
sťažovateľky, ktorej podstatou bolo tvrdenie o zaujatom postupe pozemkového úradu.
V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že nebolo zistené, aby takúto námietku sťažovateľka
vzniesla v priebehu správneho konania, a len konštatovanie, že v súčasnej dobe niektoré
zo sporných nehnuteľností vlastní bývalý riaditeľ pozemkového úradu, bez uvedenia
konkrétnych argumentov preukazujúcich príčinnú súvislosť medzi prípadným zaujatým
postupom pozemkového úradu a súčasným vlastníctvom tejto osoby je irelevantné.
Najvyšší súd však nezabudol pripomenúť, že jeho rozhodnutím nie sú dotknuté práva
sťažovateľky domáhať sa ochrany svojich majetkových práv v inom občianskoprávnom
konaní.
Podstatou článku 51 ods. 1 ústavy je stanoviť mantinely, v rámci ktorých sa môže
pohybovať osoba domáhajúca sa svojho práva na spravodlivý súdny proces (základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy). Zákonný priestor, o ktorom pojednáva citovaný článok, dáva
osobe právo domáhať sa svojich nárokov, pričom orgán rozhodujúci o týchto nárokoch
je povinný rešpektovať zákonné ustanovenia. Sťažovateľka sa v danom prípade domáhala
ochrany svojich majetkových práv, keď podľa zákona č. 503/2003 Z. z. žiadala navrátenie
skonfiškovaných nehnuteľností. V tomto prípade si však musela byť vedomá istých
obmedzení vyplývajúcich z § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z., ktorý jednoznačne
ustanovuje, koho je potrebné považovať za oprávnenú osobu. Tieto obmedzenia prijaté
zákonodarným orgánom v podobe zákona boli zaväzujúce nielen pre sťažovateľku, na ktorej
pleciach ležalo preukázanie oprávnenosti svojej osoby k postupu podľa citovaného zákona,
ale aj pre najvyšší súd. Ten v súlade s príslušnými ustanoveniami všeobecne záväzných
právnych predpisov vzťahujúcich sa na danú vec uzavrel, že sťažovateľke nesvedčalo právo
oprávnenej osoby, pričom toto zistenie aj náležite odôvodnil.
Ústavný súd je toho názoru, že negatívny výsledok konania z pohľadu sťažovateľky
nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak postup najvyššieho súdu je v súlade so zákonom
a ak výsledok jeho rozhodovacej činnosti nenesie znaky svojvôle alebo neodôvodnenosti.
Ústavný súd sa totiž nedomnieva, že z rozsudku najvyššieho súdu vyplývala jednostrannosť,
ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k stotožneniu sa
s právnym názorom krajského súdu, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno
kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú v súlade
s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2008