Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 45/2015
PDF · 425.78 KB
No categories available
I. ÚS 45/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Balážom, Štúrova 1, Žilina, vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím mesta Kysucké
Nové Mesto č. 2731/2012 14211 z 12. decembra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžp 21/2013 zo 6. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozhodnutím mesta Kysucké Nové Mesto č. 2731/2012 14211
z 12. decembra 2012 (ďalej aj „rozhodnutie správneho orgánu“), rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ako aj rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 21/2013
zo 6. mája 2014.
II.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že mesto Kysucké
Nové Mesto namietaným rozhodnutím z 12. decembra 2012 zamietlo návrh sťažovateľa
na zabezpečenie „predbežnej právnej ochrany týkajúcej sa okamžitého zabezpečenia svahu
proti zosuvu a zakázania vykonávať stavebnú činnosť“ odporcami „až do právoplatného
skončenia konania vo veci...“. O opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodol krajský súd sp.
zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ktorým rozhodnutie správneho orgánu z 12. decembra
2012 potvrdil. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom zo 6.
mája 2014.
3. Podľa názoru sťažovateľa „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je... nezákonný
a nepreskúmateľný, pretože v odôvodnení sa súd nevysporiadal so zásadnými právnymi
otázkami vyplývajúcimi z odvolania“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom, zrušil rozhodnutie správneho
orgánu z 12. decembra 2012, rozsudok krajského súdu zo 14. júna 2013 a rozsudok
najvyššieho súdu zo 6. mája 2014. Súčasne žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia
„v sume 10 000 Eur“ a trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o jeho prijatí
na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred
ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím správneho orgánu
7. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv vo veci konajúcim správnym
orgánom a všeobecnými súdmi (bod 1 a 4).
8. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa vo vzťahu k rozhodnutiu mesta
Kysucké Nové mesto z 12. decembra 2012 č. 2731/2012 14211 domáhal nápravy podaním
opravného prostriedku, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci a procesné
pochybenia správneho orgánu. O opravnom prostriedku rozhodol krajský súd rozsudkom
sp. zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu.
9. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie ústavnosti (zákonnosti) označeného
rozhodnutia správneho orgánu, lebo sťažovateľ bol povinný (mal možnosť) ešte pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu obrátiť sa na všeobecný súd, ktorý je v konaní podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku [zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)] oprávnený rozhodovať o ochrane
jej práv tak v prípade nezákonného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v prípade jeho
nečinnosti (v danom prípade podľa tretej hlavy piatej časti OSP).
10. Sťažovateľ túto možnosť domáhať sa nápravy podaním opravného prostriedku
krajskému súdu využil (bod 2). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti
(keďže preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku vykonávajú všeobecné súdy) odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II. B
K namietanému porušeniu označených práv všeobecnými (správnymi) súdmi
11. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ktorým potvrdil namietané rozhodnutie správneho
orgánu. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 3 Sžp 21/2013 zo 6. mája 2014, ktorým rozsudok krajského súdu zo 14. júna 2013
potvrdil.
12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu,
pretože na základe sťažovateľom podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššieho
súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
13. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich v sťažnosti označených práv (bod 1 a
4) postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 21/2013
a jeho rozsudkom zo 6. mája 2014.
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným
rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci
nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo
následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho
rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa namietaným rozsudkom zo 6. mája 2014 sú zlučiteľné s
označeným článkom ústavy.
15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
16. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu,
náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z konaní zistených
skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia úvodom oboznámil podstatu
rozhodnutia správneho orgánu a odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Svoje
rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:
«... Predmetom konania pred administratívnym orgánom bolo rozhodnúť
o predbežnom opatrení. Podstatnou otázkou, ktorou sa v odvolacom konaní zaoberal senát
najvyššieho súdu je posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu odvolacích
dôvodov.
Podľa § 5 Občianskeho zákonníka ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu,
možno sa domáhať ochrany na obci. Obec môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby
bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde.
Citované ustanovenie predstavuje občianskoprávnu ochranu pokojného stavu, ktorá
je zverená obciam. Pri vydaní rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka (konanie
prebieha podľa režimu Správneho poriadku) ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce
a o opravnom prostriedku proti nemu sa rozhoduje v súdnom preskúmavacom konaní
postupom podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 250l a nasl.).
Z ustanovenia § 2501 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že pre konanie podľa tretej hlavy piatej
časti, pokiaľ ide o účel a rozsah preskúmania, platia rovnaké princípy ako v konaní
o žalobách, napr. že pre súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 250i ods. 1 prvá veta).
Správne konanie je ovládané dispozičnou zásadou. Účelom preskúmavania
rozhodnutí správnych orgánov súdom, ako je konštruované v piatej časti O.s.p., je ochrana
subjektívnych práv fyzických a právnických osôb pred nezákonnými rozhodnutiami
správnych orgánov. Návrh účastníka konania na začatie správneho konania je z právneho
hľadiska podaním, avšak zákonodarca používa na jeho označenie osobitný názov, nakoľko
tu ide o kvalifikované podanie, z ktorého vyplýva podstata veci, o ktorej sa má rozhodnúť.
Účastník vo svojom návrhu vymedzí, o čom bude správny orgán rozhodovať, t.j. určí
predmet konania. Od takto vymedzeného predmetu konania sa správny orgán nemôže
odchýliť.
V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v tomto konaní
nebolo predmetom konania stavebné povolenie na stavbu „Oporné múry pri rodinnom
dome v “ a ani sa nerozhoduje o vydaní stavebného povolenia.
Konanie a rozhodovanie stavebného úradu vo veci povolenia stavby „Oporné múry pri
rodinnom dome v “ a konanie vo veci stavby
„Rodinný dom, elektrická, vodovodná, kanalizačná a plynová prípojka“, ktoré konanie bolo
na základe žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu
v Žiline č. 2009/01849/KRA zo dňa 30.10.2009 predmetom súdneho prieskumu na Krajskom
súde v Žiline pod sp. zn. 21 S/2/2010 (na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.
2Sžp/l 1/2011) sú dve samostatné na sebe nezávislé konania.
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv fyzických a právnických osôb,
o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Rozhodnutie, ktorým sa povoľuje alebo
zamieta návrh na vydanie predbežného opatrenia má povahu procesného rozhodnutia,
avšak takéto rozhodnutie nie je vylúčené z preskúmavacej právomoci súdu v zmysle § 248
písm. a/ O.s.p, podľa ktorého súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov
predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania. Napadnuté
rozhodnutie sa netýka vedenia konania a preto, napriek tomu, že ide o procesné
rozhodnutie, je preskúmateľné v správnom súdnictve.
Ako bolo vyššie uvedené tak ako konanie o žalobe aj konanie o opravnom
prostriedku je konaním vybudovaným na dispozičnom princípe, podľa ktorého je súd
viazaný rozsahom, aj dôvodmi, v ktorých vidí navrhovateľ nezákonnosť správneho
rozhodnutia. Z dispozičnej zásady uplatňujúcej sa v správnom súdnictve teda vyplýva, že
súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom žalobcom
(navrhovateľom).
V danom prípade správny orgán rozhodol o návrhu navrhovateľa na vydanie
predbežného opatrenia tak, že návrh zamietol. Pokiaľ navrhovateľ namieta procesné
pochybenia v rozhodnutí mesta Kysucké Nové Mesto (stavebnom povolení) a opravným
prostriedkom (návrhom) sa domáha zrušenia právoplatného stavebného povolenia „Oporné
múry pri rodinnom dome v “ č. j. Výst. 2762/2011
An zo dňa 01.06.2012, v konaní o nariadenie predbežného opatrenia sa nemôže s úspechom
domáhať jeho zrušenia tak, ako to vyplýva z jeho návrhu, a nič na tom nemení ani protest
prokurátora podaný proti tomuto rozhodnutiu (č. j. Výst. 2762/2011 An zo dňa 01.06.2012).
Súd je garantom dodržiavania zákonnosti správnym orgánom. Rešpektovanie
princípov zákonnosti musí vyjadriť v rozhodnutí, ktoré je výsledkom preskúmavania
rozhodnutia správneho orgánu tak, aby jeho rozhodnutie bolo preskúmateľné v konaní pred
odvolacím súdom. Preskúmavané rozhodnutie má všetky náležitosti v zmysle § 47
Správneho poriadku a nevykazuje žiadne formálne či logické nedostatky.
O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., a § 224 ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.»
17. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor
správneho orgánu a krajského súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj
arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujúci skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.
IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
19. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžp 21/2013 zo 6. mája 2014 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
V neposlednom rade ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že z hľadiska ústavného
prieskumu mohli byť predmetom skúmania zo strany ústavného súdu iba tie sťažovateľom
uvádzané nosné námietky, ktoré boli namietané aj v konaniach sťažovateľom označených
porušovateľov (princíp subsidiarity).
20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II. C
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu a namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
21. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie svojich majetkových práv zaručených
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu už uvedeným rozhodnutím najvyššieho
súdu (pozri body 1 a 4).
22. Ústavný súd zastáva názor, že predchádzajúce dôvody, ktoré viedli ústavný súd
k odmietnutiu sťažnosti (body 17 až 20), možno použiť tiež k sťažovateľom označeným
porušeniam majetkových práv uvedených v časti II.C, keďže nosné dôvody porušenia aj
týchto práv (II.C) uvádzané sťažovateľom sú identické.
23. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov (bod 20) odmietol
sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
24. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy,
ústavný súd poznamenáva, že tieto patria medzi základné interpretačné pravidlá tvorby
a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho štátu
a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže v posudzovanej veci
nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces
označeným rozhodnutím najvyššieho súdu (bod 20), nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto
základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.
25. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti (bod 24) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
III.
26. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberať
sa jeho ostatnými návrhmi uvedenými v bode 4.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2015