Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 45/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Balážom, Štúrova 1, Žilina, vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 v spojení

s a a práv zaručených

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím mesta Kysucké

Nové Mesto č. z 12. decembra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo 14. júna 2013, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 6. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv zaručených

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozhodnutím mesta Kysucké Nové Mesto č.

z 12. decembra 2012 (ďalej aj „rozhodnutie správneho orgánu“), rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. júna 2013, ako aj rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 6. mája 2014.

II.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že mesto Kysucké

Nové Mesto namietaným rozhodnutím z 12. decembra 2012 zamietlo návrh sťažovateľa

na zabezpečenie „predbežnej právnej ochrany týkajúcej sa okamžitého zabezpečenia svahu

proti zosuvu a zakázania vykonávať stavebnú činnosť“ odporcami „až do právoplatného

skončenia konania vo veci...“. O opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodol krajský súd sp.

zn. zo 14. júna 2013, ktorým rozhodnutie správneho orgánu z 12. decembra

2012 potvrdil. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom zo 6.

mája 2014.

3. Podľa názoru sťažovateľa „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je... nezákonný

a nepreskúmateľný, pretože v odôvodnení sa súd nevysporiadal so zásadnými právnymi

otázkami vyplývajúcimi z odvolania“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom, zrušil rozhodnutie správneho

orgánu z 12. decembra 2012, rozsudok krajského súdu zo 14. júna 2013 a rozsudok

najvyššieho súdu zo 6. mája 2014. Súčasne žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia

„v sume 10 000 Eur“ a trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ) je rozhodnúť o jeho prijatí

na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred

ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím správneho orgánu

7. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv vo veci konajúcim správnym

orgánom a všeobecnými súdmi (bod 1 a 4).

8. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa vo vzťahu k rozhodnutiu mesta

Kysucké Nové mesto z 12. decembra 2012 č. domáhal nápravy podaním

opravného prostriedku, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci a procesné

pochybenia správneho orgánu. O opravnom prostriedku rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. zo 14. júna 2013, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu.

9. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie ústavnosti (zákonnosti) označeného

rozhodnutia správneho orgánu, lebo sťažovateľ bol povinný (mal možnosť) ešte pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu obrátiť sa na všeobecný súd, ktorý je v konaní podľa

piatej časti [ Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)] oprávnený rozhodovať o ochrane

jej práv tak v prípade nezákonného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v prípade jeho

nečinnosti (v danom prípade podľa tretej hlavy piatej časti ).

10. Sťažovateľ túto možnosť domáhať sa nápravy podaním opravného prostriedku

krajskému súdu využil (bod 2). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti

(keďže preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa príslušných ustanovení

vykonávajú všeobecné súdy) odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II. B

K namietanému porušeniu označených práv všeobecnými (správnymi) súdmi

11. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 14. júna 2013, ktorým potvrdil namietané rozhodnutie správneho

orgánu. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. zo 6. mája 2014, ktorým rozsudok krajského súdu zo 14. júna 2013

potvrdil.

12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu,

pretože na základe sťažovateľom podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššieho

súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

13. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich v sťažnosti označených práv (bod 1 a

4) postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 6. mája 2014.

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru označeným

rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci

nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo

následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa namietaným rozsudkom zo 6. mája 2014 sú zlučiteľné s

označeným článkom .

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

16. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu,

náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z konaní zistených

skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia úvodom oboznámil podstatu

rozhodnutia správneho orgánu a odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Svoje

rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«... Predmetom konania pred administratívnym orgánom bolo rozhodnúť

o predbežnom opatrení. Podstatnou otázkou, ktorou sa v odvolacom konaní zaoberal senát

najvyššieho súdu je posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu odvolacích

dôvodov.

Podľa ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu,

možno sa domáhať ochrany na obci. Obec môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby

bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde.

Citované ustanovenie predstavuje občianskoprávnu ochranu pokojného stavu, ktorá

je zverená obciam. Pri vydaní rozhodnutia podľa (konanie

prebieha podľa režimu Správneho poriadku) ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce

a o opravnom prostriedku proti nemu sa rozhoduje v súdnom preskúmavacom konaní

postupom podľa tretej hlavy piatej časti ( a nasl.).

Z ustanovenia vyplýva, že pre konanie podľa tretej hlavy piatej

časti, pokiaľ ide o účel a rozsah preskúmania, platia rovnaké princípy ako v konaní

o žalobách, napr. že pre súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého

rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 250i ods. 1 prvá veta).

Správne konanie je ovládané dispozičnou zásadou. Účelom preskúmavania

rozhodnutí správnych orgánov súdom, ako je konštruované v piatej časti , je ochrana

subjektívnych práv fyzických a právnických osôb pred nezákonnými rozhodnutiami

správnych orgánov. Návrh účastníka konania na začatie správneho konania je z právneho

hľadiska podaním, avšak zákonodarca používa na jeho označenie osobitný názov, nakoľko

tu ide o kvalifikované podanie, z ktorého vyplýva podstata veci, o ktorej sa má rozhodnúť.

Účastník vo svojom návrhu vymedzí, o čom bude správny orgán rozhodovať, t.j. určí

predmet konania. Od takto vymedzeného predmetu konania sa správny orgán nemôže

odchýliť.

V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v tomto konaní

nebolo predmetom konania stavebné povolenie na stavbu „Oporné múry pri rodinnom

dome v “ a ani sa nerozhoduje o vydaní stavebného povolenia.

Konanie a rozhodovanie stavebného úradu vo veci povolenia stavby „Oporné múry pri

rodinnom dome v “ a konanie vo veci stavby

„Rodinný dom, elektrická, vodovodná, kanalizačná a plynová prípojka“, ktoré konanie bolo

na základe žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu

v Žiline č. 2009/01849/KRA zo dňa 30.10.2009 predmetom súdneho prieskumu na Krajskom

súde v Žiline pod sp. zn. (na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.

2Sžp/l 1/2011) sú dve samostatné na sebe nezávislé konania.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv fyzických a právnických osôb,

o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Rozhodnutie, ktorým sa povoľuje alebo

zamieta návrh na vydanie predbežného opatrenia má povahu procesného rozhodnutia,

avšak takéto rozhodnutie nie je vylúčené z preskúmavacej právomoci súdu v zmysle § 248

písm. a/ O.s.p, podľa ktorého súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov

predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania. Napadnuté

rozhodnutie sa netýka vedenia konania a preto, napriek tomu, že ide o procesné

rozhodnutie, je preskúmateľné v správnom súdnictve.

Ako bolo vyššie uvedené tak ako konanie o žalobe aj konanie o opravnom

prostriedku je konaním vybudovaným na dispozičnom princípe, podľa ktorého je súd

viazaný rozsahom, aj dôvodmi, v ktorých vidí navrhovateľ nezákonnosť správneho

rozhodnutia. Z dispozičnej zásady uplatňujúcej sa v správnom súdnictve teda vyplýva, že

súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom žalobcom

(navrhovateľom).

V danom prípade správny orgán rozhodol o návrhu navrhovateľa na vydanie

predbežného opatrenia tak, že návrh zamietol. Pokiaľ navrhovateľ namieta procesné

pochybenia v rozhodnutí mesta Kysucké Nové Mesto (stavebnom povolení) a opravným

prostriedkom (návrhom) sa domáha zrušenia právoplatného stavebného povolenia „Oporné

múry pri rodinnom dome v “ č. j. Výst. 2762/2011

An zo dňa 01.06.2012, v konaní o nariadenie predbežného opatrenia sa nemôže s úspechom

domáhať jeho zrušenia tak, ako to vyplýva z jeho návrhu, a nič na tom nemení ani protest

prokurátora podaný proti tomuto rozhodnutiu (č. j. Výst. 2762/2011 An zo dňa 01.06.2012).

Súd je garantom dodržiavania zákonnosti správnym orgánom. Rešpektovanie

princípov zákonnosti musí vyjadriť v rozhodnutí, ktoré je výsledkom preskúmavania

rozhodnutia správneho orgánu tak, aby jeho rozhodnutie bolo preskúmateľné v konaní pred

odvolacím súdom. Preskúmavané rozhodnutie má všetky náležitosti v zmysle § 47

Správneho poriadku a nevykazuje žiadne formálne či logické nedostatky.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení

s veta prvá , a a účastníkom náhradu trov konania

nepriznal.»

17. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor

správneho orgánu a krajského súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj

arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujúci skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. mája 2014 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

V neposlednom rade ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že z hľadiska ústavného

prieskumu mohli byť predmetom skúmania zo strany ústavného súdu iba tie sťažovateľom

uvádzané nosné námietky, ktoré boli namietané aj v konaniach sťažovateľom označených

porušovateľov (princíp subsidiarity).

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II. C

K namietanému porušeniu základných práv podľa , práva podľa

dodatkového protokolu a namietanému porušeniu a

21. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie svojich majetkových práv zaručených

a dodatkového protokolu už uvedeným rozhodnutím najvyššieho

súdu (pozri body 1 a 4).

22. Ústavný súd zastáva názor, že predchádzajúce dôvody, ktoré viedli ústavný súd

k odmietnutiu sťažnosti (body 17 až 20), možno použiť tiež k sťažovateľom označeným

porušeniam majetkových práv uvedených v časti II.C, keďže nosné dôvody porušenia aj

týchto práv (II.C) uvádzané sťažovateľom sú identické.

23. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov (bod 20) odmietol

sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

24. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie ustanovení a ,

ústavný súd poznamenáva, že tieto patria medzi základné interpretačné pravidlá tvorby

a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho štátu

a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže v posudzovanej veci

nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu (bod 20), nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto

základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.

25. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti (bod 24) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

III.

26. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jeho ostatnými návrhmi uvedenými v bode 4.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2015