Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 261/2014
PDF · 405.96 KB
No categories available
IV. ÚS 261/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti , ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou
Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 T 23/2013, v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlené
rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. októbra 2013, za účasti
Okresného súdu Košice II, takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 23/2013
nerešpektovaním požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie p o r u š e n é
b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom
tristo eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur
a osem centov) na účet ustanovenej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Tatiany
Vorobelovej, Bajzova 2, Košice, vedený v , ,
v tvare IBAN: .
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume
284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet Kancelárie Ústavného
súdu Slovenskej republiky v tvare IBAN: vedený v
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. januára 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená
podaním advokátky JUDr. Tatiany Vorobelovej z 12. júna 2014, ustanovenej uznesením
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 261/2014 z 28. apríla 2014 na zastupovanie sťažovateľa
v konaní pred ústavným súdom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 T 23/2013, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 To 76/2013 v súvislosti s požiadavkou prednostného
a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
zo 7. októbra 2013 (ďalej aj „žiadosť o prepustenie“).
Sťažovateľ v sťažnosti k namietanému postupu okresného súdu uvádza:
„Dňa 8. 10. 2013 prevzal Okresný súd Košice II. porušovateľ v prvom rade, moju
žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a nahradenie väzby ponúknutou zárukou
písomným sľubom, ktorý som k žiadosti priložil a požiadal o prijatie. V žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu som uviedol, že nie je u mňa naplnený dôvod väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, účel trestného konania nebudem mariť.
Až dňa 11. 11. 2013, teda viac ako po mesiaci, mi okresný súd doručil do väzby
predvolanie na deň 12. 11. 2013. Dňa 12. 11. 2013 okresný súd vykonal môj výsluch
a po výsluchu mi oznámil rozhodnutie – uznesenie, že moju žiadosť o prepustenie z väzby
na slobodu zamieta a písomný sľub neprijíma. Po oznámení uznesenia a jeho dôvodov,
som do zápisnice súdu dňa 12. 11. 2013 zahlásil sťažnosť proti tomuto uzneseniu. Hneď
v ten deň bol daný vybavujúcim sudcom pokyn kancelárii, aby predložila spis
Krajskému súdu v Košiciach. Podľa záznamu v spise bol spis vypravený krajskému súdu
dňa 15. 11. 2013.
Dňa 20. 11. 2013 bolo napadnuté uznesenie, okresného súdu v písomnej forme
doručené môjmu obhajcovi a dňa 21. 11. 2013 bolo do výkonu väzby uznesenie doručené
mne.“
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje tiež na to, že „V súčasnej dobe je väzobné trestné
stíhanie skončené nariadením výkonu trestu odňatia slobody. V vykonávam
nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý mi bol uložený právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom sp. zn. 5 To/76/2013.
Ústavnému súdu som dňa 11. 03. 2014 písomne adresoval požiadavku, aby som bol
okamžite prepustený z väzby na slobodu. Na tejto požiadavke netrvám, pretože je právne
irelevantná, väzba je už pokrytá právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené
v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T/23/2013
porušené bolo.
2/ Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17
ods. 2 Ústavy SR a jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené v čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To/76/2013 porušené bolo.
3/ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €,
ktoré sú porušovatelia v prvom a druhom rade povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne
na účet advokátky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4/ Priznáva odmenu za právnu službu ustanovenej advokátke JUDr. Tatiane
Vorobelovej vo výške 284,08 €...“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 261/2014 29 z 1. júla 2014 ju prijal na ďalšie konanie vo vzťahu
k namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom okresného súdu vo veci
vedenej pod sp. zn. 7 T 23/2013 v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlené
rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. októbra 2013.
Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa
vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému
súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprV. 469/2014
z 20. augusta 2014 uviedol, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, pričom ako jediný
argument v prospech nevyhovenia sťažnosti uvádza, že „Vo veci nebola podaná
sťažovateľom sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť
tým, že o ďalšom trvaní jeho väzby sa nerozhodovalo urýchlene a bez zbytočných
prieťahov, keďže o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. októbra 2013
rozhodol okresný súd až 12. novembra 2013.
Ústavný súd zistil, že v predmetnej veci okresný súd postupoval takto:
Dňa 8. októbra 2013 bola okresnému súdu predložená žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby spolu so žiadosťou o jej nahradení ponúknutou zárukou – písomným
sľubom.
Okresný súd 8. novembra 2013 nariadil výsluch sťažovateľa na 12. november 2013;
nariadený výsluch sa uskutočnil a okresný súd následne uznesením č. k. 7 T 23/2013 312
žiadosť sťažovateľa o prepustenie zamietol a neprijal jeho písomný sľub.
Dňa 19. novembra 2013 okresný súd dal pokyn na doručenie písomného vyhotovenia
uznesenia z 12. novembra 2013, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 21. novembra 2013
a jeho obhajcovi 20. novembra 2013.
Dňa 25. novembra 2013 okresný súd predložil spis aj so sťažnosťou sťažovateľa
krajskému súdu na rozhodnutie.
Z uvedeného vyplýva, že konanie na okresnom súde trvalo od 8. októbra 2013
do 25. novembra 2013, teda 6 týždňov a 2 (6) dni, resp. 6 týždňov a 6 dní.
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že 27. novembra 2013 krajský súd nariadil termín
neverejného zasadnutia na 12. december 2013, na ktorom sťažnosť sťažovateľa uznesením č.
k. 5 To 76/2013 328 zamietol, pričom rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi
doručené 17. decembra 2013 (k tomu pozri aj uznesenie sp. zn. IV. ÚS 261/2014
z 1. júla 2014, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti krajskému súdu
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, pozn.).
Z ustanovení čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru garantujúcich osobnú
slobodu možno vyvodiť aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo
urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri
obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).
Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy je držanie osoby vo väzbe
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá
zákonu, t. j. Trestnému poriadku. Požiadavku prednostného a urýchleného rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku,
v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktne
obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.
V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref
délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade
hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude
zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A 164, bod 21,
Neumeister z roku 1968, A 8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A 107, bod 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,
rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36; mutatis mutandis I. ÚS 18/03).
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou prednostného
a urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, judikoval, že
aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia
posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš
dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti
ústavný súd konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby
v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná
na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota
konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca
týždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).
Z už uvedeného prehľadu úkonov okresného súdu je zrejmé, že okresný súd bol
vo veci sťažovateľa úplne nečinný od 8. októbra 2013 do 8. novembra 2013, teda jeden celý
mesiac. Od 8. novembra 2013 okresný súd už konal plynulo, v zmysle ústavných
požiadaviek na urýchlené rozhodovanie o väzbe.
Ústavný súd zo spisovej dokumentácie a ani vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti
neidentifikoval žiadny relevantný dôvod, ktorým by mohla byť jednomesačná nečinnosť
okresného súdu v predmetnej veci ospravedlniteľná. Ústavný súd preto konštatuje, že
vo veci sťažovateľa došlo k neodôvodnenej absolútnej nečinnosti okresného súdu v trvaní
jedného mesiaca.
K obrane okresného súdu, že sťažovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní
predsedovi súdu v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ústavný súd poznamenáva,
že v prípade rozhodovania o väzbe nemožno aj vzhľadom na lehoty, v ktorých sa má
vo väzobných veciach rozhodovať, už z povahy veci postupovať tak ako v iných typoch
súdnych konaní, v ktorých ich účastník namieta porušenie svojho práva na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V súlade s uvedeným ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd neodôvodnenou
nečinnosťou v trvaní jedného mesiaca vo veci sťažovateľa, ktorý sa žiadosťou domáhal
prepustenie z väzby, porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právo
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru nerešpektovaním požiadavky konať prednostne a urýchlene,
a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2
000 €, a to z dôvodu, že porušenie jeho práv malo za následok „oddialenie ochrany
poskytovanej čl. 5 ods. 4 dohovoru, a ktoré vyvolalo u mňa pocit bezmocnosti, krivdy,
po dlhšiu dobu som žil v právnej neistote...“.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Ústavný
súd zastáva názor, že vo veci sťažovateľa samotné deklarovanie porušenia ním označených
práv nie je adekvátne tomu, že k ich porušeniu došlo vo väzobnej veci, t. j. vo veci,
ku ktorej sú všeobecne súdy povinné pristupovať s osobitnou starostlivosťou.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v počas ktorého bol okresný súd vo veci
sťažovateľa absolútne nečinný pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj
ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že
v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 300 € primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli
štátu v konaní pred ústavným súdom v súvislosti so zastupovaním sťažovateľa ústavným
súdom ustanovenou advokátkou, ktorá si uplatnila nárok za dva úkony právnej služby
v sume 284,08 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2013, ktorá bola 804 €, pretože úkony právnej služby, za ktoré priznal úhradu, boli
vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie – doplnenie sťažnosti z 11. júna 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2
a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu
268 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje
sumu 284,08 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 284,08 € uložil
ústavný súd zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa Kancelárii ústavného súdu
[§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku (bod 3
výroku tohto nálezu)], pričom vzhľadom na už uvedené zároveň ustanovil povinnosť
okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu
(bod 4 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2015