Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 261/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti , ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou

Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. , v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlené

rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. októbra 2013, za účasti

Okresného súdu Košice II, takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa ,

ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

nerešpektovaním požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie p o r u š e n é

b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom

tristo eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur

a osem centov) na účet ustanovenej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Tatiany

Vorobelovej, Bajzova 2, Košice, vedený v , ,

v tvare IBAN: .

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume

284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet Kancelárie Ústavného

súdu Slovenskej republiky v tvare IBAN: vedený v

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. januára 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená

podaním advokátky JUDr. Tatiany Vorobelovej z 12. júna 2014, ustanovenej uznesením

ústavného súdu sp. zn. z 28. apríla 2014 na zastupovanie sťažovateľa

v konaní pred ústavným súdom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. , ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. v súvislosti s požiadavkou prednostného

a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

zo 7. októbra 2013 (ďalej aj „žiadosť o prepustenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti k namietanému postupu okresného súdu uvádza:

„Dňa 8. 10. 2013 prevzal Okresný súd Košice II. porušovateľ v prvom rade, moju

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a nahradenie väzby ponúknutou zárukou

písomným sľubom, ktorý som k žiadosti priložil a požiadal o prijatie. V žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu som uviedol, že nie je u mňa naplnený dôvod väzby podľa

, účel trestného konania nebudem mariť.

Až dňa 11. 11. 2013, teda viac ako po mesiaci, mi okresný súd doručil do väzby

predvolanie na deň 12. 11. 2013. Dňa 12. 11. 2013 okresný súd vykonal môj výsluch

a po výsluchu mi oznámil rozhodnutie – uznesenie, že moju žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu zamieta a písomný sľub neprijíma. Po oznámení uznesenia a jeho dôvodov,

som do zápisnice súdu dňa 12. 11. 2013 zahlásil sťažnosť proti tomuto uzneseniu. Hneď

v ten deň bol daný vybavujúcim sudcom pokyn kancelárii, aby predložila spis

Krajskému súdu v Košiciach. Podľa záznamu v spise bol spis vypravený krajskému súdu

dňa 15. 11. 2013.

Dňa 20. 11. 2013 bolo napadnuté uznesenie, okresného súdu v písomnej forme

doručené môjmu obhajcovi a dňa 21. 11. 2013 bolo do výkonu väzby uznesenie doručené

mne.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje tiež na to, že „V súčasnej dobe je väzobné trestné

stíhanie skončené nariadením výkonu trestu odňatia slobody. V vykonávam

nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý mi bol uložený právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom sp. zn. .

Ústavnému súdu som dňa 11. 03. 2014 písomne adresoval požiadavku, aby som bol

okamžite prepustený z väzby na slobodu. Na tejto požiadavke netrvám, pretože je právne

irelevantná, väzba je už pokrytá právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené

v SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2/ Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17

ods. 2 SR a jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené v

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

3/ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €,

ktoré sú porušovatelia v prvom a druhom rade povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne

na účet advokátky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Priznáva odmenu za právnu službu ustanovenej advokátke JUDr. Tatiane

Vorobelovej vo výške 284,08 €...“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. z 1. júla 2014 ju prijal na ďalšie konanie vo vzťahu

k namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom okresného súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlené

rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. októbra 2013.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému

súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn.

z 20. augusta 2014 uviedol, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, pričom ako jediný

argument v prospech nevyhovenia sťažnosti uvádza, že „Vo veci nebola podaná

sťažovateľom sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

tým, že o ďalšom trvaní jeho väzby sa nerozhodovalo urýchlene a bez zbytočných

prieťahov, keďže o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. októbra 2013

rozhodol okresný súd až 12. novembra 2013.

Ústavný súd zistil, že v predmetnej veci okresný súd postupoval takto:

Dňa 8. októbra 2013 bola okresnému súdu predložená žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby spolu so žiadosťou o jej nahradení ponúknutou zárukou – písomným

sľubom.

Okresný súd 8. novembra 2013 nariadil výsluch sťažovateľa na 12. november 2013;

nariadený výsluch sa uskutočnil a okresný súd následne uznesením č. k. 312

žiadosť sťažovateľa o prepustenie zamietol a neprijal jeho písomný sľub.

Dňa 19. novembra 2013 okresný súd dal pokyn na doručenie písomného vyhotovenia

uznesenia z 12. novembra 2013, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 21. novembra 2013

a jeho obhajcovi 20. novembra 2013.

Dňa 25. novembra 2013 okresný súd predložil spis aj so sťažnosťou sťažovateľa

krajskému súdu na rozhodnutie.

Z uvedeného vyplýva, že konanie na okresnom súde trvalo od 8. októbra 2013

do 25. novembra 2013, teda 6 týždňov a 2 (6) dni, resp. 6 týždňov a 6 dní.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že 27. novembra 2013 krajský súd nariadil termín

neverejného zasadnutia na 12. december 2013, na ktorom sťažnosť sťažovateľa uznesením č.

k. 328 zamietol, pričom rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi

doručené 17. decembra 2013 (k tomu pozri aj uznesenie sp. zn.

z 1. júla 2014, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti krajskému súdu

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, pozn.).

Z ustanovení a dohovoru garantujúcich osobnú

slobodu možno vyvodiť aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo

urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri

obdobne nález sp. zn. ).

Ústavne akceptovateľné v zmysle je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, t. j. . Požiadavku prednostného a urýchleného rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne ,

v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktne

obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref

délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade

hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude

zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A 164, bod 21,

Neumeister z roku 1968, A 8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A 107, bod 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,

rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36; mutatis mutandis ).

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou prednostného

a urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, judikoval, že

aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia

posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš

dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti

ústavný súd konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby

v zmysle a dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne (napr. , , ).

Z už uvedeného prehľadu úkonov okresného súdu je zrejmé, že okresný súd bol

vo veci sťažovateľa úplne nečinný od 8. októbra 2013 do 8. novembra 2013, teda jeden celý

mesiac. Od 8. novembra 2013 okresný súd už konal plynulo, v zmysle ústavných

požiadaviek na urýchlené rozhodovanie o väzbe.

Ústavný súd zo spisovej dokumentácie a ani vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti

neidentifikoval žiadny relevantný dôvod, ktorým by mohla byť jednomesačná nečinnosť

okresného súdu v predmetnej veci ospravedlniteľná. Ústavný súd preto konštatuje, že

vo veci sťažovateľa došlo k neodôvodnenej absolútnej nečinnosti okresného súdu v trvaní

jedného mesiaca.

K obrane okresného súdu, že sťažovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní

predsedovi súdu v zmysle o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ústavný súd poznamenáva,

že v prípade rozhodovania o väzbe nemožno aj vzhľadom na lehoty, v ktorých sa má

vo väzobných veciach rozhodovať, už z povahy veci postupovať tak ako v iných typoch

súdnych konaní, v ktorých ich účastník namieta porušenie svojho práva na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V súlade s uvedeným ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd neodôvodnenou

nečinnosťou v trvaní jedného mesiaca vo veci sťažovateľa, ktorý sa žiadosťou domáhal

prepustenie z väzby, porušil jeho základné právo podľa a právo

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru nerešpektovaním požiadavky konať prednostne a urýchlene,

a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2

000 €, a to z dôvodu, že porušenie jeho práv malo za následok „oddialenie ochrany

poskytovanej čl. 5 ods. 4 dohovoru, a ktoré vyvolalo u mňa pocit bezmocnosti, krivdy,

po dlhšiu dobu som žil v právnej neistote...“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ). Ústavný

súd zastáva názor, že vo veci sťažovateľa samotné deklarovanie porušenia ním označených

práv nie je adekvátne tomu, že k ich porušeniu došlo vo väzobnej veci, t. j. vo veci,

ku ktorej sú všeobecne súdy povinné pristupovať s osobitnou starostlivosťou.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v počas ktorého bol okresný súd vo veci

sťažovateľa absolútne nečinný pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj

ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že

v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 300 € primerané

konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli

štátu v konaní pred ústavným súdom v súvislosti so zastupovaním sťažovateľa ústavným

súdom ustanovenou advokátkou, ktorá si uplatnila nárok za dva úkony právnej služby

v sume 284,08 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2013, ktorá bola 804 €, pretože úkony právnej služby, za ktoré priznal úhradu, boli

vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie – doplnenie sťažnosti z 11. júna 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2

a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu

268 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje

sumu 284,08 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 284,08 € uložil

ústavný súd zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa Kancelárii ústavného súdu

[ v spojení s (bod 3

výroku tohto nálezu)], pričom vzhľadom na už uvedené zároveň ustanovil povinnosť

okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu

(bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015