Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 710/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. februára 2015

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti spoločnosti ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Čechovou,

Advokátska kancelária ČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o., Štúrova 4, Bratislava,

pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti finančné zadosťučinenie

n e p r i z n á v a .

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti

trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur

a deväťdesiat centov), na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Kataríny Čechovej

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

, (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Čechovou, Advokátska kancelária

ČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o., Štúrova 4, Bratislava, v ktorej namietala porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prerokovanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti namieta neprimeranú dĺžku konania krajského súdu

o odvolaniach proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

č. k. 209 zo 6. mája 2010. V uvedenom konaní o zrušenie rozhodcovského

rozsudku sťažovateľka vystupuje ako navrhovateľka. Okresný súd vyhovel návrhu

sťažovateľky a predmetný rozsudok zrušil. Rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku

napadol odvolaním z 12. júla 2010 odporca a následne 14. júla 2010 aj ustanovená

insolvenčná správkyňa odporcu, ktorá okrem iného v odvolaní namietala, že z dôvodu

vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu došlo zo zákona k prerušeniu konania ešte pred

vyhlásením rozsudku prvostupňového súdu, a preto je rozsudok nulitným právnym aktom.

Sťažovateľka sa k odvolaniam vyjadrila podaním z 18. októbra 2010, v ktorom uviedla

dôvody, pre ktoré podľa nej nemohlo dôjsť a ani neprišlo k prerušeniu konania. Na výzvu

okresného súdu z 20. novembra 2013, či trvá na podanom návrhu so veci vedenej

pod sp. zn. , keďže na majetok odporcu bol 15. apríla 2010 vyhlásený

konkurz, reagovala sťažovateľka podaním z 3. decembra 2013 oznámením, že v celom

rozsahu trvá na podanom návrhu.

V súvislosti s tvrdením všeobecných súdov o prerušení konania v zmysle ustanovenia

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii) v nadväznosti na čl. 15 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000

o konkurznom konaní sťažovateľka uvádza tieto argumenty:

«Vyššie uvedená argumentácia Odporcu však neobstojí nakoľko v zmysle čl. 15

nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní, účinky konkurzného konania

na neuzavreté súdne konanie, ktorého predmetom je majetok alebo právo, ktorého bol

dlžník zbavený, určuje výlučne právo členského štátu, kde takéto konanie prebieha. Preto je

vylúčené, aby sa účinky konkurzného konania na predmetné súdne konania posudzovali

podľa českého právneho poriadku. Účinky vyhláseného konkurzu na majetok Odporcu je

možné posúdiť výlučne v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky a to v zmysle

ZKaR.

7. V zmysle § 47 ods. 1 a 2 ZKaR:

„(1) Ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky

súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi.

(2) Vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie

o výživnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom konaní nemožno

rozhodnúť o náhrade škody.“

8. V zmysle § 67 ods. 1 a ods. 2 ZKaR: „ (1) Konkurzu podlieha

a) majetok, ktorý patril úpadcovi v čase vyhlásenia konkurzu,

b) majetok, ktorý úpadca nadobudol počas konkurzu,

c) majetok, ktorý zabezpečuje úpadcove záväzky,

d) iný majetok, ak to ustanovuje tento zákon.

(2) Majetok podliehajúci konkurzu tvorí konkurznú podstatu, ktorá sa člení

na všeobecnú podstatu a jednotlivé oddelené podstaty zabezpečených veriteľov.“

9. Zrejmým účelom § 47 ZKaR je teda prerušenie všetkých konaní, ktoré by mohli

ovplyvniť majetok úpadcu podliehajúci konkurzu a tak nepriaznivo ovplyvniť uspokojenie

veriteľov v rámci konkurzu. Predmetom konania vedeného pod sp. zn.: je

však zrušenie rozhodcovského rozsudku Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu

v Bratislave zo dňa 5. 2. 2009 sp. zn. 11/2008 (ďalej len „Rozhodcovský rozsudok“). Toto

konanie sa teda týka výlučne posúdenia okolností vydania Rozhodcovského rozsudku a

toho, či boli dodržané všetky zákonne náležitosti pre vydanie Rozhodcovského rozsudku, a

teda či Rozhodcovský rozsudok obstojí, alebo je potrebné ho zrušiť.

10. Rozhodnutím v tejto veci nemôže byť žiadnym spôsobom ovplyvnený majetok

Odporcu podliehajúci konkurzu, keďže v tomto konaní je predmetom výlučne posúdenie

zákonnosti vydania Rozhodcovského rozsudku a nie samotného nároku. Až v prípade, ak by

došlo k zrušeniu Rozhodcovského rozsudku súdom, konanie o samotnom nároku, ktoré by

malo nasledovať po zrušení Rozhodcovského súdu, by malo a mohlo byť považované

za konanie, ktoré by mohlo mať vplyv na majetok Odporcu podliehajúci konkurzu, a teda až

na toto konanie by sa mohlo uplatniť ust. § 47 ods. 1 ZKaR a dôjsť k prerušeniu konania.

V žiadnom prípade však nie posúdenie zákonnosti vydania Rozhodcovského rozsudku

a dôvodov na jeho zrušenie.

11. Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že i odborná právna obec zastáva názor,

že ,,[v]e sporech, které se netýkají konkursní podstaty, dlužník zůstava jejich účastníkem (ať

už jako žalobce, nebo jako žalovaný), a není důvod, aby došlo k přerušení řízení. To je

důsledkem toho, že omezením svých hmotněprávních oprávnení neztratil ůsobilost být

účastníkem řízení. Spory, které se netýkají konkurzní podstaty, mohou se týkat osobních

práv, rodinných vztahu a majetkových záležitostí mimo rámec podstaty.“

12. Na skutočnosti, že konanie vedené pod sp. zn.: sa netýka majetku

Odporcu nič nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ si v konaní uplatnil náhradu trov konania,

ktorá mu bola prvostupňovým súdom aj priznaná. Podľa názoru sťažovateľa musí byť

ustanovenie § 47 ods. 1 ZKaR vykladané v súlade s jeho účelom, t. j. tak, že sa vzťahuje len

na konania, ktoré sa svojou podstatou týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho

úpadcovi, a nie na akékoľvek (všetky) konania. Ak by tomu tak nebolo, bolo by obmedzenie

okruhu konaní, ktoré sa majú v dôsledku vyhlásenia konkurzu prerušiť, nadbytočné, pretože

pri opačnom výklade by sa de facto muselo prerušiť akékoľvek konanie, pretože každé jedno

konanie je priamo zo zákona spojené aj s rozhodovaním o náhrade trov konania, ktoré v

konečnom dôsledku (tak ako je to aj v uvedenom prípade) môže mať dopad na majetok

podliehajúci konkurzu patriaci úpadcovi, pretože ho súd vo svojom rozhodnutí môže vždy

(za splnenia podmienok uvedených v zákone) zaviazať na náhradu trov konania.

13. Podľa názoru sťažovateľa však účelom ustanovenia § 47 ods. 1 ZKaR nie je

prerušenie všetkých prebiehajúcich konaní, ale len obmedzeného okruhu konaní, a to tých,

ktoré svojou podstatou sa dotýkajú majetku podliehajúcemu konkurzu patriacemu úpadcovi,

a to z dôvodu, aby sa tak v čase po vyhlásení konkurzu zabezpečilo riadne nakladanie

s majetkom úpadcu v súlade so ZKaR. Na základe uvedeného preto podľa názoru

sťažovateľa skutočnosť, ak by sa aj v konaní rozhodovalo o trovách konania (hoci aj

na ťarchu majetku úpadcu, čo však vzhľadom na vzdanie sa žalobcom nárokov na priznanie

trov konania nie je tento prípad), nie je právnym dôvodom na prerušenie konania

podľa § 47 ods. 1 Zákona o konkurze, a preto prvostupňový súd aj v súlade s uvedeným

konanie v predmetnej veci neprerušil, konal ďalej a v konaní vydal Rozsudok.

14. Okrem vyššie uvedeného zo ZKaR vyplýva, že konkurzný správca vstupuje

namiesto úpadcu len do tých konaní, ktoré sa prerušujú podľa § 47 ZKaR. Žalovaný

vyhlásením konkurzu nestráca právnu subjektivitu, ani spôsobilosť byť účastníkom konania

o nárokoch, ktoré sa netýkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi.

To znamená, že keďže toto konanie nie je podľa ZKaR prerušené, konkurzný správca

nevstúpil na miesto Odporcu a Odporca teda koná v konaní naďalej sám, t. j. insolvenčný

správca, ktorý podpísal odvolanie zo dňa 14. 7. 2010 nebol osobou oprávnenou priamo

zo zákona konať za Odporcu alebo v jeho alebo svojom mene robiť v konaní akékoľvek

právne úkony. Preto je potrebné považovať odvolanie insolvenčného správcu zo dňa

14. 7. 2010 za neprípustné a súd by ho mal odmietnuť v súlade s § 218 ods. 1 písm. b)

.»

Napriek uvedeným skutočnostiam, ktoré podľa sťažovateľky svedčia o tom,

že neprišlo k prerušeniu konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, krajský súd vo veci

nekoná. Preto podala 28. februára 2014 na krajskom súde sťažnosť v zmysle ustanovenia

a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a žiadala o zjednanie nápravy.

Predseda krajského súdu ju o vybavení sťažnosti informoval prípisom

sp. zn. Spr. 2054/2014, v ktorom vyhodnotil sťažnosť ako neprípustnú. Následne v zmysle

§ 67 ods. 1 písm. b) požiadala sťažovateľka 1. apríla 2014 Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) o prešetrenie vybavenia jej sťažnosti

na prieťahy. Ministerstvo vo vybavení sťažnosti na prieťahy č. zo 14. apríla

2014 vo vzťahu k nekonaniu krajského súdu vyhodnotilo sťažnosť ako dôvodnú, v časti, v

ktorej sťažovateľka vyjadrila svoju nespokojnosť s rozhodovacou činnosťou súdu, ju však

vyhodnotilo ako neprípustnú.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

o odvolaniach proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 6. 5. 2010, sp. zn.:

209 vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Krajskému súdu v Bratislave prikazuje v konaní o odvolaniach proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava II zo dňa 6. 5. 2010, sp. zn.: 209 vedenom

pod sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov.

Spoločnosti priznáva finančné zadosťučinenie v sume

5.000 eur, ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti

do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet právnej zástupkyne

JUDr. Kataríny Čechovej, advokátky.“

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 3655/14 doručeným ústavnému súdu 13. januára 2015, v ktorom predseda

krajského súdu uviedol:

„Vec Okresného súdu Bratislava II sp. zn. bola tunajšiemu súdu

predložená na rozhodnutie dňa 25. 10. 2010 a bola jej pridelená sp. zn. .

Spis bol v rámci senátu 2Cob (v tom čase v zložení predsedníčka

senátu zodpovedná za chod senátu, predsedníčka senátu

a členka senátu) pridelený referujúcej členke senátu, a to

. Menovaná sudkyňa vybavovala okrem odvolacej agendy

i samosudcovskú agendu Cbi a Cb.

Od 01. 01. 2011 sa namiesto stala novou členkou senátu

, ktorá prevzala spisy po v agende

2Cob, 2CoZm. bola zároveň podpredsedníčkou tunajšieho súdu,

preto dĺžka súdneho konania na odvolacom súde vedenom pod sp. zn. bola

ovplyvnená pracovnou zaťaženosťou senátu 2Cob, ktorá sa odvíjala od nedostatočného

personálneho obsadenia súdu, vysokého počtu nevybavených vecí v senáte, vysokého

nápadu nových vecí do senátu, ako aj vybavovania inej súdnej agendy CoZm, CoE.

bola od 01. 10. 2013 do 31. 10. 2013 dočasne pridelená

na Najvyšší súd Slovenskej republiky a do senátu 2Cob bola namiesto nej na uvedené

obdobie dočasne zaradená , ktorá prevzala spisy od

. Dňa 15. 10. 2013 oznámila predsedovi súdu, že je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci, pretože vec rozhodovala pred súdom prvého stupňa.

Opatrením predsedu súdu zo dňa 16. 10. 2013 bol náhodným výberom pridelený

do senátu 2Cob iný člen senátu zo zastupujúceho senátu 4Cbs, a to .

Senát 2Cob (v zložení , a

) rozhodol dňa 22. 10. 2013 tak, že z dôvodu prerušeného konania podľa

ustanovenia zákona č. 182/2006 Sb. o úpadku a ůsobech jeho řešení

(insolvenční zákon) a ustanovenia o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vec vrátil na súd prvého

stupňa. Senát 2Cob rozhodol až po troch rokoch z objektívnych dôvodov pracovného

zaťaženia konajúceho senátu 2Cob (do 30. 9. 2013 bola ako

členka senátu zároveň podpredsedníčkou tunajšieho súdu) s poukazom na počet

nevybavených vecí v senáte zapríčinený nedostatočným personálnym obsadením súdu

a vysokým nápadom veci.“

Predseda krajského súdu, ako aj sťažovateľka vyjadrili súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci prijatej sťažnosti. Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania.

II.

Ústavný súd zisťoval z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu krajského súdu

sp. zn. priebeh a stav konania. Zo súdneho spisu ústavný súd zistil tieto

skutočnosti:

Odvolaniami napadnutý rozsudok č. k. 209, ktorý zrušil rozsudok

Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský

súd“) sp. zn. 11/2008 z 5. februára 2009, bol okresným súdom vyhlásený 6. mája 2010.

Po doručení odvolania odporcu (12. júla 2010) a jeho insolvenčnej správkyne

(14. júla 2010) bol spis s opravným prostriedkom doručený 25. októbra 2010 krajskému

súdu, kde bol vedený pod sp. zn. .

Členka senátu oznámila 15. októbra 2013 predsedovi súdu, že je vylúčená

z prejednávania a rozhodovania veci, pretože rozhodovala vo veci ako zákonná sudkyňa

na prvom stupni.

Opatrením predsedu krajského súdu zo 16. októbra 2013 bol namiesto vylúčenej

sudkyne pridelený náhodným výberom do senátu 2 Cob iný sudca.

Senát 2 Cob v novom zložení rozhodol 22. októbra 2013 o vrátení spisu okresnému

súdu z dôvodu prerušeného konania podľa ustanovenia § 263 ods. 1 zákona č. 182/2006 Sb.

O úpadku a ůsobech jeho řešení (insolvenční zákon) a ustanovenia zákona

o konkurze a reštrukturalizácii s pokynom predložiť vec až po ukončení konkurzného

konania.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci nekonal od 15. októbra 2010

do 22. októbra 2013, t. j. takmer tri roky.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,

dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto

na splnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet ().

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania

na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkov

Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie

ich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), je zabezpečiť odstránenie stavu

právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe

(, ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného

práva podľa , skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania

a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (). Tieto tri kritériá zohľadňuje

pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (, ).

1. Predmetom posudzovaného konania pred krajským súdom je rozhodnutie

o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu č. k. 209 zo 6. mája 2010,

ktorým okresný súd zrušil rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. 11/2008

z 5. februára 2009. Podľa názoru ústavného súdu samotné rozhodovanie o tom,

či prvostupňový súd správne vyhodnotil otázku platnosti rozhodcovského rozsudku,

nemožno z hľadiska predmetu konania považovať za právne zložité.

Istú zložitosť vo veci spôsobuje, že na majetok odporcu bol vyhlásený konkurz, čo je

skutočnosť, ktorú všeobecné súdy v rámci svojho rozhodovania vyhodnotili odlišne, čo má

zásadný význam pre ďalšie konanie, resp. nekonanie vo veci pred odvolacím súdom.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, podľa

ktorého ústavný súd posudzuje, či v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočným

prieťahom. V správaní sťažovateľky, ktorá je v procesnom postavení navrhovateľky, ústavný

súd nezistil skutočnosti, ktoré by viedli k spomaleniu posudzovaného konania.

3. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup krajského súdu. Krajský súd

vo svojom vyjadrení pri vrátení spisu na prvostupňový súd poukázal na skutočnosť,

že ďalšiemu postupu vo veci bráni procesná prekážka, keďže na majetok odporcu bol

15. apríla 2010 vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho došlo zo zákona k prerušeniu konania.

V zmysle ustanovenia § 47 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyhlásením

konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho

konkurzu patriaceho úpadcovi.

Ústavný súd po posúdení povahy uplatneného práva sťažovateľkou v konaní pred

všeobecnými súdmi konštatuje, že sa priamo netýka majetku podliehajúcemu konkurzu

patriacemu úpadcovi. Sťažovateľka si neuplatňovala majetkové práva voči odporcovi, ktorý

je v konkurze, predmetom konania bola žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku,

v ktorom súd preskúmava postup a rozhodnutie rozhodcu alebo rozhodcovského súdu.

V uvedenom konaní zákon za striktne daných podmienok vytvára priestor pre súdnu

kontrolu nad rozhodcovskými rozsudkami v medziach uvedených v § 40 ods. 1 zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Súdna kontrola je

obmedzená na to, či boli splnené základné podmienky prejednania a rozhodnutie sporu,

vzhľadom na ústavne garantované právo na súdnu ochranu.

Z uvedeného vyplýva, že nároky sťažovateľky v konaní na zrušenie rozhodcovského

rozsudku nie sú majetkového charakteru. Preto podľa názoru ústavného súdu napriek

vyhlásenému konkurzu na majetok odporcu nič nebráni tomu, aby všeobecné súdy rozhodli

o žalobnom návrhu sťažovateľky (podobne napr. ).

Ústavný súd zároveň poukazuje na istú zmätočnosť v konaní všeobecných súdov, keď

prvostupňový súd na rozdiel od odvolacieho súdu konal a rozhodoval o podanej žalobe

sťažovateľky, a to aj po vyhlásení konkurzu na majetok odporcu.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody po zhodnotení postupu krajského súdu

v napadnutej veci možno konštatovať príčinnú súvislosť s porušovaním základného práva na

konanie bez zbytočných prieťahov podľa a dohovoru, preto

ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku nálezu.

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2

a dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka

domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľke po zohľadnení všetkých okolností prípadu s tým,

že výrok porušenia základného práva a príkaz súdu vo veci konať sú postačujúce

na odstránenie zistených porušení a medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila nárok

na náhradu trov v sume 340,90 € za dva úkony právnej služby (za prevzatie a prípravu

zastúpenia a za podanú ústavnú sťažnosť) v sume 134,00 € za jeden úkon právnej služby

a režijný paušál 2 x 8,04 € v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov. Keďže je právna zástupkyňa sťažovateľky

platiteľkou dane z pridanej hodnoty, bola jej odmena zvýšená v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky

o 20 % DPH. Ústavný súd priznal náhradu trov konania v požadovanej sume (bod 4 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2015