Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)III. ÚS 710/2014
PDF · 447.1 KB
No categories available
III. ÚS 710/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. februára 2015
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti spoločnosti ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Čechovou,
Advokátska kancelária ČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o., Štúrova 4, Bratislava,
pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cob/396/2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cob 396/2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn.
2 Cob 396/2010 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Spoločnosti finančné zadosťučinenie
n e p r i z n á v a .
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti
trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur
a deväťdesiat centov), na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Kataríny Čechovej
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 710/2014 z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti
, (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Čechovou, Advokátska kancelária
ČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o., Štúrova 4, Bratislava, v ktorej namietala porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 396/2010.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta neprimeranú dĺžku konania krajského súdu
o odvolaniach proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 23 Cb 64/2009 209 zo 6. mája 2010. V uvedenom konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku sťažovateľka vystupuje ako navrhovateľka. Okresný súd vyhovel návrhu
sťažovateľky a predmetný rozsudok zrušil. Rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku
napadol odvolaním z 12. júla 2010 odporca a následne 14. júla 2010 aj ustanovená
insolvenčná správkyňa odporcu, ktorá okrem iného v odvolaní namietala, že z dôvodu
vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu došlo zo zákona k prerušeniu konania ešte pred
vyhlásením rozsudku prvostupňového súdu, a preto je rozsudok nulitným právnym aktom.
Sťažovateľka sa k odvolaniam vyjadrila podaním z 18. októbra 2010, v ktorom uviedla
dôvody, pre ktoré podľa nej nemohlo dôjsť a ani neprišlo k prerušeniu konania. Na výzvu
okresného súdu z 20. novembra 2013, či trvá na podanom návrhu so veci vedenej
pod sp. zn. 23 Cb 64/2009, keďže na majetok odporcu bol 15. apríla 2010 vyhlásený
konkurz, reagovala sťažovateľka podaním z 3. decembra 2013 oznámením, že v celom
rozsahu trvá na podanom návrhu.
V súvislosti s tvrdením všeobecných súdov o prerušení konania v zmysle ustanovenia
§ 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii) v nadväznosti na čl. 15 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000
o konkurznom konaní sťažovateľka uvádza tieto argumenty:
«Vyššie uvedená argumentácia Odporcu však neobstojí nakoľko v zmysle čl. 15
nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní, účinky konkurzného konania
na neuzavreté súdne konanie, ktorého predmetom je majetok alebo právo, ktorého bol
dlžník zbavený, určuje výlučne právo členského štátu, kde takéto konanie prebieha. Preto je
vylúčené, aby sa účinky konkurzného konania na predmetné súdne konania posudzovali
podľa českého právneho poriadku. Účinky vyhláseného konkurzu na majetok Odporcu je
možné posúdiť výlučne v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky a to v zmysle
ZKaR.
7. V zmysle § 47 ods. 1 a 2 ZKaR:
„(1) Ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky
súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi.
(2) Vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie
o výživnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom konaní nemožno
rozhodnúť o náhrade škody.“
8. V zmysle § 67 ods. 1 a ods. 2 ZKaR: „ (1) Konkurzu podlieha
a) majetok, ktorý patril úpadcovi v čase vyhlásenia konkurzu,
b) majetok, ktorý úpadca nadobudol počas konkurzu,
c) majetok, ktorý zabezpečuje úpadcove záväzky,
d) iný majetok, ak to ustanovuje tento zákon.
(2) Majetok podliehajúci konkurzu tvorí konkurznú podstatu, ktorá sa člení
na všeobecnú podstatu a jednotlivé oddelené podstaty zabezpečených veriteľov.“
9. Zrejmým účelom § 47 ZKaR je teda prerušenie všetkých konaní, ktoré by mohli
ovplyvniť majetok úpadcu podliehajúci konkurzu a tak nepriaznivo ovplyvniť uspokojenie
veriteľov v rámci konkurzu. Predmetom konania vedeného pod sp. zn.: 23Cb/64/2009 je
však zrušenie rozhodcovského rozsudku Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu
v Bratislave zo dňa 5. 2. 2009 sp. zn. 11/2008 (ďalej len „Rozhodcovský rozsudok“). Toto
konanie sa teda týka výlučne posúdenia okolností vydania Rozhodcovského rozsudku a
toho, či boli dodržané všetky zákonne náležitosti pre vydanie Rozhodcovského rozsudku, a
teda či Rozhodcovský rozsudok obstojí, alebo je potrebné ho zrušiť.
10. Rozhodnutím v tejto veci nemôže byť žiadnym spôsobom ovplyvnený majetok
Odporcu podliehajúci konkurzu, keďže v tomto konaní je predmetom výlučne posúdenie
zákonnosti vydania Rozhodcovského rozsudku a nie samotného nároku. Až v prípade, ak by
došlo k zrušeniu Rozhodcovského rozsudku súdom, konanie o samotnom nároku, ktoré by
malo nasledovať po zrušení Rozhodcovského súdu, by malo a mohlo byť považované
za konanie, ktoré by mohlo mať vplyv na majetok Odporcu podliehajúci konkurzu, a teda až
na toto konanie by sa mohlo uplatniť ust. § 47 ods. 1 ZKaR a dôjsť k prerušeniu konania.
V žiadnom prípade však nie posúdenie zákonnosti vydania Rozhodcovského rozsudku
a dôvodov na jeho zrušenie.
11. Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že i odborná právna obec zastáva názor,
že ,,[v]e sporech, které se netýkají konkursní podstaty, dlužník zůstava jejich účastníkem (ať
už jako žalobce, nebo jako žalovaný), a není důvod, aby došlo k přerušení řízení. To je
důsledkem toho, že omezením svých hmotněprávních oprávnení neztratil způsobilost být
účastníkem řízení. Spory, které se netýkají konkurzní podstaty, mohou se týkat osobních
práv, rodinných vztahu a majetkových záležitostí mimo rámec podstaty.“
12. Na skutočnosti, že konanie vedené pod sp. zn.: 23Cb/64/2009 sa netýka majetku
Odporcu nič nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ si v konaní uplatnil náhradu trov konania,
ktorá mu bola prvostupňovým súdom aj priznaná. Podľa názoru sťažovateľa musí byť
ustanovenie § 47 ods. 1 ZKaR vykladané v súlade s jeho účelom, t. j. tak, že sa vzťahuje len
na konania, ktoré sa svojou podstatou týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho
úpadcovi, a nie na akékoľvek (všetky) konania. Ak by tomu tak nebolo, bolo by obmedzenie
okruhu konaní, ktoré sa majú v dôsledku vyhlásenia konkurzu prerušiť, nadbytočné, pretože
pri opačnom výklade by sa de facto muselo prerušiť akékoľvek konanie, pretože každé jedno
konanie je priamo zo zákona spojené aj s rozhodovaním o náhrade trov konania, ktoré v
konečnom dôsledku (tak ako je to aj v uvedenom prípade) môže mať dopad na majetok
podliehajúci konkurzu patriaci úpadcovi, pretože ho súd vo svojom rozhodnutí môže vždy
(za splnenia podmienok uvedených v zákone) zaviazať na náhradu trov konania.
13. Podľa názoru sťažovateľa však účelom ustanovenia § 47 ods. 1 ZKaR nie je
prerušenie všetkých prebiehajúcich konaní, ale len obmedzeného okruhu konaní, a to tých,
ktoré svojou podstatou sa dotýkajú majetku podliehajúcemu konkurzu patriacemu úpadcovi,
a to z dôvodu, aby sa tak v čase po vyhlásení konkurzu zabezpečilo riadne nakladanie
s majetkom úpadcu v súlade so ZKaR. Na základe uvedeného preto podľa názoru
sťažovateľa skutočnosť, ak by sa aj v konaní rozhodovalo o trovách konania (hoci aj
na ťarchu majetku úpadcu, čo však vzhľadom na vzdanie sa žalobcom nárokov na priznanie
trov konania nie je tento prípad), nie je právnym dôvodom na prerušenie konania
podľa § 47 ods. 1 Zákona o konkurze, a preto prvostupňový súd aj v súlade s uvedeným
konanie v predmetnej veci neprerušil, konal ďalej a v konaní vydal Rozsudok.
14. Okrem vyššie uvedeného zo ZKaR vyplýva, že konkurzný správca vstupuje
namiesto úpadcu len do tých konaní, ktoré sa prerušujú podľa § 47 ZKaR. Žalovaný
vyhlásením konkurzu nestráca právnu subjektivitu, ani spôsobilosť byť účastníkom konania
o nárokoch, ktoré sa netýkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi.
To znamená, že keďže toto konanie nie je podľa ZKaR prerušené, konkurzný správca
nevstúpil na miesto Odporcu a Odporca teda koná v konaní naďalej sám, t. j. insolvenčný
správca, ktorý podpísal odvolanie zo dňa 14. 7. 2010 nebol osobou oprávnenou priamo
zo zákona konať za Odporcu alebo v jeho alebo svojom mene robiť v konaní akékoľvek
právne úkony. Preto je potrebné považovať odvolanie insolvenčného správcu zo dňa
14. 7. 2010 za neprípustné a súd by ho mal odmietnuť v súlade s § 218 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku.»
Napriek uvedeným skutočnostiam, ktoré podľa sťažovateľky svedčia o tom,
že neprišlo k prerušeniu konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, krajský súd vo veci
nekoná. Preto podala 28. februára 2014 na krajskom súde sťažnosť v zmysle ustanovenia
§ 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a žiadala o zjednanie nápravy.
Predseda krajského súdu ju o vybavení sťažnosti informoval prípisom
sp. zn. Spr. 2054/2014, v ktorom vyhodnotil sťažnosť ako neprípustnú. Následne v zmysle
§ 67 ods. 1 písm. b) požiadala sťažovateľka 1. apríla 2014 Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) o prešetrenie vybavenia jej sťažnosti
na prieťahy. Ministerstvo vo vybavení sťažnosti na prieťahy č. 36480/2014/151 zo 14. apríla
2014 vo vzťahu k nekonaniu krajského súdu vyhodnotilo sťažnosť ako dôvodnú, v časti, v
ktorej sťažovateľka vyjadrila svoju nespokojnosť s rozhodovacou činnosťou súdu, ju však
vyhodnotilo ako neprípustnú.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
o odvolaniach proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 6. 5. 2010, sp. zn.:
23Cb/64/2009 209 vedenom pod sp. zn. 2Cob/396/2010 porušené bolo.
Krajskému súdu v Bratislave prikazuje v konaní o odvolaniach proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 6. 5. 2010, sp. zn.: 23Cb/64/2009 209 vedenom
pod sp. zn. 2Cob/396/2010 konať bez zbytočných prieťahov.
Spoločnosti priznáva finančné zadosťučinenie v sume
5.000 eur, ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti
do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet právnej zástupkyne
JUDr. Kataríny Čechovej, advokátky.“
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 3655/14 doručeným ústavnému súdu 13. januára 2015, v ktorom predseda
krajského súdu uviedol:
„Vec Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 23Cb/64/2009 bola tunajšiemu súdu
predložená na rozhodnutie dňa 25. 10. 2010 a bola jej pridelená sp. zn. 2Cob/396/2010.
Spis bol v rámci senátu 2Cob (v tom čase v zložení predsedníčka
senátu zodpovedná za chod senátu, predsedníčka senátu
a členka senátu) pridelený referujúcej členke senátu, a to
. Menovaná sudkyňa vybavovala okrem odvolacej agendy
i samosudcovskú agendu Cbi a Cb.
Od 01. 01. 2011 sa namiesto stala novou členkou senátu
, ktorá prevzala spisy po v agende
2Cob, 2CoZm. bola zároveň podpredsedníčkou tunajšieho súdu,
preto dĺžka súdneho konania na odvolacom súde vedenom pod sp. zn. 2Cob/396/2010 bola
ovplyvnená pracovnou zaťaženosťou senátu 2Cob, ktorá sa odvíjala od nedostatočného
personálneho obsadenia súdu, vysokého počtu nevybavených vecí v senáte, vysokého
nápadu nových vecí do senátu, ako aj vybavovania inej súdnej agendy CoZm, CoE.
bola od 01. 10. 2013 do 31. 10. 2013 dočasne pridelená
na Najvyšší súd Slovenskej republiky a do senátu 2Cob bola namiesto nej na uvedené
obdobie dočasne zaradená , ktorá prevzala spisy od
. Dňa 15. 10. 2013 oznámila predsedovi súdu, že je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci, pretože vec rozhodovala pred súdom prvého stupňa.
Opatrením predsedu súdu zo dňa 16. 10. 2013 bol náhodným výberom pridelený
do senátu 2Cob iný člen senátu zo zastupujúceho senátu 4Cbs, a to .
Senát 2Cob (v zložení , a
) rozhodol dňa 22. 10. 2013 tak, že z dôvodu prerušeného konania podľa
ustanovenia § 263 ods. 1 zákona č. 182/2006 Sb. o úpadku a způsobech jeho řešení
(insolvenční zákon) a ustanovenia § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vec vrátil na súd prvého
stupňa. Senát 2Cob rozhodol až po troch rokoch z objektívnych dôvodov pracovného
zaťaženia konajúceho senátu 2Cob (do 30. 9. 2013 bola ako
členka senátu zároveň podpredsedníčkou tunajšieho súdu) s poukazom na počet
nevybavených vecí v senáte zapríčinený nedostatočným personálnym obsadením súdu
a vysokým nápadom veci.“
Predseda krajského súdu, ako aj sťažovateľka vyjadrili súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci prijatej sťažnosti. Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania
podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho
pojednávania.
II.
Ústavný súd zisťoval z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu krajského súdu
sp. zn. 2 Cob 396/2010 priebeh a stav konania. Zo súdneho spisu ústavný súd zistil tieto
skutočnosti:
Odvolaniami napadnutý rozsudok č. k. 23Cb 64/2009 209, ktorý zrušil rozsudok
Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský
súd“) sp. zn. 11/2008 z 5. februára 2009, bol okresným súdom vyhlásený 6. mája 2010.
Po doručení odvolania odporcu (12. júla 2010) a jeho insolvenčnej správkyne
(14. júla 2010) bol spis s opravným prostriedkom doručený 25. októbra 2010 krajskému
súdu, kde bol vedený pod sp. zn. 2 Cob 396/2010.
Členka senátu oznámila 15. októbra 2013 predsedovi súdu, že je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci, pretože rozhodovala vo veci ako zákonná sudkyňa
na prvom stupni.
Opatrením predsedu krajského súdu zo 16. októbra 2013 bol namiesto vylúčenej
sudkyne pridelený náhodným výberom do senátu 2 Cob iný sudca.
Senát 2 Cob v novom zložení rozhodol 22. októbra 2013 o vrátení spisu okresnému
súdu z dôvodu prerušeného konania podľa ustanovenia § 263 ods. 1 zákona č. 182/2006 Sb.
O úpadku a způsobech jeho řešení (insolvenční zákon) a ustanovenia § 47 ods. 1 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii s pokynom predložiť vec až po ukončení konkurzného
konania.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci nekonal od 15. októbra 2010
do 22. októbra 2013, t. j. takmer tri roky.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto
na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania
na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkov
Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie
ich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), je zabezpečiť odstránenie stavu
právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe
(III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje
pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).
1. Predmetom posudzovaného konania pred krajským súdom je rozhodnutie
o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb 64/2009 209 zo 6. mája 2010,
ktorým okresný súd zrušil rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. 11/2008
z 5. februára 2009. Podľa názoru ústavného súdu samotné rozhodovanie o tom,
či prvostupňový súd správne vyhodnotil otázku platnosti rozhodcovského rozsudku,
nemožno z hľadiska predmetu konania považovať za právne zložité.
Istú zložitosť vo veci spôsobuje, že na majetok odporcu bol vyhlásený konkurz, čo je
skutočnosť, ktorú všeobecné súdy v rámci svojho rozhodovania vyhodnotili odlišne, čo má
zásadný význam pre ďalšie konanie, resp. nekonanie vo veci pred odvolacím súdom.
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, podľa
ktorého ústavný súd posudzuje, či v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočným
prieťahom. V správaní sťažovateľky, ktorá je v procesnom postavení navrhovateľky, ústavný
súd nezistil skutočnosti, ktoré by viedli k spomaleniu posudzovaného konania.
3. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup krajského súdu. Krajský súd
vo svojom vyjadrení pri vrátení spisu na prvostupňový súd poukázal na skutočnosť,
že ďalšiemu postupu vo veci bráni procesná prekážka, keďže na majetok odporcu bol
15. apríla 2010 vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho došlo zo zákona k prerušeniu konania.
V zmysle ustanovenia § 47 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyhlásením
konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho
konkurzu patriaceho úpadcovi.
Ústavný súd po posúdení povahy uplatneného práva sťažovateľkou v konaní pred
všeobecnými súdmi konštatuje, že sa priamo netýka majetku podliehajúcemu konkurzu
patriacemu úpadcovi. Sťažovateľka si neuplatňovala majetkové práva voči odporcovi, ktorý
je v konkurze, predmetom konania bola žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
v ktorom súd preskúmava postup a rozhodnutie rozhodcu alebo rozhodcovského súdu.
V uvedenom konaní zákon za striktne daných podmienok vytvára priestor pre súdnu
kontrolu nad rozhodcovskými rozsudkami v medziach uvedených v § 40 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Súdna kontrola je
obmedzená na to, či boli splnené základné podmienky prejednania a rozhodnutie sporu,
vzhľadom na ústavne garantované právo na súdnu ochranu.
Z uvedeného vyplýva, že nároky sťažovateľky v konaní na zrušenie rozhodcovského
rozsudku nie sú majetkového charakteru. Preto podľa názoru ústavného súdu napriek
vyhlásenému konkurzu na majetok odporcu nič nebráni tomu, aby všeobecné súdy rozhodli
o žalobnom návrhu sťažovateľky (podobne napr. I. ÚS 158/04).
Ústavný súd zároveň poukazuje na istú zmätočnosť v konaní všeobecných súdov, keď
prvostupňový súd na rozdiel od odvolacieho súdu konal a rozhodoval o podanej žalobe
sťažovateľky, a to aj po vyhlásení konkurzu na majetok odporcu.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody po zhodnotení postupu krajského súdu
v napadnutej veci možno konštatovať príčinnú súvislosť s porušovaním základného práva na
konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku nálezu.
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka
domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha.
Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.
Ústavný súd nepriznal sťažovateľke po zohľadnení všetkých okolností prípadu s tým,
že výrok porušenia základného práva a príkaz súdu vo veci konať sú postačujúce
na odstránenie zistených porušení ústavy a medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila nárok
na náhradu trov v sume 340,90 € za dva úkony právnej služby (za prevzatie a prípravu
zastúpenia a za podanú ústavnú sťažnosť) v sume 134,00 € za jeden úkon právnej služby
a režijný paušál 2 x 8,04 € v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov. Keďže je právna zástupkyňa sťažovateľky
platiteľkou dane z pridanej hodnoty, bola jej odmena zvýšená v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky
o 20 % DPH. Ústavný súd priznal náhradu trov konania v požadovanej sume (bod 4 výroku
nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2015