Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 61/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , správcu

konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r. o. v konkurze, Topľanská 15, Vranov

nad Topľou, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Advokátska kancelária,

Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov

prvostupňového a odvolacieho konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM

spol. s r. o. v konkurze o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2014

doručená sťažnosť , , správcu konkurznej

podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r. o. v konkurze, Topľanská 155, Vranov

nad Topľou (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom,

Advokátska kancelária, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového

a odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«... Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 17.10.2013, sp. zn. (ďalej len

„rozsudok OS PO“ alebo „prvostupňový rozsudok“) v právnej veci žalobcu

, správca konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM, spol. s r.o. so sídlom

Topľanská 15, 093 01 Vranov nad Topľou proti žalovanému POV, s.r.o. Vranov nad Topľou,

so sídlom Kalinčiakova 805, 093 01 Vranov nad Topľou vyhovel žalobe a určil že

napadnuté úkony (tri kúpne zmluvy) sú právne neúčinné. Súčasne priznal právnemu

zástupcovi žalobcu náhradu trov konania aplikujúc ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a)

č. o odmenách a náhradách advokátov (ďalej len „“).

Prvostupňový súd rozhodol síce o trovách konania podľa nasl. , avšak

podľa názoru súdu bolo predmetné konanie incidenčnou žalobou, ktorá je z hľadiska

určenia výšky trov určovacím sporom, bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie pravosti,

ktorej je predmetom konania. Preto vri určovaní výšky tarifnej odmeny treba vychádzať

z princípu, že žalobcovi patrí náhradu ako v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou

veci podľa . Prvostupňový súd zároveň poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006 zo dňa 1.1.2009.

Ako vyplýva prvostupňového rozsudku, súd priznal odmenu za všetky úkony právnych

služieb, tak ako boli označené vo vyjadrení zo dňa 8.10.2013, avšak základnú sadzbu

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určil v zmysle

ako jednu trinástinu výpočtového základu, teda akoby nebolo možné vyjadriť hodnotu veci

alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Zároveň vzhľadom na odoslanie rozsudku dňa 22.10.2013 (teda posledný deň

zákonnej trojdňovej lehoty na uplatnenie trov konania v zmysle ) nepriznal

náhradu trov právneho zastúpenia v súlade s vyčíslením zo dňa 22.10.2013, ktoré bolo

zaslané faxom a zároveň podané na poštovú prepravu.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podal sťažovateľ (žalobca) čo do výroku trov

konania odvolanie poukazujúc, že súd prvého stupňa aplikoval nesprávne ustanovenie

, nakoľko predmetom nebola žaloba o určenie pravosti pohľadávky (incidenčný

spor), ale žalobca odporoval právne úkony – tri kúpne zmluvy. Ustanovenia

exaktne a presne ustanovujú, že za tarifnú hodnotu veci sa považuje výška peňažného

plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka ( )

a zároveň v ktorých „výnimočných“ prípadoch je základná sadzba tarifnej odmeny jedna

trinástina výpočtového základu, medzi ktoré dôvody patrí aj prípad, že nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami

( ).

Odvolací súd prvostupňový rozsudok vo veci samej potvrdil, pri výroku o trovách

konania priznal žalobcovi náhradu trov konania, avšak opätovne aplikoval ustanovenie §

11 ods. 1 písm. a) . Odvolací súd označil postup prvostupňového súd za správny,

odkázal len na judikatúru Najvyššieho súdu tvrdiac, že aj v konaniach o určenie neúčinnosti

právneho úkonu hodnotu predmetu konania nemožno vyjadriť v peniazoch a teda

pri výpočte odmeny advokáta sa nevychádza z hodnoty predmetu sporu, ale považuje sa

za predmet, ktorý nie je možné oceniť, aj ak ide o odporovaciu žalobu...»

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný

súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo , správcu konkurznej podstaty úpadcu H. M.

SYSTEM spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa ,

právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok a základné práva na ochranu

majetku podľa SR bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo dňa 22. apríla 2014.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 22. apríla 2014

v časti jeho výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov prvostupňového konania a odvolacieho

konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť , správcovi

konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r.o. v konkurze trovy právneho

zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kotusa do jedného mesiaca od doručenia tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa . ods. 1 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového

a odvolacieho konania v konaní o odporovacej žalobe.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového

a odvolacieho konania v konaní o odporovacej žalobe. Vo vzťahu k rozsudku krajského

súdu sťažovateľ namieta, že krajský súd mal v konaní o neúčinnosť právneho úkonu priznať

náhradu trov konania podľa hodnoty predmetu konania. Sťažovateľ považuje rozsudok

krajského súdu v napadnutej časti za arbitrárny.

Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 22. apríla 2014 dospel k týmto

právnym záverom:

„... O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa , keď

úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 787, eur oproti uplatneným trovám

vo výške 13.867,92 eur. Vychádzal pritom z princípu, že žalobcovi patrí náhrada ako

v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou veci podľa

č. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 1.1.2009.

Proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania podal žalobca

odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby mu boli priznané trovy prvostupňového

konania celkom vo výške 16.244,40 eur na účet jeho právneho zástupcu. Odvolanie

predovšetkým zdôvodnil tým, že pri priznaní trov súd prvého stupňa pochybil, keď rozhodol

o nich bez zohľadnenia trov, ktoré dodatočne vyčíslil v zákonnej lehote 3 pracovných dní

podaním zo dňa 22.10.2013, a zároveň pochybil, keď aplikoval na zistený skutkový stav

ohľadom trov nesprávnu právnu normu, a to ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ tarify.

Podľa , o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd

na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje

náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Z predloženého spisu vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa bol vyhlásený dňa

17.10.2013 (štvrtok). Ešte dňa 11.10.2013 (č. l. 351) súdu došlo vyjadrenie žalobcu,

v ktorom zároveň vyčíslil trovy konania vo výške 13.867,92 eur s DPH. Z tohto vyčíslenia

súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal. Ďalším dodatočným

vyčíslením trov konania zo dňa 22.10.2013 (č. 1. 364) žalobca ich rozšíril o hotové výdavky

právneho zástupcu a náhradu za stratu času, spolu s pôvodnými trovami v celkovej výške

16.244,40 eur s DPH. Vyčíslenie bolo podané na prepravu poštou dňa 22.10.2013 (utorok)

v tretí pracovný deň od vyhlásenia rozsudku. Teda z tohto vyčíslenia mal vychádzať súd

prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách.

Pokiaľ súd prvého stupňa vychádzal pri priznaní trov právneho zastúpenia v zmysle

č. ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci,

tento jeho postup je správny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dna 21.10.2010 sp. zn. 3M . V tomto rozhodnutí

Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že v konaniach o určenie neúčinnosti právneho

úkonu hodnotu predmetu konania nemožno vyjadriť v peniazoch. Zároveň odvolací súd

poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého

pri výpočte odmeny advokáta sa nevychádza z hodnoty predmetu sporu, ale považuje sa

za predmet, ktorý nie je možné oceniť, aj ak ide o odporovaciu žalobu.

Keďže žalobca si uplatnil aj ďalšie trovy konania podaním zo dňa 22.10.2013

(č. l. 364), odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania tak, že

žalobcovi priznal ich náhradu v celkovej výške 1.283,28 eur ( ). Pri stanovení

základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal zo skutočnosti, že

v prejednávanej veci je predmetom konania určenie neúčinnosti právnych úkonov. V zmysle

zaužívanej súdnej praxe, ak je predmetom konania určenie neplatnosti právneho úkonu,

posudzuje sa, či preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, čo

predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi. Pri výpočte trov právneho

zastúpenia treba preto v prípadoch sporov o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho

úkonu vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa vyhl. č.

(porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 14.2.2011).

Odvolací súd pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal zo základu tarifnej

odmeny podľa vyhl. č. , teda nie z hodnoty veci 425.028,21 Eur,

ako si ju uplatnil žalovaný. V zmysle uvedeného je v zmysle č.

základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna

trinástina výpočtového základu, čo predstavuje v roku 2011 sumu 57, Eur, vr. 2012 sumu

58,69 Eur, v roku 2013 sumu 60,07 Eur a v roku 2014 sumu 61,87 Eur...

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení

s Úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu pozostávajúcu z trov

právneho zastúpenia...“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa

štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou trov prvostupňového

a odvolacieho konania.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich

o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,

keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj

v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom

ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ

nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu

ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí

podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade

so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového

a odvolacieho konania neporušil sťažovateľom označené základné právo vlastniť majetok

podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového

a odvolacieho konania odmietol podľa považujúc ju

za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania

a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2015