Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)III. ÚS 61/2015
PDF · 427.49 KB
No categories available
III. ÚS 61/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , správcu
konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r. o. v konkurze, Topľanská 15, Vranov
nad Topľou, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Advokátska kancelária,
Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov
prvostupňového a odvolacieho konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM
spol. s r. o. v konkurze o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2014
doručená sťažnosť , , správcu konkurznej
podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r. o. v konkurze, Topľanská 155, Vranov
nad Topľou (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom,
Advokátska kancelária, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového
a odvolacieho konania.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«... Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 17.10.2013, sp. zn. 1Ci/18/2010 (ďalej len
„rozsudok OS PO“ alebo „prvostupňový rozsudok“) v právnej veci žalobcu
, správca konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM, spol. s r.o. so sídlom
Topľanská 15, 093 01 Vranov nad Topľou proti žalovanému POV, s.r.o. Vranov nad Topľou,
so sídlom Kalinčiakova 805, 093 01 Vranov nad Topľou vyhovel žalobe a určil že
napadnuté úkony (tri kúpne zmluvy) sú právne neúčinné. Súčasne priznal právnemu
zástupcovi žalobcu náhradu trov konania aplikujúc ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a)
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov (ďalej len „Vyhláška“).
Prvostupňový súd rozhodol síce o trovách konania podľa § 142a nasl. OSP, avšak
podľa názoru súdu bolo predmetné konanie incidenčnou žalobou, ktorá je z hľadiska
určenia výšky trov určovacím sporom, bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie pravosti,
ktorej je predmetom konania. Preto vri určovaní výšky tarifnej odmeny treba vychádzať
z princípu, že žalobcovi patrí náhradu ako v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou
veci podľa § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky. Prvostupňový súd zároveň poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006 zo dňa 1.1.2009.
Ako vyplýva prvostupňového rozsudku, súd priznal odmenu za všetky úkony právnych
služieb, tak ako boli označené vo vyjadrení zo dňa 8.10.2013, avšak základnú sadzbu
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určil v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
ako jednu trinástinu výpočtového základu, teda akoby nebolo možné vyjadriť hodnotu veci
alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Zároveň vzhľadom na odoslanie rozsudku dňa 22.10.2013 (teda posledný deň
zákonnej trojdňovej lehoty na uplatnenie trov konania v zmysle § 151 ods. 1 OSP) nepriznal
náhradu trov právneho zastúpenia v súlade s vyčíslením zo dňa 22.10.2013, ktoré bolo
zaslané faxom a zároveň podané na poštovú prepravu.
Proti vyššie uvedenému rozsudku podal sťažovateľ (žalobca) čo do výroku trov
konania odvolanie poukazujúc, že súd prvého stupňa aplikoval nesprávne ustanovenie
vyhlášky, nakoľko predmetom nebola žaloba o určenie pravosti pohľadávky (incidenčný
spor), ale žalobca odporoval právne úkony – tri kúpne zmluvy. Ustanovenia Vyhlášky
exaktne a presne ustanovujú, že za tarifnú hodnotu veci sa považuje výška peňažného
plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka (§ 10 ods. 2 vyhlášky)
a zároveň v ktorých „výnimočných“ prípadoch je základná sadzba tarifnej odmeny jedna
trinástina výpočtového základu, medzi ktoré dôvody patrí aj prípad, že nie je možné vyjadriť
hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami
(§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky).
Odvolací súd prvostupňový rozsudok vo veci samej potvrdil, pri výroku o trovách
konania priznal žalobcovi náhradu trov konania, avšak opätovne aplikoval ustanovenie §
11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky. Odvolací súd označil postup prvostupňového súd za správny,
odkázal len na judikatúru Najvyššieho súdu tvrdiac, že aj v konaniach o určenie neúčinnosti
právneho úkonu hodnotu predmetu konania nemožno vyjadriť v peniazoch a teda
pri výpočte odmeny advokáta sa nevychádza z hodnoty predmetu sporu, ale považuje sa
za predmet, ktorý nie je možné oceniť, aj ak ide o odporovaciu žalobu...»
Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný
súd vydal takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo , správcu konkurznej podstaty úpadcu H. M.
SYSTEM spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok a základné práva na ochranu
majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 5CoKR/6/2013 zo dňa 22. apríla 2014.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoKR/6/2013 zo dňa 22. apríla 2014
v časti jeho výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov prvostupňového konania a odvolacieho
konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť , správcovi
konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r.o. v konkurze trovy právneho
zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kotusa do jedného mesiaca od doručenia tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 20. ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového
a odvolacieho konania v konaní o odporovacej žalobe.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda rozsudok krajského súdu
sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového
a odvolacieho konania v konaní o odporovacej žalobe. Vo vzťahu k rozsudku krajského
súdu sťažovateľ namieta, že krajský súd mal v konaní o neúčinnosť právneho úkonu priznať
náhradu trov konania podľa hodnoty predmetu konania. Sťažovateľ považuje rozsudok
krajského súdu v napadnutej časti za arbitrárny.
Krajský súd v rozsudku sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 dospel k týmto
právnym záverom:
„... O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď
úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 787, eur oproti uplatneným trovám
vo výške 13.867,92 eur. Vychádzal pritom z princípu, že žalobcovi patrí náhrada ako
v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou veci podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1MObdoV/17/2006 zo dňa 1.1.2009.
Proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania podal žalobca
odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby mu boli priznané trovy prvostupňového
konania celkom vo výške 16.244,40 eur na účet jeho právneho zástupcu. Odvolanie
predovšetkým zdôvodnil tým, že pri priznaní trov súd prvého stupňa pochybil, keď rozhodol
o nich bez zohľadnenia trov, ktoré dodatočne vyčíslil v zákonnej lehote 3 pracovných dní
podaním zo dňa 22.10.2013, a zároveň pochybil, keď aplikoval na zistený skutkový stav
ohľadom trov nesprávnu právnu normu, a to ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ tarify.
Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje
náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Z predloženého spisu vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa bol vyhlásený dňa
17.10.2013 (štvrtok). Ešte dňa 11.10.2013 (č. l. 351) súdu došlo vyjadrenie žalobcu,
v ktorom zároveň vyčíslil trovy konania vo výške 13.867,92 eur s DPH. Z tohto vyčíslenia
súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal. Ďalším dodatočným
vyčíslením trov konania zo dňa 22.10.2013 (č. 1. 364) žalobca ich rozšíril o hotové výdavky
právneho zástupcu a náhradu za stratu času, spolu s pôvodnými trovami v celkovej výške
16.244,40 eur s DPH. Vyčíslenie bolo podané na prepravu poštou dňa 22.10.2013 (utorok)
v tretí pracovný deň od vyhlásenia rozsudku. Teda z tohto vyčíslenia mal vychádzať súd
prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách.
Pokiaľ súd prvého stupňa vychádzal pri priznaní trov právneho zastúpenia v zmysle
§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci,
tento jeho postup je správny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dna 21.10.2010 sp. zn. 3M Cdo/9/2009. V tomto rozhodnutí
Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že v konaniach o určenie neúčinnosti právneho
úkonu hodnotu predmetu konania nemožno vyjadriť v peniazoch. Zároveň odvolací súd
poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/27/2012, v zmysle ktorého
pri výpočte odmeny advokáta sa nevychádza z hodnoty predmetu sporu, ale považuje sa
za predmet, ktorý nie je možné oceniť, aj ak ide o odporovaciu žalobu.
Keďže žalobca si uplatnil aj ďalšie trovy konania podaním zo dňa 22.10.2013
(č. l. 364), odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania tak, že
žalobcovi priznal ich náhradu v celkovej výške 1.283,28 eur (§ 220 O.s.p.). Pri stanovení
základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal zo skutočnosti, že
v prejednávanej veci je predmetom konania určenie neúčinnosti právnych úkonov. V zmysle
zaužívanej súdnej praxe, ak je predmetom konania určenie neplatnosti právneho úkonu,
posudzuje sa, či preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, čo
predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi. Pri výpočte trov právneho
zastúpenia treba preto v prípadoch sporov o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho
úkonu vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.
(porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 1/2008 zo dňa 14.2.2011).
Odvolací súd pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal zo základu tarifnej
odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., teda nie z hodnoty veci 425.028,21 Eur,
ako si ju uplatnil žalovaný. V zmysle uvedeného je v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky č.
655/2005 Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna
trinástina výpočtového základu, čo predstavuje v roku 2011 sumu 57, Eur, vr. 2012 sumu
58,69 Eur, v roku 2013 sumu 60,07 Eur a v roku 2014 sumu 61,87 Eur...
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu pozostávajúcu z trov
právneho zastúpenia...“
Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa
štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou trov prvostupňového
a odvolacieho konania.
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky
arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich
o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,
keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj
v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom
ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ
nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu
ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí
podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre
namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade
so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd rozsudkom
sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového
a odvolacieho konania neporušil sťažovateľom označené základné právo vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu
sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového
a odvolacieho konania odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju
za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 CoKR/6/2013
z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania
a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2015