Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 68/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici vedenými pod spisovými značkami: (),

15 NcC 108/2013 (), 15 NcC 109/2013 (),

(), () z 30. decembra 2013;

16 NcC 103/2013 (), (), 16 NcC 113/2013

(), 16 NcC 101/2013 (), (),

12 NcC 100/2013 (), () z 30. januára 2014;

(), (),

(), (), 15 NcC 121/2013 (),

15 NcC 104/2014 (), 15 NcC 122/2013 () z 18. februára

2014, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 4452/2014, , , , ,

Rvp 5386/2014, , , , ,

Rvp 5391/2014, , , a s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a

pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. apríla 2014

a 12. mája 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej aj „napadnuté

uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca (ďalej len

„okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby

o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa

nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva

na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom,

ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci

vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho

pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,

že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej

strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,

ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady „nemo debet esse

iudex in propria causa“, a taktiež na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania

o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov

okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté

rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho

základných práv, konkrétne:

základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala aj na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn.

z 26. novembra 2009, nález sp. zn. z 5. septembra 2006,

uznesenie sp. zn. z 8. októbra 2009, nález sp. zn. z 11. mája

2005, nález sp. zn. zo 17. marca 2005, nález sp. zn. z 8. októbra

2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, odsek 73, rozsudok

ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla,

že „objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia

nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach (ust. );

b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom,

než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu

spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu

škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť

prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou

„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že

Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru, ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv

podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je prípustné)!

Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených

po sp. zn. , a sp. zn. , v ktorých preskúmaval

rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa

sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka

taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998)

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. .

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo

veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej

sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských

súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní

a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a

rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného

súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého

petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší uvedené

uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona

o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 4452/2014, , , , ,

Rvp 5386/2014, , , , ,

Rvp 5391/2014, , , a

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak,

ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní predmetu preskúmavaných sťažností týkajúcich sa

napadnutých rozhodnutí krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru,

že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou

argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už

zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov

rozhodujúcich o námietkach zaujatosti vznesených sťažovateľkou v prvostupňových

konaniach vedených pred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj v použitej právnej

argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov

všeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovaných

ústavným súdom, pozn.), ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľke sú nepochybne

známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch, ako aj vyslovený právny

názor ústavného súdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej zásadnej

argumentácie sťažovateľky k napadnutým rozhodnutiam krajského súdu sa táto nemení, nie

je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.

Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich

predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. z 13. februára 2013, sp. zn.

z 29. mája 2013, sp. zn. z 18. júla 2013, sp. zn.

z 29. októbra 2013, sp. zn. z 30. januára 2014 atď.), ktoré

skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam

uvedených. Ústavný súd v posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené

právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,

v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností pre nedostatok svojej právomoci

podľa .

V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto

spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý,

že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia

v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného

bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho

zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie

materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je

to porušením buď zákonných alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015