Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 83/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2015 predbežne

prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou

JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa , a a 3

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 31. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. mája 2013 doručená sťažnosť ̶ďalej len „sťažovateľka“

(právna zástupkyňa nesprávne uvádza meno sťažovateľky , ústavný súd

zo všetkých pripojených príloh považoval za preukázané, že správne meno znie

, pozn.), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom podľa , práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa , práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka

11. augusta 2010 podala na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) návrh

na začatie konania o ochranu osobnosti a domáhala sa, aby okresný súd zaviazal Katastrálny

úrad v Košiciach (ďalej aj „katastrálny úrad“) zaplatiť jej 3 500 € a trovy konania z dôvodu,

že v konaní o oprave chýb katastrálneho operátu vedeného Katastrálnym úradom

v Košiciach, Správou katastra Michalovce (ďalej aj „správa katastra“) došlo k nesprávnemu

úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní, ako aj v tom, že správa katastra

začala konanie a pokračovala v ňom bez toho, aby boli splnené hmotnoprávne podmienky

na takéto konanie. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 24. marca 2011 návrh

zamietol a katastrálnemu úradu náhradu trov konania nepriznal. Po podanom odvolaní

sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil

a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľka v sťažnosti detailne opísala doterajší priebeh katastrálneho konania,

ktoré začalo podnetom vlastníkov pozemkov na p. č. , v k. ú.

adresovaným 6. júna 2001 Krajskému úradu v Košiciach, odboru kontroly (ďalej len „odbor

kontroly krajského úradu“) a žiadosťou o písomné vyrozumenie vo veci zmeny pozemkovej

mapy adresovanej toho istého dňa Okresnému úradu Michalovce, odboru katastra

nehnuteľností. Odbor kontroly krajského úradu vyhodnotil sťažnosť ako opodstatnenú

a prijal opatrenia na ukončenie katastrálneho konania o určenie priebehu hranice.

Správa katastra na základe podnetu vyhotoviteľa geometrického plánu začala 15. novembra

2001 pod sp. zn. X-83/2001 podľa o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení

neskorších predpisov konanie o oprave chýb v katastrálnom operáte a vo veci rozhodla

7. mája 2002. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré bolo

predložené na rozhodnutie katastrálnemu úradu. Tento vec vrátil bez rozhodnutia správe

katastra okresného úradu z dôvodu, že prvostupňový orgán nedoručil svoje rozhodnutie

všetkým účastníkom konania. V období od 7. augusta 2003 do 29. novembra 2004 zisťovala

správa katastra okresného úradu adresy účastníkov konania a 29. novembra 2004

rozhodla o ustanovení opatrovníka tým účastníkom, ktorých pobyt sa

nepodarilo zistiť. Následne bola vec predložená katastrálnemu úradu, ktorý rozhodnutím

č. k. Xo 26/2002/Ov-23 z 31. mája 2005 zrušil rozhodnutie správy katastra okresného úradu

a vec jej vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutie katastrálneho úradu

nadobudlo právoplatnosť 19. septembra 2007. Správa katastra upovedomila účastníkov

konania o pokračovaní v konaní o oprave chýb v katastrálnom operáte oznámením

z 8. februára 2008 a 29. septembra 2008 rozhodnutím sp. zn. X 83/2001/PA rozhodla

o oprave chýb v katastrálnom operáte. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka

4. novembra 2008 odvolanie, v ktorom uviedla v podstate zhodné dôvody ako v odvolaní

podanom proti prvému rozhodnutiu, pričom poukázala na to, že správa katastra okresného

úradu sa neriadila právnym názorom vysloveným katastrálnym úradom, podľa ktorého

pre opravu chýb v katastrálnom operáte neexistujú hmotnoprávne podmienky. Katastrálny

úrad rozhodnutím č. k. Xo 5/2009/Ma-31 zo 6. apríla 2009 zrušil rozhodnutie správy

katastra okresného úradu, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že správa

katastra nebola oprávnená vydať rozhodnutie o oprave chýb v katastrálnom operáte. Túto

námietku uplatnila sťažovateľka už vo svojom vyjadrení zaslanom katastru nehnuteľností

okresného úradu 6. júna 2001 po tom, ako si ako vlastníčka pozemkov v k. ú.

objednala vyhotovenie geometrického plánu, ktorý jej bol odmietnutý pre prebiehajúce

konanie o oprave chýb v katastrálnom operáte.

4. Sťažovateľka podala 6. júna 2001 odboru kontroly krajského úradu sťažnosť

na protiprávne zasahovanie do vlastníckych práv zo strany katastra nehnuteľností

okresného úradu, ktorú odbor kontroly krajského úradu listom z 28. augusta 2001

vyhodnotil ako odôvodnenú a prijal opatrenia na urýchlené ukončenie veci. Sťažovateľka

podala 17. apríla 2002 a opätovne 10. júna 2002 katastrálnemu úradu sťažnosť na prieťahy

v konaní správy katastra okresného úradu. Katastrálny úrad listom z 8. júla 2002 uznal

sťažnosť na prieťahy v konaní vo veciach vedených na správe katastra za opodstatnenú.

Následne sťažovateľka podala sťažnosti na prieťahy v konaní 9. januára 2003, 3. júla 2003

a 12. marca 2006. Sťažnosť z 3. júla 2003 bola vyhodnotená ako opodstatnená,

v odpovediach na ďalšie bol uvedený iba stav v konaní. Podnetom z 18. januára 2008 sa

sťažovateľka obrátila na verejného ochrancu práv, ktorý po jeho preskúmaní listom

z 13. mája 2008 konštatoval, že v konaní vedenom na správe katastra pod sp. zn. X-83/2001

došlo k zbytočným prieťahom, a požiadal riaditeľa správy katastra o dohľad

nad plynulosťou konania až do jeho právoplatného ukončenia.

5. Dňa 6. februára 2009 podala sťažovateľka na krajskom súde proti odporcovi

v 1. rade (Katastrálnemu úradu v Košiciach) a odporcovi v 2. rade (Správe katastra

Michalovce) návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 2. septembra 2009 návrh proti odporcovi v 1. rade zamietol

a proti odporcovi v 2. rade zastavil. Rozhodnutie sa stalo právoplatným 12. apríla 2010.

Podľa tvrdení sťažovateľky z odôvodnenia rozhodnutia nepochybne vyplýva, že v konaní

pred správou katastra došlo k prieťahom.

6. Sťažovateľka následne 11. augusta 2010 podala na okresnom súde návrh na začatie

konania o ochranu osobnosti, ktorým sa domáhala, aby súd zaviazal katastrálny úrad

zaplatiť jej 3 500 € a trovy konania, a to z dôvodu, že v konaní o oprave chýb katastrálneho

operátu vedeného Katastrálnym úradom v Košiciach, Správou katastra Michalovce došlo

k nesprávnemu postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní, ako aj v tom, že Katastrálny

úrad v Košiciach, Správa katastra Michalovce začala konanie a pokračovala v ňom bez

toho, aby boli splnené hmotnoprávne podmienky na takéto konanie. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 24. marca 2011 žalobu zamietol. Proti rozsudku

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 31. januára 2013 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

7. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že právne závery všeobecných súdov sú

v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami zakotvenými v ústave a dohovore,

ako aj dodatkovom protokole, a na podporu svojich tvrdení uvádza konkrétne rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Z nich podľa sťažovateľky vyplýva,

že «ak boli porušené práva, ktoré sú priznané Dohovorom, nestačí ak súd konštatuje, že

toto právo bolo porušené, ale prostriedok nápravy porušenia tohto práva musí byť účinný

a efektívny. Pre dostatočnosť nápravy nestačí len konštatovanie porušenia práva, ale

v prípade zjavne neprimeranej dĺžky konania, je dostatočnosť nápravy daná aj mierou

odškodnenia.

V situácii, kedy takmer 9 rokov prebieha správne konanie, ktoré zasahuje

do sťažovateľkinho práva vlastniť majetok a do jej súkromného života tým, že je účastníčkou

správneho konania, nie je dostatočnou nápravou, ak sa odporca iba obmedzí

na konštatovanie, že „... v konaní na prvostupňovom súde bolo medzi účastníkmi konania

nesporné, že trvanie správneho konania vedeného pred organizačnou zložkou žalovaného

trvalo neprimerane dlhú dobu (t.j. takmer deväť rokov), ...“

Sťažovateľka po vyčerpaní všetkých možných dostupných právnych prostriedkov, keď

sa v správnom konaní sťažovala na prieťahy v konaní, ďalej sa obrátila na verejného

ochrancu práv a taktiež žiadala Krajský súd v Košiciach, aby prikázal uvedeným správnym

orgánom vo veci konať, nemala inú možnosť nápravy porušenia jej práv, než obrátiť sa

na súd s návrhom, na základe ktorého žiadala náhradu nemajetkovej ujmy, keďže

nesprávnym úradným postupom uvedeným v I. časti tejto sťažnosti uvedených správnych

orgánov spočívajúcom v prieťahoch v konaní, sa nepochybne zasiahlo do jej vlastníckych

práv, keďže nemohla disponovať oprávneniami vyplývajúcimi z jej vlastníckeho práva.

Tento nesprávny úradný postup vyvolal neistotu a predovšetkým stratu viery

v správnosť a zákonnosť postupu orgánov verejnej moci. Sťažovateľka sa po tom, čo sa

nemohla dovolať svojho práva zakotveného v SR a ochrany svojho

vlastníckeho práva, cítila byť obeťou zasahovania orgánov verejnej moci do jej súkromia,

preto sa obrátila na súd, aby následok takéhoto postupu orgánov verenej moci napravil.

... Sťažovateľka nemala inú možnosť než dožadovať sa nápravy porušenia jej práv

formou návrhu na začatie konania o ochranu osobnosti. V konaní pred odporcom

poukazovala na to, že hoci súd prvého stupňa uviedol, že takýto postup správnych orgánov

mohol byť dôvodom na to, aby sa sťažovateľka domáhala náhrady nemajetkovej ujmy

za nesprávny úradný postup pre porušenie základného práva podľa článku 48 ods. 2

podľa ,

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov jej takúto možnosť v jej konkrétnej veci neumožňoval.

... ktorý až do účinnosti upravoval

zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom, neobsahoval ustanovenia o náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej

nesprávnym úradným postupom, pričom ako sťažovateľka poukázala v konaní

pred odporcom, uvedené konanie, ktoré trvalo takmer 9 rokov začalo v roku 2001, teda

pred účinnosťou , pričom toto konanie bolo potrebné posudzovať

ako celok, keďže nie je možné rozdeľovať uvedený nesprávny úradný postup spočívajúci

v nečinnosti orgánu verejnej správy umelo na časť pred 1. 7. 2004 a na časť po 1. 7. 2004.

Uvedené konanie, ktoré trvalo takmer 9 rokov, začalo dňa 15. 11. 2001, čiže pred dňom

účinnosti tohto zákona, pričom už v čase pred účinnosťou tohto zákona dochádzalo v tomto

konaní k prieťahom. Vzhľadom na uvedené, preto nebolo možné na túto vec aplikovať

uvedený ..».

8. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že v predmetnej

veci aj s ohľadom na rozhodnutie ESĽP k poškodeniam vzniknutým nesprávnym úradným

postupom pred účinnosťou o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) nemala inú možnosť, ako sa domôcť náhrady

nemajetkovej ujmy uplatnením si nároku žalobou podľa ,

keďže bolo nepochybne preukázané, že v predmetnej veci došlo k mimoriadne hrubému

zásahu do sťažovateľkinho práva zakotveného v , konanie trvalo

neprimerane dlhú dobu, nemalo byť vôbec začaté a bolo vedené nesprávnym úradným

postupom. Napriek uvedeným skutočnostiam okresný súd žalobu sťažovateľky zamietol

s odôvodnením, že takýto zásah správneho orgánu nie je objektívne spôsobilý vyvolať

majetkovú ujmu na strane sťažovateľky. Sťažovateľka považuje za jediný možný

prostriedok, ktorým sa mohla domôcť satisfakcie za porušené právo a priznania náhrady

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, návrh na začatie konania o ochranu

osobnosti, pri ktorom bolo povinnosťou súdu vykladať ustanovenie § 11 Občianskeho

zákonníka tak, aby sa domohla svojich práv, ktoré jej priznáva v

a dohovor v čl. 6 ods. 1 a čl. 13.

9. Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého

neprimerane dlhé konanie pred správnym orgánom nie je zásahom do jej súkromia

s nárokom priznať jej za takýto zásah náhradu škody, a žiada, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených

práv, zakáže krajskému súdu pokračovať v porušovaní práv, zruší rozhodnutie krajského

súdu, prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € a náhradu trov konania.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I.

ÚS 66/98, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

12. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tom, že v konaní správnych orgánov

došlo k zbytočným prieťahom, a napriek skutočnosti, že ich existenciu uznal aj okresný súd,

nijakým spôsobom sťažovateľku neodškodnil, v konaní o ochranu osobnosti jej nepriznal

náhradu nemajetkovej ujmy a s takýmto postojom sa stotožnil aj krajský súd, ktorý

zamietavé rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

13. Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu v tej časti odôvodnenia, ktorá

bezprostredne súvisí s námietkami uplatnenými v sťažnosti, podľa ktorých jediným

právnym prostriedkom, ktorým sa sťažovateľka mohla domáhať satisfakcie za to, že správne

konanie trvalo neprimerane dlhú dobu, je podanie návrhu na ochranu osobnosti, pričom

povinnosťou súdu bolo vo veci rozhodnúť a ustanovenie

vyložiť tak, aby sťažovateľke bolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že je toho názoru, že súd prvého

stupňa správne zistil skutkový stav veci a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto

ju zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene

skutkového ani právneho stavu veci, odkázal odvolací súd na skutkové zistenia súdu prvého

stupňa, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil a takto ich doplnil:

„Z obsahu preskúmavaného spisu je zrejmé, že žalobkyňa si v tomto konaní uplatnila

nárok podľa ustanovenia , keď tvrdila, že neprimeraná

dĺžka správneho konania žalovaného týkajúca sa nehnuteľností v jej spoluvlastníctve

v trvaní takmer 9 rokov sama o sebe vyžaduje satisfakciu v podobe nemajetkovej ujmy

v peniazoch... Výklad pojmu škoda tak, aby sa vzťahoval len na materiálnu škodu

nezodpovedá obsahu a zmyslu tohto ustanovenia ... Zásah do jej

súkromia a to konaním správneho orgánu, ktoré trvalo niekoľkokrát dlhšiu dobu ako je

zákonom stanovená si podľa žalobkyne vyžaduje zásadné poskytnutie odškodnenia vo forme

náhrady nemajetkovej ujmy.

Právo na ochranu osobnosti je absolútnym právom fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti

všetkým (erga omnes), t. j. proti ostatným fyzickým osobám, právnickým osobám, ako aj

proti štátu. Jeho obsahom je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať

ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú príkladmo uvedené v

(nevyžaduje sa vyvolanie následkov; stačí zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo

narušenie chránených práv). Túto ochranu zákon zabezpečuje v plnom rozsahu aj vtedy, ak

sú napadnuté len jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby (napríklad fyzická integrita,

občianska česť, meno, podoba človeka, prejavy osobnej povahy a podobne). V občianskom

práve platí zásada, že ohrozenie, resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka

je ohrozením, respektíve porušením jeho osobnosti ako celku.

Nároky, ktoré môže ohrozená alebo poškodená fyzická osoba v súvislosti s ochranou

osobnosti uplatňovať, sú uvedené v ust. . Okrem nich sa fyzická

osoba môže domáhať aj náhrady škody, ktorá bola neoprávneným zásahom do jej osobnosti

spôsobená ( ).

Tam, kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vznikla

nemajetková ujma, vznikajú pre pôvodcu tohto zásahu občianskoprávne sankcie uvedené

v ustanovení a . Pri aplikácii týchto sankcií je

potrebné dodržiavať zásadu primeranosti; prostriedky ochrany uvedené v ustanovení § 13

musia byť preto primerané povahe zásahu.

v umožňuje za určitých podmienok požadovať

namiesto nepeňažného zadosťučinenia peňažnú náhradu (peňažné zadosťučinenie), ktoré

má miesto len v prípade, že primerané morálne zadosťučinenie sa nejaví ako postačujúce,

s prihliadnutím na demonštratívny výpočet dôvodov uvedených v zákone, a to, keď v značnej

miere bola znížená: a/ dôstojnosť dotknutej fyzickej osoby, b/ vážnosť fyzickej osoby

v spoločnosti a c/ z iného vážneho dôvodu ktorý musí byť výslovne uvedený v rozhodnutí

súdu. O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide

najmä vtedy, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu,

intenzitu, opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje

a prežíva ako závažnú.

Odvolací súd je názoru, že aj keď v konaní na prvostupňovom súde bolo medzi

účastníkmi konania nesporným, že trvanie správneho konania vedeného pred organizačnou

zložkou žalovaného trvalo neprimerané dlhú dobu (t. j. takmer deväť rokov), záver súdu

prvého stupňa o tom, že takýto zásah správneho orgánu nie je objektívne spôsobilý vyvolať

nemajetkovú ujmu (z hľadiska nároku na ochranu osobnosti) na strane žalobkyne je

správny, vzhľadom aj na vyššie uvedené.

Žalobkyňa v konaní nepreukázala splnenie hmotnoprávnych podmienok pre

priznanie peňažného zadosťučinenia, pretože žiadnym spôsobom nepreukázala, že ňou

tvrdené okolnosti sú výlučne následkom dlhotrvajúceho správneho konania a ako také sú

spôsobilé ohroziť niektorú zo stránok jej osobnosti, ak zásah do svojho súkromia žalobkyňa

bližšie nešpecifikovala. V priebehu konania nebolo preukázané, že následkom

dlhotrvajúceho správneho konania u žalobkyne došlo k zhoršeniu jej psychického stavu,

prípadne k ischemickej chorobe srdca, pričom je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa

v priebehu konania oprávnenosť nároku na peňažné zadosťučinenie podľa vyššie

označeného ustanovenia zákona odvodzovala iba zo samotnej skutočnosti, že správne

konanie trvalo neprimerane dlhú dobu, čo samo osebe vyžaduje satisfakciu v podobe

nemajetkovej ujmy v peniazoch...

Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa konštatuje, že v prípade

parciel, ktorých je žalovaná podielovou spoluvlastníčkou, následkom prebiehajúceho

katastrálneho konania nebola vylúčená z ich užívania, pretože ide o parcely, ktoré boli

reálne vyčlenené v prírode po dobu viac než 200 rokov. Samotné správne konanie

vlastnícke práva k týmto parcelám nespochybňovalo, týkalo sa iba časti ich hraníc...“

14. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, či rozsudok

krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je

náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel

a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. ). Svojvôľa všeobecného súdu

by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do označených práv zaručených

a dohovorom, čo však v prípade sťažovateľky zistené nebolo.

15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby. Krajský súd dal v odôvodnení napadnutého

rozsudku sťažovateľke podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď

na to, prečo ňou uplatňované nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v konaní o ochranu

osobnosti nie sú opodstatnené a prečo bola jej žaloba právoplatne zamietnutá. Krajský súd

sa vo svojom rozsudku neobmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku

okresného súdu ( ), ale primerane reagoval

na odvolacie námietky sťažovateľky a svoj rozsudok aj zákonným spôsobom odôvodnil

( ).

16. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd považuje postup krajského súdu

za ústavne akceptovateľný, výkladovo konzistentný a argumentačne zdôvodnený (aj keď je

toho názoru, že uplatnený nárok mohol súd odmietnuť aj z ďalších dôvodov). Napadnutý

rozsudok preto nemožno považovať za svojvoľný a arbitrárny. Skutočnosť, že sa

sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným

(m. m. , , ). V rozsudku krajského súdu teda

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne

neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ ide

o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je

prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje

zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom

dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako

vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že obsahom práv podľa a dohovoru

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V takom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí

súdov a vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil

totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľky, ktorej reálnosť by mohol bližšie

posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

17. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1

a práv podľa a dohovoru a dodatkového protokolu ústavný súd

uvádza, že vzhľadom na záver krajského súdu, že žaloba sťažovateľky nie je dôvodná,

keďže v dôsledku neprimeranej dĺžky konania správnych orgánov nebolo možné

sťažovateľke priznať v konaní o ochranu osobnosti náhradu nemajetkovej ujmy, nemožno

uvažovať ani o zásahu do týchto práv. Ak totiž krajský súd (zhodne s okresným súdom)

ústavne konformným a akceptovateľným výkladom relevantných noriem dospeli k záveru,

že sťažovateľke nevznikol právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2

, a tento jeho názor ústavný súd nevyhodnotil ako ústavne

neudržateľný, absentuje príčinná súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu a označenými

právami. Aj v tejto časti ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

18. Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že je nepochybné a preukázané, že v konaní

katastrálnych orgánov došlo k pochybeniam v ich rozhodovaní a konanie ako celok bolo

poznačené prieťahmi. Sťažovateľka v období rokov 2001 až 2014 vyvinula enormné úsilie

na dosiahnutie nápravy v konaní katastrálnych orgánov. Napriek skutočnosti, že

pri uplatňovaní časti prostriedkov nápravy bola aj kvalifikovane zastúpená, vo svojom úsilí

nebola úspešná a nepodarilo sa jej dosiahnuť nápravu, resp. finančné odškodnenie

za pochybenia katastrálnych orgánov.

Dňa 19. novembra 2008 doručila sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej

namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom správy katastra v konaní vedenom

pod sp. zn. X-83/2001 a katastrálneho úradu v konaní vedenom pod sp. zn. Xo 26/2002.

Ústavný súd sťažnosť odmietol uznesením sp. zn. z 15. januára 2009

pre nedostatok svojej právomoci, pričom v odôvodnení uviedol, že podľa § 250t ods. 1

(v znení ) fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu

spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže

sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Ústavný súd tiež konštatoval, že s účinnosťou od 1. januára 2003 sa sťažovateľka mala

možnosť v správnom súdnictve (v danom prípade na krajskom súde) podľa už uvedeného

ustanovenia domáhať ochrany svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Túto možnosť sťažovateľka následne využila a 6. februára 2009 podala na krajskom súde

návrh, aby súd zaviazal odporcu v 1. rade (Katastrálny úrad v Košiciach) a odporcu

v 2. rade (Správu katastra Michalovce) vo veci konať a rozhodnúť v súdom ustanovenej

lehote. Vzhľadom na načasovanie podania návrhu (s výrazným posunom od možnosti jeho

prvého uplatnenia) a štádium konania na katastrálnych orgánoch krajský súd návrh

s náležitým odôvodnením proti odporcovi v 1. rade zamietol a proti odporcovi v 2. rade

zastavil.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa so žiadosťou o náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 3 500 € obrátila 13. septembra 2010 aj na Úrad geodézie, kartografie a katastra

Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“), ktorý jej prípisom sp. zn. /Ja

zo 14. septembra 2011 oznámil, že neboli splnené podmienky nároku podľa zákona

č. Následne sťažovateľka 12. novembra 2012 podala na okresnom súde

proti žalovanému úradu žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym

úradným postupom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 3. júna 2014 žalobu

v celom rozsahu zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, pričom sa už

nezaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania. Spis sa v súčasnom období

nachádza na krajskom súde, ktorý bude konať o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný

súd poukazuje aj na skutočnosť, že sama sťažovateľka v snahe o docielenie nápravy

vo svojej veci postupovala značne nekoordinovane, pričom na súdy podala žaloby, ktoré

vzhľadom na okolnosti ich uplatnenia neviedli k dosiahnutiu úspechu v konaní.

19. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, ústavný súd sa už jej ďalšími

návrhmi (na uloženie povinnosti zrušiť rozsudok krajského súdu, priznať jej finančné

zadosťučinenie a náhradu trov konania) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015