Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 124/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

18. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Paškalom,

Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 114

z 30. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. februára 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Martinom

Paškalom, Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 114 z 30. septembra 2014 (ďalej

len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka sa

návrhom na začatie konania podaným Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) domáhala proti obchodnej spoločnosti (ďalej len

„odporca“) zaplatenia sumy 180 € s príslušenstvom.

Odporca po podaní návrhu na začatie konania uhradil sťažovateľke žalovanú sumu

180 € s príslušenstvom, ako aj sumu 52,60 € z titulu trov právneho zastúpenia sťažovateľky.

Sťažovateľka v nadväznosti na úhrady vykonané zo strany odporcu zobrala

svoj návrh späť a navrhla konanie vo veci zastaviť, pričom v späťvzatí návrhu uviedla, že

odporca uhradením sumy 52,60 € z titulu trov právneho zastúpenia uhradil len časť jej trov

právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia

a písomné podanie vo veci) a dosiaľ neuhradil trovy právneho zastúpenia za ďalšie

dva úkony právnej služby (vyjadrenie k odporu a späťvzatie návrhu) spolu v sume 52,60 €,

a navrhla, aby na ich úhradu bol odporca zaviazaný podľa § 146 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Okresný súd uznesením č. k. 102 zo 17. februára 2014 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) konanie vo veci z dôvodu späťvzatia návrhu sťažovateľkou

zastavil, rozhodol o vrátení súdnych poplatkov a odporcovi uložil povinnosť nahradiť

sťažovateľke trovy konania, len pokiaľ ide o rozdiel medzi uhradeným a vráteným

poplatkom, pričom sťažovateľke nepriznal náhradu z titulu trov právneho zastúpenia

uplatnenú v späťvzatí návrhu z dôvodu, že tieto jej už podľa okresného súdu boli uhradené.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým uznesením potvrdil uznesenie

okresného súdu v časti výroku o trovách konania a v podstatnej časti odôvodnenia svojho

uznesenia uviedol:

„Z obsahu spisu je zrejmé, že odporca dňa 04. 02. 2014 uhradil navrhovateľovi spolu

s uplatnenou istinou a jej príslušenstvom aj trovy právneho zastúpenia vo výške 52,14 eur

(č. l. 79 spisu), čo bolo dôvodom, že súd prvého stupňa navrhovateľovi v napadnutom

uznesení náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal. Odvolací súd sa s týmto dôvodom

nepriznania náhrady trov za navrhovateľom uplatnené úkony právnej služby stotožnil,

pričom v súvislosti s jeho námietkou, že súd podľa ust. veta druhá mal

rozhodnúť o náhrade trov právneho zastúpenia navrhovateľa vzniknutých mu od podania

odporu, odvolací súd poukazuje na ust. (drobný spor podľa

a 200e ), uplatnenie ktorého je v danom prípade namieste s prihliadnutím

na neprimeranosť navrhovateľom žiadaných trov právneho zastúpenia voči pohľadávke

tvoriacej predmet tohto sporu, ktorý v dôsledku uhradenia dlžnej sumy odporcom odpadol.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danom prípade považoval odporcom dňa 04. 02. 2014

uhradenú náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 52,14 eur za primeranú s tým, že

nad túto sumu navrhovateľovi náhradu z uvedených dôvodov nie je možné priznať.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom

štvrtom výroku o náhrade trov konania ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1

“

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedla:

„Podľa , ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané

voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že Krajský súd v Bratislave sa stotožnil

s dôvodom nepriznania náhrady trov konania za dva úkony právnej služby (vyjadrenie

k odporu a späťvzatie) Okresného súdu Bratislava III. Sťažovateľke nie je zrejmé s čím sa

mal Krajský súd v Bratislave stotožniť, keď Okresný súd Bratislava III nedôvodil tým, že dva

úkony neprizná z dôvodu neprimeranosti náhrady trov konania, ale ich nepriznal chybne sa

domnievajúc, že už boli uhradené dňa 04. 02. 2014. Krajský súd v Bratislave svojim

uznesením rozhodoval podľa nového zákonného ustanovenia (ust. ),

pričom sťažovateľke svojim postupom odňal možnosť sa k uvedenej právnej skutočnosti

vyjadriť.

Sťažovateľke taktiež nie je zrejmé, prečo Krajský súd v Bratislave považoval trovy

vo výške 104,74 eur za neprimerané voči pohľadávke (102,32 eur + 102,58 eur) 204,90 eur.

Sťažovateľkou uplatnená náhrada trov právneho zastúpenia iba mierne prevyšovala

polovicu výšky pohľadávky, ktorú spoločnosť v deň pojednávnia

sťažovateľke uhradila. Krajský súd v Bratislave vôbec nezobral do úvahy, že spoločnosť

opomenúc akúkoľvek elementárnu slušnosť, uhradila

pohľadávku až v deň pojednávania, pričom Okresný súd Bratislava III oznámil sťažovateľke

a jej právnemu zástupcovi, že sa bude odročovať, pritom s týmto pojednávaním vo svojom

rozvrhu práce rátali a za túto skutočnosť nebola vôbec spoločnosť

postihnutá, hoci to umožňuje. Napokon bola postihnutá za svoj úspech

sťažovateľka, ktorej nebola priznaná náhrada za dva regulárne úkony právnej služby

z dôvodu neprimeranosti trov konania k výške pohľadávky. Táto neprimeranosť nebola

Krajským súdom v Bratislave žiadnym bližším spôsobom zdôvodnená, iba bola jednoducho

konštatovaná, čo vykazuje znaky arbitrárnosti rozhodovania Krajského súdu

v Bratislave...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa

30. 09. 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa

30. 09. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €,

ktorú je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave na účet právneho zástupcu

sťažovateľky...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo v odvolacom konaní potvrdené uznesenie

okresného súdu o zastavení konania v časti jeho výroku o trovách konania, ktoré je podľa

nej arbitrárne, založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne

odôvodnené.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu ( ), ako i práva na spravodlivý proces (

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie označených práv tým, že

vo veci konajúci krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu v jeho odvolaním

napadnutom výroku o trovách konania aplikujúc bez toho, že by

sťažovateľku na svoj zámer aplikovať označené ustanovenie upozornil a dal jej možnosť sa k

jeho aplikácii vyjadriť. Sťažovateľka zároveň namieta aj nedostatočne ozrejmené dôvody v

napadnutom uznesení krajského súdu, pre ktoré krajský súd aplikujúc

odobril nepriznanie trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v sume 52,60 €.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa ods. l (i podľa ods. l dohovoru)

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ods. l ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Z judikatúry ústavného súdu (, ) vyplýva,

že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny

rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu

by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám

osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa

môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté

aj iné základné právo.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že krajský súd aplikoval pri svojom rozhodovaní,

na rozdiel od okresného súdu, ustanovenie bez toho, že by o svojom

úmysle aplikovať označené ustanovenie informoval sťažovateľku, a tým jej dal možnosť

sa vyjadriť k jeho aplikácii, ústavný súd uvádza, že bolo vo výlučnej právomoci

všeobecného súdu, či označené ustanovenie bude aplikovať alebo nie. Pri posúdení

ústavnosti aplikácie (aj ods. 1 ) je vždy podstatnou skutočnosť,

či všeobecný súd svoj postup riadne odôvodnil, teda či uviedol okolnosti, ktoré ho viedli

k odchýleniu sa od všeobecných zásad rozhodovania o trovách konaniach (v danom prípade

od zásady vymedzenej v druhej vete ).

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil, že by posudzované

uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v

zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené,

a to ani osobitne vo vzťahu k aplikácii .

Ústavný súd konštatuje, že aj keď krajský súd pochybil tým, že sťažovateľku

neinformoval o svojom úmysle aplikovať ustanovenie , charakteristickým

znakom ktorého je oprávnenie súdu na použitie výnimky so všeobecnej zásady

rozhodovania o trovách konania, pričom aplikácia tohto ustanovenia je za splnenia

zákonných podmienok v plnej diskrečnej právomoci súdu, v okolnostiach daného prípadu sa

uvedené pochybenie nepremietlo v samotných záveroch krajského súdu a ich odôvodnení,

ktoré sú ústavne konformné.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľkou namietané pochybenie krajského

súdu pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania zjavne nemá ústavnú

relevanciu. Ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade nejde o pochybenie takej

intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieť

k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Opačný

prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval

k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej)

opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v danom prípade sťažnosť sťažovateľky

smeruje proti rozhodnutiu o trovách konania v sume 52,60 €. Podľa názoru ústavného súdu

pri takejto hodnote konania, s výnimkou extrémnych vybočení všeobecných súdov pri ich

rozhodovaní, je úspešnosť sťažnosti vylúčená. Ústavný súd zastáva názor, že v takýchto

prípadoch nad základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie

( a dohovoru) prevažuje záujem na vytvorení systému, ktorý

umožní súdom efektívne a v primeranej dobe poskytovať ochranu označeným právam

v konaniach, ktoré sú svojou povahou skutočne zložité po vecnej i právnej stránke a kde

hrozí väčšia ujma na právach účastníkov, ako to je v sporoch s minimálnou hodnotou.

Vychádzajúc z uvedeného aj konanie o ústavnej sťažnosti v prípadoch, kde ide o minimálnu

hodnotu sporu, by neúčelne vyťažovalo kapacity ústavného súdu na úkor konaní, v ktorých

skutočne hrozí zásadné porušenie základných a iných práv účastníkov.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd jej ďalšími

nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015