Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 124/2015
PDF · 407.22 KB
No categories available
I. ÚS 124/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
18. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Paškalom,
Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 107/2014 114
z 30. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. februára 2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Martinom
Paškalom, Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 107/2014 114 z 30. septembra 2014 (ďalej
len „uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka sa
návrhom na začatie konania podaným Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) domáhala proti obchodnej spoločnosti (ďalej len
„odporca“) zaplatenia sumy 180 € s príslušenstvom.
Odporca po podaní návrhu na začatie konania uhradil sťažovateľke žalovanú sumu
180 € s príslušenstvom, ako aj sumu 52,60 € z titulu trov právneho zastúpenia sťažovateľky.
Sťažovateľka v nadväznosti na úhrady vykonané zo strany odporcu zobrala
svoj návrh späť a navrhla konanie vo veci zastaviť, pričom v späťvzatí návrhu uviedla, že
odporca uhradením sumy 52,60 € z titulu trov právneho zastúpenia uhradil len časť jej trov
právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia
a písomné podanie vo veci) a dosiaľ neuhradil trovy právneho zastúpenia za ďalšie
dva úkony právnej služby (vyjadrenie k odporu a späťvzatie návrhu) spolu v sume 52,60 €,
a navrhla, aby na ich úhradu bol odporca zaviazaný podľa § 146 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Okresný súd uznesením č. k. 23 Cb 131/2013 102 zo 17. februára 2014 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) konanie vo veci z dôvodu späťvzatia návrhu sťažovateľkou
zastavil, rozhodol o vrátení súdnych poplatkov a odporcovi uložil povinnosť nahradiť
sťažovateľke trovy konania, len pokiaľ ide o rozdiel medzi uhradeným a vráteným
poplatkom, pričom sťažovateľke nepriznal náhradu z titulu trov právneho zastúpenia
uplatnenú v späťvzatí návrhu z dôvodu, že tieto jej už podľa okresného súdu boli uhradené.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým uznesením potvrdil uznesenie
okresného súdu v časti výroku o trovách konania a v podstatnej časti odôvodnenia svojho
uznesenia uviedol:
„Z obsahu spisu je zrejmé, že odporca dňa 04. 02. 2014 uhradil navrhovateľovi spolu
s uplatnenou istinou a jej príslušenstvom aj trovy právneho zastúpenia vo výške 52,14 eur
(č. l. 79 spisu), čo bolo dôvodom, že súd prvého stupňa navrhovateľovi v napadnutom
uznesení náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal. Odvolací súd sa s týmto dôvodom
nepriznania náhrady trov za navrhovateľom uplatnené úkony právnej služby stotožnil,
pričom v súvislosti s jeho námietkou, že súd podľa ust. § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p. mal
rozhodnúť o náhrade trov právneho zastúpenia navrhovateľa vzniknutých mu od podania
odporu, odvolací súd poukazuje na ust. § 150 ods. 2 O. s. p. (drobný spor podľa § 200a
a 200e O. s. p.), uplatnenie ktorého je v danom prípade namieste s prihliadnutím
na neprimeranosť navrhovateľom žiadaných trov právneho zastúpenia voči pohľadávke
tvoriacej predmet tohto sporu, ktorý v dôsledku uhradenia dlžnej sumy odporcom odpadol.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danom prípade považoval odporcom dňa 04. 02. 2014
uhradenú náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 52,14 eur za primeranú s tým, že
nad túto sumu navrhovateľovi náhradu z uvedených dôvodov nie je možné priznať.
Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom
štvrtom výroku o náhrade trov konania ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1
Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedla:
„Podľa § 150 ods. 2 O. s. p., ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané
voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.
Sťažovateľka v prvom rade namieta, že Krajský súd v Bratislave sa stotožnil
s dôvodom nepriznania náhrady trov konania za dva úkony právnej služby (vyjadrenie
k odporu a späťvzatie) Okresného súdu Bratislava III. Sťažovateľke nie je zrejmé s čím sa
mal Krajský súd v Bratislave stotožniť, keď Okresný súd Bratislava III nedôvodil tým, že dva
úkony neprizná z dôvodu neprimeranosti náhrady trov konania, ale ich nepriznal chybne sa
domnievajúc, že už boli uhradené dňa 04. 02. 2014. Krajský súd v Bratislave svojim
uznesením rozhodoval podľa nového zákonného ustanovenia (ust. §150 ods. 2 O. s. p.),
pričom sťažovateľke svojim postupom odňal možnosť sa k uvedenej právnej skutočnosti
vyjadriť.
Sťažovateľke taktiež nie je zrejmé, prečo Krajský súd v Bratislave považoval trovy
vo výške 104,74 eur za neprimerané voči pohľadávke (102,32 eur + 102,58 eur) 204,90 eur.
Sťažovateľkou uplatnená náhrada trov právneho zastúpenia iba mierne prevyšovala
polovicu výšky pohľadávky, ktorú spoločnosť v deň pojednávnia
sťažovateľke uhradila. Krajský súd v Bratislave vôbec nezobral do úvahy, že spoločnosť
opomenúc akúkoľvek elementárnu slušnosť, uhradila
pohľadávku až v deň pojednávania, pričom Okresný súd Bratislava III oznámil sťažovateľke
a jej právnemu zástupcovi, že sa bude odročovať, pritom s týmto pojednávaním vo svojom
rozvrhu práce rátali a za túto skutočnosť nebola vôbec spoločnosť
postihnutá, hoci to O. s. p. umožňuje. Napokon bola postihnutá za svoj úspech
sťažovateľka, ktorej nebola priznaná náhrada za dva regulárne úkony právnej služby
z dôvodu neprimeranosti trov konania k výške pohľadávky. Táto neprimeranosť nebola
Krajským súdom v Bratislave žiadnym bližším spôsobom zdôvodnená, iba bola jednoducho
konštatovaná, čo vykazuje znaky arbitrárnosti rozhodovania Krajského súdu
v Bratislave...“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/107/2014 114 zo dňa
30. 09. 2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/107/2014 114 zo dňa
30. 09. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €,
ktorú je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave na účet právneho zástupcu
sťažovateľky...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo v odvolacom konaní potvrdené uznesenie
okresného súdu o zastavení konania v časti jeho výroku o trovách konania, ktoré je podľa
nej arbitrárne, založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne
odôvodnené.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie označených práv tým, že
vo veci konajúci krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu v jeho odvolaním
napadnutom výroku o trovách konania aplikujúc § 150 ods. 2 OSP bez toho, že by
sťažovateľku na svoj zámer aplikovať označené ustanovenie upozornil a dal jej možnosť sa k
jeho aplikácii vyjadriť. Sťažovateľka zároveň namieta aj nedostatočne ozrejmené dôvody v
napadnutom uznesení krajského súdu, pre ktoré krajský súd aplikujúc § 150 ods. 2 OSP
odobril nepriznanie trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v sume 52,60 €.
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru)
môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy),
porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva,
že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto
súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd
preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov
o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny
rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu
by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení
zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám
osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa
môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky
nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými
súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výroku
o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté
aj iné základné právo.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.
Pokiaľ sťažovateľka namieta, že krajský súd aplikoval pri svojom rozhodovaní,
na rozdiel od okresného súdu, ustanovenie § 150 ods. 2 OSP bez toho, že by o svojom
úmysle aplikovať označené ustanovenie informoval sťažovateľku, a tým jej dal možnosť
sa vyjadriť k jeho aplikácii, ústavný súd uvádza, že bolo vo výlučnej právomoci
všeobecného súdu, či označené ustanovenie bude aplikovať alebo nie. Pri posúdení
ústavnosti aplikácie § 150 ods. 2 (aj ods. 1 OSP) je vždy podstatnou skutočnosť,
či všeobecný súd svoj postup riadne odôvodnil, teda či uviedol okolnosti, ktoré ho viedli
k odchýleniu sa od všeobecných zásad rozhodovania o trovách konaniach (v danom prípade
od zásady vymedzenej v § 146 ods. 2 druhej vete OSP).
Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil, že by posudzované
uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v
zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené,
a to ani osobitne vo vzťahu k aplikácii § 150 ods. 2 OSP.
Ústavný súd konštatuje, že aj keď krajský súd pochybil tým, že sťažovateľku
neinformoval o svojom úmysle aplikovať ustanovenie § 150 ods. 2 OSP, charakteristickým
znakom ktorého je oprávnenie súdu na použitie výnimky so všeobecnej zásady
rozhodovania o trovách konania, pričom aplikácia tohto ustanovenia je za splnenia
zákonných podmienok v plnej diskrečnej právomoci súdu, v okolnostiach daného prípadu sa
uvedené pochybenie nepremietlo v samotných záveroch krajského súdu a ich odôvodnení,
ktoré sú ústavne konformné.
Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľkou namietané pochybenie krajského
súdu pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania zjavne nemá ústavnú
relevanciu. Ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade nejde o pochybenie takej
intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieť
k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Opačný
prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval
k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej)
opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v danom prípade sťažnosť sťažovateľky
smeruje proti rozhodnutiu o trovách konania v sume 52,60 €. Podľa názoru ústavného súdu
pri takejto hodnote konania, s výnimkou extrémnych vybočení všeobecných súdov pri ich
rozhodovaní, je úspešnosť sťažnosti vylúčená. Ústavný súd zastáva názor, že v takýchto
prípadoch nad základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie
(čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) prevažuje záujem na vytvorení systému, ktorý
umožní súdom efektívne a v primeranej dobe poskytovať ochranu označeným právam
v konaniach, ktoré sú svojou povahou skutočne zložité po vecnej i právnej stránke a kde
hrozí väčšia ujma na právach účastníkov, ako to je v sporoch s minimálnou hodnotou.
Vychádzajúc z uvedeného aj konanie o ústavnej sťažnosti v prípadoch, kde ide o minimálnu
hodnotu sporu, by neúčelne vyťažovalo kapacity ústavného súdu na úkor konaní, v ktorých
skutočne hrozí zásadné porušenie základných a iných práv účastníkov.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd jej ďalšími
nárokmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015