Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 173/2015
PDF · 262.25 KB
No categories available
II. ÚS 173/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 Cb 55/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. januára 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 55/2006.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 Cb 55/2006 (ďalej aj „namietané
konanie“), v ktorom sa obchodná spoločnosť Union Poisťovňa, a. s., Bajkalská 29/A,
Bratislava (ďalej len „žalobkyňa“) proti nemu domáhala zaplatenia sumy 281,45 €
s príslušenstvom.
Okresný súd o predmetnom návrhu žalobkyne rozhodol rozsudkom
č. k. 18 Cb 55/2006 79 z 26. októbra 2010 tak, že mu v merite veci v celom rozsahu
vyhovel a úspešnej žalobkyni nepriznal náhradu trov súdneho konania.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením
č. k. 3 Cob 65/2011 199 z 12. apríla 2012 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd následne, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, rozhodol
rozsudkom č. k. 18 Cb 55/2006 217 z 25. októbra 2012 tak, že návrhu žalobkyne v celom
rozsahu vyhovel a o súvisiacom výroku o trovách rozhodol tak, že ich náhradu v konaní
úspešnej žalobkyni nepriznal.
Proti tomuto v poradí druhému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 15/2013 262 z 29. októbra 2013 tak,
že rozsudok okresného súdu v merite veci zmenil a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobkyni
sumu 268,50 € s 8 % úrokom z omeškania od 14. marca 2006 do zaplatenia a v prevyšujúcej
časti návrh žalobkyne zamietol. V súvisiacom výroku o trovách konania sťažovateľa
zaviazal nahradiť žalobkyni trovy celého súdneho konania v sume 1 002,56 € na účet
jej právneho zástupcu. Predmetné rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené
9. decembra 2013.
Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným
porušením označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odôvodňuje najmä tým,
že okresný súd začal konať až po piatich rokoch od zrušenia platobného rozkazu sp. zn. 19
Rob 482/2005 z 28. novembra 2005.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ním označeného základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 350 €.
Sťažovateľ sa v sťažnosti domáha aj ustanovenia právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom, pričom túto žiadosť bližšie neodôvodňuje.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ide v prípade, ak namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v napadnutom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd
vychádza zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni.
K odstráneniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).
Ústavný súd už opakovane judikoval (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02,
IV. ÚS 258/2012), že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127
ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu
orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza
zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok
na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS
305/07, I. ÚS 269/2012). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,
ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor
ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m.
Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3.
2009).
Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie okresného súdu bolo
skončené právoplatným rozsudkom č. k. 18 Cb 55/2006 217 z 25. októbra 2012, pričom
sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou na postup okresného
súdu až 23. januára 2014, t. j. v čase, keď porušovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy na okresnom súde už netrvalo. Konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom tak
nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k uvedenému
základnému právu.
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd uvádza, že s poukazom
na dôvody, pre ktoré rozhodol o odmietnutí sťažnosti, sa z dôvodu hospodárnosti konania
už nezaoberal otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku
kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, pretože dôvody, pre ktoré ústavný súd
rozhodol o odmietnutí sťažnosti, by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom právneho
zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015