Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 133/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH, Bodenbacher

Strasse 80, Drážďany, Nemecká spolková republika, zastúpenej advokátom JUDr.

Ľubomírom Schweighoferom, Advokátska kancelária, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo

veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudkom

sp. zn. z 12. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 2. júna 2014

doručená sťažnosť spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len ,a“) a práva na zákonného sudcu podľa

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho

rozsudkom sp. zn. z 12. februára 2014.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky [po prijatí o orgánoch štátnej správy v oblasti

daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov ako Finančné riaditeľstvo

Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“ alebo finančné riaditeľstvo“)]

rozhodnutím č. 1/222/17673 135584/2009/992895 r zo 14. decembra 2009 (ďalej len

„rozhodnutie daňového riaditeľstva“) potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I

č. /Slá z 22. septembra 2009, na základe ktorého bola podľa § 35 ods. 3

o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov uložená sťažovateľke

ako daňovému subjektu pokuta vo výške 1 430,50 € z rozdielu nadmerného odpočtu

vyplývajúceho z podaného dodatočného daňového priznania dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie november 2004.

3. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva na Krajskom súde

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania jeho

zákonnosti podľa a nasl. v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd na základe podanej žaloby sťažovateľky

rozsudkom sp. zn. zo 14. júna 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušil podľa a a vec vrátil

daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie.

4. Proti rozsudku krajského súdu zo 14. júna 2011 podalo daňové riaditeľstvo

odvolanie. V odvolacom konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn.

sťažovateľka podaním z 26. septembra 2011 (doplneným podaním zo 14. novembra 2011)

žiadala rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, eventuálne konanie prerušiť

podľa s tým, aby najvyšší súd predložil vec Súdnemu dvoru

2

Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) na posúdenie predbežnej otázky. Najvyšší súd ako

odvolací súd uznesením sp. zn. z 22. augusta 2012 (ďalej len „zrušujúce

uznesenie najvyššieho súdu“) podľa zrušil rozsudok krajského

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 11. decembra 2012 rozhodnutie

daňového riaditeľstva zo 14. decembra 2009 a rozhodnutie Daňového úradu

Bratislava I z 22. septembra 2009 (pozri tiež bod 2) zrušil podľa a vec

vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. O odvolaní daňového riaditeľstva proti

rozsudku krajského súdu z 11. decembra 2012 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 12. februára 2014, ktorým predmetný rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že žalobu sťažovateľky zamietol.

6. Sťažovateľka uviedla, že „postup daňových úradov je v rozpore s právnymi

predpismi EÚ v oblasti DPH a najmä so zásadou daňovej neutrality“. Podľa jej názoru

najvyšší súd „opakovane neposudzuje uložené sankcie v širšom kontexte, neberie

na vedomie zmysel a účel daňových predpisov, ignoruje komunitárne právo...“, sťažovateľka

„dôvodne a oprávnene predpokladala, že Najvyšší súd... má povinnosť sa v spornom

prípade obrátiť na Súdny dvor EU, a to z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovenia

zákona o DPH s príslušnými právnymi predpismi EÚ“.

7. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd „bol povinný v rámci

odvolacieho konania predložiť návrh predbežnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, pričom jej

nepredložením porušil Najvyšší súd... ústavné právo sťažovateľky na zákonného sudcu...,

ktorým bol komunitárny sudca... sudca Súdneho dvora EÚ...“.

Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti namietala aj

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Neuviedla však (nekonkretizovala), v čom (akým konaním) spočívalo porušenie týchto práv

najvyšším súdom. Z obsahu sťažnosti možno usúdiť, že v jej petite namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa bolo spôsobené súčasným

porušením základného práva podľa , resp. vychádzalo z neho (pozri tiež

bod 16).

8. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného

práva „na súdnu ochranu podľa a právo na zákonného sudcu podľa

článku 48 ... postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa

12. februára 2014“, zrušil tento rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

9. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) ústavný súd vyzval najvyšší súd

na vyjadrenie k predmetnej ústavnej sťažnosti a následne požiadal sťažovateľku o zaujatie

stanoviska k tomuto vyjadreniu. Súčasne požiadal krajský súd o predloženie súdneho spisu

sp. zn. .

10. a) Najvyšší súd v liste č. KP 3/2014 26 z 5. augusta 2014 k predmetu sťažnosti

uviedol:

„... Tento ústavný princíp (princíp zákonného sudcu, pozn.) nebol porušený, nakoľko

vo veci rozhodoval vecne príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom

v súlade s Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platným pre rok 2014.

Sťažovateľ v odvolacom konaní túto skutočnosť nenamietal.

Pokiaľ vidí sťažovateľ porušenie práva garantovaného

Slovenskej republiky v tom, že odvolací senát nerozhodol o prerušení konania podľa § 109

ods. 1 písm. c) a nepožiadal Súdny dvor Európskej únie

o rozhodnutie o predbežnej otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že

4

v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie článok 177 (234) ZES

nepredstavuje prostriedok nápravy dostupný stranám v konaní pred vnútroštátnym súdnym

orgánom.

Z tohto dôvodu len skutočnosť, že jedna strana tvrdí, že spor predpokladá vyriešenie

otázky týkajúcej sa interpretácie komunitárneho práva, neznamená, že daný súdny orgán je

povinný vziať do úvahy, že v konaní vznikla otázka v zmysle článku 177 (234) ZES.

Na druhej strane platí, že ak tieto súdne orgány dospejú k záveru, že na to, aby mohli

rozhodnúť o predmetnom prípade, treba uplatniť komunitárne právo, článok 177 (234) ZES

im ukladá povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s každou otázkou

interpretácie, ktorá môže vzniknúť.

Na tomto mieste Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že postup podľa

čl. 177 (234) ods. 3 ZES predpokladá, že v konaní pred ním vznikne otázka týkajúca sa

interpretácie zmlúv resp. platnosti a interpretácie aktov prijatých inštitúciami únie.

V predmetnom prípade však takáto otázka nevznikla.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najvyšší súd navrhuje sťažnosť sťažovateľa

odmietnuť ako neopodstatnenú.“

b) Právny zástupca sťažovateľky v písomnom stanovisku z 22. októbra 2014

(doručenom ústavnému súdu 3. novembra 2014) k vyjadreniu najvyššieho súdu

v podstatnom uviedol:

«K porušeniu práva sťažovateľa však malo dôjsť podľa názoru sťažovateľa

neprerušením konania podľa Občiansky súdny

poriadok v platnom znení a nepožiadaním Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie

o predbežnej otázke. Vo vyjadrení predsedníčky senátu je uvedené, že v zmysle ustálenej

judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, článok 177 (234 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva) nepredstavuje prostriedok nápravy dostupný stranám v konaní pred

vnútroštátnym súdnym orgánom.

Uvedená skutočnosť, že článok 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva

nepredstavuje prostriedok nápravy dostupný stranám v konaní pred vnútroštátnym súdnym

orgánom, je sťažovateľovi dobre známa. Sťažovateľovi však nie je známe, že článok 177

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva resp. článok 177 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie upravuje riešenie otázky týkajúcej sa interpretácie komunitárneho práva...

Sťažovateľ mal za to, že v odvolacom konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej

republiky boli splnené predpoklady na to, aby sa súd obrátil s predbežnou otázkou na

Súdny dvor EÚ. Z výkladu článku 267 ZEÚ vyplýva, že obligatórne predloženie predbežnej

otázky má súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva. Vzhľadom na to, že zodpovedanie predbežnej otázky Súdnym dvorom

EÚ má objasniť právny stav v konaní, je povinnosťou súdu, aby táto bola predložená pred

právoplatným skončením veci, t.j. najneskôr v odvolacom konaní...

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený vo vyjadrení zo dňa

05.08.2014, že v predmetnom prípade otázka „interpretácie zmlúv, resp. platnosti

a interpretácie aktov prijatých inštitúciami únie“ nevznikla, je podľa nášho názoru

nesprávny a zároveň s jedná o neodôvodnené a nepodložené tvrdenie. Z vyššie citovaného

ustanovenia článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyplýva, že bolo povinnosťou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Sťažovateľ podal v súvislosti s touto sťažnosťou ešte v roku 2010 desať žalôb

na Krajský súd v Bratislave, ktorých predmetom je totožný skutkový stav, ktorý sme

podrobne opísali v bode I ústavnej sťažnosti. Podľa názoru sťažovateľa sa súdy

problematikou týkajúcou sa sťažovateľa do dnešného dňa nezaoberali dostatočne, inak by

im muselo byť zrejmé, že vo vzťahu k sťažovateľovi sú nelogicky a šikanózne uplatňované

ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty. Uložené sankcie sú

podľa nášho názoru v rozpore so zmyslom a účelom právnych predpisov Európskej únie

a idú ďaleko nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie správneho výberu dane.»

11. Nahliadnutím do súdneho spisu krajského súdu sp. zn. ústavný súd

zistil tieto relevantné (vo vzťahu k predmetu posudzovanej sťažnosti) skutočnosti:

č. l. 42 – 45 – rozsudok krajského súdu č. k. zo 14. júna 2011

o zrušení rozhodnutia daňového riaditeľstva zo 14. decembra 2009,

č. l. 51– 53 – vyjadrenie žalobcu z 26. septembra 2011 k odvolaniu žalovaného

z 24. augusta 2011 proti rozsudku krajského súdu zo 14. júna 2011, žalobca v ňom ešte 6

nepožadoval, aj keď argumentoval komunitárnym právom, predložiť vec Súdnemu dvoru

s prejudicionálnou otázkou,

č. l. 59 – 60 – doplnenie vyjadrenia žalobcu zo 14. novembra 2011 k odvolaniu

žalovaného; okrem iného navrhol „predloženie predbežnej otázky na posúdenie Súdnemu

dvoru Európskej únie v zmysle “

týkajúcej sa porušenia neutrality dane z pridanej hodnoty [rozpor

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (jeho interpretácia daňovými

úradmi) s „príslušným predpisom Európskej únie“].

č. l. 61 – 63 – uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2012

o zrušení rozsudku krajského súdu č. k. zo 14. júna 2011,

č. l. 67 – 69 – dovolanie žalobcu z 12. novembra 2012 proti uzneseniu najvyššieho

súdu z 22. augusta 2012, v ktorom alternatívne navrhol, aby dovolací súd zrušil toto

odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu a „vrátil mu vec na ďalšie konanie, pričom ho

zaviazal prerušením konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) a na predloženie predbežnej

otázky Súdnemu dvoru EÚ“,

č. l. 70 – 71 – dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. decembra 2012 o zastavení dovolacieho konania,

č. l. 75 – 77 – rozsudok krajského súdu sp. zn. z 11. decembra 2012,

ktorým zrušil rozhodnutie daňového riaditeľstva zo 14. decembra 2009 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie,

č. l. 78 – 83 – odvolanie žalovaného daňového riaditeľstva z 23. januára 2013 proti

rozsudku krajského súdu z 11. decembra 2012; na výzvu krajského súdu z 30. januára 2013

na vyjadrenie k odvolaniu žalovaného (doručenú jeho právnemu zástupcovi 19. marca 2013)

žalobca nereagoval,

č. l. 88 – 89 – opravné uznesenie krajského súdu z 22. júla 2013 týkajúce sa záhlavia

jeho rozsudku z 11. decembra 2012 a výroku rozsudku v časti trov konania priznaných

žalobcovi,

č. l. 93 – 104 – rozsudok najvyššieho súdu č. k. z 12. februára

2014.

12. Z obsahu súdneho spisu (bod 11) vyplýva, že sťažovateľka ani okrajovo

nenamietala porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

v prípade, že vec nebude predložená Súdnemu dvoru, a túto námietku nevzniesla ani

vo vzťahu k vecnej príslušnosti samotného odvolacieho súdu.

III.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa nikoho nemožno

odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

8

16. Podľa ustanovenia je ústavný súd viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

17. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

zaručených (body 1 a 8) postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn.

z 12. februára 2014.

18. Podstatou sťažovateľkiných námietok je nesúladná interpretácia (a následne aj

aplikácia) tuzemských daňových predpisov s právnymi predpismi Európskej únie v oblasti

DPH označenými daňovými úradmi Slovenskej republiky a následne aj vo veci konajúcimi

všeobecnými súdmi. Tento nesúlad mal najvyšší súd riešiť (podľa jej názoru) požiadaním

Súdneho dvora o rozhodnutie o predbežnej otázke (pozri body 6 a 7). Tým, že najvyšší súd

nekonal v súlade s týmto právnym názorom sťažovateľky, mal porušiť jej základné právo na

zákonného sudcu podľa a v súvislosti s tým (súčasne) aj základné právo

na súdnu ochranu podľa (pozri tiež bod 7).

19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

20. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 48

ods. 1 označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci

ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho

súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní žalovaného finančného riaditeľstva

rozsudkom sp. zn. z 12. februára 2014 sú zlučiteľné s označenými článkami

.

21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odvolacieho rozsudku najvyššieho

súdu dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje

jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení

svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa

preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov

odvolania podľa v spojení s veta prvá , bez nariadenia

pojednávania, podľa a v spojení s ods. l veta prvá

s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred

na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 12. februára 2014 podľa a

v spojení s veta prvá .

Podľa , súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu

a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému

správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného 10

právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho

orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu

a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený.

Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.

Podľa ods. 4 ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu

zrušené, súd uvedie vo výroku rozsudku. Na posúdenie prípustnosti odvolania je

rozhodujúci výrok rozsudku. Ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, lehota

na rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť až po doručení všetkých

spisov správneho orgánu pripojených k prejednávanej veci.

Podľa § 250ja ods. 1, proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1, 2 a 6 je prípustné

odvolanie.

Podľa ods. 7, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd

v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže

v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení

uvedie.

Podľa § 246c ods. 1 pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti,

sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutia správnych orgánov podľa § 250j ods. 3

z dôvodu, že podľa jeho názoru žalovaný nepredložil kompletný administratívny spis.

Napriek ustanoveniu odvolací súd napadnutý rozsudok na základe

odvolania žalovaného preskúmal a dospel k záveru, že krajský súd pochybil, keď doklady

predložené žalovaným nepovažoval za dostatočné na preskúmanie napadnutého

rozhodnutia. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné pripomenúť, že § 250j

ods. 3 uvádza dôvod zrušenia rozhodnutia správneho orgánu nekompletnosť

administratívneho spisu ako samostatný dôvod, proti ktorému nie je prípustné odvolanie,

avšak len v prípade, ak preň nemožno rozhodnutie preskúmať. Dôsledok, t. j.

nepreskúmateľnosť rozhodnutia musí byť spôsobený chýbajúcimi dokladmi.

Napriek tomu, že krajský súd v rozsudku uviedol, aké skutočnosti nemohol preveriť,

v dôsledku chýbajúcich dokladov, z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, ktorú časť rozhodnutia

žalovaného v dôsledku chýbajúcich dokladov preskúmať nemohol. Navyše, ako uviedol

v odvolaní žalovaný, tento požadovanými dokladmi ani nedisponuje, nakoľko

v prejednávanom prípade nebolo vykonané ani miestne zisťovanie, ani daňová kontrola,

preto ak krajský súd požadoval predloženie dokladov, z ktorých by mohol preveriť vznik

daňovej povinnosti, obsah obchodných vzťahov, prípadne overiť, či nedošlo k dvojitému

zdaneniu a pod., tieto doklady mal žiadať od žalobcu, nakoľko len ten nimi disponoval.

Ušlo zrejme pozornosti krajského súdu, že v predmetnom prípade bola žalobcovi

uložená sankcia za správny delikt, ktorý bol správcom dane zistený z daňových

a dodatočných daňových priznaní žalobcu, ktorý sám prišiel na to, že podával chybné

daňové priznanie k DPH. Preto krajský súd postupoval nesprávne, keď žiadal

od žalovaného predloženie dokladov, ktorými tento nedisponoval.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že krajský súd pochybil, keď

napadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa zrušil z dôvodu

uvedeného v , čo by samé osebe malo za následok zrušenie rozsudku

krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, nakoľko krajský súd sa opätovne

nezaoberal hmotnoprávnou stránkou veci.

Avšak, vzhľadom k tomu, že najvyšší súd sa na základe odvolaní podaných žalobcom

v iných skutkovo aj právne totožných veciach, len za iné zdaňovacie obdobie, zaoberal

hmotnoprávnou stránkou veci, rozhodol sa aj v tejto veci na preskúmanie rozhodnutia

žalovaného, pričom využil postup, ktorý mu umožňuje a v ďalšom

odôvodnení poukazuje na rozsudok vo veci rovnakých účastníkov vedený pod č. k.

z 12. februára 2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. z 22. februára 2013.

„Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. z 22. februára 2013 podľa

(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa

žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1/222/17684

135633/2009/992895 r zo 14. decembra 2009, ako aj rozhodnutia Daňového úradu

Bratislava I č. /Slá z 23. septembra 2009, ktorým bola žalobcovi uložená

12

pokuta vo výške 33 110,50 € podľa o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho

z podaného 5. dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty (ďalej len

„DPH“) za zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac júl 2005, ktorým znížil nadmerný

odpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní o sumu 882 947,02 €, t. j. na sumu

71 711,39 €.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že žalobca videl

nezákonnosť rozhodnutí žalovaného a správcu dane v tom, že obidva správne orgány

neuviedli v napadnutých rozhodnutiach názov a sídlo zriaďovateľa organizačnej zložky,

ktoré v čase vydania správnych rozhodnutí bolo LINDE KCA DRESDEN GmbH,

Bodenbacher Strasse 80, 012 77 Drážďany. Toto tvrdenie však podľa názoru krajského súdu

nemá oporu v spisovom materiály, nakoľko obidve rozhodnutia správnych orgánov

obchodné meno zriaďovateľa obsahovali. Neobsahovali len jeho sídlo, avšak takúto

povinnosť im neukladá. Krajský súd pri posudzovaní aktívnej

legitimácie žalobcu vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vysloveného už v obdobnej veci dňa 22. augusta 2012, sp. zn. . Poukázal na to,

že preskúmavané rozhodnutia ukladali pokutu LINDE KCA DRESDEN GmbH

organizačná zložka, ktorá je zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,

oddiel Po, vložka číslo 1056/B, zriaďovateľom ktorej bola spoločnosť podnikajúca pod

obchodným menom LINDE KCA DRESDEN GmbH, zapísaná v obchodnom registri B

Úradného súdu Drážďany.

Označenie žalobcu v rozhodnutiach správnych orgánov preto podľa názoru

krajského súdu zodpovedalo ustanoveniu , v dôsledku

čoho bola pokuta uložená zahraničnej právnickej osobe, ktorá právnu subjektivitu má,

vo veci týkajúcej sa organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby (pozri mutatis

mutandis rozhodnutia NS SR zo 17. októbra 2003,

z 10. marca 2010; rozhodnutia ÚS SR z 13. marca 2003,

z 20. júna 2006). V napadnutých rozhodnutiach správne orgány správne uviedli obchodné

meno zriaďovateľa, dodatok označujúci jeho právnu formu, ako aj dodatok, že ide

o organizačnú zložku. Preto krajský súd námietku žalobcu uvádzanú týmto smerom

nepovažoval za dôvodnú.

Z administratívneho spisu mal krajský súd ďalej za preukázané, že správca dane

vydal rozhodnutie podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní o uložení pokuty vo výške

33 110,50 € potom, čo daňový subjekt, žalobca, podal dňa 23. decembra 2008 piate

dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie júl 2005, ktorým si znížil nadmerný

odpočet uvedený vo štvrtom dodatočnom daňovom priznaní o sumu 882 947,02 €. Piate

dodatočné daňové priznanie žalobca podal po vrátení nadmerného odpočtu zo štvrtého

dodatočného daňového priznania k DPH, ktorý bol podľa žalovaného vrátený dňa

18. augusta 2006, t. j. pred podaním piateho dodatočného daňového priznania.

Žalobca vo veci uloženia pokuty podal včas odvolanie, pričom uznal, že pri uplatnení

nároku na odpočítanie dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 49 a §51 zákona

o DPH, avšak konal tak na základe nesprávneho usmernenia správcu dane. Žalovaný

napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Krajský súd poukázal na to, že režim odpočítania dane umožňuje platiteľovi dane

odpočítať daň, ak spĺňa podmienky stanovené zákonom o DPH, všeobecne uvedené

v ustanoveniach § 49 až § 51. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň

z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla

daňová povinnosť. Platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný

s dňom vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa tovarov alebo služieb alebo u nadobúdateľa

tovaru z iného členského štátu a príjemcu služby zo zahraničia, ak ide o tzv. samozdanenie,

to znamená, že daňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi, ale vzniká

príjemcovi tovaru alebo služby. Ide o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo

navrátenie dane zo štátneho rozpočtu odberateľovi nemôže vzniknúť skôr, ako vznikne

povinnosť odvodu dane do štátneho rozpočtu dodávateľom. Podmienky, ktoré musia byť

splnené na uplatnenie tohto práva, obsahuje § 51 zákona o DPH.

Krajský súd ďalej uviedol, že z § 35 ods. 3 zákona o správe daní vyplýva, že

základným predpokladom uloženia sankcie daňovému subjektu je okrem iného naplnenie

znakov protiprávneho konania konaním/nekonaním daňového subjektu, tzn. porušenie

14

povinnosti špecifikovanej v zákone ako aj porušenie zákona daňovým subjektom čo aj

z nedbanlivosti.

Krajský súd skonštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca

podal 5. dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie júl 2005 dňa 23. decembra

2008 a znížil si v ňom nadmerný odpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní

v sume 954 658,41 € o sumu 882 947,02 €, na sumu 71 711,39 €, pričom nadmerný odpočet

uvedený vo č. dodatočnom daňovom priznaní mu bol vrátený pred podaním 5. dodatočného

daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie.

Preto nebolo sporné ani to, že žalovaný postupoval podľa ustanovenia § 2 ods. 6

zákona o správe daní („Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do

úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie

alebo vybratie dane“), nakoľko vyrubil pokutu na základe dokázateľne predloženého

dodatočného daňového priznania za preskúmavané zdaňovacie obdobie.

Žalobcova argumentácia o tom, že časový rozdiel, ktorý vznikol medzi deklarovaným

vznikom daňovej povinnosti a deklarovaným vznikom práva na odpočítanie dane bol

zo strany daňového subjektu vytvorený chybne a dodatočné daňové priznania neodrážali

skutkový stav a že daňový subjekt nemohol byť v omeškaní s platbou, pretože v skutočnosti

nemal vôbec povinnosť platiť neobstojí, pretože citované zákony výnimku pri pokutovaní

za daňové delikty nepripúšťajú a navyše vyrubená pokuta je závislá od porovnania

podaného dodatočného daňového priznania k posledne podanému dodatočnému daňovému

priznaniu. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav

veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležité odôvodnil, vrátane voľnej úvahy,

ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu

neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa

. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa

tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne aby

konanie prerušil a položil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie. Podľa jeho

názoru v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k chybám uvedeným v § 205 ods. 2

písm. a/, b/, c/, d/ a f/ , keď krajský súd nesprávne vyhodnotil právnu stránku a vôbec

nevzal do úvahy žalobcom uvádzané tvrdenia. Žalobca v celom konaní zdôrazňoval, že takto

uplatneným postupom zo strany daňových úradov dochádza k šikanóznemu výkladu zákona

a k porušovaniu zásady daňovej neutrality.

Súd prvého stupňa podľa názoru žalobcu vôbec neprihliadol na skutočnosť, že

žalobca si na základe nesprávneho usmernenia zo strany daňových úradov uplatňoval

právo na odpočítanie DPH z faktúr v iných zdaňovacích obdobiach, aj keď mal nárok

uplatniť si z faktúr daň v tom istom období ako vznikla daňová povinnosť a výsledný efekt vo

vzťahu k štátnej správe by bol nulový pri tzv. samozdanení.

Súd prvého stupňa taktiež podľa názoru žalobcu nesprávne vyhodnotil, že žalobca

pre uvedenie do správneho stavu a ako dôkaz, že štátny rozpočet nebol na DPH ukrátený,

zaslal daňovému úradu dodatočné daňové priznania k DPH za jednotlivé zdaňovacie

obdobia, ktoré boli vypočítané za účelom spätného priradenia vstupov k výstupom pri

nadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa § 11 zákona o DPH a pri tovaroch a službách, pri

ktorých príjemca platí daň v zmysle § 69 ods. 2 až 4 zákona o DPH.

Žalobca poukázal na to, že súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí vôbec

nevysporiadal s tým, že žalobca nemohol byť v omeškaní s akoukoľvek platbou, pretože

v skutočnosti vôbec nebol povinný platiť, ale mal uplatniť samozdanenie pri nadobudnutí

tovaru a služieb z iného členského štátu. Je preto nemysliteľné, aby žalobca spôsobil

následok, ktorým je ukrátenie štátneho rozpočtu. Žalobca nemal platiť žiadnu daň a žiadna

daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve na základe nesprávneho usmernenia

príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal DPH a až o niekoľko mesiacov dostával

tieto platby naspäť. Týmto konaním bol v konečnom dôsledku poškodený žalobca, nakoľko

niekoľko mesiacov bezplatne úveroval štátny rozpočet SR. Podľa jeho názoru pokiaľ

neexistovala povinnosť platiť daň, nemôže existovať oprávnenie daňového úradu ukladať

pokuty za konanie, ktoré nepredstavuje žiadne ohrozenie pre štátny rozpočet SR.

Žalobca v zmysle vyššie uvedeného nemohol byť v omeškaní s akýmikoľvek platbami,

pretože v skutočnosti vôbec nemal povinnosť platiť, keďže v zmysle zákona o DPH ide

o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a služieb a vnútropodnikových prevodov. Tvrdenie

sa opiera aj o rozhodnutia Súdneho dvora EU (ďalej len „SD EU“), podľa ktorého

16

podriaďovať právo na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru v rámci EÚ rešpektovaním

formálnych povinností bez zohľadnenia základných požiadaviek, a najmä bez skúmania, či

boli tieto povinnosti splnené, ide nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie

správneho výberu dane.

Žalobca poukázal na to, že už vo svojom vyjadrení zo dňa 23. septembra 2010

v konaní pred krajským súdom uviedol, že konanie príslušného daňového úradu, ako aj

žalovaného je v rozpore so zásadou neutrality DPH, nakoľko konaním žalobcu nedošlo

k ukráteniu štátneho rozpočtu SR a samotný žalobca prejavil záujem a vynaložil snahu

na usporiadanie vzniknutého stavu. Žalobca uviedol, že vzhľadom na všetky skutkové

okolnosti ide o zrejmú a zbytočnú tvrdosť a prísnosť opatrení zo strany daňových úradov,

ktoré samy uviedli, že rozhodnutie o uložení pokuty nemôžu zrušiť iba z toho dôvodu, že

neexistuje žiadny ani mimoriadny opravný prostriedok v správnom konaní, v ktorom by

mohlo byť rozhodnutie o uložení pokuty zrušené. Taktiež uviedol, že v daňovom konaní

postupoval v súlade s pokynmi pracovníkov daňového úradu, ktorí mu odporučili podať

dodatočné daňové priznania, čím by došlo k usporiadaniu právneho stavu, ako aj

k preukázaniu, že štátny rozpočet SR nebol ukrátený. Následne potom, čo žalobca

postupoval týmto spôsobom, bol zo strany príslušného daňového úradu sankcionovaný

za rozdiel nadmerného odpočtu vyplývajúceho z dodatočného daňového priznania DPH

za obdobie júl 2005.

Vo svojom vyjadrení žalobca uviedol, že zákon o DPH ani relevantná Smernica Rady

2006/112/ES neobsahujú výslovné ustanovenia pre prípad, že z dôvodu omylu je na faktúre

alebo v daňovom priznaní uvedená čiastka DPH, hoci nie je dlžná na základe

uskutočneného zdaniteľného plnenia. SD EU v obdobných prípadoch rozhodol

(v rozsudkoch C 454/98 Schmeink & Cofreth a Strobel, C 78/02 Karageorgou, C 342/87

Genius Holding a C 566/07 Stadeco BV), že zaručenie neutrality DPH je vecou členských

štátov a je na nich, aby vo vnútroštátnych predpisoch zakotvili opatrenia, podľa ktorých by

neodôvodnene priznaná daň mohla byť opravená. Pritom však SD EU zdôraznil, že

opatrenia členských štátov na zabezpečenie presného výberu daní nemôžu ísť nad rámec

toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

Pre úplnosť žalobca opätovne uviedol aj to, že k sporným ustanoveniam zákona

o DPH (§§ 49 a 51, ktoré upravujú spôsob uplatnenia dane na vstupe a na výstupe

v prípade povinnosti samozdanenia) bol vydaný Metodický pokyn Daňového riaditeľstva SR

k , ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH. Tento metodický pokyn

bol vydaný až v roku 2009, t. j. po 5 rokoch od vstupu SR do EU a dodatočne dával

do súladu výklad zákona o DPH s európskym právom. Z výkladu vyplýva, že „daň

uplatnenú platiteľom dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa

§11 môže platiteľ dane odpočítať v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie

dane vzniklo, t. j. v zdaňovacom období, v ktorom pri tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť. Vznik práva na odpočítanie dane z prijatej služby je totožnú s dňom vzniku

daňovej povinnosti.“

Z uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že postupoval v súlade s uvedeným

metodickým pokynom Daňového riaditeľstva SR a napriek tomu, že tento metodický pokyn

bol vydaný až po období, ktoré je sporné, treba prihliadnuť na to, že znenie §§ 49 a 51

zákona o DPH sa od roku 2005 do podania žaloby nezmenilo, a teda možno tento metodický

pokyn uplatniť aj v predmetnom prípade. Žalobca má za to, že uloženie pokút zo strany

daňových úradov odporuje účelu ustanovení §§ 49 a 51 zákona o DPH, ako aj predpisom

EÚ. Žalobca mal za to, že konanie daňových úradov bolo nad rámec nevyhnutnosti, nakoľko

postupom žalobcu nedošlo k ukráteniu štátneho rozpočtu, práve naopak tým, že žalobca

odviedol daň a uplatnil šiju neskôr, bezúročné dotoval štátny rozpočet počas niekoľkých

mesiacov, a teda nebolo nutné uplatniť bez ďalšieho tak prísne sankcie voči žalobcovi.

Žalobca mal za to, že postup daňových úradov je v rozpore s právnymi predpismi EÚ

v oblasti DPH a najmä so zásadou daňovej neutrality, čo však krajský súd vo svojom

rozhodnutí vôbec nezohľadnil a zaoberal sa výlučne formálnou stránkou veci, kedy uviedol,

že príslušné zákony vzťahujúce sa na uvedený prípad výnimku pri pokutovaní za daňové

delikty nepripúšťajú.

Žalobca je toho názoru, že takýto striktný výklad zákona nemá oporu v súčasnom

právnom systéme a v modernom nazeraní na právo v kontexte členstva SR v EÚ. Pre

úplnosť citoval aj záver Ústavného súdu SR, ktorý v náleze zo dňa 1. júla 2008, sp. zn.:

uviedol: „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej

18

aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je

zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom

dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená

výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných

zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych

orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“

Ku skutočnosti, že ústavne súladný výklad musí mať prednosť pred inými metódami

výkladu, sa Ústavný súd SR vyjadril vo viacerých rozhodnutiach nasledovne: „Zo zásady

ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení

štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych

noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu

realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky

orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech

realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv

a slobôd.“ (napr. , , , podobne aj ).

Ďalej uviedol citát z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: ,

ktorý bol následne reprodukovaný v mnohých rozhodnutiach českého Ústavného súdu

a ktorý bol jedným z dôrazných odkazov ústavného súdu adresovaných všeobecným súdom,

podnecujúcich všeobecné súdy ku zmene právneho myslenia: „Naprosto neudržitelným

momentem používaní práva je jeho aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového

výkladu. ... Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvédomující si, a to buď úmyslné,

nebo v dúsledku nevzdelanosti, smysl a účel právni normy, činí z práva nástroj odcizení

a absurdity.“

V náleze zo dňa 4. februára 1997, sp. zn.: , Ústavný súd ČR zasa

konštatoval, že „účel a zmysel zákona nie je možné... hľadať len v slovách a vetách

právneho predpisu, pretože v právnom predpise sú a musia byť vždy obsiahnuté i princípy

uznávané demokratickými právnymi štátmi.“

Žalobca mal za to, že súd prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil všetky žalobcom

prednesené tvrdenia a predložené dôkazy a venoval sa právnej veci z čisto formálneho

hľadiska. Žalobca je toho názoru, že súdy Slovenskej republiky sú povinné sa pri

rozhodovaní riadiť nielen právnymi predpismi SR, ale sú povinné prihliadať na všetky

všeobecne záväzné právne predpisy v rámci EÚ a judikatúru SD EU v tejto súvislosti.

Z uvedeného dôvodu podľa názoru žalobcu nemožno konštatovanie súdu prvého

stupňa o tom, že pokiaľ zákon nepripúšťa výnimky pri pokutovaní za daňové delikty, nie je

možné ich udeliť, hoci je uloženie pokuty v zrejmom rozpore so zásadou neutrality, ktorá

patrí medzi základné zásady jednotného trhu EÚ, považovať za súladné s právnymi

predpismi EÚ, nakoľko je v zrejmom rozpore aj s výkladom príslušných ustanovení o DPH

Súdnym dvorom EÚ, ktorý jasne deklaroval, že opatrenia, ktoré členské štáty vytvárajú

na zabezpečenie presného výberu daní, nesmú ísť na rámec toho, čo je nevyhnutné

na dosiahnutie týchto cieľov.

Žalobca vyjadril presvedčenie, že ukladanie pokút za konanie, ktorým preukázateľne

nebol poškodený štátny rozpočet a ktoré by za iných okolností v prípade tzv. samozdanenia

v jednom období nebol ani predmetom skúmania zo strany daňových úradov, nieto ešte

dôvodom na uloženie pokút, je neprimeraný postup zo strany štátnych orgánov voči

subjektom práv, ktorý ide na rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie výberu daní.

Žalobca mal za to, že súd prvého stupňa nevykladal zákon v súlade s právom EÚ,

keď takýto flagrantný šikanózny výklad zákona zo strany daňových úradov neobmedzil tým,

že by ich rozhodnutia zrušil a nariadil im vykladať zákon v súlade s právom EÚ.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo 16. mája 2013 uviedol, že podľa jeho

názoru krajský súd správne vyhodnotil právnu stránku veci a dôkladne sa vecou zaoberal.

Daňový úrad postupoval v zmysle platných a účinných zákonov pri uložení sankcií

za podanie dodatočných daňových priznaní na DPH, teda bol dodržaný SR,

povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri

zachovaní základných práv a slobôd. Tvrdenia žalobcu o šikanóznom výklade zákona

a porušení zásad daňovej neutrality ním neboli špecifikované a preukázané. Žalobca

nesprávne uplatnenie práva na odpočítanie dane a následné podanie niekoľkých

dodatočných daňových priznaní na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2005 zdôvodňuje

20

nesprávnym usmernením daňového úradu, čo žalovaný odmieta ako neopodstatnené

a nepreukázané.

Vznik daňovej povinnosti a nárok na odpočítanie dane je upravený v ustanoveniach

zákona o DPH a žalobca ako platiteľ dane bol povinný poznať znenie tohto právneho

predpisu. V odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane o uložení pokuty žalobca uviedol, že

všetky úkony, ktoré sa týkali schvaľovania prijatých faktúr sa uskutočňovali v sídle

zriaďovateľa organizačnej zložky v Nemecku, preto vznikol časový nesúlad medzi prijatím

dodávateľských faktúr zriaďovateľom, ich odsúhlasením zodpovednými pracovníkmi

zriaďovateľa a ich odoslaním a zaúčtovaním v účtovníctve organizačnej zložky na

Slovensku. Tento stav trval v niektorých prípadoch aj niekoľko mesiacov. Preto nastal

posun od uskutočnenia dodávky služby alebo tovaru, prípadne vystavenia faktúry a prijatia

príslušnej faktúry v organizačnej zložke. Organizačná zložka pochybila a neuvedomila si, že

zriaďovateľ a jeho organizačná zložka sú ten istý subjekt.

Z tohto vyjadrenia žalobcu je podľa názoru žalovaného jednoznačné jeho pochybenie

a nevedomosť v prípade nesprávneho uplatňovania DPH, čo žalobca sám aj priznal.

Neznalosť platnej a účinnej legislatívy v danom čase a jej nesprávne aplikovanie, nemôže

žalobca dávať za vinu žalovanému.

Dôvody žalobcu sú podľa názoru žalovaného subjektívneho charakteru, pretože to, že

po vstupe Slovenskej republiky do EÚ nevedel, kedy má uviesť dodávateľské faktúry

od zahraničných platiteľov do daňového priznania DPH, teda kedy mu vznikla z týchto

faktúr daňová povinnosť a kedy právo na odpočítanie dane pri tzv. samozdanení, nie je

vinou správcu dane. Po vstupe do EÚ od 1. mája 2004, platil v tuzemsku zákon o DPH pre

všetkých platiteľov DPH, teda žalobca nebol výnimkou. Ak skutočne žalobca nevedel

aplikovať ustanovenia zákona o DPH, mohol napr. požiadať o stanovisko daňového

poradcu. Žalobca nemôže svoju nevedomosť zákona a jeho nesprávne aplikovanie dávať

za vinu správcovi dane. Žalobca nebol jediným platiteľom dane v tuzemsku. Keď ostatní

platitelia dane vedeli ako majú postupovať podľa zákona o DPH, bolo povinnosťou aj

žalobcu, aby poznal a konal podľa platného a účinného zákona o DPH, keď bol platiteľom

DPH.

Žalovaný poukázal na to, že Metodický pokyn vydaný Daňovým riaditeľstvom SR

nenahrádza platnú a účinnú legislatívu. Jeho citovaná časť na str. 5 žaloby vychádza z ust.

§ 49 ods. 1 zákona o DPH platného a účinného v danom čase, podľa ktorého odpočítať daň

z tovaru alebo zo služby je možné v tom zdaňovacom období, v ktorom pri tomto tovare

alebo službe vznikla daňová povinnosť. Uplatnenie práva na odpočítanie dane je upravené

v ust. § 51 zákona o DPH, v nadväznosti na ust. § 49 zákona o DPH.

Ako žalovaný uviedol už vyššie, to, že pochybil žalobca, čo sám uviedol v odvolaní

a neuvedomil si, že organizačná zložka a zriaďovateľ sú ten istý subjekt, nemožno dávať

za vinu správnym orgánom. Ak platiteľ, podľa vyjadrenia v odvolaní, spĺňal podmienky

príslušných ustanovení zákona o DPH na uplatnenie práva na odpočítanie dane z faktúr

za nákup tovarov a služieb vyhotovených dodávateľmi z iných členských štátov pri tzv.

samozdanení, keď mu z tých istých faktúr vznikla daňová povinnosť v apríli 2005 a platiteľ

si daň uplatnil v iných zdaňovacích obdobiach z dôvodu nevedomosti a neskúsenosti, nie je

to vinou správcu dane. Ak mal platiteľ faktúru od dodávateľa, bolo podľa zákona jeho

právom, nie povinnosťou, uplatniť si z nej nárok na odpočítanie dane v príslušnom

zdaňovacom období, keď mu nárok na odpočítanie dane vznikol. Správca dane nemohol

za daňový subjekt uplatňovať jeho práva, o ktorých nemal vedomosť. Za vzniknuté rozdiely

zodpovedá platiteľ, ktorý je povinný podľa ust. § 70 vyššie cit. zákona viesť osobitne

záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o nadobudnutí tovaru z iného členského

štátu a o prijatí služieb z iného členského štátu. V záznamoch sa uvádzajú údaje

rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ záznamy

v členení na tovary a služby s možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane

a s možnosťou pomerného odpočítania dane. Podľa údajov zo záznamov, platiteľ je povinný

podať do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia daňové priznanie. Ak platiteľ dodatočne

zistí, že podané daňové priznanie je nesprávne alebo neúplné, podá dodatočné daňové

priznanie.

Žalovaný poukázal na to, že v jeho rozhodnutí bolo uvedené, že na základe podaného

dodatočného daňového priznania za júl 2005, správca dane uložil pokutu podľa ust. § 35

ods. 3 zákona o správe daní z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z podaného

dodatočného daňového priznania, ktorý bol uvedený v podanom dodatočnom daňovom

22

priznaní v riadku 35 v sume 26 599 662 Sk a teda v danom prípade prišlo k naplneniu

zákonných skutočností uvedených v tomto ustanovení zákona a uloženie pokuty bolo

obligatórne zo strany správcu dane. Postup správcu dane pri vydaní pokuty v sume

33 110,50 € bolo v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalobca uviedol v daňovom

priznaní nadmerný odpočet vo výške 27 590 128 Sk a v podanom piatom dodatočnom

daňovom priznaní uviedol nadmerný odpočet v sume 2 160 377 Sk.

Správca dane prijal piate dodatočné daňové priznanie daňového subjektu, ktorým si

znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, čiže si priznal, že nesprávne podal

daňové priznanie DPH za júl 2005 a ďalšie štyri dodatočné daňové priznania. Nie je teda

pravdivé žalobcove vyjadrenie, že štátny rozpočet nebol na DPH ukrátený nesprávnym

uplatňovaním DPH z jeho strany.

Podľa názoru žalovaného v danom prípade sa nejedná o formálne povinnosti, ale

o porušenie zákonných povinností a nerešpektovanie zákonných ustanovení pri uplatňovaní

zákona o DPH zo strany žalobcu, pričom zodpovednosť za ich nedodržanie, či už vedomé

alebo nevedomé, sa snaží presunúť a dáva za vinu správnym orgánom. V odvolaní žalobca

nešpecifikoval, v čom je konanie správnych orgánov v rozpore so zásadou daňovej

neutrality, keď postupovali podľa platných zákonných ustanovení, pričom práve žalobca ich

nerešpektoval.

Žalovaný v rozhodnutí potvrdil, že správca dane postupoval správne pri uložení

pokuty aj pri jej výpočte. V odvolaní nebola splnomocneným zástupcom ani žalobcom

vznesená žiadna námietka proti výpočtu pokuty, výslednej sume, ani proti tomu, že by

nebola zákonne uložená, preto sa žalovaný k týmto veciam dopodrobna nevyjadroval, ale

zhodnotil správnosť a výpočet sumy. Ani v žalobe neboli uvedené skutočnosti namietané.

Žalovaný opätovne uvádza, že žalobca sám zistil, že podal nesprávne daňové priznanie

a naprával chybné podanie viacerými dodatočnými daňovými priznaniami. Žalobcovi

nebola vykonaná daňová kontrola ani miestne zisťovanie, sám zistil, že podal chybné

daňové priznanie na DPH, preto podal dodatočné daňové priznanie, čo upravuje ust. § 39

zákona o správe daní a jedine podaním dodatočného daňového priznania sa dá napraviť

podanie chybného daňového priznania. Správca dane akceptoval podané dodatočné daňové

priznanie, ktorým žalobca naprával nesprávne podané daňové priznanie a zároveň bol

povinný zo zákona, z uvedeného rozdielu dane uložiť pokutu podľa ust. § 35 ods. 3 zákona

o správe daní, čo aj urobil. Daňový úrad nie je povinný kontrolovať, či žalobca ako platiteľ

dane podal správne dodatočné daňové priznania, za to zodpovedá platiteľ sám.

Žalobca v odvolaní uviedol viaceré rozsudky, ale podľa názoru žalovaného

nepreukázal, že skutkový stav má prvky týchto rozsudkov. Jeho tvrdenia o šikanóznom

výklade zákona zo strany daňových úradov nie sú pravdivé a ničím podložené. Naopak,

daňový orgán vyšiel žalobcovi v ústrety tým, že z viacerých uložených pokút mu povolil

úľavu.

Podľa názoru žalovaného, krajský súd rozhodol správne, keď žalobu zamietol.

Správne orgány postupovali pri uložení pokuty podľa zákonných ustanovení. Žalobca žiada

o dodržanie zásady daňovej neutrality, pritom si svojím konaním nesprávne uplatňoval

DPH a to, že toto jeho konanie malo negatívny vplyv na štátny rozpočet SR, je jednoznačne

vidieť aj z rozdielov dane uvedených v podaných dodatočných daňových priznaniach DPH.

Podľa názoru žalovaného, odvolací súd preto nemá dôvod na podanie prejudiciálnej otázky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa preskúmal

napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa

v spojení s veta prvá , bez nariadenia pojednávania, podľa

a v spojení s ods. l veta prvá s tým, že deň verejného

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel

k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 12. februára 2014 podľa a

v spojení s veta prvá .

Podľa § 11 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom období, na účely

tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie

nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným

alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do

tuzemska z iného členského štátu.

Podľa § 20 ods. 1, daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného

členského štátu vzniká

24

a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa

uskutočnilo nadobudnutie tovaru, alebo

b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru

pred 15. dňom podľa písmena a/.

Podľa ods. 2, nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za

uskutočnené, ak by takýto tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.

Podľa § 69 ods. 2 zdaniteľná osoba je povinná platiť daň pri službe a pri tovare

dodanom s inštaláciou alebo montážou, ktoré jej dodala zahraničná osoba z iného

členského štátu alebo z tretieho štátu, ak ide o službu alebo tovar s miestom dodania

v tuzemsku; zdaniteľná osoba nie je povinná platiť daň, ak je zahraničná osoba platiteľom.

Podľa § 49 ods. 1, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi

v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa ods. 2, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a

služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a

7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú

alebo majú byť platiteľovi dodané,

b) ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montážou

dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4

a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa

§ 11 a § 11a.

Podľa § 51 ods. 1, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak

b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa

§ 70,

c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ má faktúru od dodávateľa z iného

členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu

do tuzemska doklad o premiestnení tovaru.

Podľa § 70 ods. 1 platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých

zdaňovacích období o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách;

osobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí

tovaru z iného členského štátu, o prijatí služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru.

V záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely

odpočítania dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a služby s možnosťou

odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane a s možnosťou pomerného odpočítania

dane. Platiteľ vedie záznamy aj o platbách prijatých pred dodaním tovarov a služieb

a o platbách poskytnutých pred dodaním tovarov a služieb.

Podľa ods. 2 platiteľ vedie osobitne záznamy o tovare podľa § 8 ods. 4, ktorý bol

odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu, a o tovare podľa § 11

ods. 8, ktorý bol odoslaný alebo prepravený do tuzemska z iného členského štátu.

Podľa § 35 ods. 1 písm. f/, zákona o správe daní, správca dane uloží daňovému

subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby

Európskej centrálnej banky a súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane

a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom

priznaní.

Podľa ods. 3, ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné

hlásenie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní alebo hlásení a vyššou

daňou uvedenou daňovým subjektom v dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom

hlásení, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške. Rovnako sa

postupuje, ak daňový subjekt dodatočným daňovým priznaním zvýši vlastnú daňovú

povinnosť alebo zníži nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní; tento postup sa

uplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa zníži uplatnené vrátenie dane. Ak

daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, ktorým si znížil nadmerný odpočet

uvedený v daňovom priznaní, pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním

nadmerného odpočtu, správca dane pokutu neuloží. Ak daňový subjekt opraví dodatočným

daňovým priznaním nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní na vlastnú daňovú

povinnosť, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške zo súčtu

vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v dodatočnom daňovom priznaní a nadmerným

odpočtom uvedeným v daňovom priznaní; ak daňový subjekt podá dodatočné daňové

priznanie pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu

26

podľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške

z vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v tomto dodatočnom daňovom priznaní.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 33 110,50 € podľa

§ 35 ods. 3 zákona o správe daní z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z podaného

5. dodatočného daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac júl

2005, ktorým znížil nadmerný odpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní k DPH

za zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac júl 2005.

Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležité a v súlade

so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, ako i s tvrdeniami

žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení

v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia

krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho

správnosti považuje za potrebné doplniť, že účelom daňového konania je zistenie, či si

daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti

voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní obsahuje aj

osobitnú úpravu postihu za správne delikty, ktorých sa daňové subjekty pri plnení resp.

neplnení svojich povinností vyplývajúcich zo zákona dopúšťajú.

V prejednávanom prípade je predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie o uložení

pokuty za správny delikt, ktorého sa žalobca dopustil tým, že v piatom dodatočnom

daňovom priznaní priznal, že nesprávne podal štvrté daňové priznanie DPH za kalendárny

mesiac júl 2005, v ktorom si pôvodne uplatnil nadmerný odpočet v sume 27 590128 Sk

pričom v podanom piatom dodatočnom daňovom priznaní k DPH za mesiac júl 2005

uviedol nadmerný odpočet v sume 2 160 377 Sk. Tvrdenie žalobcu, že bezúročné úveroval

štátny rozpočet v predmetnom prípade neobstojí, nakoľko na základe daňového priznania za

mesiac júl 2005 mu bol nadmerný odpočet aj vrátený. Dodatočným daňovým priznaním

žalobca priznal, že si uplatnil neoprávnene vysoký nadmerný odpočet, t. j. priznal, že

neoprávnene používal finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu a správca dane bol

povinný uložiť z tohto uvedeného rozdielu dane sankciu podľa § 35 zákona o správe daní, čo

aj napadnutým rozhodnutím urobil.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že účtovník žalobcu postupoval pri

podávaní daňového priznania za mesiac júl 2005 nesprávne, nemôže byť pripočítaná na

ťarchu správcu dane. Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v žalobe poukazoval na judikatúru

SD EU, odvolací súd dáva do pozornosti, že uvedené rozhodnutia sa týkajú princípu

daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom v prejednávanom prípade išlo

o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu. Z uvedených dôvodov sú na predmetný

prípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.

Na záver považuje odvolací súd za dôležité pripomenúť, že vzhľadom na skutkové

okolnosti prípadu, t. j. že sankcia bola udelená žalobcovi nie na základe zistení správcu

dane (daňová kontrola a miestne zisťovanie), ale na základe zistení samotného žalobcu, že

nesprávne postupoval pri uplatňovaní zákona o DPH, bolo povinnosťou žalobcu

v správnom konaní predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o tom, kedy mu vznikla

daňová povinnosť, nárok na odpočet dane, akým spôsobom viedol účtovníctvo, prípadne, že

(ak vôbec) došlo k dvojitému zdaneniu a pod. Žalobca však tieto dôkazy nepredložil

a v odvolaní, rovnako ako v žalobe, uvádzal len všeobecné tvrdenia o tom, že nesprávne

údaje v daňovom priznaní boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým

posunom, od prijatia faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom, do času, kedy sa

dostali tieto faktúry do dispozície organizačnej zložky. Pritom však neuviedol o ktoré

faktúry, od ktorých dodávateľov, kedy a na aký tovar vystavené sa jedná, nepredložil žiadne

zmluvy s dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb

uskutočňovať. Ani v súdnom konaní nepredložil konkrétne doklady preukazujúce jeho

tvrdenia, pričom ako uviedol opakovane žalovaný, v administratívnom spise sa tieto

doklady nenachádzajú, nakoľko správca dane nevykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ani

miestne zisťovanie a nie je povinnosťou správcu dane, ani žalovaného a napokon ani súdov

pri súdnom prieskume vyhľadávať za žalobcu dôkazy svedčiace v jeho prospech.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru

odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného,

je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal

so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom

28

administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite

vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil

právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na

zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych

orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho

orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor

považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré

žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležité

vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa a potvrdil.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal

z ustanovení a tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože

nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov zo zákona

neprináleží.“

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného

vyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Bratislave podľa zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na

jeho potvrdenie ani zrušenie a žalobu ako bezdôvodnú zamietol aj s poukazom na vyššie

citované rozhodnutie v obdobnej veci.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal

z ustanovení a tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože

nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov zo zákona

neprináleží.»

22. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

23. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v

súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

24. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V posudzovanej veci

30

z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

25. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie dôvodnosti predloženia predbežnej

otázky Súdnemu dvoru je predovšetkým záležitosťou najvyššieho súdu, v ktorého

právomoci po zvážení okolností posudzovanej problematiky je rozhodnutie o takomto

postupe, pričom najvyšší súd takýto dôvod nevzhliadol. Právny názor vyslovený najvyšším

súdom v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého ani sama sťažovateľka dostatočne

prijateľným spôsobom nedoložila právne významné skutočnosti, na základe ktorých by mal

najvyšší súd rozhodnúť, že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy, je v okolnostiach posudzovanej veci ústavne udržateľný, ak najvyšší

súd zároveň uvádza, že sťažovateľka v odvolaní, ako aj v žalobe poukazovala síce na

judikatúru Súdneho dvora avšak citované rozhodnutia sa týkajú princípu daňovej neutrality

a zabráneniu dvojitého zdanenia a „v prejednávanom prípade išlo (o niečo iné, pozn.)

o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu. Z uvedených dôvodov sú na predmetný

prípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.“. Rovnako prezentovaný názor najvyššieho súdu

v bode 10 a) „... postup podľa čl. 177 (234) ods. 3 ZES predpokladá, že v konaní pred ním

vznikne otázka týkajúca sa interpretácie zmlúv resp. platnosti a interpretácie aktov

prijatých inštitúciami únie. V predmetnom prípade však takáto otázka nevznikla.“ je z toho

pohľadu (hľadiska) ústavne akceptovateľný, nie je arbitrárny alebo odchylný od veci samej

a ani nelogický so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti. Ústavný súd

preto považuje za nedôvodné vstupovať do posudzovaného konania a meniť právny názor

a závery najvyššieho súdu.

26. Ústavný súd nemá dôvod meniť svoj názor, podľa ktorého „ak sa v konaní pred

všeobecnými súdmi nepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom

Európskej únie, pretože otázka komunitárneho práva nie je pre riešenie daného prípadu

relevantná v konaní o prejudiciálnej otázke, nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu

základného práva na zákonného sudcu podľa ...“ (),

pričom celkom bez významu nie je ani okolnosť, že sťažovateľka v rámci odvolacieho

konania pred odporcom explicitne ani nenamietala porušenie ústavného princípu na

zákonného sudcu (subsidiarita), a to procesne predvídateľným spôsobom. Vychádzajúc zo

zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s

posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavný súd k záveru, že

niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným

porušením základných práv sťažovateľky podľa a .

27. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

28. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

nepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod

7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015

32