Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 133/2015
PDF · 714.48 KB
No categories available
I. ÚS 133/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH, Bodenbacher
Strasse 80, Drážďany, Nemecká spolková republika, zastúpenej advokátom JUDr.
Ľubomírom Schweighoferom, Advokátska kancelária, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo
veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudkom
sp. zn. 2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 2. júna 2014
doručená sťažnosť spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho
rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014.
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky [po prijatí zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov ako Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“ alebo finančné riaditeľstvo“)]
rozhodnutím č. 1/222/17673 135584/2009/992895 r zo 14. decembra 2009 (ďalej len
„rozhodnutie daňového riaditeľstva“) potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I
č. 600/232/165084/09/Slá z 22. septembra 2009, na základe ktorého bola podľa § 35 ods. 3
zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov uložená sťažovateľke
ako daňovému subjektu pokuta vo výške 1 430,50 € z rozdielu nadmerného odpočtu
vyplývajúceho z podaného dodatočného daňového priznania dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie november 2004.
3. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva na Krajskom súde
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania jeho
zákonnosti podľa § 244 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd na základe podanej žaloby sťažovateľky
rozsudkom sp. zn. 3 S 101/2010 zo 14. júna 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) a e) OSP a vec vrátil
daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie.
4. Proti rozsudku krajského súdu zo 14. júna 2011 podalo daňové riaditeľstvo
odvolanie. V odvolacom konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sžf 54/2011
sťažovateľka podaním z 26. septembra 2011 (doplneným podaním zo 14. novembra 2011)
žiadala rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, eventuálne konanie prerušiť
podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP s tým, aby najvyšší súd predložil vec Súdnemu dvoru
2
Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) na posúdenie predbežnej otázky. Najvyšší súd ako
odvolací súd uznesením sp. zn. 2 Sžf 54/2011 z 22. augusta 2012 (ďalej len „zrušujúce
uznesenie najvyššieho súdu“) podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil rozsudok krajského
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 101/2010 z 11. decembra 2012 rozhodnutie
daňového riaditeľstva zo 14. decembra 2009 a rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava I z 22. septembra 2009 (pozri tiež bod 2) zrušil podľa § 250j ods. 3 OSP a vec
vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. O odvolaní daňového riaditeľstva proti
rozsudku krajského súdu z 11. decembra 2012 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014, ktorým predmetný rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že žalobu sťažovateľky zamietol.
6. Sťažovateľka uviedla, že „postup daňových úradov je v rozpore s právnymi
predpismi EÚ v oblasti DPH a najmä so zásadou daňovej neutrality“. Podľa jej názoru
najvyšší súd „opakovane neposudzuje uložené sankcie v širšom kontexte, neberie
na vedomie zmysel a účel daňových predpisov, ignoruje komunitárne právo...“, sťažovateľka
„dôvodne a oprávnene predpokladala, že Najvyšší súd... má povinnosť sa v spornom
prípade obrátiť na Súdny dvor EU, a to z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovenia
zákona o DPH s príslušnými právnymi predpismi EÚ“.
7. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd „bol povinný v rámci
odvolacieho konania predložiť návrh predbežnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, pričom jej
nepredložením porušil Najvyšší súd... ústavné právo sťažovateľky na zákonného sudcu...,
ktorým bol komunitárny sudca... sudca Súdneho dvora EÚ...“.
Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti namietala aj
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Neuviedla však (nekonkretizovala), v čom (akým konaním) spočívalo porušenie týchto práv
najvyšším súdom. Z obsahu sťažnosti možno usúdiť, že v jej petite namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo spôsobené súčasným
porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. vychádzalo z neho (pozri tiež
bod 16).
8. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného
práva „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy a právo na zákonného sudcu podľa
článku 48 Ústavy... postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu... 2 Sžf 114/2013 zo dňa
12. februára 2014“, zrušil tento rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
II.
9. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd vyzval najvyšší súd
na vyjadrenie k predmetnej ústavnej sťažnosti a následne požiadal sťažovateľku o zaujatie
stanoviska k tomuto vyjadreniu. Súčasne požiadal krajský súd o predloženie súdneho spisu
sp. zn. 3 S 101/2010.
10. a) Najvyšší súd v liste č. KP 3/2014 26 z 5. augusta 2014 k predmetu sťažnosti
uviedol:
„... Tento ústavný princíp (princíp zákonného sudcu, pozn.) nebol porušený, nakoľko
vo veci rozhodoval vecne príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom
v súlade s Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platným pre rok 2014.
Sťažovateľ v odvolacom konaní túto skutočnosť nenamietal.
Pokiaľ vidí sťažovateľ porušenie práva garantovaného čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v tom, že odvolací senát nerozhodol o prerušení konania podľa § 109
ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a nepožiadal Súdny dvor Európskej únie
o rozhodnutie o predbežnej otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že
4
v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie článok 177 (234) ZES
nepredstavuje prostriedok nápravy dostupný stranám v konaní pred vnútroštátnym súdnym
orgánom.
Z tohto dôvodu len skutočnosť, že jedna strana tvrdí, že spor predpokladá vyriešenie
otázky týkajúcej sa interpretácie komunitárneho práva, neznamená, že daný súdny orgán je
povinný vziať do úvahy, že v konaní vznikla otázka v zmysle článku 177 (234) ZES.
Na druhej strane platí, že ak tieto súdne orgány dospejú k záveru, že na to, aby mohli
rozhodnúť o predmetnom prípade, treba uplatniť komunitárne právo, článok 177 (234) ZES
im ukladá povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s každou otázkou
interpretácie, ktorá môže vzniknúť.
Na tomto mieste Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že postup podľa
čl. 177 (234) ods. 3 ZES predpokladá, že v konaní pred ním vznikne otázka týkajúca sa
interpretácie zmlúv resp. platnosti a interpretácie aktov prijatých inštitúciami únie.
V predmetnom prípade však takáto otázka nevznikla.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najvyšší súd navrhuje sťažnosť sťažovateľa
odmietnuť ako neopodstatnenú.“
b) Právny zástupca sťažovateľky v písomnom stanovisku z 22. októbra 2014
(doručenom ústavnému súdu 3. novembra 2014) k vyjadreniu najvyššieho súdu
v podstatnom uviedol:
«K porušeniu práva sťažovateľa však malo dôjsť podľa názoru sťažovateľa
neprerušením konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v platnom znení a nepožiadaním Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie
o predbežnej otázke. Vo vyjadrení predsedníčky senátu je uvedené, že v zmysle ustálenej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, článok 177 (234 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva) nepredstavuje prostriedok nápravy dostupný stranám v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom.
Uvedená skutočnosť, že článok 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva
nepredstavuje prostriedok nápravy dostupný stranám v konaní pred vnútroštátnym súdnym
orgánom, je sťažovateľovi dobre známa. Sťažovateľovi však nie je známe, že článok 177
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva resp. článok 177 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie upravuje riešenie otázky týkajúcej sa interpretácie komunitárneho práva...
Sťažovateľ mal za to, že v odvolacom konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej
republiky boli splnené predpoklady na to, aby sa súd obrátil s predbežnou otázkou na
Súdny dvor EÚ. Z výkladu článku 267 ZEÚ vyplýva, že obligatórne predloženie predbežnej
otázky má súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva. Vzhľadom na to, že zodpovedanie predbežnej otázky Súdnym dvorom
EÚ má objasniť právny stav v konaní, je povinnosťou súdu, aby táto bola predložená pred
právoplatným skončením veci, t.j. najneskôr v odvolacom konaní...
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený vo vyjadrení zo dňa
05.08.2014, že v predmetnom prípade otázka „interpretácie zmlúv, resp. platnosti
a interpretácie aktov prijatých inštitúciami únie“ nevznikla, je podľa nášho názoru
nesprávny a zároveň s jedná o neodôvodnené a nepodložené tvrdenie. Z vyššie citovaného
ustanovenia článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyplýva, že bolo povinnosťou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Sťažovateľ podal v súvislosti s touto sťažnosťou ešte v roku 2010 desať žalôb
na Krajský súd v Bratislave, ktorých predmetom je totožný skutkový stav, ktorý sme
podrobne opísali v bode I ústavnej sťažnosti. Podľa názoru sťažovateľa sa súdy
problematikou týkajúcou sa sťažovateľa do dnešného dňa nezaoberali dostatočne, inak by
im muselo byť zrejmé, že vo vzťahu k sťažovateľovi sú nelogicky a šikanózne uplatňované
ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty. Uložené sankcie sú
podľa nášho názoru v rozpore so zmyslom a účelom právnych predpisov Európskej únie
a idú ďaleko nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie správneho výberu dane.»
11. Nahliadnutím do súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 3 S 101/2010 ústavný súd
zistil tieto relevantné (vo vzťahu k predmetu posudzovanej sťažnosti) skutočnosti:
č. l. 42 – 45 – rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 101/2010 42 zo 14. júna 2011
o zrušení rozhodnutia daňového riaditeľstva zo 14. decembra 2009,
č. l. 51– 53 – vyjadrenie žalobcu z 26. septembra 2011 k odvolaniu žalovaného
z 24. augusta 2011 proti rozsudku krajského súdu zo 14. júna 2011, žalobca v ňom ešte 6
nepožadoval, aj keď argumentoval komunitárnym právom, predložiť vec Súdnemu dvoru
s prejudicionálnou otázkou,
č. l. 59 – 60 – doplnenie vyjadrenia žalobcu zo 14. novembra 2011 k odvolaniu
žalovaného; okrem iného navrhol „predloženie predbežnej otázky na posúdenie Súdnemu
dvoru Európskej únie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku“
týkajúcej sa porušenia neutrality dane z pridanej hodnoty [rozpor zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (jeho interpretácia daňovými
úradmi) s „príslušným predpisom Európskej únie“].
č. l. 61 – 63 – uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 54/2011 z 22. augusta 2012
o zrušení rozsudku krajského súdu č. k. 3 S 101/2010 42 zo 14. júna 2011,
č. l. 67 – 69 – dovolanie žalobcu z 12. novembra 2012 proti uzneseniu najvyššieho
súdu z 22. augusta 2012, v ktorom alternatívne navrhol, aby dovolací súd zrušil toto
odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu a „vrátil mu vec na ďalšie konanie, pričom ho
zaviazal prerušením konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) a na predloženie predbežnej
otázky Súdnemu dvoru EÚ“,
č. l. 70 – 71 – dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 32/2012
z 12. decembra 2012 o zastavení dovolacieho konania,
č. l. 75 – 77 – rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 101/2010 z 11. decembra 2012,
ktorým zrušil rozhodnutie daňového riaditeľstva zo 14. decembra 2009 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie,
č. l. 78 – 83 – odvolanie žalovaného daňového riaditeľstva z 23. januára 2013 proti
rozsudku krajského súdu z 11. decembra 2012; na výzvu krajského súdu z 30. januára 2013
na vyjadrenie k odvolaniu žalovaného (doručenú jeho právnemu zástupcovi 19. marca 2013)
žalobca nereagoval,
č. l. 88 – 89 – opravné uznesenie krajského súdu z 22. júla 2013 týkajúce sa záhlavia
jeho rozsudku z 11. decembra 2012 a výroku rozsudku v časti trov konania priznaných
žalobcovi,
č. l. 93 – 104 – rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Sžf 114/2013 93 z 12. februára
2014.
12. Z obsahu súdneho spisu (bod 11) vyplýva, že sťažovateľka ani okrajovo
nenamietala porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy v prípade, že vec nebude predložená Súdnemu dvoru, a túto námietku nevzniesla ani
vo vzťahu k vecnej príslušnosti samotného odvolacieho súdu.
III.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno
odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
8
16. Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
17. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou (body 1 a 8) postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn.
2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014.
18. Podstatou sťažovateľkiných námietok je nesúladná interpretácia (a následne aj
aplikácia) tuzemských daňových predpisov s právnymi predpismi Európskej únie v oblasti
DPH označenými daňovými úradmi Slovenskej republiky a následne aj vo veci konajúcimi
všeobecnými súdmi. Tento nesúlad mal najvyšší súd riešiť (podľa jej názoru) požiadaním
Súdneho dvora o rozhodnutie o predbežnej otázke (pozri body 6 a 7). Tým, že najvyšší súd
nekonal v súlade s týmto právnym názorom sťažovateľky, mal porušiť jej základné právo na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a v súvislosti s tým (súčasne) aj základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri tiež bod 7).
19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
20. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 48
ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci
ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho
súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní žalovaného finančného riaditeľstva
rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014 sú zlučiteľné s označenými článkami
21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odvolacieho rozsudku najvyššieho
súdu dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje
jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení
svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov
odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia
pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. l veta prvá OSP
s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
Rozsudok bol verejne vyhlásený 12. februára 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
Podľa § 250j ods. 3 OSP, súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu
a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému
správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného 10
právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho
orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu
a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený.
Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.
Podľa ods. 4 ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu
zrušené, súd uvedie vo výroku rozsudku. Na posúdenie prípustnosti odvolania je
rozhodujúci výrok rozsudku. Ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, lehota
na rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť až po doručení všetkých
spisov správneho orgánu pripojených k prejednávanej veci.
Podľa § 250ja ods. 1, proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1, 2 a 6 je prípustné
odvolanie.
Podľa ods. 7, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd
v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže
v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení
uvedie.
Podľa § 246c ods. 1 pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti,
sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.
Krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutia správnych orgánov podľa § 250j ods. 3
OSP z dôvodu, že podľa jeho názoru žalovaný nepredložil kompletný administratívny spis.
Napriek ustanoveniu § 250j ods. 4 OSP odvolací súd napadnutý rozsudok na základe
odvolania žalovaného preskúmal a dospel k záveru, že krajský súd pochybil, keď doklady
predložené žalovaným nepovažoval za dostatočné na preskúmanie napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné pripomenúť, že § 250j
ods. 3 OSP uvádza dôvod zrušenia rozhodnutia správneho orgánu nekompletnosť
administratívneho spisu ako samostatný dôvod, proti ktorému nie je prípustné odvolanie,
avšak len v prípade, ak preň nemožno rozhodnutie preskúmať. Dôsledok, t. j.
nepreskúmateľnosť rozhodnutia musí byť spôsobený chýbajúcimi dokladmi.
Napriek tomu, že krajský súd v rozsudku uviedol, aké skutočnosti nemohol preveriť,
v dôsledku chýbajúcich dokladov, z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, ktorú časť rozhodnutia
žalovaného v dôsledku chýbajúcich dokladov preskúmať nemohol. Navyše, ako uviedol
v odvolaní žalovaný, tento požadovanými dokladmi ani nedisponuje, nakoľko
v prejednávanom prípade nebolo vykonané ani miestne zisťovanie, ani daňová kontrola,
preto ak krajský súd požadoval predloženie dokladov, z ktorých by mohol preveriť vznik
daňovej povinnosti, obsah obchodných vzťahov, prípadne overiť, či nedošlo k dvojitému
zdaneniu a pod., tieto doklady mal žiadať od žalobcu, nakoľko len ten nimi disponoval.
Ušlo zrejme pozornosti krajského súdu, že v predmetnom prípade bola žalobcovi
uložená sankcia za správny delikt, ktorý bol správcom dane zistený z daňových
a dodatočných daňových priznaní žalobcu, ktorý sám prišiel na to, že podával chybné
daňové priznanie k DPH. Preto krajský súd postupoval nesprávne, keď žiadal
od žalovaného predloženie dokladov, ktorými tento nedisponoval.
Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že krajský súd pochybil, keď
napadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa zrušil z dôvodu
uvedeného v § 250j ods. 3 OSP, čo by samé osebe malo za následok zrušenie rozsudku
krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, nakoľko krajský súd sa opätovne
nezaoberal hmotnoprávnou stránkou veci.
Avšak, vzhľadom k tomu, že najvyšší súd sa na základe odvolaní podaných žalobcom
v iných skutkovo aj právne totožných veciach, len za iné zdaňovacie obdobie, zaoberal
hmotnoprávnou stránkou veci, rozhodol sa aj v tejto veci na preskúmanie rozhodnutia
žalovaného, pričom využil postup, ktorý mu umožňuje § 250ja ods. 7 OSP a v ďalšom
odôvodnení poukazuje na rozsudok vo veci rovnakých účastníkov vedený pod č. k.
2 Sžf/59/2013 z 12. februára 2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S/116/2010 37 z 22. februára 2013.
„Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4S/123/2010 38 z 22. februára 2013 podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1/222/17684
135633/2009/992895 r zo 14. decembra 2009, ako aj rozhodnutia Daňového úradu
Bratislava I č. 600/232/165697/09/Slá z 23. septembra 2009, ktorým bola žalobcovi uložená
12
pokuta vo výške 33 110,50 € podľa § 35 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho
z podaného 5. dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty (ďalej len
„DPH“) za zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac júl 2005, ktorým znížil nadmerný
odpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní o sumu 882 947,02 €, t. j. na sumu
71 711,39 €.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že žalobca videl
nezákonnosť rozhodnutí žalovaného a správcu dane v tom, že obidva správne orgány
neuviedli v napadnutých rozhodnutiach názov a sídlo zriaďovateľa organizačnej zložky,
ktoré v čase vydania správnych rozhodnutí bolo LINDE KCA DRESDEN GmbH,
Bodenbacher Strasse 80, 012 77 Drážďany. Toto tvrdenie však podľa názoru krajského súdu
nemá oporu v spisovom materiály, nakoľko obidve rozhodnutia správnych orgánov
obchodné meno zriaďovateľa obsahovali. Neobsahovali len jeho sídlo, avšak takúto
povinnosť im Obchodný zákonník neukladá. Krajský súd pri posudzovaní aktívnej
legitimácie žalobcu vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vysloveného už v obdobnej veci dňa 22. augusta 2012, sp. zn. 2Sžf/54/2011. Poukázal na to,
že preskúmavané rozhodnutia ukladali pokutu LINDE KCA DRESDEN GmbH
organizačná zložka, ktorá je zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,
oddiel Po, vložka číslo 1056/B, zriaďovateľom ktorej bola spoločnosť podnikajúca pod
obchodným menom LINDE KCA DRESDEN GmbH, zapísaná v obchodnom registri B
Úradného súdu Drážďany.
Označenie žalobcu v rozhodnutiach správnych orgánov preto podľa názoru
krajského súdu zodpovedalo ustanoveniu § 9 ods. 2 Obchodného zákonníka, v dôsledku
čoho bola pokuta uložená zahraničnej právnickej osobe, ktorá právnu subjektivitu má,
vo veci týkajúcej sa organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby (pozri mutatis
mutandis rozhodnutia NS SR 6SŽ/59/03 17 zo 17. októbra 2003, 3Cdo/186/2009
z 10. marca 2010; rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 6/03 z 13. marca 2003, III. ÚS 168/06 14
z 20. júna 2006). V napadnutých rozhodnutiach správne orgány správne uviedli obchodné
meno zriaďovateľa, dodatok označujúci jeho právnu formu, ako aj dodatok, že ide
o organizačnú zložku. Preto krajský súd námietku žalobcu uvádzanú týmto smerom
nepovažoval za dôvodnú.
Z administratívneho spisu mal krajský súd ďalej za preukázané, že správca dane
vydal rozhodnutie podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní o uložení pokuty vo výške
33 110,50 € potom, čo daňový subjekt, žalobca, podal dňa 23. decembra 2008 piate
dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie júl 2005, ktorým si znížil nadmerný
odpočet uvedený vo štvrtom dodatočnom daňovom priznaní o sumu 882 947,02 €. Piate
dodatočné daňové priznanie žalobca podal po vrátení nadmerného odpočtu zo štvrtého
dodatočného daňového priznania k DPH, ktorý bol podľa žalovaného vrátený dňa
18. augusta 2006, t. j. pred podaním piateho dodatočného daňového priznania.
Žalobca vo veci uloženia pokuty podal včas odvolanie, pričom uznal, že pri uplatnení
nároku na odpočítanie dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 49 a §51 zákona
o DPH, avšak konal tak na základe nesprávneho usmernenia správcu dane. Žalovaný
napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Krajský súd poukázal na to, že režim odpočítania dane umožňuje platiteľovi dane
odpočítať daň, ak spĺňa podmienky stanovené zákonom o DPH, všeobecne uvedené
v ustanoveniach § 49 až § 51. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň
z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla
daňová povinnosť. Platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný
s dňom vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa tovarov alebo služieb alebo u nadobúdateľa
tovaru z iného členského štátu a príjemcu služby zo zahraničia, ak ide o tzv. samozdanenie,
to znamená, že daňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi, ale vzniká
príjemcovi tovaru alebo služby. Ide o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo
navrátenie dane zo štátneho rozpočtu odberateľovi nemôže vzniknúť skôr, ako vznikne
povinnosť odvodu dane do štátneho rozpočtu dodávateľom. Podmienky, ktoré musia byť
splnené na uplatnenie tohto práva, obsahuje § 51 zákona o DPH.
Krajský súd ďalej uviedol, že z § 35 ods. 3 zákona o správe daní vyplýva, že
základným predpokladom uloženia sankcie daňovému subjektu je okrem iného naplnenie
znakov protiprávneho konania konaním/nekonaním daňového subjektu, tzn. porušenie
14
povinnosti špecifikovanej v zákone ako aj porušenie zákona daňovým subjektom čo aj
z nedbanlivosti.
Krajský súd skonštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca
podal 5. dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie júl 2005 dňa 23. decembra
2008 a znížil si v ňom nadmerný odpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní
v sume 954 658,41 € o sumu 882 947,02 €, na sumu 71 711,39 €, pričom nadmerný odpočet
uvedený vo č. dodatočnom daňovom priznaní mu bol vrátený pred podaním 5. dodatočného
daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie.
Preto nebolo sporné ani to, že žalovaný postupoval podľa ustanovenia § 2 ods. 6
zákona o správe daní („Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do
úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie
alebo vybratie dane“), nakoľko vyrubil pokutu na základe dokázateľne predloženého
dodatočného daňového priznania za preskúmavané zdaňovacie obdobie.
Žalobcova argumentácia o tom, že časový rozdiel, ktorý vznikol medzi deklarovaným
vznikom daňovej povinnosti a deklarovaným vznikom práva na odpočítanie dane bol
zo strany daňového subjektu vytvorený chybne a dodatočné daňové priznania neodrážali
skutkový stav a že daňový subjekt nemohol byť v omeškaní s platbou, pretože v skutočnosti
nemal vôbec povinnosť platiť neobstojí, pretože citované zákony výnimku pri pokutovaní
za daňové delikty nepripúšťajú a navyše vyrubená pokuta je závislá od porovnania
podaného dodatočného daňového priznania k posledne podanému dodatočnému daňovému
priznaniu. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav
veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležité odôvodnil, vrátane voľnej úvahy,
ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu
neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa
§ 250j ods. 1 OSP. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP
tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.
Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne aby
konanie prerušil a položil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie. Podľa jeho
názoru v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k chybám uvedeným v § 205 ods. 2
písm. a/, b/, c/, d/ a f/ OSP, keď krajský súd nesprávne vyhodnotil právnu stránku a vôbec
nevzal do úvahy žalobcom uvádzané tvrdenia. Žalobca v celom konaní zdôrazňoval, že takto
uplatneným postupom zo strany daňových úradov dochádza k šikanóznemu výkladu zákona
a k porušovaniu zásady daňovej neutrality.
Súd prvého stupňa podľa názoru žalobcu vôbec neprihliadol na skutočnosť, že
žalobca si na základe nesprávneho usmernenia zo strany daňových úradov uplatňoval
právo na odpočítanie DPH z faktúr v iných zdaňovacích obdobiach, aj keď mal nárok
uplatniť si z faktúr daň v tom istom období ako vznikla daňová povinnosť a výsledný efekt vo
vzťahu k štátnej správe by bol nulový pri tzv. samozdanení.
Súd prvého stupňa taktiež podľa názoru žalobcu nesprávne vyhodnotil, že žalobca
pre uvedenie do správneho stavu a ako dôkaz, že štátny rozpočet nebol na DPH ukrátený,
zaslal daňovému úradu dodatočné daňové priznania k DPH za jednotlivé zdaňovacie
obdobia, ktoré boli vypočítané za účelom spätného priradenia vstupov k výstupom pri
nadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa § 11 zákona o DPH a pri tovaroch a službách, pri
ktorých príjemca platí daň v zmysle § 69 ods. 2 až 4 zákona o DPH.
Žalobca poukázal na to, že súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí vôbec
nevysporiadal s tým, že žalobca nemohol byť v omeškaní s akoukoľvek platbou, pretože
v skutočnosti vôbec nebol povinný platiť, ale mal uplatniť samozdanenie pri nadobudnutí
tovaru a služieb z iného členského štátu. Je preto nemysliteľné, aby žalobca spôsobil
následok, ktorým je ukrátenie štátneho rozpočtu. Žalobca nemal platiť žiadnu daň a žiadna
daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve na základe nesprávneho usmernenia
príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal DPH a až o niekoľko mesiacov dostával
tieto platby naspäť. Týmto konaním bol v konečnom dôsledku poškodený žalobca, nakoľko
niekoľko mesiacov bezplatne úveroval štátny rozpočet SR. Podľa jeho názoru pokiaľ
neexistovala povinnosť platiť daň, nemôže existovať oprávnenie daňového úradu ukladať
pokuty za konanie, ktoré nepredstavuje žiadne ohrozenie pre štátny rozpočet SR.
Žalobca v zmysle vyššie uvedeného nemohol byť v omeškaní s akýmikoľvek platbami,
pretože v skutočnosti vôbec nemal povinnosť platiť, keďže v zmysle zákona o DPH ide
o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a služieb a vnútropodnikových prevodov. Tvrdenie
sa opiera aj o rozhodnutia Súdneho dvora EU (ďalej len „SD EU“), podľa ktorého
16
podriaďovať právo na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru v rámci EÚ rešpektovaním
formálnych povinností bez zohľadnenia základných požiadaviek, a najmä bez skúmania, či
boli tieto povinnosti splnené, ide nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie
správneho výberu dane.
Žalobca poukázal na to, že už vo svojom vyjadrení zo dňa 23. septembra 2010
v konaní pred krajským súdom uviedol, že konanie príslušného daňového úradu, ako aj
žalovaného je v rozpore so zásadou neutrality DPH, nakoľko konaním žalobcu nedošlo
k ukráteniu štátneho rozpočtu SR a samotný žalobca prejavil záujem a vynaložil snahu
na usporiadanie vzniknutého stavu. Žalobca uviedol, že vzhľadom na všetky skutkové
okolnosti ide o zrejmú a zbytočnú tvrdosť a prísnosť opatrení zo strany daňových úradov,
ktoré samy uviedli, že rozhodnutie o uložení pokuty nemôžu zrušiť iba z toho dôvodu, že
neexistuje žiadny ani mimoriadny opravný prostriedok v správnom konaní, v ktorom by
mohlo byť rozhodnutie o uložení pokuty zrušené. Taktiež uviedol, že v daňovom konaní
postupoval v súlade s pokynmi pracovníkov daňového úradu, ktorí mu odporučili podať
dodatočné daňové priznania, čím by došlo k usporiadaniu právneho stavu, ako aj
k preukázaniu, že štátny rozpočet SR nebol ukrátený. Následne potom, čo žalobca
postupoval týmto spôsobom, bol zo strany príslušného daňového úradu sankcionovaný
za rozdiel nadmerného odpočtu vyplývajúceho z dodatočného daňového priznania DPH
za obdobie júl 2005.
Vo svojom vyjadrení žalobca uviedol, že zákon o DPH ani relevantná Smernica Rady
2006/112/ES neobsahujú výslovné ustanovenia pre prípad, že z dôvodu omylu je na faktúre
alebo v daňovom priznaní uvedená čiastka DPH, hoci nie je dlžná na základe
uskutočneného zdaniteľného plnenia. SD EU v obdobných prípadoch rozhodol
(v rozsudkoch C 454/98 Schmeink & Cofreth a Strobel, C 78/02 Karageorgou, C 342/87
Genius Holding a C 566/07 Stadeco BV), že zaručenie neutrality DPH je vecou členských
štátov a je na nich, aby vo vnútroštátnych predpisoch zakotvili opatrenia, podľa ktorých by
neodôvodnene priznaná daň mohla byť opravená. Pritom však SD EU zdôraznil, že
opatrenia členských štátov na zabezpečenie presného výberu daní nemôžu ísť nad rámec
toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.
Pre úplnosť žalobca opätovne uviedol aj to, že k sporným ustanoveniam zákona
o DPH (§§ 49 a 51, ktoré upravujú spôsob uplatnenia dane na vstupe a na výstupe
v prípade povinnosti samozdanenia) bol vydaný Metodický pokyn Daňového riaditeľstva SR
k zákonu č. 83/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH. Tento metodický pokyn
bol vydaný až v roku 2009, t. j. po 5 rokoch od vstupu SR do EU a dodatočne dával
do súladu výklad zákona o DPH s európskym právom. Z výkladu vyplýva, že „daň
uplatnenú platiteľom dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa
§11 môže platiteľ dane odpočítať v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie
dane vzniklo, t. j. v zdaňovacom období, v ktorom pri tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť. Vznik práva na odpočítanie dane z prijatej služby je totožnú s dňom vzniku
daňovej povinnosti.“
Z uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že postupoval v súlade s uvedeným
metodickým pokynom Daňového riaditeľstva SR a napriek tomu, že tento metodický pokyn
bol vydaný až po období, ktoré je sporné, treba prihliadnuť na to, že znenie §§ 49 a 51
zákona o DPH sa od roku 2005 do podania žaloby nezmenilo, a teda možno tento metodický
pokyn uplatniť aj v predmetnom prípade. Žalobca má za to, že uloženie pokút zo strany
daňových úradov odporuje účelu ustanovení §§ 49 a 51 zákona o DPH, ako aj predpisom
EÚ. Žalobca mal za to, že konanie daňových úradov bolo nad rámec nevyhnutnosti, nakoľko
postupom žalobcu nedošlo k ukráteniu štátneho rozpočtu, práve naopak tým, že žalobca
odviedol daň a uplatnil šiju neskôr, bezúročné dotoval štátny rozpočet počas niekoľkých
mesiacov, a teda nebolo nutné uplatniť bez ďalšieho tak prísne sankcie voči žalobcovi.
Žalobca mal za to, že postup daňových úradov je v rozpore s právnymi predpismi EÚ
v oblasti DPH a najmä so zásadou daňovej neutrality, čo však krajský súd vo svojom
rozhodnutí vôbec nezohľadnil a zaoberal sa výlučne formálnou stránkou veci, kedy uviedol,
že príslušné zákony vzťahujúce sa na uvedený prípad výnimku pri pokutovaní za daňové
delikty nepripúšťajú.
Žalobca je toho názoru, že takýto striktný výklad zákona nemá oporu v súčasnom
právnom systéme a v modernom nazeraní na právo v kontexte členstva SR v EÚ. Pre
úplnosť citoval aj záver Ústavného súdu SR, ktorý v náleze zo dňa 1. júla 2008, sp. zn.:
III. ÚS 341/2007 uviedol: „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej
18
aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je
zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho
výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových
metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom
dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená
výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných
zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych
orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“
Ku skutočnosti, že ústavne súladný výklad musí mať prednosť pred inými metódami
výkladu, sa Ústavný súd SR vyjadril vo viacerých rozhodnutiach nasledovne: „Zo zásady
ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení
štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych
noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu
realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky
orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech
realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv
a slobôd.“ (napr. II. ÚS148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, podobne aj I. ÚS 252/07).
Ďalej uviedol citát z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: Pl. ÚS 33/97,
ktorý bol následne reprodukovaný v mnohých rozhodnutiach českého Ústavného súdu
a ktorý bol jedným z dôrazných odkazov ústavného súdu adresovaných všeobecným súdom,
podnecujúcich všeobecné súdy ku zmene právneho myslenia: „Naprosto neudržitelným
momentem používaní práva je jeho aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového
výkladu. ... Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvédomující si, a to buď úmyslné,
nebo v dúsledku nevzdelanosti, smysl a účel právni normy, činí z práva nástroj odcizení
a absurdity.“
V náleze zo dňa 4. februára 1997, sp. zn.: Pl. ÚS 21/96, Ústavný súd ČR zasa
konštatoval, že „účel a zmysel zákona nie je možné... hľadať len v slovách a vetách
právneho predpisu, pretože v právnom predpise sú a musia byť vždy obsiahnuté i princípy
uznávané demokratickými právnymi štátmi.“
Žalobca mal za to, že súd prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil všetky žalobcom
prednesené tvrdenia a predložené dôkazy a venoval sa právnej veci z čisto formálneho
hľadiska. Žalobca je toho názoru, že súdy Slovenskej republiky sú povinné sa pri
rozhodovaní riadiť nielen právnymi predpismi SR, ale sú povinné prihliadať na všetky
všeobecne záväzné právne predpisy v rámci EÚ a judikatúru SD EU v tejto súvislosti.
Z uvedeného dôvodu podľa názoru žalobcu nemožno konštatovanie súdu prvého
stupňa o tom, že pokiaľ zákon nepripúšťa výnimky pri pokutovaní za daňové delikty, nie je
možné ich udeliť, hoci je uloženie pokuty v zrejmom rozpore so zásadou neutrality, ktorá
patrí medzi základné zásady jednotného trhu EÚ, považovať za súladné s právnymi
predpismi EÚ, nakoľko je v zrejmom rozpore aj s výkladom príslušných ustanovení o DPH
Súdnym dvorom EÚ, ktorý jasne deklaroval, že opatrenia, ktoré členské štáty vytvárajú
na zabezpečenie presného výberu daní, nesmú ísť na rámec toho, čo je nevyhnutné
na dosiahnutie týchto cieľov.
Žalobca vyjadril presvedčenie, že ukladanie pokút za konanie, ktorým preukázateľne
nebol poškodený štátny rozpočet a ktoré by za iných okolností v prípade tzv. samozdanenia
v jednom období nebol ani predmetom skúmania zo strany daňových úradov, nieto ešte
dôvodom na uloženie pokút, je neprimeraný postup zo strany štátnych orgánov voči
subjektom práv, ktorý ide na rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie výberu daní.
Žalobca mal za to, že súd prvého stupňa nevykladal zákon v súlade s právom EÚ,
keď takýto flagrantný šikanózny výklad zákona zo strany daňových úradov neobmedzil tým,
že by ich rozhodnutia zrušil a nariadil im vykladať zákon v súlade s právom EÚ.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo 16. mája 2013 uviedol, že podľa jeho
názoru krajský súd správne vyhodnotil právnu stránku veci a dôkladne sa vecou zaoberal.
Daňový úrad postupoval v zmysle platných a účinných zákonov pri uložení sankcií
za podanie dodatočných daňových priznaní na DPH, teda bol dodržaný čl. 13 Ústavy SR,
povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd. Tvrdenia žalobcu o šikanóznom výklade zákona
a porušení zásad daňovej neutrality ním neboli špecifikované a preukázané. Žalobca
nesprávne uplatnenie práva na odpočítanie dane a následné podanie niekoľkých
dodatočných daňových priznaní na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2005 zdôvodňuje
20
nesprávnym usmernením daňového úradu, čo žalovaný odmieta ako neopodstatnené
a nepreukázané.
Vznik daňovej povinnosti a nárok na odpočítanie dane je upravený v ustanoveniach
zákona o DPH a žalobca ako platiteľ dane bol povinný poznať znenie tohto právneho
predpisu. V odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane o uložení pokuty žalobca uviedol, že
všetky úkony, ktoré sa týkali schvaľovania prijatých faktúr sa uskutočňovali v sídle
zriaďovateľa organizačnej zložky v Nemecku, preto vznikol časový nesúlad medzi prijatím
dodávateľských faktúr zriaďovateľom, ich odsúhlasením zodpovednými pracovníkmi
zriaďovateľa a ich odoslaním a zaúčtovaním v účtovníctve organizačnej zložky na
Slovensku. Tento stav trval v niektorých prípadoch aj niekoľko mesiacov. Preto nastal
posun od uskutočnenia dodávky služby alebo tovaru, prípadne vystavenia faktúry a prijatia
príslušnej faktúry v organizačnej zložke. Organizačná zložka pochybila a neuvedomila si, že
zriaďovateľ a jeho organizačná zložka sú ten istý subjekt.
Z tohto vyjadrenia žalobcu je podľa názoru žalovaného jednoznačné jeho pochybenie
a nevedomosť v prípade nesprávneho uplatňovania DPH, čo žalobca sám aj priznal.
Neznalosť platnej a účinnej legislatívy v danom čase a jej nesprávne aplikovanie, nemôže
žalobca dávať za vinu žalovanému.
Dôvody žalobcu sú podľa názoru žalovaného subjektívneho charakteru, pretože to, že
po vstupe Slovenskej republiky do EÚ nevedel, kedy má uviesť dodávateľské faktúry
od zahraničných platiteľov do daňového priznania DPH, teda kedy mu vznikla z týchto
faktúr daňová povinnosť a kedy právo na odpočítanie dane pri tzv. samozdanení, nie je
vinou správcu dane. Po vstupe do EÚ od 1. mája 2004, platil v tuzemsku zákon o DPH pre
všetkých platiteľov DPH, teda žalobca nebol výnimkou. Ak skutočne žalobca nevedel
aplikovať ustanovenia zákona o DPH, mohol napr. požiadať o stanovisko daňového
poradcu. Žalobca nemôže svoju nevedomosť zákona a jeho nesprávne aplikovanie dávať
za vinu správcovi dane. Žalobca nebol jediným platiteľom dane v tuzemsku. Keď ostatní
platitelia dane vedeli ako majú postupovať podľa zákona o DPH, bolo povinnosťou aj
žalobcu, aby poznal a konal podľa platného a účinného zákona o DPH, keď bol platiteľom
DPH.
Žalovaný poukázal na to, že Metodický pokyn vydaný Daňovým riaditeľstvom SR
nenahrádza platnú a účinnú legislatívu. Jeho citovaná časť na str. 5 žaloby vychádza z ust.
§ 49 ods. 1 zákona o DPH platného a účinného v danom čase, podľa ktorého odpočítať daň
z tovaru alebo zo služby je možné v tom zdaňovacom období, v ktorom pri tomto tovare
alebo službe vznikla daňová povinnosť. Uplatnenie práva na odpočítanie dane je upravené
v ust. § 51 zákona o DPH, v nadväznosti na ust. § 49 zákona o DPH.
Ako žalovaný uviedol už vyššie, to, že pochybil žalobca, čo sám uviedol v odvolaní
a neuvedomil si, že organizačná zložka a zriaďovateľ sú ten istý subjekt, nemožno dávať
za vinu správnym orgánom. Ak platiteľ, podľa vyjadrenia v odvolaní, spĺňal podmienky
príslušných ustanovení zákona o DPH na uplatnenie práva na odpočítanie dane z faktúr
za nákup tovarov a služieb vyhotovených dodávateľmi z iných členských štátov pri tzv.
samozdanení, keď mu z tých istých faktúr vznikla daňová povinnosť v apríli 2005 a platiteľ
si daň uplatnil v iných zdaňovacích obdobiach z dôvodu nevedomosti a neskúsenosti, nie je
to vinou správcu dane. Ak mal platiteľ faktúru od dodávateľa, bolo podľa zákona jeho
právom, nie povinnosťou, uplatniť si z nej nárok na odpočítanie dane v príslušnom
zdaňovacom období, keď mu nárok na odpočítanie dane vznikol. Správca dane nemohol
za daňový subjekt uplatňovať jeho práva, o ktorých nemal vedomosť. Za vzniknuté rozdiely
zodpovedá platiteľ, ktorý je povinný podľa ust. § 70 vyššie cit. zákona viesť osobitne
záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o nadobudnutí tovaru z iného členského
štátu a o prijatí služieb z iného členského štátu. V záznamoch sa uvádzajú údaje
rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ záznamy
v členení na tovary a služby s možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane
a s možnosťou pomerného odpočítania dane. Podľa údajov zo záznamov, platiteľ je povinný
podať do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia daňové priznanie. Ak platiteľ dodatočne
zistí, že podané daňové priznanie je nesprávne alebo neúplné, podá dodatočné daňové
priznanie.
Žalovaný poukázal na to, že v jeho rozhodnutí bolo uvedené, že na základe podaného
dodatočného daňového priznania za júl 2005, správca dane uložil pokutu podľa ust. § 35
ods. 3 zákona o správe daní z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z podaného
dodatočného daňového priznania, ktorý bol uvedený v podanom dodatočnom daňovom
22
priznaní v riadku 35 v sume 26 599 662 Sk a teda v danom prípade prišlo k naplneniu
zákonných skutočností uvedených v tomto ustanovení zákona a uloženie pokuty bolo
obligatórne zo strany správcu dane. Postup správcu dane pri vydaní pokuty v sume
33 110,50 € bolo v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalobca uviedol v daňovom
priznaní nadmerný odpočet vo výške 27 590 128 Sk a v podanom piatom dodatočnom
daňovom priznaní uviedol nadmerný odpočet v sume 2 160 377 Sk.
Správca dane prijal piate dodatočné daňové priznanie daňového subjektu, ktorým si
znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, čiže si priznal, že nesprávne podal
daňové priznanie DPH za júl 2005 a ďalšie štyri dodatočné daňové priznania. Nie je teda
pravdivé žalobcove vyjadrenie, že štátny rozpočet nebol na DPH ukrátený nesprávnym
uplatňovaním DPH z jeho strany.
Podľa názoru žalovaného v danom prípade sa nejedná o formálne povinnosti, ale
o porušenie zákonných povinností a nerešpektovanie zákonných ustanovení pri uplatňovaní
zákona o DPH zo strany žalobcu, pričom zodpovednosť za ich nedodržanie, či už vedomé
alebo nevedomé, sa snaží presunúť a dáva za vinu správnym orgánom. V odvolaní žalobca
nešpecifikoval, v čom je konanie správnych orgánov v rozpore so zásadou daňovej
neutrality, keď postupovali podľa platných zákonných ustanovení, pričom práve žalobca ich
nerešpektoval.
Žalovaný v rozhodnutí potvrdil, že správca dane postupoval správne pri uložení
pokuty aj pri jej výpočte. V odvolaní nebola splnomocneným zástupcom ani žalobcom
vznesená žiadna námietka proti výpočtu pokuty, výslednej sume, ani proti tomu, že by
nebola zákonne uložená, preto sa žalovaný k týmto veciam dopodrobna nevyjadroval, ale
zhodnotil správnosť a výpočet sumy. Ani v žalobe neboli uvedené skutočnosti namietané.
Žalovaný opätovne uvádza, že žalobca sám zistil, že podal nesprávne daňové priznanie
a naprával chybné podanie viacerými dodatočnými daňovými priznaniami. Žalobcovi
nebola vykonaná daňová kontrola ani miestne zisťovanie, sám zistil, že podal chybné
daňové priznanie na DPH, preto podal dodatočné daňové priznanie, čo upravuje ust. § 39
zákona o správe daní a jedine podaním dodatočného daňového priznania sa dá napraviť
podanie chybného daňového priznania. Správca dane akceptoval podané dodatočné daňové
priznanie, ktorým žalobca naprával nesprávne podané daňové priznanie a zároveň bol
povinný zo zákona, z uvedeného rozdielu dane uložiť pokutu podľa ust. § 35 ods. 3 zákona
o správe daní, čo aj urobil. Daňový úrad nie je povinný kontrolovať, či žalobca ako platiteľ
dane podal správne dodatočné daňové priznania, za to zodpovedá platiteľ sám.
Žalobca v odvolaní uviedol viaceré rozsudky, ale podľa názoru žalovaného
nepreukázal, že skutkový stav má prvky týchto rozsudkov. Jeho tvrdenia o šikanóznom
výklade zákona zo strany daňových úradov nie sú pravdivé a ničím podložené. Naopak,
daňový orgán vyšiel žalobcovi v ústrety tým, že z viacerých uložených pokút mu povolil
úľavu.
Podľa názoru žalovaného, krajský súd rozhodol správne, keď žalobu zamietol.
Správne orgány postupovali pri uložení pokuty podľa zákonných ustanovení. Žalobca žiada
o dodržanie zásady daňovej neutrality, pritom si svojím konaním nesprávne uplatňoval
DPH a to, že toto jeho konanie malo negatívny vplyv na štátny rozpočet SR, je jednoznačne
vidieť aj z rozdielov dane uvedených v podaných dodatočných daňových priznaniach DPH.
Podľa názoru žalovaného, odvolací súd preto nemá dôvod na podanie prejudiciálnej otázky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa §10 ods. 2 OSP preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa
§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa
§ 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. l veta prvá OSP s tým, že deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel
k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
Rozsudok bol verejne vyhlásený 12. februára 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
Podľa § 11 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom období, na účely
tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie
nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným
alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do
tuzemska z iného členského štátu.
Podľa § 20 ods. 1, daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu vzniká
24
a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa
uskutočnilo nadobudnutie tovaru, alebo
b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru
pred 15. dňom podľa písmena a/.
Podľa ods. 2, nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za
uskutočnené, ak by takýto tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.
Podľa § 69 ods. 2 zdaniteľná osoba je povinná platiť daň pri službe a pri tovare
dodanom s inštaláciou alebo montážou, ktoré jej dodala zahraničná osoba z iného
členského štátu alebo z tretieho štátu, ak ide o službu alebo tovar s miestom dodania
v tuzemsku; zdaniteľná osoba nie je povinná platiť daň, ak je zahraničná osoba platiteľom.
Podľa § 49 ods. 1, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa ods. 2, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a
služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a
7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú
alebo majú byť platiteľovi dodané,
b) ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montážou
dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4
a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa
§ 11 a § 11a.
Podľa § 51 ods. 1, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa
§ 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ má faktúru od dodávateľa z iného
členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu
do tuzemska doklad o premiestnení tovaru.
Podľa § 70 ods. 1 platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých
zdaňovacích období o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách;
osobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí
tovaru z iného členského štátu, o prijatí služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru.
V záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely
odpočítania dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a služby s možnosťou
odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane a s možnosťou pomerného odpočítania
dane. Platiteľ vedie záznamy aj o platbách prijatých pred dodaním tovarov a služieb
a o platbách poskytnutých pred dodaním tovarov a služieb.
Podľa ods. 2 platiteľ vedie osobitne záznamy o tovare podľa § 8 ods. 4, ktorý bol
odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu, a o tovare podľa § 11
ods. 8, ktorý bol odoslaný alebo prepravený do tuzemska z iného členského štátu.
Podľa § 35 ods. 1 písm. f/, zákona o správe daní, správca dane uloží daňovému
subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky a súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane
a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom
priznaní.
Podľa ods. 3, ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné
hlásenie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní alebo hlásení a vyššou
daňou uvedenou daňovým subjektom v dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom
hlásení, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške. Rovnako sa
postupuje, ak daňový subjekt dodatočným daňovým priznaním zvýši vlastnú daňovú
povinnosť alebo zníži nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní; tento postup sa
uplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa zníži uplatnené vrátenie dane. Ak
daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, ktorým si znížil nadmerný odpočet
uvedený v daňovom priznaní, pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním
nadmerného odpočtu, správca dane pokutu neuloží. Ak daňový subjekt opraví dodatočným
daňovým priznaním nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní na vlastnú daňovú
povinnosť, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške zo súčtu
vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v dodatočnom daňovom priznaní a nadmerným
odpočtom uvedeným v daňovom priznaní; ak daňový subjekt podá dodatočné daňové
priznanie pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu
26
podľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške
z vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v tomto dodatočnom daňovom priznaní.
Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 33 110,50 € podľa
§ 35 ods. 3 zákona o správe daní z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z podaného
5. dodatočného daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac júl
2005, ktorým znížil nadmerný odpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní k DPH
za zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac júl 2005.
Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležité a v súlade
so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, ako i s tvrdeniami
žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení
v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia
krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho
správnosti považuje za potrebné doplniť, že účelom daňového konania je zistenie, či si
daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti
voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní obsahuje aj
osobitnú úpravu postihu za správne delikty, ktorých sa daňové subjekty pri plnení resp.
neplnení svojich povinností vyplývajúcich zo zákona dopúšťajú.
V prejednávanom prípade je predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie o uložení
pokuty za správny delikt, ktorého sa žalobca dopustil tým, že v piatom dodatočnom
daňovom priznaní priznal, že nesprávne podal štvrté daňové priznanie DPH za kalendárny
mesiac júl 2005, v ktorom si pôvodne uplatnil nadmerný odpočet v sume 27 590128 Sk
pričom v podanom piatom dodatočnom daňovom priznaní k DPH za mesiac júl 2005
uviedol nadmerný odpočet v sume 2 160 377 Sk. Tvrdenie žalobcu, že bezúročné úveroval
štátny rozpočet v predmetnom prípade neobstojí, nakoľko na základe daňového priznania za
mesiac júl 2005 mu bol nadmerný odpočet aj vrátený. Dodatočným daňovým priznaním
žalobca priznal, že si uplatnil neoprávnene vysoký nadmerný odpočet, t. j. priznal, že
neoprávnene používal finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu a správca dane bol
povinný uložiť z tohto uvedeného rozdielu dane sankciu podľa § 35 zákona o správe daní, čo
aj napadnutým rozhodnutím urobil.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že účtovník žalobcu postupoval pri
podávaní daňového priznania za mesiac júl 2005 nesprávne, nemôže byť pripočítaná na
ťarchu správcu dane. Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v žalobe poukazoval na judikatúru
SD EU, odvolací súd dáva do pozornosti, že uvedené rozhodnutia sa týkajú princípu
daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom v prejednávanom prípade išlo
o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu. Z uvedených dôvodov sú na predmetný
prípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.
Na záver považuje odvolací súd za dôležité pripomenúť, že vzhľadom na skutkové
okolnosti prípadu, t. j. že sankcia bola udelená žalobcovi nie na základe zistení správcu
dane (daňová kontrola a miestne zisťovanie), ale na základe zistení samotného žalobcu, že
nesprávne postupoval pri uplatňovaní zákona o DPH, bolo povinnosťou žalobcu
v správnom konaní predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o tom, kedy mu vznikla
daňová povinnosť, nárok na odpočet dane, akým spôsobom viedol účtovníctvo, prípadne, že
(ak vôbec) došlo k dvojitému zdaneniu a pod. Žalobca však tieto dôkazy nepredložil
a v odvolaní, rovnako ako v žalobe, uvádzal len všeobecné tvrdenia o tom, že nesprávne
údaje v daňovom priznaní boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým
posunom, od prijatia faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom, do času, kedy sa
dostali tieto faktúry do dispozície organizačnej zložky. Pritom však neuviedol o ktoré
faktúry, od ktorých dodávateľov, kedy a na aký tovar vystavené sa jedná, nepredložil žiadne
zmluvy s dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb
uskutočňovať. Ani v súdnom konaní nepredložil konkrétne doklady preukazujúce jeho
tvrdenia, pričom ako uviedol opakovane žalovaný, v administratívnom spise sa tieto
doklady nenachádzajú, nakoľko správca dane nevykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ani
miestne zisťovanie a nie je povinnosťou správcu dane, ani žalovaného a napokon ani súdov
pri súdnom prieskume vyhľadávať za žalobcu dôkazy svedčiace v jeho prospech.
Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru
odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu.
Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného,
je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal
so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom
28
administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite
vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil
právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych
orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho
orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor
považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré
žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležité
vysporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu
nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok
Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal
z ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože
nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov zo zákona
neprináleží.“
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného
vyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok
Krajského súdu v Bratislave podľa § 220 OSP zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na
jeho potvrdenie ani zrušenie a žalobu ako bezdôvodnú zamietol aj s poukazom na vyššie
citované rozhodnutie v obdobnej veci.
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal
z ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože
nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov zo zákona
neprináleží.»
22. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
23. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
24. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V posudzovanej veci
30
z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
25. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie dôvodnosti predloženia predbežnej
otázky Súdnemu dvoru je predovšetkým záležitosťou najvyššieho súdu, v ktorého
právomoci po zvážení okolností posudzovanej problematiky je rozhodnutie o takomto
postupe, pričom najvyšší súd takýto dôvod nevzhliadol. Právny názor vyslovený najvyšším
súdom v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého ani sama sťažovateľka dostatočne
prijateľným spôsobom nedoložila právne významné skutočnosti, na základe ktorých by mal
najvyšší súd rozhodnúť, že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy, je v okolnostiach posudzovanej veci ústavne udržateľný, ak najvyšší
súd zároveň uvádza, že sťažovateľka v odvolaní, ako aj v žalobe poukazovala síce na
judikatúru Súdneho dvora avšak citované rozhodnutia sa týkajú princípu daňovej neutrality
a zabráneniu dvojitého zdanenia a „v prejednávanom prípade išlo (o niečo iné, pozn.)
o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu. Z uvedených dôvodov sú na predmetný
prípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.“. Rovnako prezentovaný názor najvyššieho súdu
v bode 10 a) „... postup podľa čl. 177 (234) ods. 3 ZES predpokladá, že v konaní pred ním
vznikne otázka týkajúca sa interpretácie zmlúv resp. platnosti a interpretácie aktov
prijatých inštitúciami únie. V predmetnom prípade však takáto otázka nevznikla.“ je z toho
pohľadu (hľadiska) ústavne akceptovateľný, nie je arbitrárny alebo odchylný od veci samej
a ani nelogický so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti. Ústavný súd
preto považuje za nedôvodné vstupovať do posudzovaného konania a meniť právny názor
a závery najvyššieho súdu.
26. Ústavný súd nemá dôvod meniť svoj názor, podľa ktorého „ak sa v konaní pred
všeobecnými súdmi nepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom
Európskej únie, pretože otázka komunitárneho práva nie je pre riešenie daného prípadu
relevantná v konaní o prejudiciálnej otázke, nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy...“ (III. ÚS 388/2010),
pričom celkom bez významu nie je ani okolnosť, že sťažovateľka v rámci odvolacieho
konania pred odporcom explicitne ani nenamietala porušenie ústavného princípu na
zákonného sudcu (subsidiarita), a to procesne predvídateľným spôsobom. Vychádzajúc zo
zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s
posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavný súd k záveru, že
niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným
porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
27. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom
na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
28. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
nepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod
7).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015
32