Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 195/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom , Advokátska kancelária,

, vo veci namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia , a

(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. augusta 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 21. februára 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 29. septembra 2005 žalobu proti

(ďalej len „pôvodný žalovaný“) o náhradu škody spôsobenej

pôvodným žalovaným pri dopravnej nehode 27. septembra 2003. Rozsudkom Okresného

súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. apríla 2007 bola

sťažovateľovi priznaná náhrada škody vo výške 272 300 Sk (9 038,70 €). Na základe

odvolania pôvodného žalovaného, ako aj vedľajšieho účastníka – spoločnosti Kooperatíva

poisťovňa, a. s. (ďalej len „vedľajší účastník“), Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) rozsudok okresného súdu zrušil. Ďalším rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 17. júla 2008 bola sťažovateľovi priznaná náhrada škody vo výške

230 375 Sk (7 647,05 €), teda suma znížená o tých 41 925 Sk (1 391,66 €), ktoré vedľajší

účastník po podaní žaloby sťažovateľovi uhradil. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. novembra 2009 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žaloba

sťažovateľa bola zamietnutá. Na základe dovolania sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. júla 2011 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola

vrátená na ďalšie konanie.

Pôvodný žalovaný počas konania zomrel, a preto krajský súd v novom odvolacom

konaní už konal s novými žalovanými a

(ďalej len „noví žalovaní“), teda s dedičmi po pôvodnom žalovanom. Rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 27. júna 2012 bol rozsudok okresného súdu znova zmenený

tak, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu po smrti

pôvodného žalovaného bolo dedičské konanie po ňom podľa § 175h ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty, ktorý bol vydaný tomu,

kto sa postaral o pohreb, pozn.) zastavené. Keďže podľa § 470 ods. 1 Občianskeho

zákonníka dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady

spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou

smrťou, a keďže pôvodný žalovaný zanechal iba majetok nepatrnej hodnoty, noví žalovaní

ako dedičia žiaden majetok po pôvodnom žalovanom nenadobudli. Preto na nich ani

nemohla prejsť povinnosť uhradiť prípadné dlhy pôvodného žalovaného. 2

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. augusta 2014 bolo

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu zamietnuté. Podľa najvyššieho súdu

krajský súd správne posúdil otázku zodpovednosti za dlhy poručiteľa.

Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy opomenuli tú právnu skutočnosť, že popri

dlhoch pôvodného žalovaného je tu aj nárok na odškodnenie, ktorý vyplýva zo zákonného

poistenia motorových vozidiel v zmysle o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poistení

zodpovednosti“). Nemožno teda poukazovať iba na dlhy pôvodného žalovaného bez toho,

aby sa súdy zaoberali aj existenciou zákonného nároku vyplývajúceho zo zákona o poistení

zodpovednosti. Vedľajší účastník totiž v tomto prípade neručí za veriteľa – poistenca, t. j.

za toho, kto spôsobil škodu, ale plní priamo poškodenému. Dlh pôvodného žalovaného

v čase jeho smrti neexistoval, pretože povinnosť zaplatiť ďalšie zvýšenie odškodnenia za

škodu na zdraví vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu určujúceho konkrétnu

výšku odškodnenia. Preto tento dlh ani nemohol byť zahrnutý do pasív dedičstva. Naproti

tomu však existoval nárok sťažovateľa voči pôvodnému žalovanému na náhradu škody, ako

aj nárok poistenca voči poisťovni, aby táto vzniknutú škodu uhradila namiesto neho.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa (...) uvedené v čl. 46 ods. 1, § 48

ods. 2, SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 14.8.2014 bolo

porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 14.8.2014 sa zrušuje

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi rade sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške

296,44 eur (2 úkony á 139,83 eur prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,

podanie ústavnej sťažnosti + 2 x režijný paušál á 8,39 eur), ktoré je Najvyšší súd SR

povinný zaplatiť na účet advokáta , advokáta, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

II.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. júna 2012 vyplýva, že ním

bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. zo 17. júla 2008 tak, že

žaloba o zaplatenie sumy 230 375 Sk bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu dlhy

pôvodného žalovaného neprešli na nových žalovaných, keďže títo žiaden majetok po ňom

nenadobudli. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval tým, že aj za danej situácie možno novým

žalovaným uložiť povinnosť nahradiť škodu, pretože by im žiadna povinnosť na plnenie

nevznikla, keďže by škodu za nich uhradil vedľajší účastník, nemožno s týmto názorom

súhlasiť. Ak chcel sťažovateľ dosiahnuť plnenie od vedľajšieho účastníka, mohol takýto

nárok uplatniť v zmysle § 15 zákona o poistení zodpovednosti. Pri uplatnení takého nároku

by mal poisťovateľ (vystupujúci v konaní ako vedľajší účastník) rovnaké postavenie ako

osoba, ktorá škodu spôsobila, a sťažovateľ by mohol požadovať náhradu vzniknutej škody. V

povinnom zmluvnom poistení platí totiž zásada, podľa ktorej poškodený môže náhradu

škody požadovať buď od škodcu, alebo od poisťovateľa v rámci priameho nároku.

Poškodený má síce právo na plnenie tak proti škodcovi, ako aj proti jeho poisťovateľovi,

avšak plnenie môže dostať iba raz. Ide teda o situáciu, keď jeden subjekt má nárok na to isté

plnenie proti dvom subjektom, avšak proti každému z nich z iného právneho dôvodu. Proti

škodcovi ide o nárok na náhradu škody. Proti poisťovateľovi ide o osobitné právo na plnenie

založené na ustanovení § 15 zákona o poistení zodpovednosti. Postavenie škodcu a jeho

poisťovateľa voči poškodenému je v takom prípade obdobné postaveniu dlžníka a ručiteľa

voči veriteľovi, t. j. ide o dva záväzky zaplatiť veriteľovi ten istý dlh, pričom veriteľ nemôže

dostať to isté plnenie dvakrát. Ich vzájomný vzťah je taký, že v tom rozsahu, v akom splnil

dlh veriteľovi jeden z nich, zaniká dlh, a tým aj povinnosť druhého. Ak mohol eventuálne

vzniknúť nárok sťažovateľa priamo voči vedľajšiemu účastníkovi, nemohol súd len na

4

základe takejto skutočnosti vyvodiť nárok sťažovateľa voči novým žalovaným, pretože to

nedovoľuje stav vyplývajúci z ustanovenia .

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. augusta 2014 vyplýva, že

ním bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 27. júna 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu dedičstvo sa nadobúda

smrťou poručiteľa, pričom dedič zodpovedá do výšky nadobudnutého dedičstva za

poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou (§ 460 a § 470 ods. 1

). Ak poručiteľ nezanechal majetok, súd konanie zastaví (

ods. 2 ). V danom prípade preto krajský súd správne posúdil

otázku zodpovednosti za dlhy pôvodného žalovaného, pretože ak smrťou poručiteľa majú

prejsť dlhy na dediča, musí byť tento prechod dlhov spojený so súčasným prechodom

majetkových práv na osobu, ktorá má vo vzťahu k tretím osobám nahradiť poručiteľa.

Podmienkou zodpovednosti za dlhy poručiteľa je preto existencia vecí a práv, ktoré majú

majetkovú hodnotu. V prípade nepatrného majetku nemá kto za dlhy poručiteľa zodpovedať.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by 6

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu v spojení

s argumentáciou krajského súdu je dostatočná a presvedčivá. Nejaví známky arbitrárnosti,

ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor,

neznamená sama osebe porušenie označených práv.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať predovšetkým na ustanovenie § 15

ods. 1 zákona o poistení zodpovednosti, podľa ktorého náhradu škody uhrádza poisťovateľ

poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti

poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.

Z citovaného ustanovenia vyplýva (ako na to správne poukazuje krajský súd), že

sťažovateľ mal na výber, či sa bude domáhať nároku na náhradu škody voči pôvodnému

žalovanému alebo osobitného nároku na plnenie podľa § 15 zákona o poistení

zodpovednosti voči poisťovateľovi (v konaní vystupujúcemu ako vedľajší účastník),

prípadne oboch nárokov. Sťažovateľ sa rozhodol pre prvú možnosť, keď nárok uplatnil iba

voči pôvodnému žalovanému a poisťovateľa označil nie ako žalovaného, ale len ako

vedľajšieho účastníka. Za takéhoto stavu mali a mohli všeobecné súdy meritórne skúmať iba

nárok uplatnený voči pôvodnému žalovanému. Keďže tento v priebehu konania zomrel

so zanechaním iba nepatrného majetku, nemohli už noví žalovaní za jeho dlh zodpovedať,

keďže žiaden majetok po ňom nezdedili. Otázku možnej priamej zodpovednosti

poisťovateľa (vedľajšieho účastníka) podľa § 15 zákona o poistení zodpovednosti skúmať

nemohli, keďže sťažovateľ takýto nárok neuplatnil.

Za daného stavu nemožno procesný nedostatok vyplývajúci z rozhodnutia

sťažovateľa uplatniť nárok len voči pôvodnému žalovanému zhojiť tými právnymi úvahami,

ktoré teraz sťažovateľ uplatňuje. Ústavný súd má na mysli najmä úvahu, podľa ktorej

rozsudok súdu o povinnosti nahradiť ďalšiu škodu má mať konštitutívny význam, čo by

znamenalo, že uplatnený nárok nemohol patriť do dedičstva po pôvodnom žalovanom,

pretože mal vzniknúť až neskôr. V skutočnosti rozhodnutiami súdov nároky na náhradu

škody nevznikajú, pretože súdy iba deklarujú ich existenciu, ktorá je od času rozhodovania

súdu nezávislá.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015

8