Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 195/2015
PDF · 383.38 KB
No categories available
II. ÚS 195/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom , Advokátska kancelária,
, vo veci namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 230/2012 zo 14. augusta 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 230/2012 zo 14. augusta 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 21. februára 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 29. septembra 2005 žalobu proti
(ďalej len „pôvodný žalovaný“) o náhradu škody spôsobenej
pôvodným žalovaným pri dopravnej nehode 27. septembra 2003. Rozsudkom Okresného
súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 171/2005 z 3. apríla 2007 bola
sťažovateľovi priznaná náhrada škody vo výške 272 300 Sk (9 038,70 €). Na základe
odvolania pôvodného žalovaného, ako aj vedľajšieho účastníka – spoločnosti Kooperatíva
poisťovňa, a. s. (ďalej len „vedľajší účastník“), Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) rozsudok okresného súdu zrušil. Ďalším rozsudkom okresného súdu sp. zn.
6 C 171/2005 zo 17. júla 2008 bola sťažovateľovi priznaná náhrada škody vo výške
230 375 Sk (7 647,05 €), teda suma znížená o tých 41 925 Sk (1 391,66 €), ktoré vedľajší
účastník po podaní žaloby sťažovateľovi uhradil. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.
6 Co 333/2008 z 25. novembra 2009 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žaloba
sťažovateľa bola zamietnutá. Na základe dovolania sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 40/2010 z 26. júla 2011 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola
vrátená na ďalšie konanie.
Pôvodný žalovaný počas konania zomrel, a preto krajský súd v novom odvolacom
konaní už konal s novými žalovanými a
(ďalej len „noví žalovaní“), teda s dedičmi po pôvodnom žalovanom. Rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 6 Co 356/2011 z 27. júna 2012 bol rozsudok okresného súdu znova zmenený
tak, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu po smrti
pôvodného žalovaného bolo dedičské konanie po ňom podľa § 175h ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty, ktorý bol vydaný tomu,
kto sa postaral o pohreb, pozn.) zastavené. Keďže podľa § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady
spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou
smrťou, a keďže pôvodný žalovaný zanechal iba majetok nepatrnej hodnoty, noví žalovaní
ako dedičia žiaden majetok po pôvodnom žalovanom nenadobudli. Preto na nich ani
nemohla prejsť povinnosť uhradiť prípadné dlhy pôvodného žalovaného. 2
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 230/2012 zo 14. augusta 2014 bolo
dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu zamietnuté. Podľa najvyššieho súdu
krajský súd správne posúdil otázku zodpovednosti za dlhy poručiteľa.
Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy opomenuli tú právnu skutočnosť, že popri
dlhoch pôvodného žalovaného je tu aj nárok na odškodnenie, ktorý vyplýva zo zákonného
poistenia motorových vozidiel v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poistení
zodpovednosti“). Nemožno teda poukazovať iba na dlhy pôvodného žalovaného bez toho,
aby sa súdy zaoberali aj existenciou zákonného nároku vyplývajúceho zo zákona o poistení
zodpovednosti. Vedľajší účastník totiž v tomto prípade neručí za veriteľa – poistenca, t. j.
za toho, kto spôsobil škodu, ale plní priamo poškodenému. Dlh pôvodného žalovaného
v čase jeho smrti neexistoval, pretože povinnosť zaplatiť ďalšie zvýšenie odškodnenia za
škodu na zdraví vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu určujúceho konkrétnu
výšku odškodnenia. Preto tento dlh ani nemohol byť zahrnutý do pasív dedičstva. Naproti
tomu však existoval nárok sťažovateľa voči pôvodnému žalovanému na náhradu škody, ako
aj nárok poistenca voči poisťovni, aby táto vzniknutú škodu uhradila namiesto neho.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa (...) uvedené v čl. 46 ods. 1, § 48
ods. 2, čl. 20 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 1Cdo 230/2012 zo dňa 14.8.2014 bolo
porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 1Cdo 230/2012 zo dňa 14.8.2014 sa zrušuje
a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi rade sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške
296,44 eur (2 úkony á 139,83 eur prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,
podanie ústavnej sťažnosti + 2 x režijný paušál á 8,39 eur), ktoré je Najvyšší súd SR
povinný zaplatiť na účet advokáta , advokáta, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
II.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 356/2011 z 27. júna 2012 vyplýva, že ním
bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 171/2005 205 zo 17. júla 2008 tak, že
žaloba o zaplatenie sumy 230 375 Sk bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu dlhy
pôvodného žalovaného neprešli na nových žalovaných, keďže títo žiaden majetok po ňom
nenadobudli. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval tým, že aj za danej situácie možno novým
žalovaným uložiť povinnosť nahradiť škodu, pretože by im žiadna povinnosť na plnenie
nevznikla, keďže by škodu za nich uhradil vedľajší účastník, nemožno s týmto názorom
súhlasiť. Ak chcel sťažovateľ dosiahnuť plnenie od vedľajšieho účastníka, mohol takýto
nárok uplatniť v zmysle § 15 zákona o poistení zodpovednosti. Pri uplatnení takého nároku
by mal poisťovateľ (vystupujúci v konaní ako vedľajší účastník) rovnaké postavenie ako
osoba, ktorá škodu spôsobila, a sťažovateľ by mohol požadovať náhradu vzniknutej škody. V
povinnom zmluvnom poistení platí totiž zásada, podľa ktorej poškodený môže náhradu
škody požadovať buď od škodcu, alebo od poisťovateľa v rámci priameho nároku.
Poškodený má síce právo na plnenie tak proti škodcovi, ako aj proti jeho poisťovateľovi,
avšak plnenie môže dostať iba raz. Ide teda o situáciu, keď jeden subjekt má nárok na to isté
plnenie proti dvom subjektom, avšak proti každému z nich z iného právneho dôvodu. Proti
škodcovi ide o nárok na náhradu škody. Proti poisťovateľovi ide o osobitné právo na plnenie
založené na ustanovení § 15 zákona o poistení zodpovednosti. Postavenie škodcu a jeho
poisťovateľa voči poškodenému je v takom prípade obdobné postaveniu dlžníka a ručiteľa
voči veriteľovi, t. j. ide o dva záväzky zaplatiť veriteľovi ten istý dlh, pričom veriteľ nemôže
dostať to isté plnenie dvakrát. Ich vzájomný vzťah je taký, že v tom rozsahu, v akom splnil
dlh veriteľovi jeden z nich, zaniká dlh, a tým aj povinnosť druhého. Ak mohol eventuálne
vzniknúť nárok sťažovateľa priamo voči vedľajšiemu účastníkovi, nemohol súd len na
4
základe takejto skutočnosti vyvodiť nárok sťažovateľa voči novým žalovaným, pretože to
nedovoľuje stav vyplývajúci z ustanovenia § 470 Občianskeho zákonníka.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 230/2012 zo 14. augusta 2014 vyplýva, že
ním bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
6 Co 356/2011 z 27. júna 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu dedičstvo sa nadobúda
smrťou poručiteľa, pričom dedič zodpovedá do výšky nadobudnutého dedičstva za
poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou (§ 460 a § 470 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Ak poručiteľ nezanechal majetok, súd konanie zastaví (§ 175h
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). V danom prípade preto krajský súd správne posúdil
otázku zodpovednosti za dlhy pôvodného žalovaného, pretože ak smrťou poručiteľa majú
prejsť dlhy na dediča, musí byť tento prechod dlhov spojený so súčasným prechodom
majetkových práv na osobu, ktorá má vo vzťahu k tretím osobám nahradiť poručiteľa.
Podmienkou zodpovednosti za dlhy poručiteľa je preto existencia vecí a práv, ktoré majú
majetkovú hodnotu. V prípade nepatrného majetku nemá kto za dlhy poručiteľa zodpovedať.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by 6
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu v spojení
s argumentáciou krajského súdu je dostatočná a presvedčivá. Nejaví známky arbitrárnosti,
ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor,
neznamená sama osebe porušenie označených práv.
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať predovšetkým na ustanovenie § 15
ods. 1 zákona o poistení zodpovednosti, podľa ktorého náhradu škody uhrádza poisťovateľ
poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
Z citovaného ustanovenia vyplýva (ako na to správne poukazuje krajský súd), že
sťažovateľ mal na výber, či sa bude domáhať nároku na náhradu škody voči pôvodnému
žalovanému alebo osobitného nároku na plnenie podľa § 15 zákona o poistení
zodpovednosti voči poisťovateľovi (v konaní vystupujúcemu ako vedľajší účastník),
prípadne oboch nárokov. Sťažovateľ sa rozhodol pre prvú možnosť, keď nárok uplatnil iba
voči pôvodnému žalovanému a poisťovateľa označil nie ako žalovaného, ale len ako
vedľajšieho účastníka. Za takéhoto stavu mali a mohli všeobecné súdy meritórne skúmať iba
nárok uplatnený voči pôvodnému žalovanému. Keďže tento v priebehu konania zomrel
so zanechaním iba nepatrného majetku, nemohli už noví žalovaní za jeho dlh zodpovedať,
keďže žiaden majetok po ňom nezdedili. Otázku možnej priamej zodpovednosti
poisťovateľa (vedľajšieho účastníka) podľa § 15 zákona o poistení zodpovednosti skúmať
nemohli, keďže sťažovateľ takýto nárok neuplatnil.
Za daného stavu nemožno procesný nedostatok vyplývajúci z rozhodnutia
sťažovateľa uplatniť nárok len voči pôvodnému žalovanému zhojiť tými právnymi úvahami,
ktoré teraz sťažovateľ uplatňuje. Ústavný súd má na mysli najmä úvahu, podľa ktorej
rozsudok súdu o povinnosti nahradiť ďalšiu škodu má mať konštitutívny význam, čo by
znamenalo, že uplatnený nárok nemohol patriť do dedičstva po pôvodnom žalovanom,
pretože mal vzniknúť až neskôr. V skutočnosti rozhodnutiami súdov nároky na náhradu
škody nevznikajú, pretože súdy iba deklarujú ich existenciu, ktorá je od času rozhodovania
súdu nezávislá.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015
8