Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-88-2022.pdf
PDF · 129.31 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/88/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: W. S. V. W.. Y.. R.., I. XX/A, O., H.: XX XXX XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Pojdákom, Sv. Cyrila a Metoda 842/12, Nová Dedinka, proti žalovanému: Q.. V. U., Ž.A. XX, O., správca konkurznej podstaty úpadcu: A. Q., K.. X.XX.XXXX, K. XXX/XX, O., zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, o zaplatenie 4.265,74 eura s príslušenstvom, na odvolania žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 13C/77/2012-162, zo dňa 7.10.2021, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd odvolanie žalobcu odmieta.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku potvrdzuje.
II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.163,11 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.163,11 eura od 23.8.2011 až do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 25.8.2011 sa pôvodný žalobca (Ľ. Ž., K.. XX.X.XXXX, J. X, Q. V. O.) domáhal proti pôvodnej žalovanej (A. Q., K.. X.XX.XXXX, K. XX, O.,) zaplatenia sumy 4.265,74 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo žalovanej sumy od 23.8.2011 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že pôvodná žalovaná je vlastníkom bytu č. XX, nachádzajúceho sa na K. XX B. O. a teda patrí medzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu Narcisová č. XX, XX, XX, XX, XX,XX, ktorí so žalobcom ako správcom uzavreli zmluvu o výkone správy č. XXX/XXXX. Na základe tejto zmluvy o výkone správy vlastníci bytov a nebytových priestorov poverili žalobcu zabezpečením prevádzky, údržby a opráv spoločných častí, spoločných zariadení a príslušenstva bytového domu, ako aj zabezpečením plnení spojených s užívaním bytov a nebytových priestorov. Podľa čl. IV bodu 4.2 zmluvy o výkone správy je pôvodná žalovaná okrem iného povinná mesačne uhrádzať platby (na zabezpečenie prevádzky, údržby a opráv a ostatných plnení spojených s užívaním bytov) vo výške ustanovenej výpočtovým listom na príslušný bankový účet. Zároveň je na základe čl. IV. bodu 4.4 zmluvy o výkone správy povinná zaplatiť nedoplatok vyčíslený po vyúčtovaní plnení spojených s užívaním bytu do 15 dní od obdržania vyúčtovania. Po vyúčtovaní nákladov a úhrad za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome evidoval žalobca nedoplatok pôvodnej žalovanej vo výške 4.265,74 eura,
ktorý vznikol z vyúčtovania nákladov za dodávku tepla, teplej úžitkovej vody, vodného a stočného a služieb spojených s užívaním bytu za obdobie od 1.1.2010 do 21.12.2010 vo výške 2.163,11 eura a z neuhradených zálohových platieb vo výške ustanovenej výpočtovým listom za obdobie od 1.1.2011 do 31.7.2011 vo výške 2.102,63 eura. Dňa 30.12.2010 uzavrel žalobca s pôvodnou žalovanou dohodu o splátkach, v ktorej svoj záväzok voči žalobcovi vo výške 2.117,20 eura (spočívajúci v nedoplatkoch na byte vzniknutých do 15.9.2010) písomne uznala a súčasne sa zaviazala splatiť dlžnú sumu v splátkach vo výške 100 eur, avšak pôvodná žalovaná záväzok z tejto dohody vôbec neplnila. Okrem toho si neplnila ani ďalšie svoje povinnosti, o čom svedčí analýza platieb. Keďže bola v omeškaní so zaplatením svojho peňažného dlhu, žalobca si uplatnil takisto nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo žalovanej sumy od 23.8.2011 (t. j. odo dňa podania žaloby) až do zaplatenia.
3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie uviedol, že žaloba doručil pôvodnej žalovanej do vlastných rúk dňa 27.12.2011, avšak k žalobe nevyjadrila a v konaní ostala nečinná; skutkový stav tak nebol medzi stranami sporný, pričom súd prvej inštancie nemal dôvodné pochybnosti o pravdivosti skutkových tvrdení žalobcu (§ 186 ods. 2 C. s. p.). Z čiastočného výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Y., súdu prvej inštancie vyplynulo, že pôvodná žalovaná je výlučnou vlastníčkou bytu č. XX na X. V. B. B. K. XX, bytového domu súpisné č. XXX. Zmluvou o výkone správy č. XXX/XXXX, zo dňa 6.12.1999, vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome K. XX, XX, XX, XX, XX U. XX, súpisné č. XXX poverili právneho predchodcu žalobcu ako správcu zabezpečovaním prevádzky, údržby a opráv spoločných častí, spoločných zariadení, príslušenstva bytového domu a zabezpečením plnení spojených s užívaním bytov a nebytových priestorov v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Podľa čl. IV bodu 4.2 zmluvy o výkone správy je pôvodná žalovaná (okrem iného) povinná mesačne uhrádzať platby (na zabezpečenie prevádzky, údržby a opráv a ostatných plnení spojených s užívaním bytov) vo výške ustanovenej výpočtovým listom na príslušný bankový účet. Zároveň je na základe čl. IV. bodu 4.4 zmluvy o výkone správy povinná zaplatiť nedoplatok vyčíslený po vyúčtovaní plnení spojených s užívaním bytu do 15 dní od obdržania vyúčtovania. Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 23.6.2017 boli z pôvodného žalobcu na súčasného žalobcu prevedené práva, ktoré pôvodnému žalobcovi vyplývali z výkonu jeho živností „obstarávanie služieb spojených so správami bytového a nebytového fondu“ a „správa a údržba bytového a nebytového fondu v rozsahu voľných živností“. Kupujúci sa touto zmluvou zaviazal prevziať práva, majetkové hodnoty a záväzky predávajúceho súvisiace s uvedeným predmetom prevodu, medzi ktoré patrili v zmysle prílohy č. 2 k zmluve aj práva a povinnosti zo zmluvy o výkone správy č. 008/1999. Z mesačného zálohového predpisu platného od 1.1.2011 súd prvej inštancie zistil, že výška mesačnej platby, zahŕňajúca odmenu za správu, platbu za služby spojené s užívaním bytu a platbu do fondu prevádzky, údržby a opráv, predstavovala od 1.1.2011 sumu 252,60 eura. Z mesačného zálohového predpisu platného od 1.3.2011 zistil, že výška mesačnej platby, zahŕňajúca odmenu za správu, platbu za služby spojené s užívaním bytu a platbu do fondu prevádzky, údržby a opráv, predstavovala od 1.3.2011 sumu 255,32 eura. Z analýzy platieb za obdobie od 1.1.2011 do 31.7.2011 vyplynulo, že dlh pôvodnej žalovanej ku dňu 31.7.2011 predstavoval sumu 4.476,46 eura. Z vyúčtovania služieb za rok 2009 súd prvej inštancie zistil, že náklady boli spolu vo výške 2.886,52 eura, predpísaná záloha bola vo výške 2.951,06 eura, rozdiel medzi predpísanými zálohami a uhradenými platbami bol vo výške -1.958,26 eura a nedoplatok za rok 2009 bol vo výške 1.893,72 eura. Z vyúčtovania služieb za rok 2010 vyplynulo, že náklady boli spolu vo výške 2.851,94 eura, predpísaná záloha bola vo výške 2.944,45 eura, rozdiel medzi predpísanými zálohami a uhradenými platbami bol vo výške -2.466,34 eura a nedoplatok za rok 2010 bol vo výške 2.373,83 eura. Podľa podpisového hárku vyúčtovania za rok 2010 bolo vyúčtovanie služieb za rok 2010 doručené pôvodnej žalovanej dňa 26.5.2011. Dňa 30.12.2010 uzavrel pôvodný žalobca s pôvodnou žalovanou dohodu o splátkach, v ktorej svoj záväzok voči pôvodnému žalobcovi vo výške 2.117,20 eura (spočívajúci v nedoplatkoch na byte vzniknutých do 15.9.2010) písomne uznala a súčasne sa zaviazala splatiť dlžnú sumu v splátkach vo výške 100 eur mesačne v mesiacoch január 2011 až august 2012. V zmysle tejto dohody vzala na vedomie, že nedodržaním lehoty splatnosti ktorejkoľvek splátky alebo nezaplatením mesačnej zálohovej platby sa celý dlh stane splatný.
4. Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2K/56/2011, zo dňa 16.11.2011, bol na majetok pôvodnej žalovanej vyhlásený konkurz, pričom za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Q.. V. U.. Vyhlásením konkurzu na majetok žalovaného došlo v zmysle § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii k prerušeniu súdneho konania; podaním doručeným súdu dňa 8.3.2021 navrhol správca pokračovanie v konaní, čím sa v zmysle § 47 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii stal účastníkom konania namiesto pôvodnej žalovanej (úpadcu).
5. Pôvodný žalobca podaním doručeným súdu dňa 6.10.2021 navrhol, aby súd prvej inštancie pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu z pôvodného žalobcu na jeho právneho nástupcu W. S. V., W..Y..R.., I. XX/A, O., H.: XX XXX XXX. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 13C/77/2012-161, zo dňa 7.10.2021, pripustil, aby do konania namiesto pôvodného žalobcu vstúpil nový žalobca W. S. V., W..Y..R..
6. V posudzovanom prípade mal súd prvej inštancie za nesporné, že právny predchodca žalobcu ako správca vykonával na základe zmluvy o výkone správy č. XXX/XXXX zo dňa 6.12.1999 správu bytového domu súpisné č. XXX na T. K. XX, XX, XX, XX, XX U. XX B. O., a to v zmysle § 8 a nasl. zákona č. 182/1993 Z. z. Žalobca (resp. jeho právny predchodca) je v zmysle § 8b ods. 2 písm. e) zákona č. 182/1993 Z. z. povinný sledovať úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu (nebytového priestoru) a úhrady preddavkov do fondu prevádzky údržby a opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a vymáhať vzniknuté nedoplatky. Žalobca je pritom v zmysle 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom. V konaní bolo nesporné tiež to, že pôvodná žalovaná vlastní v predmetnom bytovom dome byt č. XX na X. V. B. B. K. XX., a preto ju ako vlastníčku bytu v zmysle § 8a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. zaväzujú ustanovenia zmluvy o výkone správy č. XXX/XXXX, zo dňa 6.12.1999. Právny predchodca žalobcu ako správca mal v zmysle § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. povinnosť najneskôr do 31. mája nasledujúceho roka predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a vyúčtovanie úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové priestory v bytovom dome. Právny predchodca žalobcu túto svoju povinnosť vo vzťahu ku kalendárnemu roku 2010 splnil, keď pôvodnej žalovanej doručil dňa 26.5.2011 vyúčtovanie služieb za rok 2010; toto vyúčtovanie obsahovalo aj vyúčtovanie odmeny za výkon správy (tzv. správcovský poplatok). Pôvodná žalovaná bola v zmysle § 10 ods. 1 a ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. povinná poukazovať mesačne vopred preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu. Rovnaká povinnosť jej vyplývala aj z čl. IV. bodu 4.2 zmluvy o výkone správy. V zmysle čl. IV. bodu 4.4 zmluvy o výkone správy bola povinná vyúčtovaním zistený nedoplatok uhradiť do 15 dní od obdržania vyúčtovania, avšak tieto svoje povinnosti nesplnila riadne a včas, v dôsledku čoho jej za kalendárny rok 2010 vznikol dlh (nedoplatok) na úhradách do fondu prevádzky, údržby a opráv, úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu a úhradách odmeny za výkon správy v celkovej výške 2.373,83 eura. Výška tohto dlhu vyplýva z vyúčtovania služieb za rok 2010. Žalobca si však žalobou uplatnil nárok na zaplatenie nedoplatku za rok 2010 len vo výške 2.163,11 eura. Keďže pôvodná žalovaná tento nedoplatok na ročnom vyúčtovaní služieb za rok 2010 doposiaľ neuhradila, súd prvej inštancie žalobe v tejto časti uplatneného nároku vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi ako právnemu nástupcovi pôvodného žalobcu (na základe zmluvy o predaji podniku zo dňa 23.06.2017) sumu 2.163,11 eura. Žalobca si žalobou uplatnil tiež nárok na zaplatenie sumy 2.102,63 eura, ktorá pozostávala zo zálohových platieb za obdobie od 1.1.2011 do 31.7.2011. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa však správca bytového domu nemôže úspešne domáhať zaplatenia zálohových platieb (preddavkov za plnenia poskytované s užívaním bytu), pokiaľ mu už vznikla zákonom uložená povinnosť vykonať do 31. mája nasledujúceho roka vyúčtovanie predpísaných zálohových platieb a skutočných nákladov spojených s užívaním bytu za predchádzajúci rok. Povinnosť vlastníka bytu uhrádzať mesačne zálohové platby je určená zákonom a vyplýva aj zo zmluvy o výkone správy, pričom v prípade neplnenia tejto povinnosti sa jej splnenia možno domáhať aj žalobou na súde. Na jednej strane je teda povinnosť vlastníka bytu platiť mesačne zálohové platby, na strane druhej je však povinnosť správcu vykonať za každý rok ročné vyúčtovanie, z ktorého vyplynie buď pohľadávka správcu voči vlastníkovi bytu z titulu nedoplatku (v prípade, ak skutočné náklady sú vyššie ako zaplatené zálohové platby) alebo záväzok správcu voči vlastníkovi bytu z titulu preplatku (v prípade, ak skutočné náklady sú nižšie ako zaplatené zálohové platby). Z uvedenej konštrukcie vzájomných práv a povinností vlastníka bytu a správcu bytového domu vyplýva, že správca má právo od vlastníka bytu požadovať zaplatenie mesačných zálohových platieb v dobe ich splatnosti, avšak po vzniku povinnosti vykonať ročné vyúčtovanie sa už môže domáhať len zaplatenia skutočného nedoplatku vyplývajúceho z ročného vyúčtovania (porovnaj napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.10.2007, sp. zn. 4Cdo/83/2006, rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2018, sp. zn. 10Co/96/2018 a zo dňa 25.10.2017, sp. zn. 4Co/404/2016).
7. Pokiaľ teda žalobcovi ako správcovi bytového domu vznikne v priebehu konania povinnosť vykonať ročné vyúčtovanie, aby bol v konaní úspešný, musí uviesť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie uplatneného nároku ako nároku z ročného vyúčtovania a tieto svoje tvrdenia musí aj preukázať, predovšetkým predložením ročného vyúčtovania. V takomto prípade nejde o zmenu žaloby v zmysle §
140 C. s. p. (pokiaľ by žalobca nerozširoval uplatnené právo), keďže nejde o uplatnenie iného práva ani o podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností. V oboch prípadoch totiž ide o ten istý nárok, avšak v prípade zálohových platieb bol tento nárok uplatnený v jeho predpokladanej výške, zatiaľ čo v prípade nedoplatku už v jeho skutočnej výške. V opačnom prípade, ak by žalobca v konaní netvrdil rozhodujúce skutočnosti a tieto by nepreukázal príslušnými dôkazmi (predložením ročného vyúčtovania), neuniesol by bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom existencie žalovanej pohľadávky, čo by malo za následok zamietnutie žaloby (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2018 sp. zn. 10Co/96/2018).
8. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie zálohových platieb za obdobie od 1.1.2011 do 31.7.2011 spolu vo výške 2.102,63 eura. Žalobcovi pritom vznikla v zmysle § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. povinnosť vykonať vyúčtovanie zálohových platieb za rok 2011 do 31. mája nasledujúceho roka, t. j. do 31.5.2012. Keďže žalobca v konaní netvrdil rozhodujúce skutočnosti ohľadom existencie nedoplatku na vyúčtovaní služieb za rok 2011 a tieto ani nepreukázal príslušnými dôkazmi, súd žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 2.102,63 eura spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania ako nedôvodnú zmietol.
9. Nezaplatením nedoplatku na ročnom vyúčtovaní služieb za rok 2010 v lehote do 15 dní od jeho doručenia (t. j. do 15 dní odo dňa 26.5.2011) sa pôvodná žalovaná dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu. Súd prvej inštancie preto v súlade s § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. zaviazal žalovaného aj k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 9,25 % ročne (t. j. vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššej ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania) zo sumy 2.163,11 eura od 23.8.2011 do zaplatenia. K prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 1,25 % (od 13.4.2011 do 12.7.2011), úrok z omeškania bol preto vo výške 9,25 % ročne (1,25 % + 8,00 %). Z uvedeného dôvodu priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,25 % ročne a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.
10. Žalovaný (správca konkurznej podstaty úpadcu) v konaní namietal, že žalobou uplatnená pohľadávka vznikla pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu (pôvodnej žalovanej). V tejto súvislosti poukázal na to, že v zmysle § 44 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávku je možné počas konkurzu uspokojiť iba rozvrhom výťažku zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu. Poukázal tiež na to, že žalobca si žalobou uplatnenú pohľadávku do konkurzu na majetok úpadcu neprihlásil. Podľa názoru súdu prvej inštancie však citovaný § 44 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. nebráni súdu, aby prejednal a rozhodol spor v prípade, ak správca konkurznej podstaty navrhne pokračovanie v konaní v zmysle § 47 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. Rozsudkom priznanú pohľadávku v takom prípade síce nie je možné vymáhať v exekučnom konaní (keďže tomu bráni prebiehajúci konkurz), to však samé o sebe nie je dôvodom na zamietnutie žaloby. Takto priznanú pohľadávku je možné vymáhať neskôr po zrušení konkurzu, napr. ak by sa ukázalo, že neboli splnené predpoklady na vyhlásenie konkurzu, či ak by išlo o konkurz na majetok fyzickej osoby (ktorá po zrušení konkurzu nezaniká). Procesnú obranu žalovaného preto súd prvej inštancie posúdil ako nedôvodnú.
11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. Žalobca bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 2.163,11 eura a žalovaný bol v konaní úspešný v zamietnutej časti o zaplatenie sumy 2.102,63 eura, pričom žalovaný bol v konaní takisto úspešný v zamietnutej časti úrokov z omeškania (t. j. v časti prevyšujúcej sadzbu 9,25 %). Úspech (a neúspech) žalobcu a žalovaného vo veci bol približne rovnaký, a preto rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania.
12. Proti rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe a v závislom výroku o trovách konania podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu v tejto časti zamietnuť a priznať nárok na náhradu trov konania. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyčítal súdu prvej inštancie, že pochybil, keď nesprávnym spôsobom aplikoval na vec ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2011 (§ 206a; ďalej len „ZoKR“). Žalobou uplatnené nároky zo svojej povahy nie sú a nemôžu byť v konkurze vedenom na majetok úpadcu (Okresný súd
Bratislava I, sp. zn. 2K/56/2011) pohľadávkami proti podstate, nakoľko vznikli ešte pred vyhlásením konkurzu (§ 87 ZoKR). Z uvedeného dôvodu sú potom tieto pohľadávky pohľadávkami, ktoré sa v konkurze uplatňujú prihláškou (§ 28 ods. 1 ZoKR). Podľa § 44 ods. 4 ZoKR pohľadávku, ktorá sa v konkurze uplatňuje prihláškou, nie je možné počas konkurzu uspokojiť z majetku podliehajúceho konkurzu inak ako rozvrhom výťažku zo speňaženia tohto majetku. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že žalovaný (ktorým je v danom konaní správca, nie úpadca) môže uspokojiť pohľadávky, ktoré sú predmetom žaloby, iba v súlade s ustanoveniami ZoKR, t. j. len vtedy, ak sú splnené podmienky pre ich uspokojenie rozvrhom výťažku zo speňaženia majetku. V danom prípade tieto podmienky splnené neboli, nakoľko žalobca si pohľadávky do konkurzu neprihlásil (podaním prihlášky ani inak), pričom ZoKR v znení účinnom k 31.12.2011 dokonca nepripúšťal, aby si žalobca v budúcnosti (po uplynutí prihlasovacej lehoty) tieto pohľadávky ešte prihlásil. S týmito skutočnosťami, ktoré žalobca nijakým spôsobom nepoprel, bol súd prvej inštancie žalovaným oboznámený. Je teda nepochybné, že žalovaný ako správca nie je oprávnený (a bez prípadnej zmeny právnych predpisov ani nebude oprávnený) akýmkoľvek spôsobom plniť žalobou uplatnené pohľadávky. Je preto irelevantná úvaha súdu prvej inštancie o tom, či žalobou uplatnené pohľadávky neprihlásením do konkurzu zanikli alebo naďalej existujú a či je ich prípadne možné vymáhať po skončení konkurzu. Predmetom súdneho sporu v danej veci totiž nebolo určenie existencie či neexistencie pohľadávok, ale uloženie povinnosti žalovanému, t. j. správcovi, zaplatiť žalobcovi žalované pohľadávky. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci nemal preto posudzovať, či žalobca má voči úpadcovi žalobou špecifikované pohľadávky, ale či je žalovaný (t. j. správca) povinný žalobcovi žalované pohľadávky zaplatiť. V tomto smere znie aj výrok rozsudku, ktorý nedeklaruje existenciu pohľadávky, ktorú prípadne bude možné vymáhať po skončení konkurzu, ale priamo ukladá žalovanému správcovi povinnosť plniť žalobcovi. V prípade žaloby na plnenie je základným predpokladom zákonnosti rozsudku súdu existencia povinnosti žalovaného plniť. Súd je teda oprávnený uložiť žalovanému povinnosť plniť len vtedy, ak takáto povinnosť vyplýva z hmotnoprávnych predpisov. V danom prípade však takáto povinnosť nielen že žalovanému nevyplýva (správca má povinnosť z výťažku uspokojiť iba prihlásené pohľadávky a pohľadávky proti podstate), ale naopak, je mu dokonca zakázaná. Napadnutý výrok rozsudku je teda v danom prípade v rozpore s hmotným právom nielen z dôvodu, že neexistuje žiadne hmotnoprávne ustanovenie, na základe ktorého by bol žalovaný správca povinný plniť žalobcovi, ale aj z dôvodu, že zákon plnenie, ktoré súd uložil správcovi výslovne zakazuje (§ 28 ods. 1 ZoKR v znení účinnom k 31.12.2011: „...Toto právo musí byť v konkurze riadne a včas uplatnené prihláškou, inak pohľadávku nemožno v konkurze uspokojiť a na práva z nej sa v konkurze neprihliada.“). Je nepochybné, že ako zákonný rozsudok nemôže obstáť rozsudok s takým výrokom, ktorý je v príkrom rozpore so zákonným zákazom, či príkazom. V danom prípade však súd prvej inštancie presne takýto rozsudok vydal. Výrokom odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi priznanú istinu s príslušenstvom, hoci právne predpisy takýto postup žalovanému v danom prípade neumožňujú. V tejto súvislosti dal do pozornosti aj skutočnosť, že ani v prípade spornosti pohľadávok, ktoré boli do konkurzu riadne prihlásené, zákon nezveruje súdu možnosť rozhodnúť výrokom ukladajúcim povinnosť plniť, ale len určiť pravosť pohľadávky (jej dôvodu, výšky, poradia, zabezpečenia). Je tomu tak práve preto, že aj v prípade týchto pohľadávok nie je pred vyhotovením konečného rozvrhu výťažku daná žiadna povinnosť správcu prihlásené pohľadávky plniť. Iná situácia je v prípade pohľadávok proti podstate, pri ktorých súdna prax pripúšťa rozhodnutie súdu vo forme rozsudku na plnenie. V prípade pohľadávok proti podstate totiž zákon určuje, že tieto majú byť plnené priebežne a existuje teda hmotnoprávna povinnosť správcu ich počas konkurzu plniť (hoci ani pohľadávky proti podstate nie sú exekučne vymáhateľné). Žalovaný na doplnenie uviedol, že súd prvej inštancie nedostatočne zohľadnil následky zmeny účastníka na strane žalovaného, ku ktorej došlo v priebehu konania. Odôvodnenie rozsudku, v ktorom pri popisovaní skutkových okolností a pri posudzovaní povinností nerozlišuje medzi samotným žalovaným a úpadcom, ktorého správcom je žalovaný, naznačuje, že súd prvej inštancie zmenu v osobe žalovaného zrejme považoval za jednoduchú zmenu, pri ktorej práva a povinnosti vstupujúceho subjektu sú totožné, ako práva a povinnosti subjektu vystupujúceho z konania. Opomenul, že v danom prípade dochádza pri zmene subjektu vystupujúceho na strane žalovaného aj k podstatnej zmene v hmotnoprávnej situácii pri posudzovaní prípadu. Hoci úpadca ako pôvodne žalovaný mohol mať hmotnoprávnu povinnosť zaplatiť žalobcovi pohľadávky v súdom priznanej časti, táto povinnosť automaticky na správcu ako nového žalovaného neprešla. Hmotnoprávne povinnosti správcu sú upravené špecificky, odlišne od povinností úpadcu, a to najmä v oblasti povinnosti plniť z majetku úpadcu úpadcove záväzky (v tom napokon tkvie aj podstata konkurzného konania). Preto hoci úpadca mohol byť povinný zaplatiť žalobcovi súdom prvej inštancie priznanú časť pohľadávok, takáto povinnosť správcu nezaťažuje. Správca automaticky nevstupuje do práv a povinností úpadcu, ktoré mu vznikli (či už zo zmluvných vzťahov alebo zo zákona).
Povinnosti správcu pri správe majetku patriaceho do konkurznej podstaty sú upravené v ustanoveniach ZoKR, pričom povinnosť uhradiť pohľadávky veriteľov voči úpadcovi, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu, je týmito ustanoveniami (ako bolo vyššie uvedené) výrazne obmedzená.
13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného a poukázal na to, že predmetné konanie sa začalo podaním žaloby v čase, kedy pohľadávka vymáhaná v tomto konaní voči pôvodnému žalovanému nebola premlčaná a zároveň v uvedenom čase nebol ešte na pôvodného žalovaného vyhlásený konkurz. Následne došlo k prerušeniu súdneho konania práve z dôvodu vyhlásenia konkurzu voči pôvodnému žalovanému. K pokračovaniu v tomto konaní však došlo práve z iniciatívy správcu konkurznej podstaty, ktorý vstúpil do konania a nahradil pôvodného žalovaného. Podľa § 47 ods. 1 ZoKR ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia týchto konaní neplynú. Na účastníkov konania, ktorí vystupujú na strane úpadcu, prerušenie konania pôsobí, len ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo o intervenciu. Podľa § 47 ods. 4 ZoKR u konaniach prerušených podľa odseku 1 možno pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom konania namiesto úpadcu. Ak návrh na pokračovanie v konaní nie je podaný do konca prvej schôdze veriteľov, súd vyzve správcu a dlžníka, prípadne nerozlučných spoločníkov na strane dlžníka na jeho podanie v lehote nie kratšej ako 30 dní. Ak správca v určenej lehote nevyjadrí s pokračovaním v konaní súhlas, súd pokračuje v konaní s dlžníkom, ak pokračovanie v konaní v určenej lehote navrhne dlžník alebo prípadní nerozluční spoločníci dlžníka. Nepodanie návrhu na pokračovanie v konaní v určenej lehote má účinky späťvzatia žaloby. Mal za to, že správca svojim úkonom v plnom rozsahu vstúpil do práv a povinnosti pôvodného žalovaného preto neexistovala prekážka riadneho prejednania veci a meritórneho rozhodnutia o predmete konania.
14. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že žalobca pri svojej argumentácii opomína, že správca tým, že sa stáva účastníkom konania, v plnej miere preberá iba procesnoprávne postavenie pôvodného účastníka, nie však hmotnoprávne. Je tomu tak práve preto, že hmotnoprávne povinnosti správcu sú upravené špecificky a odlišne od povinností úpadcu, a to najmä v oblasti povinnosti plniť z majetku úpadcu úpadcove záväzky. Kým úpadca ako pôvodne žalovaný mohol mať hmotnoprávnu povinnosť zaplatiť žalobcovi pohľadávky v súdom priznanej časti, táto povinnosť automaticky na správcu ako nového žalovaného neprešla. Tento záver vyplýva priamo zo znenia právnych predpisov, ktoré správcovi určujú úplne iné povinnosti pri plnení záväzkov úpadcu ako samotnému úpadcovi. Kým úpadca je v zásade povinný plniť všetky svoje záväzky, povinnosti správcu plniť sú výrazne iné. Môžu síce viesť k plneniu všetkých záväzkov (hoci ide o skutočne výnimočné prípady), ale spravidla znamenajú, že záväzky nebudú uspokojené v celom rozsahu. Aj potom zostávajú neuspokojené nároky veriteľov zachované a môžu si ich priamo exekučne vymáhať (v prípade fyzickej osoby až do povolenia oddlženia), avšak len v prípade, ak si svoje pohľadávky riadne do konkurzu prihlásili (exekučným titulom je potom zoznam pohľadávok), čo sa v danom prípade nestalo. Je na ťarchu žalobcu, že si svoje pohľadávky nestrážil a riadne ich do konkurzného konania neprihlásil. Len pre úplnosť opätovne poznamenal, že zmena v hmotnoprávnych povinnostiach nového žalovaného napriek plnému procesnému nástupníctvu na miesto pôvodného žalovaného nie je ojedinelá. Typickým príkladom je vstup dedičov miesto poručiteľa do konania o žalobe na plnenie - hmotnoprávna povinnosť dedičov plniť dlh, ktorý poručiteľovi vznikol, nie je rovnaká ako bola povinnosť poručiteľa, ale je obmedzená výškou nadobudnutého dedičstva (§ 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Preto ak dedičia nezdedia žiaden majetok, súd žalobu o plnenie dlhu, ktorý vznikol ešte poručiteľovi, zamietne, hoci samotný poručiteľ bol bezpochyby povinný plniť (II. ÚS 195/2015).
15. Proti rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol a vyhovel žalobe a v súvisiacom výroku o trovách konania podal dňa 13.4.2022 žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe v tejto časti vyhovieť a priznať nárok na náhradu trov konania.
16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je potrebné odmietnuť a že rozsudok
súdu prvej inštancie je v napadnutom zaväzujúcom výroku vecne správny, a preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.10.2023 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).
17. Podľa § 362 ods. 1 veta prvá C. s. p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
18. Podľa § 386 písm. a) C. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene.
19. Rovnopis písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku bol žalobcovi doručený 18.11.2021. Zákonná pätnásťdňová lehota na podanie odvolania proti rozsudku začala žalobcovi plynúť 19.11.2021 (§ 362 ods. 1 veta prvá C. s. p., § 121 ods. 2 C. s. p.). Posledným dňom lehoty na podanie odvolania bol deň 3.12.2021 (piatok). Žalobca podal odvolanie v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu dňa 13.4.2022, teda oneskorene. Pokiaľ právny zástupca žalobcu tvrdil, že odvolanie bolo na súd „podávané“ dňa 26.11.2021, avšak pre preplnenú elektronickú schránku nie je možné dohľadať potvrdenie o odoslaní podania; bolo Národnou agentúrou pre sieťové a elektronické služby potvrdené, že v období od 25.11.2021 do 3.12.2021 právny zástupca žalobcu neodoslal súdu prvej inštancie žiadne správy, iba prijal správy zo súdu prvej inštancie.
20. Odvolací súd na uvedenom základe odvolanie žalobcu podľa § 386 písm. a) C. s. p. ako oneskorene podané odmietol.
21. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
22. V posudzovanej veci sa žalobca žalobou doručenou súdu dňa 25.8.2011 domáhal proti žalovanej A. Q., K.. X.XX.XXXX, K. XX, O., zaplatenia istiny vo výške 4.265,74 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 23.8.2011 do zaplatenia, titulom nedoplatkov na úhradách za plnenia a na preddavkoch do fondu prevádzky, údržby a opráv v bytovom dome.
23. V konaní nebolo sporným, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2K/56/2011, zo dňa 16.11.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25.11.2011, bol na majetok žalovanej A. Q. vyhlásený konkurz, pričom za správcu konkurznej podstaty úpadkyne bol ustanovený Q.. V. U..
24. Podľa § 47 ods. 1 ZoKR, ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia týchto konaní neplynú. Na účastníkov konania, ktorí vystupujú na strane úpadcu, prerušenie konania pôsobí, len ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo o vedľajšie účastníctvo.
25. Podľa § 47 ods. 3 ZoKR, v konaniach prerušených podľa odseku 1 možno pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom konania namiesto úpadcu.
26. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 8.3.2021 navrhol správca pokračovať v konaní, v dôsledku čoho sa správca stal namiesto úpadkyne (pôvodnej žalovanej) účastníkom konania.
27. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej žaloby a to aj s správnym posúdením účastníctva správcu v spore vedenom proti úpadcovi po tom, ako dal správca súhlas s pokračovaním v prerušenom konaní v dôsledku vyhlásenia konkurzu na úpadcu, proti ktorému bola podaná žaloba.
28. V posudzovanej veci nebolo sporné, že pohľadávka žalobcu proti úpadkyni vznikla pred vyhlásením konkurzu dňa 25.11.2011, a preto ide o pohľadávku, ktorá sa v konkurze uplatňuje prihláškou (§ 28 ods.
1 ZoKR), a takúto pohľadávku v zmysle § 44 ods. 4 ZoKR nie je možné počas konkurzu uspokojiť z majetku podliehajúceho konkurzu inak ako rozvrhom výťažku zo speňaženia tohto majetku.
29. Z ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii (napr. § 44 ods. 1 ) vyplýva, že v čase po vyhlásení konkurzu síce úpadca nestráca spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva ani spôsobilosť byť účastníkom konania, či procesnú spôsobilosť podľa procesného práva, avšak tieto jeho spôsobilosti sú obmedzené právnou úpravou, ktorá určité oprávnenia aj povinnosti v rámci hmotného i procesného práva prenáša na inú osobu a to na správcu konkurznej podstaty. Preto je to len správca, ktorý môže po vyhlásení konkurzu účinne nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty a je to tiež len on, kto môže po vyhlásení konkurzu viesť namiesto úpadcu aktívne i pasívne súdne spory týkajúce sa majetku buď priamo patriaceho do podstaty alebo takých nárokov, ktoré sú čo i len potenciálne spôsobilé podstatu určitým spôsobom zaťažiť (teda spory, v ktorých nebyť vyhláseného konkurzu by ako žalobca alebo žalovaný vystupoval priamo úpadca). Z konštrukcie zákona o konkurze a reštrukturalizácii najmä právnej úpravy konkurznej podstaty (§ 67) je zrejmé, že konkurznú podstatu tvorí nielen majetok úpadcu reálne vlastnený v čase vyhlásenia konkurzu, ale i taký majetok, ktorý v tomto čase existuje ešte len v potenciálnej rovine (napr. majetkové právo, o ktorého existenciu môže byť vedený spor), alebo bude nadobudnutý až počas konkurzu (teda v čase po vyhlásení konkurzu, kedy spravidla takéto navýšenie podstaty je závislé na aktivite správcu konkurznej podstaty). Z logiky tejto právnej úpravy a najmä zo samotnej zákonom ustanovenej povinnosti správcu konkurznej podstaty zúčastňovať sa namiesto úpadcu konaní uvedených v § 47 ods. 4 ZoKR potom vyplýva, že tak ako sa môže konkurzná podstata vedením prípadného súdneho sporu začatého po vyhlásení konkurzu zvýšiť (napr. prisúdením náhrady trov konania úspešnému správcovi konkurznej podstaty), rovnako sa môže i znížiť (napr. v dôsledku uloženia povinnosti správcovi konkurznej podstaty neúspešnému v spore zaplatiť náhradu trov konania druhej strane sporu, tu vznikne pohľadávka proti podstate, ktorá majetok patriaci do podstaty zmenšuje).
30. Pretože v posudzovanej veci podal správca v súlade s § 47 ods. 3 ZoKR návrh na pokračovanie v konaní, ktorého predmetom bola pohľadávka proti úpadkyni, ktorú možno počas konkurzu uspokojiť z majetku podliehajúceho konkurzu len rozvrhom výťažku zo speňaženia tohto majetku; umožnil, aby v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii pokračoval pasívny spor pôvodne vedený proti dlžníčke, ktorá má plniť, čo je síce v praxi málo pravdepodobné, nakoľko je spravidla takéto pokračovanie v spore neefektívne, ale nie právne nemožné. A preto, ak sa prípadnému žalobcovi proti dlžníkovi v úpadku (v konaní vedenom proti správcovi úpadcu) prisúdi v čase konkurzu plnenie, toto plnenie môže byť v čase prebiehajúceho konkurzu uspokojené so zreteľom na § 44 ods. 4 ZoKR až tzv. za konkurzom, t. j. je podriadené uspokojeniu konkurzných veriteľov, resp. môže byť uspokojené len z majetku, ktorý bol napr. z konkurzu vylúčený.
31. A keďže žalovaný v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku potvrdil.
32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 2 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalobca (odmietnutie odvolania možno považovať za neúspech), ani žalovaný nemali v odvolacom konaní úspech.
33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).