Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 35/2015
PDF · 492.26 KB
No categories available
II. ÚS 35/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti , ,
zastúpeného JUDr. Patrik Holinga s. r. o., Hlavná 25, Košice, konajúca prostredníctvom
advokáta a konateľa JUDr. Patrika Holingu, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 220/1993, za účasti Okresného súdu Košice II, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/1993 p o r u š e n é b o l o .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 11 000 €
(slovom jedenásťtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesť centov) na účet
JUDr. Patrik Holinga s. r. o., Hlavná 25, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného JUDr. Patrik Holinga s. r. o., Hlavná 25, Košice, konajúca prostredníctvom
advokáta a konateľa JUDr. Patrika Holingu, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/1993 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 220/1993
ústavný súd zistil, že sťažovateľ v procesnom postavení odporcu v 1. rade je účastníkom
napadnutého konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 24. februára
1992.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že «má za to, že samo o sebe 22 ročné
trvanie konania je celkom jednoznačne neprimerané a neospravedlniteľné (rovnako tak
Ústavný súd SR konštatoval aj v náleze IV. ÚS 116/2012 37 zo dňa 31. mája 2012).
Predmet sporu vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, nie je podľa
názoru sťažovateľa taký zložitý, aby ho nebolo možné za tak dlhý čas rozhodnúť. Vo veci sa
vykonalo rozsiahle dokazovanie, vrátane znaleckého, v ktorom bol vyvrátený názor
navrhovateľky o reálnom rozdelení nehnuteľnosti, pretože tak ako uviedol znalec:
„nehnuteľnosť nie je torta, z ktorej sa dá krájať“ a ustálil, že reálne rozdelenie
nehnuteľnosti technicky nie je možné. Súd aj napriek týmto záverom znalca nevedel vec
počas súdneho konania vyhodnotiť. Rovnako nevedel vyhodnotiť konanie navrhovateľky
a jej právnej zástupkyne, ktoré počas 22 rokov súdneho sporu nemenili svoju právnu
argumentáciu a trvali na reálnom rozdelení nehnuteľnosti. Ukončenie tohto konania má
pre sťažovateľa veľký význam, pretože sa s konečnou platnosťou rozhodne, kto a o veľkosti
akého spoluvlastníckeho podielu je vlastníkom, resp. spoluvlastníkom dotknutej
nehnuteľnosti. Je to dôležité najmä z hľadiska miery, akou sa spoluvlastníci podieľajú
na právach a povinnostiach vyplývajúcich z inštitútu podielového spoluvlastníctva
k spoločnej veci. Sťažovateľ nedal svojím správaním dôvod na prieťahy v konaní. Súdnych
pojednávaní sa pravidelne zúčastňoval, na výzvy súdu reagoval, vo veci podával vyjadrenia
a návrhy.
Sťažovateľ má v nadväznosti na vyššie uvedené za to, že niet iného súdu ako
Ústavného súdu SR, ktorý by chránil jeho základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, a preto žiada o prejednanie jeho sťažnosti, pretože porušenie
jeho základného práva ku dňu podaniu sťažnosti trvá.».
Sťažovateľ žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € s
odôvodnením, že „počas tohto niekoľko rokov trvajúceho súdneho sporu je jeho právna
istota v otázke spoluvlastníctva k dotknutej nehnuteľnosti oslabená. Vo veci je potrebné
vydať konečné rozhodnutie, ktoré určí kto a o veľkosti akého spoluvlastníckeho podielu je
vlastníkom, resp. spoluvlastníkom dotknutej nehnuteľnosti. Je to dôležité najmä z hľadiska
miery, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich
z inštitútu podielového spoluvlastníctva k spoločnej veci, pretože 22 rokov súdneho sporu sa
podpísalo i na rodinných vzťahoch sťažovateľa, kde sa so svojou sestrou navrhovateľkou
nevedia dohodnúť na užívaní, znášaní nákladov na údržbu a opravu nehnuteľnosti.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ... na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/1993 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice II v konaní pod sp. zn. 18 C 220/1993 vo veci konať.
3. ... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €
(slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. ... priznáva úhradu trov konania v sume 907,63 €, ktoré je
Okresný súd Košice II povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Patrika
HOLINGA s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ešte pred predbežným prerokovaním sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu
k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 776/2014
z 3. decembra 2014, v ktorom okrem iného uviedol prehľad úkonov vykonaných
v napadnutom konaní, takto:
„ návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bol podaný
na bývalom Mestskom súde v Košiciach. V podanom návrhu sa konštatuje, že žalovaní
v 5. až 7. rade sú na neznámom mieste bez bližšieho zdôvodnenia, prečo je žalobkyňa
takéhoto názoru. Súdny poplatok bol zaplatený až na základe výzvy súdu dňa 22. 1. 1993.
dňa 8. 4. 1993 bol určený termín pojednávania na deň 27. 4. 1993 a uznesením
z uvedeného dňa bolo žalovaným, ktorých pobyt nebol v žalobe označený, ustanovený
opatrovník pre vytýčené pojednávanie. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené
na neurčito s tým, že žalobkyni bola uznesením uložená povinnosť v lehote 14 dní písomne
oznámiť súdu a pripojiť dôkazy, že žalovaní v 5. až 7. rade sa nachádzajú na neznámom
mieste.
keďže v stanovenej lehote svoju povinnosť nesplnila, bola na jej splnenie vyzvaná,
urgenciami v dňoch 25. 10. 2003, 10. 5. 1994 a 30. 11. 1994. Na žiadnu z týchto výziev
nereagovala. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bola rovnaká výzva zaslaná jej právnej
zástupkyni dňa 17. 1. 1995, ktorá prípisom zo dňa 24. 2. 1995 súdu oznámila, že sa obrátila
na príslušný obvodný úrad v Košiciach za účelom zistenia žiadanej informácie. Po jej
obdržaní ju súdu obratom doručí.
dňa 10. 3. 1995 právna zástupkyňa žalobkyne oznámila, že žiadaný úrad jej adresy
vyššie uvedených žalovaných neoznámil, nakoľko neudala ich dátumy narodenia, pretože
týmito údajmi nedisponuje.
dňa 3. 7. 1995 bola právna zástupkyňa žalobkyne opätovne vyzvaná na predloženie
dôkazu, že žalovaní, o ktorých to v žalobe tvrdila, sú na neznámom mieste, pretože z jej
strany predložený dôkaz (konštatovanie príslušného miestneho úradu) takúto skutočnosť
neosvedčuje. Na uvedenú výzvu žiadnym spôsobom nereagovala.
rovnaká výzva bola zasielaná dňa 28. 1. 1997, opäť bez akejkoľvek odozvy. Zároveň
bol zisťovaný pobyt týchto žalovaných cestou Mestského veliteľstva PZ SR v Košiciach.
dňa 7. 2. 1997 došlo k zmene zákonnej sudkyne v konaní, ktorá v marci 1997
žiadala o zapožičanie spisov a predloženie ďalších listinných dokladov.
v mesiacoch apríl a júl 1997 žiadala konajúca sudkyňa Okresný súd Košice I
o pripojenie súvisiaceho spisu. Ďalšie listiny boli žiadané v mesiacoch február a apríl 1998.
dňa 20. 4. 1998 došlo k ďalšej zmene zákonného sudcu, ktorý v máji 1999 žiadal
pripojenie spisu z Okresného súdu Košice I.
v marci 2000 bolo určené pojednávanie na 26. 4. 2000, ktoré sa uskutočnilo a bolo
odročené na neurčito za účelom špecifikácie spôsobu, ako má byť vyporiadané
spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti zo strany právnej zástupkyne žalobkyne v lehote 15 dní.
Keďže svoju povinnosť v uznesením stanovenej lehote nesplnila, bola na jej splnenie
vyzvaná dňa 22. 6. 2000. Žalobný petit na základe výzvy súdu upresnila dňa 25. 7. 2000.
dňa 1. 8. 2000 bol daný pokyn pre doručenie upraveného návrhu žalovaným
na vyjadrenie v lehote 15 dní. Vyjadrenia žalovaných boli súdom urgované v októbri 2000.
uznesením zo dňa 5. 3. 2001 bola žalovaným v 4. , 5. a 6. rade ustanovená
opatrovníčka. Právny zástupca sťažovateľa v 1. rade bol vyzvaný na predloženie dokladov.
v auguste 2001 bol určený termín pojednávania na deň 31. 10. 2001. Pojednávanie
bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Toto bolo nariadené
uznesením zo dňa 15. 8. 2002. Dňa 3. 9. 2002 ustanovená znalkyňa oznámila, že žiada
o vylúčenie z podania znaleckého posudku, nakoľko je v príbuzenskom vzťahu s účastníkmi
konania.
dňa 9. 6. 2003 došlo po overení skutočností (výzva zo dňa 25. 2. 2003), tvrdených
znalkyňou, k zmene ustanoveného znalca.
v dňoch 22. 9. 2003, 21. 10. 2003 a 26. 11. 2003 bol znalec urgovaný
na predloženie znaleckého posudku, ktorý súdu doručil 19. 12. 2003. Dňa 12. 1. 2004 bol
zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania.
uznesením zo dňa 16. 4. 2004 bolo rozhodnuté o znalečnom.
v mesiacoch február a jún 2004 boli doručené vyjadrenia k znaleckému posudku.
Dňa 8. 10. 2004 podal písomné stanovisko aj ustanovený znalec. Toto podanie bolo
následne doručené účastníkom konania.
v novembri 2004 bolo určené pojednávanie na deň 21. 2. 2005.
pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom oznámenia
o výsledku mimosúdnej dohody v lehote 30 dní.
dňa 21. 4. 2005 bola právnemu zástupcovi žalovaného zasielaná urgencia
na oznámenie výsledku mimosúdnej dohody. Dňa 24. 5. 2005 oznámil, že k mimosúdnej
dohode nedošlo.
v máji 2005 bol určený termín pojednávania na 10. 10. 2005. Pojednávanie bolo
odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania s tým, že právnym zástupcom
účastníkov konania a účastníkom konania bola uložená povinnosť, aby v lehote 15 dní
v písomnej forme oznámili, aké konkrétne otázky majú byť zadané ustanovenému znalcovi.
účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia súdom stanovenú lehotu nedodržali,
preto boli na splnenie povinnosti vyzvaní urgenciou zo dňa 8. 11. 2005.
právny zástupca sťažovateľa dňa 21. 11. 2005 oznámil svoje stanovisko.
právnej zástupkyni žalobkyne bola zasielaná ďalšia urgencia 13. 1. 2006
a 13. 2. 2006.
stanovisko právnej zástupkyne žalobkyne bolo súdu doručené až 20. 2. 2006
a následne zaslané i znalcovi, ktorý v konaní vypracúval znalecký posudok.
dňa 13. 4. 2006 bol zo strany žalobkyne podaný návrh na vydanie predbežného
opatrenia, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 9. 5. 2006. V dôsledku podaného
odvolania bol spis dňa 15. 6. 2006 predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu, na ktorom
sa nachádzal do 31. 8. 2006, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bolo odvolanie
odmietnuté. Uznesenie tunajšieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 9. 2006.
dňa 29. 9. 2006 predložil zákonný sudca spis opätovne Krajskému súdu v Košiciach
z dôvodu vznesenej námietky zaujatosti. Spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 5. 1. 2007.
následne bol určený termín pojednávania na deň 29. 3. 2007.
termín tohto pojednávania bol zrušený a novou zákonnou sudkyňou určený
na 29. 10. 2007. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorý bol zo strany
žalobkyne napadnutý odvolaním. Po vykonaní úkonov potrebných pred predložením spisu
odvolaciemu súdu bol tento tomuto súdu doručený 31. 1. 2008.
dňa 12. 3. 2008 bol spis vrátený tunajšiemu súdu s rozhodnutím, ktorým bol
rozsudok nášho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.
po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania bol vo veci určený
termín pojednávania na deň 24. 11. 2008.
pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom vykonania
ohliadky nehnuteľnosti na mieste samom, ktorá bola určená na deň 18. 12. 2008.
písomným podaním, doručeným súdu dňa 15. 12. 2008, právny zástupca
sťažovateľa ospravedlnil svoju neúčasť i neúčasť sťažovateľa na ohliadke dňa 18. 12. 2008 a
žiadal ojej odročenie na iný termín.
na základe uvedenej žiadosti bol určený ďalší termín ohliadky, a to na deň
26. 3. 2009.
dňa 28. 5. 2009 bola zasielaná výzva Správe katastra v Košiciach, na ktorú
reagovala predložením dokladov dňa 26. 6. 2009.
následne bol určený termín pojednávania na deň 10. 5. 2010.
na tomto pojednávaní bolo vo veci rozhodnuté.
dňa 25. 6. 2010 sa žalobkyňa proti rozsudku odvolala; jej odvolanie bolo 6. 7. 2010
zaslané na vyjadrenie žalovaným.
právny zástupca sťažovateľa doručil vyjadrenie k odvolaniu dňa 28. 7. 2010.
dňa 17. 8. 2010 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach,
z ktorého bol vrátený dňa 13. 4. 2011 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a vec
vrátená na ďalšie konanie.
dňa 31. 5. 2011 bola zasielaná výzva Slovenskému pozemkovému fondu, ktorý
na túto nereagoval, preto mu dňa 24. 8. 2011 bola zasielaná urgencia.
Slovenský pozemkový fond odpovedal na urgenciu listom o dňa 7. 10. 2011.
uznesením zo dňa 13. 10. 2011 bol žalovaným vo 4., 5. a 6. rade ustanovený
za opatrovníka Slovenský pozemkový fond, ktorý sa proti tomuto uzneseniu odvolal dňa
21. 11. 2011.
dňa 7. 12. 2011 bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu
v Košiciach, z ktorého bol vrátený 6. 2. 2012 so zrušujúcim uznesením.
uznesením zo dňa 12. 3. 2012 došlo k zmene v osobe opatrovníka pre žalovaných
vo 4. až 6. rade.
uznesením zo dňa 22. 3. 2012 bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia
veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15 C 148/2010.
dňa 17. 4. 2012 sa žalobkyňa cestou svojej právnej zástupkyne proti uzneseniu
o prerušení konania odvolala, preto po doručení odvolania žalovaným bol spis dňa
28. 5. 2012 predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
z odvolacieho súdu bol spis vrátený dňa 15. 8. 2012 s potvrdzujúcim uznesením.
následne bol stav konania, ktoré bolo dôvodom prerušenia sťažnostného konania,
pravidelne zisťovaný zákonným sudcom.
dňa 4. 9. 2014 oznámil právny zástupca sťažovateľa, že dôvod prerušenia konania
odpadol, preto 16. 9. 2014 vyžiadal zákonný sudca z Okresného súdu Košice I právoplatné
rozhodnutie zo spisu sp. zn. 15 C 148/2010.
po doručení právoplatného zastavujúceho uznesenia bol dňa 8. 10. 2014 určený
termín pojednávania na deň 10. 11. 2014.
z dôvodu neúčasti právnej zástupkyne žalobkyne bolo pojednávanie odročené
na deň 15. 12. 2014.
dňa 28. 11. 2014 bolo súdu doručené späťvzatie žaloby zo strany žalobkyne.“
Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 776/2014 z 3. decembra 2014
v súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu v napadnutom konaní ďalej uviedol:
„Toto dlhodobé trvanie sporu však spôsobila samotná žalobkyňa, ktorá už pri podaní
žaloby neoznačila účastníkov sporu tak, aby bolo možné doručiť im žalobný návrh, resp.
postupovať v konaní zákonom prípustným spôsobom tak, aby bolo možné ustanoviť týmto
žalovaným opatrovníka na zastupovanie v konaní. Títo žalovaní ani neboli označení takým
spôsobom, aby bolo možné zisťovať ich pobyt (bez dátumu narodenia, resp. posledného
bydliska).
Je tiež potrebné konštatovať, že špecifikáciu spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva
predložila žalobkyňa cestou svojej právnej zástupkyne až po pojednávaní, ktoré sa konalo
dňa 26. 4. 2000 a po zaslanej urgencii dňa 25. 7. 2000.
Poukazujem tiež na skutočnosť, že v konaní došlo k výmene až piatich zákonných
sudcov, vždy z objektívnych dôvodov a v súlade so zákonom a príslušným rozvrhom práce...
Zároveň uvádzam, že konanie bolo prerušené uznesením zo dňa 22. 3. 2012, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 10. 2012 (po jeho potvrdení odvolacím súdom). Zákonný
sudca pokračoval v konaní bezprostredne po odpadnutí uvedenej prekážky, a to vytýčením
termínu pojednávania. V súčasnosti je určený ďalší termín pojednávania vo veci...“
Ústavný súd zistil, že prehľad úkonov uvedený vo vyjadrení predsedu okresného
súdu v zásade zodpovedá obsahu spisu sp. zn. 18 C 220/1993, a preto ho považuje
za relevantný podklad pre svoje rozhodovanie.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 35/2015 21 z 15.
januára 2015 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval
ústavný súd predsedu okresného súdu, aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti
sp. zn. 1 SprV 776/2014 z 3. decembra 2014 a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie.
V doplnení vyjadrenia k sťažnosti sp. zn. 1 SprV 75/2015 z 30. januára 2015
predseda okresného súdu oznámil, že netrvá na konaní ústneho pojednávania ústavného
súdu, a okrem iného uviedol:
«Na pojednávaní, konanom dňa 15. 12. 2014, oboznámil konajúci sudca späťvzatie
žalobného návrhu zo dňa 28. 11. 2014 žalobkyňou. Po tomto oboznámení právna
zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že sťažovateľ (ktorý na predmetnom pojednávaní nebol
prítomný) zaujme stanovisko k späťvzatiu návrhu písomne. Zároveň sa vyjadrí k spôsobu,
akým navrhuje rozhodnúť o trovách konania. Uvedené pojednávanie bolo odročené
na neurčito, pričom uznesením bolo uložené sťažovateľovi cestou právneho zástupcu
„v lehote 10 dní od dnešného pojednávania zaujať stanovisko k späťvzatiu návrhu
na začatie konania. Zároveň sa vyjadriť tiež k návrhu na rozhodnutie o trovách konania.“
Sťažovateľ nedodržal súdom stanovenú lehotu na predloženie svojho vyjadrenia
a toto doručil súdu až dňa 29. 1. 2015.
Na jednej strane teda sťažovateľ poukazuje na neprimeranú dĺžku predmetného
konania a dožaduje sa ochrany svojich ústavných práv, na druhej strane sám nesplnil
uloženú povinnosť v súdom stanovenej lehote, keď svoje stanovisko k späťvzatiu návrhu
doručil súdu až po vyššie uvedenej lehote.»
Dňa 10. februára 2015 vyzval ústavný súd zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila,
či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného
súdu sp. zn. 1 SprV 776/2014 z 3. decembra 2014 a sp. zn. 1 SprV 75/2015 z 30. januára
2015 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 20. februára
2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a ďalej okrem iného
uviedla:
„Z chronológie obsiahnutej vo vyjadrení predsedu Okresného súdu Košice II zo dňa
03. 12. 2014 sú vo veci 18 C 220/1993 zjavné viaceré obdobia nečinnosti Okresného súdu
Košice II... K späťvzatiu žaloby a otázke trov sme sa síce vyjadrili po súdom stanovenej
lehote podaním zo dňa 23. 01. 2015, no táto skutočnosť bola spôsobená študijným voľnom
koncipientky , ktorej bola kauza v rámci kancelárie pridelená...
Je zarážajúce, že Okresný súd Košice II dáva Ústavnému súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
do pozornosti túto skutočnosť, keď vo vzťahu k žalobkyni, ktorej konanie označuje ako dôvod
22 rokov trvajúceho súdneho konania, jej takéto konanie dlhodobo toleroval. V porovnaní
s vyššie popísanými obdobiami nečinnosti Okresného súdu Košice II je nedodržanie
sudcovskej lehoty zo strany sťažovateľa zanedbateľné.
Pasívna činnosť účastníka konania v tomto prípade žalobkyne, čo konštatuje aj
predseda Okresného súdu Košice II, môže byť príčinou neodstránenia právnej neistoty
odďaľovaním vydania právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej, ale za správanie
tohto účastníka konania ostatní účastníci konania nezodpovedajú... Súd je povinný
o procesných návrhoch účastníkov konania konať a rozhodovať bez zbytočných prieťahov.
Pri pasivite účastníka konania možno o zbytočných prieťahoch v súdnom konaní hovoriť
napríklad vtedy, keď súd nevyužil tie procesné alebo iné prostriedky, cieľom ktorých je
zabezpečenie nielen účinnej, ale aj rýchlej ochrany práv účastníkov súdneho konania,
prípadne ak k ich použitiu siahol až vtedy, keď ich skutočný účinok bol vylúčený, prípadne
značne zminimalizovaný.“
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/1993 došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod
na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. V súvislosti s posudzovaním zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že predmetom
napadnutého konania je rozhodovanie o zrušení a následnom vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva účastníkov konania k nehnuteľnosti. Ústavný súd nepovažuje posudzovanú
vec za právne zložitú, pretože takéto spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy
okresných súdov. Vychádzajúc z obsahu spisu, ústavný súd pripúšťa, že vec sťažovateľa
možno považovať za skutkovo zložitejšiu, a to najmä vzhľadom na potrebu vykonať
v záujme ustálenia skutkového stavu znalecké dokazovanie. Ústavný súd ale zároveň
konštatuje, že faktická zložitosť veci nemôže ospravedlniť skutočnosť, že vec ani po uplynutí
22 rokov od podania návrhu nie je dosiaľ právoplatne skončená.
2. Pri hodnotení doterajšieho priebehu namietaného konania z hľadiska ďalšieho
štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka tohto konania,
ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená
na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 18 C 220/1993 k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného
súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k
odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že doterajšie trvanie napadnutého
konania (viac ako 22 rokov) je už samo osebe celkom zjavne neprimerané. Podľa názoru
ústavného súdu súdne konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako napadnuté konanie,
možno spravidla bez ďalšieho považovať za také, ktoré je nezlučiteľné s imperatívom
ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09).
Zo spisu okresného súdu ústavný súd navyše zistil, že v napadnutom konaní došlo
k viacerým obdobiam nielen krátkodobej, ale aj dlhodobej nečinnosti okresného súdu a tiež
k neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu (napr. najmä v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej, keď rozsudok okresného súdu bol odvolacím súdom dvakrát
zrušený a vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie, ale aj v súvislosti s postupom
okresného súdu pri zisťovaní bydliska účastníkov konania a postupom okresného súdu
v súvislosti s podanou námietkou zaujatosti).
Vychádzajúc z doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ktorá je
z ústavného hľadiska neakceptovateľná, v spojení s obdobiami neodôvodnenej nečinnosti
a neefektívnou činnosťou okresného súdu, ústavný súd dospel k záveru, že postupom
okresného súdu došlo v uvedenom konaní k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne
príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri
napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval.
Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a
nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne
príslušný na rozhodnutie vo veci samej.
Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konať
v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel
vzhľadom na skutočnosť, že okresnému súdu už nálezom č. k. III. ÚS 242/08 36 z 27.
januára 2009 prikázal, aby konal v tomto konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku
tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
20 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vychádzajúc z doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ako aj
období, v ktorých došlo k nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, ústavný súd
dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 11 000 € bude primerané
konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním
JUDr. Patrik Holinga s. r. o. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014), a za I. polrok 2014, ktorá bola
839 € (za úkon urobený v roku 2015).
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti, odpoveď na výzvu ústavného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak priznal za každý úkon po 134 €, t. j. spolu
268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €,
za úkon vykonaný v roku 2015 priznal 139,83 € a režijný paušál 8,39 €, čo spolu po zvýšení
o 20 % DPH (právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu
518,76 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015