Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 35/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti , ,

zastúpeného JUDr. Patrik Holinga s. r. o., Hlavná 25, Košice, konajúca prostredníctvom

advokáta a konateľa JUDr. Patrika Holingu, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Košice II

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 11 000 €

(slovom jedenásťtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesť centov) na účet

JUDr. Patrik Holinga s. r. o., Hlavná 25, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného JUDr. Patrik Holinga s. r. o., Hlavná 25, Košice, konajúca prostredníctvom

advokáta a konateľa JUDr. Patrika Holingu, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil, že sťažovateľ v procesnom postavení odporcu v 1. rade je účastníkom

napadnutého konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 24. februára

1992.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že «má za to, že samo o sebe 22 ročné

trvanie konania je celkom jednoznačne neprimerané a neospravedlniteľné (rovnako tak

Ústavný súd SR konštatoval aj v náleze zo dňa 31. mája 2012).

Predmet sporu vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, nie je podľa

názoru sťažovateľa taký zložitý, aby ho nebolo možné za tak dlhý čas rozhodnúť. Vo veci sa

vykonalo rozsiahle dokazovanie, vrátane znaleckého, v ktorom bol vyvrátený názor

navrhovateľky o reálnom rozdelení nehnuteľnosti, pretože tak ako uviedol znalec:

„nehnuteľnosť nie je torta, z ktorej sa dá krájať“ a ustálil, že reálne rozdelenie

nehnuteľnosti technicky nie je možné. Súd aj napriek týmto záverom znalca nevedel vec

počas súdneho konania vyhodnotiť. Rovnako nevedel vyhodnotiť konanie navrhovateľky

a jej právnej zástupkyne, ktoré počas 22 rokov súdneho sporu nemenili svoju právnu

argumentáciu a trvali na reálnom rozdelení nehnuteľnosti. Ukončenie tohto konania má

pre sťažovateľa veľký význam, pretože sa s konečnou platnosťou rozhodne, kto a o veľkosti

akého spoluvlastníckeho podielu je vlastníkom, resp. spoluvlastníkom dotknutej

nehnuteľnosti. Je to dôležité najmä z hľadiska miery, akou sa spoluvlastníci podieľajú

na právach a povinnostiach vyplývajúcich z inštitútu podielového spoluvlastníctva

k spoločnej veci. Sťažovateľ nedal svojím správaním dôvod na prieťahy v konaní. Súdnych

pojednávaní sa pravidelne zúčastňoval, na výzvy súdu reagoval, vo veci podával vyjadrenia

a návrhy.

Sťažovateľ má v nadväznosti na vyššie uvedené za to, že niet iného súdu ako

Ústavného súdu SR, ktorý by chránil jeho základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, a preto žiada o prejednanie jeho sťažnosti, pretože porušenie

jeho základného práva ku dňu podaniu sťažnosti trvá.».

Sťažovateľ žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € s

odôvodnením, že „počas tohto niekoľko rokov trvajúceho súdneho sporu je jeho právna

istota v otázke spoluvlastníctva k dotknutej nehnuteľnosti oslabená. Vo veci je potrebné

vydať konečné rozhodnutie, ktoré určí kto a o veľkosti akého spoluvlastníckeho podielu je

vlastníkom, resp. spoluvlastníkom dotknutej nehnuteľnosti. Je to dôležité najmä z hľadiska

miery, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich

z inštitútu podielového spoluvlastníctva k spoločnej veci, pretože 22 rokov súdneho sporu sa

podpísalo i na rodinných vzťahoch sťažovateľa, kde sa so svojou sestrou navrhovateľkou

nevedia dohodnúť na užívaní, znášaní nákladov na údržbu a opravu nehnuteľnosti.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ... na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní pod sp. zn. vo veci konať.

3. ... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €

(slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ... priznáva úhradu trov konania v sume 907,63 €, ktoré je

Okresný súd Košice II povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Patrika

HOLINGA s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu

k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu v prípise sp. zn.

z 3. decembra 2014, v ktorom okrem iného uviedol prehľad úkonov vykonaných

v napadnutom konaní, takto:

„ návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bol podaný

na bývalom Mestskom súde v Košiciach. V podanom návrhu sa konštatuje, že žalovaní

v 5. až 7. rade sú na neznámom mieste bez bližšieho zdôvodnenia, prečo je žalobkyňa

takéhoto názoru. Súdny poplatok bol zaplatený až na základe výzvy súdu dňa 22. 1. 1993.

dňa 8. 4. 1993 bol určený termín pojednávania na deň 27. 4. 1993 a uznesením

z uvedeného dňa bolo žalovaným, ktorých pobyt nebol v žalobe označený, ustanovený

opatrovník pre vytýčené pojednávanie. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené

na neurčito s tým, že žalobkyni bola uznesením uložená povinnosť v lehote 14 dní písomne

oznámiť súdu a pripojiť dôkazy, že žalovaní v 5. až 7. rade sa nachádzajú na neznámom

mieste.

keďže v stanovenej lehote svoju povinnosť nesplnila, bola na jej splnenie vyzvaná,

urgenciami v dňoch 25. 10. 2003, 10. 5. 1994 a 30. 11. 1994. Na žiadnu z týchto výziev

nereagovala. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bola rovnaká výzva zaslaná jej právnej

zástupkyni dňa 17. 1. 1995, ktorá prípisom zo dňa 24. 2. 1995 súdu oznámila, že sa obrátila

na príslušný obvodný úrad v Košiciach za účelom zistenia žiadanej informácie. Po jej

obdržaní ju súdu obratom doručí.

dňa 10. 3. 1995 právna zástupkyňa žalobkyne oznámila, že žiadaný úrad jej adresy

vyššie uvedených žalovaných neoznámil, nakoľko neudala ich dátumy narodenia, pretože

týmito údajmi nedisponuje.

dňa 3. 7. 1995 bola právna zástupkyňa žalobkyne opätovne vyzvaná na predloženie

dôkazu, že žalovaní, o ktorých to v žalobe tvrdila, sú na neznámom mieste, pretože z jej

strany predložený dôkaz (konštatovanie príslušného miestneho úradu) takúto skutočnosť

neosvedčuje. Na uvedenú výzvu žiadnym spôsobom nereagovala.

rovnaká výzva bola zasielaná dňa 28. 1. 1997, opäť bez akejkoľvek odozvy. Zároveň

bol zisťovaný pobyt týchto žalovaných cestou Mestského veliteľstva PZ SR v Košiciach.

dňa 7. 2. 1997 došlo k zmene zákonnej sudkyne v konaní, ktorá v marci 1997

žiadala o zapožičanie spisov a predloženie ďalších listinných dokladov.

v mesiacoch apríl a júl 1997 žiadala konajúca sudkyňa Okresný súd Košice I

o pripojenie súvisiaceho spisu. Ďalšie listiny boli žiadané v mesiacoch február a apríl 1998.

dňa 20. 4. 1998 došlo k ďalšej zmene zákonného sudcu, ktorý v máji 1999 žiadal

pripojenie spisu z Okresného súdu Košice I.

v marci 2000 bolo určené pojednávanie na 26. 4. 2000, ktoré sa uskutočnilo a bolo

odročené na neurčito za účelom špecifikácie spôsobu, ako má byť vyporiadané

spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti zo strany právnej zástupkyne žalobkyne v lehote 15 dní.

Keďže svoju povinnosť v uznesením stanovenej lehote nesplnila, bola na jej splnenie

vyzvaná dňa 22. 6. 2000. Žalobný petit na základe výzvy súdu upresnila dňa 25. 7. 2000.

dňa 1. 8. 2000 bol daný pokyn pre doručenie upraveného návrhu žalovaným

na vyjadrenie v lehote 15 dní. Vyjadrenia žalovaných boli súdom urgované v októbri 2000.

uznesením zo dňa 5. 3. 2001 bola žalovaným v 4. , 5. a 6. rade ustanovená

opatrovníčka. Právny zástupca sťažovateľa v 1. rade bol vyzvaný na predloženie dokladov.

v auguste 2001 bol určený termín pojednávania na deň 31. 10. 2001. Pojednávanie

bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Toto bolo nariadené

uznesením zo dňa 15. 8. 2002. Dňa 3. 9. 2002 ustanovená znalkyňa oznámila, že žiada

o vylúčenie z podania znaleckého posudku, nakoľko je v príbuzenskom vzťahu s účastníkmi

konania.

dňa 9. 6. 2003 došlo po overení skutočností (výzva zo dňa 25. 2. 2003), tvrdených

znalkyňou, k zmene ustanoveného znalca.

v dňoch 22. 9. 2003, 21. 10. 2003 a 26. 11. 2003 bol znalec urgovaný

na predloženie znaleckého posudku, ktorý súdu doručil 19. 12. 2003. Dňa 12. 1. 2004 bol

zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania.

uznesením zo dňa 16. 4. 2004 bolo rozhodnuté o znalečnom.

v mesiacoch február a jún 2004 boli doručené vyjadrenia k znaleckému posudku.

Dňa 8. 10. 2004 podal písomné stanovisko aj ustanovený znalec. Toto podanie bolo

následne doručené účastníkom konania.

v novembri 2004 bolo určené pojednávanie na deň 21. 2. 2005.

pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom oznámenia

o výsledku mimosúdnej dohody v lehote 30 dní.

dňa 21. 4. 2005 bola právnemu zástupcovi žalovaného zasielaná urgencia

na oznámenie výsledku mimosúdnej dohody. Dňa 24. 5. 2005 oznámil, že k mimosúdnej

dohode nedošlo.

v máji 2005 bol určený termín pojednávania na 10. 10. 2005. Pojednávanie bolo

odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania s tým, že právnym zástupcom

účastníkov konania a účastníkom konania bola uložená povinnosť, aby v lehote 15 dní

v písomnej forme oznámili, aké konkrétne otázky majú byť zadané ustanovenému znalcovi.

účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia súdom stanovenú lehotu nedodržali,

preto boli na splnenie povinnosti vyzvaní urgenciou zo dňa 8. 11. 2005.

právny zástupca sťažovateľa dňa 21. 11. 2005 oznámil svoje stanovisko.

právnej zástupkyni žalobkyne bola zasielaná ďalšia urgencia 13. 1. 2006

a 13. 2. 2006.

stanovisko právnej zástupkyne žalobkyne bolo súdu doručené až 20. 2. 2006

a následne zaslané i znalcovi, ktorý v konaní vypracúval znalecký posudok.

dňa 13. 4. 2006 bol zo strany žalobkyne podaný návrh na vydanie predbežného

opatrenia, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 9. 5. 2006. V dôsledku podaného

odvolania bol spis dňa 15. 6. 2006 predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu, na ktorom

sa nachádzal do 31. 8. 2006, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bolo odvolanie

odmietnuté. Uznesenie tunajšieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 9. 2006.

dňa 29. 9. 2006 predložil zákonný sudca spis opätovne Krajskému súdu v Košiciach

z dôvodu vznesenej námietky zaujatosti. Spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 5. 1. 2007.

následne bol určený termín pojednávania na deň 29. 3. 2007.

termín tohto pojednávania bol zrušený a novou zákonnou sudkyňou určený

na 29. 10. 2007. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorý bol zo strany

žalobkyne napadnutý odvolaním. Po vykonaní úkonov potrebných pred predložením spisu

odvolaciemu súdu bol tento tomuto súdu doručený 31. 1. 2008.

dňa 12. 3. 2008 bol spis vrátený tunajšiemu súdu s rozhodnutím, ktorým bol

rozsudok nášho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania bol vo veci určený

termín pojednávania na deň 24. 11. 2008.

pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom vykonania

ohliadky nehnuteľnosti na mieste samom, ktorá bola určená na deň 18. 12. 2008.

písomným podaním, doručeným súdu dňa 15. 12. 2008, právny zástupca

sťažovateľa ospravedlnil svoju neúčasť i neúčasť sťažovateľa na ohliadke dňa 18. 12. 2008 a

žiadal ojej odročenie na iný termín.

na základe uvedenej žiadosti bol určený ďalší termín ohliadky, a to na deň

26. 3. 2009.

dňa 28. 5. 2009 bola zasielaná výzva Správe katastra v Košiciach, na ktorú

reagovala predložením dokladov dňa 26. 6. 2009.

následne bol určený termín pojednávania na deň 10. 5. 2010.

na tomto pojednávaní bolo vo veci rozhodnuté.

dňa 25. 6. 2010 sa žalobkyňa proti rozsudku odvolala; jej odvolanie bolo 6. 7. 2010

zaslané na vyjadrenie žalovaným.

právny zástupca sťažovateľa doručil vyjadrenie k odvolaniu dňa 28. 7. 2010.

dňa 17. 8. 2010 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach,

z ktorého bol vrátený dňa 13. 4. 2011 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a vec

vrátená na ďalšie konanie.

dňa 31. 5. 2011 bola zasielaná výzva Slovenskému pozemkovému fondu, ktorý

na túto nereagoval, preto mu dňa 24. 8. 2011 bola zasielaná urgencia.

Slovenský pozemkový fond odpovedal na urgenciu listom o dňa 7. 10. 2011.

uznesením zo dňa 13. 10. 2011 bol žalovaným vo 4., 5. a 6. rade ustanovený

za opatrovníka Slovenský pozemkový fond, ktorý sa proti tomuto uzneseniu odvolal dňa

21. 11. 2011.

dňa 7. 12. 2011 bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu

v Košiciach, z ktorého bol vrátený 6. 2. 2012 so zrušujúcim uznesením.

uznesením zo dňa 12. 3. 2012 došlo k zmene v osobe opatrovníka pre žalovaných

vo 4. až 6. rade.

uznesením zo dňa 22. 3. 2012 bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia

veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. .

dňa 17. 4. 2012 sa žalobkyňa cestou svojej právnej zástupkyne proti uzneseniu

o prerušení konania odvolala, preto po doručení odvolania žalovaným bol spis dňa

28. 5. 2012 predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

z odvolacieho súdu bol spis vrátený dňa 15. 8. 2012 s potvrdzujúcim uznesením.

následne bol stav konania, ktoré bolo dôvodom prerušenia sťažnostného konania,

pravidelne zisťovaný zákonným sudcom.

dňa 4. 9. 2014 oznámil právny zástupca sťažovateľa, že dôvod prerušenia konania

odpadol, preto 16. 9. 2014 vyžiadal zákonný sudca z Okresného súdu Košice I právoplatné

rozhodnutie zo spisu sp. zn. .

po doručení právoplatného zastavujúceho uznesenia bol dňa 8. 10. 2014 určený

termín pojednávania na deň 10. 11. 2014.

z dôvodu neúčasti právnej zástupkyne žalobkyne bolo pojednávanie odročené

na deň 15. 12. 2014.

dňa 28. 11. 2014 bolo súdu doručené späťvzatie žaloby zo strany žalobkyne.“

Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. z 3. decembra 2014

v súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu v napadnutom konaní ďalej uviedol:

„Toto dlhodobé trvanie sporu však spôsobila samotná žalobkyňa, ktorá už pri podaní

žaloby neoznačila účastníkov sporu tak, aby bolo možné doručiť im žalobný návrh, resp.

postupovať v konaní zákonom prípustným spôsobom tak, aby bolo možné ustanoviť týmto

žalovaným opatrovníka na zastupovanie v konaní. Títo žalovaní ani neboli označení takým

spôsobom, aby bolo možné zisťovať ich pobyt (bez dátumu narodenia, resp. posledného

bydliska).

Je tiež potrebné konštatovať, že špecifikáciu spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva

predložila žalobkyňa cestou svojej právnej zástupkyne až po pojednávaní, ktoré sa konalo

dňa 26. 4. 2000 a po zaslanej urgencii dňa 25. 7. 2000.

Poukazujem tiež na skutočnosť, že v konaní došlo k výmene až piatich zákonných

sudcov, vždy z objektívnych dôvodov a v súlade so zákonom a príslušným rozvrhom práce...

Zároveň uvádzam, že konanie bolo prerušené uznesením zo dňa 22. 3. 2012, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 10. 2012 (po jeho potvrdení odvolacím súdom). Zákonný

sudca pokračoval v konaní bezprostredne po odpadnutí uvedenej prekážky, a to vytýčením

termínu pojednávania. V súčasnosti je určený ďalší termín pojednávania vo veci...“

Ústavný súd zistil, že prehľad úkonov uvedený vo vyjadrení predsedu okresného

súdu v zásade zodpovedá obsahu spisu sp. zn. , a preto ho považuje

za relevantný podklad pre svoje rozhodovanie.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. z 15.

januára 2015 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval

ústavný súd predsedu okresného súdu, aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti

sp. zn. z 3. decembra 2014 a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie.

V doplnení vyjadrenia k sťažnosti sp. zn. z 30. januára 2015

predseda okresného súdu oznámil, že netrvá na konaní ústneho pojednávania ústavného

súdu, a okrem iného uviedol:

«Na pojednávaní, konanom dňa 15. 12. 2014, oboznámil konajúci sudca späťvzatie

žalobného návrhu zo dňa 28. 11. 2014 žalobkyňou. Po tomto oboznámení právna

zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že sťažovateľ (ktorý na predmetnom pojednávaní nebol

prítomný) zaujme stanovisko k späťvzatiu návrhu písomne. Zároveň sa vyjadrí k spôsobu,

akým navrhuje rozhodnúť o trovách konania. Uvedené pojednávanie bolo odročené

na neurčito, pričom uznesením bolo uložené sťažovateľovi cestou právneho zástupcu

„v lehote 10 dní od dnešného pojednávania zaujať stanovisko k späťvzatiu návrhu

na začatie konania. Zároveň sa vyjadriť tiež k návrhu na rozhodnutie o trovách konania.“

Sťažovateľ nedodržal súdom stanovenú lehotu na predloženie svojho vyjadrenia

a toto doručil súdu až dňa 29. 1. 2015.

Na jednej strane teda sťažovateľ poukazuje na neprimeranú dĺžku predmetného

konania a dožaduje sa ochrany svojich ústavných práv, na druhej strane sám nesplnil

uloženú povinnosť v súdom stanovenej lehote, keď svoje stanovisko k späťvzatiu návrhu

doručil súdu až po vyššie uvedenej lehote.»

Dňa 10. februára 2015 vyzval ústavný súd zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila,

či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného

súdu sp. zn. z 3. decembra 2014 a sp. zn. z 30. januára

2015 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 20. februára

2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a ďalej okrem iného

uviedla:

„Z chronológie obsiahnutej vo vyjadrení predsedu Okresného súdu Košice II zo dňa

03. 12. 2014 sú vo veci zjavné viaceré obdobia nečinnosti Okresného súdu

Košice II... K späťvzatiu žaloby a otázke trov sme sa síce vyjadrili po súdom stanovenej

lehote podaním zo dňa 23. 01. 2015, no táto skutočnosť bola spôsobená študijným voľnom

koncipientky , ktorej bola kauza v rámci kancelárie pridelená...

Je zarážajúce, že Okresný súd Košice II dáva Ústavnému súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

do pozornosti túto skutočnosť, keď vo vzťahu k žalobkyni, ktorej konanie označuje ako dôvod

22 rokov trvajúceho súdneho konania, jej takéto konanie dlhodobo toleroval. V porovnaní

s vyššie popísanými obdobiami nečinnosti Okresného súdu Košice II je nedodržanie

sudcovskej lehoty zo strany sťažovateľa zanedbateľné.

Pasívna činnosť účastníka konania v tomto prípade žalobkyne, čo konštatuje aj

predseda Okresného súdu Košice II, môže byť príčinou neodstránenia právnej neistoty

odďaľovaním vydania právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej, ale za správanie

tohto účastníka konania ostatní účastníci konania nezodpovedajú... Súd je povinný

o procesných návrhoch účastníkov konania konať a rozhodovať bez zbytočných prieťahov.

Pri pasivite účastníka konania možno o zbytočných prieťahoch v súdnom konaní hovoriť

napríklad vtedy, keď súd nevyužil tie procesné alebo iné prostriedky, cieľom ktorých je

zabezpečenie nielen účinnej, ale aj rýchlej ochrany práv účastníkov súdneho konania,

prípadne ak k ich použitiu siahol až vtedy, keď ich skutočný účinok bol vylúčený, prípadne

značne zminimalizovaný.“

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z a , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie

pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo

upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod

na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. V súvislosti s posudzovaním zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že predmetom

napadnutého konania je rozhodovanie o zrušení a následnom vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva účastníkov konania k nehnuteľnosti. Ústavný súd nepovažuje posudzovanú

vec za právne zložitú, pretože takéto spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy

okresných súdov. Vychádzajúc z obsahu spisu, ústavný súd pripúšťa, že vec sťažovateľa

možno považovať za skutkovo zložitejšiu, a to najmä vzhľadom na potrebu vykonať

v záujme ustálenia skutkového stavu znalecké dokazovanie. Ústavný súd ale zároveň

konštatuje, že faktická zložitosť veci nemôže ospravedlniť skutočnosť, že vec ani po uplynutí

22 rokov od podania návrhu nie je dosiaľ právoplatne skončená.

2. Pri hodnotení doterajšieho priebehu namietaného konania z hľadiska ďalšieho

štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka tohto konania,

ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená

na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného

súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k

odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že doterajšie trvanie napadnutého

konania (viac ako 22 rokov) je už samo osebe celkom zjavne neprimerané. Podľa názoru

ústavného súdu súdne konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako napadnuté konanie,

možno spravidla bez ďalšieho považovať za také, ktoré je nezlučiteľné s imperatívom

ustanoveným v (m. m. , , ).

Zo spisu okresného súdu ústavný súd navyše zistil, že v napadnutom konaní došlo

k viacerým obdobiam nielen krátkodobej, ale aj dlhodobej nečinnosti okresného súdu a tiež

k neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu (napr. najmä v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej, keď rozsudok okresného súdu bol odvolacím súdom dvakrát

zrušený a vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie, ale aj v súvislosti s postupom

okresného súdu pri zisťovaní bydliska účastníkov konania a postupom okresného súdu

v súvislosti s podanou námietkou zaujatosti).

Vychádzajúc z doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ktorá je

z ústavného hľadiska neakceptovateľná, v spojení s obdobiami neodôvodnenej nečinnosti

a neefektívnou činnosťou okresného súdu, ústavný súd dospel k záveru, že postupom

okresného súdu došlo v uvedenom konaní k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne

príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri

napr. , , , , ) neakceptoval.

Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a

nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne

príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konať

v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel

vzhľadom na skutočnosť, že okresnému súdu už nálezom č. k. z 27.

januára 2009 prikázal, aby konal v tomto konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku

tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

20 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ako aj

období, v ktorých došlo k nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, ústavný súd

dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 11 000 € bude primerané

konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním

JUDr. Patrik Holinga s. r. o. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014), a za I. polrok 2014, ktorá bola

839 € (za úkon urobený v roku 2015).

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti, odpoveď na výzvu ústavného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak priznal za každý úkon po 134 €, t. j. spolu

268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €,

za úkon vykonaný v roku 2015 priznal 139,83 € a režijný paušál 8,39 €, čo spolu po zvýšení

o 20 % DPH (právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu

518,76 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015